Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_2Co-208-2018.pdf
PDF · 99.61 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/208/2018
Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Grösslingova 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Sedlačko & Partners s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému O. D., L. XX.X.XXXX, J. T. X, T., o zaplatenie 29.733,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4.12.2017 č.k. 37Csp/28/2017-101
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť na zaplatenie sumy 29.733,61 € s úrokmi z úveru vo výške 7,79 % ročne z dlžnej sumy a úrokmi z omeškania vo výške 5% z dlžnej sumy ročne od 28.9.2016 až do zaplatenia. Procesne úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti žalovanému.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXX/XXXX dňa 9.4.2015 na podklade ktorej bol žalovanému poskytnutý medziúver v hodnote 28.600 eur s ročnou úrokovou sadzbou 7,79 %, ktorý sa po splnení podmienok mal zmeniť na stavebný úver v predpokladanej výške 15.693 € s fixnou úrokovou sadzbou 6 % ročne. Medziúver s cieľovou sumou 28.600 € mal žalovaný splácať s úrokmi v mesačných splátkach v odporúčanej výške 264 €. Podľa dohody zmluvných strán v článku III. a IV. zmluvy, počas doby splácania medziúveru, platba vo výške 0,65 % zo sumy medziúveru mala byť realizovaná na úhradu úrokov a poplatkov súvisiacich s medziúverom, čo zodpovedalo mesačne sume 185,90 €. Doba splácania medziúveru pri riadnom a včasnom plnení splátok zodpovedala 176 mesiacom. Na účely splnenia podmienok pridelenia stavebného úveru s nižšou úrokovou sadzbou, mal žalovaný vytvárať rezervu v hodnote 0,27 % z cieľovej sumy mesačnou platbou v sume 78,10 €, ktorá nasporená suma počas dohodnutej doby splácania medziúveru, by umožnila zníženie úverového dlhu a splácanie už len predpokladaného zostatku stavebného úveru vo výške 15.693 € pri úrokovej sadzbe 6 % ročne. Žalovaný však porušil svoju povinnosť riadne a včas uhrádzať poskytnutý úver a poslednú splátku uhradil dňa 10.8.2016. Pre omeškanie žalovaného so zaplatením dvoch splátok, resp. jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, žalobca uplatnil nárok na okamžité zosplatnenie celého úveru, ktorý sa stal splatným ku dňu 27.9.2016 v celkovej výške dlhu 29.733,61 €. Rozsah poskytnutej finančnej čiastky 28.600 € mal súd prvej inštancie preukázaný žiadosťou žalovaného o výplatu a oznámením žalobcu o výplate finančných prostriedkov. Výpismi z medziúverového a sporiteľského účtu žalovaného za obdobie roku 2015 a 2016 mal súd prvej inštancie za zistené správne zúčtovanie finančných prostriedkov vložených žalovaným na úhradu dlhu, keď finančné prostriedky žalovaným nasporené na jeho sporiteľskom účte vo výške 512,13 €, boli v súlade s ustanoveniami Článku VII. zmluvy po zosplatnení dlhu zúčtované
na dlh žalovaného na medziúverovom účte vo výške 28.945,47 € za rok 2015 a vo výške 1.300,27 € za rok 2016, z čoho vyplýval konečný záväzok žalovaného 29.733,61 €. Právne vec posudzoval podľa § 2, § 11 zákona č. 310/92 Zb. o stavebnom sporení, § 497 a nasl. Obchodného zákonníka o zmluve o úvere, § 369 Obchodného zákonníka o úrokoch z omeškania. K obrane žalovaného, že jeho dlh nemôže byť vyšší než suma poskytnutá mu žalobcom, pretože na úver poukázal splátky vo výške takmer 4.000 €, súd prvej inštancie uviedol, že aj keď žalovaný časť úveru splácal, neznamená, že dlh na istine sa znížil o sumu splátok, pretože splátky úveru slúžili tiež na úhradu úrokov a poplatkov. Priznané príslušenstvo pohľadávky vyplývalo zo zmluvy účastníkov tak, ako to zmluvné strany potvrdili podpisom, keď úroky z úveru predstavujú odplatu za poskytnutie úveru, popri ktorých možno priznať úroky z omeškania majúcich povahu zákonnej sankcie za omeškanie dlžníka s plnením peňažného dlhu. Považujúc nárok žalobcu za riadne preukázaný, tento mu v uplatňovanom rozsahu priznal, výšku úrokov z omeškania odôvodnil ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré ku dňu omeškania s plnením peňažného dlhu predstavovali 5 % ročne. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255, § 262 Civilného sporového poriadku vychádzajúc zo zásady procesného úspechu v spore.
3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov, ktoré podľa obsahu odvolania spadajú pod odvolacie dôvody vymedzené § 365 ods. 1 písm. f/, h/ Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
4. Žalovaný v odvolaní v zásade tvrdil, že jeho dlh voči žalobcovi je nižší ako bol priznaný súdnym rozhodnutím, lebo nebola zohľadnená ním uhradená suma 4.000 € na splatenie istiny a považoval za nezákonné priznanie úrokov z omeškania 5 % ročne uvádzajúc, že na vzťahy so spotrebiteľmi sa má aplikovať Občiansky zákonník, nie Obchodný zákonník ako to uviedol súd prvej inštancie.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného odkázal na obsah zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere, v zmysle ktorého mesačná suma splátky vo výške 264 €, ktorá bola žalovaným istý čas podľa dohody platená, bola v zhode s Čl. III ods.3 zmluvy vo výške 0,65% z cieľovej sumy 28.600 € určená na úhradu úrokov z poskytnutého medziúveru a poplatkov súvisiacich s medziúverom a platba podľa čl. IV ods.2 zmluvy v hodnote 0,27% z cieľovej sumy 28.600 €, slúžila na vytvorenie nasporenej sumy potrebnej na pridelenie stavebného úveru a čiastočné splatenie medziúveru. Žalovaný od poskytnutia úveru do 10.8.2016, kedy poukázal poslednú splátku, uhradil len sumu 2.748 €, nie ako to uvádza vo svojich tvrdeniach vo výške 4.000 €. V zmysle dohody účastníkov medziúver bol úročený úrokom 7,79% ročne, na úhradu ktorých úrokov slúžila dohodnutá časť splátky. Suma nasporená žalovanom na sporiteľskom účte vo výške 512,13 € bola zúčtovaná na úhradu nesplateného medziúveru, a tak bola stanovená celková výška žalovanej pohľadávky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne a navrhol ho potvrdiť.
6. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že rozdelenie splátok medziúveru a úveru je v rozpore so zákonom aj so samotnou zmluvou, bolo vykonané bez jeho súhlasu, čím malo dôjsť k porušeniu spotrebiteľských práv vyplývajúcich zo zákona.
7. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok je vo výrokoch vecne správny, a preto ho odvolací súd v súlade s § 387 ods.1 CSP potvrdil.
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.septembra 2018 o 10.20 hod., v pojednávacej miestnosti č.dv. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.septembra 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v súlade s § 219 ods.1, 3, § 378 ods.1 a § 385 ods.1 CSP a contrario.
10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.f/ CSP je daný v prípade, ak v dôsledku nesprávneho postupu súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prihliada na skutočnosti, ktoré neboli preukázané, alebo nesprávne skutkové zistenia sú výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny predpis, ale bol nesprávne interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
12. Žalovaným namietané odvolacie dôvody neboli zistené. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, alebo že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 194 CSP, alebo aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil s dopadom na vecnú správnosť rozhodnutia. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný, a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
13. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.
14. Vychádzajúc z charakteru odvolacích námietok žalovaného na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd doplňuje:
15. Civilné sporové konanie sa spravuje princípom kontradiktórnosti, kde každá strana sporu si musí splniť svoju povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú (§ 132, § 150, § 153 CSP). Vo všeobecnosti platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky.
16. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V prípade sporoch s ochranou slabšej strany, kam patrí aj konanie o spotrebiteľských zmluvách podľa § 296 CSP platí, že spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
17. Žalobca svoje tvrdenia, z ktorých vyplýval jeho nárok v konaní preukázal obsahom listinných dôkazov. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere podpísanej žalobcom dňa 31.3.2015 a žalovaným dňa 9.4.2015 boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky titulom medziúveru a stavebného úveru vo výške 28.600 € v súvislosti so stavebným sporením, ku ktorému sa v zmluve zaviazal. Žalovaný dňa 23.4.2015 požiadal o čerpanie finančných prostriedkov vo výške 22.880 €, ktorých výplata mu bola oznámená listom zo dňa 30.4.2015. Dňa 25.9.2015 a 16.10.2015 požiadal o čerpanie zostatku finančných prostriedkov z medziúveru, čerpanie ktorých vo výške 3.202 € mu bolo oznámené ku dňu 14.10.2015 a 5.11.2015 vo výške 2.518 €. Listom z 20.5.2015 bol žalovaný vyzvaný na poukazovanie mesačnej splátky na plnenie záväzkov zo zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere vo výške 264 € s účinnosťou od 1.6.2015.
18. Finančné prostriedky z medziúveru vo výške 28. 600 € mal žalovaný vrátiť spolu s úrokmi vo výške 7,79% ročne. Podľa Čl. III bodu 1 zmluvy, vyplatená časť medziúveru sa začína úročiť dňom jeho vyplatenia, úroky sa vypočítavajú pri každej zmene zostatku medziúverového účtu, k celkovému zostatku sa pripisujú ku koncu kalendárneho štvrťroka. Začiatok splácania medziúveru sa stanovuje na najbližší mesiac nasledujúci po prvom čerpaní prostriedkov medziúveru. Podľa čl. III bodu 3 zmluvy, bol
žalovaný povinný počas celej doby splácania medziúveru realizovať platbu vo výške 0,65% z cieľovej sumy na medziúverový účet na úhradu úrokov z poskytnutého medziúveru a poplatkov súvisiacich s medziúverom. Predpokladaná dĺžka trvania medziúveru bola 176 mesiacov. Celkové splátky medziúveru sa predpokladali vo výške 32.718,40 € (185,90 x 176 mesiacov). Pri riadnom splácaní medziúveru sa tento mal transformovať na stavebný úver vo výške 15.693 € s úrokovou sadzbou už len 6% ročne. V zmysle Čl. IV zmluvy na účely pridelenia stavebného úveru s nižšou úrokovou sadzbou sa vyžadovalo vytvorenie nasporenej sumy, z ktorých dôvodov sa žalovaný zaviazal na sporiaci účet poukazovať 0,27% z cieľovej sumy. V zmysle uvedeného bola preto v Čl. III bode 6 dohodnutá odporúčaná mesačná suma úhrady splátky vo výške 264 €, z čoho platba 0,65% z cieľovej sumy na účely úhrady medziúveru predstavovala hodnotu 185,90 € a platba 0,27% z cieľovej sumy na sporenie predstavovala 78,10 €. Nasporená suma mala slúžiť v čase pridelenia stavebného úveru na splatenie zostatku medziúveru. Podľa Čl. VII bodu 5 zmluvy, v prípade okamžitého zosplatnenia medziúveru, stavebná sporiteľňa zúčtuje dlžnú sumu na medziúverovom účte s nasporenou sumou na spotrebiteľskom účte. Žalovaný sa podľa Čl. VII. bodu 7 zaviazal na základe výzvy stavebnej sporiteľne splatiť celý zostatok pohľadávky aj s príslušenstvom.
19. Podľa výpisu zo sporiteľského účtu žalovaný v období roku 2015 uhradil sedem splátok po 78,10 €, čo spoločne s úrokmi zo sporenia ku 27.9.2016 predstavovalo 512,13 €. Na účely úhrady záväzku z medziúveru žalovaný poukázal v roku 2015 sedem splátok vo výške 175,90 €. Záväzky žalovaného z medziúveru v roku 2015 predstavovali 30.246,77 € zahrňujúci dlh na istine 28.600 €, na dohodnutých poplatkoch spojených s úverom vo výške 335 € a úrokmi z úveru vo výške 1.311,77 €. Po zúčtovaní žalovaným uskutočnených platieb 1.301,30 € (7 x 185,9 €), dlh z úveru ku dňu 31.12.2015 činil 28.945,47 €. V období roku 2016 žalovaný nerealizoval pravidelné mesačné vklady na účel plnenia svojho záväzku, ale uhradil len štyri splátky v celkovej výške 900 € (február 2016 poukázaných 290 €, marec 2016 poukázaných 60 €, apríl 2016 poukázaných 300 €, jún 2016 poukázaných 250 €), čo nepostačovalo na zníženie zostatku záväzku z predchádzajúceho obdobia 28.945,47 € a zaplatenie narastajúcich neuhradených úrokov z úveru a poplatkov za rok 2016 v celkovej sume 3.203,82 € .
20. Listinné dôkazy o vykonaných úhradách žalovaného a stave jeho záväzku na medziúvere a úvere, boli podľa obsahu spisu doručované žalovanému a oboznamované aj na pojednávaní, na ktorom bol žalovaný prítomný. Žalovaný žiadnym spôsobom tieto listiny nespochybnil, a ani inak nepreukázal, aby na plnenie záväzku poukázal žalobcovi sumu 4.000 €. Z listinných dôkazov naopak vyplýva, že uhradil splátkami len sumu 2.748 € (vklad na sporiaci účet 491,89 € + úroky zo sporiaceho účtu 20,24 € + vklad na medziúverový účet 1.301,30 € + 900 €), ktoré plnenie bolo v súlade so zmluvou započítané na úhradu splatnej istiny, úrokov, poplatkov. Záväzok žalovaného, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy za predpokladu riadneho splácania medziúveru uvažovaný na úrovni 32.718,40 € (185,90 x 176 mesiacov), z dôvodu oneskoreného a nepravidelného splácania dlhu, činil ku dňu predčasného zosplatnenia úveru na istine sumu vo výške 29.733,61 €. Námietky žalovaného voči nedôvodnosti uplatnenej pohľadávky teda nie sú opodstatnené, a žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by svoje tvrdenia o rozsahu úhrady dlhu vo väčšom rozsahu než bola uznaná súdom preukázal.
21. Tak ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie, záväzkový vzťah strán sporu bol založený na zmluve o úvere, ktorá je upravená v § 497 Obchodného zákonníka. Podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere je záväzok veriteľa na požiadanie poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky v dohodnutej výške a povinnosťou dlžníka zo zmluvy o úvere je vrátiť tieto finančné prostriedky aj s úrokmi. Rozsah záväzku dlžníka z úverovej zmluvy, preto nikdy nezodpovedá len istine úveru tj sume poskytnutej veriteľom, ale tento je navýšený o dohodnuté úroky závislé aj doby splácania dlhu, bez zreteľa na to, či sa hradia v splátkach alebo jednorázovo. Spôsob úhrady dlhu je závislý od dohody zmluvných strán. Obsahom zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere bola preukázaná dohoda strán sporu o spôsobe úhrady dlhu v súlade s účelom zmluvy i zámerom žalovaného, a to je získanie nižšej úrokovej sadzby po čiastočnom splnení záväzku. Z tohto cieľa sledovaného samotným žalovaným vychádzala aj spôsob zúčtovania splátok poukazovaných žalovaným v sume 264 €, a to v časti na zaplatenie istiny, v časti na úhradu úrokov z úveru a v časti na tvorbu úspor, ktoré sa úročili v prospech žalovaného. O tomto spôsobe plnenia dlhu bol žalovaný preukázateľne oboznámený v zmluve, a len následná platobná neschopnosť žalovaného, či jeho nespokojnosť s rozsahom zníženia záväzku, neodôvodňuje neplatnosť, či nezákonnosť dohody, ktorá bola v čase uzavretia zmluvy v súlade so záujmami dlžníka a nezakladala hrubý nepomer v právach a povinnostiach strán zmluvy.
22. Dôvodná nie je ani výhrada žalovaného proti príslušenstvu pohľadávky v podobe úrokov z omeškania, nakoľko toto bolo priznané v súlade so zákonnou úpravou a vo výške, ktorá vyplýva z občianskoprávnej úpravy vzťahujúcej sa na spotrebiteľov ako sa toho dovolával aj žalovaný. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté. Pritom platí, že úroky z úveru i úroky z omeškania, môžu existovať vedľa seba. Nebolo sporné, že zmluva sporových strán má charakter zmluvy spotrebiteľskej, pričom tak podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§517 OZ) ako aj podľa ustanovení Obchodného zákonníka (§369 Obch. zák.) sa výška úrokov spravuje nariadením vlády SR č. 87/95 Z.z.. Výška úrokov z omeškania je podľa zákonnej úpravy o 5 %-tuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu vzniku omeškania žalovaného (28. 9. 2016) úroková sadzba ECB bola na úrovni 0%. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, ak priznal úroky z omeškania vo výške 5% ročne ako táto vyplývala z § 3 ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. ( bod. 20,21. odôvodnenia súdneho rozhodnutia) ku dňu začiatku omeškania žalovaného s vrátením peňažného dlhu 29.773,61 €.
23. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP, keď zohľadnil plnú procesnú úspešnosť žalobcu v spore, ktorému priznal aj nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
24. Výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vyplýva z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca ako procesne úspešná strana má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).