Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-271-2017.pdf
PDF · 119.46 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/271/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: B. Q., nar. X.X.XXXX, bytom W., ul. X. S. XXX/ XX, zastúpený Pavlom Trnkom, advokátom so sídlom Bánovce nad Bebravou, Novomeského 1322/16, proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Štúrova ul. 2, o náhradu škody vo výške 738,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 28. marca 2017, č. k. 4C/279/2016-59, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Topoľčany (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP) rozsudkom zo dňa 28.03.2017, č. k. 4C/279/2016-59 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 738,94 eura s ročným úrokom z omeškania od 27.10.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
1.2. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody vo výške 738,94 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 27.10.2016 do zaplatenia z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., dôvodiac tým, že policajným orgánom bolo voči nemu vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví a následne zo strany prokuratúry bola zamietnutá jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu a bola podaná obžaloba, avšak Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 14.05.2014 sp. zn. 1T/61/2011, ktorý sa stal právoplatným dňa 23.10.2014, žalobcu oslobodil spod obžaloby, keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný.
2.2. Škoda vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, a to titulom nákladov vynaložených na právne zastupovanie v trestnom konaní. Zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci je zodpovednosťou objektívnou, ktorej nie je možné sa zbaviť a zo súčasnej judikatúry vyplýva, že rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, keďže oslobodením spod obžaloby účinky vznesenia obvinenia zanikajú.
3.1. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu bez zohľadnenia
osobitosti každého prípadu. Rozhodnutie o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o vine obvineného, lebo takéto rozhodnutie môže urobiť iba súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Uznesenie o vznesení obvinenia podľa platného práva nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom a že ho skutočne spáchal podozrivý, preto uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr počas jednotlivých štádií trestného konania z rôznych dôvodov nepotvrdila.
3.2. Podľa jej názoru právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným spôsobom možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, avšak žiadne rozhodnutie vydané v rámci trestného konania v prípravnom konaní nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť a k takémuto postupu nedošlo ani v konaní pred súdom. Za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania a nie také rozhodnutie, ktoré síce bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím, ale na základe dokazovania vykonaného po jeho vydaní bol v trestnom konaní ustálený iný právny záver.
4.1. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že Okresné riaditeľstvo PZ v Topoľčanoch, Úrad justičnej a kriminálnej polície - odbor skráteného vyšetrovania vydalo dňa 26.08.2010 uznesenie ČVS: ORP-139/OSV-TO-2010, ktorým začalo stíhať žalobcu ako obvineného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Žalobca ako obvinený podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodovala Okresná prokuratúra Topoľčany uznesením Pv 236/2010-10 zo dňa 08.09.2010, ktorým sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietla a na základe výsledkov policajného vyšetrovania podala dňa 19.04.2011 na Okresný súd Topoľčany obžalobu na obvineného B. Q. z dôvodu, že ten dňa 06.09.2009 o 14.15 hod. v obci W. vo dvore rodinného domu č. XXX/XX na ul. J. S. po predchádzajúcom nedorozumení fyzicky napadol poškodeného V. S. tak, že ho sotil do oblasti tela, v dôsledku čoho poškodený narazil ľavým ramenom do zábradlia, pričom podľa znaleckého posúdenia bolo spôsobené zranenie zmliaždenie ľavého ramena ťažšieho stupňa s kožnou odreninou na ľavom ramene, ktoré si vyžiadalo liečenie a s tým spojenú práceneschopnosť v trvaní od 06.09.2009 do 02.10.2009, a teda obvinený spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona.
4.2. Okresný súd Topoľčany trestným rozkazom sp. zn. 1T/61/2011-136 zo dňa 20.05.2014 uznal obvineného vinným z vyššie opísaného prečinu ublíženia na zdraví a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. V dôsledku odporu podaného obžalovaným a po následnom vykonaní dokazovania Okresný súd Topoľčany rozsudkom č. k. 1T/61/2011-219 zo dňa 22.03.2012 oslobodil obžalovaného spod obžaloby Okresnej prokurátorky v Topoľčanoch, lebo nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Okresná prokurátorka v Topoľčanoch i poškodený podali odvolanie proti uvedenému rozsudku, v dôsledku čoho Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 4To/64/2012-250 zo dňa 19.07.2012 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
4.3. Okresný súd Topoľčany následne po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. 1T/61/2011-329 zo dňa 14.05.2014 opätovne oslobodil obžalovaného spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Proti uvedenému rozsudku podala Okresná prokuratúra v Topoľčanoch odvolanie, ktoré Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 4To/87/2014-357 zo dňa 23.10.2014 zamietol s poukazom na znalecký posudok, ktorý síce nevylúčil mechanizmus vzniku zranenia poškodeného spôsobom ním udávaným, avšak jednoznačne konštatoval, že mechanizmus úrazu udávaný poškodeným je málo pravdepodobný, pričom pri zistení tohto záveru vychádzal práve z fyzických parametrov v rámci zdravotného stavu a veku obžalovaného a poškodeného a po analýze stereotypu chôdze obžalovaného a možností silového pôsobenia.
5.1. Obhajca obžalovaného si podaním zo dňa 25.03.2015 vyúčtoval odmenu advokáta za úkony obhajoby v trestnej veci v celkovej sume 722,71 eura a následne žalobca listom zo dňa 16.08.2016 adresovaným Generálnej prokuratúre SR požiadal o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že v trestnom konaní bol oslobodený spod obžaloby, a teda rozhodnutie policajného orgánu o vznesení obvinenia sa stalo nezákonným a v príčinnej súvislosti s ním ako aj následným rozhodnutím prokurátora o jeho sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu mu v trestnom konaní vznikla škoda vo výške 738,94 eura, ktorej náhradu si uplatnil voči štátu.
5.2. Generálna prokuratúra SR na podanie žalobcu reagovala listom zo dňa 26.10.2016, v ktorom žiadosť žalobcu považovala za nedôvodnú, nakoľko výsledky vykonaného dokazovania v prípravnom konaní nasvedčovali tomu, že žalobca sa dopostil trestnej činnosti a že obžaloba bola na neho podaná dôvodne, a preto nie je možné vyčítať prokurátorovi jeho postup a považovať jeho rozhodnutie za nezákonné, keď k zmene došlo až po doplnení dokazovania, kedy súd žalobcu oslobodil.
6. Zistený skutkový stav veci prvoinštančný súd právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. m/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že žaloba na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím je dôvodná, a preto jej v celom rozsahu vyhovel.
7.1. Uviedol, že Generálna prokuratúra SR, u ktorej si žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody je v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z. príslušná konať v mene štátu. Uviedol, že z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu pôsobenú nezákonným rozhodnutím. 7.2. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného stíhania (ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
7.3. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o zastavení trestného stíhania. Poukázal na to, že Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I.ÚS 320/2016 zo dňa 07.07.2016 ďalej konštatoval, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.
8.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel aj o argumentáciu Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 54/2011 zo dňa 30.1.2012 a v uznesení sp. zn. 4Cdo 183/2009 zo dňa 30.11.2009, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa súdnej judikatúry zodpovedá zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym , či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia ) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
8.2. Považoval za nesporné, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím policajného orgánu pri výkone verejnej moci a že podľa súčasnej judikatúry v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádza z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, a teda uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia je potrebné považovať za nezákonné a tým je splnený základný predpoklad na uplatňovanie si náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
8.3. V tomto prípade je nesporné, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný a žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a za túto škodu zodpovedá štát a tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť,
keďže ide o objektívnu zodpovednosť, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu 738,94 eura, ktorá bola žalobcom riadne vyčíslená a zdokladovaná a ktorá škoda mu vznikla v trestnom konaní uhradením nákladov za obhajobu ako aj zaplatením hotových výdavkov, pričom zo strany žalovanej nebola výška náhrady škody spochybnená. Žalobcovi priznal aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 738,94 eura od 27.10.2016 v zmysle § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., nakoľko žalovaná sa dostala do omeškania s náhradou škody, keď nereagovala na žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku tým, že by škodu uhradila, ale podaním zo dňa 26.10.2016 odoprela žalobcovi jeho nárok na náhradu škody uhradiť.
9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením súdny úradník po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
10. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP). Uviedol, že nepovažuje za správny názor prvoinštančného súdu, ktorého rozsudok vychádza z predpokladu, že automaticky v každej veci, v ktorej bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený rozhodnutím súdu (resp. bolo trestné stíhanie zastavené) vzniká obžalovanému nárok na náhradu škody.
11.1. Poukázala na to, že pri osvedčení nároku na náhradu škody musia byť jednoznačne preukázané všetky atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu tak, že musí byť jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci alebo musí byť rozhodnutie orgánu verejnej moci pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, taktiež musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku uplatneného nároku na priznanie škody. Nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Uviedla, že s poukazom na § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Žiadne rozhodnutie, ktoré žalobca označil za nezákonné v konkrétnej veci pre uplatnenie nároku na náhradu škodu (t. j. rozhodnutie o vznesení obvinenia, zamietnutí sťažnosti) vydaných v rámci trestného konania v prípravnom konaní však nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť, obdobne k takémuto postupu ani v konaní pred súdom.
11.2. V rámci konania o náhradu škody nie je súd oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci v trestnom konaní a podmienky nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným nadriadeným orgánom podľa ustanovení Trestného poriadku. V prejednávanej veci k takémuto postupu nedošlo, teda súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08) z 20. júna 2013, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný.
11.3. V čase vydania žalobcom označeného nezákonného rozhodnutia existovala v trestnom konaní z vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom, ktorá sa však v trestnom konaní pred súdom nepotvrdila. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia, podľa zákona, ako aj podľa citovaného rozsudku ESĽP, postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že podľa zistených skutočnosti je dostatočne odôvodnení záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom.
12.1. Prvá základná a podstatná podmienka pre úspešné uplatnenie nároku, a to existencia nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. splnená nebola aj vzhľadom k tomu, že rozhodnutia označené žalobcom ako nezákonné neboli spôsobom predpísaným ustanoveniami Trestného poriadku zrušené ako nezákonné. V konaní pred súdom nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia (resp. nesprávneho úradného postupu), keďže žiadne z rozhodnutí orgánu verejnej moci nebolo príslušným
orgánom pre nezákonnosť zrušené v rámci trestného konania. Naopak boli splnené podmienky pre začatie konania, vznesenie obvinenia, preto žaloba žalobcu na náhradu škody bola podaná nedôvodne. Z dôkazného stavu zisteného v čase vznesenia obvinenia žalobcovi vyplývalo dôvodné podozrenie, že žalobca sa dopustil konania, ktoré malo všetky znaky stíhaného trestného činu a nemožno prijať záver, že by uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané bez existencie relevantných podkladov, a preto by ho bolo nutné považovať za nezákonné. Ani oslobodzujúci rozsudok neznamená, že postup policajta resp. prokurátora pri vznesení obvinenia bol nezákonný.
12.2. Prokuratúra má za povinnosť podať obžalobu, pokiaľ existuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom zabezpečuje dôkazy v prospech obžaloby, ale aj v prospech obžalovaného, nerozhoduje o vine alebo nevine. V prípravnom konaní dôkazy neodôvodňovali iný postup vo veci ako podanie obžaloby súdu, ktorý je orgánom oprávneným rozhodnúť o vine resp. nevine obžalovaného. Pokiaľ by prípravné konanie nebolo vykonané v súlade s Trestným poriadkom, súd by nemohol na základe podanej obžaloby nariadiť hlavné pojednávanie, ale by musel obžalobu odmietnuť, resp. zastaviť trestné stíhanie v rámci predbežného prejednania obžaloby. Súd však o podanej obžalobe prokurátora konal, vydal trestný rozkaz, ktorým uznal vinu obžalovaného (žalobcu), následne po podaní odporu obžalovaným nariadil hlavné pojednávanie, v rámci ktorého dospel po vykonaní dokazovania k záveru, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný a z toho dôvodu obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Oslobodzujúci rozsudok bol výsledkom dokazovania vykonaného po vznesení obvinenia, predovšetkým dôkazmi produkovanými na hlavnom pojednávaní, ktoré v momente vznesenia obvinenia neboli vykonané z logických dôvodov vyplývajúcich z ustanovení Trestného poriadku.
12.3. Odvolateľka sa nestotožňuje so závermi súdu, že k záveru, ku ktorému dospel súd v trestnom konaní bolo možné dospieť už v prípravnom konaní, resp. že žaloba nemala byť podaná. V konkrétnej trestnej veci nebolo prokurátorom vydané žiadne nezákonné rozhodnutie, tiež nebolo zistené, že b žalovaná strana porušila svoje povinnosti, konal nezákonne, čo je jedným zo základných predpokladov naplnenia vzniku objektívnej zodpovednosti, a teda by odôvodňovala priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi v rozsahu ako rozhodol prvoinštančný súd. Prvoinštančný súd v rozsudku poukázal na názor odvolacieho súdu vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 4To/87/2014-357, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie a a zamietol odvolanie podané prokurátorom, v ktorom skonštatoval, že nebolo bez dôvodných pochybností dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, pričom v takomto prípade sa nevyžaduje, aby bolo bez pochybností preukázané, že sa skutok nestal, stačí en dôvodná pochybnosť o tom, či sa stal. Aj z uvedeného možno vyvodiť záver, že prokurátor nemal inú možnosť, vzhľadom a oprávnenia vyplývajúce mu z ustanovení Trestného poriadku ako podať obžalobu. S poukazom na uvedené navrhla, aby odvolací súd podľa § 388 CSP rozhodnutie súd prvej inštancie zmenil tak, že podanú žalobu zamietne.
13.1. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca konštatujúc, že podané odvolanie pokladá za nedôvodné a v celom rozsahu sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, keďže súd v ňom podrobne a jednoznačne odôvodnil nielen skutkové okolnosti, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, ale sa s uplatneným nárokom komplexne vyporiadal aj z hľadiska právneho posúdenia, a to vrátane v odvolaní vznesených námietok, keďže tieto žalovaný v podstate v rovnakom rozsahu ako v odvolaní uplatnil už v priebehu konania pred vynesením rozsudku. Súd správne poukázal na dlhodobo konzistentnú rozhodovaciu prax súdov SR pri posudzovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o vznesení obvinenia a ďalším postupom orgánov činných v trestnom konaní v trestných veciach, v ktorých sa trestné konanie skončilo zastavením trestného stíhania, či oslobodením spod obžaloby z toho dôvodu, že nebolo preukázané spáchanie skutku, zistilo sa, že skutok nie je trestným činom, alebo nebolo preukázané, že skutok spáchal obvinený.
13.2. Tak ako správne konštatuje súd prvej inštancie rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti nároku je neskorší výsledok trestného stíhania. Zákon č. 514/2003 Z.z. je totiž postavený na princípe objektívnej zodpovednosti, a preto pre účely rozhodovania o nároku na náhradu škody v tomto prípade nie je vôbec dôležité, či je možné z hľadiska trestnoprávnych predpisov obhájiť zákonnosť vznesenia obvinenia, či rozhodnutia prokurátora, ktorým zamietol sťažnosť obvineného proti vzneseniu obvinenia na základe v čase vydania týchto rozhodnutí vykonaných dôkazov a nie je to ani objektívne možné, keďže by to nútilo civilnoprávny súd posudzovať zákonnosť postupu orgánu činného v trestnom konaní v prvotnom štádiu trestného konania na základe v tom čase vykonaných dôkazov, ktorú kompetenciu civilnoprávny
súd ani nemá. Z toho istého dôvodu je právne bezvýznamné, či z hľadiska trestnoprávnych predpisov prokurátor mal alebo nemal dôvod podať v trestnej veci obžalobu. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania z titulu právneho zastúpenia v sume 60,29 eura.
14. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
15.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
17. Ak výrok rozsudku vyjadruje v stručnej a presnej formulácii záverečný úsudok o predmete civilného procesu, potom odôvodnenie rozsudku sleduje účel vyložiť opodstatnenosť, pravdivosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku súdu. Účelom odôvodnenia je teda predovšetkým dosiahnuť presvedčivosť rozsudku a prehĺbiť výchovný účinok rozsudku, čoho základom je však zákonu zodpovedajúci výrok rozhodnutia.
18.1. Súčasťou pojmu právneho štátu je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ustanovení § § 220 ods. 2 CSP. Dodržiavanie tejto povinnosti má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdu a vylúčiť tak ľubovôľu pri rozhodovaní. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
18.2. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. mája 2010 sp. zn. Obo/23/2008).
18.3. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
19. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP), ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.
20.1. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy ako aj judikatúru a vo veci aj správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
20.2. Odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie sa odôvodní a spor rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a to na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. júla 2016, č. k. I. ÚS 320/2016-49 a na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - rozsudok zo dňa 30.1.2012 sp. zn. 4 Cdo 54/2011 a uznesenie zo dňa 30.11.2009 , sp. zn. 4 Cdo 183/2009.
21.1. Odvolací súd na margo vecnej správnosti napadnutého rozsudku dodáva, že podstata nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím sa neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale len na samotný výsledok trestného stíhania. Názor odvolateľky o tom, že v každom prípade oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenia trestného stíhania nenastupuje automaticky zodpovednosť štátu na náhradu treba považovať správny iba potiaľ, že štát nezodpovedá v prípadoch, keď si obvinenie zavinil obžalovaný sám alebo bol oslobodený spod obžaloby alebo trestné stíhanie bolo zastavené len preto, že nie je trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.
21.2. Odvolací súd k vecnej správnosti napadnutého rozsudku ešte poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. decembra 2016 č. k. I. ÚS 540/2016-33, v ktorom ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomenul, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Konštatoval tiež, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie , ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.
22. Vychádzajúc z uvedených skutočností rozhodol odvolací súd tak ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku.
23.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
23.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23.3. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
23.4. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.
25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).