Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/176/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičová 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Mýtna 48, 810 00 Bratislava, P.O.BOX 205, proti žalovanému: Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXX XX Z., o zaplatenie 4.765,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24C/286/2015-48 zo dňa 01.06.2017, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zastavení konania čo do zaplatenia sumy 203,56 Eur s prislúchajúcim príslušenstvom.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia sumy 203,56 eur s príslušenstvom zastavil. Žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 9 ods. 2; 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 48 ods. 1,2; 52 ods. 1 až 3; 53 ods.1 až 3, ods. 5, 9;100 ods. 1; 107 ods. 1,2;451 ods. 1,2; 458 ods. 1; 565 Občianskeho zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

3. Súd 1. inštancie zastavenie konania odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu v časti 17,02 eur, v časti 64,04 eur a v časti 122,50 eur späť, preto konania v tejto časti (203,56 eur) zastavil. Vo vzťahu k zvyšku nároku súd 1. Inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal existenciu pohľadávky, resp. pohľadávok, na úhradu ktorej mala byť ,,použitá“ daná pôžička a ani to, že skutočne došlo, kedy konkrétne a akým spôsobom k poskytnutiu plnenia zo strany veriteľa na úhradu záväzkov žalovaného označených v zmluve o pôžičke. Žalobca a ani jeho predchodca nepredložil žiadne doklady, ktoré by preukazovali, za akých konkrétnych podmienok mali vzniknúť zmluvné vzťahy špecifikované pod por. číslami 1 až 5 v časti III. (,,Účel použitia Pôžičky´´) zmluva o pôžičke, či došlo v prípade daných zmluvných vzťahov k platnému uzavretiu zmlúv o spotrebiteľskom úvere, resp. či tieto zmluvy ( niektoré z nich) netrpia nedostatkom ohľadne niektorej z tých náležitosti stanovených v § 9 ods. 1 , 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorých nedostatok, resp. v prípade RPMN jej nesprávne uvedenie v neprospech spotrebiteľa by mal za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru ( § 11 ods. 1 ZoSÚ). Rovnako nedokladoval, akým spôsobom došlo k vyčísleniu dlžných zostatkov v zmluve o pôžičke špecifikovaných záväzkov, t.j. koľko mal žalovaný

čerpať, koľko dovtedy splatil a čo všetko a v akých konkrétnych sumách v sebe zahŕňali v zmluve o pôžičke vyčíslené dlžné zostatky. Súd teda nemal možnosť preskúmať, či ku dňu podpisu zmluvy o pôžičke či už pôvodným žalobcom alebo žalovaným reálne existoval aspoň vo výške v zmluve vyčíslenej sume 3.714,79 Eur nejaký dlh žalovaného, ktorý mal byť uhradený z pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá zmluvou o pôžičke. Pritom sprostredkovateľom a správcom v daných zmluvných vzťahoch bol práve veriteľ - pôvodný žalobca, ktorý by preto mal takýmito dokladmi disponovať. Ak by aj pôvodný žalobca skutočne v ZoP dojednaným spôsobom poskytol žalovanému pôžičku v dojednanej výške 3.714,73 Eur, súd uvedené preukázané nemal. V predžalobnej upomienke, z 29.12.2012 pôvodného žalobcu tento vyčíslil celkovú dlžnú istinu sumou 6563,47 Eur bez jej bližšieho rozšpecifikovania (opäť iná suma, dokonca vyššia než bola suma žalovaná). Aj posledné uvádzané skutočnosti potvrdzujú záver súdu o nepreukázanosti žalobcom uplatneného nároku v žiadnej jeho časti. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. Navyše s poukazom na ust. § §5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, súd ex offo posudzoval, či právo žalobcu, ktoré by inak bolo právom zo spotrebiteľského vzťahu, nie je premlčané, pričom zistil, že toto premlčané je, a preto aj z tohto dôvodu žalobu zamietol.

4. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby a výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca. Právne svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej navrhol, aby odvolací súd na základe ust. § 388 rozsudok súdu 1.inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3943,10 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p.a. zo sumy 4129,64 € od 10.01.2013 do 16.12.2016, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 4108.70 € od 17.12.2016 do 12.01.2017, s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p.a. zo sumy 4065.60 € od 13.01.2017 do 20.02.2017, s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p.a. zo sumy 4004.35 € od 21.02.2017 do 12.04.2017, s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p.a. zo sumy 3943.10 € od 13.04.2017 do dňa zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Namietal, že súd 1.inštancie zamietol žalobu z dôvodu uplynutia subjektívnej 2- ročnej premlčacej doby pri nastolení režimu bezdôvodného obohatenia z dôvodu posúdenia vzťahu ako odstúpenia od zmluvy. Žalobca považuje rozhodnutie súdu 1.inštancie za nesprávne. Súd 1.inštancie písomné podanie právneho predchodcu žalobcu zo dňa 29.12.2012 označené ako predžalobná upomienka vyhodnotil ako odstúpenie od zmluvy s následkom zrušenia zmluvy od počiatku. Uplatnený nárok z uvedeného dôvodu právne posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý posúdil pri aplikácii ust. § 107 ods. 1 ako premlčaný. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie. Listom zo dňa 29.12.2012 nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prejednávanom prípade nebol splnený ani jeden zákonný predpoklad pre platné odstúpenie od zmluvy. Zákon č. 129/2010 Z.z. neumožňuje veriteľovi odstúpiť od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako predložená zmluva nepochybne je. Taktiež možnosť odstúpenia od zmluvy nebola účastníkmi zmluvne dojednaná. Pri hodnotení listu nie je možné použiť ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto sa nejedná o pochybnosti o obsahu spotrebiteľskej zmluvy, ale o hodnotenie toho, ktoré z možných práv právny predchodca žalobcu, ako účastník zmluvného vzťahu využil. Súd 1.inštancie nemôže svojim vlastným právnym hodnotením nahrádzať vôľu účastníka zmluvného vzťahu a rozhodovať o tom, aké právo právny predchodca využil. Zo žiadneho úkonu právneho predchodcu žalobcu nevyplýva, žeby od úverovej zmluvy odstúpil. Takýto prejav nikdy neučinil. Nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady pre platné odstúpenie od zmluvy listom zo dňa 29.12.2012 nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. Z podania právneho predchodcu žalobcu jednoznačne vyplýva, že listom zo dňa 29.12.2012 realizoval oprávnenie predčasne žiadať o zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu neplatenia dohodnutých splátok, v zmysle ust. § 365 Občianskeho zákonníka. Písomným podaním zo dňa 29.12.2012 predčasne zosplatnil pohľadávku z úveru s výzvou na jej zaplatenie. Márnym uplynutím lehoty na zaplatenie pohľadávky nastala dňa 9.1.2013 splatnosť pohľadávky, ktorá sa tak premĺčuje v zákonnej všeobecnej 3 - ročnej premlčacej dobe, podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Pohľadávka v čase začatia sporu dňa 11.12.2015 premlčaná nebola. Pokiaľ by odvolací súd dospel k právnemu názoru, že právnym úkonom právneho predchodcu žalobcu nedošlo k predčasnému zosplatneniu pohľadávky postupom podľa ust. § 365 Občianskeho zákonníka, v takom prípade by sa každá jednotlivá splátka premĺčovala samostatne, vo všeobecnej 3 - ročnej premlčacej dobe, podľa lehoty splatnosti jednotlivých splátok. Záver o počiatku plynutia premlčacej doby zostatku úveru dňom doručenia predčasného zosplatnenia dlhu s výzvou na zaplatenie je podporený aj výkladom ust. § 365 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že k zosplatneniu dlhu nemôže dôjsť predtým, ako bude výzva na zosplatnenie doručená dlžníkovi. Poukázal na právny názor v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 456/2006, ale aj na právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 426/2005.

Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, čim došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 CSP.

5. Odvolanie bolo doručené žalovanému na vyjadrenie. Ten vyjadrenie nezaslal.

6. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1 vyplýva, že pôvodný žalobca Intrum Justitia Slovakia s.r.o. so sídlom Mýtna 38 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, 811 07 Bratislava od 17.02.2018 zmenil obchodné meno na Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 38, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811/07, IČO žalobcu sa nezmenilo, ide o IČO: 35 831 154. Preto odvolací súd v záhlaví uznesenia uviedol ako žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., pretože rozhodoval už po 17.02.2018 a jednalo sa iba o zmenu obchodného mena.

7. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a násl. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 18.09.2018 a zistil, odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné.

8. Súd 1.inštancie zamietnutie žaloby prioritne odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal existenciu pohľadávky, resp. pohľadávok, na úhradu ktorej mala byť ,,použitá“ daná pôžička a ani to, že skutočne došlo, kedy konkrétne a akým spôsobom k poskytnutiu plnenia zo strany veriteľa na úhradu záväzkov žalovaného označených v zmluve o pôžičke. Žalobca a ani jeho predchodca nepredložil žiadne doklady, ktoré by preukazovali, za akých konkrétnych podmienok mali vzniknúť zmluvné vzťahy špecifikované pod por. číslami 1 až 5 v časti III. (,,Účel použitia Pôžičky´´) zmluva o pôžičke, či došlo v prípade daných zmluvných vzťahov k platnému uzavretiu zmlúv o spotrebiteľskom úvere, resp. či tieto zmluvy ( niektoré z nich) netrpia nedostatkom ohľadne niektorej z tých náležitosti stanovených v § 9 ods. 1 , 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorých nedostatok, resp. v prípade RPMN jej nesprávne uvedenie v neprospech spotrebiteľa by mal za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru ( § 11 ods. 1 ZoSÚ). Rovnako nedokladoval, akým spôsobom došlo k vyčísleniu dlžných zostatkov v zmluve o pôžičke špecifikovaných záväzkov, t.j. koľko mal žalovaný čerpať, koľko dovtedy splatil a čo všetko a v akých konkrétnych sumách v sebe zahŕňali v zmluve o pôžičke vyčíslené dlžné zostatky. Súd teda nemal možnosť preskúmať, či ku dňu podpisu zmluvy o pôžičke či už pôvodným žalobcom alebo žalovaným reálne existoval aspoň vo výške v zmluve vyčíslenej sume 3.714,79 Eur nejaký dlh žalovaného, ktorý mal byť uhradený z pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá zmluvou o pôžičke. Pritom sprostredkovateľom a správcom v daných zmluvných vzťahoch bol práve veriteľ - pôvodný žalobca, ktorý by preto mal takýmito dokladmi disponovať. Ak by aj pôvodný žalobca skutočne v ZoP dojednaným spôsobom poskytol žalovanému pôžičku v dojednanej výške 3.714,73 Eur, súd uvedené preukázané nemal. V predžalobnej upomienke, z 29.12.2012 pôvodného žalobcu tento vyčíslil celkovú dlžnú istinu sumou 6563,47 Eur bez jej bližšieho rozšpecifikovania ( opäť iná suma, dokonca vyššia než bola suma žalovaná). Aj posledné uvádzané skutočnosti potvrdzujú záver súdu o nepreukázanosti žalobcom uplatneného nároku v žiadnej jeho časti ( bod 39).

9. Súd 1.inštancie sa zaoberal aj skutočnosťou, že podľa jeho názoru zmluva, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovaným o pôžičke č. 5012203 zo dňa 07.02.2012, nedostatočne zakotvuje náležitosti požadované § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to písm. f) a k) predmetnej zákonnej úpravy. V zmluve je nedostatočným spôsobom uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín jej konečnej splatnosti s poukazom na uvedenie len mesiaca a roka ( 09/2018) s tým, že pod termínom splatnosti je potrebné rozumieť konkrétny dátum označený tak dňom, mesiacom ako aj rokom, kedy konečná splatnosť nastáva. Vo vzťahu k dojednaným splátkam v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z., zmluva nedostatočným spôsobom určuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, teda nie je zrejmé, v ktorých termínoch a v akej výške jednotlivé splátky zahŕňajú splátky istiny, koľko predstavuje splátka úroku a koľko je poplatok zahrnutý v predmetnej splátke. Vzhľadom na túto skutočnosť, posúdil súd 1.inštancie úver ako bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu absencie náležitosti uvedených v ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zák. č. 129/2010 Z.z. V prípade reálne poskytnutej čiastky 3.714,73 eur po zosplatnení sumy 633,66 eur by zostávalo žalovanému uhradiť rozdiel vo výške 3.081,07 eur. Následne sa súd 1.inštancie zaoberal aj tým, že jednostranný právny úkon právneho predchodcu žalobcu, nie je možné považovať za zosplatnenie úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 565 Občianskeho zákonníka a to z

dôvodu, že pokiaľ ide o plnenie splátkach, môže veriteľ žiadať o zosplatnenie celej pohľadávky, pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté, alebo v rozhodnutí určené. Zo všeobecných obchodným podmienok, napriek tomu, že sú písané neštandardne malým písmom, nie je možné vyvodiť právo veriteľa na takéto zosplatnenie úveru. Naviac žalobca nepreukázal, že ako veriteľ žalovaného, ako dlžníka upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva predmetný úver zosplatniť v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

10. Odvolateľ v odvolaní tvrdí, že predžalobná upomienka, zo dňa 29.12.2012 bola realizáciou oprávnenia právneho predchodcu žalobcu, predčasne žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, z dôvodu neplatenia dohodnutých splátok, v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Teda, že dňa 29.12.2012 právny predchodca žalobcu predčasne zosplatnil pohľadávku z úveru s výzvou na jej zaplatenie. Márnym uplynutím lehoty na zaplatenie pohľadávky, nastala dňa 09.01.2013 splatnosť pohľadávky, ktorá sa tak premlčuje v zákonnej všeobecnej 3 - ročnej premlčacej dobe. Z toho vyvodil, že žalovaná pohľadávke v čase začatia sporu dňa 11.12.2015 premlčaná nebola.

11. Odvolateľ zároveň v odvolaní namietal, že súd 1.inštancie nesprávne vec právne posúdil, pokiaľ mal za to, že list zo dňa 29.12.2012 možno považovať za odstúpenie od zmluvy, pretože podľa ust. § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto, alebo v inom zákone ustanovené, alebo účastníkmi dohodnuté. Súd 1.inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetľuje prečo právny úkon právneho predchodcu žalobcu považuje za odstúpenie od zmluvy. Zároveň poukazuje na čl. 12 vo všeobecných obchodných podmienkach - skončenie zmluvy, bod 12.1, bod 12.2 a 13.3, kde sú dohodnuté podmienky skončenia zmluvy vrátane možnosti klienta od zmluvy odstúpiť, resp. zmluvu vypovedať. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13Co 653/15 s tým, že prejav vôle právneho predchodcu je možné považovať za odstúpenie od zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka. Pričom uvažoval, že vypovedanie zmluvy v zmysle bodu 12.2 všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu je povahou ustanovením zodpovedajúcim odstúpeniu od zmluvy podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s prioritným dôvodom zamietnutia žaloby, súdom 1.inštancie (bod 39 až 41). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana ma jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením týchto povinností, v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá si povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označí dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenie dôkazy. Pričom dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v neprospech tejto strany. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci. Rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa povinnosti tvrdenia o označeniach dôkazov na preukázanie tvrdení, sú dané hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje, tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má veriteľ, teda žalobca povinnosť preukázať, že so žalovaným, teda dlžníkom uzavrel zmluvu a že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu 1.inštancie, že žalobca nedokladoval akým spôsobom došlo zo strany jeho právneho predchodcu k vyčísleniu dlžných zostatkov v zmluve o pôžičke špecifikovaných záväzkov, t.j. koľko má žalovaný čerpať, koľko dovtedy splatil a čo všetko a v akých konkrétnych sumách v sebe zahŕňali v zmluve o pôžičke vyčíslené dlžné zostatky. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu 1.inštancie, že tento nemal možnosť preskúmať, či ku dňu podpisu zmluvy o pôžičke reálne existoval aspoň vo výške v zmluve vyčíslenej sume 3.714,73 eur, nijaký dlh žalovaného, ktorý mal byť uhradený z pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá na základe zmluvy o pôžičke. Sprostredkovateľom a správcom daných zmluvných vzťahov bol veriteľ, teda pôvodný žalobca, ktorý mal týmito dokladmi disponovať. Správne súd 1.inštancie uzavrel, že záväzky žalovaného špecifikované v čl. III zmluvy o pôžičke a zároveň záväzok vzniknutý zo zmluvy o pôžičke sú s ohľadom na charakter subjektov, ktoré ich uzatvárali sú záväzkami zo spotrebiteľskej zmluvy. Správne použil i ust. § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Teda aj odvolací súd má za to, že s ohľadom na uvedené, bolo potrebné ozrejmiť, či predmetnou zmluvou o pôžičke bolo skutočne riešené splatenie, resp. čiastočná úhrada existujúcich záväzkov vo výškach, akých boli v ZoP vyčíslené, pôžičkou poskytovanou pôvodným žalobcom, ako veriteľom, totiž

mohol byť bezhotovostným prevodom uhradený len záväzok, ktorý v tom čase mal v danej výške reálne existoval. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu 1.inštancie, že aj keby pôvodný žalobca skutočne poskytol žalovanému pôžičku v dojednanej výške 3.714,73 eur, súd 1.inštancie aj odvolací súd uvedené preukázané nemal. V súlade s pravidlami formálnej logiky je záver súdu 1.inštancie, že v predžalobnej upomienke z 29.12.2012 pôvodného žalobcu, tento vyčíslil celkovú dlžnú istinu sumou 6.563,47 eur bez bližšej špecifikácie, preto bolo na mieste žalobu zamietnuť.

13. Keďže existoval dôvod na zamietnutie žaloby, teda nepreukázanie existencie pohľadávky, resp. pohľadávok, na úhradu, ktorých mala byť použitá pôžička a nebolo ani preukázané, že táto bola v dojednanej výške 3.714,73 eur poskytnutá právnym predchodcom žalobcu žalovanému, nebolo potrebné sa z dôvodu hospodárnosti zaoberať ďalšími dôvodmi, ktoré uviedol súd 1.inštancie pre zamietnutie žaloby.

14. Preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zastavení konania, čo do zaplatenia sumy 203,56 eur s prislúchajúcim príslušenstvom podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP, ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému v štádiu odvolacieho konania žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 544/2015 zo dňa 26.10.2016 z dôvodu hospodárnosti konania. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na judikatúru súdov, vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov.rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp.zn. III. ÚS 209/04). Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu skutkového a právneho posúdenia veci.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.