Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoPr/4/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členov senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A.. Y. E., J.., H., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XX, XXX XX F., zastúpený advokátska kancelária IURISTICO s.r.o. so sídlom Cimborkova 13, 040 01 Košice, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: U. S. Steel Košice, s.r.o., so sídlom Vstupný areál U.S.Steel, 044 54 Košice, IČO: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Dr. Michaela Stessl, advokátka, s.r.o., so sídlom Suché mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: XX XXX XXX, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 28Cpr 4/2016-429 z 18. 10. 2017

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovaného zo dňa 22.3.2016 pre nadbytočnosť doručenou žalobcovi dňa 29.3.2016 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá.

3. Z obsahu dohody o zmene pracovných podmienok uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 31.10.2013 zistil, že žalobca u žalovaného pracoval s účinnosťou od 1.11.2013 na pozícii viceprezident pre energie, enviroment a technické inšpekcie, pričom stručná charakteristika práce tejto pozície bola uvedená v prílohe 1 tejto dohody. Rozhodnutím o organizačnej zmene zo 14.3.2016 s účinnosťou k 1.4.2016 došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu. Z obsahu organizačnej zmeny vyplynulo, že išlo o zrušenie jedného pracovného miesta na úseku Energie, enviroment a technické inšpekcie, konkrétne: pracovné miesto AH 00001 - VP pre energie, enviroment a technické inšpekcie č. IDK 113686. Dňa 29.3.2016 žalobcovi bola doručená výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b/ z 22.3.2016. Z jej obsahu mal preukázané, že na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa zo 14.3.2016 o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce vyplývajúcej z optimalizácie pracovných miest bude pracovné miesto žalobcu č. AH 00001 - viceprezident pre energie, enviroment a technické inšpekcie zrušené ku dňu 1.4.2016, na základe tohto sa k 1.4.2016 stane žalobca nadbytočný pre zamestnávateľa. Z tejto výpovede ďalej vyplynulo, že v súlade s § 74 bola výpoveď prerokovaná príslušným odborovým orgánom dňa 21.3.2016. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 26.5.2016 žalovanému oznámil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 22.3. 2016

považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnaní. Listom z 21.6.2016 žalovaný oznámil žalobcovi, že výpoveď z 22.3.2016 považuje za platnú, že po uplynutí výpovednej doby nebude zamestnancovi (žalobcovi) prideľovať prácu, o čom bol žalobca informovaný aj Oznámením o prekážkach v práci zo dňa 29.3.2016, ktorého prevzatie dňa 29.3.2016 svojím podpisom potvrdil. Za účelom splnenia ponukovej povinnosti došlo k stretnutiu žalobcu so žalovaným v dňoch 21.3.2016 a 23.3.2016. Dňa 21.3.2016 zo strany žalovaného bolo žalobcovi ponúknutých 298 pracovných miest, ktoré žalobca písomne dňa 23.3.2016 odmietol s tým, že mu boli predložené neadekvátne pracovné pozície, o ktoré nemá záujem. Návrh na skončenie pracovného pomeru žalobcu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, t.j. výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti, bol prerokovaný príslušným odborovým orgánom - KOVO U.S.Stell na zasadnutí dňa 21.3.2016. Na tomto zasadnutí predmetom prerokovania bol návrh zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ celkove s 24 zamestnancami, medzi ktorými pod por.č. 14 bol aj žalobca so špecifikáciou pracovného miesta - AH 0001. Z výpisu z uznesenia č. 13/2016 zo zasadnutia VZO Štábne útvary U.S.Stell Košice z 21.3.2016 vyplynulo, že výbor základnej organizácie odborového zväzu KOVO na svojom zasadnutí 21.3.2016 prerokoval návrh zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, pričom s uvedeným rozhodnutím nesúhlasil.

4. Vec právne posúdil podľa § 63 ods. 1 písm. b/, § 62 ods. 1,3 písm.b/ ods. 7, § 74, § 77, § 13 ods. 1,3 ZP, článku I, II základných zásad ZP, § 6 ods. 1, § 2 ods. 1 zák.č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, po vyhodnotení jednotlivých dôkazov každého samostatne a vo vzájomnej súvislosti, mal preukázané, že žaloba nie je dôvodná. Vychádzal zo zásady, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť (objektívne jestvujúca) medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, pričom hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z tohto dôvodu je splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ust. § 63 ods. 2 ZP. Konštatoval, že zo súdnej praxe a judikatúry vyplýva, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve; o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne zamestnávateľ, súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Skúma iba, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod, ale zaoberá sa ním ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede a to vzhľadom na okolnosti, ktoré boli v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou (rozhodnutie NS SR č. 3Cdo 33/2008 z 29.1.2009).

5. Dospel k záveru, že boli splnené predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods.1 písm. b/ ZP, bola preukázaná existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, ako aj príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Mal preukázané splnenie hmotnoprávnej podmienky pre platnosť skončenia pracovného pomeru a to splnenie povinnosti vyplývajúcej z § 63 ods. 2 ZP. Mal preukázané, že k organizačnej zmene u žalovaného nepochybne došlo, predmetom organizačnej zmeny s účinnosťou od 1.4.2016 bolo zrušenie jedného pracovného miesta na úseku Energie, enviromente a technickej inšpekcie a to konkrétne pracovné miesto AH 00001-VP pre energie, enviroment a technické inšpekcie, č.IDK 113686 (miesto žalobcu). Vymedzenie organizačnej zmeny považoval za dostatočne určité, splňajúce hmotnoprávny predpoklad pre platnosť výpovede s tým, že nepochybne nie je zameniteľné s iným rozhodnutím o organizačnej zmene. Zdôraznil, že predmetné rozhodnutie nemôže byť vôbec zameniteľné s iným rozhodnutím (napr. s predloženým rozhodnutím na pojednávaní, pokiaľ ide p. A.. E.), nakoľko v súdenej veci ide o zrušenie pracovného miesta AH 00001 (miesta žalobcu) a v prípade žalobcom predloženého rozhodnutia ide o zrušenie pracovného miesta AA 20024 (A.. E.). Vychádzajúc z úplného Zápisu č. 3 zo zasadnutia VZO KOVO štábne útvary z 21.3.2016 mal nepochybne preukázané, že vedenie spoločnosti U.S.Stell predložilo na prerokovanie návrh výpovedí pre 24 zamestnancov USK z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, že z uznesenia čl. 13/2016 vyplýva, že výbor základnej organizácie odborového zväzu KOVO na svojom zasadnutí 21.3.2016 prerokoval návrh zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru zamestnanca pod por.č. 14-A.. Y. E. J.. MBA s ktorým rozhodnutím nesúhlasil. Týmito skutočnosťami mal preukázané, že návrh výpovede bol riadne a vopred prerokovaný s KOVO. Bol toho názoru, že jeho rozhodnutie je v súlade s rozsudkom NS SR sp.zn. 4Cdo 160/2012 na ktoré žalovaný poukázal. Poukazujúc na rozpornosť tvrdení žalobcu (tvrdenie, že žalovaný mu neponúkol inú vhodnú prácu, na druhej strane tvrdenie, že pred doručením žaloby mu žalovaný

ponúkol prácu len vo výrobnej časti podniku v kategórii „R“ a neboli mu poskytnuté iné práce) a Zoznam voľných pracovných miest ponúkaných žalobcovi mal preukázané, že mu bolo ponúknutých 298 voľných pracovných pozícií (v kategórii „R“) ktoré odmietol, mal teda za to, že žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť. K námietke žalobcu o existencii vhodnej práce v nevýrobnej sfére podniku (pracovná pozícia ponúknutá E.. S. Č., resp. managérska pozícia na právnom úseku) uviedol, že žalobca na uvedenú pozícia nespĺňal kvalifikačné predpoklady ani prax. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene v zhode s rozsudkom NS SR sp.zn. 4Cdo 118/98 z 25.11.1998 podľa záveru súdu prvej inštancie je rozhodovaním o záležitostiach vo vnútri spoločnosti, preto na rozhodovaní o záležitostiach vo vnútri spoločnosti sa má aplikovať režim Zákonníka práce. Rozhodnutie v danom prípade bolo prijaté 2 konateľmi, teda nepochyboval o tom, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo riadne prijaté zamestnávateľom. Neprihliadal na skutočnosti, vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14CoP 3/2012 z 26.6.2013 na ktoré poukazoval žalobca z dôvodu, že toto rozhodnutie nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych kapacít. Napokon za nedôvodnú považoval námietku žalobcu o porušení zásady zákazu diskriminácie a rovnakého zaobchádzania so zamestnancami v pracovnoprávnych vzťahoch. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, aby prijatá organizačná zmena mala zabezpečiť len jeho odchod z funkcie viceprezidenta žalovaného a že by sa nezrealizoval účel zabezpečenia efektívnosti práce, vyplývajúcej z optimalizácie pracovných miest. Vyslovil názor, že žalobca prezentoval svoj subjektívny názor, že pracovné činnosti, ktoré ako viceprezident žalovaného riadil nie je možné prerozdeliť a začleniť do pracovných úloh ďalších členov managmentu žalovaného. Prihliadajúc na obsah predloženej organizačnej schémy žalovaného na úseku Energie, enviroment a technické inšpekcie platnej od 1.8.2015 na organizačné schémy a poriadky jednotlivých úsekov žalovaného (úsek prezidenta, výrobný úsek, úsek inžinierskych činnosti a inovácií, úsek Dcérske spoločnosti a služby) účinnými od 1.4.206 (správne 2016) mal preukázané, aké mal právomoci a zodpovednosti Viceprezident pre energie, enviroment a technické inšpekcie do 1.4.2016 a ako boli v dôsledku organizačnej zmeny po 1.4.2016 tieto právomoci a zodpovednosti prerozdelené medzi Viceprezidenta pre výrobu, Viceprezidenta pre dcérske spoločnosti a služby, Viceprezidenta pre inžinierske činnosti a inovácie, čím podľa jeho názoru žalovaný preukázal, že prerozdelenie kompetencií bolo možné a aj reálne uskutočnené. K tvrdeniam žalobcu o zablokovaní prístupu do E-mailovej schránky a prístupu do budovy konštatoval, že žalobca nebol jediným zamestnancom, ktorému bol zamedzený prístup do emailovej schránky a vstup do budovy po ukončení pracovného pomeru a možnosť takého postupu vyplývala z interných predpisov žalovaného. Pokiaľ žalobca spájal diskriminačné konanie so svojím pôsobením v Hokejovom klube v Košiciach v roku 2011-2012 konštatoval, že ďalší postup žalovaného vôbec nenasvedčoval tomu, aby žalobca bol diskriminovaný, nakoľko žalobca aj po roku 2012 pracoval naďalej u žalovaného a dokonca v roku 2013 bol vymenovaný za viceprezidenta na úseku Energie, enviroment a technické inšpekcie.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko bol v konaní v celom rozsahu úspešný s tým, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/, d/ C.s.p.. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a určiť, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovaného z 22.3.2026 pre nadbytočnosť, doručenou žalobcovi 29.3.2016 je neplatné a pracovný pomer medzi stranami naďalej trvá a priznať mu náhradu trov celého konania v rozsahu 100%. Naďalej trval na neurčitosti výpovede, pretože nešpecifikuje jednoznačným a nezameniteľným spôsobom, aké rozhodnutie o organizačnej zmene je podkladom pre výpoveď v danom prípade. Poukazujúc na to, že podstata jeho námietky v konaní pred súdom prvej inštancie smerovala k tomu, že výpoveď nešpecifikovala rozhodnutie o organizačnej zmene skutkovo nezameniteľným spôsobom, ktoré sa malo stať dôvodom pre jeho nadbytočnosť poukazujúc na časť odôvodnenia rozsudku NS SR sp.zn. 1Cdo 124/2010 z 31.10.2011 zdôrazňoval, že v danom prípade výpoveď skutkovo zameniteľným spôsobom špecifikuje rozhodnutie o organizačnej zmene. Z výpovede nie je zrejmé, ktorý orgán prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, preto samotnú výpoveď ako právny úkon považoval za neurčitú a neplatnú. Za významné považoval to, že pri doručovaní výpovede alebo predtým uvedené rozhodnutie (rozhodnutie o organizačnej zmene) nebolo predložené. Namietal, že súd sa nevyporiadal s jeho námietkou, že podľa žalovaným predloženého rozhodnutia o organizačnej zmene pre úsek Energie, enviroment a technické inšpekcie zo dňa 4.3.2016 má byť účelom organizačnej zmeny „zníženie“ konkurencieschopnosti zamestnávateľa vo sfére podnikania. Takto vymedzený dôvod je nedovolený,

keďže nesleduje ciele, ako ich vymedzuje § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pričom podľa neho ide o podstatnú obsahovú náležitosť rozhodnutia, preto rozhodnutie o organizačnej zmene nespĺňa zákonné požiadavky na jeho obsah. V tejto súvislosti súd iba „uviedol správne znenie účelu organizačnej zmeny“. Záver súdu o tom, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prijaté napriek tomu, že ho prijali iba dvaja z deviatich konateľov, podľa jeho názoru vychádza zo skutkového stavu, ktorý nevyplýva z vykonaného dokazovania a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazujúc na to, že rozhodnutie o organizačnej zmene podľa ustálenej súdnej praxe nie je právnym úkonom, preto nie je možné pre jeho uskutočnenie použiť ust. § 9 Zákonníka práce. Určenie štatutárneho orgánu spoločnosti, ako aj ďalších orgánov tejto spoločnosti a vymedzenie ich základnej pôsobnosti rieši , ktorý upravuje konanie v mene spoločnosti navonok uskutočňovaním právnych úkonov. V pracovnoprávnych vzťahoch toto konanie vo vzťahu k zamestnancom čiastočne modifikuje v § 9, ktoré ustanovenie je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, pokiaľ ide o úpravu spôsobu konania uskutočňovaním právnych úkonov v mene spoločnosti. Potom je správna súdna prax, ktorá pre platnosť výpovede požaduje podpis len jedného člena štatutárneho orgánu (R 85/2001).Uvedený judikát sa však netýka prijímania rozhodnutí o organizačnej zmene. V prípade spoločnosti s ručením obmedzeným zákon výslovne upravuje spôsob prijímania rozhodnutia týkajúcich sa obchodného vedenia v § 134 Obchodného zákonníka, pričom do obchodného vedenia podľa neho patria aj otázky, týkajúce sa napr. „reorganizácie obchodného úseku“, čo vyplýva aj z ním doloženého uznesenia NS ČR sp.zn. 29Cdo 5330/2014 z 28.5.2015, aj z dokladovaných záverov súdnej praxe a doktríny (Hanes, D.:Spoločnosť s ručením obmedzeným, Iura edition 2000 s 203, článok „Kudy vedou hranice obchodního vedení“, ako aj rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Copr 3/2012 z 25.6.2013). Odmietnutie aplikácie § 134 Obchodného zákonníka s poukazom na § 9 Zákonníka práce, ktorý má iný dosah a teda je neprípadný na riešenie danej veci je tak nesprávne. Pokiaľ teda bolo prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene ako rozhodnutie v rámci obchodného vedenia súhlasom väčšiny konateľov, toto rozhodnutie samo o sebe nie je neplatné, ale rozhodnutie v takom prípade jednoducho nebolo prijaté, teda neexistuje rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene. Trval na tom, že rozhodovanie o organizačnej zmene patrí do obchodného vedenia spoločnosti s ručením obmedzený, ktoré je zverené rozhodovaniu nadpolovičnou väčšinou všetkých konateľov podľa § 134 Obchodného zákonníka. Bol toho názoru, že aj keď na mnohých miestach neodkazuje na osobitné predpisy, napriek tomu ich treba použiť bez ohľadu na to, že v teórii nie sú radené medzi „pracovnoprávne predpisy“. Ide napr. o otázky dedenia, pokiaľ nie sú riešené Zákonníkom práce v § 35, náležitosti zabezpečovacích inštitútov, ktoré nie sú upravené v Zákonníku práce v celosti, preto nevyhnutne treba použiť úpravu Občianskeho zákonníka. Uvedené sa však podľa neho neobmedzuje len na použitie Občianskeho zákonníka, keď napr. problematika prechodu práv a povinností v nadväznosti na zlúčenie, splynutie alebo rozdelenie obchodných spoločnosti a družstiev je upravená práve v Obchodnom zákonníka. Podobne problematika likvidácie spoločnosti sa riadi výlučne Obchodným zákonníkom. Za nedôvodné považoval tvrdenie žalovaného, ktorý poukazoval na Podpisový poriadok pre ľudské zdroje a uvádzal, že výpovede podpisuje generálny manager pre zabezpečenie a rozvoj ľudských zdrojov, alebo Viceprezident pre ľudské zdroje spolu s riaditeľom pre nábor a výber, alebo iným konateľom. Pripomínal, že uvedené sa netýka rozhodovania o organizačnej zmene, ktoré podľa kogentného § 134 Obchodného zákonníka patrí väčšine všetkých konateľov, ale len uskutočňovania právneho úkonu dania výpovede. Ďalej namietal, že pokiaľ ide o otázku riadneho prerokovania výpovede s príslušným odborovým orgánom, príslušným odborovým orgánom bol výbor základnej organizácie KOVO štábne útvary U.S.Stell Košice, nie Rada odborov KOVO U.S.Stell Košice. Žiadosť o prerokovanie výpovede spolu s prílohami, vrátane návrhu výpovedí žalovaný predložil Rade odborov KOVO U.S.Stell Košice, nepreukázal však, že by tieto návrhy výpovedí predložil aj príslušnému odborovému orgánu VZO KOVO štábne útvary U.S.Stell Košice. Bol toho názoru, že samotné doručenie žiadosti s prílohami nepríslušnému odborovému orgánu nemožno považovať za účinné doručenie príslušnému odborovému orgánu a to bez ohľadu na to, či a kedy si prípadne odborové organizácie informácie medzi sebou vymenili. V tejto súvislosti poukazoval na výpovede svedkov N. C. P., ktorí potvrdili, že pred prerokovaním výpovedí týmito listinami príslušný odborový orgán nedisponoval. Teda príslušný odborový orgán nemal pri svojom rokovaní návrhy výpovedí, vrátane výpovede určenej pre neho (žalobcu). Pokiaľ k otázke prerokovania sa vyjadroval A.. H. J. H. vzhľadom na to, že je konateľom žalovaného, jeho výsluch môže mať nanajvýš povahu výsluchu strany, navyše napriek praxi protokolárneho odovzdávania dokumentov žalovaný nepredložil potvrdenie o odovzdaní materiálov aj príslušnému odborovému orgánu. V tejto súvislosti pokiaľ súd poukázal na poznámku v zápisnici č. 3 a to v tom zmysle, že návrh výpovedí pre 24 zamestnancov má tvoriť prílohu k zápisnici, jeho záver o tom, že prerokovanie bolo riadne, je minimálne predčasný, pretože tým nebolo preukázané, čo v skutočnosti bolo príslušnému odborovému orgánu predložené, najmä či boli

predložené listiny návrhy výpovedí, keď predložený návrh jeho výpovede je sám o sebe nevierohodný vzhľadom na dátumy tam uvedené. Zároveň je zrejmé, že určite predkladal príslušnému odborovému orgánu zoznam zamestnancov, pretože práve ten sa pretavil aj do samotného rozhodnutia odborového orgánu, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou príslušný odborový orgán považoval za uvedenú prílohu, pretože pokiaľ by malo ísť o množstvo príloh (24 listín - návrhov výpovedí) určite by sa odborový orgán neodvolával na „prílohu“ v jednotnom čísle a tieto doklady by na vyžiadanie súdu prvej inštancie doložil, najmä ak bol na to vyzvaný. Zjavne teda zamestnávateľ predložil príslušnému odborovému orgánu iba zoznam zamestnancov, avšak takéto prerokovanie nespĺňa požiadavky Zákonníka práce (viď uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 255/2008 z 19.5.2009, sp.zn. 5Mcdo 17/2008 z 13.10.2009). Vo veci diskriminácie považoval postoj súdu prvej inštancie za rozporuplný, keď uvádzal, že nie je oprávnený čo do výberu nadbytočného zamestnanca rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať napriek poukazu na rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/124/2010 z 31.10.2011, podľa ktorého by sa napriek tomu diskriminačným postupom zamestnávateľa pri takomto výbere zaoberať mal, potom však akoby vecne skúmal namietané okolností preukazujúce diskrimináciu, k týmto sa však vyjadroval iba čiastočne a jeho hodnotenie je nesprávne. Opomenul diskriminačný motív, ktorým je jeho činnosť pre Zväz hutníctva, ťažobného priemyslu a geológie SR, ktorá vyplýva z jednoznačnej snahy žalovaného zbaviť ho funkcie prezidenta v uvedenom zväze, ktorý pokiaľ sa mu nepodarilo odvolať ho z funkcie prezidenta Zväzu, zo Zväzu vystúpil. Za neštandardné považoval zaobchádzanie s ním v súvislosti so skončením pracovného pomeru, keď mu bol zamedzený vstup do podniku, zablokovaný telefón a prístup do e-mailovej schránky, pričom vnútropodniková norma žalovaného definuje podmienky, za ktorých je možné vstup do podniku zablokovať, ktoré neboli naplnené, keďže konanie žalovaného (zákaz vstupu) nebolo opodstatnené. Keďže sa tak nenakladá s väčšinou zamestnancov žalovaného, žalovaný s ním objektívne nakladal v rozpore so zásadou rovného zaobchádzania. Súd napriek tomu, že vysvetlil, akú e-mailovú komunikáciu si preposlal na svoj súkromný e-mail, pričom išlo o preposlanie si niekoľkých súkromných e-mailov, čo žalovaný nespochybnil, prekvapivo uzavrel, že konal v rozpore s internými predpismi žalovaného. Podľa interných predpisov žalovaného sa umožňuje príležitostné osobné použitie počítačovej siete žalovaného a komunikačných systémov. Bolo mu znemožnené podrobne sa oboznámiť s voľnými pracovnými miestami, ktoré mu žalovaný zaslal na jeho e-mail. Zdôrazňoval, že štandardné skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov v sebe zahŕňa záujem zamestnávateľa, aby zamestnanec do skončenia výpovednej doby riadne pracoval a odovzdal svoju agendu. Podobne ponúknutie voľného manažérskeho miesta E.. Č. a nie jemu, s odôvodnením, že na zastávanie manažérskej pozície nespĺňa predpoklady je zvláštne, podobne ako vyjadrenie A.. J. H. „keby tá pozícia bola voľná, bola by k dispozícii. Nespĺňal síce predpoklady, ale pokiaľ by tá pozícia bola voľná, boli by sme mu ju ponúkli, ale by sme mu povedali, že predpoklady nespĺňa, ani by sme ho neobsadzovali.“ Toto tvrdenie svedčí o tom, že v skutočnosti predpoklady pre túto funkciu spĺňal, boli však filtrované doplňujúcimi požiadavkami a časovou realizáciou krokov zo strany žalovaného zámerne tak, aby mu táto pracovná pozícia ponúknutá byť nemusela. Závery súdu prvej inštancie sú tak buď nepreskúmateľné, pretože k nim vôbec nezaujal žiadne stanovisko, resp. vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý nevyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Osobitným podaním zo 04.12.2017, doručeným súdu prvej inštancie 05.12.2017, opravil nesprávnosť navrhovaného výroku, keď miesto dátumu 22.03.2016 omylom uviedol dátum 22.03.2026.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol rozsudok súdu ako vecne správny, v ktorom sa riadne vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán, potvrdiť. Domáhal sa náhrady trov odvolacieho konania. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalobcu uvádzanými v odvolaní o tom, že výpoveď je neurčitá, nakoľko nešpecifikuje jednoznačným a nezameniteľným spôsobom, aké rozhodnutie o organizačnej zmene je podkladom pre výpoveď a trval na tom, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/124/2010 nie je možné bez ďalšieho aplikovať na tento spor, nakoľko vychádza z odlišných skutkových okolností. Vo vyššie uvedenej veci žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného pomeru žalobcovi ako skutkové vymedzenie dôvodu výpovede prezentoval nadbytočnosť na základe rozhodnutia predstavenstva, pričom nebolo možné zistiť, k akej organizačnej zmene u žalovaného malo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia jeho predstavenstva sa tak malo stať. Rozhodnutie predstavenstva, na ktoré predmetná výpoveď poukazovala, bolo abstraktným rozhodnutím o zamýšľanom znížení stavu zamestnancov, nie konkrétnym rozhodnutím o zrušení konkrétneho pracovného miesta, ako je v prebiehajúcom spore. Mal za to, že v konaní preukázal, že na základe jeho rozhodnutia ako zamestnávateľa o organizačnej zmene pre úsek Energie, enviroment a technickej inšpekcie zo dňa 14.03.2016 zrušil pracovné miesto žalobcu, t.j. pracovné miesto AH00001. Z výpovede je zrejme, že ide práve o pracovné miesto AH00001, výslovne vo výpovedi bolo špecifikované, že „na

základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa 14.03.2016 o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce vyplývajúcej z optimalizácie pracovných miest, bude vaše pracovné miesto zrušené ku dňu 01.04.2016“. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia považoval za dostatočné. Zdôrazňoval, že žalobca počas žiadneho vzájomného stretnutia nepožiadal o predloženie rozhodnutia (o organizačnej zmene) k nahliadnutiu. Požiadavku žalobcu na bližšie vymedzenie dôvodu výpovede považoval za neopodstatnené, poukazujúc na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 21Cdo/1932/2006 a Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/307/2012. K odvolacej námietke žalobcu k údajnému nedovolenému cieľu organizačnej zmeny uvádzal, že žalobca absolútne formalisticky napáda cieľ prijatej a vykonanej organizačnej zmeny, keďže bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že u neho došlo len k chybe v písaní a súd podľa neho nemal dôvod sa s uvedeným bližšie zaoberať. Nestotožnil sa s námietkami o prijatí rozhodnutia nepríslušným orgánom majúc za to, že aplikácia Obchodného zákonníka je v prejednávanom prípade vylúčená, nakoľko konanie v mene zamestnávateľa je v celosti upravené v § 9 Zákonníka práce. Rozhodnutie o organizačných zmenách podľa neho nie je obchodným vedením v zmysle § 134 Obchodného zákonníka, pretože „obchodné vedenie“ v zmysle § 134 Obchodného zákonníka judikatúra a právna veda definovala tak, že ide o rozhodovanie o prevádzkových záležitostiach spoločnosti, najmä o organizácii a riadení podnikateľskej činnosti, vrátane rozhodovania o podnikateľských zámeroch. Bol toho názoru, že nielen výlučná pôsobnosť Zákonníka práce na konanie v mene zamestnávateľa ale aj samotný charakter pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu jednoznačne vylučuje akúkoľvek čo i len subsidiárnu aplikáciu inštitútov Obchodného zákonníka. Prijatie rozhodnutia o organizačnej zmene je rozhodovaním o záležitostiach vo vnútri spoločnosti v oblasti pracovnoprávnych vzťahov. Preto pre determinovanie toho, kto je oprávnený takéto rozhodnutie prijať, je rozhodujúci . Bol toho názoru, že prijatie záveru, že v každej obchodnej spoločnosti sa rozhodnutie o personálnych otázkach, vrátane rozhodovania o organizačných zmenách, subsumuje pod obchodné vedenie s nevyhnutnosťou súhlasu väčšiny konateľov, popiera rozumné usporiadanie vzťahov a fakticky znemožňuje riadne fungovanie akejkoľvek väčšej a strednej obchodnej spoločnosti. Zdôrazňoval, že v súčasnosti zamestnáva viac ako 10.000 zamestnancov a už len tá skutočnosť sama o sebe indikuje, že pod obchodné vedenie nemôže spadať rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorá má za následok skončenie pracovného pomeru s konkrétnym jediným zamestnancom. Pravidlo, ktoré by vyžadovalo, aby o organizačnej zmene vo vzťahu k jednému zamestnancovi spoločnosti, ktorá zamestnáva 10.000 zamestnancov, rozhodla vždy väčšina konateľov, by viedlo k absurdnej neefektívnosti, ktorú nemohol zákonodarca zamýšľať. Považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že samotný žalobca v odvolaní považoval za nesporné, že následkom konania štatutárneho orgánu navonok bez predchádzajúceho rozhodnutia prijatého väčšinou konateľov v rámci obchodného vedenia zásadne nie je neplatnosť konania či právneho úkonu, ale výlučne zodpovednosť člena štatutárneho orgánu za škodu potenciálne spôsobenú spoločnosti, ale na druhej strane v prípade rozhodnutia o organizačnej zmene s pochybením pri prijímaní takéhoto rozhodnutia spája odlišný názor (neplatnosť právneho úkonu). Nakoľko obchodné vedenie faktickým konaním nespôsobuje priame účinky voči účastníkom právnych vzťahov a nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu, súd preto správne a v súlade s prevažujúcimi názormi právnej vedy a judikatúrou uzavrel, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je rozhodovaním konateľov v rámci obchodného vedenia. K námietkam v súvislosti s prerokovaním výpovede uviedol, že výslovne neupravuje, akým spôsobom má byť písomnosť doručená zástupcom zamestnancov, že nespája s nedodržaním písomnej formy žiadosti o prerokovanie návrhu na skončenie pracovného pomeru jej neplatnosť, teda aj v prípade neformálneho odovzdania návrhov výpovedí zástupcov zamestnancov bez samostatnej písomnej žiadosti by bola splnená podmienka požiadať zástupcov o prerokovanie návrhov výpovedí. Uvádzal, že bolo u neho zaužívanou praxou, že návrhy výpovedí, ako aj ďalšie požadované dokumenty vždy boli odovzdané rade odborov KOVO a Rada odborov KOVO a následne tieto predložené dokumenty doručila príslušným VZO na prerokovanie. Skutočnosť, či pán P. bol alebo nebol v práci 21.03.2016, kedy došlo k prerokovaniu návrhov výpovedí, nič nemení na skutočnosti, že ich mal k dispozícii už od 16.03.2016, preto ich mohol kedykoľvek pred 21.03.2016 odovzdať príslušnému VZO a v prípade, ak tak neurobil, ani uvedená skutočnosť nemohla byť vykladaná na jeho (žalovaného) ťarchu, nakoľko sa spoliehal na prax, ktorá bola medzi ním a KOVO zaužívaná. Nemal ani žiadny dôvod domnievať sa, žeby nedošlo k predloženiu výpovedí príslušnému VZO KOVO. Toto bolo navyše vyvrátené predloženým zápisom č. 3 zo zasadnutia VZO KOVO Štátne útvary zo dňa 21. 03. 2016, ktorý potvrdil, že návrhy výpovedí 24 zamestnancov boli VZO KOVO Štábne útvary predložené a boli dňa 21. 03. 2016 prerokované. Bol toho názoru, že svedok N. vo svojej svedeckej výpovedi súd zavádzal, keď tvrdil, že pri prerokovaní návrhov na skončenie pracovného pomeru dňa 21. 03. 2016 mal k dispozícii len zoznam dotknutých zamestnancov. Žiadna poznámka, že na prerokovanie

bol predložený len zoznam zamestnancov, v zápise uvedená nebola. Samotný zápis bol svedkom N. aj podpísaný. Zdôrazňoval, že zo zápisu o prerokovaní návrhov výpovedí dňa 21. 03. 2016, z výpovede A.. J. je zrejmé, že išlo o prerokovanie návrhov k výpovedí podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, preto tvrdenia svedka N., že VZO KOVO Štábne útvary nepovažovali túto vec za definitívne uzavretú z hľadiska ďalšieho postupu v danej veci neobstojí, navyše je aj irelevantné. Poukazoval na skutočnosť, že právna teória i aplikačná prax zhodne vychádzajú z doktríny o výlučnom oprávnení zamestnávateľa rozhodovať o kvantitatívnom i kvalitatívnom zložení zamestnancov, a tým o zásadnej nemožnosti preskúmavania dôvodu, pre ktorý zamestnávateľ uplatnil výpoveď pre nadbytočnosť voči konkrétnemu zamestnancovi, pokiaľ medzi jeho nadbytočnosťou a organizačnou zmenou je príčinná súvislosť. Za právne bezvýznamné v tomto smere považuje právna prax tiež i rozsah, či výsledok práce zamestnancov, pomery na pracovisku, zhoršené vzťahy alebo tiež i iné skutočnosti majúce prípadne subjektívny vplyv na výber konkrétneho zamestnanca. Bol toho názoru, že žalobca na súde nijakým spôsobom nepreukázal, že diskriminačným motívom mala byť jeho činnosť pre Zväz hutníctva, ťažobného priemyslu a geológie Slovenskej republiky a jeho snahy zbaviť ho funkcie prezidenta zväzu, vnímal to ako logický krok, nakoľko žalobca bol nominovaný do zväzu ako jeho (žalovaného) zástupca, teda po tom, ako už nebolo možné žalobcu spájať s ním, malo skončiť aj jeho zastupovanie vo zväze. Situácii, ktorú popisoval svedok P. (rozrušenie prezidenta po tom, ako žalobca nebol odvolaný z funkcie vo zväze) nastala až po doručení výpovede žalobcovi. Ani zablokovanie pracovnej e-mailovej schránky nebolo dôsledkom diskriminačného konania, ani prístup do budovy, nakoľko si to vyžiadalo samotné konanie žalobcu, keď si v rozpore s internými predpismi preposielal elektronickú poštu na svoju súkromnú e-mailovú adresu. Nebolo v jeho možnostiach skúmať, aké e-mailové správy si žalobca na svoje osobné e-mailové konto preposiela. V súvislosti s touto okolnosťou mal za to, že svoju ponukovú povinnosť si splnil, keď žalobca počas plnenia ponukovej povinnosti mal k dispozícii zoznam voľných miest k nahliadnutiu a mohol si ho so sebou aj vziať. Navyše počas plynutia výpovednej doby nepožadoval od žalobcu, aby pre neho vykonával akúkoľvek pracovnú činnosť, preto je logické, že ako zamestnanec nepotreboval ani pracovné pomôcky, ktoré mu pre výkon pracovných činností ako zamestnávateľ zveril a nebolo nutné, aby sa zdržiaval na pracovisku. V súvislosti s ponukovou povinnosťou miesta vedúcej oddelenia majetkové právo podľa neho žalobca prekrúca jeho vyjadrenia, ako aj vyjadrenia svedka A.. J., poukazujúc na to, že z dokazovania jasne vyplynulo, že išlo o nielen o manažérsku pozíciu, ale najmä o pozíciu odbornú, pre výkon ktorej nespĺňal požadovaný kvalifikačný predpoklad právnického vzdelania. Navyše daná pracovná pozícia nebola v čase plnenia ponukovej povinnosti voči žalobcovi ani voľná a v žiadnom prípade nebola obsadená zámerne pred plnením ponukovej povinnosti žalobcovi. Za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu o postupe súdu prvej inštancie v rozpore s § 319 C.s.p., pokiaľ ho vyzval na doplnenie ďalších listinných dôkazov poukazujúc na to, že žalobca bližšie neodôvodňuje, v čom mala spočívať daná vada a ako konkrétne mohlo konanie súdu ovplyvniť jeho rozhodnutie vo veci. Uviedol, že na výzvu súdu z 30. 01. 2017 do spisu doložil žiadosť o prerokovanie návrhov výpovedí KOVO, nakoľko nedopatrením predložil súdu žiadosť o prerokovanie výpovede inej zamestnankyne predloženej na prerokovanie ZO NKOS KOVO

- Metal U.S. Steel Košice. Prílohy k žiadosti o prerokovanie návrhov výpovedí však boli správne a týkali sa žalobcu. Týmto len odstránil pochybenie. Navyše okolnosť, že návrhy výpovedí 29 zamestnancov, vrátane výpovede žalobcu, boli KOVO dňa 16. 03. 2016 predložené, bola neskôr potvrdená svedkami p. P. C. A.. J.F., preto uvedené bolo preukázané aj ďalšími dôkaznými prostriedkami a nebolo ďalej medzi stranami sporné. Takisto dňa 30. 01. 2017 doložil potvrdenie o prevzatí výpovede žalobcom, čo medzi stranami nebolo nikdy sporné. Na výzvu súdu z 10. 03. 2017 nepredložil do spisu žiadny ďalší dôkaz. Oznámil iba svoj nesúhlas s výsluchom svedka p. P.. Bol toho názoru, že § 319 C.s.p. nie je možné vykladať tak, že súd nemôže vykonať aj dôkazy, ktoré by v konečnom dôsledku mohli byť v neprospech zamestnanca. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že v pracovnoprávnom spore súd vykonáva dôkazy, a to aj tie, ktoré zamestnanec nenavrhol, o ktorých je presvedčený, že dopomôžu k objasneniu skutočností, ktoré považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci.

9. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava svojich vyjadrení obsiahnutých v podanom odvolaní. K žalovaným poukazovanej súdnej praxi v Českej republike zdôrazňoval, že zákonná úprava skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa pre nadbytočnosť je v Českej republike iná v tom smere, že rozhodnutie o organizačnej zmene nemusí byť prijaté v písomnej forme. Je teda zrejmé, že aj pre uskutočňovanie takéhoto neformálneho úkonu musia platiť iné predpoklady než v Slovenskej republike, kde platí, že rozhodnutie o organizačnej zmene musí byť vyhotovené písomne. Ani rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/307/2012, na ktoré žalovaný poukazoval, podľa neho nie je možné použiť v danom prípade, keďže štatutárnym

orgánom bol riaditeľ, jednoosobový orgán, teda nebolo potrebné riešiť otázku, akou väčšinou sa má prijať rozhodnutie o organizačnej zmene. Takisto ani skutkový stav, z ktorého vychádzalo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/13/2015 nie je možné aplikovať na daný prípad. Aj v súvislosti s úpravou obchodného vedenia v Českej republike v Obchodnom zákonníku je iná úprava než na Slovensku, kde nedošlo k zmene a úprava obchodného vedenia zostáva naďalej kogentne upravená. Považoval za potrebné uviesť, že u žalovaného dochádzalo k pravidelným každo týždňovým stretnutiam vedenia spoločnosti, teda o organizačných zmenách mohli pohodlne spoločne rozhodovať. Zdôrazňoval, že zásada absencie rozhodnutia v obchodnom vedení nemá za následok vplyv na platnosť právneho úkonu iba v obchodných vzťahoch, ale danosťou rozhodnutia o organizačnej zmene podmieňuje platnosť následnej výpovede. Tvrdenie žalovaného, že odovzdával výpovede na jej prerokovanie rade odborov KOVO je v rozpore s obsahom spisu, keďže predložil do spisu listinu preukazujúcu opak. Prax, na ktorú poukazoval, nepreukázal. Trval na tom, že návrhy výpovedí 24 zamestnancov mali byť pripnuté k zápisu - VZO KOVO Štábne útvary však tieto prílohy súdu nepredložili. Z toho vyplýva, že k zápisu ani priložené neboli. Vo vzťahu ku diskriminácii a k žalovaným uvádzanej judikatúre, uviedol, že tam citovaná judikatúra bola prekonaná. K tvrdeniu žalovaného, že snaha o jeho odvolanie z funkcie vo Zväze hutníctva, ťažobného priemyslu a geológie Slovenskej republiky bola „iba logickým krokom, nakoľko žalobca bol nominovaný do Zväzu ako zástupca žalovaného“, zdôrazňoval, že nešlo iba o snahu o jeho odvolanie z funkcie prezidenta Zväzu hutníctva, ťažobného priemyslu a geológie Slovenskej republiky z dôvodu, že vo Zväze mal podľa predstáv ako prezident zväzu zastupovať žalovaného a keďže ho už nebolo možné spájať so žalovaným, malo skončiť aj zastupovanie. Vyplýva jednak z toho, že prezident Zväzu nezastupuje a nemôže zastupovať len jedného člena Zväzu, ale pracuje pre celý Zväz. Zároveň po tom, čo ostatní členovia Zväzu vyjadrili mu svoju podporu a z pozície prezidenta ho neodvolali, žalovaný zo Zväzu aj vystúpil, ako v konaní preukazoval. Je teda presvedčený, že z uvedeného jasne vyplýva, že postoj žalovaného ide vysoko nad rámec „logického kroku“ a svedčí o pokračovaní nepriaznivého zaobchádzania s ním ( žalobcom) zo strany žalovaného. Opakoval, že interné predpisy žalovaného mu umožňovali využitie pracovného e-mailu aj na súkromné účely v rámci, ktorý neprekročil. Opätovne poukazoval na to, že interné predpisy umožňujú blokovanie vstupu v prípade zneužitia alkoholických nápojov a pod., čo sú okolnosti, ktoré žalovaný ani len netvrdil. Zdôrazňoval, že žalovaný mu zamedzil prístup do sídla žalovaného ešte predtým, ako mu bola vôbec doručená výpoveď, a to od 17. 03. 2017.

10. Žalovaný v duplike k replike žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie, priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietke žalobcu, že zákonná úprava skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa pre nadbytočnosť je v Českej republike iná v tom smere, že rozhodnutie o organizačnej zmene nemusí byť prijaté v písomnej forme uviedol, že právna úprava skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa je v Slovenskej aj Českej republike zhodná, preto považoval judikatúru NS ČR za plne akceptovateľnú. Otázka, či rozhodnutie o organizačnej zmene má byť prijaté písomne alebo nie, je vo vzťahu k otázke, kto je oprávnený takéto rozhodnutie prijať, podľa neho absolútne irelevantná. Aj rozhodnutie KS v Trenčíne sp. zn. 4Co/307/2012 podľa neho je plne aplikovateľné na prejednávaný prípad. K rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/13/2015 uvádzal, že žalobca toto rozhodnutie napáda len z dôvodu, že nie je (žalovaný) odštepným závodom, a teda ani rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým bolo zrušené pracovné miesto žalobcu, nebolo prijaté vedúcim odštepného závodu. Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že vedúcemu odštepného závodu neprináleží oprávnenie rozhodovať o obchodnom vedení spoločnosti, napriek tomu však Krajský súd v Bratislave uzavrel, že práve vedúci odštepného závodu bol oprávnený samostatne prijať rozhodnutie o organizačnej zmene. Tieto závery podľa neho sú smerodajné aj pre prejednávaný prípad. Námietky žalobcu o rozdielnosti úpravy obchodného vedenia v českej legislatíve považoval za irelevantné poukazujúc na to, že následky nedodržania pravidiel o rozhodovaní v rámci obchodného vedenia sú v Českej republike aj v Slovenskej republike zhodné. Zotrval na tom, že prijatie záveru, že v každej obchodnej spoločnosti sa rozhodnutie o personálnych otázkach, vrátane rozhodovania o organizačných zmenách, subsumuje pod obchodné vedenie, s nevyhnutnosťou súhlasu väčšiny konateľov, popiera rozumné usporiadania vzťahov a fakticky znemožňuje riadne fungovanie akejkoľvek väčšej a strednej obchodnej spoločnosti. Na tom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, ak sa konatelia prípadne pravidelne stretávajú, ako sa to snažil naznačiť žalobca. Zdôrazňoval, že rozhodovanie o organizačných zmenách nepatrí do rozsahu obchodného vedenia. Trval na tom, že skutočnosť, že návrhy výpovedí boli rade odborov KOVO odovzdané 16. 03. 2016, bola podľa neho v konaní riadne preukázaná nielen výsluchom A.. J. Č. J.. P., ale aj podpisom p. P. na žiadosti o prerokovanie návrhov výpovedí zo dňa 16. 03. 2016. Navyše listina, na ktorú žalobca v replike

poukazuje, ktorá mala preukazovať opak, je listinou, ktorá bola do spisu doložená len nedopatrením, išlo o žiadosť o prerokovanie výpovede inej zamestnankyne predloženej na prerokovanie ZO NKOS KOVO - Metal U.S. Steel Košice. K údajnému diskriminačnému motívu, ktorým mala byť činnosť žalobcu pre Zväz hutníctva, ťažobného priemyslu a geológie v Slovenskej republike, podotýkal, že skutočnosť, že žalovaný v konečnom dôsledku vystúpil zo zväzu, nemôže žiadnym spôsobom podporiť tvrdenie žalobcu, že to údajne svedčí o „nepriaznivom zaobchádzaní so žalobcom“. Vystúpenie zo zväzu potvrdzuje jedine skutočnosť, že svoje členstvo žalovaný v zväze už naďalej nepovažoval za žiadané a výhodné pre jeho ďalšie podnikanie. Zotrval na tvrdení, že zablokovanie e-mailovej adresy žalobcu bolo dôsledkom správania sa samotného žalobcu. Bol toho názoru, že žalobca očividne disponoval svojou osobnou e-mailovou stránkou, nebolo preto potrebné, aby pre svoju osobnú komunikáciu používal svoju pracovnú e-mailovú schránku. Navyše preposielanie správ z pracovnej schránky do osobnej e -mailovej schránky nemôže byť považované za nevyhnutné, a to najmä v prípade, ak ide o zamestnanca, ktorý mal počas trvania svojho pracovného pomeru prístup k citlivým informáciám. Poukazoval na to, že príležitostné použitie služobnej e-mailovej schránky „má byť v primeranom trvaní a frekvencii, nesmie zasahovať do výkonu práce zamestnanca, nesmie slúžiť na podporu osobného podnikania a nesmie zahŕňať činnosti, ktoré by poškodzovali obchodné záujmy ÚSSK alebo porušovali aplikovateľné Princípy alebo postupy ÚSSK, zákony a právne predpisy“. Bol toho názoru, že je výsostne na jeho rozhodnutí, či potrebuje prítomnosť akéhokoľvek zamestnanca vo svojich priestoroch alebo nie, a to aj v prípade, ak nemá záujem skončiť s ním pracovný pomer. Navyše, ako samotný žalobca uvádza, prístup do jeho (žalovaného) sídla mu bol opätovne umožnený.

11. Žalobca v písomnom vyjadrení k duplike žalovaného uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava svojich vyjadrení obsiahnutých v podanom odvolaní a replike. Keďže nie je medzi nimi sporné, že práve štatutárny orgán je tým orgánom, ktorý nielen koná vo vzťahu k tretím osobám, ale aj má prijať rozhodnutie o organizačnej zmene, žalovaný nepoukazuje na podstatu veci. Spor sa podľa neho týka toho, či rozhodnutie o organizačnej zmene sa prijíma spôsobom, ktorým spoločnosť koná navonok alebo spôsobom, akým sa rozhoduje o obchodnom vedení spoločnosti. V danom prípade hoci aj rozhodnutie o organizačnej zmene boli vyhotovované vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom vždy osobitne, nešlo o skončenie pracovného pomeru len s jedným zamestnancom, ale sa jednalo o skončenie pracovných pomerov tesne pod hranicou hromadného prepúšťania. Namietal, že žalovaný nepoprel stretávanie sa konateľov a neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, namietal, že J.. P. bol predsedom nepríslušného odborového orgánu z hľadiska prerokovanie výpovede, preto doručovanie nepríslušnému odborovému orgánu nemohlo vyvolať žiadne účinky. Opakoval, že pre účinné prerokovanie výpovedí nepostačuje to, že príslušný odborový orgán vedel o zozname jednotlivých zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer skončiť. V tejto súvislosti poukazoval na ustálenú judikatúru NS SR. K tvrdeniam o využití elektronickej pošty na súkromné účely a k rokovaniu vstupu do areálu žalovaného opakoval skutočnosti uvádzané už vo svojej replike.

12. Vyjadrenie žalobcu k duplike žalovaného bolo žalovanému doručené 12. 03. 2018.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. 09. 2018 o 09.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 20. 09. 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa ust. § 219 ods. 1, 3 C.s.p.

15. Žalobca namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p., t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ C.s.p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

18. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p. ( do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

19. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193, a § 205 C.s.p. (do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.)

20. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

21. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

22. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

23. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

24. Ani skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku.

25. Žalobca argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci a ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, vychádzajúcom z výsledkov vykonaného dokazovania, o splnení predpokladov použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže bola preukázaná existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, ako aj príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, pri splnení hmotnoprávnej podmienky platnosti skončenia pracovného pomeru - splnení povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z § 63 ods. 2 ZP.

27. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a rozhodnutia súdov, ktoré aplikoval.

28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :

29. Neopodstatnená je námietka žalobcu o neurčitosti výpovede z dôvodu, že nešpecifikuje jednoznačným a nezameniteľným spôsobom aké rozhodnutie o organizačnej zmene je podkladom pre výpoveď v danom prípade.

30. z dôvodu subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce nevymedzuje pojem „ právny úkon“. Preto na pracovnoprávne účely treba vykladať pojem „právny úkon“ tak ako ho vymedzuje Občiansky zákonník v § 34, podľa ktorého právnym úkonom aj pre oblasť pôsobnosti Zákonníka práce je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Prejav vôle musí byť z hľadiska formálneho zrozumiteľný a z hľadiska obsahového určitý.

31. V Zákonníku práce neplatnosť právneho úkonu je upravená v § 17, podľa ktorého právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv je neplatný (ods. 1). Právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis (ods. 2). Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť (ods. 3).

32. Z vyššie uvedeného vyplýva, že neplatnosť právneho úkonu pre jeho neurčitosť nie je upravená v Zákonníku práce, preto otázku (ne)určitosti bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka ( ďalej len v spojení s výkladovým pravidlom vyplývajúcim z § 15 ZP.

33. Podľa § 37 ods. 1, 2, 3 právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

34. Právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla vyjadreného v § 35 ods. 1 2 a 3 (OZ). Právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle § 35 ods. 2 a 3 nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť.

35. Podľa § 35 ods. 2, 3 právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

36. Podľa § 15 prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

37. Pri výklade prejavu vôle súdy vychádzajú nielen z gramatického výkladu, ale musia prihliadať aj na logicky výklad, systematicky výklad, ako aj na historický výklad. Pri výklade prejavu vôle možno na túto vôľu zmluvných strán usudzovať okrem iného z ich následného správania, ak to však povaha veci pripúšťa. Vôľa toho, kto právny úkon urobil, môže byť pri výklade právne významná len za predpokladu, že nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

38. Z obsahu spisu vyplýva, že listina označená žalovaným ako „Výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP“ z 22. 03. 2016, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 29.03.2016 (č.l.spisu 13), v ods. 1 obsahuje označenie druhu práce so špecifikáciou pracovného miesta AH 00001; v ods. 2 obsahuje konštatovanie, že v dôsledku písomného rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa 14. 03. 2016 o znížení stavu zamestnancov bude jeho pracovné miesto zrušené k 01. 04. 2016; v ods. 5 tejto listiny je uvedené, že v súlade s § 74 bola výpoveď prerokovaná s príslušným odborovým orgánom dňa 21. 03. 2016. Z výpisu z uznesenia č. 13/2016 zo zasadnutia VZO Štábne útvary KOVO U.S. Steel Košice z 21. 03. 2016 (č.l. spisu 56) vyplýva, že výbor základnej organizácie Odborového zväzu KOVO na svojom zasadnutí 21. 03. 2016 prerokoval návrh zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ pre zamestnancov, ktorých mená s uvedením pracovného miesta sú vymenované v tomto výpise a pod bodom 14 je uvedené meno A.. Y. E. PhD. MBA, pracovné miesto AH 00001. Táto skutočnosť nebola spornou, spornou nebola ani skutočnosť, že odborový zväz nesúhlasil s návrhom zamestnávateľa. Medzi stranami sporu tak isto nebola spornou skutočnosť, že iné rozhodnutie, než rozhodnutie zo dňa 14. 03. 2016 o znížení stavu zamestnancov vo vzťahu k žalobcovi, resp. k pracovnému miestu, ktoré zastával, s označením AH 00001, nebolo vydané a príslušný odborový orgán okrem dňa 21. 03. 2016 neprerokovával výpoveď zamestnávateľa (žalovaného) pre žalobcu s pracovným miestom označeným AH 00001. Za takýchto okolností nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť je neurčitá, pretože nešpecifikuje jednoznačným a nezameniteľným spôsobom, aké rozhodnutie o organizačnej zmene je podkladom pre výpoveď v danom prípade. Obsah výpovede je zrozumiteľný a určitý, aj odkaz na rozhodnutie o organizačnej zmene pri zohľadnení celého obsahu výpovede je zrozumiteľný a určitý, lebo z neho vyplýva nezameniteľným spôsobom na základe ktorej organizačnej zmeny sa žalobca stal nadbytočným. Takýto výklad obsahu výpovede zodpovedá aj cit. ust. § 15 a je v súlade aj s ust. § 35 ods. 2, 3 OZ. Povinnou náležitosťou výpovede z dôvodu uskutočnenej organizačnej zmeny nie je označenie orgánu zamestnávateľa, ktorý rozhodnutie o organizačnej zmene prijal, a preto absencia tohto údaja vo výpovedi danej žalobcovi nemá za následok jej neurčitosť. Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že rovnaký opis rozhodnutia, ktoré má byť dôvodom jeho nadbytočnosti, žalovaný použil aj vo všetkých ostatných výpovediach doručovaných ostatným zamestnancom poukazujúc na výpoveď doručovanú A.. C. E., ktorú aj pripojil, vzhľadom na to, že listina na č.l. 157 spisu označená ako výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zo 07. 04. 2016 adresovaná A.. C. E. H., obsahuje označenie druhu práce „kód PM AA 20024“ a takisto vo výpise z uznesenia č. 13/2016 z 21. 03. 2016 pod por. č. 1 je uvedený zamestnanec A.. C. E. MBA a pracovné miesto označené ako AA 20024. Je teda zrejmé, že obsahom rozhodnutia o organizačnej zmene vo vzťahu k tomuto pracovníkovi bolo zrušenie iného pracovného miesta, nie totožného s pracovným miestom žalobcu. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu o rovnakom opise rozhodnutia o organizačnej zmene.

39. Za nenáležitú je potrebné považovať odvolaciu námietku o nedovolenom ciele organizačnej zmeny z dôvodu, že v rozhodnutí zamestnávateľa o organizačnej zmene v bode III. účel organizačnej zmeny, je uvedené, že „...Touto zmenou sa zabezpečí zníženie nákladovosti a v konečnom dôsledku aj konkurencieschopnosti zamestnávateľa vo sfére jeho podnikania“. Uvedenie slovného spojenia „zníženie nákladovosti“ uvedené v prvej časti vety v podstate znamená zvýšenie konkurencieschopnosti, lebo pojem „zníženie nákladovosti“ je potrebné vykladať ako úsporu v nákladoch. Je zrejmé, že v druhej časti vety pred slovom „konkurencieschopnosti“ zrejme chýba slovo „zvýšenie“, uvedená okolnosť však neodôvodňuje výklad žalobcu, že pojem „zníženie“ je potrebné aplikovať bez ďalšieho aj na druhú časť vety, t.j. že miesto slova „zvýšenie“ bol použitý výraz „zníženie“. V prípade aplikácie takého výkladu, by to bolo potrebné, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, považovať za chybu v písaní, ako to konštatoval súd prvej inštancie. Navyše, ako to vyplýva z cit. § 37 ods. 3 OZ, chyba v písaní nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu, preto nemožno v dôsledku takéhoto omylu vykladať vôľu žalovaného opačne než aká bola jeho skutočná vôľa.

40. Za nedôvodnú odvolací súd považuje aj odvolaciu námietku o prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene nepríslušným orgánom. Rozhodnutie o organizačnej zmene je potrebné považovať za rozhodnutie pracovnoprávne, a teda konanie zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 9 Zákonníka práce, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie má za to, že na daný prípad nemožno rozhodnutie o organizačnej zmene považovať za rozhodnutie v rámci obchodného vedenia spoločnosti v zmysle § 134 Obchodného zákonníka. Záver súdu prvej inštancie vychádza z doterajšej súdnej praxe i právnej teórie, od ktorých nemá dôvod ani odvolací súd sa odchýliť v tejto prejednávanej veci. Ide o rozhodnutie zamestnávateľa v pracovnoprávnom vzťahu vznikajúcom medzi zamestnávateľom a zamestnancom, keďže žalobca mal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu. Preto správne súd prvej inštancie konanie žalovaného posudzoval podľa § 9 ZP.

41. Z ust. § 9 ods. 1 1 vyplýva, že v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

42. Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca (§ 9 ods. 2 .

43. Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov (§ 9ods. 1a2) zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti ( § 10 ods. 1 .

44. Z uvedeného vyplýva, že za právnickú osobu môže konať iba štatutárny orgán, ktorý je oprávnený vykonať za zamestnávateľa všetky právne úkony. Iné osoby môžu konať v mene zamestnávateľa len v rozsahu poverenia udeleného štatutármi alebo v rozsahu určenom organizačnými predpismi.

45. I keď rozhodnutie o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu, je však hmotnoprávnym predpokladom pre uplatnenie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, tak ako to zhodne skonštatovali aj strany sporu, preto povinnosťou súdu, i keď nemôže preskúmavať toto rozhodnutie z hľadiska jeho platnosti, je zaoberať sa tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, či nebolo predstierané a či rozhodnutie prijal príslušný orgán zamestnávateľa - právnickej osoby, resp. iný oprávnený zamestnanec. Keďže výslovne neupravuje, kto je oprávnený vykonávať u zamestnávateľa faktické úkony, je potrebné vychádzať zo zásad uvedených v § 9 ods. 1 a 2 a § 10 ods. 1 ZP.

46. U žalovaného kompetencie konateľov a vedúcich zamestnancov na úseku „Ľudské zdroje“ aj rozhodovanie o zmenách organizačnej štruktúry a rozhodovanie o skončení pracovného pomeru boli upravené v „Podpisovom poriadku“ (č.l. 319 a nasl. spisu) v prílohe č. 1 pod por. č. 1,2,3 a 15 (organizačné zmeny, skončenie pracovného pomeru), podľa tohto vnútorného poriadku žalovaného skončenie pracovného pomeru bolo podmienené podpisom dvoch vedúcich zamestnancov, resp. jedného vedúceho zamestnanca a konateľa (generálny manažér pre zabezpečenie a rozvoj ľudských zdrojov, resp. viceprezident pre ľudské zdroje plus riaditeľ pre nábor a výber, resp. konateľ). V zmysle organizačného poriadku (č.l. spisu 64 a nasl.) konatelia sú štatutárnym orgánom spoločnosti, vykonávajú vedenie spoločnosti vo všetkých veciach, ktoré nepatria do pôsobnosti VZ a bežnú správu spoločnosti; z bodu 2.2 tohto organizačného poriadku vyplýva, že konatelia o.i. „vykonávajú zamestnanecké práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych predpisov. Písomnosti zakladajúce práva a povinnosti spoločnosti podpisujú vždy dvaja konatelia spoločne a to tak, že k obchodnému menu spoločnosti pripoja svoje vlastnoručné podpisy“. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodovanie v pracovnoprávnych vzťahoch patrí štatutárnemu orgánu, prípadne ním poverenému zamestnancovi alebo vedúcemu zamestnancovi v zmysle interných predpisov zamestnávateľa, bolo teda v kompetencii konateľov žalovaného aj s odkazom na organizačný poriadok, ako aj viceprezidenta pre ľudské zdroje s odkazom na podpisový poriadok bod 1, rozhodnúť o organizačnej zmene spočívajúcej v zrušení pracovného miesta žalobcu. Preto toto rozhodnutie bolo vydané oprávneným orgánom zamestnávateľa.

47. Nemožno prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu o neprerokovaní výpovede príslušným odborovým orgánom vzhľadom na obsah zápisu č. 3 zo zasadnutia VZO KOVO Štábne útvary zo dňa 21. 03. 2016, v ktorom k bodu 3 je uvedené „vedenie U.S. Steel Košice predložilo na prerokovanie návrh výpovedí pre 24 zamestnancov ÚSSK z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ (viď príloha)“. K tomuto bodu bolo prijaté uznesenie č. 13/2016, z obsahu ktorého vyplýva, že: „Výbor základnej organizácie odborového zväzu KOVO na svojom zasadnutí 21. 03. 2016 prerokoval návrh zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ pre zamestnanca

- pod bodom 14 - A.. Y. E. J.. MBA, prac. miesto AH 00001, s uvedeným rozhodnutím výbor ZO KOVO Štábne útvary U.S. Steel Košice nesúhlasí.“ Vychádzajúc z takto formulovaného obsahu zápisu č. 3 aj odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že uvedenými skutočnosťami bolo preukázané, že návrh výpovede bol riadne a vopred prerokovaný KOVO, teda príslušným odborovým orgánom, ktorý ho mal k dispozícii. Žalobca síce spochybňoval pravdivosť obsahu zápisu č. 3 z 21. 03. 2016, žalobcom navrhnuté a súdom vykonané dokazovanie (výsluchy svedkov), vzhľadom na jeho nejednoznačnosť a rozporuplnosť však nebolo spôsobilé spochybniť správnosť obsahu tohto zápisu, ktorý podpísal jeden z vypočutých svedkov.

48. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcom nebolo preukázané tvrdenie o tom, že rozhodnutie o organizačnej zmene pracovného miesta, ktoré zastával, bolo uskutočnené v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Žalobcom tvrdená súvislosť medzi výpoveďou a činnosťou žalobcu v odborovom orgáne preukázaná nebola a ani z iných okolností predchádzajúcich zrušeniu miesta žalobcu a výpovedi z pracovného pomeru nemožno dospieť k záveru o diskriminačnom postupe žalovaného vo vzťahu k žalobcovi. Žalobcom tvrdený diskriminačný postup žalovaného tak zostal v rovine nepreukázaných tvrdení. Pokiaľ ide o námietky, že počas plynutia výpovednej doby mu žalovaný neprideľoval prácu, že po oznámení o nadbytočnosti mu bol zablokovaný prístup k pracovnému počítaču a e-mailovému kontu, že žalovaný mu deň po oznámení jeho nadbytočnosti úplne zamedzil prístup do sídla žalovaného, sú to skutočnosti, ktoré nastali po rozhodnutí o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa žalobca stal nadbytočným a nie sú spôsobilé spochybniť, že boli splnené predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, resp. nepreukazuje, že rozhodnutie o organizačnej zmene vo vzťahu k žalobcovi je výsledkom diskriminácie, ktorú odôvodňoval aj týmito skutočnosťami.

49. Postup súdu prvej inštancie, ktorý aj bez návrhu strán sporu zabezpečoval dôkazy ( žiadosť o prerokovanie výpovede danej žalobcovi, doklad o doručení výpovede, celú zápisnicu zo zasadnutia VZO KOVO Štábne útvary zo dňa 21.3.2016) potrebné pre rozhodnutie vo veci, pre odstránenie rozporov vo výpovediach svedkov, bol v súlade s § 319 C.s.p., z ktorého vyplýva, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo požadovať. Zadováženie vyššie uvedených listinných dôkazov bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, preto nenáležitá je námietka, že súd zadovažoval dôkazy v prospech zamestnávateľa, čím postupoval v rozpore s § 319 C.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že požadované dôkazy neboli dôkazmi v prospech zamestnávateľa, ale dôkazmi podstatnými pre rozhodnutie vo veci bez ohľadu na to, či preukazovali pravdivosť tvrdení uvádzaných v konaní žalobcom alebo žalovaným.

50. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).