Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-74-2017.pdf
PDF · 177.91 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/74/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. L. P., narodený: XX.X.XXXX, bytom W. 1, H., 2. S. P., narodená: X.XX.XXXX, bytom V. XX, H. a 3. N. Remiáš, narodený: XX.X.XXXX, bytom G. XX, H., za účasti intervenienta: L. - K. a ochrana spotrebiteľa „K.", IČO: 42 343 828 so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, zastúpený advokátkou JUDr. Monika Marjanovič so sídlom Urbánkova 1526/6, Košice, IČO: 35 561 734, v konaní o zaplatenie 17.478,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 6. septembra 2016, č. k. 36C/170/2014-235
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1. až 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Intervenientovi na strane žalovaných priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom žalobu v plnom rozsahu zamietol (I) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným a intervenientovi trovy ich konania v plnom rozsahu (II).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku - aj po zmene žaloby
- žalobca domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 17.478,55 Eur titulom nárokov zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 530769343 zo dňa 25.11.2004, ktorú žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci uzavreli so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s.. Uplatnená pohľadávka 17.478,55 Eur predstavovala sumu 14.891,91 Eur - zostatok nesplatenej úverovej istiny a sumu 2.586,64 Eur úrok z omeškania. Ako príslušenstvo si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 14.891,91 Eur od 12.9.2012 do zaplatenia. Žalobca uviedol, že tieto nároky získal na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú ako postupník uzavrel so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 18.12.2008. Žalobný nárok voči žalovanému v 3. rade si žalobca uplatnil z dôvodu, že tento žalovaný sa za vrátenie poskytnutého úveru zaručil. Zmena žalobného petitu bola pripustená v tomto znení: „Odporca v 2. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.478,55 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 14.891,91 Eur od 12.9.2012 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovia v 1. a 3. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.029,04 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.4.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur
od 21.5.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.6.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.7.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.8.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.9.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.10.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.11.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.12.2009 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.1.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.2.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.3.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.4.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.5.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.7.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.8.2010 do zaplatenia, vo výške 9% ročne zo sumy 132,78 eur od 21.9.2010 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Splnením povinnosti jedným z odporcov zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia ostatných odporcov.“
3. Na strane žalovaných sa konania zúčastnil intervenient (pôvodne podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v postavení vedľajšieho účastníka - jeho účasť bola súdom prvej inštancie pripustená uznesením zo 17. februára 2015). V priebehu konania intervenient namietal, že podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách je možné postúpiť iba splatný záväzok, respektíve, že k postúpeniu pohľadávky je možné pristúpiť iba po tom, ako boli dlžníci, ktorí sú v omeškaní viac ako 90 dní vyzvaní bankou na úhradu záväzkov a zároveň upozornení na to, že banka pristúpi k postúpeniu pohľadávok. V tejto súvislosti intervenient namietal, že z tohto dôvodu môže byť zmluva o postúpení pohľadávok neplatná, pričom žalobca nepreukázal vyššie citované výzvy zo strany banky.
4. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že dňa 25.11.2004 uzavrela spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci Zmluvu o splátkovom úvere č. 0530769343, podľa ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovaným úver vo výške 9.958,18 Eur (300.000,- Sk) a žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutým úrokom pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 132,78 Eur (4.000,- Sk). Splátky mali byť podľa dohody uhradené vždy do 20. dňa v príslušnom mesiaci a posledná splátka mala byť uhradená dňa 20.11.2014. Žalovaní v 1. a 2. rade neuhradili veriteľovi zostatok úveru vo výške 17.478,55 Eur, ktorá pozostáva zo zostatku nesplatenej úverovej istiny v sume 14.891,91 Eur a úroku z omeškania v sume 2.586,64 Eur. Toto skutkové tvrdenie žalobcu podľa znenia § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) považoval súd prvej inštancie za nesporné. Žalovaný v 3. rade dňa 25.11.2004 podpísal so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. Dohodu o ručení, v rámci ktorej sa ako ručiteľ zaručil za splnenie záväzkov žalovaných v 1. a 2. rade vyplývajúcich z vyššie citovanej Zmluvy o splátkovom úvere č. 0530769343. Spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008 postúpila svoju vyššie uvedenú pohľadávku voči žalovanému postupníkovi, t.j. žalobcovi. Žalovaná v 2. rade a žalobca dňa 23.2.2009 podpísali Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, podľa ktorej žalovaný v 1. rade ako dlžník a žalovaná v 2. rade ako osoba pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení noviel (ďalej len „OZ“) uznávajú záväzok z vyššie citovanej zmluvy a zaväzujú sa ho splatiť v mesačných splátkach vo výške 20,- Eur. V bode 3.1 tejto dohody je uvedené, že žalovaní v 1. a 2. rade majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Túto dohodu za žalovaného v 1. rade bez jeho súhlasu podpísala žalovaná v 2. rade. Žalobca svojimi listami zo dňa 20.9.2010 oznámil žalovaným, že ako nový veriteľ podľa vyššie citovanej úverovej zmluvy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 20.9.2010. Táto skutočnosť je zrejmá z citovaných listov žalobcu (č.l. 137 - 139). Žalobca svojimi listami zo dňa 21.8.2012 oznámil žalovaným, že ako nový veriteľ podľa vyššie citovanej úverovej zmluvy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 21.8.2012. Táto skutočnosť je zrejmá z citovaných listov žalobcu (č.l. 154 - 156). Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ svojimi listami zo dňa 2.1.2009 oznámila žalovaným, že svoju pohľadávku podľa Úverovej zmluvy č. 530769343 na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008 postúpila žalobcovi. Súčasťou úverovej zmluvy boli jej všeobecné úverové podmienky. Podľa ich bodu 19.16. je banka oprávnená kedykoľvek postúpiť svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné.
5. Vyššie uvedený skutkový stav súd prvej inštancie podriadil pod ust. § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ďalej ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 5, § 524 OZ, § 92 ods. 7 Zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách (v čase platnom ku dňu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008), § 89 ods. 1 tretia veta Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (v čase platnom až od 10.6.2013), ust. § 39 OZ, pričom mal za preukázané, že medzi veriteľom a žalovanými vznikol záväzkový vzťah, obsahom ktorého bola povinnosť veriteľa poskytnúť žalovaným finančné prostriedky vo forme úveru a im zodpovedajúca povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť za podmienok stanovených zmluvou spolu s dohodnutým úrokom. Zmluva, ktorá je právnym titulom vzniku nárokov uplatňovaných v tomto konaní, má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmá nesporná skutočnosť, že žalovaní svoju povinnosť vrátiť poskytnutý úver doposiaľ vo výške uplatnenej žalobcom nesplnili. Je tiež nesporné, že pôvodný veriteľ a žalobca dňa 18.12.2008 uzavreli zmluvu, podľa ktorej v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka pôvodný veriteľ, t.j. banka, svoju pohľadávku z predmetného úveru voči žalovaným postúpil žalobcovi. Súd prvej inštancie vyvodil skutkový záver, že k postúpeniu pohľadávky došlo bez predchádzajúcej písomnej výzvy žalovaným na zaplatenie splatnej časti úveru (ktorú skutočnosť namietal aj intervenient zúčastnený na tomto súdnom konaní). Táto skutočnosť s ohľadom na znenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách má za následok absolútnu neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008, ktorou mal žalobca získať právo na zaplatenie pohľadávky z predmetného úveru voči žalovaným a to podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca nie je v tomto spore hmotnoprávne aktívne legitimovaný, pretože nie je vlastníkom predmetnej pohľadávky voči žalovaným, a preto bola žaloba bez ohľadu na ostatné námietky (premlčanie, okolnosti uzavretia zmluvy a pod.) v plnom rozsahu zamietnutá. Žalobca na podporu opodstatnenosti svojej žaloby poukázal na bod 19.16. Úverových podmienok, podľa ktorých bola banka oprávnená kedykoľvek postúpiť svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné. Možnosť, a teda aj zákonnosť, takejto odlišnej úpravy od zákona odôvodnil ustanovením v § 89 ods. 1 tretia veta Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Takáto argumentácia zo strany žalobcu nebola úspešná z dôvodu, že citované ustanovenie v Zákone o bankách bolo zákonodarcom prijaté až v čase od 10.6.2013, t.j. viac ako 4 roky po postúpení predmetnej pohľadávky.
6. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní, ako aj intervenient, ktorý vystupoval na ich strane, boli úspešní v plnom rozsahu, preto im súd priznal voči neúspešnému žalobcovi právo na nahradenie trov konania v plnom rozsahu. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
7. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s odôvodnením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní žalobca v prvom rade poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, spolu s podacími hárkami, preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré podľa jeho názoru bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (v súdenom prípade žalovaní) sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. júna 2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, na uznesenia Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2016, sp. zn. 5Co/228/2016, ako aj z 30. novembra 2015, sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája 2016, sp. zn. 1Co/387/2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre z 27. júna 2014, sp. zn. 9Co/133/2013. Preto podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Pokiaľ ide o postúpenie nesplatnej časti peňažného záväzku, žalobca v odvolaní uviedol, že ak by aj pripustil, že ust. § 92 ods. 8 ZoB upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, čo žalobca nepripúšťa, tak zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia požije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia, v ktorom sa uvádza: „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky (POZ: zákonodarca opäť cielene použil
pojem pohľadávka, nie jej časť) uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.“ Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný a s ktorým je dlžník v omeškaní, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. decembra 2015, sp. zn. 15Co/511/2015, na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo 4. novembra 2015, sp. zn. 7Co/540/2015, či rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 24. apríla 2014, sp. zn. 19C/34/2012. K otázke oprávnenia vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom odvolateľ uviedol, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok, pričom žalovaní sa dostali do omeškania, uvedené termíny neplnili a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca a to podaním z 21.08.2012 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“. Žalobca s poukázaním na ust. § 524 ods. 1, 2 OZ, článok V. bod l. Zmluvy o postúpení pohľadávok a bod 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok má za to, že postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinností dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pristúpil žalobca a to po postúpení predmetnej pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 29. mája 2015, sp. zn. 8Co/163/2015. Odvolateľ zastáva názor, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Pokiaľ ide o platnosť postúpenia pohľadávky a ust. § 92 ods. 8 ZoB, žalobca zastáva názor, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva, a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca zastáva názor, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50
ods. 1 ZoB. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015, v zmysle ktorého účelom § 92 Zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Vzhľadom na uvedené navrhuje vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia pohľadávky tak, ako to urobil český najvyšší súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor, a to, že porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám, predpokladaným Zákonom o bankách. Z vyššie uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB (ust. § 50 ods. 1 ZoB), nie však sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Vzhľadom k uvedenému má žalobca za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Ďalej žalobca upriamil pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. l k Zmluve o postúpení pohľadávok boli žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1247 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 ZoB, s poukazom na to, že omeškanie žalovaných trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade ust. § 92 ods. 8 ZoB (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo 16. marca 2016, sp. zn. 12Co/223/2015. Zároveň žalobca v odvolaní poukázal na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok a v tejto súvislosti aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. augusta 2016, sp. zn. 11Co/11/2015. Žalobca sa v ďalšom nestotožňuje ani s rozhodnutím o trovách konania, kedy súd prvej inštancie priznal osobitnému subjektu - Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ - nárok na náhradu trov konania v rozsahu l00 % s odôvodnením, že intervenient vystupoval na strane žalovaných, ktorí boli v plnom rozsahu úspešní a preto žalovaným a intervenientovi ako úspešným účastníkom priznal právo na nahradenie trov konania v plnom rozsahu. Poukázal na ust. § 255 ods. l, § 60, § 470 ods. 1, 2 a § 474 CSP a nakoľko prvoinštančný súd rozhodoval za účinnosti CSP (rozsudok bol vydaný dňa 06.09.2016), bol v zmysle prechodných a záverečných ustanovení povinný rozhodovať podľa CSP, hoci konanie začalo predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ust. § 255 ods. l CSP jednoznačne vymedzuje, že súd prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu. Ust. § 60 CSP zároveň vymedzuje, že stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ (ďalej aj „združenie“) je podľa názoru žalobcu v zmysle ust. § 95 ods. l CSP osobitným subjektom (nie stranou sporu). Na základe uvedeného žalobca nesúhlasí s priznaním nároku na náhradu trov konania združeniu. Ustanovenia CSP nedovoľujú súdu, aby pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v konaniach, ktoré boli začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP aplikoval iný režim než ten, ktorý je upravený v ust. § 251 - § 264 CSP. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu a preto v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko tento súd prizná len strane sporu (t. j. žalovanému a žalobcovi). Žalobca v ďalšom poukazuje na skutočnosť, že združenie, ktoré za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok vystupovalo v postavení vedľajšieho účastníka, nemá v súdenom prípade postavenie intervenienta podľa ust. § 81 a nasl. CSP, ale postavenie osobitného subjektu podľa ust. § 95 ods. l CSP, nakoľko sa jedná o právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Žalobca preto namieta neprípustnosť vstupu Združenia do konania z dôvodu nepreukázania súhlasu žalovaných. V zmysle ustanovenia § 95 ods. 1 CSP je nevyhnutnou súčasťou oznámenia Združenia o vstupe do konania súhlas strany, na ochranu práv ktorej má vystupovať. Vzhľadom na to, že Združenie takýto súhlas do dnešného dňa nepredložilo, žalobca zastáva názor, že nesplnilo podmienky na pribratie do konania a súd na jej podania nemal prihliadať. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň vyčíslil trovy odvolacieho konania do výšky 1.463,13 Eur, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za podané odvolanie vo výške 1.048,50 Eur a z trov právneho zastúpenia odvolacieho konania vo výške 414,63 Eur s DPH. Trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 404,33 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 10,30 Eur s DPH (podanie odvolania).
8. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Zároveň uviedol, že JUDr. Monika Marjanovič dostala od žalovaných súhlas na zastupovanie vo veci, pričom po ich osobnom stretnutí ich zastupovala aj na súdnych pojednávaniach.
9. Intervenient na strane žalovaných v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na ustanovenia § 524 a nasl. OZ, ktoré upravujú postúpenie pohľadávky a zdôraznil, že v tomto prípade sa právny predchodca a žalobca musia pri postúpení pohľadávky riadiť okrem všeobecných ustanovení OZ, aj ust. § 92 ods. 8 ZoB, ktorý umožňuje banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke, avšak po splnení určitých podmienok. S poukázaním na citované ustanovenie uviedol, že predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je písomná výzva banky a aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomuto bráni ust. § 524 a nasl. OZ a § 92 ods. 8 ZoB. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná, potom je postúpenie svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že žalovaným bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy, boli žalovaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov podľa § 92 ods. 8 ZoB, ktoré umožňujú bankám postúpiť svoje pohľadávky zo spotrebiteľských úverov.
10. Pokiaľ ide o odvolanie proti výroku, ktorým súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi (intervenientovi) poukazujúc na absenciu súhlasu žalovaných so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, intervenient uviedol, že vedľajší účastník mal rovnaké práva a povinnosti ako účastník, pričom konal iba sám za seba. Občiansky súdny poriadok účinný do 30. júna 2016 v ust. § 24 a nasl. umožnil každému dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolil. Takýmto zástupcom mohol byť aj advokát. Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach pritom nevylučoval, aby sa vedľajší účastník mohol dať zastúpiť zástupcom a aby mu mohla byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastúpením. Služba advokáta je pochopiteľná, nakoľko úspech v súdnom konaní závisí nielen od toho, kto a aké právo má, t.j. od hmotnoprávneho aspektu, ale aj od schopnosti toto právo uplatniť, t.j. od aspektu procesnoprávneho. Náklady s tým spojené sú účelné. Uvedené sa v plnej miere vzťahuje aj na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa v konaní zastúpiť advokátom. Poukázal na uznesenie súdu prvej inštancie zo 17. februára 2015, sp. zn. 36C/170/2014-145 o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ do konania, v odôvodnení ktorého súd konštatuje, že 4. februára 2015 vyzval vedľajšieho účastníka k predloženiu súhlasu žalovaných s účasťou vedľajšieho účastníka v konaní (§ 93 ods. 3 O.s.p.). Dňa 9. februára 2015 vedľajší účastník predložil súdu súhlas žalovaných so vstupom vedľajšieho účastníka v konaní s dátum súhlasu dňa 08.01.2015. Vedľajší účastník (intervenient) bol v priebehu súdneho konania aktívny, zúčastňoval sa pojednávaní a podával vyjadrenia. Preto s poukazom na ust. v § 470 odsek 2 CSP zastáva názor, že v danom prípade existuje kontinuita procesného postavenia združení na ochranu spotrebiteľov v súdnych konaniach začatých pred 01.07.2016, v ktorých splnili zákonné náležitosti pre ich vstup do konaní podľa právnej normy účinnej v čase vstupu, pričom tieto po uvedenom dátume majú byť procesne označené ako osobitné subjekty na strane účastníkov konania. Zo strany vedľajšieho účastníka, tak boli splnené všetky zákonné náležitosti v čase jeho vstupu do konania. Iným výkladom by tak do právneho poriadku Slovenskej republiky boli vnesené retroaktívne prvky, čo je podľa názoru združenia v rozpore so všeobecne platnou zásadou zákazu retroaktivity vyjadrenú v spojitosti s princípom právneho štátu, ktorý je zakotvený v čl. 1 ods. l Ústavy SR. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, navrhuje, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil v dikcii § 387 ods. 1 CSP. Intervenient si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 345,52 Eur bez DPH (písomné vyjadrenie á 336,94 Eur, 1 x režijný paušál 8,58 Eur) na účet právneho zástupcu intervenienta JUDr. Monike Marjanovič.
11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP). Pri zmenách právnych predpisov procesnoprávnej povahy platí zásada (vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku výslovne vyjadrená v § 470 ods. 1 CSP), že nové procesné právo (jeho zmeny) platí odo dňa nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy (Civilného sporového poriadku) i pre konania (spory) začaté pred nadobudnutím jej účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 veta prvá CSP).
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
13. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.9.2018 o 10.45 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 215/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3, § 378 ods. 1 CSP.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu uvedených v odvolaní, sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie i právnym posúdením prejednávanej veci, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
16. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
17. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
19. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom spore odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.
20. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) a b) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. Žalobca vo svojich odvolacích námietkach tvrdil (na rozdiel od súdu prvej inštancie), že je vo veci aktívne legitimovaný. Poukazoval na ust. § 526 ods. 2 OZ, podľa ktorého ak dlžníkovi postúpenie oznámi postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie platného postúpenia pohľadávky a dôvodil, že súd nemal v prejednávanej veci právo preskúmavať spôsob a platnosť postúpenia pohľadávky voči žalovaným.
22. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi, ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby žalobca svoju aktívnu legitimáciu v konaní súdu preukázal platným postúpením pohľadávky, nepostačuje, aby svoju aktívnu legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval v súvislosti s ust. § 526 ods. 2 OZ na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 210/2001, v zmysle ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, odvolací súd dáva do pozornosti odklon súdnej praxe od uvedeného rozhodnutia, ktorý vyplýva napr. z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája 2008, sp. zn. 2 Obo 49/2008, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2009, sp. zn. 1Cdo 76/2007, podľa ktorých v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky, je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.
23. Preto podľa posúdenia odvolacieho súdu postupoval súd prvej inštancie správne, ak vo veci skúmal otázku aktívnej legitimácie žalobcu a dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať svoju aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok z 18. decembra 2008, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa (Slovenskej sporiteľne a.s.) voči žalovaným ako dlžníkom. Ak ide o postúpenie pohľadávky, ktorej postúpenie zákon podmieňuje splnením zákonných podmienok (§ 92 ods. 7 zákona o bankách v znení platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2008), ktoré splnené neboli, ide o cesiu neplatnú od počiatku (ex tunc), ktorej neplatnosť nemožno zhojiť.
24. Podľa § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok z 18. decembra 2008, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
25. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami.
26. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie (viď bod 31 rozhodnutia súdu prvej inštancie), že v konaní žalobca nepreukázal doručenie výzvy dlžníkom, ktorá by predchádzala vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Z uvedeného dôvodu žalobca neuniesol v spore dôkazné bremeno.
27. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky týkajúce sa aktívnej legitimácie žalobcu, ktorými odvolateľ reaguje na právne dôvody súdu prvej inštancie o nedostatku jeho aktívnej legitimácie z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (§ 39 OZ) pre nesplnenie podmienok vyžadovaných v § 92 ods. 7 zákona o bankách, odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku, ktoré v tejto konkrétnej veci reaguje aj na podstatnú časť odvolacích námietok
28. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
29. Zároveň - na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku - odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, ktorý v rámci dovolacieho konania v obdobnej veci riešil otázku nastolenú dovolateľom, a to, či ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu (ktorý výklad zastával dovolateľ), alebo podmienok, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu (výklad podaný súdom). Dovolací súd sa stotožnil s výkladom podaným súdom a po vykonaní rozboru ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009 pôvodného odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č. 552/2008 Z. z.) dospel k tomu, že „celkom jednoznačne (ust. § 92 ods. 8, pozn. odvolacieho súdu) definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už ust. § 524 ods. 1 OZ), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité, viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť... Z takejto úpravy vyplýva zjavná neudržateľnosť argumentácie dovolateľa tým, že v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť... To obdobne platí aj o nosnej časti samým dovolateľom ponúknutej odpovede na otázku predostieranú dovolaním, teda že § 92 ods. 8 zákona o bankách ako celok treba chápať len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína, že splnením podmienok podľa prvej vety ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná osoba s rovnakým statusom. Tým, čo je ale z pohľadu správnosti úvah nižších súdov v prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu tým najdôležitejším, je to, že zadefinovanie v rámci bankového zákona podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky je z povahy veci úpravou, ktorej
zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie)..., ...na nesprávanie sa zákonom výslovne ustanoveným spôsobom, teda odmietnutie učiniť zadosť pomerne jednoznačnej právnej úprave, je potrebné nazerať ako na zakázané a teda i odporujúce zákonu. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ.). ... ak neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok bez ochoty alebo schopnosti žalobcu preukázať splnenie podmienky postúpenia reprezentovanej písomnou výzvou banky pred postúpením spôsobila nedostatok prechodu žalobou uplatneného práva na žalobcu a teda i nedostatok jeho aktívnej legitimácie konštatovaný už nižšími súdmi. Osobe s takýmto deficitom samozrejme nemohlo prislúchať ani oprávnenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a vzhľadom na už priblížené nazeranie na vec by do úvahy neprichádzalo ani odchýlenie sa účastníkov úverového vzťahu od úpravy celkom jednoznačnou pre jeden z nich“.
30. Podobne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 24. apríla 2017, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, zamietol dovolanie totožného žalobcu v obdobnej veci proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co 490/2016, konštatujúc, že „vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné... V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda, či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súdy oboch inštancií v tejto veci sa veľmi podrobne vysporiadali so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa neplatnosti právneho úkonu o postúpení pohľadávky, a dovolací súd si tieto skutočnosti všimol a v plnom rozsahu s ich uvedenými argumentmi súhlasí. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na
tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje... Podľa § 525 ods. 2 OZ nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka“. Dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj k judikátu uverejnenému v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR bol pod č. 119/2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, na ktorý žalobca opakovane poukazuje a ktorého publikovaná právna veta znie: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník“. Podľa názoru vec prejednávajúceho trojčlenného senátu sa jedná „o judikát v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Uvedený judikát primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa OZ obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia (§ 525 OZ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi, dochádza v prvom rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, a zároveň berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe (postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa. Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. K dovolateľovej argumentácii ohľadne jeho námietky, že § 92 ods. 8 ZoB upravuje výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky dovolací súd záverom podotýka nasledovné. Aj keď je uvedené ustanovenie § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol [napr. porovnaj novelu zákona o bankách účinnú od 1. januára 2017 (zákon č. 299/2016 Z.z.) - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu“.
31. V súvislosti s poukazom žalobcu na § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktorý podľa žalobcu pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovenia daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ust. § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov a zmluvné strany si v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok sporiteľne (klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, splatné, nesplatné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči klientovi) dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, odvolací súd zdôrazňuje, že bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. bol vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku napr. rozsudkami Okresného súdu Stará Ľubovňa z 20. decembra 2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešove z 25.septembra 2018, sp. zn. 13Co 34/2017, rozsudkom Okresného súdu Žilina
z 1. marca 2016, sp. zn. 6C 285/2013-172, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 26. októbra 2016, sp. zn. 7Co 270/2016. Vzhľadom na vyhlásenú neprijateľnosť tohto bodu VOP, pričom žalobca nepreukázal, že táto podmienka vo VOP bola so žalovaným individuálne dohodnutá (§ 53 ods. 1, 2, 3, 5 OZ v spojení s § 53d OZ), odvolací súd na túto argumentáciu odvolateľa uplatnenú až v odvolacom konaní neprihliadol.
32. Odvolaciu námietku žalobcu, poukazujúcu na nesprávny postup súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o vstup a nárok na náhradu trov konania Združenia - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ Prešov, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
33. Podľa ust.§ 25 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.
34. Podľa ust. § 52 ods. 3 a 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
35. Z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p., účinného do 30.06.2016 vyplýva, že vedľajší účastník (vrátane právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu) môže do konania vstúpiť z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Vedľajší účastník je teda procesne samostatný, čo vyplýva aj z § 93 ods. 4 O.s.p.. Ak účastník, na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje, vyjadrí nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania alebo s ďalším trvaním pôsobenia vedľajšieho účastníka v súdnom konaní, ide o návrh na vyriešenie prípustnosti vedľajšieho účastníctva a súd sa ním musel zaoberať po podaní takéhoto návrhu zo strany účastníka.
36. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2014), v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky pripomenul záväzky Slovenskej republiky plynúce z práva Európskej únie, konkrétne Smernice Rady č. 93/13/ EHS, v úvodnej časti ktorej Rada Európskych spoločenstiev deklaruje, že osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na tejto záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich sa zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom alebo správnym orgánom príslušným na rozhodnutie sťažnosti alebo na podanie návrhu na začatie príslušných súdnych konaní. S prihliadnutím na uvedené považoval Ústavný súd SR za odôvodnenú existenciu verejného záujmu na rozšírení okruhu subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých predmetom je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ktoré sami o sebe nemajú právny záujem na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov konania alebo tretích osôb (napr. spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení.
37. Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo 16. novembra 2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o. proti Ivete Korčkovskej) „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.
38. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (napr. rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII., s. 2928 a pod.).
39. Aktuálna úprava v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, avšak Združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala. Združenie teda účinne vstúpilo do konania, oprávnene sa konania zúčastnilo a účelne vynaložilo trovy aj za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku do 30.06.2016.
40. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22. novembra 2016, sp. zn. 6Cdo/181/2015, v ktorom najvyšší súd ustálil, že „na procesných právach a povinnostiach subjektu vystupujúceho v konaní (spore) ako vedľajší účastník nič nezmenila zmena právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá CSP zachované. Civilný sporový poriadok explicitne neupravil zánik inštitútu vedľajšieho účastníka k 01.07.2017.“ Z uvedených dôvodov odvolací súd posúdil aj výrok rozsudku o trovách konania ako vecne správny.
41. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosti a právne argumenty žalobcu uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neodôvodňujú iné rozhodnutie vo veci, preto rozsudok, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania Združenia - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, v dôsledku čoho mu trovy odvolacieho konania neprislúchajú, žalovaní boli v odvolacom konaní plne úspešní, avšak trovy odvolacieho konania im preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že stranám sporu vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1. až 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Na druhej strane, intervenientovi na strane úspešných žalovaných, trovy odvolacieho konania vznikli a tento si ich v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobca aj uplatnil, preto odvolací súd priznal intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).