Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/402/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a členiek Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: MRA betón, s.r.o., so sídlom Sverepec 365, IČO:44 794 819, zastúpeného: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s.r.o., so sídlom Púchov, Dvory 1932, IČO: 36 867 454, proti žalovaným: 1/ JMD špedícia spol. s.r.o., so sídlom Ilava, Ružová 991/91, IČO: 31 571 522, 2/ P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. nad Q., I. II XX/XX, obaja žalovaní zastúpení: Mgr. Ján Matušov, advokát so sídlom Považská Bystrica, Stred 60/55, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 24C/26/2016-241 zo dňa 12. mája 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť vypratať pozemok parc.č. 2078/7 o výmere 7 591 m2, ostatné plochy a pozemok parc.č. 2078/2 o výmere 664 m2, ostatné plochy, pozamky zapísané na LV č. 1684, k.ú. Ilava, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Na základe skutočností, zistených vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 31 ods. 1, § 39, § 41, § 118 ods. 1, § 119 ods. 1,2, § 120 ods. 2, § 121 ods. 1, §123, § 126 ods. 1,2, § 129, § 135c ods. 1 až 3, § 663, § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 10 ods. 1,2, § 11 ods. 1,3, § 18 ods. 2 písm. d/, § 19 ods. 1,2 zákona č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách, § 24 ods. 1 až 3, § 31 ods. 6,14 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách, § 4 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, § 6 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, § 43 ods. 1, § 39a ods. 3 písm. b/, § 55 ods. 2 písm. b/, § 139b ods. 7 písm. b/, c/ zákona č. 50/1976 stavebný zákon. Uviedol, že žalovaní v konaní namietali, že žalovaný 1/ je okrem iného vlastníkom staveniska betonárky, ktoré predstavuje betónové plochy a upravený podklad, ktoré žalobca protiprávne užíva a tým neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva žalovaného 1/ a súčasne sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Účelom konania žalobcu teda nie je ochrana užívacích práv, ale znemožnenie prístupu žalovaným k ich nehnuteľnému a hnuteľnému majetku, ktorý sa na predmetných nehnuteľnostiach nachádza. Preto konanie žalobcu považujú za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Súd v podaní žaloby vo veci nevzhliadol rozpor s dobrými mravmi, pretože otázka určenia vlastníckeho práva k stavenisku betonárky nie je ukončená a je predmetom iného prebiehajúceho súdneho konania. Taktiež nie je zrejmé ako má žalobca podanou žalobou znemožňovať prístup žalovaného 1/ k jeho hnuteľnému majetku, keď sa práve podanou žalobou domáha aby si tento hnuteľný majetok z predmetných nehnuteľností vypratal. Žalovaní ďalej namietali, že im bol zo strany

Urbárskeho a pasienkového spoločenstva v Ilave (ďalej aj „UaPS“) udelený ústny súhlas s užívaním predmetných nehnuteľností, a teda predmetné nehnuteľnosti užívajú oprávnene. Výsluchom žalovanými navrhnutých svedkov G.. W. a M. však udelenie súhlasu preukázané nebolo, obidvaja zhodne uviedli, že po vypovedaní nájomnej zmluvy žalovanému 1/ mu v žiadnom prípade nebol z ich strany udelený ústny súhlas s užívaním predmetných nehnuteľností. Žalovaní ďalej namietali nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu že UaPS v Ilave v čase uzavierania nájomných zmlúv so žalobcom, na základe ktorých žalobca uplatňuje svoj nárok, ako aj so žalovaným 1/ nebolo spoločenstvom s právnou subjektivitou, o čom svedčí oznámenie z Okresného úradu Trenčín. Vo vyjadrení zo dňa 28.10.2016 však uviedli, že pozemkové spoločenstvo bolo spoločenstvom s právnou subjektivitou ale právnu subjektivitu stratilo, nakoľko zaniklo dňa 02.09.2003 výmazom, o čom má svedčiť výpis z internetového portálu zisk.sk. Vo vzťahu k tvrdeniu že pozemkové spoločenstvo nemalo právnu subjektivitu v čase uzatvárania nájomných zmlúv nakoľko zaniklo k 02.09.2003, súd prvej inštancie uviedol, že výpis z internetového portálu zisk. sk skutočnosť o výmaze UaPS v Ilave (nie Urbárskeho a pasienkového spoločenstva, poz. spol.) nepreukazuje. V prvom rade súd konštatuje že právnu subjektivitu UaPS v Ilave nemohlo stratiť výmazom ku dňu 02.09.2003 keď právnu subjektu do roku 2014 ani nemalo. Okrem toho, predmetný výpis sa týka pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou o čom svedčí práve uvedenie údaju „IČO“ na tomto výpise ako aj skratka „poz. spol.“, ktoré označenie musel v zmysle § 11 ods. 3 zákona č. 181/1995 Z. z. obsahovať názov spoločenstva s právnou subjektivitou. Pravdepodobne z uvedeného údaju žalovaní vyvodili záver o tom, že pozemkové spoločenstvo malo právnu subjektivitu, ktorú k 02.09.2003 výmazom stratilo. Ako však vyplýva z potvrdenia Okresného úradu Trenčín UaPS v Ilave bolo až do roku 2014 pozemkovým spoločenstvom bez právnej subjektivity a až následne v zmysle ust. § 31 a § 24 zákona č. 97/2013 Z. z. došlo k jeho transformácii na spoločenstvo s právnou subjektivitou. V prípade, že by spoločenstvo zaniklo v roku 2003 výmazom ako to tvrdia žalovaní (a teda od tohto času už spoločenstvo neexistovalo a vzniknúť malo opäť až v roku 2014) nie je potom zrejmé kto a na základe čoho a vo vzťahu k akému subjektu oznamoval Obvodnému lesnému úradu v Považskej Bystrici napríklad skutočnosť, že 14.12.2008 sa konalo valné zhromaždenie spoločenstva, ktoré rozhodlo o tom, že za spoločenstvo je oprávnený konať navonok G.. F. W.. Taktiež nie je zrejmé, ako mohlo neexistujúce spoločenstvo konať zasadnutie výboru UaPS Ilava dňa 17.06.2010, čoho preukázateľných výsledkom bolo aj doručenie výpovede žalovanému 1/ z nájmu (čl. 208), ku ktorému rozhodnutiu došlo práve na uvedenom zasadnutí a taktiež potom nie je zrejmé komu žalovaný 1/ hradil od roku 2003 nájomné, o ktorom tvrdil, že ho UaPS v Ilave hradil riadne a včas. K tvrdeniu, že pozemkové spoločenstvo právnu subjektivitu ani nemalo a teda nemohlo uzatvoriť nájomné zmluvy tak so žalobcom ako ani so žalovaným 1/, súd prvej inštancie uviedol, že UaPS v Ilave bolo zaevidované ako spoločenstvo bez právnej subjektivity dňa 23.02.1996 Obvodným úradom Ilava. Na základe notárskej zápisnice zo dňa 25.11.2003 ako aj zo dňa 11.01.2010 bolo spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností udelené plnomocenstvo (podľa § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka) Ing. F. W. a C. M. na zastupovanie vo veciach a) predaja a kúpy nehnuteľností UPS v Ilave b) uzatváranie nájomných zmlúv týkajúcich sa nehnuteľností UPS v Ilave. Z právnej povahy pozemkových spoločenstiev bez právnej subjektivity vyplýva, že toto samo podiely na spoločnej nehnuteľnosti nevlastní a nesmie ich nadobúdať ani od svojich členov. Pozemkové spoločenstvo spoločnú nehnuteľnosť len spravuje. Pod pojmom „spravovať“ treba rozumieť predovšetkým činnosť spočívajúcu v riadení, resp. vedení riadneho chodu spoločenstva. Ide preto o pojem širší, ako je „nakladanie s majetkom“ a zahŕňa v sebe užívanie požívanie úžitkov zo spoločnej nehnuteľnosti, nakladanie s majetkom v najširšom slova zmysle s výnimkou scudzenia. Preto nájomnú zmluvu na prenájom spoločnej nehnuteľnosti neuzatvárajú jednotliví členovia pozemkového spoločenstva ako prenajímatelia a vlastníci podielov, ale pozemkové spoločenstvo z titulu správy tohto majetku a súčasne zastúpené osobou (osobami) splnomocnenou konať v mene spoločenstva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/84/2014 zo dňa 28.4.2016). Pri uzatvorení nájomnej zmluvy so žalobcom bolo tak spoločenstvo v súlade so zákonom zastúpené G.. F. W. a C. M. (čl. 121). Na základe uvedeného je zrejmé, že pozemkové spoločenstvo bez právnej subjektivity je v zmysle § 10 ods. 1, 2 zákona č. 181/1995 Z. z. spôsobilé uzatvoriť nájomnú zmluvu tak, že v mene prenajímateľa vystupuje pozemkové spoločenstvo, ktoré je zastúpené splnomocnenými zástupcami. Žalovaní ďalej tvrdili, že nájomná zmluva žalobcu zo dňa 02.11.2011 je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko v čl. I sa uvádza, že prenajímateľ (v nájomnej zmluve označený ako Urbárske a pasienkové spoločenstvo v Ilave, zastúpené G.. F. W. a C. M. na základe dohody o plnomocenstve zo dňa 11.1.2010) je vlastníkom nehnuteľnosti, pričom vlastníkom nehnuteľností mohli byť len jednotliví spoluvlastníci. S uvedeným záverom o neplatnosti nájomnej zmluvy sa nie je možné stotožniť, nakoľko v opačnom prípade by sa jednalo o prísne formalistický výklad. Uvedený nedostatok považuje súd za formálny nedostatok ktorý však nemá vplyv na platnosť nájomnej zmluvy (nález Ústavného súdu SR

z 01.04.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014). Je viac ako zrejmé, že spoločenstvo - UaPS v Ilave združilo jednotlivých vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, ktorí z dôvodu účelnosti splnomocnili dve konajúce osoby na uzatváranie nájomných zmlúv týkajúcich sa nehnuteľností UaPS v Ilave. Tvrdenie, že prenajímateľ nakladal s predmetnými nehnuteľnosťami ako s vlastnými a len pre seba, nebolo navyše v konaní preukázané, nakoľko nebolo preukázané, že by príjmy napríklad z predaja či prenájmu neboli rozdeľované medzi jednotlivých členov, skôr naopak keď zo zápisnice z výročného valného zhromaždenia UaPS v Ilave, zápisnice z valného zhromaždenia UaPS v Ilave a notárskej zápisnice zo dňa 23.01.2014 vyplýva, že jednotliví členovia boli informovaní o finančnom hospodárení spoločenstva, o konkrétnych predajoch, o nákladoch, príjmoch, o výplate ich podielov ako aj o tom, že pre priznanie dane z príjmu predstavuje jeden podiel člena výšku 29 503,36 Sk. Z uvedeného vyplýva, že zisk z činnosti UaPS v Ilave bol rozdeľovaný medzi jeho jednotlivých členov, ktorí ho následne zdaňovali. Taktiež samotní svedkovia ako predstavitelia UaPS v Ilave uviedli, že nájomnú zmluvu podpisovali ako zástupcovia všetkých ostatných spoluvlastníkov. Okrem uvedeného vytýkaný nedostatok bol odstránený dodatkom č. 1 zo dňa 29.03.2016 kde sa uvádza, že „prenajímateľ je ex lege správcom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Ilava, ....., s osobitným zákonným oprávnením užívať, nakladať a vykonávať správu týchto nehnuteľností.“ Žalovaní taktiež ako dôvod neplatnosti nájomnej zmluvy žalobcu zo dňa 02.11.2011 videli v tom, že bol v rozpore s dobrými mravmi dojednaný aj účel nájomnej zmluvy medzi UaPS v Ilave a žalobcom keď v zmysle článku II. nájomnej zmluvy má byť jej účel okrem iného aj na rekonštrukciu a prestavbu priemyselného objektu postaveného na parcele č. 2079, ktorého výlučným vlastníkom je žalovaný 2/. V konaní bolo preukázané, že žalovaný 2/ je vlastníkom vyhoreného priemyselného objektu postavenom na parcele č. 2079 (bez vlastníctva pozemku), preto UaPS v Ilave nemohlo prenajať niečo čo nie je v jeho vlastníctve. Uvedené tak spôsobuje neplatnosť nájomnej zmluvy v časti dojednania účelu nájmu na „rekonštrukciu a prestavbu priemyselného objektu umiestneného na parc. č. KN 2079“, nie neplatnosť celej zmluvy a to z dôvodu obsahovej oddeliteľnosti tejto časti zmluvy od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka). Nájomná zmluva žalobcu mala byť ďalej podľa žalovaných neplatná aj z dôvodu, že plnomocenstvo na jej uzatvorenie neudelili všetci členovia spoločenstva (čo je podľa vyjadrenia žalovaných možné zistiť porovnaním výpisu z LV č. 1684 pre k. ú. Ilava a plnomocenstva). Súčasne uviedli, že pojem hospodárenie so spoločnou vecou nezahŕňa tiež oprávnenie spoločnú vec, a teda pozemky prenajať, nakoľko v danom prípade sa jedná o dispozíciu so spoločnou vecou. K uvedenému súd uvádza, že skutočnosť že uvedené plnomocenstvo nepodpísali všetci členovia spoločenstva nie je preukázaná len samotným uvedením mien, ktoré sú zapísané na súčasnom výpise z LV č. 1684 a nie sú uvedené na predmetnom plnomocenstve. Na preukázanie tejto skutočnosti bolo potrebné predložiť zoznam spoluvlastníkov aktuálny ku dňu spísania notárskej zápisnice o udelení plnomocenstva. Nie je totiž možné porovnaním súčasného stavu na LV č. 1684 zistiť počet spoluvlastníkov pred viac ako siedmimi rokmi a to aj v dôsledku predaja, darovania či dedenia jednotlivých podielov. Taktiež počet týchto spoluvlastníkov nie je možné ani vyvodiť zo záverečného poradového čísla ktoré označuje posledného spoluvlastníka, nakoľko poradové čísla spoluvlastníkov nenasledujú matematicky za sebou a viacerí spoluvlastníci sú uvádzaní opakovane. Bez ohľadu na uvedené však súd ďalej uvádza, že členovia spoločenstva vykonávajú svoje práva vyplývajúce im zo spoluvlastníctva spoločnej nehnuteľnosti na základe veľkosti ich podielu na spoločnej nehnuteľnosti (§ 19 ods. 1 zákona č. 181/1995 Z. z.) a to na valnom zhromaždení. Zo stanov spoločenstva (čl. 198) vyplýva, že každý člen má rozsah hlasovania vo veľkosti podielu. Valné zhromaždenie rozhoduje okrem iného aj o nakladaní - dispozícii so spoločným majetkom spoločenstva (§ 18 ods. 2 písm. d) zákona č. 181/1995 Z. z.). Z vyžiadaných stanov spoločnosti vyplýva že spoločenstvo rozhoduje na valnom zhromaždení na základe súhlasu nadpolovičnej väčšiny hlasov (čo je v súlade so zákonom č. 181/1995 Z. z. - § 19 ods. 1, 2 a § 18 ods. 2 písm. d)). Preto na nakladanie so spoločným majetkom spoločenstva a teda na uzatvorenie nájomných zmlúv postačoval súhlas nadpolovičnej väčšiny členov spoločenstva. Žalovaní ďalej tvrdili neplatnosť výpovede z nájmu danej žalovanému 1/, a to z dôvodu, že nie je preukázané že v mene UaPS v Ilave bol oprávnený konať Ing. W. samostatne, ďalej z dôvodu, že nebol daný výpovedný dôvod, nakoľko nájomné bolo zo strany žalovaného 1/ riadne uhrádzané a následne mala byť táto výpoveď neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi, nakoľko žalovaní predmetné nehnuteľnosti od roku 1992 užívali, zveľadili a dva krát uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve s UaPS v Ilave. Z oznámenia Okresného úradu Trenčín, pozemkový a lesný odbor zo dňa 21.12.2016 mal súd za preukázané, že v rokoch 2010, 2011 (výpoveď zo dňa 17.06.2010) bol oprávnený konať za UaPS v Ilave G.. F. W., ktorý bol splnomocnený konať navonok od 14.12.2008, kedy sa konalo valné zhromaždenie spoločenstva. Nebol preto dôvod aby predmetnú výpoveď nájomnej zmluvy podpisoval aj pán M.. V nájomnej zmluve zo dňa 30.12.2003 medzi žalovaným 1/ a UaPS v Ilave bolo v čl. VI dohodnuté, že nájom skončí písomnou dohodou zmluvných strán alebo písomnou výpoveďou. Vypovedať nájomnú

zmluvu môžu obe zmluvné strany. Výpovedná doba tejto zmluvy je tri mesiace a začína plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede druhej zmluvnej strane. Ako teda vyplýva zo znenia samotnej zmluvy, účastníci zmluvy sa dohodli, že vypovedať zmluvu môžu aj bez udania dôvodu, nakoľko výpoveď tak z jednej ako aj z druhej strany neviazali na splnenie žiadnych konkrétnych dôvodov. Na zasadnutí výboru UaPS v Ilave dňa 17.06.2010 (čl. 185) bol Ing. W. poverený výborom zaslať žalovanému 1/ výpoveď nájomnej zmluvy s výzvou na uhradenie dlžnej čiastky do 31.07.2010. V ten istý deň (17.06.2010) Ing. W. túto výpoveď aj skoncipoval, pričom v nej uviedol, že výpoveď je dávaná z dôvodu neplatenia nájomného za roky 2009 a 2010. Výpovedná doba začala plynúť dňom 01.07.2010 a končila 30.09.2010. Neuhradené nájomné za rok 2009 predstavovalo sumu 2 489,54 eur a nájomné za rok 2010 sumu 1 867,16 eur. Výpoveď bola žalovanému 1/ doručená dňa 21.06.2010. Z nájomnej zmluvy vyplýva (tak ako aj z predložených faktúr), že nájomné bolo hradené ročne, v príslušný rok. Žiadny zo žalovanými predložených listinných dôkazov týkajúcich sa platenia nájomného neobsahuje doklad o úhrade nájomného v roku 2009 a 2010. Ako vyplýva z výpisu z bankového účtu žalovaného 1/, nájomné za rok 2009 vo výške 2 489,54 eur bolo uhradené až v roku 2011, rovnako ako pomerné nájomné za rok 2010 vo výške 1 867,16 eur. Nebolo ani zistené, že by sa žalovaný 1/ počas obdobia skoro siedmych rokov domáhal neplatnosti tejto výpovede na súde, resp. platenie nájomného zo strany žalovaného 1/ do dnešnej doby. Vo vzťahu k neplatnosti výpovede z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný 1/ užíva predmetné nehnuteľnosti od roku 1992 (v roku 1992 sa stal na základe dražby vlastníkom stavby - ubytovací objekt na parcele EN 2079, nie predmetných pozemkov), nakoľko nájomná zmluva bola uzatvorená v roku 2003. Taktiež zmluva o budúcej zmluve z roku 1995 nepreukazuje že žalovaný 1/ tieto pozemky aj skutočne užíval, pričom uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve nie je dôvodom na rozhodnutie o neplatnosti výpovede z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi. Žalovaný 1/ sa v zmysle čl. III zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 15.06.2004 mohol domáhať v lehote jedného roka na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím, čo však neurobil. Navyše podľa vyjadrenia samotných žalovaných si zložený preddavok na kúpu predmetných nehnuteľností žalovaný 1/ započítal na nájomné. Súd v tejto časti zdôraznil, že okolnosťami súvisiacimi so staveniskom betonárky ELSA SB 20.1 vrátane vlastníckeho práva k nej ako ani pozemkom parc. č. 2079 o výmere 451 m2 na LV č. 1684, pre k. ú. Ilava vrátane priemyselného objektu na ňom postavenom súp. č. 723 sa nezaoberal, nakoľko určenie vlastníckeho práva k stavenisku betonárky je predmetom iného prebiehajúceho konania, konanie v časti vypratania pozemku parc. č. 2079 bolo zastavené, priemyselný objekt na ňom postavený ani nebol predmetnom tohto konania ako ani skutočnosť, či žalobca vyrába betón oprávnene alebo neoprávnene (čo je navyše predmetom šetrenia iných orgánov) a nemá pre prejednávanú vec (vypratanie predmetných pozemkov) relevantný význam. Na základe uvedených skutočností mal súd prvej inštancie za preukazné platné uzatvorenie nájomných zmlúv UaPS v Ilavae tak zo dňa 30.12.2003 so žalovaným 1/ ako aj zo dňa 02.11.2011 so žalobcom. K skončeniu nájomného vzťahu medzi žalovaným 1/ a UaPS v Ilave došlo na základe platnej výpovede danou jedinou na to oprávnenou osobou splnomocnenou konať navonok v mene spoločenstva a v súlade s podmienkami uvedenými v nájomnej zmluve. Následne súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný 1/ neoprávnene zasahuje do práva žalobcu užívať sporné nehnuteľnosti. Žalobca preto ako oprávnený detentor mal podľa § 126 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka právo žalobou na vypratanie nehnuteľnosti domáhať sa ochrany proti neoprávneným zásahom zo strany žalovaného 1/ v súlade s ust. § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie žalobe voči žalovanému 1/ vyhovel a uložil mu povinnosť vypratať predmetné nehnuteľnosti, keď medzi stranami nebolo sporné, že na predmetných nehnuteľnostiach sa naďalej nachádzajú betónové prefabrikáty tvaru T a betónové cestné panely. Uvedenú povinnosť uložil súd aj s poukazom na neoprávnené zasahovanie žalovaným 1/ do užívacieho práva žalobcu a to parkovaním nákladných motorových vozidiel, návesov a prívesov motorových vozidiel, starého železničného vozňa, plechových kontajnerov, oceľového zásobníka na pohonné hmoty atď na predmetných nehnuteľnostiach. Žalovaný 1/ týmto spôsobom užíval predmetné nehnuteľnosti aj počas trvania súdneho konania a to napriek výzve na vypratanie zaslanej mu právnym zástupcom žalobcu ešte pred jeho začatím. Následne tvrdil, že tieto nehnuteľnosti užíva oprávnene nakoľko mu bol udelený súhlas predstaviteľmi spoločenstva, čo však nebolo v konaní preukázané. Žalobou podľa § 126 Občianskeho zákonníka sa možno brániť proti neoprávneným zásahom, ktoré boli vykonané, trvajú alebo hrozí ich opakovanie. V rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdon 1626/96 sa konštatuje, že zákaz neoprávneného rušenia vlastníka veci podľa § 126 prichádza do úvahy tam, kde neoprávnené rušenie vlastníka zo strany rušiteľa trvá, resp. pokračuje, alebo tam, kde síce prestalo, avšak existuje nebezpečenstvo jeho opakovania v budúcnosti. Podľa R 65/1972 nie je vylúčené úspešné uplatnenia negatórnej žaloby aj po jednom čine, ktorý nezanechal následky, ak nie je možné vylúčiť, že by žalobcovi nehrozilo opakovanie tohto činu. Aj z uvedených dôvodov súd napriek

tomu že v súčasnosti na predmetných nehnuteľnostiach žalovaný 1/ nemá zaparkované nákladné motorové vozidlá, návesy a prívesy motorových vozidiel, atď, žalobe voči nemu vyhovel, nakoľko nie je možné vylúčiť opakovanie týchto zásahov, najmä keď je žalovaný 1/ okrem iného presvedčený o neplatnosti výpovede jeho nájomnej zmluvy v dôsledku čoho sa naďalej považuje za oprávneného nájomcu predmetných nehnuteľností. Preto považoval súd za potrebné rozhodnutím zabezpečiť stav užívania predmetných pozemkov trvalo do budúcnosti. Žalobca sa ďalej voči žalovanému 2/ domáhal vypratania osvetlenia, oplotenia a kanalizačnej prípojky (ďalej len „stavby“), pričom skutočnosť, že žalovaný 2/ je vlastníkom týchto stavieb nebola v konaní sporná. Na úspešnosť žaloby o vypratanie nehnuteľnosti však žalobca musel (okrem iného) preukázať, že žalovaný 2/ do jeho práva neoprávnene zasahuje, čo vo vzťahu k žalovanému 2/ však žalobca nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil. Len samotné konštatovanie že žalovaný 2/ je vlastníkom týchto stavieb uvedenú skutočnosť (o zásahu a navyše neoprávnenom) nepreukazuje. Žalovaný 2/ sa stal vlastníkom týchto stavieb v roku 1992 na základe privatizácie v zmysle zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby a uvedené stavby tvorili súčasť prevádzanej prevádzkovej jednotky ako jej „ďalšie základné prostriedky“. Uvedené stavby boli vybudované ešte predtým ako sa žalovaný 2/ vôbec stal ich vlastníkom. Žalobca tak nepreukázal akým spôsobom žalovaný 2/ ako vlastník týchto stavieb zasahuje do jeho užívacieho práva ako nájomcu predmetných nehnuteľností (a navyše neoprávnene), keď počas trvania nájomného práva žalobcu (ako ani počas trvania nájomného vzťahu žalovaného 2/ či po jeho skončení) žalovaný 2/ tieto stavby nebudoval a teda týmto spôsobom žalobcove užívacie právo neobmedzoval. Žalobca za zásah do svojho užívacieho práva považuje to, že na pozemku ktorý má prenajatý stoja, resp. stáli kamióny a ďalej na tomto pozemku stojí oplotenie, osvetlenie a pod povrchom tohto pozemku sa nachádza kanalizačná prípojka. S kamiónmi žalovaný stál na týchto pozemkoch na základe nájomnej zmluvy, po ukončení ktorej bolo ďalšie takéto státie neoprávnené. Pokiaľ však ide o stavby, ide o celkom odlišnú situáciu. Stavby - oplotenie, osvetlenie a kanalizačná prípojka sú na predmetnom pozemku umiestnené a stoja titulom vlastníckeho práva žalovaného 2/ k týmto stavbám, ktoré nadobudol predtým než sa žalobca stal nájomcom. Nakoľko vlastnícke právo naďalej trvá, nie je možné hovoriť, že týmito stavbami žalovaný neoprávnene zasahuje do užívacieho práva žalobcu. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že oplotenie je vysoké dva a pol metra (vrátane ostnatého drôtu) a pozostáva z betónového základu, ktorý je 50 - 60 cm v zemi, z ktorého sú vedené tyče na ktorých je uchytené pletivo. Je preto zrejmé, že sa v súlade s ust. § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka jedná o nehnuteľnosť. Rovnako za nehnuteľnosť súd prvej inštancie podľa § 43 stavebného zákona, § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka posúdil i osvetlenie. I kanalizačná prípojka je drobnou stavbou podľa § 139b ods. 7 písm. c) staveného zákona, ide o nehnuteľnosť, ktorá sa však do katastra nehnuteľností nezapisuje. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku, t.j. proti žalovanému 2/ zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/ čo do výroku I. a súvisiaceho výroku III. o trovách konania a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, pretože súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jedným z hlavných argumentov žalovaného 1/, že výkon práva zo strany žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, o čom predložil listinné dôkazy. Na pozemkoch má uložené betónové prefabrikáty tvaru T a betónové cestné panely, ktoré sú obsypané štrkom žalobcu, ktorý mu znemožňuje ich odvoz. V konaní predložil výzvy na upustenie od ďalšieho protiprávneho užívania staveniska betonárky a fotodokumentáciu, ešte vo februári 2016 vyzval žalobcu, aby odstránil z betónových prefabrikátov a cestných panelov svoj štrk a umožnil mu ich odvoz. Takto vyzýval žalobcu opakovane, pričom v konaní poukázal na vývoj vzájomných vzťahov medzi ním a žalobcom a okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby. Súd sa však s týmito argumentmi vôbec nevysporiadal, hoci ide o argumenty podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, pretože preukazujú, že podanie žaloby zo strany žalobcu bolo účelové a v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pričom žalovaný 1/ opätovne zdôraznil, že betónové prefabrikáty tvaru T a betónové cestné panely nemá na pozemkoch uložené svojvoľne, ale len preto, že mu žalobca znemožňuje ich odvoz. Bolo úlohou súdu vysporiadať sa s tým, z akého dôvodu sa na pozemkoch hnuteľné veci nachádzajú a či je tomu tak aj v čase vyhlásenia rozsudku. V tejto súvislosti navrhol vykonanie dôkazu - obhliadku pozemkov, ktorou by súd zistil skutkový stav. Bez vykonania obhliadky nemožno skutkový stav považovať za úplne a správne zistený. Nič na tom nemení ani argumentácia súdu prvej inštancie, že mu postačovala fotodokumentácia, pričom poslednú fotodokumentáciu predložil on, a tá preukazovala, že žalobca mu znemožňuje odvoz hnuteľných vecí

z pozemkov. Tieto skutočnosti v plnom rozsahu spochybňujú a vylučujú skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že by žalovaný 1/ v čase vyhlásenia rozsudku neoprávnene zasahoval do užívacieho práva žalobcu k pozemkom. Súd prvej inštancie vychádzal výlučne z toho, že žalovaný 1/ sa považuje za nájomcu pozemkov, ale išlo len o jeho procesnú obranu. Zotrval na svojej argumentácii ohľadne nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby, ktorú prezentoval už prvoinštančnom konaní. Pre posúdenie platnosti nájomnej zmluvy zo dňa 02.11.2011 bol rozhodujúci stav, ktorý existoval v čase podpisu. V tom čase nemalo Urbárske pozemkové spoločenstvo právnu subjektivitu, nemohlo byť vlastníkom pozemkov. S pozemkami mohlo nakladať výlučne so súhlasom jednotlivých podielových spoluvlastníkov, ktorý nebol udelený. Je si vedomý toho, že počet podielových spoluvlastníkov nemožno vyvodiť zo záverečného poradového čísla, uvádzaného vo výpise z LV, ale pri každom podielovom spoluvlastníkovi je tiež uvedený titul nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu s dátumom, kedy ho nadobudol. Plnomocenstvo na nakladanie s pozemkami nedali viacerí podieloví spoluvlastníci, ktorí boli spoluvlastníkmi v čase uzavretia nájomnej zmluvy. Aplikácia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je dôvodná ani z pohľadu budúcej hrozby zásahu do užívacích práv žalobcu, keďže táto hrozba nebola preukázaná.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného 1/ písomne vyjadril tak, že žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a uplatnil si trovy odvolacieho konania. Žalovaný 1/ odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ vidí v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré preukazuje výlučne tou skutočnosťou, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadne výkonu práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou vysporiadal, nielen v bode 70, ale aj v bode 79 a 80. Nie je odňatím možnosti žalovaného 1/ konať pred súdom okolnosť, že sa konajúci súd v rozsudku explicitne nevyjadril ku všetkým parciálnym žalovaným 1/ tvrdeným okolnostiam osobitne, rozsiahlo a podľa predstáv žalovaného 1/. Poukázal na postup žalovaného 1/ v konaní, ktorý primárne tvrdil, že má udelený ústny súhlas na užívanie pozemkov, potom následne začal namietať neplatnosť nájomnej zmluvy zo dňa 02.11.2011 uzatvorenej medzi žalobcom a podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností spravovaných Urbárskym a pasienkovým spoločenstvom v Ilave, neplatnosť výpovede nájomnej zmluvy žalovaného 1/ zo dňa 30.12.2003, po šiestich rokoch rešpektovania daného právneho stavu. Žalovaným 1/ popísaný priebeh odstraňovania betónových prefabrikátov a cestných panelov nezodpovedá skutočnosti. Nie je pravdou, že by mu neumožnil odstránenie týchto hnuteľných vecí z pozemkov, tieto skutočnosti nevyplývajú ani zo žalovaným 1/ predloženej fotodokumentácie. Napriek tomu, že mu poskytol náležitú súčinnosť, žalovaný 1/ si uvedené hnuteľné veci v dohodnutom termíne neodstránil. Zo strany žalobcu nebolo možné zabezpečiť žalovanému 1/ neobmedzený prístup k veciam za účelom ich odvozu, v čase, ktorý si žalovaný 1/ sám vymienil, pričom sťažený prístup žalovaného 1/ mal spočívať v tom, že žalobca mal v bezprostrednej blízkosti uložené štrkové frakcie. Umiestnenie štrkových frakcií žalobcu na pozemkoch je oprávneným výkonom jeho užívacích práv, ich umiestnenie nijako neobmedzovalo žalovaného 1/ v ich odstránení. Žalovaný 1/ má na predmetných pozemkoch uskladnené aj iné hnuteľné veci, čo preukazuje aj ním predložená fotodokumentácia. Postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal obhliadku na mieste samom, považoval za súladný s procesnými normami, pričom zdôraznil, že žalovaní navrhli vykonať tento dôkaz za účelom preukázania skutočností, že veci vo vlastníctve žalovaného 2/, sú nehnuteľnosťami, nie za účelom preukázania skutočnosti, že na dotknutých pozemkoch nemá žalovaný 1/ umiestnené žiadne hnuteľné veci. Súd prvej inštancie sa komplexne a správne vysporiadal s argumentáciou žalovaného 1/ ohľadne neplatnosti nájomnej zmluvy žalobcu a výpovede nájomnej zmluvy žalovaného 1/.

4. Žalovaný 1/ vo svojej odvolacej replike uviedol, že súd prvej inštancie sa v dostatočnom rozsahu nevysporiadal s konaním žalobcu, ktoré spočívalo v tom, že bránil žalovanému 1/ v odvoze betónových prefabrikátov a betónových cestných panelov z pozemkov. Otázka posúdenia konania žalobcu v rozpore s dobrými mravmi je podstatná pre rozhodnutie vo veci samej. Uvedené má za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Je nespochybniteľné, že ak je cestný panel alebo betónový prefabrikát zasypaný štrkom alebo k nemu nie je možný prístup, nemožno ho odviesť. V odprataní uvedených vecí mu žalobca bránil. Zotrval aj na svojich ďalších argumentov uvádzaných v odvolaní.

5. Žalobca vo svojej odvolacej duplike uviedol, že tvrdenie žalovaného 1/, že mu bráni v odvoze hnuteľných vecí nie je pravdivé a nebolo preukázané. Zopakoval svoju argumentáciu uvádzanú v predchádzajúcich písomných podaniach. V ďalšom písomnom podaní žalobca navrhol doplniť dokazovanie oboznámením sa dokumentáciou, nachádzajúcou sa v spise vo veci vedenej na Okresnom

súde Považská Bystrica pod sp.zn. 14Cb/77/2016, z ktorej je zrejmé, že niektoré hnuteľné veci žalovaného 1/ sa stále nachádzajú na predmetných pozemkoch.

6. Žalovaný 1/ zotrval na svojom tvrdení, že na pozemkoch nemá svojvoľne uložené žiadne hnuteľné veci. Žalobca sa snaží žalovaným zabrániť vo vstupe do areálu a na iné pozemky, ku ktorým nemá žalobca žiaden užívací titul. Žalobca znemožňuje žalovanému 2/ užívanie priemyselného objektu v jeho vlastníctve. Vyjadril sa k okolnostiam, týkajúcich sa konania vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.zn . 14Cb/77/2016. Žiadal, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470 ods. 1 , ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného 1/ nariaďovať pojednávanie.

9. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

10. V zmysle § 378 ods. 1 na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 .

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Žalovaný 1/ deklaroval vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ .

15. V súvislosti s uvedeným, pokiaľ žalovaný 1/ v odvolaní dôvodil, že odvolacia vada podľa § 365 ods. 1 písm. b/ má spočívať v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadne rozporu konania žalobcu (podania žaloby) s dobrými mravmi, odvolací súd podotýka, že tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998, R 2/2016) považovaná za procesnú vadu ( tzv. „inú vadu konania“), ktorá zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, a nie podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako sa mylne domnieva žalobca.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 76/07).

18. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

19. Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným 1/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol rozhodujúci skutkový stav, poukázal na ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; uviedol konkrétne dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že žalobca je vo veci aktívne legitimovaný, že samotné podanie žaloby, resp. správanie žalobcu nie je v rozpore sa dobrými mravmi a napokon, že žalovaný 1/ zasahuje neoprávnene do užívacieho práva žalobcu k nehnuteľnostiam tak, že na nich má uložené hnuteľné veci a žaloba bola podaná vo vzťahu k žalovanému 1/ dôvodne. Vysvetlil tiež dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že nájomná zmluva, na základe ktorej sa žalobca svojho práva domáha, je platným právnym úkonom, rovnako ako výpoveď z nájmu pozemkov daná žalovanému 1/ prenajímateľom. Zmienil sa tiež o dôvodoch, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že v súdenej veci nie je možné vylúčiť opakovanie zásahu zo strany žalovaného 1/ a existuje potreba zabezpečiť stav užívania nehnuteľností do budúcnosti. S uvedeným podrobným skutkovým a právnym posúdením veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu má odôvodnenie napadnutého rozsudku zákonné náležitosti a odvolateľ neopodstatnene namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Námietky žalovaného 1/, uvedené v odvolaní, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, a ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal, správne sa s nimi vysporiadal a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli žalovaným 1/ tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

20. Z týchto dôvodov si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 poukazuje.

21. Pre úplnosť a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného 1/, spočívajúcej v tom, že žalovaný 1/ na pozemkoch nemá svojvoľne uložené hnuteľné veci, pretože žalobca mu bráni v odvoze týchto vecí (betónové prefabrikáty tvaru T a betónové cestné panely), uvádza nasledovné:

22. V konaní bolo zistené a medzi stranami je ( i vzhľadom na ich vyjadrenia v odvolacom konaní) nesporné, že na pozemkoch, ktoré užíva žalobca na základe nájomnej zmluvy zo dňa 02.11.2011, sa nachádzajú hnuteľné veci, vlastnícky patriace žalovanému 1/ (betónové prefabrikáty tvaru T a betónové cestné panely). V konaní nebol zistený žiadny právne relevantný dôvod pre umiestnenie týchto vecí na daných pozemkoch, a preto bol potom správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ neoprávnene zasahuje do práva žalobcu 1/ (ako oprávneného detentora) užívať nehnuteľnosti. Pokiaľ

žalovaný 1/ namieta nedostatok súčinnosti zo strany žalobcu pri odstránení týchto hnuteľných veci z pozemkov, odvolací súd konštatuje, že v konaní žalobca preukázal, že žalovaného 1/ opakovane vyzval na odstránenie vecí z nehnuteľností, medzi stranami prebehla v tomto smere písomná komunikácia, avšak napriek tomu nedošlo k dohode o termíne a spôsobe odstránenia vecí z nehnuteľností. Samotná táto skutočnosť však nie je dôvodom na zamietnutie žaloby, keďže protiprávny stav naďalej pretrváva. Uvedené môže byť predmetom riešenia následne, v prípadnom vykonávacom (exekučnom) konaní, avšak neexistencia dohody strán o spôsobe a termíne odstránenia neoprávnene umiestnených hnuteľných vecí na pozemkoch, ktoré oprávnene užíva žalobca, nie je zákonným kritériom a ako taká nemá vplyv na úspešnosť žaloby na ochranu pred neoprávneným zásahom do užívacích práv žalobcu podľa § 126 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Umiestnenie štrku v blízkosti hnuteľných vecí patriacich žalovanému 1/ žalobcom pritom nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ale ako výkon práva žalobcu, keďže v konaní je nesporné, že žalobca podniká v oblasti výroby betónu a stavebníctva a pozemky, ktoré má v držbe potom užíva spôsobom súladným s predmetom jeho oprávnenej podnikateľskej činnosti.

23. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal ním navrhnutý dôkaz- ohliadku miesta samotného, za účelom zistenia, aké hnuteľné veci sa na pozemkoch nachádzajú, odvolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ( rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 52/03). Súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie strán sporu. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie ohľadom existencie hnuteľných vecí, nachádzajúcich sa na pozemkoch, ktoré užíva žalobca, oboznámením sa s fotodokumentáciou, predloženou v konaní oboma stranami, čo odvolací súd považoval za postačujúce, zodpovedajúce zásade rovnosti strán v civilnom procese, ktorá sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje civilný súd (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 43/95). Napokon, ako je uvedené vyššie, medzi stranami ani nebolo sporné, že žalovaný 1/ má na pozemkoch užívaných žalobcom uložené hnuteľné veci.

24. Na základe popísaných dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného 1/ nepovažoval za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1,2 ako vecne správny potvrdil.

25. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu.

26. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 súd prvej inštancie.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .