Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/180/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu, v právnej veci žalobkyne: O.. V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., A. B. 3, zastúpenej Mgr. Petrom Baranom, advokátom, Námestie SNP 538/16, 091 01 Stropkov proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 3.843,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 10Csp/4/2017-101 zo dňa 19.9.2017 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške nároku rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.843,01 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.891,33 Eur od 16.05.2017 až do jej zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 1.951,68 Eur od 13.06.2017 až do jej zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. III. Vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a) b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, teda od 01.12.2011 do 31.12.2012, ust. § 3 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 41, § 44 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1 - 3, ods. 5 - 6, § 54 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a § 450 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že v zmluvách uvedená ročná úroková sadzba vo výške 70,01 % je v rozpore s dobrými mravmi a z toho dôvodu je neplatná. Súd posudzoval primeranosť výšky dohodnutej úrokovej sadzby 70,01 % p.a. v porovnaní s priemernou úrokovou sadzbou bánk pri podobných úveroch. Z internetovej stránky NBS, kde sú zverejnené priemerné úrokové sadzby bánk pri spotrebiteľských úveroch, súd zistil, že priemerná úroková miera obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 roka do 5 rokov bola v mesiaci september 2012 na úrovni 15,57 % ročne a v mesiaci jún 2012 na úrovni 15,37 % ročne. Súd nepovažuje sa správne porovnávať cenu úveru s inými nebankovými spoločnosťami, ktoré ich často stanovujú v spoločensky nežiaducom rozsahu. Zároveň je však potrebné zohľadniť vyššiu mieru rizika nebankovej spoločnosti pri poskytovaní úveru, a preto u takéhoto subjektu sa dajú akceptovať vyššie úroky ako v bankách,

ale len v primeranom navýšení. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Krajského súdu v Prešove 3Co/151/2013 zo dňa 25.09.2013, ktorý konštatoval, že pri nebankových spoločnostiach sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100 % proti priemeru bánk. Podobne aj Najvyšší súd SR v rozsudku 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012 uviedol. „Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek“. Najvyšší súd dospel k záveru o úžerníckych úrokoch v prípade dvoch zmlúv o pôžičke, pri ktorých úroky presahovali 4 a 5,5 násobne obvyklú úrokovú mieru v bankách. V tomto konkrétnom prípade úroková sadzba 70,01 % p.a. takmer päťnásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu poskytovanú bankami spotrebiteľom (15,37 %, resp. 15,57 % p.a.). Nepochybne teda ide o úrok v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd vyhodnotil dohodu o úroku ako absolútne neplatnú s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú podstatnú náležitosť v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ z dôvodu, že neobsahujú špecifikáciu, v akom rozsahu splátka úveru zahŕňa v sebe úhradu istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa názoru súdu žiadnym spôsobom výkladu citovaného zákonného ustanovenia (či už gramatickým, logickým, systematickým) nemožno dospieť k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá bola dohodnutá v zmluve, ako celková splátka zahŕňajúca istinu, úrok, prípadne poplatky, že by mala byť v zmluve v rámci danej náležitosti zmluvy rozčlenená na jednotlivé jej zložky. Ak by zákonodarca mal túto snahu, nepochybne by sporné ustanovenie naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné, že v zmluve musí byť osobitne uvedená splátka istiny, osobitne splátka úrokov a osobitne splátka poplatkov. Z formulácie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané komponenty (v danom prípade len istinu a úrok, keďže poplatky dohodnuté neboli).

5. Zároveň konštatoval, že rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá v článku 22 upravuje úplnú harmonizáciu a záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Znamená to, že členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. Úplná harmonizácia v tejto oblasti je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v EÚ poskytla rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov. Zároveň poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo svojom rozsudku C-42/2015 zo dňa 09.11.2016. Pokiaľ ideš o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenú v § 9 ods. 2 písm. f) ako termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru mal súd prvej inštancie za to, že je upresnením náležitosti zmluvy upravenej v článku 10 ods. 2 písm. c) takzvanej harmonizačnej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere ktorá uvádza túto náležitosť ako dĺžku trvania zmluvy o úvere. Keďže výklad tohto ustanovenia môže v praxi vyvolávať pochybnosti súd zastáva názor, že pokiaľ v slovenskom právnom poriadku je uvedený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z nepredstavuje to rozpor so spomínanou smernicou. Súd zdôrazňuje, že túto náležitosť nemožno posudzovať zhodne s termínom splatnosti jednotlivých splátok, ktoré nemusia byť určené konkrétnym dátumom, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016). To vedie k záveru, že počet splátok nemôže predstavovať dĺžku trvania zmluvy ani podľa spomínanej smernice, keďže počet splátok sa uvádza pri ďalšej náležitosti uvedenej v čl. 10 ods. 2 písm. h/ citovanej smernice. Z toho dôvodu súd zastáva názor, že dĺžka trvania zmluvy o úvere má byť určená aspoň mesiacom a rokom jej ukončenia za predpokladu, že splatnosť splátky je dostatočne identifikovaná.

6. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že pri závere o neplatnosti dohody o úrokoch, ako aj absencii RPMN a termínu konečnej splatnosti v predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere majúcej za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov, je treba vychádzať z toho, že žalobkyňa mala žalovanému vrátiť len sumu skutočne poskytnutého úveru t.j. 3.926,02 eura (1.963,01 eura + 1.963,01 eura), pričom celkovo žalovanému uhradila sumu 7.769,03 eura (3.914,69 eura + 3.854,34 eura). Žalovaný preto má vrátiť titulom vydania bezdôvodného obohatenia žalobkyni sumu 3.843,01 eura. Zároveň konštatoval, že žalovaný vzniesol námietku premlčania v tejto súvislosti preto vychádza z ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

7. Ak je plnenie bez právneho dôvodu poskytované postupne po čiastkových sumách, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, keď došlo k plneniu. Každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny osud, premlčuje sa samostatne a samostatne sa tiež posudzuje prípadné omeškanie s jej vydaním. Z prehľadu úhrad splátok možno zistiť, že istina zo zmluvy č. 8300051064 bola splatená až splátkou zrazenou zamestnávateľom žalobkyne na základe dohody o zrážkach zo mzdy v decembri 2014 (25. splátkou) a úver čerpaný na základe zmluvy č. 8300044612 až v auguste 2014 (25. splátkou). Už časť týchto splátok predstavovala bezdôvodné obohatenie žalovaného, čiže uvedený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol najneskôr od daných úhrad, pričom do podania predmetných žalôb (27.04.2017 a 11.05.2017) neuplynula 3-ročná objektívna lehota. Žalobkyňa sa o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaným na jej úkor dozvedela dňa 20.04.2017, po tom čo jej právne zastúpenie prevzal jej právny zástupca. Dvojročná subjektívna premlčacia lehota podaním tejto žaloby bola zachovaná, keďže súd ju počítal od apríla 2017 a žaloba bola podaná na súd 27.04.2017, resp. 11.05.2017. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že táto premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po prijatí posledného plnenia zo strany žalobcu. Ako súd vyššie uviedol, žalobca v tom čase plnil žalovanému v dobrej viere, že mu hradí nároky, ktoré si žalovaný nárokoval v zmysle zmluvných dojednaní, ktoré už v tom čase mali byť dojednané v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca však žalovanému uhradil úroky, na ktoré žalobcovi nárok nevznikol, a neznalosť žalobcu ako spotrebiteľa v čase plnenia, že plnil to, čo nemal, nemôže byť posudzovaná v jeho neprospech. Aj zákonná formulácia plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je koncipovaná tak, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pri samotných úhradách spotrebiteľ plní titulom uzatvorenej zmluvy a vzhľadom na obvyklé právne vedomie vôbec si nie je vedomý toho, že prijatím jeho platieb dochádza na strane dodávateľa k vzniku bezdôvodného obohatenia. Samozrejme nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže byť uplatňovaný v neurčitom časovom intervale a práve danému účelu zodpovedá zákonná úprava stanovujúca objektívnu premlčaciu dobu. Súd preto považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú.

8. Čo do odôvodnenia priznania úroku z omeškania súd prvej inštancie vzhľadom na to, že zmluvný vzťah medzi stranami vznikol ešte dňa 21.09.2012, resp. 25.06.2012, výška úrokov z omeškania sa posudzuje podľa doterajšieho predpisu. Ku dňu 21.10.2013 úroky z omeškania predstavovali 8 % ročne. Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania a to preukázateľne dňom nasledujúcim po doručení žaloby, keď žaloba, pokiaľ ide o zaplatenie sumy 1.891,33 Eur, bola žalovanému doručená dňa 15.05.2017, a žaloba týkajúca sa nároku na zaplatenie sumy 1.951,68 Eur dňa 12.06.2017. Až doručenie žaloby považoval súd za kvalifikovanú (dostatočne určitú) výzvu na vrátenie uplatnených súm bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na to, že žalobkyňa žiada priznať úroky z omeškania v nižšej sadzbe, ako by jej patrili podľa vyššie citovaného § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (žiada len v rozsahu 5 % ročne) a súd je rozsahom návrhu viazaný, priznal žalobkyni nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.891,33 Eur od 16.05.2017 až do jej zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 1.951,68 Eur od 13.06.2017 až do jej zaplatenia. Vzhľadom na to, že žalobca žiadal priznať úroky už skôr, a to od 16.01.2017, žalobu v prevyšujúcej časti súd zamietol.

9. Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa bola, pokiaľ ide istinu, úspešná v celom rozsahu, a preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

10. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný a to iba proti prvému a tretiemu výroku. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobu v napadnutej časti zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). V súvislosti s chýbajúcim údajom o RPMN žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie bez oprávneného dôvodu a opory v zákone vychádzal z toho, že tento údaj medzi stranami zmlúv dohodnutý nebol. Údaje o RPMN sa v zmysle žiadneho zákona dohodnúť totiž nedá. Zákonná úprava určenia RPMN, teda nielen svojím textom, ale aj spôsobom jeho určenia vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného úveru, či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s predpokladanou RPMN uvedenú v bode 5 každej zmluvy potom by porušil zákon č. 129/2010 Z. z. Žalobca preto tvrdil, že

otázka dohody RPMN nebola zo strany súdu ani len posúdená v tom smere, či zákonná úprava takúto dohodu pozná a predpokladá. Teda, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku neuvedenia RPMN v úverových zmluvách. Súd prvej inštancie nedospel k správnemu záveru ani ohľadne údaja o konečnej splatnosti. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014-666. V súvislosti s údajom o konečnej splatnosti žalovaný poukazuje na ust. čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní. Pojem termín konečnej splatnosti nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie dátum. Podporne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Podľa názoru žalovaného každá zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie termínu konečnej splatnosti viacerými spôsobmi a to určením podľa dátumu splatnosti v splátkach jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedených v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Závery súdu prvej inštancie sú nesprávne aj pokiaľ ide o posúdenie výšky dohodnutej odplaty (úrokovej sadzby). Úverová zmluva, ktorou je aj zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXXX sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka a v otázkach ktoré neupravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy bolo totiž do Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. účinného od 01.04.2015. To potvrdila aj Národná Banka Slovenska prostredníctvom stanoviska útvaru dohľadu nad finančným trhom č. 1/2015. Základná úprava regulácie výšky úrokov pre úverovú zmluvu bola v časti zmluvy o úvere uvedená v § 502 Obchodného zákonníka. Podľa daného ustanovenia, ak strany dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške. Uvedené zákonné ustanovenie teda reguluje otázku platnosti dohody o úrokoch a právne dôsledky spojené s tým, ak je dohodnutý úrok vyšší než určuje zákon. Súd prvej inštancie preto na základe ním vysloveného posúdenia dospel k nesprávnemu záveru o tom, že dohoda o úrokoch je neplatnou. Tento záver odporuje § 502 Obchodného zákonníka.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Namietala, že akékoľvek námietky žalovaného v jeho odvolaní týkajúce sa právneho posúdenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú bezpredmetné, pretože sa neospravedlnil na pojednávaní vážnymi okolnosťami. Preto žalobkyňa navrhla rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Napriek tomu súd prvej inštancie nerozhodol vo veci rozsudkom pre zmeškanie, aj keď mu takáto povinnosť vyplýva z § 274 C.s.p. Čo sa týka ročnej percentuálnej miery nákladov poukázala žalobkyňa na to, že podpísala žiadosť o poskytnutie revolvingového úroku kde bol údaj aj o RPMN vo výške 70,01 %. Žalovaná však tento návrh žalobkyne neakceptovala bez dodatkov, výhrad obmedzení alebo iných zmien a prijatie v žiadosti o uzavretie úverovej zmluvy obsahovalo zmenu vo výške RPMN. Takéto prijatie návrhu sa v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje za odmietnutie návrhu žalobkyne a nový návrh na uzavretie zmluvy. Vyžadovalo sa tak jeho prijatie žalobkyne o čo sa však danom prípade nestalo. Uvedené znamená, že nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy. Samotná RPMN nie je uvedená v zmluve správne v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch je úrok súčasťou výpočtu RPMN a pokiaľ je úroková sadzba 70,01 % ročne nemôže byť výška RPMN nižšia. Čo do absencia termínu konečnej splatnosti úveru poukázala žalobkyňa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30.11.2011 podľa ktorého, ak nie sú obchodné podmienky podpísané oboma zmluvnými stranami dojednania ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im zákon povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu tejto písomnej formy neplatné. Poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/56/2014. Zároveň žalobkyňa uviedla, že dokumentom označeným ako oznámenie o schválení úveru z ktorého vyplýva konečná splatnosť dlhu mala žalobkyňa možnosť sa oboznámiť až po podpise zmluvy. Takýto dokument preto nemôže byť v žiadnom prípade súčasťou zmluvy minimálne nie pokiaľ ide o splnenie povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 4S/48/2014 a 17Co/2/2015 zo dňa 14.07.2015. Čo do neprimeranej výšky úrokovej sadzby a námietku žalovaného v odvolaní poukázala žalobkyňa na ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka podľa ktorého na všetky právne vzťahy ktorých účastníkov je spotrebiteľ sa vždy prednostne použije ustanovenia Občianskeho zákonníka aj keby sa inak mali použiť normy Obchodného práva, pričom toto sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015. Pokiaľ ide o samotnú výšku úrokov plne sa žalobkyňa stotožnila s odôvodnením napadnutého rozhodnutia podľa ktorého je dojednaný ročný úrok vo výške 70,01% v rozpore s dobrými mravmi. Čo sa týka rozčlenenia celkovej splátky na istinu, úroky a poplatky žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 je na rozhodnutie vo veci nepoužiteľné, pretože Súdny dvor EÚ neposkytol ani nemôže poskytovať výklad vnútroštátneho práva. Poukázal na

rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/99/2017 zo dňa 28.06.2017 a ďalšie rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky. Zároveň žalobkyňa uviedla, že aj keď sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevyporiadal s argumentáciou žalobkyne o absencii adresy na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu a sťažnosť považuje ona toto rozhodnutie za vecne správne a žiada rozsudok v napadnutej časti potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Vyjadrenie k odvolaniu bolo žalovanému doručené elektronicky na adresu jeho právnej zástupkyne, vyjadrenie zo strany žalovaného zaslané nebolo.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu Prešov dňa 18.09.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

15. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

16. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) a b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.1, je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

17. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 25.06.2012 účastníci uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere pod č. XXXXXXXXXX. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že príslušný formulár zmluvy podpísala najprv žalobkyňa ako dlžníčka dňa 19.06.2012 s vyplnením údajov v bode 5 príslušného formulára. Uvádza sa v ňom, že žiada o poskytnutie úveru vo výške 1.500,- Eur s mesačnou splátkou 80,37 Eur, s počtom splátok 42. V zmluve je uvedené RPMN za úver vo výške 70,01 %, v tej istej hodnote aj ročná úroková sadzba, priemerné RPMN vo výške 46,52 %. V tejto kolónke sa uvádza aj požadovaná čiastka revolvingu 790,84 Eur, RPMN pri revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. Bod 6 formulára zmluvy obsahuje údaje o schválenom revolvingovom úvere s tými istými údajmi ako v bode 5, ale s výnimkou RPMN, ktorá pri úvere je vo výške 65,57 % a pri revolvingu 60,49 %. Žalovaný ako veriteľ túto zmluvu podpísal dňa 25.06.2012.

19. Zmluvu o revolvingovom úvere pod č. XXXXXXXXXX uzavreli žalobkyňa so žalovaným dňa 21.09.2012. Aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že príslušný formulár zmluvy podpísala najprv žalobkyňa ako dlžníčka dňa 10.09.2012 s vyplnením údajov v bode 5 príslušného formulára. Rovnako sa v ňom uvádza, že žiada o poskytnutie úveru vo výške 1.500,- Eur s mesačnou splátkou 80,37 Eur, s počtom splátok 42. V zmluve je uvedené RPMN za úver vo výške 70,01 %, v tej istej hodnote aj ročná úroková sadzba, priemerné RPMN vo výške 45,60 %. V tejto kolónke sa uvádza aj požadovaná čiastka revolvingu 790,84 Eur, RPMN pri revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. Bod 6 formulára zmluvy obsahuje údaje o schválenom revolvingovom úvere s tými istými údajmi ako v bode 5, ale s výnimkou RPMN, ktorá pri úvere je vo výške 65,03 % a pri revolvingu 60,49 %. Žalovaný ako veriteľ túto zmluvu podpísal dňa 21.09.2012.

20. Z výpisu z účtu žalobkyne vyplýva, že žalovaný vyplatil žalobkyni titulom zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 26.06.2012 sumu 1.284,25 Eur a dňa 23.07.2014 sumu 678,76 Eur, titulom zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX vyplatil žalobkyni dňa 24.09.2012 sumu 1.284,25 Eur a dňa 22.10.2014 sumu 678,76 Eur.

21. Z výpisov z účtu žalobkyne, ako aj z potvrdení o zrážkach zo mzdy predložených žalobkyňou súd zistil, že žalobkyňa zaplatila žalovanému na splátkach 3.914,69 Eur, pokiaľ ide o nárok zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, a 3.854,34 Eur, pokiaľ ide o nárok zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX.

22. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovuje ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne písm. j) uvedeného zákonného ustanovenia účinného v čase uzavretia zmluvy vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

23. K nesprávnemu uvedeniu výšky ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) odvolací súd uvádza, že RPMN predstavuje celkové náklady úveru pre klienta, ktoré obsahujú prvok úrokovej sadzby a prvok ostatných súvisiacich nákladov. Pod ostatnými súvisiacimi nákladmi sa rozumejú náklady na zisťovanie informácií, administratívu, prípravu dokumentov, záruky, poistenie úverov a podobne. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dodáva, že je prakticky nemožné, aby ročná percentuálna miera nákladov bola uvedená v nižšom percentuálnom vyjadrení ako samotná úroková sadzba, ktorá tvorí esenciálny základ pre výpočet RPMN, pričom v následnom výpočte môže dochádzať už len k jej navyšovaniu, prirátaním ostatných nákladov súvisiacich s poskytnutím úveru. Žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom, keď RPMN vypočítal v hodnote nižšej ako úroková sadzba úveru vo výške 70,01 %. Uvedená skutočnosť má za následok nesprávne uvedenie náležitosti zmluvy o revolvingovom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá má vo svojich dôsledkoch rovnaké právny následok ako jej neuvedenie v zmluve.

24. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie poukazuje i na absenciu uvedenia termínu konečnej splatnosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Termín konečnej splatnosti úveru nemožno nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných mesačných splátkach. Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. Určenie konečnej splatnosti úveru podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok je nedostatočné pre splnenie zákonnej požiadavky. Zákonodarca predsa explicitne rozlišuje medzi uvedením počtu a termínov splátok a uvedením termínu konečnej splatnosti, preto by nemalo dochádzať k ich stotožňovaniu.

25. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ročná úroková sadzba vo výške 70,01 % je v rozpore s dobrými mravmi a z toho dôvodu je neplatná. Skutočne z internetovej stránky NBS, kde sú zverejnené priemerné úrokové sadzby bánk pri spotrebiteľských úveroch je priemerná miera obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od jedného do 5 rokov v mesiaci september 2012 na úrovni 15,57 % ročne a v mesiaci jún 2012 na úrovni 15,37 % ročne. I odvolací súd má za to, že úrok vo výške 70,01 % takmer 5-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu poskytovanú bankám i spotrebiteľom, teda ide o úrok v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd správne vyhodnotil dohodu o úroku ako absolútne neplatnú s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka.

26. Záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o úrokoch, ako aj absencie RPMN a termíne konečnej splatnosti v predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere majúcej za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov je správny. Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že žalobkyňa mala žalovanému vrátiť len sumu skutočne poskytnutého úveru, t.j. 3.926,02 Eur, teda 1.963,01 Eur a 1.963,01 Eur. Žalovanému celkovo uhradila 7.769,03 Eur. Žalovaný má preto vrátiť titulom vydania bezdôvodného obohatenia sumu 3.843,01 Eur, tak ako rozhodol súd prvej inštancie vo výroku I. svojho rozhodnutia.

Súd prvej inštancie správne rozhodol i o úroku z omeškania, pričom jeho výšku a spôsob výpočtu žalovaný v odvolaní ani nenamietal, i o trovách konania.

27. Preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle ust.§ 381 ods.1 C.s.p. potvrdil.

28. K námietke žalovaného, že na daný právny vzťah nemožno aplikovať ust.§ 52 ods.2 Občianskeho zákonníka odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015 s tým, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.05.2014 a právne predpisy, ktorého sú súčasťou nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že jeho účinnosť sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Preto táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná.

29. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, z dôvodu nesprávneho uvedenia RPMN, absencie neuvedenia termínu konečnej splatnosti a rozpor úroku s dobrými mravmi, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré by v konečnom dôsledkom neboli spôsobilé privodiť zmenu právneho posúdenia veci.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Podané odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v dôsledku čoho vznikol nárok na náhradu trov konania úspešnej žalobkyni. Preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods.2 C.s.p.).

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.