Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/339/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: A. I. M+M, s miestom podnikania D., F. XXX/XX, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Z., s.r.o., so sídlom Z. XX, I., IČO: XX XXX XXX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 06. júna 2017, č.k. 4C/50/2015-140, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S. sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 20.06.2014. Výrokom II. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 40 ods. 1 písm. c), j), § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a článkami Smernice Rady 93/13/EHS. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. zo dňa XX.XX.XXXX, sp. zn. SR XXXXX/XX podľa § 40 ods. 1 písm. c), g), j) zákona č. 244/2002 Z.z.. Súd uznesením zo dňa 21.11.2016, č.k. 4C/50/2015-117 odložil vykonateľnosť predmetného rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Súd konštatoval, že ak žalobca podal žalobu v tejto veci dňa 25.7.2014 a ak žalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok mu bol doručený dňa 2.7.2014, žalobca podal predmetnú žalobu včas v lehote podľa § 41 ods. 1 citovaného zákona. Tieto skutočnosti v konaní neboli sporné. Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX bola zmluvnými stranami (stranami sporu) uzatvorená dňa 03.01.2013. V rovnaký deň bola vystavená zmenka na sumu 1.772,87 eur. Nárok uplatnený v rozhodcovskom konaní a priznaný žalovanému (ako veriteľovi) predmetným rozhodcovským rozsudkom sa odvíja od týchto právnych úkonov a od rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej stranami sporu dňa 03.01.2013. Predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 09.06.2013. Súd uviedol, že platnosť či neplatnosť predmetnej rozhodcovskej zmluvy treba posudzovať v súvislosti so zmluvou o úvere zo dňa 03.01.2013, č.XXXXXXXXX, pretože predmetom rozhodcovskej zmluvy (podľa čl. II.) bolo dojednanie zmluvných strán o riešení sporov vzniknutých v súvislosti s touto zmluvou. Vo veci bolo sporné, či žalobca bol spotrebiteľom a či predmetná zmluva o úvere je alebo nie je spotrebiteľskou zmluvou, zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V konaní nebolo sporné, že žalovaný bol pri uzatvorení predmetnej zmluvy o úvere v zmysle § 52 ods. 3 v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dodávateľom a v

zmysle § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom ako právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Skutočnosťou je, že v zmluve o úvere i v rozhodcovskej zmluve zo dňa 03.01.2013 je žalobca ako dlžník označený obchodným menom s údajom o mieste jeho podnikania a IČO-m a že v čase uzatvorenia predmetných zmlúv bol žalobca fyzickou osobou - podnikateľom. Súd zdôraznil, že skutočnosť, že v predmetnom čase bol žalobca fyzickou osobou - podnikateľom, však bez ďalšieho nevylučuje možnosť žalovaného uzatvárať zmluvy (vrátane zmluvy o úvere) aj v postavení fyzickej osoby ako takej. Žalobca popísal spôsob uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy tak, že predmetnú zmluvu o úvere aj rozhodcovskú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ. Žalobca v čase uzatvárania zmlúv nevnímal rozdiel medzi fyzickou osobou alebo živnostníkom. Žalobca mal za to, že v tomto konkrétnom prípade nekonal v rámci svojho podnikania. Neprišiel za žalovaným s tým, že potrebuje úver ako živnostník. Vedel, že na živnosť si nebude brať úver, lebo je to pre neho nevýhodné. Predmetný úver si nevyznačil do svojho účtovníctva ako živnostník. Ak predmetná zmluva vrátane rozhodcovskej zmluvy bola uzatvorená pri osobnom kontakte medzi zástupcom žalovaného a žalobcom, zástupca žalovaného si mal možnosť u žalobcu overiť údaje a tvrdenia ešte pre samotným uzavretím zmluvy. Medzi tieto údaje patrí i účel poskytnutia úveru. Z výpovede žalobcu vyplýva, že zástupca žalovaného sa obmedzil len na zistenie, či je žalobca živnostník alebo zamestnanec. Účel poskytnutia úveru zástupcu žalovaného nezaujímal. Ak sa žalovaný dovolával ochrany dobrej viery, s ktorou vstupoval do právneho vzťahu so žalobcom, súd k tomu uviedol, že žalovaný vzhľadom na oblasť, v ktorej poskytuje služby, mal postupovať s vyššou mierou obozretnosti, starostlivosti, keďže mu muselo byť zrejmé, že spotrebitelia nie sú natoľko zdatní v oblasti, v ktorej sa žalovaný venuje profesionálne, ako on sám. Súd konštatoval, že s prihliadnutím na výpoveď žalobcu ku skutočnostiam súvisiacich s uzatvorením predmetnej zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy, ktoré žalovaný nijako nerozporoval, vykonané dôkazy svedčia o tom, že žalobca bol pri uzatvorení predmetnej zmluvy o úvere spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako fyzická osoba, ktorá v skutočnosti nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Za situácie rozporných tvrdení strán o osobe konajúceho žalobcu a o účele poskytnutého úveru žalobcovi mal súd za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Žalovaný na svoje tvrdenia okrem predmetnej zmluvy o úvere neoznačil žiaden iný dôkaz. Vzhľadom na uvedené súd uzavrel, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver a že na tento vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Keďže žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, súd skúmal, či predmetná rozhodcovská zmluva je alebo nie je platná. Posudzujúc rozhodcovskú zmluvu, najmä čl. II. súd zistil, že v zmluvnom dojednaní zmluvných strán sú nekalé podmienky. V danom prípade, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy, žalovaný si uplatnil svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky podľa čl. II. rozhodcovskej zmluvy, v ktorom rozhodca bez vypočutia žalobcu vydal rozhodcovský rozsudok. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným (v tomto prípade žalobcom) je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu žalovaný ako veriteľ. Úpravu zmluvne zakotvenú žalovaným do rozhodcovskej zmluvy formou rozväzovacej podmienky súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu žalobkyne obstarať si finančné prostriedky touto cestou a jej rozhodnutiu pristúpiť k uzatvoreniu zmluvy. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej zmluvy odvodil a na jej základe následne vydal predmetný rozhodcovský rozsudok, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Žalobca tiež namietal, že pri rozhodovaní v rozhodcovskom konaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Súd dodal, že vzhľadom na to, že zrušil rozhodcovský rozsudok z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy a nepriznal rozhodcovskému rozsudku účinky platného rozhodnutia, nie je potrebné zaoberať sa vecnou stránkou napadnutého rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené súd rozhodcovský rozsudok zrušil s poukazom na ust. § 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mal vo veci úspech v plnom rozsahu, náhradu trov konania si však neuplatnil. Súd preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Podľa jeho názoru súd rozsudok nedostatočne odôvodnil najmä tým, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia podľa jeho názoru nespĺňa zákonom stanovené podmienky. Pokiaľ ide o samotné právne posúdenie zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 03.01.2013 argumentoval, že predmetnú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade nemožno prisúdiť žalobcovi právny status spotrebiteľa, a teda súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. Nakoľko v zmluve je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - výkon podnikania, je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Zmluva bola uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobca vstúpil do právneho vzťahu s ním na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Poukázal na to, že žalobca prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania vlastnoručne podpísal, pričom tento prejav vôle je na prednej strany zmluvy o úvere a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne uvedené hneď vedľa podpisu dlžníka. Zdôraznil, že disponuje vlastnoručne podpísaným prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na účel podnikania, a teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu a ten relevantnými dôkazmi nevyvrátil jeho tvrdenia, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Avšak takéto tvrdenia považuje za nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zákonoch alebo dôkazných prostriedkoch, a žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Odmieta tvrdenia, že účelovo obchádza ustanovenia chrániace spotrebiteľov využívaním formálneho účelu zmluvy. Žalobca svojím prejavom vôle ovplyvňuje obsah zmluvy prostredníctvom informácii dôležitých pre neho a jeho záväzok - ako výška úveru, o ktorú si sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava v závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si spotrebiteľ určí, v koľkých splátkach úver chce splatiť, dátum splatnosti splátky a v neposlednom rade aj účel na základe ktorého použije finančné prostriedky, pričom mal možnosť slobodnej voľby uzavrieť so žalovaným zmluvu o úvere. Žalobca si zobral predmetný úver na účel podnikania a peňažné prostriedky si prevzal a nemal proti tomu žiadne námietky. On nenesie povinnosť preukazovať, či naozaj klient použije prostriedky na daný účel. Je nemysliteľné, aby spoločnosť Z. kontrolovala, ak uzatvorila vyše 400 000 zmlúv o úvere, každého klienta, na čo financie použije. Ten sa sám zaväzuje svojim podpisom, že prostriedky budú použité na poskytnutý účel. Preto považuje tvrdenia žalobcu o tom, že pred uzavretím zmluvy nebol dostatočne informovaný o význame jednotlivých ustanovení a o tom, aké budú mať pre neho ako spotrebiteľa jednotlivé časti zmluvy následky, za bezpredmetné. Zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Podľa neho je bezpredmetné skúmať, či zmluva o úvere obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nepomenovaná zmluva podľa si vyžaduje dostatočné vymedzenie subjektov, ktoré uzatvorili zmluvu a vymedzenie predmetu zmluvy. Každopádne si nevyžaduje náležitosti, ktoré uvádza žalobca vo svojich tvrdeniach. Ak strany si zvolia, že zmluvu uzatvoria ako nepomenovanú, náležitosti by sa mali posudzovať podľa tých, ktoré si vyžaduje najbližšie podobná zmluva, v tomto prípade zmluva o úvere, ktorá je upravená v rámci ObZ, § 497 a nasl. a potom dôvodil, že uvedené náležitosti ako uvádzanie RPMN a pod. nepožaduje. Z daného dôvodu nie je možné zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov. V prípade jeho postavenia treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Jeho argumentácia je napokon v plnom súlade s judikatúrou ESD v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa

(ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Na podporu svojho názoru poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov. V závere odvolania opätovne poukázal na to, že rozsudok je nepreskúmateľný a bola mu tak odňatá možnosť konať pred súdom. Žalobca nepredložil ani jediný dôkaz o tom, že by bol úver vzatý za spotrebným účelom a aj napriek tomu súd sa priklonil na stranu žalobcu, a to bez toho, aby odkázal na akýkoľvek dôkaz, ktorý by svedčil jeho tvrdeniam a napokon jeho rozhodnutiu. Ďalej namietal nesprávnosť aplikácie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka dôvodiac, že rozhodcovská zmluva je nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv, buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania a nevyžaduje, aby spory boli riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pričom prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Zdôraznil, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. V predmetom prípade bola uzavretá rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere. Nedošlo teda k porušeniu § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, a teda k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, o čom svedčí aj odôvodnenie rozsudku rozhodcovského súdu. Konanie na rozhodcovskom súde je písomné, súd riadne doručil všetky písomnosti spolu s výzvami na žalobnú odpoveď na vyjadrenie sa k návrhu na začatie rozhodcovského konania. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že žiadal náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu žalovaným sa žalobca písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť.

5. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom.

6. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka,. spotrebiteľskom zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

7. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

8. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 9. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom bola dňa 03.01.2013 uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy bol schválený žalobcovi úver vo výške 700 eur, splatnosť úveru bola 12 mesiacov s mesačnou splátkou 115 eur. Celkovo sa žalobca zaviazal žalovanému splatiť sumu 1.380 eur. V zmluve je dlžník (žalobca) označený obchodným menom, IČO-m, miestom podnikania a údajom o zápise v ŽR. Dňa 03.01.2013 bola medzi stranami sporu zároveň uzatvorená rozhodcovská zmluva. V zmysle čl. I bod I. tejto zmluvy, rozhodcovským súdom na účely tejto zmluvy sa rozumie Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou S.. Podľa čl. II bod 1., 2. tejto zmluvy, všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 03.01.2013, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto

vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde ..., b) pred príslušným súdom SR , ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.

11. Stály rozhodcovský súd spoločnosti S. rozhodol rozsudkom sp. zn. SR XXXXX/XX vo veci žalobcu: Z., s.r.o., IČO: XX XXX XXX proti žalovanému: A. I. M+M, U.: XXX XX XXX, miesto podnikania F. XXX/XX, D., o zaplatenie 1.772,87 eur s príslušenstvom, o povinnosti žalovaného (osoby totožnej so žalobcom v tomto konaní) zaplatiť žalobcovi (osobe totožnej so žalovaným v tomto konaní) sumu 1.772,87 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.772,87 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.772,87 eur od 23.12.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania, všetko v príslušných mesačných splátkach.

12. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k) bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004).

13. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica. „Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“ (čl. 8 smernice).

14. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo „najmä“ v § 53 ods. 4 . Preto súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napr. vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda, že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

15. Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

16. Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r) „spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občiansko-právnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú“.

17. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/2/2014).

18. Súd prvej inštancie rozhodol v danej veci vecne správne a s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje. Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy; mohol ju alebo prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom vopred pripravený a na jej obsahu žalobca nijakým spôsobom neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie žalovaného, že ide o jeho individuálny návrh na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní.

19. Žalovaný v odvolaní popieral postavenie žalobcu ako spotrebiteľa. Tvrdil, že úver bol žalobcovi poskytnutý ako podnikateľovi, teda že zmluvu neuzatváral ako spotrebiteľ. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, tak ako to uviedol v bode 34. odôvodnenia rozsudku, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca pri uzatváraní zmluvy bol v pozícií fyzickej osoby, ktorá potrebovala finančné prostriedky na osobné účely a nie na výkon povolania alebo podnikania. Zo samotnej zmluvy, teda údajov v nej sa nachádzajúcich okrem identifikačného čísla žalobcu ako živnostníka nevyplýva, že by úver mal byť poskytnutý na výkon jeho podnikania - živnosti. V zmluve je iba predtlačený údaj, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Uvedené prehlásenie je súčasťou predtlače formulárovej zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v prípade pochybnosti, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, teda veriteľ. Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne a spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len označenie dlžníka jeho identifikačným číslom a formulárovým prehlásením - predtlačou, že prostriedky použije na účel podnikania. Tu chýba odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s údajnou podnikateľskou činnosťou dlžníka uzavretie príslušnej zmluvy má. Preto s poukazom na interpretačné ust. § 54 Občianskeho zákonníka správne súd prvej inštancie v pochybnostiach o obsahu zmluvy po tom, čo vypočul žalobcu, použil výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, pričom odvolací súd znova poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania, je na veriteľovi. V zhode s názorom súdu prvej inštancie aj odvolací súd zastáva názor, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je irelevantná právna forma zmluvy.

20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu prvej inštancie na strane druhej. Súd prvej inštancie v bode 34. zrozumiteľne vysvetlil, že preskúmaním predmetnej úverovej zmluvy mal za to, že žalobca si od žalovaného nepožičal finančné prostriedky na podnikateľské účely, pretože úverová zmluva neobsahuje takéto údaje, pričom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Následne riadne vysvetlil, prečo aplikoval normy spotrebiteľského práva. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel taký relevantný argument, teda argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie. Skutočnosť, že súd prvej inštancie nenaplnil očakávania žalovaného, teda nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom, ešte neznamená, že došlo k porušeniu základného práva na spravodlivé konanie vo vzťahu k žalovanému. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom vo vzťahu k opačným rozhodnutiam, ktoré cituje žalovaný v odvolaní, odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax NS SR, ktorý zaujal právne závery v množstve svojich rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v jeho právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Uvedené podľa názoru odvolacieho súdu platí i pre formulárovo uzavretú rozhodcovskú zmluvu. NS SR konštatoval, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu napríklad v rozhodnutí 3Cdo/1/2012, 4Cdo/41/2012, 6 MCdo/9/2012, 5Cdo/61/2012, 6Cdo/13/2013, 5Cdo/237/2013 a ďalších. 21. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 potvrdil ako vecne správny.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 , § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .