Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/1/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobkyne: R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, G., právne zast. I.. W. N., advokátom, so sídlom J. Q. 7, G., proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 6C/142/2012-163 zo dňa 12. apríla 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 3.646,14 eur a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.646,14 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 55,64%.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že dospel k záveru, že namietaná nezákonnosť rozhodnutí sa týka len rozhodovania súdu ako orgánu činného v trestnom konaní v procesnom štádiu trestného konania po podaní obžaloby. Vzhľadom na mimoriadne zložitú skutkovú situáciu vo veci oprávnenosti a neoprávnenosti užívania bytu žalobkyňou v G., A.. N.. XX od momentu vznesenia obvinenia až po rozhodnutie súdu, ktorým bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby, je potrebné sa zaoberať z hľadiska času, v akom stave boli predovšetkým občianskoprávne a exekučné konania, ktoré sa týkali tejto veci, pretože tieto mali zásadný vplyv na činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Je potrebné brať práve v tejto veci mimoriadny zreteľ na okolnosti trestnej veci, pretože právny záver, podľa ktorého zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby štát, za ktorý koná GP /viď rozhodnutie NS SR 8Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015/, nemôže platiť absolútne bez zreteľa na okolnosti každej jednotlivej veci. Z obsahu pripojeného trestného spisu je zrejmé, že v čase, keď bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia obvinenej R. K., dňa XX.XX.XXXX bol skutočne právoplatný rozsudok súdu OS Prievidza 12C 65/2004 zo dňa 29.04.2008, právoplatný dňa 15.01.2009 a vykonateľným dňa 16.02.2009 v spojitosti s rozsudkom KS Trenčín sp. zn. 17Co 148/2008 zo dňa 16.12.2008, ktorým bola obvinená zaviazaná sa vysťahovať bez poskytnutia bytovej náhrady. V tomto čase bolo podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodné začatie trestného stíhania a aj vznesenie obvinenia pokiaľ sa žalobkyňa v byte zdržiavala, čoho dôkazom je i prebiehajúce exekučné konanie o to viac, že prvostupňovým rozsudkom došlo k zmene

skoršieho rozhodnutia, ktoré žalobkyňu oprávňovalo byt užívať. Je to preto, že súdne rozhodnutie vo veci 12C 65/2004 zo dňa 29.4.2008 bolo vydané až po tom /v dôsledku povolenej obnovy konania/, čo práve na základe predchádzajúceho súdneho rozhodnutia v tej istej veci 12C 65/2004 zo dňa 21.09.2005, právoplatným v spojitosti s rozsudkom KS Trenčín zo dňa 13.04.2006 sa stala nájomkyňou bytu žalobkyňa a práve na základe tohto práva nadobudla aj vlastníctvo k bytu zmluvou o prevode vlastníctva k bytu dňa 25.10.2006. Išlo o zložitý právny stav, keď aj po 16.02.2009 v prospech žalobkyni svedčalo jednak vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy a na druhej strane ju zaväzovalo súdne rozhodnutie o vyprataní bytu. Bolo preto dôvodné sa domnievať, že žalobkyňa sa dopustila trestného činu neoprávneného zásahu do práv k predmetnému bytu, ktorý skutok bol správne ohraničený časovým obdobím do 04.12.2009, kedy bol povolený odklad exekúcie. Ak dňa 04.12.2009 bolo právoplatne rozhodnuté o odklade exekúcie a v tomto rozhodnutí bola jednoznačne spochybnená povinnosť žalobkyni ako obvinenej vypratať predmetný byt a to aj za obžalované obdobie, a ktoré rozhodnutie upozorňovalo aj na prebiehajúce súdne konanie o neplatnosť zmluvy o nadobudnutí vlastníctva žalobkyni k predmetnému bytu, vyšli najavo také okolnosti, ktoré bránili súdu rozhodnúť vo veci vydaním trestného rozkazu dňa 31.12.2009 a následne vydaním odsudzujúceho rozsudku dňa 14.05.2010. Kým od začiatku exekučného konania po rozhodnutie súdu o odklade exekúcie mohli vyšetrovacie orgány a prokuratúra uzavrieť, že žalobkyňa sa dopustila trestného činu neoprávneného zásahu do práv bytu, vzhľadom na všetky okolnosti, a predovšetkým stále trvajúci a právoplatný rozsudok civilného súdu, ktorý ju zaväzoval byt vypratať, po tomto čase, teda po 04.12.2009, už trestný súd musel mať pochybnosti o dôvodnosti trestného stíhania, teda o tom, či žalobkyňa v súbehu s jej vlastníckym právom bola povinná byt aj za žalované obdobie vypratať alebo nie. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že žalobkyňa sa ako obžalovaná bránila práve týmito skutočnosťami, podporenými aj tým, že konanie, ktorým sa jej bývalý manžel domáhal neplatnosti zmluvy, ktorou nadobudla vlastníctvo k bytu bolo ukončené zamietnutím žaloby avšak z dôvodu procesných nedostatkov - viď rozsudok OS Prievidza sp.zn. 5Co 32/2009, právoplatný 28.10.2009. Správne potom odvolací súd pri zrušení prvostupňového rozsudku tento zrušil a konštatoval, že obvinená bola stále vlastníkom bytu. Uvedené však mohol konštatovať odvolací súd až po tom, čo došlo k právoplatnému odkladu exekúcie do skončenia konania prebiehajúceho vo veci 9C 206/2009, kde až rozsudkom zo dňa 15.06.2010, právoplatným 18.08.2010 bolo rozhodnuté, že kúpna zmluva, ktorou žalobkyňa nadobudla vlastníctvo k bytu je neplatná. Do tejto doby svedčalo v prospech žalobkyni jej vlastnícke právo, ktoré ju mohlo oprávňovať byt užívať, pretože účinky neplatnosti zmluvy nastali až právoplatnosťou tohto rozsudku. Práve vo vydaní odsudzujúceho rozsudku tak ako správne namietala žalobkyňa v konaní došlo k pochybeniu zo strany súdu a k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo následne ako nezákonne zrušené. Žalobkyňa sa v konaní pred súdom uvedeným bránila, čo vyplýva i z podaného odporu a priložených listinných dôkazov. Vzhľadom na uvedené preto súd dospel k záveru, že k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo až v procesnom štádiu trestného stíhania pred súdom, preto za zodpovedný orgán konajúci za štát v tejto veci považoval Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku aj na MS SR, z odpovede na žiadosť nevyplýva námietka tohto orgánu, že je nárok uplatnený u nesprávneho štátneho orgánu, preto sa javí obrana žalovaného v tom, že nie je zodpovedný za nárok žalobkyni, ako nedôvodná. Ak žalovaný nepostupoval vo veci tak, že túto žiadosť nepostúpil príslušnému orgánu tak, ako predpokladá § 15 ods. 2 zákona č. 513/2004 Z.z. v platnom znení, žalobkyňa dôvodne uplatnila nárok na súde voči tomuto orgánu /viď rozhodnutie NS SR 3Cdo 194/2010/.

3. Vo vzťahu k priznanej náhrade škody súd prvej inštancie uviedol, že po doplnení dokazovania a rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu dospel k záveru, že štát voči žalobkyni zodpovedá za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 zák. č. 514/2003 Z.z. a preto žalobkyni vzniká nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003. Žalobkyňa si v konaní uplatnila náhradu škody vo výške 685,85 eur, ktorá pozostávala z nákladov právnej pomoci vo výške 539,71 eur uhradených S. K.. C., avšak súd mal preukázané z vyjadrení I.. C. zo dňa 05.03.2013, že v trestnom konaní, v ktorom zastupovala žalobkyňu žalobkyňa jej žiadnu zálohu neposkytla. Je teda preukázané, že žalobkyni žiadna materiálna ujma z titulu vyplatených trov právneho zastúpenia I.. C. nevznikla. Žalobkyňa preto neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala v tejto časti oprávnenosť svojho nároku, a to v časti existencie vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s hore uvedeným nezákonným rozhodnutím.

Čo sa týka uplatnenej sumy 150 eur, ktorú mala zaplatiť firme O. W. s.r.o. za spracovanie odvolania, súd ani v tejto časti uplatnený nárok žalobkyni nepriznal z dôvodu, že uvedená spoločnosť nie je oprávnená poskytovať právne služby, prípadne zaplatená odmena nemôže byť trovami konania. Z uvedeného preto súd v časti nároku na náhradu škody považoval návrh za nedôvodný a zamietol ho. Žalobkyňou uplatnená suma vo výške 146,14 eur ako ušlá mzda žalobkyni bola priznaná, pretože žalobkyňa preukázala ušlý zárobok za účasť na šiestich úkonoch po 24,36 eur - priemerný zárobok z Y. a.s. G. / výsluch na polícii 3x, 1x preštudovanie vyšetrovacieho spisu, účasť na pojednávaní 1x OS Prievidza, 1x KS Trenčín/. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie v časti nároku na náhradu škody považoval návrh za dôvodný a v tejto časti uplatnený nárok priznal. Žalobkyňa sa domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4000 eur, ktorej dôvodnosť odvodzovala od toho, že počas celého trestného konania žila v strese. Ďalej tvrdila, že napriek zásade prezumpcie neviny väčšina obyvateľov sa touto zásadou neriadi a boli náchylní veriť, že trestný čin spáchala, týmto obdobím trpeli najviac deti a to preto, že v čase ich dospievania netrávila spolu s nimi čas v ich domácnosti. Všetky dôsledky kladie za vinu OS Prievidza za to, že čo mal riešiť prvé, tak to riešil ako posledné. Z bytu sa vysťahovala, žije v podnájme, je bezdomovec. Jej zlý psychický stav riešila návštevou psychiatrickej ambulancie, psychická trauma sa prejavila výrazne oznámením polície, že ju chcú zobrať do väzby. Z hľadiska posúdenia uvedených tvrdení žalobkyne bolo predovšetkým podstatné vyriešiť otázku vyplývajúcu z § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého predpokladom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd pri posudzovaní tohto nároku vychádzal zo záveru nadriadeného súdu, ktorý v zrušujúcom uznesení uviedol, že rozhodnutie KS v Trenčíne 23To 104/2010 zo dňa 25.11.2010 v zásade nie je možné vnímať ako dostatočné zadosťučinenie. Preto sa súd vzhľadom k záverom nadriadeného súdu opätovne zaoberal výškou náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na spôsobenú ujmu, následky a dĺžku a okolnosti trestného stíhania, z dôvodu, že žalobkyňa bola počas celého trestného konania vystavená stresu, úzkosti a došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, čo vyplýva zo svedeckých výpovedí a z lekárskej správy týkajúcej sa zdravotného stavu žalobkyne. Žalobkyni priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3500 eur a to aj z dôvodu, že žalobkyňa v konaní súdu aj ďalšou výpoveďou svedka C. K. syna žalobkyne preukázala, že ujma, ktorú súdu zdokumentovala, jej vznikla v prevažnej časti v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, resp. v dôsledku hrozby rozhodnutia o väzbe. Žalobkyňa preukázala príčinnú súvislosť medzi časťou nemajetkovej ujmy s trestným stíhaním, pretože sama vo svojej výpovedi uviedla, čo potvrdili aj jej synovia, že sa stretli s negatívnymi reakciami susedov. Vzťahy s deťmi boli dobré, napokon momentálne býva so synom avšak v čase, keď jeden zo synov bol maloletý a druhý plnoletý, nemohla im zabezpečovať celodennú osobnú starostlivosť a stráviť s nimi obdobie ich dospievania. Rovnako tak súdu preukázala, že mala psychické problémy aj v súvislosti s trestným stíhaním bola vystavená stresu úzkosti. V konaní bolo preukázané, že týmito psychickými problémami trpela aj pred obvinením, ale zhoršila sa situácia od podania obžaloby, t.j. od 23.09.2009 do oslobodzujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.11.2010 toto obdobie bolo časovo trvalo viac ako jeden rok.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 4685,85 eur, priznaná jej bola suma 3646,14 eur. Úspech žalobkyne v konaní teda predstavuje 77,82%, úspech žalovanej v konaní bol 22,18%. Súd vzhľadom k tomu, že čistý úspech žalobkyne bol vo výške 55,64%, preto teda žalobkyni náhradu trov konania priznal v rozsahu 55,64%. V zmysle ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie v ktorom namietal nedostatok oprávnenia konať za žalovanú, nesprávne posúdenie titulu uplatneného nároku, neexistenciu predbežného prerokovania ako aj splnenie predpokladov zodpovednosti za škodu. Žalovaný od začiatku súdneho konania argumentoval, že je dôležité správne označenie subjektu, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím už v návrhu na začatie konania, pričom súd je povinný postarať sa o opravu alebo doplnenie návrhu, aby v ňom bol účastník označený v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný zastúpený Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky upozorňoval na tú skutočnosť, že nedostatky v tom, kto koná za žalovaného, teda za Slovenskú

republiku majú povahu nedostatku procesných podmienok konania. Zároveň uviedol z akého dôvodu Ministerstvo spravodlivosti SR nie je oprávnené v tomto konaní zastupovať žalovaného Slovenskú republiku. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je upravená v § 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý zároveň vymedzuje príslušnosť štátneho orgánu konať vo veci zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená pri výkone verejnej moci. Orgánom konajúcim v mene štátu je orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, alebo ktorého nesprávnym úradným postupom škoda vznikla, pričom v trestnom konaní do úvahy pripadajú tri orgány a to vyšetrovateľ, prokurátor a súd. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku odkazuje na § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Žalovaný v tejto súvislosti namieta aplikáciu právneho predpisu neúčinnosti znení, avšak dopĺňa, že aj do 31.12.2012 platilo pravidlo vychádzajúce z judikatúry Najvyššieho súdu SR, že oslobodením spod obžaloby súdy odstraňujú protiprávny stav započatý uznesením o vznesení obvinenia. Orgánom oprávneným zastupovať štát v takýchto prípadoch je buď Ministerstvo vnútra SR, alebo Generálna prokuratúra SR. Žalovaný upozornil súd prvej inštancie aj na existenciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.10.2015 sp.zn. 8Cdo 289/2014, ktoré súdu aj predložil na pojednávaní dňa 19.10.2016. Osobitosť tohto konania je daná tým, že súd prvej inštancie v prvom rozsudku vo veci samej za nezákonné rozhodnutie ustálil tak uznesenie o vznesení obvinenia ako aj rozsudok Okresného súdu Prievidza a v druhom rozsudku už za nezákonné rozhodnutie označil len rozsudok Okresného súdu Prievidza. Toto rozhodnutie však nemožno považovať za nezákonné. Súd prvej inštancie v prvom rozsudku za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie o vznesení obvinenia a rozsudok Okresného súdu Prievidza, pričom odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 194/2010, v zmysle ktorej v prípade oslobodenia s pod obžaloby vzniká právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie vo svojom druhom rozsudku jednoznačne konštatoval, že v danej veci sa namieta na nezákonnosť rozhodnutí týka len rozhodovania súdu ako orgánu činného v trestnom konaní v procesnom štádiu trestného konania po podaní obžaloby. Žalovaný tento postup súdu hodnotí ako zjavne arbitrárny a nemajúci oporu ani v zákone č. 514/2003 Z.z., ale ani v judikatúre. Predmetný rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.05.2010 sp. zn 2T 271/2009 nikdy nenadobudol právoplatnosť, nemohol byť ani ako právoplatný zmenený alebo zrušený pre nezákonnosť a teda nepredstavuje nezákonné rozhodnutie a s titulu jeho vydania nemohla byť žalobkyni priznaná žiadna náhrada škody. Jediným prípustným titulom pre uplatnenie nároku na náhradu škody v prípade žalobkyne bolo uznesenie o vznesení obvinenia ako to v konečnom dôsledku uviedol aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa si na Ministerstve spravodlivosti SR uplatnila nárok na náhradu škody, ktorý bol odvodený od nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia súdu. Ministerstvo spravodlivosť SR nárok žalobkyne v tomto rozsahu prerokovalo a posúdilo ho ako nedôvodný. V procese predbežného prerokovania neboli pochybnosti o tom, z akého titulu si žalobkyňa nárok uplatňuje, nakoľko to vyplýva z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 20.07.2012, právny zástupca žalobkyne bol vyzvaný na odstránenie rozporov žiadosti spočívajúcich v odvodzovaní nároku od postupu a rozhodovania súdu s poukazom na judikatúru ohľadom nezákonnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní. Právny zástupca zotrval na tom, že škodu spôsobil Okresný súd Prievidza, avšak neuviedol, že z opatrnosti podal žiadosť aj na Ministerstvo vnútra SR. Žalovaný tak namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj splnenie podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody voči žalovanému zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR a to z dôvodu, že Ministerstvo spravodlivosti SR prerokovalo výlučne nároky uplatnené s titulu nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia súdu, Ministerstvo spravodlivosti SR upozorňovalo žalobkyňu na nezrovnalosti v ňou podanej žiadosti ohľadom titulu pre uplatnenie nároku na náhradu škody, Ministerstvo spravodlivosti SR neprerokovalo nároky uplatnené z titulu uznesenia o vznesení obvinenia nakoľko tieto neboli uplatnené a Ministerstvo spravodlivosti SR nemalo dôvod k postúpeniu žiadosti o predbežné prerokovania inému príslušnému orgánu. Žalovaný v zmysle vyššie uvedeného nebol v konaní zastúpený príslušným orgánom z dôvodu nesprávnej aplikácie § 4 ods. 1 a § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z., čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 pís. h) C.s.p. Súd prvej inštancie v otázke predbežného prerokovania nároku na náhradu škody Ministerstvom spravodlivosti SR dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil otázku oprávnenia Ministerstva spravodlivosti SR konať za žalovaného. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu škody pozostávajúcej z majetkovej škody vo výške 146,14 eur ako ušlej mzdy a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 500 eur. Žalovaný poukazuje na to, že okrem neexistencie nezákonného rozhodnutia v podobe rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.05.2010 sp. zn. 2T 271/2009, nebolo v danej veci preukázané ani splnenie podmienky vzniku škody - nemajetkovej ujmy a podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným

rozhodnutím súdu a uplatnenou škodou. Žalovaný má za to, že zo strany súdu prvej inštancie došlo pri posudzovaní otázky príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím súdu a uplatňovanou škodou k nesprávnemu právnemu posúdeniu ako aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie opomenul skúmanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím súdu a priznanou majetkovou škodou, pričom táto neexistencia je celkom zrejmá. Ušlá mzda za úkony uskutočnené pred vydaním namietaného nezákonného rozhodnutia súdu nie je v príčinnej súvislosti s rozhodnutím súdu. Škoda nemôže začať vznikať ešte pred samotnou škodovou udalosťou, pretože má byť následkom tejto škodovej udalosti. Rovnako v danej veci nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím súdu a priznanou náhradou nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybné, že súd sa pri skúmaní príčinnej súvislosti obmedzil na všeobecné tvrdenia o vplyve celého trestného konania na žalobkyňu. Neuviedol žiadne skutočnosti a úvahy, ktoré by preukazovali, že priznaná nemajetková ujma má byť náhradou za rozhodnutie súdu. Žalovaný namieta priznanie tak majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy žalobkyni z dôvodu nepreukázania ujmy ako aj dĺžky trvania úkonu z pohľadu ušlého zisku z dôvodu účasti na úkonoch v trestnom konaní. Nemajetková ujma nie je prostriedkom náhrady škody spôsobenej na zdraví. Škoda na zdraví je špecifickým nárokom na náhradu škody. Podľa názoru žalovaného v danej veci došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Napadnutý rozsudok trpí viacerými nedostatkami. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku oprávnenia Ministerstva spravodlivosti konať v mene žalovaného, nesprávne ustanovil titul pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nesprávne vyhodnotil aj splnenie podmienky predbežného prerokovania nároku na náhrady škody. Žalovaný žiadal rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.04.2017 č.k. 6C 142/2012-163 v napadnutej časti podľa § 388 C.s.p. zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa na odvolanie žalovaného reagovala vyjadrením zo dňa 29.05.2017, v ktorom prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že súhlasí so správnosťou rozsudku a súdu prvej inštancie a s dôvodmi tam uvedenými. Žalovaný namieta nedostatok oprávnenia konať za žalovaného - Slovenskú republiku. V predmetnej veci bolo účastníkom konania na strane žalovaného aj Ministerstvo vnútra SR, ktoré bolo zo zastupovania štátu vylúčené. Obidve ministerstvá a to Ministerstvo spravodlivosti SR aj Ministerstvo vnútra SR popieralo oprávnenosť zastupovať Slovenskú republiku. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR patrí medzi náležitosti návrhu aj riadne označenie štátu a orgánu, ktorý má za štát konať, ale je to práve povinnosťou súdu podľa § 21 ods. 4 veta 1. O.s.p. prizvať riadneho zástupcu, a preto z pohľadu žalobkyne je táto skutočnosť relatívne irelevantná. Napriek tomu si žalobkyňa myslí, že súd prvej inštancie rozhodol správne. Žalovaný v prípade námietky, kto má konať za Slovenskú republiku, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.10.2015 sp. zn. 8Cbo 289/2014, avšak z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že sa jednalo o iný právny základ. V danom konaní sa riešil kompetenčný spor medzi Ministerstvom vnútra a Generálnou prokuratúrou SR v prípade, keď bolo trestné konanie v prvej súdnej inštancií zastavené a obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený. V danej veci je zrejmé, že rozhodnutím okresného súdu sa následky pre žalobkyňu zhoršili. Bolo to rozhodnutie súdu ako inštitúcie, ktorá má hájiť spravodlivosť, ktoré žalobkyňu postihlo viac ako činnosť orgánov policajného zboru, resp. prokuratúry, ktorých úlohou v prvom rade je vec vyšetriť a v prípade pochybnosti, či sa jedná alebo nejedná o trestnú činnosť, predložiť na rozhodnutie súdu. Tento protiprávny stav, ktorý by pri správnosti rozhodnutia okresného súdu o zastavení konania skončil, pokračoval však až do právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne. Čo sa týka nezákonnosti, žalobkyňa má za to, že nezákonnosťou bolo samotné vznesenie obvinenia, avšak nezákonné bolo aj to, že prokuratúra konanie nezastavila a podala obžalobu, ale najmä to, ako rozhodol okresný súd, ktorý žalobkyňu spod žaloby neoslobodil. Z rozhodnutiach krajského súdu v trestnej veci jednoznačne vyplýva záver, že rozhodnutie okresného súdu bolo nezákonné. Je pravdou, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, avšak to nezhojuje skutočnosť, že sa jednalo o rozhodnutie nezákonné. Čo sa týka právoplatnosti, táto sa uvádza len pri podmienkach náhrady škody podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, avšak v § 5 ods. 1 sa pri nezákonnom rozhodnutí ako podmienka nezákonnosti neuvádza, že toto má nadobudnúť právoplatnosť. Nad rámec týchto skutočností žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu I.ÚS 274/05 č. 31/2006. Pokiaľ by bol správny názor žalovaného na strane 6 odsek 2 jeho odvolania, že jediným prípustným titulom pre uplatnenie nároku na náhradu škody v prípade žalobkyne, bolo uznesenie o vznesení obvinenia, tak by sa nezohľadnila právomoc prokuratúry a hlavne súdov konanie zastaviť. Žalovaný k predbežnému prerokovaniu na náhradu škody uviedol, že nebolo jeho povinnosťou postúpiť vec Ministerstvu vnútra ako oprávnenému orgánu na prejednanie veci z toho dôvodu, že žalobkyňa podala žiadosť na obidva orgány z dôvodu

opatrnosti. Uvedený postup však nevyplýva zo zákonného ustanovenia, ktoré v § 4 ods. 3 hovorí o povinnosti postúpiť podanie príslušnému orgánu. Ďalej žalobkyňa poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4MCdo 15/2009. K splneniu predpokladu zodpovednosti za škodu sa žalovaný vyjadril v tom zmysle, že samotné rozhodnutie okresného súdu, i keď nezákonné, nie je takým rozhodnutím, na základe ktorého by bolo možné priznať náhradu škody. Žalobkyňa podotýka, že bez ohľadu na to, ktorý štátny orgán zastupuje Slovenskú republiku, je potrebné sa vysporiadať so všetkými okolnosťami prípadu. Zo samotnej dikcie zákona vyplýva, že Slovenskú republiku by mal zastupovať jeden orgán, ktorý však musí byť schopný obsiahnuť celú problematiku bez ohľadu na to, že jednotlivé čiastkové obdobia trvania protiprávneho stavu spôsobili štátne orgány spadajúce pod rôzne orgány štátnej správy. Príčinnej súvislosti k vzniku škody žalobkyňa uvádza, že žalovaná zrejme opomenula skutočnosť, že príslušný štátny orgán zastupuje štát v konaní, ktoré prebiehalo na rôznych inštanciách a rôznych orgánoch štátu. Z tohto dôvodu sa súd potom správne vysporiadal s tým, že v danom trestnom konaní boli vykonané rôzne úkony, rôznymi orgánmi a v príčinnej súvislosti s týmito úkonmi od vznesenia obvinenia až po rozhodnutie krajského súdu vznikala aj škoda. Nie je možné, aby sa konanie rozčlenilo tak, ako to vyplýva z názoru žalované, že časť škody by sa uplatňovala proti Ministerstvu spravodlivosti a časť proti Ministerstvu vnútra a ešte aj časť proti Generálnej prokuratúre, nakoľko takýto postup zákon nepripúšťa. Argumentom k takémuto postupu je napríklad aj uplatnenie náhrady škody za právoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené v mimoriadnom odvolacom konaní. V tomto prípade by Ministerstvo spravodlivosti tiež mohlo argumentovať, že škoda alebo jej časť vznikla už v prípravnom konaní a že Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti za ňu nezodpovedá. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, žalovaný nenamietal, že nie je zrejmé, prečo súd priznal náhradu za stratu na zárobku za celé pracovné dni, keď úkon trval nie počas celého pracovného dňa, žalobkyňa uvádza, že úkony sa vykonávali buď v Prievidzi alebo v Trenčíne, pričom žalobkyňa dochádza na pracovisko mimo Prievidze. Týmto vznikala príslušná časová strata spôsobená cestovaním z miesta konania úkonu na pracovisko. Nástup na pracovisko v inej dobe ako na začiatku smeny nebol možný, nakoľko jej pracovnú činnosť bolo potrebné zabezpečiť počas celej pracovnej doby. V nemajetkovej ujme žalobkyňa uvádza, že názor vyjadrený žalovaným vyplýva z nedostatočného preštudovania spisu. Dôvodom vysťahovania sa z predmetného bytu bola práve skutočnosť, že žalobkyni hrozilo trestné stíhanie a odsúdenie, že neoprávnene užíva predmetný byt. Z tohto dôvodu sa z bytu odsťahovala aby zabránila trestnému stíhaniu aj keď sa jednalo o byt žalobkyne. Aj napriek tomu žalobkyňa bola odsúdená. Žalobkyňa žiadala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

7. Žalovaný na vyjadrenie žalobkyne vo svojom písomnom podaní uviedol, že žalobkyňa v bodoch 3, 5 až 9 svojho podania argumentuje v prospech záveru o príslušnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky konať v mene žalovaného v predmetnom súdnom konaní. Žalovaný zotrváva na všetkých svojich námietkach, ktoré uviedol v odvolaní, v zmysle ktorých Ministerstvo spravodlivosti SR nebolo oprávnené konať v mene žalovaného. Stotožňuje sa však s tvrdením žalobkyne, že jej je irelevantné, kto štát v konaní zastupuje, keď v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo 149/2011 má príslušný orgán ustáliť súd. Nemôže však prisvedčiť záverom žalobkyne ohľadom výkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo 289/2014, na ktoré žalovaný v odvolaní poukázal. Správnosť záverov žalovaného vyplýva z rozsudkov odvolacích súdov, napríklad rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.10.2016 č.k. 16Co 63/2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 02.08.2016 č.k. 13Co 213/2015. K tvrdeniu žalovaného uvedeného v odvolaní, že rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 14.05.2010 sp.zn. 2T 271/2009 nemôže byť titulom pre uplatnenie nároku na náhradu škody, nakoľko nejde o rozhodnutie, ktoré by spĺňalo atribúty nezákonnosti a ktoré tvrdenia žalobkyňa rozporovala, žalovaný uvádza, že v tejto veci rozhodoval Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací a rozhodoval o riadnom opravnom prostriedku proti neprávoplatnému rozsudku okresného súdu. Rozsudok Okresného súdu Prievidza nikdy nebol po právoplatnosti zrušený alebo zmenený pre nezákonnosť. Úmysel zákonodarcu bol taký, že nezákonnosť musí byť konštatovaná vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu. Podanie riadneho opravného prostriedku zákon predpokladá z toho dôvodu, že ak poškodený túto možnosť nevyužije hoci ním môže zabrániť prípadnému vzniku škody, ktorú mu spôsobí právoplatné rozhodnutie, za túto škodu potom nemôže niesť zodpovednosť žalovaný. Podanie riadneho opravného prostriedku je len ďalšou podmienkou, ktorá predchádza k okolnosti zrušenia právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť. Odkazy žalobkyne na rozhodnutie Ústavného súdu považuje žalovaný za nenáležitý. Žalobkyňa poukazovala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Mcdo 15/2009, z ktorého vyplýva záver, že „za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesením obvinenia, zastavenie

trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, a zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia.“ V danej veci súd priznal nárok z titulu rozhodnutia súdu a nie uznesenia o vznesení obvinenia. Neexistenciu nezákonnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza tak nemožno prehliadnuť. Opačný výklad by znamenal, že aj v prípade úspešnej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, by poškodeným vznikol nárok na náhradu škody, no tento záver nevyplýva ani zo zákona ani z príslušnej judikatúry. Žalovaný trvá na tom, že nakoľko rozsudok Okresného súdu Prievidza bol zrušený na podklade riadneho opravného prostriedku, teda pred nadobudnutím právoplatnosti, tento rozsudok nespĺňa atribúty nezákonnosti a nemožno na jeho podklade priznať žalobkyni nárok na náhradu škody. Žalovaný ďalej nesúhlasil ani s názorom žalobkyne prezentovanej vo vyjadrení k odvolaniu, ktorou by žalovaný navrhoval rozparcelovanie trestného konania v súvislosti s vyčíslenou škodou spočívajúcou v náhrade ušlého zárobku. Žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že vo vzťahu k majetkovej škode, ktorá bola žalobkyni priznaná v rozsahu 146,14 eur ako ušlý zárobok, súd prvej inštancie neuviedol žiadnu argumentáciu, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že priznaná ušlá mzda žalobkyni vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje vo vzťahu k nemajetkovej ujme jej stratou na zárobku došlo pravdepodobne k omylu keď žalobkyňa chcela odôvodňovať opodstatnenosť nároku na náhradu majetkovej škody v podobe ušlého zárobku. Žalovaný ďalej zotrval na všetkých svojich skutkových právnych záveroch, ktoré uviedol v odvolaní.

8. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.) v znení neskorších predpisov.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné vo výroku I. a výroku III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. K procesnému postupu odvolacieho súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 3 C.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Trenčíne v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, dňa 18.09.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Trenčíne, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku odvolacím súdom.

11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

13. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia. Svoje rozhodnutie riadne odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p..

14. K procesnému postupu odvolacieho súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. § 385 C.s.p., je potrebné uviesť, že v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 3 C.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Trenčíne v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, dňa 19.09.2018 a na webovej stránke

Krajského súdu v Trenčíne, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku odvolacím súdom.

15. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobkyne, ako aj k použitej obrane žalovaného. Nebolo možné súhlasiť s argumentáciou žalovaného, týkajúcou sa nedostatku oprávnenia konať za žalovaného, nesprávneho posúdenia uplatneného nároku ako aj neexistencie predbežného prerokovania. Súd prvej inštancie sa vyjadroval k nároku žalobcu, obrane žalovaného a k vykonaným dôkazom. Z titulu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza, že pri takomto postupe, t.j. pri aplikácii § 387 ods. 2 C.s.p., odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005). Odôvodnenie napadnutého rozsudku má náležitosti vyžadované v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 (v súčasnosti ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p.). V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu na odvolacom súde a k odôvodneniu jeho rozsudku sa poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, „ ... odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

16. Na zdôraznenie správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie odvolací súd k odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa nedostatku oprávnenia konať za žalovaného uvádza, že s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v ods. 27 napadnutého rozsudku, že nezákonnosť rozhodnutia sa týka rozhodovania súdu ako orgánu činného v trestnom konaní v procesnom štádiu trestného konania po podaní obžaloby, súhlasí. Súd prvej inštancie správne odôvodnil špecifickosť tohto prípadu vo vzťahu k subjektu, ktorý je oprávnený konať za Slovenskú republiku. Ani jedno z rozhodnutí, na ktoré žalovaný poukazoval, neriešilo obdobnú situáciu. Odvolací súd nemohol odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax, nakoľko daný prípad tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, je špecifický a bolo potrebné zohľadniť okolnosti trestnej veci, ktorá bola ojedinelá. Nie je možné bez zreteľa na konkrétnu vec aplikovať rozhodnutia, podľa ktorých zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby štát, za ktorý koná GP (napr. rozhodnutie NS SR 8Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015). Odvolací súd dodáva, že to bol práve okresný súd, ktorý obžalobu prijal, vydal trestný rozkaz a následne odsudzujúci rozsudok v čase, keď vyšli najavo okolnosti, ktoré spochybňovali povinnosť žalobkyne (obvinenej a následne obžalovanej v trestnom konaní) vypratať predmetný byt, pričom išlo podľa vyjadrenia odvolacieho súdu o nezákonné rozhodnutie. Túto špecifickosť prípadu, ako aj nezákonnosť rozhodnutia, súd prvej inštancie v uvedenom ods. 27 riadne zdôvodnil. Ďalším argumentom podporujúcim záver o oprávnení Ministerstva spravodlivosti SR konať za žalovaného

- Slovenskú republiku je ten, že žalobkyňa podala Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti SR (dňa 23.02.2012) a až následne na Ministerstvo vnútra SR (dňa 31.05.2012). Ministerstvo spravodlivosti SR sa na základe tejto žiadosti stalo orgánom verejnej moci konajúcej v danom prípade za štát.

17. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa uplatneného nároku na náhradu škody vyhodnotil odvolací súd tiež ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie riadne zdôvodnil škodu ako takú, všetky jej atribúty, ako aj priznanú výšku majetkovej a nemajetkovej ujmy a odvolací súd na toto odôvodnenie poukazuje (ods. 29, 30 a 31 napadnutého rozsudku). Vznik škody, nezákonné rozhodnutie ako aj

príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím bola v konaní jednoznačne preukázaná. Výška škody, ktorá bola uplatnená z titulu ušlého zárobku, bola uplatnená okrem iného aj z dôvodu účasti žalobkyne na pojednávaniach na okresnom súde, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie, ako aj na pojednávaní na krajskom súde. Nemajetková ujma priznaná vo výške 3.500 eur bola súdom prvej inštancie správne posúdená. Sám žalovaný vo svojom odvolaní skonštatoval, že zdravotný stav žalobkyne bol zhoršený aj z iných stresových faktorov, pričom uviedol okrem iného prebiehajúce civilné, exekučné a trestné konania. Boli to práve súdy, ktoré zastrešuje Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré žalobkyni spôsobili ujmu v podobe zhoršenia zdravotného stavu, ktoré ju vystavili psychickým problémom a stresovým situáciám, ktoré spôsobili to, že okolie žalobkyne (rodina, susedia, pracovný kolektív) ju vnímali negatívne, ako osobu trestne stíhanú, bez rešpektovania prezumpcie neviny. Súd ako orgán štátu, ktorý vykonáva súdnu právomoc a ktorého úlohou je ochrana práva <https:// sk.wikipedia.org/wiki/Pr%C3%A1vo> prostredníctvom vydávania súdnych rozhodnutí, dopustil vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom tento nezákonný stav bol odstránený až rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou, zrušil v celom rozsahu, žalobkyňu (v trestnej veci obžalovanú) oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nebol trestným činom.

18. K odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, odvolací súd uviedol svoje argumenty v ods. 14 tohto rozsudku. Skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti SR neprerokovalo nároky uplatnené žalobkyňou z dôvodov uvedených v odvolaní, nie je rozhodujúce. Ministerstvo spravodlivosti SR neuviedlo konkrétne dôvody, prečo nemalo dôvod na postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody inému - príslušnému orgánu. Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ vznikli na strane Ministerstva spravodlivosti SR akékoľvek pochybnosti o jeho príslušnosti konať vo veci žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, malo v zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 v spojitosti s § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vec bez ďalšieho postúpiť príslušnému orgánu a o tomto kroku žalobkyňu ako poškodenú informovať. Ministerstvo spravodlivosti SR tak neurobilo, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nepostúpilo inému orgánu a ani o tejto žiadosti (okrem listu, v ktorom žalobkyňu upozornilo na nezrovnalosti v jej žiadosti, pričom žalobkyňa na žiadosti zotrvala) nekonalo.

19. Ani v odvolacom konaní žalovaný neuviedol žiadne tvrdenia týkajúce sa veci samej, ktorými sa súd prvej inštancie nebol zaoberal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku I. a výroku III. ako vecne správne podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).