Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-311-2017.pdf
PDF · 93.13 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/311/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Želetavská 1525/1, Praha 4 - Michle, Česká republika, IČ: 64 948 242, organizačná zložka: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, Bratislava, IČO: 47 251 336, zastúpenej: ALTER IURIS, s.r.o., Tolstého 9, Bratislava, IČO: 36 708 771, proti žalovanému: S. O., nar. X. P. XXXX, bytom F., o 2.384,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 25. apríla 2017 č. k. 15C/162/2016-76 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 2.384,87 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.335,42 eur od 4. februára 2016 do zaplatenia a vo výške 14,99% ročne zo sumy 1.335,42 eur od 4. februára 2016 do zaplatenia. Žalovanému náhrada trov konania priznaná nebola. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 497 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 2 písm. f/, k/, § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení do 31. decembra 2012), § 559 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere dňa 23. augusta 2012 medzi žalovaným a právnou predchodkyňou žalobkyne (UniCredit Bank Slovakia), na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 7.000 eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splácať mesačnými splátkami vo výške 135,06 eur, v počte splátok 84. Zmluva však neobsahovala obligatórnu obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (obsahovala len údaj o výške splátky 135,06 eur mesačne). Výkladom bolo treba dospieť k záveru, že každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov viaže sa ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a prípadným poplatkom. Okrem uvedeného v zmluve absentovala aj konečná splatnosť úveru, ktorú náležitosť nespĺňalo vyjadrenie splatnosti slovami „84 mesiacov od prvého čerpania úveru“. Termín končenej splatnosti musí byť v zmluve uvedený jednoznačne. Absencia týchto obligatórnych obsahových náležitostí mala za následok, že úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov. Z listinných dôkazov vyplynula výška plnenia zo strany žalovaného 7.585,90 eur, v dôsledku čoho zanikol dlh žalovaného splnením (žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 7.000 eur, avšak uhradil vyššiu sumu). Žaloba bola preto zamietnutá ako nedôvodná, keďže dlh žalovaného bol uhradený. Rozhodnutie o náhrade trov
konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho právneho predpisu). Žalovaný bol v konaní úspešný, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, z dôvodu, že mu žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli, náhrada trov konania žalovanému priznaná nebola.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe. Rozhodnutie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. V zmysle § 25i ZoSÚ vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2017 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2016. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1. Úver sa považuje teda za bezúročný, ak sú kumulatívne naplnené zákonom stanovené podmienky. Nestačí preto, ak v zmluve chýba len jedna náležitosť, keďže zákonodarca použil spojku „a“ a nie „alebo“. V prejednávanej veci bola zmluva uzatvorená v písomnej forme a obsahovala aj zákonom stanovené náležitosti. Preto nebola naplnená podmienka považovania poskytnutého úveru za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa dostatočne určitým spôsobom určila aj termín konečnej splatnosti úveru. Právna úprava nevykladá pojem termín ako presné dátumové určenie. Podstatou je určenie konkrétneho dňa, ktoré musí byť dostatočne určité.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z toho dôvodu náležite podrobil obligatórnemu prieskumu aj obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti takejto zmluvy za účelom odstránenia faktickej nerovnováhy, aby bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy), zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
7. Súd prvej inštancie taktiež správne konštatoval, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy), t. j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a z tohto dôvodu bolo treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
8. Účelom tejto náležitosti bolo náležité informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu žalobkyne. Uvedené nemožno nahradiť stanovením celkovej výšky splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/313/2010, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/256/2013). Ak zákon explicitne (výslovne) vymedzuje jednotlivé náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak tento údaj v zmluve musí byť jednoznačne uvedený a nie je prípustné, aby sa účastník zmluvy k tomuto údaju dopracovával výkladom a výpočtom
(porov. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/141/2012). Druhové rozlíšenie zloženia úverových splátok (na istinu, zmluvný úrok, poplatky) nepredstavuje kvalifikované rozčlenenie týchto súčastí splátky, aké vyžadovala právna úprava.
9. Logickým a teleologickým výkladom ZoSÚ je potrebné dospieť tiež k záveru, že absencia taxatívne vymedzených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ, kvalifikovaná zákonodarcom ako porušenie povinností, má za následok sankciu. Zákonodarca neuvedenie týchto náležitostí v písomnej úverovej zmluve sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Dôvodom preferovania niektorých obligatórnych náležitostí zmluvy je potreba dosiahnutia rovnovážneho postavenia spotrebiteľa a dodávateľa. Ak má mať podľa zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere písomnú formu, tak logicky by mali byť uvedené v písomnej forme aj jej obligatórne obsahové náležitosti. Niet ale logického dôvodu, aby pre vznik dôsledkov porušenia povinností upravených v § 11 ods. 1 ZoSÚ, požadoval zákonodarca, okrem absencie povinných obsahových náležitostí zmluvy, súčasne aj absenciu písomnej formy celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ak by zmluva o úvere nemala písomnú formu, bolo by bez právneho významu vôbec sa zaoberať obligatórnymi obsahovými náležitosťami zmluvy). Úmyslom zákonodarcu bolo sankcionovať dodávateľa za nedostatok obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj naplniť požiadavku písomnej formy zmluvy, nie však jej nedodržaním podmieňovať dôsledky porušenia povinností dodávateľa, v súvislosti s nedostatkom obsahových náležitostí zmluvy.
10. Na právne normy je potrebné klásť aj obsahové požiadavky. Výklad a použitie právnych noriem treba potom podriadiť ich obsahovo materiálnemu zmyslu (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 294/2012 zo 7. februára 2013).
11. S poukazom na uvedené nemohla vyššie uvedená odvolacia námietka žalobkyne obstáť. Dôvodom preferovania niektorých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potreba dosiahnutia rovnovážneho postavenia spotrebiteľa a dodávateľa. Ak má mať podľa zákona takáto zmluva písomnú formu, tak by v nej mali byť uvedené aj obligatórne obsahové náležitosti, nedostatok ktorých má potom za následok zákonnú sankciu pre veriteľa.
12. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, predovšetkým Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, ktorá bola zákonom (ZoSÚ) prebraná ako záväzný právny akt Európskej únie (dotknuté ustanovenie zákona bolo súdom prvej inštancie aplikované v súlade s jeho eurokonformným výkladom).
13. Nedôslednosť právnej úpravy ustanovenia § 11 ZoSÚ (účinnej do 31. decembra 2012) nemôže mať za následok znevýhodnenie spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným nárokom voči nemu, zo zmlúv uzavretých do uvedenej doby), reálne sa domôcť ochrany práv spotrebiteľa, priznaných právnymi normami komunitárneho a vnútroštátneho práva. Novelizované znenie tohto ustanovenia § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákonom č. 352/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon ZoSÚ v znení zákona č. 394/2011 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) predstavuje už správnu transpozíciu smerníc, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv, najmä vyššie uvedenej prebranej smernice (od 1. januára 2013 sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru už aj výslovne nastáva v
prípadoch absencie samostatne vymedzených obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ).
14. Vzhľadom k tomu, že už absencia obsahovej obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ mala za následok, že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, nebol dôvod zaoberať sa i ďalšou odvolacou námietkou, týkajúcou sa absencie inej obligatórnej náležitostí zmluvy.
15. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešného žalovaného. Súd prvej inštancie dôvodne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania. Z dôvodu nevyčíslenia náhrady trov konania žalovaným (u ktorého vznik trov konania zo spisu nevyplýval), žalovanému nebola náhrada trov konania priznaná.
16. Z dôvodu, že žalovaný bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Z dôvodu, že žalovanému preukázateľne trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
17. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.