Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoE/135/2018

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava 1, IČO: 35 807 598, zastúpený: JUDr. Martin Máčaj, advokát, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 31 815 138, proti povinnému: N. H., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt v obci D., o vymoženie sumy 1.143,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 30 zo dňa 6. septembra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 49 zo dňa 23. februára 2018 a opravným uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 62 zo dňa 30. júla 2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 30 zo dňa 6. septembra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 49 zo dňa 23. februára 2018 a s opravným uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 62 zo dňa 30. júla 2018 v I. výroku potvrdzuje.

II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 30 zo dňa 6. septembra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 49 zo dňa 23. februára 2018 a s opravným uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/757/2008 - 62 zo dňa 30. júla 2018 v II. a III. výroku ruší a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

III. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (I. výrok), súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie (II. výrok) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 9a, § 41 ods. 1 a ods. 2 písm. d) § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1 a 2 a bodom 1 písm. e) a písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému v exekúcii uplatňované nároky. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, ktorý ju riadne neplnil. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku suma 1.468,43 eura pozostáva z nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 963,95 eura a úrokov z omeškania vo výške 184,49

eura vypočítaných ku dňu 22. 05. 2008 a poplatku za upomienku vo výške 7,97 eura, zmluvnej pokuty vo výške 0,00 eur, nákladov spojených so zabezpečením pohľadávky vo výške 312,02 eura a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 963,95 eura od 22. 05. 2008 do zaplatenia. Súd je povinný aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinnom do 31. 12. 2014, napr. či plnenie, na ktoré zaväzuje, nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo či odporuje dobrým mravom. Z materiálnej právoplatnosti právoplatného rozsudku súdu (za ktorý sa považuje z hľadiska účinkov aj rozhodcovský rozsudok) existujú výnimky. Jednou z nich je aj materiálna právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov. Prejavom takejto výnimky je aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinnom do 31. 12. 2014, ktoré v sebe zakotvuje prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád v tomto ustanovení uvedenú. Súd preto môže samostatne posúdiť, napr. či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní, ale je oprávnený posúdiť aj obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Aby bolo možné preskúmať rozhodcovský rozsudok podľa uvedených hľadísk, bolo potrebné preskúmať aj listiny, na základe ktorých vznikol medzi oprávneným a povinným záväzkovo právny vzťah, z dôvodu porušenia ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku. Zo zmluvy o úvere číslo 4381469 zo dňa 30. 11. 2007 (ďalej len zmluva) a jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len všeobecné podmienky alebo VP) súd prvej inštancie okrem iného zistil, že všeobecné podmienky obsahujú v bode 17. aj rozhodcovskú doložku. Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

4. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa. Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy o úvere, z jeho označenia v zmluve je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 , alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 . Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne skúmal náležitosti uzavretej zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným s náležitosťami vyžadovanými podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinným v čase uzavretia zmluvy, a to po tom, ako dospel k záveru, že úver zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným spĺňa definičné znaky spotrebiteľského úveru. Okrem iného súd prvej inštancie v rámci skúmania zmluvy o úvere uviedol, že rozhodcovský súd (ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý je v danej veci exekučným titulom - pozn.) odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných podmienok. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, rozhodcovskú doložku súd prvej inštancie ako exekučný súd podrobil súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené, či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a či nie sú pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým

mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor. Rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov, znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený (dodávateľ). Ak aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je treba preto vykladať tak, že neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, čo nie je tento prípad, pretože v tomto exekučnom konaní na základe rozhodcovského rozsudku uplatňuje práva dodávateľ, ktorý aj podal návrh na začatie rozhodcovského konania. Ďalej je nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah (mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Len veľmi ťažko pritom možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Dokonca vzhľadom na formu a spôsob, akým sú úverové zmluvné dojednania oprávneného písané, je odôvodnená obava, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich vôbec riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda aj pochopiť ich význam a následky. Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. Rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá), ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, pretože trvá iba do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. Súd prvej inštancie posúdil vzhľadom na všetky uvedené dôvody rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol aj ďalšie neprimerané zmluvné podmienky, ktoré v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným identifikoval.

6. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené exekúciu zastavil. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom - okrem iného aj preto, že samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Na rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok. O trovách exekúcie rozhodol súd tak, že priznal súdnemu exekútorovi nárok náhradu trov exekúcie voči oprávnenému s poukazom na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017 (o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku). O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

7. Uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu napadol včas podaným odvolaním oprávnený.

8. Oprávnený podal odvolanie pre existenciu odvolacích dôvodov ustanovených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že dňa 30. 11. 2007 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. 4381469, ktorá bola uzatvorená v zmysle VPPÚ, v ktorých sa zmluvné strany dohodli podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a že zmluvu uzatvárajú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovanú zmluvu. Zákonom požadované náležitosti v predmetnom prípade sú dostatočné označenie subjektov a predmetu zmluvy, preto v dôsledku absencie iných, fakultatívnych náležitostí nemožno zmluvu označiť za bezúročnú a bez poplatkov. Súdna prax určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade

sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, preto je nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom. Vylúčiť aplikáciu Občianskeho zákonníka ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodno-právnom vzťahu pokiaľ, inter alia, dohoda zmluvných strán vylúči aplikáciu dispozitívneho ustanovenia Občianskeho zákonníka. Keďže aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať. Oprávnený poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016. Ďalej poukázal na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Povinný má kedykoľvek právo slobodne sa rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov (§ 4 ods. 2 písm. r/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Oprávnený však odmieta, že v danom prípade možno považovať zmluvu o úvere uzavretú medzi ním a povinným za spotrebiteľskú zmluvu. Pre rozhodcovské konanie je príznačná jeho písomná forma a preto miesto rozhodcovského konania nie je zásadné a vzdialenosť od miesta konania nie je dôležitá. Rozhodcovský súd povinnému riadne doručil v rozhodcovskom konaní všetky písomnosti, ku ktorým mal povinný možnosť vyjadriť sa. Účastníci rozhodcovského konania si boli rovní. K neprimerane vysokým úrokom z omeškania oprávnený uviedol, že s jeho výškou povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril súhlas. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % z dlžnej sumy nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení v čase uzatvorenia zmluvy o úvere malo dispozitívnu povahu. Ani zo zákona a ani z iných právnych predpisov v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nebolo možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Pre posúdenie primeranosti výšky úroku z omeškania nie je možné vychádzať len z jej číselnej výšky, ale je potrebné aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu. Oprávnený taktiež poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých sa súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojim konaním porušil. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. absolútny obchod, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení.

9. Oprávnený sa z uvedených dôvodov v odvolacom návrhu dožadoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Oprávnený súčasne žiadal priznať nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a contrario.

11. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 11.09.2008, kedy bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 03. 11. 2008 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie dňa 06. 11. 2008 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., č. k. SR 05958/08 zo dňa 01. 07. 2008. V priebehu exekučného konania súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie.

12. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

14. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

17. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

18. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

19. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

20. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

21. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (I. výrok) správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúcou sa I. výroku napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia

v uvedenej časti týkajúcej sa I. výroku napadnutého uznesenia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

22. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti I. výroku napadnutého uznesenia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

23. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je možné konštatovať, že povinný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú.

24. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

25. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenia § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle týchto ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti správne exekúciu zastavil a nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13. 09. 2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v

Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

26. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Z rovnakého dôvodu je exekučný súd oprávnený ako aj povinný exekúciu zastaviť podľa § 57 Exekučného poriadku.

27. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

28. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 4381469 zo dňa 30. 11. 2007, a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.

29. Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok, tak ako správne ustálil aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou vopred predtlačených ustanovení zmluvy o úvere v dobe 17. Povinný tak rozhodcovskú doložku nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

30. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7ECdo/253/2013, 7CoE/85/2013 zo dňa 09. 04. 2014, kde okrem iného stotožniac sa v plnom rozsahu s jeho odôvodnením, je potrebné zdôrazniť, že nemožno vyvodzovať porušenie práva oprávneného na kontradiktórne konanie z toho, že súd v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálnu správnosť exekučného titulu neoboznámil oprávneného, že daná podmienka v ním koncipovanej formulárovej zmluve je nekalá, keďže oprávnenému je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnych sporov, v ktorých oprávnený vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje v uplatňovaní týchto podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn. C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci v ktorej oprávnený taktiež vystupoval) možnosť preskúmať a vysloviť nekalosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany

spotrebiteľa ako slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci Csipai (sp. zn. C-472/11) bola vec v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo výslovne ustanovovalo povinnosť súdu, ktorý ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať účastníkov konania a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti dotknutého právneho vzťahu, bez čoho nemôže o neplatnosti rozhodnúť. V predmetnom exekučnom konaní takáto povinnosť pre súd prvej inštancie nevyplývala.

31. K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01. 01. 2008, teda ktoré nadobudlo účinnosť až v čase po uzatvorení zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným. Avšak súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelou č. 150/2004 a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

32. Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok v danej veci je podľa odvolacieho súdu prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, nakoľko súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne exekúciu zastavil. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil ako v tomto výroku vecne správne.

33. Vo vzťahu k odvolaním napadnutému II. a III. výroku uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že už druhý výrok uznesenia súdu prvej inštancie je nesprávny, keď napriek ustanoveniu § 200 ods. 5 Exekučného poriadku nie je z tohto výroku zrejmé, komu súd prvej inštancie uložil povinnosť platiť trovy exekúcie a rovnako z neho nie je zrejmé, ani v akej výške sú trovy exekúcie (skutočnosť, že tieto skutočnosti súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia nie je právne významná, nakoľko je to práve výroková časť rozhodnutia, ktorá je záväzná). Z uvedených dôvodov je napadnutý II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie nezákonný, a to pre rozpor s doslovným znením ustanovenia § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré súd prvej inštancie pri rozhodovaní nerešpektoval, hoci ide o jedno z ustanovení, ktoré bol povinný v prejednávanej veci aplikovať. Už z týchto dôvodov je potom potrebné rozhodnutie v tejto časti zrušiť. Odvolací súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že proti rozhodnutiu o trovách exekúcie Exekučný poriadok nepripúšťa odvolanie (§ 355 ods. 2 v spojení s § 9a ods. 1 a s § 200 ods. 5 e silentio Exekučného poriadku), a teda je vyňaté z prieskumnej právomoci odvolacieho súdu a že rozhodovanie o trovách patrí výlučne do právomoci exekučného súdu (§ 45 Exekučného poriadku). Z tohto dôvodu nebolo možné porušenie procesných práv účastníkov exekučného konania, ktoré dosiahli intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces (keď súd prvej inštancie postupoval v zjavnom rozpore s kogentným procesným ustanovením obsiahnutým v § 200 ods. 5 Exekučného poriadku), napraviť v odvolacom konaní.

34. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že aplikácia ustanovení sa s poukazom na ustanovenie § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 je možná len v tých prípadoch, keď aplikáciu pripúšťa povaha veci a Exekučný poriadok príslušný procesnoprávny inštitút neupravuje.

35. Exekučný poriadok je vo vzťahu k špeciálnym predpisom, a preto majú ustanovenia Exekučného poriadku vždy prednosť pred ustanoveniami všeobecného procesného predpisu, a to najmä ak ide o procesnoprávny inštitút upravený obidvomi procesnými predpismi.

36. V prípade trov konania ide nepochybne o inštitút, ktorý je upravený tak v Exekučnom poriadku ako aj v CSP. Exekučný poriadok upravuje uvedený inštitút odlišne a samostatne (trovy exekúcie) a osobitnými ustanoveniami upravuje aj nárok na náhradu trov. Vzhľadom na uvedené preto za daného skutkového a právneho stavu neprichádza do úvahy v prípade trov exekúcie uplatňovať všeobecný procesný predpis

- CSP, tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 zo dňa 30. 06. 2005, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2007 pod číslom 36, podľa ktorého (aplikujúc jeho právne závery na súčasný právny stav) proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa všeobecného procesnoprávneho kódexu (ktorým je v súčasnosti CSP, predtým Občiansky súdny poriadok) a použitie ustanovení všeobecného procesnoprávneho kódexu o trovách konania i v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku zásadne neprichádza do úvahy.

37. Napriek tomu, že súd prvej inštancie už v II. výroku rozhodol o trovách exekúcie (aj keď nezákonným spôsobom, nakoľko vo výroku v rozpore s § 200 ods. 5 Exekučného poriadku absentuje kto a v akej výške má trovy exekúcie nahradiť), v ďalšom III. napadnutom výroku rozhodol o tom, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodol tak podľa ustanovení bez toho, aby zohľadnil ustanovenia Exekučného poriadku (ktorý je lex specialis) o trovách exekúcie a nezohľadnil ani ustanovenia Exekučného poriadku týkajúce sa označenia účastníkov konania. Označenie účastníkov konania ako „strán“ nie je v exekučnom konaní správne. Súd prvej inštancie okrem uvedeného musí zohľadňovať pri rozhodovaní o trovách exekúcie (napadnutý II. a III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie) primárne ustanovenie § 37 ods. 1 Exekučného poriadku. Ak sa v rozhodnutí v exekučnom konaní rozhoduje o trovách konania (resp. trovách exekúcie), sú vždy účastníkmi exekučného konania minimálne tri rôzne subjekty v rôznom procesnom postavení - a to oprávnený, povinný a súdny exekútor (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku). Ak teda súd prvej inštancie rozhodol II. výrokom uznesenia tak, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie (hoci nie je zrejmé v akej výške a voči komu, čo je v rozpore s ustanovením § 200 ods. 5 Exekučného poriadku) a súčasne rozhodol v III. výroku uznesenia, že žiadna zo strán (správne účastníkov konania) nemá nárok na náhradu trov konania (pričom konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ďalej len „NS SR“ - považuje trovy exekúcie za trovy konania, k tomu napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 148/2010 z 28. 02. 2011, uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 80/2010 z 13. 10. 2010, uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 170/2009 z 15. 10. 2010) - teda podľa tohto by tento nárok nemal ani súdny exekútor, keďže tento je podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkom konania pri rozhodovaní o trovách exekúcie (čím sa popiera II. výrok uznesenia). V dôsledku uvedeného sú potom napadnuté výroky (II. a III.) uznesenia súdu prvej inštancie vnútorne rozporné, zmätočné a v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami.

38. Teda, aj keď proti rozhodnutiu o trovách exekúcie odvolanie nie je prípustné, vzhľadom na previazanosť s III. výrokom (a pri zohľadnení skutočnosti, že výrok o trovách konania, resp. v exekučnom konaní trovách exekúcie, sú výrokmi závislými od výroku o zastavení exekúcie), ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania, proti ktorému odvolanie prípustné je (hoci rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania je v exekučnom konaní, s poukazom na právne závery odvolacieho súdu uvedené už v bode 36. odôvodnenia tohto rozhodnutia neprichádza do úvahy), bol odvolací súd povinný II. aj III. výrok napadnutého uznesenia zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

39. V ďalšom konaní preto súd prvej inštancie ako exekučný súd opätovne rozhodne o trovách exekúcie, pričom bude viazaný právnym názorom odvolacieho súdu týkajúcim sa inštitútu trov exekúcie a nemožnosti použitia všeobecnej procesnoprávnej úpravy trov konania v exekučnom konaní, ktorý odvolací súd uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia.

40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní (vo vzťahu k hlavnému výroku napadnutého uznesenia o zastavení exekúcie) v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé,

že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

41. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.