Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/4/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: L., proti žalovaným: 1/ V., 2/ P., o určenie neplatnosti rozhodcovskej doložky a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14. februára 2017, č.k. 10C/412/2015-241, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaním došlým súdu dňa 12.10.2015 domáhal, aby súd určil, že rozhodcovská doložka zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.11.2008 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/ je neplatná a tiež, že všetky nadväzujúce úkony sú neplatné. Dôvodil tým, že žalobca so žalovaným 1/ uzavrel formulárovú typovú spotrebiteľskú zmluvu

- úverovú zmluvu, v ktorej sú okrem iného neprijateľné podmienky a ustanovenia v rozpore s § 54 ods. 1 a inými kogentnými ustanoveniami zákona (nečitateľnosť zmluvných podmienok, neprijateľná rozhodcovská doložka, sankčné poplatky, dohoda o zrážkach zo mzdy a pod.). Žalovaný 1/ napriek spornosti veci sa domáhal na rozhodcovskom súde priznania práva, ktoré nie je v súlade so zákonom a únijným právom. Veriteľ sa domáha dlhu, ktorý mu bol zaplatený 22.10.2010 v plnej výške. Veriteľ výšku dlhu sám jednostranne diktuje a to bez akéhokoľvek odsúhlasenia súdom. Súd prvej inštancie uznesením pod č.k. 10C/412/2015-55 zo dňa 30.06.2016, v spojitosti uzneseniami zo dňa 25.10.2016 pripustil rozšírenie (zmenu) žalobného návrhu tak, že zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.11.2008, uzatvorená medzi žalovaným 2/ a žalobcom je neplatná, rozhodcovská doložka zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.11.2008 uzatvorená medzi žalovaným 2/ a žalobcom je neplatná, rozhodcovský rozsudok č. P. zo F., zriadený pri stálom E.., zo dňa 30.04.2014 je neplatný v nadväznosti na čo žalovaný 2/ je povinný vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi vo výške 30,25 eur spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 30,25 eur od 22.10.2010 do zaplatenia, tiež, že žalovaný 1/ je povinný poskytnúť žalobcovi sumu vo výške 100,- eur ako primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný 1/ vo vyjadrení došlom súdu dňa 16.06.2016 žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že žalobca ako dlžník uzavrel Zmluvu o úvere so žalovaným 2/ ako veriteľom, žalobca podstatným spôsobom porušil zmluvu o úvere a z toho dôvodu žalovaný 2/ vyhlásil úver za predčasne splatný v celom rozsahu dňa 31.08.2009. Následne žalovaný 1/ ako právny nástupca žalovaného 2/ podal žalobu na rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo uložená povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému 1/ 108,93 eur spolu s príslušenstvom, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.08.2014 a vykonateľnosť dňa 21.09.2014. Rozhodcovská doložka

nebola spotrebiteľovi vnútená, nakoľko mu bolo dané na výber, či uzatvorí zmluvu o úvere s touto doložkou, alebo bez nej (bod 10.2.3 zmluvných podmienok). V následnom vyjadrení došlom súdu dňa 17.10.2016 namietal, že žalobca nemá na určovacích žalobných návrhoch naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) CSP. Poukázal na to, že uznesením pod sp. zn.: 10Er/409/2015 zo dňa 17.02.2016 došlo k zastaveniu exekúcie, ktorému predchádzalo uznesenie o zamietnutie poverenia na vykonanie exekúcie voči žalobcovi na podklade rozhodcovského rozsudku. V otázke absencie podstatných náležitostí úverovej zmluvy nesúhlasil, že zmluvu treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca mal skutočný záujem na zrušení rozhodcovského rozsudku, mal tak urobiť v rámci zákonných lehôt. Nesúhlasil, že žalobcovi vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobca ničím nepreukázal, že žalovaný 1/ porušil právne predpisy, ktoré by zakladali nárok žalobcu. Takýto nárok mohol vzniknúť len voči právnemu predchodcovi žalovaného 1/, nakoľko žalovaný 1/ v tomto konaní predmetnú zmluvu nevypracoval. Žalovaný 2/ žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť dôvodiac, že žalobca na znak akceptácie podmienok poskytnutia úveru vlastnoručne podpísal zmluvu o úvere, súčasťou ktorej bola rozhodcovská doložka, voči ktorej nemal žiadne námietky pri uzatváraní zmluvy o úvere, ani pri čerpaní úveru. Poukázal na to, že zákonodarca výslovne predpokladá, že banky budú v zmluvách so svojimi klientmi dojednávať rozhodcovské doložky, teda nemožno takéto dojednanie považovať za neprijateľnú podmienku (§ 93 b zákona o bankách). Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Za nekalú podmienku by mohla byť považovaná len vtedy, ak by vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi zmluvnými stranami a došlo by ku škode na strane spotrebiteľa. Namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že pohľadávka bola postúpená na žalovaného 1/. Zároveň vzniesol námietku preklúzie práva podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a tiež poukázal na to, že žalovaný 2/ nebol účastníkom rozhodcovského konania. Voči uplatneniu nároku na vrátenie peňažného plnenia, vzniesol námietku premlčania.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 06.11.2008 bola uzatvorená Zmluva o úvere medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným 2/ ako veriteľom. Predmetom úveru bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalobcovi vo výške 331,94 eur (10.000,- Sk), pričom veriteľ pri podpise zmluvy si ihneď započítal poplatok za poskytnutie úveru vo výške 250,- Sk, teda žalobcovi bolo reálne poskytnutých 323,64 eur. Úver mal byť splatený v 11-tich splátkach po 33,06 eur mesačne, pričom prvá splátka bola určená na deň 15.12.2008 a posledná na deň 15.10.2009. Zmluvné strany si v zmysle článku 11, bod 11.2 dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody sa uplatní na riešenie sporov rozhodcovská doložka uvedená vo VOP. Podľa bodu 10.2.2 písm. a) VOP pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. Podľa bodu 10.2.3 ak klient, najneskôr pri uzatvorení zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca si svoje povinnosti riadne neplnil a celkovo na splátkach uhradil 353,89 eur, pričom poslednú splátku uhradil dňa 22.10.2010. Žalovaný 2/ listom zo dňa 31.08.2009 vyzval žalobcu na úhradu celého dlhu v celkovej výške 240,72 eur, pričom túto sumu špecifikoval nasledovne: dlžná istina: 188,59 eur, úrok: 13,95 eur, poplatky: 38,18 eur. Dňa 22.10.2010 žalobca vykonal úhradu vo výške 188,59 eur, pričom žalovaný 2/ túto úhradu nezapočítal v celom rozsahu na istinu. Dňa 15.12.2010 bola uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávok pod č. X/XXXX medzi žalovaným 2/ ako postupcom a obchodnou spoločnosťou V. so sídlom na N. ako postupníkom. Pohľadávka voči žalobcovi bola vyčíslená ku dňu 15.12.2010 vo výške 113,17 eur, z čoho istina bola 108,93 eur a úroky vo výške 4,24 eur. Následne dňa 24.02.2011 bola uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávok pod č. X/XXXX medzi obchodnou spoločnosťou V. so sídlom na N. ako postupcom a žalovaným 1/ ako postupníkom. Pohľadávka voči žalobcovi bola vyčíslená ku dňu 15.12.2010 vo výške 113,17 eur, z čoho istina bola 108,93 eur a úroky vo výške 4,24 eur. Dňa 30.04.2014 F. vydal rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. P., ktorým bola uložená žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ 108,93 eur, úrok vo výške 17,38 % ročne zo sumy 108,93 eur od 16.12.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 108,93 eur od 16.12.2010 do zaplatenia a sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania ku dňu 15.12.2010 vo výške 4,24 eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.08.2014 a vykonateľnosť dňa 21.09.2014. Následne dňa 29.04.2015 exekútor L.. C.. L. T., P.. podal na súde prvej inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku. Súd uznesením pod č.k. 10Er/409/2015-28 zo dňa 24.08.2015, v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23CoE/282/2015-55 zo dňa 25.01.2016 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Žalobca na nariadenom

pojednávaní zo dňa 25.10.2016 vypovedal, že mu došlo 5, alebo 6 ponúk zo strany P. (žalovaného 2/), kde uvádzali, že ide o výhodné pôžičky, načo on zareagoval a pôžičku si zobral, avšak to, čo bolo na letáku, nezodpovedalo zmluvným podmienkam. Postup P. považuje za podvod a úmyselné zavádzanie. Neskôr išiel aj do V. a jednorazovo vyplatil sumu 689,47 eur a 188,59 eur. Jemu zo strany bankovej úradníčky bolo povedané, že vec je vyrovnaná, napriek čomu po nejakom čase mu došli rôzne výzvy od rôznych spoločností na splatenie dlhu. Došiel mu tiež rozhodcovský rozsudok, kde bolo uvedené, že má ešte zaplatiť 108,93 eur. Bol z tohto sklamaný, cítil sa byť podvedený. Rozsudok mu prišiel v roku 2013, pričom posledná úhrada z jeho strany bola realizovaná dňa 22.10.2010. Z tohto dôvodu neskôr podal aj túto žalobu. Považuje konanie veriteľa za sabotáž na jeho osobu, keď mu chodili rôzne výhražné sms- ky, aby dlh splatil. Išlo to aj na psychiku, keď niekedy dva-tri krát za deň, alebo za týždeň dostával rôzne výzvy na splatenie dlhu. On na to reagoval aj písomne, a to listom, ktorý je založený v súdnom spise na č.l. 66. Je nezamestnaný, evidovaný na úrade práce, voči nemu sú aj ďalšie exekúcie. Okrem toho uhrádza aj výživné. Pri podpise zmluvy ho nenútil nikto, myslel si, že ide o serióznu ponuku. Až neskôr zistil, že nebola seriózna. Keďže zistil, že v zmluve sú nekalé praktiky, rozhodol sa pôžičky jednorazovo splatiť. Pred podpisom zmluvu nečítal, len mu povedali, aby ju podpísal, že ju vyplnia. Zmluva mu prišla poštou, o čom je aj pečiatka. Zistil, že mu ani neprišlo 10.000,- Sk, banková pracovníčka mu nevedela povedať, kde sa stratilo 200,- Sk. Aj toto považuje za podvod. Od mája 2009 až do 22.10.2010 nepoukázal banke žiadnu platbu z dôvodu, že bol chorý, nemal z čoho, preto si zobral aj ďalšiu pôžičku na splatenie všetkých pôžičiek. Banku bol o tomto aj osobne informovať. V banke sa ústne dohodli, že keď bude mať peniaze, že tieto pošle.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 2 písm. b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 100 ods. 1, § 101, § 107, § 112 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c/ CSP, § 41 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 451, § 39 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 veta tretia zák. č. 50/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s odkazom na ktoré žalobu zamietol. Predovšetkým sa zaoberal sa tým, či je splnený predpoklad naliehavého právneho záujmu na určení, že Zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.11.2008, uzatvorená medzi žalovaným 2/ a žalobcom je neplatná, že Rozhodcovská doložka zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.11.2008 uzatvorená medzi žalovaným 2/ a žalobcom je neplatná a ďalej skúmal okruh strán v spore v súvislosti s nárokom na priznanie peňažného plnenia. Žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe v uvedených častiach bližšie neodôvodnil, súd teda vychádzal z toho, že ak žalobca uviedol, že považuje konanie veriteľa za sabotáž na jeho osobu, keď mu chodili rôzne výhražné sms-ky, aby dlh splatil, tak dôvodom na podanie určovacej žaloby, bola obrana žalobcu voči krokom žalovaného 1/. Napriek tomu súd vyhodnotil, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverovej zmluvy. Medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobca celkovo na splátkach uhradil viac, ako si reálne požičal, teda nemôže byť v neistote, či a koľko ešte by mal finančných prostriedkov vrátiť, ak úverový vzťah považuje za absolútne neplatný. Okrem toho, ak by aktuálny veriteľ podal žalobu na plnenie, súd je povinný prejudiciálne sa zaoberať otázkou, či bola zmluva platne uzavretá, alebo nie. Keďže žalobca podal aj žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, otázku posúdenia (ne)platnosti právneho úkonu prichádza do úvahy prejudiciálne riešiť aj v rámci uvedeného žalobného nároku, pokiaľ nie sú iné okolnosti na zamietnutie žaloby (napr. dôvodná námietka premlčania nároku). Keďže rozhodcovská doložka je len akcesorický záväzok k úverovej zmluve, súd konštatoval, že ani na takomto určení žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem. Žalovaní v tomto konaní nenamietali, že vec bola riešená pred rozhodcovským súdom, ani že vyššie označený rozhodcovský rozsudok nebol uznaný za riadny exekučný titul, v dôsledku čoho návrh na vydanie poverenia exekútorovi bol zamietnutý, teda žalobca nemôže žiť v právnej neistote, že sa voči nemu opätovne začne rozhodcovské konanie, keď v uvedenom exekučnom konaní súd už dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, postihnutá neplatnosťou. V otázke zrušenia rozhodcovského rozsudku súd posúdil, že žalobca si neuplatnil svoj nárok, návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku F., sp. zn. P. zo dňa 30.04.2014 v zákonnej 30-dňovej lehote odo dňa jeho doručenia, teda včas, z ktorého dôvodu sa jeho návrhom v tejto časti podrobnejšie nezaoberal a bez ďalšieho tento zamietol. Nad rámec uvedeného záveru poznamenal, že ak by aj žalobca podal svoj návrh v tejto časti včas, jeho nárokom by nebolo možné sa reálne zaoberať, nakoľko napadnutý rozhodcovský rozsudok stratil akékoľvek právne účinky, keďže v rámci exekučného konania, toto rozhodnutie nemohlo byť podkladom pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže bolo vydané na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného 2/ posúdil súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku ako premlčaný. Medzi stranami nebolo sporným, že žalobca úver preplatil o 30,25 eur a tiež, že žalobca poslednú úhradu vo výške 188,59 eur urobil dňa 22.10.2010. Dňa 06.11.2008 bola

uzatvorená úverová zmluva. Žalobca svoj nárok odvodzuje od bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že so žalovaným 2/ uzatvoril absolútne neplatnú zmluvu. Ak by sa posudzovala predmetná zmluva zo žalobcovho pohľadu, došlo k premlčaniu tohto plnenia v objektívnej trojročnej lehote podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Návrh na súd bol podaný dňa 12.10.2015, teda po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula dňa 22.10.2013. Súd neuznal argumentáciu žalobcu, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel až počas tohto konania, pretože v rámci svojho výsluchu uviedol, že ho nenútil nikto, myslel si, že ide o serióznu ponuku. Až neskôr zistil, že nebola seriózna. Keďže zistil, že v zmluve sú nekalé praktiky, rozhodol sa pôžičky jednorazovo splatiť, t.j. dňa 22.10.2010. Súd nezistil žiadne objektívne dôvody, resp. žalobcom neboli produkované žiadne dôkazy o tom, že žalovaný 2/ sa úmyselne mienil bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, pre ktoré by bolo potrebné vychádzať z 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ak by žalobca aj v tomto konaní preukázal, že objektívna premlčacia lehota neuplynula, tak na podklade jeho vyjadrenia je zrejmé, že najneskôr od 22.10.2010 začala plynúť aj subjektívna dvojročná premlčacia lehota, keď žalobca sám v rámci svojho výsluchu uviedol, že už v tomto čase považoval zmluvu za nekalú. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa. Tento nárok však riadne nezdôvodnil, okrem uvedenia sumy v podstate neuviedol nič iné, ujmu nijako nekonkretizoval, nepreukázal, že by mu žalovaný 1/ spôsobil nejakú závažnú ujmu, preto súd nevidel žiadny dôvod na to, aby žalobcovi priznal nejakú kompenzáciu vo forme finančného zadosťučinenia. Aj keby žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný a bolo by preukázané porušovanie práv spotrebiteľa žalovaným 1/, to ešte neznamená automaticky priznávanie finančného zadosťučinenia. Každý jeden prípad je potrebné posudzovať individuálne, pričom konkrétne okolnosti daného prípadu nijako nenasvedčujú tomu, že by bola žalobcovi spôsobená nejaká ujma, a preto súd nárok žalobcu v časti zaplatenia finančného zadosťučinenia zamietol ako nedôvodný, nepreukázaný a neodôvodnený, keďže finančné zadosťučinenie má slúžiť ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy, vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii, čo v predmetnej veci nebolo preukázané (por. rozsudok Okresného súdu Nitra, č.k. 12C/299/2012-323, zo dňa 29.01.2014). V tejto súvislosti súd prvej inštancie tiež považoval za potrebné poznamenať, že žalobca mal skúsenosti s uzatváraním spotrebiteľských úverov (sám uvádzal, že mal uzatvorených viac zmlúv), teda nešlo o spotrebiteľa, ktorý sa dostal do takej životnej situácie, že konal pri uzatváraní úverovej zmluvy unáhlene a nepremyslene. Naviac primerané finančné zadosťučinenie sa odvíjalo od samotnej úverovej zmluvy, ktorú žalovaný 1/, nevypracoval ani sa nijakým spôsobom nepričinil k tomu, aby došlo k jej uzatvoreniu, teda na jeho strane absentuje aj nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v tomto smere. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 tak, že úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania vo výške 100%.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonnom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že uplatňuje odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ (nesplnenie procesných podmienok, porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové a právne závery, nedostatočne zistený skutkový stav pre existenciu prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, v nadväznosti na § 366 a posúdením obsahu odvolania v konečnom dôsledku namietajúc zaujatosť vo veci konajúceho zákonného sudcu uplatňoval tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ (rozhodnutie vydané vylúčeným/zaujatým sudcom). Namietal, že súd nepodrobil zmluvu súdnej kontrole z úradnej povinnosti, konal v rozpore s Ústavou SR a únijným právom, hoci v rovnakých súdnych konaniach a sporoch poskytujú súdy súdnu ochranu v súlade so zásadou právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodnutia v súvislosti čím poukázal na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 107/07. Žiadal, aby súd naplnil ustanovenie čl. 6 Smernice 93/13/EHS, v zmysle ktorého sa požaduje, aby spotrebiteľa nezaväzovala zmluva ako celok v kontexte ochrany spotrebiteľa pred používaním nekalých zmluvných podmienok. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora vo veci POHOTOVOSŤ c/a Korčkovská C 76/10, ktorý je pre súdy SR záväzný aj retroaktívne. Súd odňal spotrebiteľovi zákonné právo na súdnu ochranu a konal v rozpore s únijným právom. Súd ignoroval, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti rozhodcovskej doložky, zmätočne dôvodil, že takúto žalobu nepodal, čo má byť dôvodom na nemožnosť uplatnenia práva. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti rozhodcovskej doložky a súd je viazaný žalobným návrhom. Bolo porušené jeho právo, keď táto doložka nebola posúdená ako nekalá podmienka zmluvy. Žiadal tiež určenie neplatnosti zmluvy a aby súd túto podrobil súdnej kontrole z úradnej moci a úradnej

povinnosti. Neplatnosť namietal z dôvodu, že túto nepodpísal. V súvislosti s tým žiadal vykonať dôkazy, ktoré však súd nevykonal. Neboli tak vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, týkajúcich sa neplatnosti zmluvy, čo má za následok nesprávne rozhodnutie, tiež nezákonné a svojvoľné. Súd odignoroval i rozsiahlu judikatúru vnútroštátnych súdov, Súdneho dvora EÚ, Ústavu SR, medzinárodné dohovory, judikatúru EÚ, nepriznal žalobcovi ochranu, ktorá mu prináleží. Poukázal na § 39 OZ, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon obchádzajúci zákon, či priečiaci sa dobrým mravom, o taký ide aj vtedy, ak spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Poukázal na § 53 ods. 1 hovoriaci o nerovnováhe práv a povinností medzi spotrebiteľom a dodávateľom, tiež § 4 ods. 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, vychádzajúc z ktorého nemožno od spotrebiteľa požadovať úrok, alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, tiež na § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z., vychádzajúc z ktorého sa môže spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva za účelom odstránenia protiprávneho stavu a má nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92, 14/83, C-240/98, C-168/05, C-168/05, C-168/05, C-168/05, C-243/08, C-76/10, tiež čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, Smernicu Rady 93/13/EHS. Absolútna neplatnosť právneho úkonu vzniká priamo zo zákona od počiatku, bez ohľadu na to, či sa jej niekto dovoláva, ktorý následok nemôže byť odvrátený ani poukazom na princíp dobrých mravov. Súd musí z úradnej povinnosti vždy skúmať, či vykonaný právny úkon je absolútne neplatný a to aj bez návrhu, či vznesenej námietky účastníka o neplatnosti úkonu a musí na to prihliadať pri vydaní rozhodnutia. Keďže v priebehu konania boli zistené skutočnosti, majúce za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, na ktoré žalobca poukázal, ktoré sa týkajú obsahu zmluvy aj konania žalovaných, súd mal toto vziať do úvahy. Keďže nemá právnické vzdelanie, nemal vedomosť o všetkých skutočnostiach, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť a preto priebežne namietal túto neplatnosť aj z hľadiska § 37 a § 39 OZ. Ako spotrebiteľ má právo, aby súd podrobil zmluvu súdnej kontrole. Každý má právo na spravodlivý súdny proces a nestranný súd tak, ako to uviedol vo svojom náleze Ústavný súd pod č. ÚS 46/05, č. 19/2005. Súd prvej inštancie sa v očiach žalobcu nejaví ako nestranný, keďže už od počiatku pojednávania sa snažil vyjsť v ústrety žalovaným. Úverová zmluva je neplatná, súd prvej inštancie to však nepreskúmaval, odignoroval jeho tvrdenia, čo nemožno považovať za nestranné, svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby oprel o tvrdenie, že na pojednávaní medzi stranami nebolo sporné, že dňa 06.11.2008 bola uzatvorená zmluva o úvere. Týmto sa konajúci sudca snažil nadŕžať protistrane. Svojím rozhodnutím súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má tiež inú vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd nepriznal žalobcovi uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s príslušným úrokom z omeškania, napriek tomu, že mu prináleží s poukazom na neplatnosť zmluvy. Právo žalobcu sa nepremlčalo, pretože si ho uplatnil v konaní dňa 30.06.2016, teda keď sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a tiež kto sa na jeho úkor obohatil, pričom súd bol povinný preskúmať zmluvu, posúdiť ju ako neplatnú. Naopak, on ju posúdil v rozpore so zákonom ako platnú, nevysporiadal sa s nekalými podmienkami zmluvy, ktorými spotrebiteľ nie je viazaný, absenciou náležitostí, ktoré spôsobujú, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

6. Žalovaný 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu nahradiť mu trovy konania. Zdôraznil, že žalobca nemôže preukázať naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu (zmluvy a doložky) z dôvodu, že uznesením zo dňa 17.02.2016 pod sp. zn. 10Er/409/2015 došlo k zastaveniu exekúcie, ktorému predchádzalo uznesenie o zamietnutí poverenia zo dňa 24.08.2015, následne bolo predmetné uznesenie potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 23CoE/282/2015 zo dňa 25.01.2016. V súčasnosti teda neprebieha žiadny zásah do majetku žalobcu, v zmysle ktorého by práve určovacia žaloba bola vhodným nástrojom na zamedzenie takéhoto zásahu. Poukázal na komentár Civilného sporového poriadku k tomuto sa vzťahujúci, vychádzajúc z ktorého, má žalobca naliehavý právny záujem či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť, pričom prívlastok naliehavý, je potrebné chápať tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu prejavujúcu sa v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný, čo však musí žalobca preukázať, s čím logicky súvisí, že je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný a na toto je povinný navrhnúť aj dôkazy. Žalobca však naliehavý právny záujem nepreukázal ani v žalobe, ani na žiadnom pojednávaní, dokonca ani v priebehu odvolacieho konania v zmysle obsahu svojho odvolania. Nedôvodne žalobca namieta, že súd nepodrobil zmluvu súdnej kontrole z úradnej povinnosti a úradnej moci, keďže tvrdil jej neplatnosť, pretože žaloba

v tejto časti bola zamietnutá pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu. Nad rámec uvedeného poukázal na to, že samotný žalobca na nariadenom pojednávaní zo dňa 25.10.2016 vypovedal, že mu došlo 5 alebo 6 ponúk zo strany P., na čo on zareagoval a pôžičku si zobral. Vo svojich tvrdeniach si takto odporuje, keď na jednej strane tvrdí, že zmluvu o úvere nikdy neuzatvoril, na druhej tvrdí, že zareagoval na letáky z P. a pôžičku si zobral. Naviac na tomto pojednávaní nebolo medzi stranami sporné, že dňa 06.11.2008 bola uzatvorená dotknutá zmluva o úvere medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného 1/, s týmto tvrdením začal žalobca argumentovať až potom, ako zistil, že s pôvodnou žalobou neobstojí a začal napádať samotnú zmluvu o úvere, resp. spochybňovať svoj vlastný podpis. V tejto súvislosti považoval za dôležité uviesť, že žalobca svoj dlh spočiatku aj riadne splácal, čo je úplne v rozpore s tým, ak by vôbec neuzatvoril zmluvu o úvere, resp. by ju nepodpísal. Žalobca vôbec nevysvetlil odkiaľ mal číslo účtu, na ktoré úver treba splácať, odkiaľ vedel o výške mesačnej splátky, a ku ktorému dátumu je potrebné uhrádzať mesačnú splátku.

7. Žalovaný 2/ nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

8. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného 1/ uviedol, že tvrdenia žalovaného 1/ popiera v celom rozsahu. Spochybňovanie naliehavého právneho záujmu na jeho strane na podaní žaloby je podľa jeho názoru účelovým tvrdením žalovaného 1/. Dôkazom je uplatnenie si práva žalovaného 1/ voči žalobcovi v exekučnom konaní, čo aj bolo dôvodom podania žaloby. Konaním súdov a súdnych exekútorov bol nútený podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobu podal v čase, keď jeho právne postavenie bolo ohrozené práve zásahom žalovaného 1/ do práva žalobcu, ktorým sa žalovaný 1/ domáhal núteného výkonu rozhodnutia. Rozhodcovský rozsudok je ničotné rozhodnutie. Ak nebude zrušený, je tu dôvodná obava a neistota v ohrození práva žalobcu, že si bude žalovaný 1/ uplatňovať nárok z neho i v budúcnosti. Žalobca má naliehavý právny záujem na uplatnenom určení v dôsledku existencie rozhodcovského rozsudku, uplatnenia bezdôvodného obohatenia s poukazom na európske smernice na ochranu spotrebiteľa, ktorých zmyslom a cieľom je dosiahnuť stav, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách spotrebiteľov nezaväzovali, pričom vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu a ohrozenie odstrániť. Žalobca sa domáhal neplatnosti úverovej zmluvy na podklade ním tvrdených skutočností, čo však súd ignoroval, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Žalobca od počiatku tvrdil, že na predmetnej zmluve nie je jeho podpis. Zamietnutie poverenia na vykonanie exekúcie nie je spôsobilé vylúčiť vymáhanie nároku inak. Vo veci naliehavého právneho záujmu poukázal na viaceré rozhodnutia súdov (príkladmo ZSP 78/04, 40/96, 17/00, 3/98 a ďalšie). Žalobca v konaní žiada vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo na strane žalovaného 2/, čím je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. V konaní bolo preukázané, že došlo k porušeniu práv žalobcu, ako spotrebiteľa, ktorý je slabšou zmluvnou stranou. Bol preukázaný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty, pričom súd prvej inštancie túto skutočnosť objektívne nevyhodnotil v odôvodnení rozsudku, ani sa s ňou nevysporiadal a ignoroval ju. Určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie. Je však prípustná aj napriek tomu, že je možná súčasne aj žaloba na plnenie.

9. Vzhľadom k tomu, že v priebehu odvolacieho konania odvolací súd zistil, že pôvodne žalovaný 1/ P.. dňa 09.08.2017 zanikol v dôsledku zrušenia spoločnosti bez likvidácie - zlúčenie spoločnosti (z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. vložka 6058/BE), pričom jeho právnym nástupcom sa stala spoločnosť V., uznesením zo dňa 13.09.2018 pod č.k. 27Co/4/2018-278 rozhodol tak, že pokračuje v konaní s právnym nástupcom spoločnosti P. a to spoločnosťou V.10. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších predpisov.

11. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

13. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 aj náležitosti podľa § 363 s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

15. Súd prvej inštancie žalobu vo vzťahu ku všetkým uplatneným nárokom zamietol, v časti požadovaného určenia neplatnosti úverovej zmluvy a rozhodcovskej doložky z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu bez toho, aby tieto vecne posudzoval z hľadiska žalobcom tvrdenej ich neplatnosti, v časti požadovaného neplatnosti (zrušenia) rozhodcovského rozsudku z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie takéhoto nároku, v časti požadovaného plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia z dôvodu premlčania a v časti nárokovaného peňažného zadosťučinenia, pre neunesenie dôkazného bremena.

16. Žalobca v odvolaní uvádzal, že uplatňuje odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ (nesplnenie procesných podmienok, porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové a právne závery, nedostatočne zistený skutkový stav pre existenciu prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, v nadväznosti na § 366 a posúdením obsahu odvolania v konečnom dôsledku namietajúc zaujatosť vo veci konajúceho zákonného sudcu (tvrdil, že sudca nebol nestranný) uplatňoval tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ (rozhodnutie vydané vylúčeným/zaujatým sudcom).

17. Podľa § 363 sa v odvolaní okrem iného uvedie, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody); prípustné odvolacie dôvody sú potom vymedzené v ust. § 365 CSP. Odvolanie tak musí obsahovať vo vzťahu k uplatneným odvolacím dôvodom konkrétne výhrady odvolateľa voči napadnutému rozhodnutiu, opis konkrétnych pochybení súdu prvej inštancie, prípadne polemiku s jeho skutkovými, alebo právnymi závermi. Pod uvedením jednotlivých odvolacích dôvodov nemožno rozumieť len obyčajné citovanie ust. § 365 CSP, prípadne jeho niektorých odsekov, alebo písmen. Takéto vymedzenie nenapĺňa náležitosť odvolania vyžadovanú ust. § 363 a to v celku, či v jeho jednotlivých častiach.

18. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existencia ktorej vady zistená nebola. Samotný odvolateľ síce formálne v odvolaní uvádzal, že uplatňuje o.i. tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ (nesplnenie procesných podmienok), z obsahu odvolania však nevyplýva taká skutočnosť (odvolateľ v konkrétnostiach neuviedol v čom vzhliada naplnenie vyššie uplatneného odvolacieho dôvodu) a odvolacím prieskumom ju tiež nezistil odvolací súd, ktorá by mala za následok záver o dôvodnosti uplatnenia vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu.

19. Vychádzajúc z obsahu odvolania sa odvolací súd zaoberal ďalej dôvodnosťou odvolacej námietky spočívajúcej v tom, že rozhodoval zaujatý sudca (súd), čím odvolateľ (žalobca) uplatnil dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ CSP, naplnenie ktorého videl v spôsobe, akým sudca procesne postupoval (nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové a právne závery ku ktorým dospel) a tiež, ako vo výsledku vo veci rozhodol.

20. Vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

21. Ústavná požiadavka na nezávislý a nestranný súd sa v priebehu konania na súde prvej inštancie zabezpečuje povinným „samonamietaním“ sudcu, ak si je vedomý vylúčenia, alebo kvalifikovanou

námietkou zaujatosti sudcu vznesenou stranou sporu, ak sa o vylúčení sudcu strana dozvie. Dôvody vylúčenia sudcu vymedzuje ust. § 49 ods. 1 a 2 CSP. Napriek existencii týchto mechanizmov nemožno vylúčiť, že vec prejednal a rozhodol vylúčený sudca. Pre naplnenie ústavného práva na nezávislý a nestranný súd, zákon umožňuje túto vadu konania odstrániť aj po vydaní meritórneho rozhodnutia, či iného rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to prostredníctvom uplatnenia tohto odvolacieho dôvodu a to bez ohľadu na to, či bola táto otázka prípadne aj predmetom posudzovania v priebehu konania pred súdom prvej inštancie.

22. Podľa § 49 ods. 1 sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

23. Podľa § 49 ods. 2 vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie.

24. Podľa § 49 ods. 3 dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

25. Z citovaného ust. § 49 ods. 3 vyplýva, že zákon výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanom, či akomkoľvek inom spore, ktorého je prípadne účastníkom subjekt identický s odvolateľom. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu, vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. V postupe sudcu pri prejednávaní konkrétneho sporu sa prejavuje samotný výkon súdnictva, preto tieto okolnosti nemôžu byť dôvodom zaujatosti sudcu. Rovnako zákon vylučuje, aby dôvod pochybnosti o sudcovej nezaujatosti bol spájaný s jeho rozhodovacou činnosťou. Keďže žalobca dôvod zaujatosti zákonného sudcu vzhliadal práve v skutočnostiach, ktoré sú z hľadiska zákona vylúčené zakladať pochybnosť o sudcovej nezaujatosti (procesný postup a rozhodovacia činnosť), nebolo možné uplatnený odvolací dôvod vyhodnotiť inak, ako neopodstatnený, pričom z obsahu podaného odvolania, či obsahu spisového materiálu nevyplynuli žiadne skutočnosti, indikujúce v prospech záveru o existencii okolností spočívajúcich na strane zákonného sudcu, či už vo vzťahu k pomeru k veci, či účastníkom, dôvodne opodstatňujúcich záver o zaujatosti zákonného sudcu. Pokiaľ žalobca spochybňuje objektivitu zákonného sudcu na základe svojho dojmu založeného na tom, že sudca podľa jeho názoru nesprávne rozhodol o jeho žalobe, či nevykonal navrhované dôkazy, prípadne ich nesprávne vyhodnotil, tieto námietky nie sú spôsobilé k spochybneniu jeho objektivity.

26. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a namietaného procesného postupu súdu prvej inštancie predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci, zaoberal tiež tým, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ , tiež či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ .

27. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia (§ 389 ods. 1 písm. b/ , je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva, ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

28. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, je pre strany veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces,

pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

29. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej, je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ , inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ , v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

30. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska ani jedného z vyššie uvedeného dôvodu. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

31. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

32. V ďalšom odvolateľ vzhliadal dôvod naplnenia odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b) a tiež § 365 ods. 1 písm. d/ v tom, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy, zistené skutočnosti nesprávne posúdil a vo výsledku nesprávne vo veci rozhodol. Ani tieto odvolacie námietky však neindikujú v prospech naplnenia odvolateľom uplatnených odvolacích dôvodov.

33. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení

a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

34. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno subsumovať pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (príkladmo nesplnenie mandukačnej povinnosti a pod.). Odvolateľom tvrdené skutočnosti však v prospech jeho naplnenia neindikujú.

35. Zo strany súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil odvolateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. vo vzťahu k uplatnenej odvolacej námietke nebola zistená ani žiadna tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

36. Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalobcu smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

37. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

38. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

39. Aj vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých žalobu v celom rozsahu (vo vzťahu ku všetkým uplatneným nárokom) zamietol a vzhľadom na plný úspech žalovaných, týmto priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (za aplikácie § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 . Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 , aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.

40. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu (ktoré sú v zásadnom význame identické so skutočnosťami produkovanými pred súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza:

41. Žalobca sa ochrany svojho práva domáha čiastočne aj prostredníctvom určovacieho návrhu (požadoval určiť neplatnosť úverovej zmluvy a rozhodcovskej doložky). Základnou podmienkou prípustnosti prikročenia k posudzovaniu vecnej stránky žalobného návrhu v týchto častiach, je danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a to nielen v čase podania žaloby z hľadiska ust. § 80 písm. c/ O.s.p. (neplatnosti rozhodcovskej doložky sa domáhal ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného kódexu), ale aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie z hľadiska ustanovenia § 137 CSP. V prípade záveru o jeho nedostatku, je totiž bez ďalšieho daný dôvod zamietnutia žaloby v týchto častiach.

42. Základným predpokladom dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p., tiež podľa § 137 CSP, je existencia naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu na požadovanom právnom určení, posúdenie ktorého, je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Tento je spravidla daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, a tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. Určovacia žaloba je zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu strán sporu a predchádza sa ňou vzniku ďalších možných sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi.

43. Vo všeobecnosti platí, že možnosť žaloby na plnenie, spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie. Súdna prax naviac považuje určovaciu žalobu za jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa. Pri hodnotení naliehavého právneho záujmu v spotrebiteľských zmluvách, je potrebné vychádzať z princípov zvýšenej ochrany spotrebiteľa daných nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou, k naplneniu ktorých môže dôjsť iba vtedy, ak bude spotrebiteľovi umožnený reálny prístup na súd a to so zvýšenou ingerenciou súdu, naplnenie ktorej v spotrebiteľskej veci je dané zreteľom na základné interpretačné pravidlo a to ochranu slabšej strany spotrebiteľa. Otázkou kolízie žaloby určovacej a žaloby na plnenie z hľadiska existencie naliehavého právneho záujmu, sa zaoberal vo svojom rozhodnutí tiež NS SR (uznesenie 1 MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009), v ktorom okrem akcentu na interpretačné pravidlo ochrany slabšej strany pri jeho posudzovaní (vychádzajúc z ktorého dospel k záveru o jeho existencii aj v prípade žaloby určovacej) tiež zdôraznil, že: „naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti právneho úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 224/2008 )“. Z uvedeného zreteľne vyplýva, že záver o existencii naliehavého právneho záujmu v prípade určovacej žaloby v kolízii, či v súbehu so žalobou na plnenie, nemožno zovšeobecňovať na každý takýto spor iniciovaný spotrebiteľom, napriek dôrazu na jeho ochranu ako slabšej strany (čo znamená, že aj hranice ochrany spotrebiteľa majú svoje limity), ale túto otázku je potrebné vždy posudzovať so zreteľom na dané individuálne okolnosti každého prípadu osobitne, s ktorými závermi sa odvolací súd plne identifikuje a v zhode s nimi, aj v danej veci, túto medzi stranami spornú otázku posudzoval.

44. V preskúmavanej veci niet sporu o tom, že úverová zmluva a rozhodcovská doložka, ktorých určenia neplatnosti sa žalobca domáha, majú spotrebiteľský charakter a žalobca v právnom vzťahu touto zmluvou založenom, má postavenie spotrebiteľa. Žalobca však súčasne so žalobou určovacou, sa domáhal ochrany svojho práva tiež žalobou na plnenie, ktorý ním uplatnený nárok má pôvod práve v právnych úkonoch, neplatnosti sa ktorých sa dovoláva, ktorý nárok (na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 30,25 eur) mu bol zamietnutý ako premlčaný. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca celkovo na splátkach uhradil o niečo viac, ako si reálne požičal, teda na jeho strane nemôže opodstatnene existovať stav právnej neistoty pokiaľ ide o to, koľko finančných prostriedkov by mal vrátiť za stavu, že zmluvu, ktorou bol založený úverový vzťah, považuje za absolútne neplatnú. V priebehu konania nebolo zistené, ale ani tvrdené prebiehajúce konanie, ani úmysel veriteľa, podať voči žalobcovi žalobu na plnenie, pričom žaloba na plnenie zo strany žalobcu z dôvodov uvedených vyššie (premlčanie) už do úvahy reálne neprichádza. Naviac, ako správne uvádza súd prvej inštancie, ak by aktuálne aj veriteľ podal žalobu na plnenie, súd je povinný prejudiciálne sa zaoberať otázkou, či bola zmluva

platne uzavretá, alebo nie. Za týchto okolností nemôže rozhodnutie súdu v otázke požadovaného určenia neplatnosti zmluvy o úvere, slúžiť potrebám praktického života, čo rovnako dopadá aj na určenie neplatnosti rozhodcovskej doložky, keďže rozsudok na základe nej vydaný rozhodcovským súdom, bol v exekučnom konaní posúdený ako nespôsobilý exekučný titul, návrh na vydanie poverenia na výkon exekúcie bol zamietnutý a exekučné konanie bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie právoplatne zastavené, teda ukončené. Z uvedených dôvodov ani v tomto smere nemožno dôvodne na strane žalobcu uvažovať reálne o právnej neistote, že sa voči nemu opätovne začne rozhodcovské konanie.

45. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, vezmúc do úvahy všetky okolnosti prípadu, za absencie reálneho cieľa slúžiaceho potrebám praktického života, ktorý by žalobca mohol žalobou v týchto jej častiach sledovať dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne konštatoval neexistenciu naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu, ktorý je v tomto prípade daný neexistenciou aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovanými, ktorým by mohlo nastať ohrozenie jeho právneho postavenia, a to predovšetkým neistoty v otázke plnenia, pričom odvolací súd ani v odvolacích námietkach žalobcu nevzhliadol žiadne skutočnosti, spôsobilé k záveru o dôvodnosti poskytnutia ochrany žalobcovi za tohto stavu, prostredníctvom takejto žaloby. V konečnom dôsledku správne konštatoval súd prvej inštancie tiež to, že žalobca ani skutočnosti, od ktorých odvodzuje danosť naliehavého právneho záujmu, pred súdom prvej inštancie v podstate v konkrétnostiach ani neprodukoval, nad rámec čoho sa však súd prvej inštancie s touto otázkou vychádzajúc z okolností veci, správne a dostatočne vysporiadal.

46. V nadväznosti na vyššie uvedené, sú tak nespôsobilými tiež odvolacie námietky žalobcu, že súd prvej inštancie, napriek jeho skutkovým tvrdeniam, na ktorých odvolateľ zakladal dôvody neplatnosti zmluvy o úvere a rozhodcovskej doložky, nevykonal všetky potrebné dôkazy na preukázanie jeho tvrdení v tomto smere (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ , keďže v prípade záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na žalobe v týchto jej určujúcich častiach, je bez ďalšieho daný dôvod zamietnutia žaloby v tomto rozsahu, keďže jeho existencia je základnou podmienkou prípustnosti prikročenia k posudzovaniu vecnej stránky žalobného návrhu v týchto častiach. S poukazom na dôvod zamietnutia žaloby v týchto častiach, sú bez dopadu na vecnú správnosť rozhodnutia, tiež poukazy odvolateľa na početné rozhodnutia vnútroštátnych, či nadnárodných súdov, keďže tieto majú pôvod vo vecnom preskúmaní dotknutých právnych úkonov.

47. Nedôvodnou, nespôsobilou k zmene napadnutého rozhodnutia, je tiež odvolacia námietka žalobcu, ktorou spochybňuje neexistenciu naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení neplatnosti (zrušenia) rozhodcovského rozsudku, keďže vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na takýchto záveroch súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti nezaložil. Jeho zamietajúce rozhodnutie vo vzťahu k tejto časti je založené na tom, že žalobca si neuplatnil svoj nárok na zrušenie rozhodcovského rozsudku (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.08.2014, vykonateľnosť dňom 21.09.2014) v zákonnej 30-dňovej lehote od jeho doručenia (§ 41 ods. 1 zák.č. 244/2002 z.z. o rozhodcovskom konaní). V tomto prípade sa nejedná o procesnoprávnu lehotu, ale o hmotnoprávnu lehotu, čo znamená, že pokiaľ má podaná žaloba vyvolať zamýšľané účinky je potrebné, aby bola podaná v zákonnej lehote na príslušnom súde, pričom súd je povinný skúmať z úradnej povinnosti dodržanie hmotnoprávnych lehôt na podanie takejto žaloby (v posudzovanej veci naviac nedodržanie tejto lehoty namietala tiež žalovaná strana). Keďže v danom prípade nebola súdom prvej inštancie ustálená včasnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, s čím sa odvolací súd identifikuje, čo je základným predpokladom pre preskúmanie rozhodnutia rozhodcovského súdu, nebolo možné sa týmto nárokom vecne zaoberať, ale bolo potrebné žalobu v tejto časti bez ďalšieho zamietnuť.

48. Pokiaľ v ďalšom odvolateľ spochybňuje správnosť rozhodnutia aj vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia namietajúc, že jeho právo sa nepremlčalo, pretože si ho uplatnil v konaní dňa 30.06.2016, teda keď sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a tiež, kto sa na jeho úkor obohatil, ani táto odvolacia námietka nie je spôsobilou k zmene napadnutého rozhodnutia v tejto jeho časti.

49. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

50. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

51. Z obsahu citovaného zák. ust. jednoznačne vyplýva, že pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený skutočne dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná a nie iba predpokladaná, pretože len tak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil, môže uplatniť svoje právo, t.j. požadovať vydanie dôvodného obohatenia. Nie je pritom rozhodujúce ani to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť, alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti, a to napríklad aj prípadnou neznalosťou právnych predpisov.

52. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie toho názoru, že žalobca sa o plnení bez právneho dôvodu žalovanému (pri žalobcom tvrdenej absolútnej neplatnosti zmluvy), dozvedel okamihom uhrádzania platieb nad rámec poskytnutej istiny, pričom táto vedomosť od tohto okamihu u žalobcu pretrvávala, pričom ako je uvedené vyššie, nie je pritom rozhodujúce to, či sa žalobca, t. j. oprávnený z bezdôvodného obohatenia o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť, alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.

53. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobcu o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je tak významné, kedy žalobca preukázateľne získal informácie, na základe ktorých si mohol urobiť dostatočný úsudok o tom, že platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Istina zo zmluvy o úvere (reálne poskytnutá žalobcovi) bola vo výške 323,64 eur. Nebolo sporným, že žalobca zaplatil žalovanému 2/ celkovo sumu 353,89 eur, teda istinu preplatil o sumu 30,29 eur, ktorú sumu aj nárokoval vrátiť ako bezdôvodné obohatenie, pričom poslednú úhradu vo výške 188,59 eur vykonal dňa 22.10.2010, kedy ako sám v priebehu konania vypovedal, už zmluvu o úvere považoval za nekalú. Uvedeným okamihom vzniku vedomosti žalobcu o tom, že žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je tak deň 22.10.2010. Od uvedeného dňa tak žalobca mal vedomosť o tom, že uhradil splátku aj nad rámec poskytnutej istiny, preto už v tom čase žalobca mohol svoje právo v tomto smere uplatniť. Bez právneho významu je tak jeho tvrdenie, že o tom mal vedomosť až v čase podania žaloby.

54. Žalobca uplatňoval titulom bezdôvodného obohatenia sumu 30,25 eur ako rozdiel medzi zaplatenou sumou žalovanému 2/ vo výške 353,89 eur (uhradené splátky) a skutočne poskytnutými finančnými prostriedkami zo strany žalovaného 2/ žalobcovi vo výške 323,64 eur. Žaloba bola na súd podaná dňa 12.10.2015, vychádzajúc z čoho súd prvej inštancie správne posúdil, že v dôsledku uplynutia tak objektívnej, ako aj subjektívnej premlčacej doby je potrebné žalobu tiež v tejto časti zamietnuť.

55. Vecne správne súd prvej inštancie rozhodol tiež o nároku na zaplatenie peňažného zadosťučinenia, voči zamietajúcemu rozhodnutiu v ktorej časti, vychádzajúc z obsahu odvolania, žalobca bližšie skutkovo, ani právne neargumentoval. Nad rámec správnosti záveru súdu prvej inštancie, že žalobca tento uplatnený nárok v konkrétnostiach ani nezdôvodnil, odvolací súd uvádza, že v konaní ani nebolo preukázané, či tvrdené, splnenie zákonných predpokladov pre jeho priznanie.

56. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konania porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

57. Pod uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. treba rozumieť konkrétne žalovateľné právo, teda nárok, ktorý vyplýva z porušenia práv na ochranu spotrebiteľov, resp. z porušenia povinností určených na ochranu spotrebiteľov dodávateľmi. Právo na primerané zadosťučinenie vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon - § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. - ak sú ale splnené podmienky stanovené zákonom a týmito podmienkami sú, že po 1) spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie práv a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a po 2) že je úspešný, pričom o úspechu sa dá uvažovať iba vtedy, ak je o tom právoplatne rozhodnuté. Kým tieto podmienky nie sú splnené, žiadne právo, žalovateľný nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že nárok na finančné zadosťučinenie môže prípadne žalobcovi voči žalovanému vzniknúť až po právoplatnom rozhodnutí súdu o porušení práv alebo povinností žalovaného voči žalobcovi. 58. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutím súdu nebola právoplatne uložená povinnosť ani jednému zo žalovaných, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol zamietnutý, nebolo teda možné konštatovať, že žalobca úspešne uplatnil ako spotrebiteľ proti porušiteľovi porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, preto neboli splnené zákonné predpoklady pre úspešné uplatnenie nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie a odvolanie žalobcu vo vzťahu k tomuto nároku bolo tak nedôvodným.

59. V konečnom dôsledku ako nespôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia, odvolací súd vyhodnotil uplatnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. g/ vo väzbe na ust. § 366 (prípustnosť ďalších prostriedkov procesnej obrany, či procesného útoku, ktoré doposiaľ neboli uplatnené), keďže odvolateľ nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil splnenie zákonných predpokladov z hľadiska ust. § 366 (napriek tomu, že ho ako odvolateľa jednoznačne toto bremeno zaťažuje), pre spôsobilosť akýchkoľvek novôt k odvolaciemu prieskumu, ktoré naviac v konkrétnostiach ani neuviedol.

60. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné posúdiť inak, ako nespôsobilé v prospech neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

61. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

62. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že nepriznal nárok na ich náhradu žalovaným 1/, 2/ voči žalobcovi napriek ich plnému úspechu v odvolacom konaní, keďže im vznik trov v odvolacom konaní z obsahu spisu nevyplynul.

63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .