Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_9Co-380-2017.pdf
PDF · 111.26 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/380/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou AK so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 42 174 902 proti žalovanej: L. P., nar. 7.6.1985, bytom K., H. XX, o zaplatenie 836,50 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 21. júna 2017 č.k. 27C/18/2016-41
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II napadnutým rozsudkom č.k. 27C/18/2016 zo dňa 21. júna 2017 žalobu zamietol a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.5.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na úhradu sumy vo výške 836,50 eur, zákonného úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 836,50 eur od 23.3.2006 do zaplatenia a trovy súdneho konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ na základe zmluvy o úvere č. 9040737 zo dňa 18.1.2006 poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 464,71 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 371,77 eur, t. j. spolu vo výške 836,49 eur za podmienok dohodnutých v zmluve o úvere a to v 10 mesačných splátkach po 83,65 eur, počnúc dňom 18.2.2006. Žalobca zaslal žalovanej viacpočetné upozornenia na omeškanie so zaplatením splátok, na ktoré nereagovala a tým, že neplnila riadne a včas svoj záväzok, stratila výhodu splátok a záväzok sa stal splatným dňa 23.3.2006. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde sa žalobca a žalovaný dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny poplatku zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobca podal dňa 31.5.2006 trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice II vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. 4T/144/2007-126 zo dňa 14.5.2008 uznal žalovanú vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal žalobcu ako poškodeného so svojim nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Rozsudok Okresného súdu Košice II č. k.
3. 4T/144/2007-126 zo dňa 14.5.2008 nadobudol právoplatnosť dňa 14.5.2008. Žalovaná ku dňu vyhotovenia návrhu neuhradila žiadnu platbu. Žalobca k žalobe pripojil kópiu zmluvy o úvere, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kópiu rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 4T/144/2007-126 zo dňa 14.5.2008. Oznámenie o podanej žalobe bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu dňa 15.2.2017 podľa § 116 ods. 2 CSP a tak sa žaloba považovala za doručenú žalovanej dňa 3.3.2017. Žalovaná sa k žalobe písomne nevyjadrila.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a zistil nasledovný skutkový stav: Zo zmluvy o úvere č. 9040737 zo dňa 18.1.2006 vyplýva, že žalobca žalovanej poskytol úver vo výške 14.000,- Sk (464,71 eur), zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 11.200,- Sk (371,77 eur), t. j. celkovo čiastku 25.200,- Sk (836,50 eur) a žalovaná sa zaviazala vrátiť uvedenú čiastku v 10 mesačných splátkach po 2.500,- Sk (83,65 eur), počnúc dňom 18.2.2006. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy podľa textu zmluvy boli Všeobecné podmienky pre poskytnutie úveru z ktorého /bod 04/ vyplynulo, že v prípade ak bude dlžník v omeškaní splátkou 7 dní, je povinný túto omeškanú splátku uhradiť do rúk mandanta v hotovosti spolu so zmluvnou pokutou 300,- Sk za každý jeden prípad omeškania. V prípade, že dlžník neuhradí včas dve po sebe idúce splátky, stáva sa celý dlh splatný okamžite. Žalobca podal listom zo dňa 31.5.2006 doručeným na Okresnú prokuratúru Lučenec dňa 9.6.2006 trestné oznámenie na žalovanú o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchanie trestného činu. Rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 4T/144/2007-126 zo dňa 14.5.2008 žalovaná bola uznaná vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona tak, že vylákala od iného úver tým, že ho uviedla do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie a splácanie úveru a tak mu spôsobila malú škodu. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázali žalobcu ako poškodeného so svojim nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.5.2008. Z vyšetrovacieho spisu OR PZ v Košiciach, č. ORP - 1011/5- OJP-KE-2007 č.l. 9 vyplýva, že žalobca si v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody dňa 13.7.2006.
5. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 100 ods. 1, 2, § 112 ,§ 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 499, § 506 Obchodného zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 18.1.2006 uzatvorená zmluva o úvere č. 9040737, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver, ktorý sa zaviazala splácať s ďalšími poplatkami a to v mesačných splátkach s termínom splatnosti prvej splátky dňa 18.2.2006. Žalovaná nesplácala predmetné splátky vôbec a žalobca tvrdil, že žalovaný nárok sa stal splatným dňom 23.3.2006. Žalobca podal trestné oznámenie na žalovanú dňa 9.6.2006, ktorá bola uznaná vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.5.2008. Uvedený prečin však nespôsobil neplatnosť úverovej zmluvy, lebo sa netýkal podstatných náležitosti zmluvy ale toho, že žalovaná uviedla žalobcu do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie a splácanie úveru. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal z úradnej moci otázkou premlčania a to, či bude premlčanie posudzované podľa ustanovení občianskeho alebo obchodného zákonníka, keďže úverová zmluva je absolútnym obchodom. Nakoľko zmluva o úvere, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom, ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaným v postavení spotrebiteľa, je síce absolútnym obchodom a ako zmluvný typ upravená v obchodnom zákonníku, súd však posudzoval skúmaný zmluvný vzťah aj ako spotrebiteľskú zmluvu, pričom charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať nie len zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka, ale aj uzatvárané podľa Obchodného zákonníka, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. Ak teda konal žalobca v rámci svojej obchodnej resp. podnikateľskej činnosti, uvedená zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle občianskeho zákonníka. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie mal za to, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol a spravuje sa ustanoveniami zmluvy o úvere, t.j. Obchodným zákonníkom, avšak vzhľadom k tomu, že ide o zmluvu spotrebiteľskú na túto zmluvu sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka /§ 52/. V danom prípade teda otázku premlčania súd v zmysle tohto ustanovenia posudzoval prednostne podľa Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie cit. zákonné ustanovenia, súd aj bez návrhu preskúmal, či sú splnené zákonné podmienky premlčania vo vzťahu k nároku uplatňovaného žalobcom zo spotrebiteľskej zmluvy. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo (objektívne posudzované) vykonať, teda uplatniť po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu na súde. V danom prípade trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na súde začala plynúť dňom 24.3.2006, keďže žalobca tvrdil že žalovaný nárok sa stal splatným dňom 23.3.2006. Premlčacia doba teda začala 24.3.2006 a po 3 rokoch by uplynula dňa 24.3.2009, avšak uplynula až dňa 1.3.2011, lebo spočívala počas trestného konania odo dňa 9.6.2006 do 14.5.2008, t.j. 1 rok, 11 mesiacov a 5 dní. Premlčacia lehota spočívala od 9.6.2006, kedy žalobca podal trestné oznámenie, do 14.5.2008, kedy bolo ukončené trestné konanie právoplatným rozsudkom, ktorým bol žalobca ako poškodený odkázaný so svojim nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Keďže žaloba bola podaná na súde až dňa 26.5.2016, pričom premlčacia lehota v zmysle vyššie uvedeného uplynula už dňa 29.2.2011, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, lebo v dôsledku skutočnosti, že došlo k premlčaniu žalobcovej pohľadávky došlo aj k zániku súdnej vymáhateľnosti tohto nároku žalobcu, ktoré mu nemožno priznať. Súd prvej inštancie na premlčanie prihliadol aj bez návrhu ako na zákonnú prekážku, ktorá bráni uplatniť alebo priznať plnenie voči spotrebiteľovi.
6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaná bola v konaní plne úspešná, preto by jej patril nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, nakoľko jej však v konaní žiadne trovy nevznikli, súd jej nárok na ich náhradu nepriznal. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania a to podľa úspechu vo veci, keďže bol neúspešný.
7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ Civilného sporového poriadku (ďalej „C.s.p.“), teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na to, že ako veriteľ na základe zmluvy o úvere č. 9040737 zo dňa 18.1.2006 poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 464,71 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 371,77 eur, t. j. spolu vo výške 836,49 eur za podmienok dohodnutých v zmluve o úvere a to v 10 mesačných splátkach po 83,65 eur, počnúc dňom 18.2.2006. Žalobca zaslal žalovanému viacpočetné upozornenia na omeškanie so zaplatením splátok, na ktoré žalovaná nereagovala a tým, že neplnila riadne a včas svoj záväzok, stratila výhodu splátok a záväzok sa stal splatným dňa 23.3.2006. Žalobca ďalej uviedol, že podal dňa 31.5.2006 trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice II vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 4T/144/2007-126 zo dňa 14.5.2008 uznal žalovanú vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal žalobcu ako poškodeného so svojim nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru v zmysle ktorých sa zmluvné strany dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ďalej odvolateľ citoval ustanovenie § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Uviedol, že na Zmluvu o úvere nie je možne aplikovať ustanovenia zákona č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.
8. K výške uplatneného nároku odvolateľ uviedol, že jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu je aj spôsobenie škody. Škodou sa na účely zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Odvolateľ nepochybuje o tom, že konanie žalovanej malo charakter úmyslu, čo bolo aj potvrdené rozhodnutím vydaným Okresným súdom Košice II rozsudkom č.k. 4T/144/2007-126 zo dňa 14.5.2008 v ktorom súd uznal žalovanú vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal žalobcu ako poškodeného so svojim nárokom na náhradu spôsobenej škody na občianske súdne konanie.
9. K premlčacej dobe odvolateľ v odvolaní uviedol, že má za to, že v danom prípade je na plynutie premlčacej doby nevyhnutné aplikovať ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého ,,Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Opätovne odvolateľ zdôraznil, že niet pochýb o tom, že konanie žalovanej malo charakter úmyslu, čo bolo aj potvrdené vyššie citovaným rozsudkom 4T/144/2007-126 zo dňa 14.5.2008. Odvolateľ podotkol, že v predmetnom konaní sa nedomáhal zaplatenia dlžnej sumy, ale náhrady škody, pričom plynutie premlčacej doby je upravené odlišne (najmä začiatok plynutia premlčacej doby). Žalobca sa nestotožnil s odôvodnením rozsudku v časti kde súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 5b zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože žalovaná námietku premlčania nevzniesla. Mal za to, že v danom prípade súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože nebol oprávnený prihliadnuť na premlčanie ex offo v zmysle predmetného ustanovenia. Zároveň odvolateľ poukázal na to, že nárok na náhradu škody žalobcu v danom prípade už nie je založený Zmluvou, ale protiprávnym konaním škodcu. Odvolateľ poukázal na skutočnosť, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, t.j. expressis verbis ukladá povinnosť súdu prihliadnuť na premlčanie ex offo len v prípadoch, ak sa rozhoduje o nárokoch so spotrebiteľskej zmluvy. Odvolateľ v závere podotkol, že tretia časť, druhá hlava, prvý diel C.s.p. upravujúci spotrebiteľské spory neobsahuje obdobné ustanovenie, ktoré by ukladalo súdu povinnosť prihliadať ex offo na premlčanie. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, ak by spor medzi žalobcom a žalovaným bol posudzovaný ako spotrebiteľský, súd nie je oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, pretože pojem spotrebiteľský spor v zmysle ust.§ 290 C.s.p. je širší ako pojem ,, spor o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“, v zmysle uts. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Odvolateľ má za to, že v predmetnom konaní nie je vhodné poskytovať zvýšenú ochranu strane sporu (žalovanej), ktorá svojím konaním porušila nie len ustanovenia Zmluvy, ale aj zásadu dobrých mravov, predpisy Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a dokonca sa dopustila trestného činu, ktorým odvolateľovi spôsobila škodu. Opačným postupom (poskytnutie ochrany žalovanej )by mal podľa názoru odvolateľa za následok porušenie princípov všeobecnej spravodlivosti, porušenie princípov na ktorých je postavený C.s.p. a výsledkom toho postupu by nebolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúcich stav a poznatky právnej náuky. Na základe vyššie uvádzaných skutočností odvolateľ žiadal odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Žalovanej bolo odvolanie žalobcu doručené v súlade s § 106 ods. 3 C.s.p. dňa 23.9.2017. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
12. Žalobca vymedzením odvolacieho dôvodu proti zamietavému výroku napadnutého rozsudku učinil predmetom odvolacieho prieskumu predovšetkým správnosť aplikácie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v predmetnom spore, teda správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie a v súvislosti s tým aj vady pri odôvodnení predmetného rozsudku.
13. Dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07. februára 2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL.ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
14. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu vyššie uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR, okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky), predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
15. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2006, sp. zn. PL.ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
16. Zároveň však pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na návrh zákona, ktorý predložilo do medzirezortného pripomienkového konania Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Cieľom predkladaného materiálu je zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia. Úprava je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2018, sp. zn. PL.ÚS 11/2016-60, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný návrh zákona obsahuje len jeden novelizačný bod, v zmysle ktorého za § 54 sa vkladá § 54a, ktorý znie: „Premlčané právo (dodávateľa) zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť.“ Tento zákon by mal v prípade jeho schválenia nadobudnúť účinnosť dňom vyhlásenia. Ministerstvo na odôvodnenie zmeny uvádza: „Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi „jednoduchého práva“, je však namieste používať ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné aby zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom na premlčanie či preklúziu a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými) alebo aj rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho zákonníka). Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Takýto koncept nie je pritom súkromnému právu cudzí, keďže sa uplatňuje napr. pri stávke a hre (porovnaj § 845 Občianskeho zákonníka). Predkladateľ je presvedčený, že po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky, v ktorom spotrebné produkty strácajú takmer akúkoľvek hodnotu po uplynutí veľmi krátkeho obdobia, niet v zásade z pohľadu štátnej moci ochrany - hodného záujmu na podpore vynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku, ale vytvorenie priestoru na to, aby dlžník nebol povinný zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Dobrovoľné splnenie dlhu je naďalej možné. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a tak bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať svoje pohľadávky čo najskoršie. Navrhovaná právna úprava sa z dôvodu predchádzania prípadnej nerovnosti vzťahuje na obe strany spotrebiteľského vzťahu, na spotrebiteľa aj na dodávateľa.“ (pozri <http://www.najpravo.sk/clanky/ministerstvo-predklada-novelu-obcianskeho-zakonnika.html>)
17. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvej inštancie, poukazuje stanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Predovšetkým však, uvedený záver vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014.
18. Podobne Najvyšší súd SR v rozsudku z 28. mája 2015, sp. zn. 8MCdo 13/2014, vyslovil právny názor, podľa ktorého „Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. ... Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“
19. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2011, sp. zn. IV.ÚS 481/2011-19, v zmysle ktorého „Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.“
20. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovým i právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca uzavrel so žalovanou zmluvu o úvere, ktorá je ako typ zmluvy upravená v Obchodnom zákonníku a patrí medzi tzv. absolútne obchody, avšak, jednotlivé práva a povinnosti zmluvných strán nemôžu byť v rozpore s úpravou § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a keďže svojou povahou ide o spotrebiteľský úver, predmetná Zmluva o úvere musí mať aj náležitosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Otázku premlčania je potrebné posudzovať v danom prípade podľa Občianskeho zákonníka a preto bol postup súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkové i právne závery v danej otázke správne.
21. Správne súd posudzoval žalobcom uplatnený nárok ako nárok na plnenie zo zmluvy. Zo žaloby ani z obsahu spisu nevyplýva, aby si žalobca tento nárok uplatnil titulom náhrady škody. Svedčí o tom obsah žaloby, keď žalobu odôvodnil tým, že žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok a porušila zmluvné dojednania. Opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe zodpovedalo právnym nárokom vyplývajúcim zo zmluvného vzťahu nie nárokom na náhradu škody v dôsledku úverového podvodu. Tomu tiež nasvedčuje žalobný petit, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 836,50 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od platnosti úveru 23.3.2006 do zaplatenia a nie náhrady škody.
22. Z vyššie uvedených dôvodov, a to pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Bol preto daný dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
23. Odvolaciemu súdu neušlo, že žaloba nemá všetky zákonom predpísané náležitosti (§ 42 ods. 3 Os.p. platného a účinného v čase začatia konania, ktorému zodpovedá § 127 C.s.p. - nie je podpísaná). Preto bude povinnosťou súdu vyzvať žalobcu na odstránenie vady žaloby postupom podľa § 129 C.s.p. a v konaní pokračovať len po jej odstránení.
24. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom (§ 379 písm. a) C.s.p.), odvolací súd súčasne so zrušením rozsudku, zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).