Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3To-127-2018.pdf
PDF · 119.25 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/127/2018
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v trestnej veci proti obžalovanej K. V., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,2 písm. a) Tr. zák., prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. septembra 2018 odvolanie obžalovanej K. V., v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Ryanta a sudcov JUDr. Slavoja Sendeckého a JUDr. Alojza Palaja, proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07.05.2018, sp.zn. 3T/82/2017 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovanej K. V. z a m i e t a.
odôvodnenie:
Označeným rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07.05.2018 sp.zn. 3T/82/2017 bola obžalovaná K. V. uznaná vinnou zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,2 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm. h) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 18.01.2017 v čase o 16.35 h viedla osobné motorové vozidlo továrenskej značky Toyota RAV 4. EČV: E. XXX J. po ceste I/75 v smere jazdy Kosihovce - Opava, kde 2 km 144.70 nesprávne predchádzala pred ňou idúce vľavo odbočujúce motorové vozidlo továrenskej značky Škoda Octavia Combi, EČV: E. XXX J., ktoré viedol vodič S. E.. nar. XX.XX.XXXX, a to tak, že po tom, ako vodič E. dal včas znamenie o zmene smeru jazdy vľavo, zaradil sa bližšie k stredovej čiare a spomalil, nevenovala dostatočnú pozornosť vedeniu motorového vozidla a pri predchádzaní svojím motorovým vozidlom čelne narazila do ľavej bočnej časti motorového vozidla Škoda Octavia Combi v oblasti dverí vodiča - ktorého vodič už začal odbočovať vľavo cez protismerný jazdný pruh, čím vodičovi motorového vozidla Škoda Octavia Combi. S. E. spôsobila trieštivú zlomeninu panvy - bedrovej jamy vľavo s posunom, hematóm mäkkotkanivových štruktúr, intramuskulárne, obturatórnych svalov vľavo, v oblasti ľavého stehna bedra - krvné podliatiny vo veľkom bedrovom svale ako aj v ľavom stehne, pohmoždenie ľavého stehna s krvnou podliatinou, ktoré zranenia si vyžiadali liečenie v trvaní nad 42 dní, počas ktorého bol závažne ovplyvnený obvyklý spôsob života poškodeného, pričom dopravnú nehodu spôsobila porušením ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) a § 15 ods. 5 písm. d) v spojení s § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Za to obžalovanej uložil podľa § 157 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 56 ods. 2 Tr. zák. peňažný trest vo výmere 1 000,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. jej pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace. Podľa § 61 ods. 1. 2 Tr. zák. jej uložil aj trest zákazu činnosti riadiť všetky motorové vozidlá na dobu 1 rok. O uplatnených nárokoch na náhradu škody rozhodol podľa § 287 ods. 1, 2 Tr. por. tak, že jej uložil povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom, a to poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s., pobočka Banská Bystrica, Skuteckého 20, IČO: 35 937 874, škodu vo výške 1.259,03 Eur a poškodenému S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, škodu vo výške 3.708,60 Eur. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala včas, t.j. v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaná K. V. prostredníctvom svojho obhajcu najskôr stručným písomným podaním zo dňa 18.05.2018, ktoré doplnila po doručení napadnutého rozsudku opäť prostredníctvom svojho obhajcu
písomným podaním zo dňa 24.07.2018. V oboch odvolaniach predovšetkým namietala výrok o vine a taktiež výrok o treste napadnutého rozsudku. Podľa jej názoru boli v postupe súdu prvého stupňa porušené základné zásady trestného konania. V obsahu odvolania zotrvala na obsahu svojej výpovede v konaní pred súdom najmä v tom, že pred ňou idúce motorové vozidlo náhle dalo znamenie na odbočenie mimo vozovku a náhle začalo s odbočovacím manévrom, pričom ona bola v tesnej blízkosti za týmto vozidlom a nedokázala náhle urobiť také opatrenia, aby zabránila stretu motorových vozidiel. Z obsahu spisu sa nedá celkom pochopiť „atmosféra", ktorá bola na mieste dopravnej nehody. Ide o tiahly stúpajúci úsek s dlhým rozhľadom a vozovka sa nachádza v tzv. aleji stromov, takže bočné strany vozovky nie sú jednoznačne zrejmé. Prílohou tohto odvolania sú fotografie pod číslami 1 až 5, a to z miesta, kde došlo k dopravnej nehode. Toto miesto bližšie charakterizuje fotozáber č. 1 z pozície, z ktorej ona mohla mať dostatočný rozhľad, pričom odbočka je takmer neregistrovateľná. Z fotografií č. 2 a 3 jednoznačne vidieť, že nejde o napojenie vedľajšej cesty formou kolmice, ale pod podstatne ostrejším uhlom a táto cesta sa stáča do tzv. „vracáku", čo vylučuje, že by pred ňou idúci vodič mohol vykonať odbočovací manéver z jazdného pruhu ľavého v smere jeho jazdy a viac menej pri odbočovaní bol nútený vykonať tzv. nadchádzame, teda nevytváral priestor na obchádzanie motorového vozidla vpravo, ako je to zistiteľné z fotografie pod č. 4. Pripojila aj fotografiu č. 5, ktorá zachytáva úsek cesty z opačného pohľadu, avšak je zrejmé z neho, ako je vedľajšia poľná cesta napojená na hlavnú cestu a zvýraznila predovšetkým to, že po krajniciach je vedená tzv. plná vodiaca čiara. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku síce vyplýva, že okresný súd sa snažil hodnotiť dôkazy v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., avšak v záverečnom rozhodnutí sa táto okolnosť nijako neodrazila. Hodnotenie dôkazov nie je voľný prístup k vyhodnocovaniu, ale je podriadený mnohým logickým pravidlám, k čomu treba predložiť najmä to, či ide o dôkazy získané zákonným spôsobom. Aj samotné ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. umožňuje súdu hodnotiť len také dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom a nezávisle od toho, kto ich obstaral. Vychádzajúc zo samotného zhodnotenia dôkazov nemožno prijať záver, že by v zmysle § 2 ods. 14 Tr. por. v predmetnej veci boli strany pred súdom rovné. Vyslovila záver, že bola ukrátená na plnohodnotné právo na obhajobu najmä z toho dôvodu, že súd neakceptoval žiadny dôkazný návrh, ktorým žiadala doplniť dokazovanie, hoci v priebehu dokazovania jednoznačne vyšlo najavo že závery súdneho znalca sa opierajú o dôkaz - najmä jej výpoveď - ktorá nie je dôkazom v zmysle Trestného poriadku, lebo nebola nadobudnutá zákonným spôsobom. Ďalej odvolateľka poukázala na obsah ustanovenia § 258 a nasl. Tr. por., § 168 ods. 1 Tr. por. a § 137 zákona o cestnej premávke. Naviac ďalej zvýraznila obsah ustanovení § 15 a § 19 Zákona o cestnej premávke. Podľa jej názoru bolo rozhodujúcim to, kto započal s príslušným manéverom, či to bol vodič E. pri odbočovaní alebo ona pri predchádzaní. Z obsahu znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že skutkové okolnosti čerpal znalec z jej výsluchu, ktorý sa uskutočnil bezprostredne po dopravnej nehode, avšak nejde o dôkaz, ktorý by mal procesný charakter. Jej bolo vznesené obvinenie až 29.04.2017, pritom z obsahu znaleckého posudku vyplýva, že znalec za základ bral aj jej výpoveď zo dňa 24.01.2017. Je síce pravdou, že trestné stíhanie vo veci bolo začaté 19.01.2017, avšak je neprípustné, aby osoba podozrivá zo spáchania skutku bola vypočúvaná ako svedok a jej výpoveď sa považovala za dôkaz, ktorý je v súlade so zákonom. Samotná skutková veta napadnutého rozsudku trpí logickými nesprávnosťami, pokiaľ sa uvádza, že ona predchádzala pred ňou idúce vľavo odbočujúce motorové vozidlo, ktoré sa zaradilo bližšie k stredovej čiare a ona nevenovala dostatočnú pozornosť jazde svojho motorového vozidla, lebo čelne narazila do ľavej bočnej časti motorového vozidla zn. Škoda, ktoré už začalo odbočovať vľavo. Inak zrejme možno hodnotiť výsluch svedka - poškodeného zo dňa 26.03.2017, kde uviedol, že ju spozoroval v spätnej vzdialenosti asi 300 m, vzápätí dal znamenie o zmene smeru jazdy, zaradil sa čo najbližšie k stredu vozovky a pomaly odbočoval. Na strane 14 posudku znalec uviedol, že vychádzal pri analýze nehodového deja z podkladov, ktoré mu boli predložené OR PZ Veľký Krtíš. Znalecky však nezhodnotil a nepreukázal rozhodujúci moment spočívajúci v riešení celého havarijného deja, spočívajúci v tom, či v čase, keď ona začala s predchádzaním, bolo odbočovanie pred ňou idúceho motorového vozidla zreteľné alebo či nešlo zo strany tohto motorového vozidla o náhle odbočenie na miesto mimo vozovku tak, že nestačila na tento časový úsek riadne zareagovať a vyhnúť sa fyzickému kontaktu motorových vozidiel. Znalec ustálil príčinu dopravnej nehody v dvoch rôznych variantoch a ani jedna z proklamovaných verzií nebola objektívnym spôsobom zadokumentovaná, najmä za situácie že znalec vychádzal z podkladov, ktoré nemajú procesno právny význam pre konečné ustálenie priebehu skutku. Celé trestné stíhanie bolo založené len na záveroch znaleckého skúmania, avšak súd odmietol stanovisko znalca formou doplnenia dokazovania s verziou, ktorú ona demonštrovala spôsobom, ako to upravuje Trestný poriadok. Rovnako tvrdenia poškodeného, že dal včas a riadne znamenie o zmene smeru jazdy, nie sú objektivizované a naviac nie sú totožne formulované ani zo strany samotného svedka. Rozhodne nie je
možné brať do úvahy jej výpoveď, keď bola vypočutá ako svedok. Na hlavnom pojednávaní poškodený modifikoval svoje pôvodné vyjadrenie, z ktorého rovnako čerpal znalec pri podávaní písomného znaleckého posudku. Uvádzal, že mohol byť 50 - 60 m pred odbočkou, keď „vyhodil smerovku", na hlavnom pojednávaní uviedol, že zbadal nejaké vozidlo, ale bolo to v jeho smere jazdy, aj keď presne neuviedol, či bolo pred ním alebo za ním, neskôr to upresnil, že pred odbočením sa ešte presvedčil, kde je toto vozidlo a videl ho v ľavom zrkadle a bolo za ním v jazdnom pruhu (teda v smere jazdy vpravo). Preto začal s odbočovacím manévrom. Ak uviedol, že sa nezachovala ani brzdná dráha, nemožno to pripísať jej nepozornosti, ale práve náhlosti konania vodiča E.. Pokiaľ bol na hlavnom pojednávaní vypočutý znalec, jeho závery neboli ničím podložené. Nie je podložené ani to, že nemala predchádzať, keď vozidlo jazdiace pred ňou malo zapnutú smerovku. Ani táto okolnosť nebola objektívnym dôkazom preukázaná. Znalec podľa názoru odvolateľky svojvoľne vyhodnotil dôkazy a prihliadol aj na také, ktoré nemali náležitosti objektívneho dôkazu. Len samotné vyhlásenie poškodeného, že zotrváva na svojej výpovedi z prípravného konania, nie je zákonne vykonaný dôkaz v kontradiktórnom procese. Vyslovila názor, že výpovede poškodeného sú účelové a vzájomne si odporujúce. Ak totiž poškodený E. v ľavom spätnom zrkadle videl, že sa za ním pohybuje v jeho jazdnom pruhu iné vozidlo, ktoré ho nepredbiehalo, nemohlo dôjsť k nárazu na mieste, ktoré bolo neskôr ustálené, ako stred vozovky. Rozpor je aj v tom, že na hlavnom pojednávaní svedok uviedol, že ak by sa ona venovala situácií v cestnej premávke, mohla ho bezpečne minúť „pravou stranou cestného pruhu, v ktorom jazdila". Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že pre prvostupňový súd existuje nespochybniteľný záver, že ona závažným spôsobom porušila dopravné predpisy, keď začala predbiehať vozidlo poškodeného jazdiace pred ňou, potom, ako toto vozidlo dávalo znamenie o odbočovaní vľavo. Pre súd bolo postačujúce, že zhodne konštatovali znamenie o odbočovaní vľavo. V rozpore so zásadami dokazovania, ak súd konštatuje, že „ na hlavnom pojednávaní sa najprv obhajovala tým, že poškodený jej dával najavo, že ho môže predchádzať, takéto jej vyjadrenie na hlavnom pojednávaní, kde bola vypočutá, rozhodne neodznelo. Už samotná táto skutočnosť naznačuje, že dokazovanie nebolo vykonané zákonne zodpovedajúcim spôsobom. Nakoniec aj samotná formulácia zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 26.2.2017 v úvode je spochybniteľná, keď je uvedené, že „na doplnenie svojej výpovede z prípravného konania...", pretože dôležité je to, čo sa preberie na hlavnom pojednávaní. Vo výpovedi však veta, ktorá je v odôvodnení uvedená, nie je zachytená a za dôkaznú považuje jej výpoveď zo dňa 28.06.2017 a výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 26.2.2018. To, čo sa nachádza vo vyšetrovacom spise a malo byť zachytené bezprostredne po dopravnej nehode, resp. čo cituje aj súdny znalec, nie je dôkaz, ktorý by mal akúkoľvek dôkaznú silu. Pred ňou idúce motorové vozidlo dalo znamenie o odbočení v poslednú chvíľu a začalo odbočovať. Od začiatku trestného stíhania poukazovala na to, že aj na strane ďalšieho účastníka cestnej premávky zo zákona o cestnej premávke vyplývajú povinnosti, ktoré on v podstate nedodržal. Poukázala najmä na ust. § 19 ods. 1 Zákona o cestnej premávke, podľa obsahu ktorého, pred odbočovaním a počas odbočovania je vodič povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Vodič pri odbočovaní nesmie ohroziť vodiča idúceho za ním. Vodič je povinný pri odbočovaní dbať na zvýšenú opatrnosť. Vodič vozidla idúceho za vozidlom, ktoré odbočuje, musí dbať na zvýšenú opatrnosť a svojou jazdou nesmie ohroziť vodiča odbočujúceho vozidla. Celú záležitosť treba vlastne definovať ako odbočovanie pred ňou idúceho motorového vozidla na miesto mimo vozovky najmä z toho dôvodu, že nešlo o odbočovanie na pozemnú komunikáciu, ale na lesnú cestu. K doterajšiemu procesnému postupu zo strany okresného súdu vyčíta najmä to, že neboli v plnej miere rešpektované príslušné ustanovenia, ktoré upravujú proces dokazovania v trestnom konaní. Vyslovila názor, že pokiaľ jej nebolo vznesené obvinenie, nemala byť vypočutá v pozícii svedka a v skutočnosti táto jej výpoveď nemôže slúžiť ako dôkaz pre potreby trestného stíhania. Odmietla skutkové závery tak, ako ich vyhodnotil súd prvého stupňa a odvolaním sa domáha, aby odvolací súd predovšetkým preskúmal postup súdu pri vyhodnocovaní dôkazov, ustálil, ktoré dôkazy možno považovať za procesné a na ktoré nie je možné prihliadnuť a zaujal hlavne stanovisko, či je procesne spôsobilé, aby bola v konaní vypočutá ako svedok a neskôr na základe tejto výpovede odsúdená za spáchanie prečinu, hoci neskôr bolo proti nej vznesené obvinenie. Odmietla aj právny záver okresného súdu, že porušenie pravidiel cestnej premávky bolo jedine a výlučne na jej strane a okrem výpovede poškodeného nie je dôkaz o tom, kedy dal znamenie o zmene smeru jazdy, resp. aj jeho produkované výpovede si navzájom odporujú. Odmietla ďalej tvrdenie, uvedené na str. 6 rozsudku, že by sa na hlavnom pojednávaní najprv obhajovala....Ďalej odvolateľka spochybnila zastupovanie poškodeného subjektom, ktorý nemá v predmete činnosti poskytovanie právnej pomoci. Záverom svojho odvolania krajskému súdu navrhla zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu s tým, aby jej trestnú vec vrátil súdu prvého stupňa s pokynom, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V tejto súvislosti zároveň požiadala, aby krajský súd vo svojom rozhodnutí nariadil doplnenie dokazovania v tom smere, aby bolo uložené nezávislému znalcovi preskúmať, či je možné
ustáliť, kto začal príslušný manéver v cestnej premávke a zároveň, aby okresný súd zaujal stanovisko k zastupovaniu poškodeného. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací z podnetu podaného odvolnia obžalovanou K. V. v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým táto odvolateľka podala odvolanie a preskúmal tiež správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Mal na zreteli i svoju povinnosť v tom smere, že na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadol, ak by odôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti zistil, že odvolanie obžalovanej K. V. nebolo podané dôvodne. Na tomto mieste sa žiada pripomenúť, že krajský súd vykonal o podanom odvolaní verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej, jej obhajca pred vykonaním verejného zasadnutia doručil krajskému súdu ospravedlnenie svojej klientky z neúčasti na tomto verejnom zasadnutí a zároveň dala súhlas na to, aby bolo toto vykonané v jej neprítomnosti. Z pohľadu krajského súdu je nutné konštatovať, že skutkový stav ustálený prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku má oporu vo vykonaných dôkazoch, ktoré okresný súd vyhodnotil v súlade s požiadavkami § 2 ods. 12/ Tr. por. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd v súlade s požiadavkami ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z tohto odôvodnenia je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, trestu a náhrady škody. Krajský súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť. Na hlavnom pojednávaní dňa 26.02.2018 vykonal podrobný výsluch obžalovanej, svedkov S. E., I. V., na hlavnom pojednávaní dňa 12.04.2018 doplnil dokazovanie výsluchom znalca W.. K. T., za splnenia procesných podmienok ust. § 268 ods. 2 Tr. por. boli prečítané znalecké posudky z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia traumatológie a z odboru cestnej dopravy, odvetvia nehody v cestnej doprave. V zmysle § 269 Tr. por. boli ďalej prečítané listinné dôkazy, zadokumentované v trestnom spise a to najmä záznam z dopravnej nehody s fotodokumentáciou, zápisy o dychových skúškach, výpisy z evidenčnej karty vodiča, správy o povesti a odpis registra trestov, týkajúce sa osoby obžalovanej, pričom samosudca zároveň odmietol návrh obhajcu obžalovanej na doplnenie dokazovania zadovážením doplnenia dôkazného stavu znaleckým posudkom.
Okresný súd výrok o vine obžalovaného zo spáchania stíhaných prečinov v odôvodnení svojho rozhodnutia oprel najmä o závery znaleckého posudku znalca z odboru dopravy W.. K. T.. Zo záverov jeho posudku vyplynulo, na základe vykonanej analýzy nehodového deja to, že znalec pracoval s dvomi verziami spôsobu predchádzania motorovým vozidlom obžalovanej. Prvou bola tá, že vodič vozidla idúceho vzadu plynule predchádzal vozidlo idúce za ním, druhou bol spôsob predchádzania tzv. myšičkou, t.j. náhlym spôsobom predchádzania. Pri prvom spôsobe musel vodič odbočujúceho vozidla včas zaregistrovať vozidlo idúce za ním, pokiaľ by sa bol presvedčil pohľadom do ľavého spätného zrkadla. Vodič vozidla jazdiaceho vpredu, v prípade presvedčenia sa pohľadom do spätného zrkadla, musel vnímať celý jazdný pruh a časť pravého jazdného pruhu, čiže stred vozovky. Pri druhom spôsobe predchádzania, tzv. myšičkou, už vodič vozidla jazdiaceho vpredu, nemusel vidieť, resp. rozpoznať situáciu, že je iným vozidlom predchádzaný. Znalec vyslovil záver, že obžalovaná, ktorá jazdila vozidlom idúcim vzadu, porušila zákonnú povinnosť, keď predchádzala vozidlo poškodeného, jazdiace vpredu v čase, keď toto vozidlo už malo zapnutú smerovku o odbočovaní vľavo. Povinnosťou vodiča takého vozidla, ktoré odbočuje vľavo, je včas vyhodiť ukazovateľ smeru jazdy, ešte predtým sa presvedčiť, či nie je predchádzaný a potom sa s vozidlom dostať k stredovej čiare svojho pruhu, aby naznačil vozidlu jazdiaceho za ním techniku jazdy, že mieni odbočiť, ale v prípade, že mu to tvar križovatky neumožňuje, nemusí sa priblížiť k stredovej čiare, môže ísť viac vpravo vo svojom jazdnom pruhu tak, aby mohol odbočiť doľava, ale musí mať pritom zapnutú smerovku. Pokiaľ vodič vpredu idúceho vozidla túto zapol minimálne 8 sekúnd predtým, ako začal odbočovať vľavo, tak ju zapol včas.
Súd prvého stupňa odôvodnil výrok o vine obžalovanej v napadnutom rozsudku ďalej tým, že na naplnenie zákonných znakov stíhaného prečinu sa vyžaduje, aby páchateľ inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví. Vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bolo nespochybniteľne zistené, že obžalovaná ako vodička motorového vozidla závažným spôsobom porušila dopravné predpisy, keď začala predbiehať vozidlo poškodeného jazdiace pred ňou po tom, ako toto vozidlo dávalo znamenie o odbočovaní vľavo. Potvrdzujú to aj zhodné výpovede obžalovanej a poškodeného, keď obidvaja uviedli, že vozidlo poškodeného malo zapnuté svetelné znamenie o zmene
smeru jazdy. Obžalovaná sa na hlavnom pojednávaní najprv obhajovala tým, že poškodený jej tým dal najavo, že ho môže predchádzať, keďže ako sama uviedla, pozná tento úsek cesty a v danom mieste nie je križovatka. Neskôr sa začala obhajovať tým, že toto znamenie poškodený zapol už v čase, keď bol ňou predchádzaný. Poškodený počas celého trestného konania tvrdil rovnako, že znamenie o zmene smeru jazdy dal včas apo tom, ako sa najskôr presvedčil pohľadom do ľavého spätného zrkadla, či má voľnú cestu a či môže vykonať odbočovací manéver. Na potvrdenie, resp. vylúčenie týchto protichodných vyjadrení súd vypočul na hlavnom pojednávaní znalca W.. K. T.. Tento potvrdil, že miesto, kde chcel poškodený odbočiť, treba považovať z hľadiska technicko-dopravného za križovatku aj keď sa jednalo o odbočovanie z hlavnej cesty na poľnú. Znalec pri vypracovaní posudku vychádzal z prvotných výpovedí účastníkov dopravnej nehody a zadokumentovaných stôp a dôkazov. Aj keď mu účastníci dopravnej nehody podrobne neopísali spôsob predchádzania, pracoval s dvoma verziami spôsobu predchádzania. Obidve verzie, s ktorými pracoval znalec, vyznievajú v neprospech obžalovanej a hodnotia jej nesprávny spôsob jazdy. Obidvaja účastníci nehody zhodne tvrdili, že vozidlo poškodeného malo zapnuté smerové znamenie pre odbočovanie vľavo. Skutočnosť, že poškodený už v čase zrážky realizoval odbočovací manéver, potvrdzuje aj výpoveď svedka V., ktorý opísal postavenie vozidiel v čase jeho príchodu na miesto zrážky. Zvlášť zvýraznil, že jazdný pruh, v ktorom obidve vozidlá jazdili, bol voľný, z čoho možno vyvodiť ten fakt, že pokiaľ by bola obžalovaná venovala pozornosť jazde a včas reagovala na situáciu na ceste, bola by sa vyhla zrážke míňaním vozidla poškodeného pravou stranou. Naviac, ako vyplýva z obsahu vykonaného dokazovania, najmä náčrtku miesta dopravnej nehody a opisu situácie výpoveďami strán, je tento úsek cesty rovný, keď z miesta zákruty pri Kosihovciach pri moste po miesto odbočky na poľnú cestu je cca 500 m, teda obžalovaná mala dostatočný rozhľad a bola povinná prispôsobiť svoju jazdu okolnostiam cestnej premávky. Pri venovaní pozorností cestnej premávke mohla v dostatočnom čase spozorovať, že vozidlo jazdiace pre ňou mieni odbočiť na poľnú cestu, keď sama uviedla, že tento úsek cesty dobre pozná, preto jej povinnosťou bol spomaliť alebo zastať až do času dokiaľ vozidlo jazdiace pred ňou nedokončí odbočovací manéver a takto si nepočínala. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej spochybnil obhajobu obžalovanej aj v tej časti, ktorou poukazovala na nepoužiteľnosť znaleckého posudku pre účely trestného konania z dôvodu, že bol vypracovaný skôr, než bolo vznesené voči obžalovanej obvinenie. Znalecký posudok bol vyhotovený 27.04.2017, avšak vyšetrovateľ OR PZ Veľký Krtíš začal trestné stíhanie vo veci podľa § 199 ods. 1, 2 Tr. por. už 19.01.2017. Orgán činný v trestnom konaní v rámci vykonávaných vyšetrovacích úkonov považoval za potrebné dať vypracovať znalecký posudok práve pre to, aby mohol ustáliť trestnoprávnu zodpovednosť účastníkov dopravnej nehody. V zmysle záverov posudku znalca dospel vyšetrovateľ k jednoznačnému úsudku, že dopravnú nehodu zavinila obžalovaná, preto následne po oboznámení sa s týmto posudkom, vzniesol voči nej podľa § 206 ods. 1 Tr. por. obvinenie už dňa 29.04.2017. Postup orgánov činných v trestnom konaní v tomto smere vyhodnotil súd za správny a zákonný. Ďalej sa okresný súd vyrovnal aj s argumentáciou obžalovanej ohľadom námietky procesnej legitimity subjektu, ktorý zastupoval poškodeného v trestnom konaní. Splnomocnený zástupca poškodeného súdu predložil Splnomocnenie zo dňa 30. 08. 2017 (č. 1. 222 v spise), ktorým splnomocnil spoločnosť PERSUADA s. r. o., Cígeľ 10, Prievidza svojim zastupovaním vo veci náhrady škody, ktorá mu vznikla pri dopravnej nehode, ktorá sa stala dňa 18.01.2017 v k. ú. T., teda tej, ktorá korešponduje so skutkom obžaloby. Tento splnomocnenec udelil substitučné plnomocenstvo Advokátskej kancelárii I.. W. V. so sídlom Štefánikovo námestie 5, Spišská Nová Ves, ktorú substitučné na hlavných pojednávaniach zastupovala I.. G.. T. V.. Tento postup súd považoval za právne legitímny podľa § 31 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje, že pri plnomocenstve udelenom právnickej osobe vzniká právo konať za splnomocniteľa štatutárnemu orgánu tejto osoby (W.. R. T., konateľ spoločnosti PERSUADA s. r. o.) alebo osobe, ktorej tento orgán udelí plnomocenstvo (I.. W. V., advokátka z AK. Štefánikovo námestie 5, Spišská Nová Ves). Na základe vykonaného dokazovania potom dospel okresný súd k záveru, že obžalovaná sa dopustila protiprávneho konania, pre ktoré bola podaná na ňu obžaloba, preto ju uznal vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák. Tohto konania sa obžalovaná dopustila závažnejším spôsobom, ktorý spočíval v dôležitom porušení povinností, ktoré ukladá vodičovi zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, je potrebné prvostupňovému súdu vytknúť to, že nesprávne dôvodil tým, že obžalovaná sa na hlavnom pojednávaní najprv obhajovala tým, že poškodený jej spôsobom jazdy dával najavo, že ho môže predchádzať. Takýmto spôsobom vypovedala, ale v procesnom postavení svedkyne v štádiu prípravného konania a takáto výpoveď teda nemôže byť dôkazom svedčiacim v jej neprospech. V tejto súvislosti tak obstála odvolacia námietka obžalovanej. Pokiaľ ide o jej ďalšiu námietku ohľadom nepoužiteľnosti znaleckého posudku W.. K.
T., v tejto súvislosti nad rámec dôvodov napadnutého rozsudku považuje krajský súd za nevyhnutné zdôrazniť, že ohliadka miesta dopravnej nehody, teda aj ohliadka vozidiel účastníkov dopravnej nehody, overenie bežných schopností vozidiel a podobne, sú neodkladným úkonom, pričom k jeho náležitému vykonaniu je spravidla potrebná účasť znalca, k čomu v posudzovanom prípade došlo a pokiaľ vo veci vypracoval písomný znalecký posudok, nespôsobuje nepoužiteľnosť tohto znaleckého posudku to, ak bol vypracovaný pred vznesením obvinenia obžalovanej, keďže už vo veci bolo začaté trestné stíhanie. Žiada sa zdôrazniť, že aj obžaloba prokurátora môže byť opretá o dôkazy, vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia, ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania vo veci a v ďalšom konaní nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania. Pokiaľ ide o spôsob jazdy oboch motorových vozidiel pred vznikom dopravnej nehody, obžalovaná v konaní pred súdom dokazovala, že po vyjdení zo zákruty smerom od Kosihoviec na Hrušov spozorovala pred sebou v jej jazdnom pruhu iné motorové vozidlo, ktoré sa rozhodla obiehať. Jazdila rýchlosťou asi 60 km/h - 80 km/h, zapla znamenie o odbočovaní v smere vľavo a približovala sa k tomuto vozidlu. V čase, keď už sa nachádzala v ľavom jazdnom pruhu, asi 15 - 20 m za vozidlom, spozorovala, že toto vozidlo dalo znamenie odbočenia vľavo a vzápätí jeho vodič začal s odbočovacím manévrom. Šlo o zlomok sekundy a nastal náraz. Naproti tomu poškodený S. E. dokazoval, že v kritický deň šiel za účelom poľovačky a mal v úmysle odbočiť na poľnú cestu v smere medzi Kosihovcami a Opavou. Pohyboval sa rýchlosťou cca 70 km/hod. - 80 km/hod., mal zaradený štvrtý rýchlostný stupeň a vo vzdialenosti 50 m - 60 m pred odbočkou vyhodil smerovku doľava. Vtedy zbadal, že v jeho smere jazdy sa pohybuje nejaké motorové vozidlo a pred odbočením sa ešte presvedčil, kde sa toto nachádza. Videl ho v ľavom zrkadle v jeho jazdnom pruhu za ním. Preto sa rozhodol odbočovací manéver dokončiť. Ako ho začal vykonávať, došlo k nárazu. V tom momente bol s vozidlom s jeho prednou ľavou časťou pri hranici odbočenia vozovky na poľnú cestu a zadnou časťou niekde v strede vozovky. Obžalovaná ho preto mohla bez problémov minúť a pokračovať vo svojom jazdnom pruhu, keďže tento pravý jazdný pruh bol voľný. Nedala mu žiadne znamenie, ani výstražné, ani svetelné, v snahe zabrániť kolízii a nepočula ani brzdenie vozidla. V tejto súvislosti je dôležitý záver znaleckého posudku W.. T. v časti, v ktorej sa venoval rýchlosti oboch vozidiel pred zrážkou, rýchlosť vozidla poškodeného E. na začiatku vykonávania úkonu odbočovania doľava bola cca 19 km/hod. a v čase zrážky cca 16 km/hod. Z toho je zistiteľné, že vodič tohto auta postupne znižoval rýchlosť na danom úseku pred odbočením z rýchlosti 70 km /hod. až 80 km/ hod. na rýchlosť ustálenú znalcom. Už z takéhoto postupného znižovania rýchlosti motorového vozidla S. E. zn. Škoda Octavia mohla obžalovaná nepochybne usúdiť jeho zámer odbočiť vľavo. Pokiaľ ide o rýchlosť vozidla obžalovanej zn. Toyota RAV, znalec v záveroch posudku, pokiaľ ide o oba varianty ustálil jeho rýchlosť na 62,5 km/hod., resp. 63,05 km/hod., pričom v čase zrážky sa pohybovala rýchlosťou 62,0 km/hod. Z toho je zistiteľné, že na odbočovací manéver vôbec nereagovala a korešponduje s tým aj jej výpoveď ako svedkyne, ktorú však z pohľadu krajského súdu nemožno považovať za použiteľný dôkaz. V tejto súvislosti nezistil krajský súd žiadnu okolnosť, ktorá by výpoveď poškodeného E. pred súdom spochybňovala v tom smere, že odbočovací manéver vykonával spôsobom, že postupne znižoval rýchlosť svojho osobného motorového vozidla tak, že z rýchlosti možno 80 km/hod. na 20 km/hod. Znalec W.. K. T. po oboznámení sa s výpoveďami účastníkov dopravnej nehody na otázku, či by pracoval s oboma verziami ako v znaleckom posudku uviedol, že by v takom prípade ustálil hodnotiac príčinu dopravnej nehody verziu druhú, teda, že obžalovaná predchádzala motorové vozidlo poškodeného tzv. myšičkou. Bez povšimnutia pritom z pohľadu krajského súdu nemožno ponechať ani skutočnosť, že to bola obžalovaná, ktorá bezprostredne po dopravnej nehode nielen pred poškodeným E., ale aj pred svedkom V. výslovne uviedla, že dopravnú nehodu spôsobila ona, uznala príčiny jej vzniku a ospravedlňovala sa. V reakcii na odvolacie námietky obžalovanej ohľadom zastupovania poškodeného subjektom, ktorý nemá v predmete činnosti poskytovanie právnej pomoci, v tejto súvislosti si krajský súd osvojil argumentáciu súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku (strana 8) je uvedená vyššie v tomto rozhodnutí a bolo by nadbytočné ju znovu opakovať. Pokiaľ ide o poľnú cestu, na ktorú chcel poškodený E. odbočiť s tým, že táto odbočka je z pohľadu jazdiacich vodičov neregistrovateľná, v tejto súvislosti vyslovil znalec W.. T. záver, že v zmysle obsahu dopravných predpisov sa za križovatku považuje úsek cesty, kde sa dve cesty križujú alebo pripájajú k sebe. Nie je zakázané odbočiť z cesty mimo cestu aj vtedy, ak cesta, po ktorej sa pohybuje toto vozidlo, je ohraničená plnou vodiacou čiarou na okraji, no v takom prípade musí vodič venovať odbočovaniu zvýšenú opatrnosť. Z obsahu ust. § 15 ods. 5 písm. d) Zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov je zistiteľné, že vodič nesmie predchádzať, ak vodič pred ním idúceho vozidla dáva znamenie o zmene smeru jazdy vľavo a ak ho nemožno predísť vpravo podľa ods. 1, prípadne, ak ho
nemožno predísť v ďalšom voľnom jazdnom pruhu, vyznačenom na vozovke v tom istom smere jazdy. Podľa § 4 ods. 1 písm. c) citovaného zákona, je vodič motorového vozidla okrem iného povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania potom súd prvého stupňa aj z pohľadu krajského súdu prijal nepochybný záver v tom smere, že dopravnú nehodu spôsobila obžalovaná porušením týchto ustanovení zákona o cestnej premávke, a to aj s poukazom na ust. § 137 ods. 1 tohto zákona. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Pokiaľ ide o uložený trest obžalovanej, žiada sa z pohľadu krajského súdu pripomenúť, že Trestný zákon v sankcii ust. § 157 ods. 2 Tr. zák. umožňuje jeho páchateľovi uloženie trestu odňatia slobody v sadzbe od jedného do piatich rokov. V súlade so stavom veci zistil prvostupňový súd na strane obžalovanej jednu okolnosť, ktorá jej z hľadiska výmery trestu a tiež druhu trestu poľahčovala, a to v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák., keďže viedla pred spáchaním trestného činu riadny život. Obžalovanej uložil peňažný trest vo výmere 1.000,- Eur, pričom takýto druh trestu aj jeho výmeru považoval krajský súd za primeranú všetkým okolnostiam, na ktoré je súd povinný pri úvahách v tomto smere povinný prihliadnuť. V nadväznosti na to jej ustanovil tiež primeraný náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov pre prípad, že by obžalovaná výkon peňažného trestu úmyselne zmarila. Nepochybil okresný súd ani vo výroku, ktorým obžalovanej uložil trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere jedného roka, pričom v tejto súvislosti sa žiada zvýrazniť, že taký trest mu súd mohol uložiť v sadzbe od jedného roka do desiatich rokov. Pokiaľ ide o samotnú právnu kvalifikáciu stíhaného skutku, touto sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal, túto si krajský súd osvojil a bolo by nadbytočné ju na tomto mieste opakovať. Poškodená Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. a tiež poškodený S. E. si svoje nároky na náhradu škody včas a zákonným spôsobom v adhéznom konaní uplatnili a aj v tejto súvislosti potom rozhodol prvostupňový súd správne, pokiaľ obžalovanú zaviazal k povinnosti nahradiť škodu spôsobenú trestným činom v skôr uvedenej výške.
S poukazom na uvedené, krajský súd odvolanie obžalovanej K. V., považujúc ho v celom rozsahu za nedôvodne podané, zamietol postupom podľa § 319 Tr. por.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.