Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-73-2018.pdf
PDF · 147.91 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/73/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: KAPA-PRESS, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom v Košiciach, Dunajská 10, IČO: 36 184 454, zastúpený JUDr. Františkom Kočkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Stropkovská 48, proti žalovanému: Martin Kušnír - AGY BUTIK, s miestom podnikania 04023 Košice -Sídlisko KVP, Titogradská 15, IČO: 32465092, zastúpený JUDr. Janou Šándorovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 57, o zaplatenie 12.046,37 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II., č.k. 34Cb/73/2014
- 174 zo dňa 26.3.2018, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom rozsahu v prvom a treťom výroku.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.569,43 eur s 8,75% - ným ročným úrokom z omeškania od 11.12.2012 do zaplatenia, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, výrokom II. v prevyšujúcej časti konanie zastavil a výrokom III. priznal žalobcovi trovy konania v celom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa v tomto konaní pôvodne domáhal zaplatenia pohľadávky 12.046,37 eur s 9 % - ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.046,37 eur od 30.6.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania, titulom neuhradenia faktúr vystavených za dodaný tovar a dlžné nájomné.
3. Súd prvej inštancie rozhodol platobným rozkazom, proti ktorému podal v zákonnej lehote odpor žalovaný, v ktorom uznal svoj dlh do výšky 863,23 eur z titulu neuhradenia faktúry č. 70006530, č. 70006535 a č. 70006929. Zároveň uviedol, že v zostávajúcej časti dlh považuje za neopodstatnený, nakoľko mu neboli doručené zvyšné, žalobou uplatnené faktúry.
4. Neskôr žalobca svojimi podaniami zo dňa 24.10.2014 a dňa 9.1.2018 zotrval iba na zaplatení pohľadávky 11.569,43 eur spolu s 8,75 % - ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.569,43 eur od 11.12.2012 do zaplatenia s tým, že v prevyšujúcej časti vzal žalobu späť. Na základe týchto dispozičných úkonov žalobcu, súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 145 ods. 2 C.s.p. konanie, v časti rozdielu medzi žalobným petitom a čiastočnými späťvzatiami, zastavil.
5. Súd prvej inštancie z listinných dôkazov a to najmä prehľadu saldokonta neuhradených faktúr, zmlúv uzavretých medzi stranami sporu, predložených faktúr a vypočutých svedkov zistil, že žalobca ako
predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzatvorili dňa 14.1.2009 zmluvu o dodávke a odbere periodickej a neperiodickej tlače, predmetom ktorej bola dodávka a odber periodickej a neperiodickej tlače, knižných publikácií a ďalších neperiodických tlačovín podľa zoznamu (ďalej aj len „tovaru“) a podľa Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Prvé dodanie tovaru bolo zmluvne dojednané na deň 19.1.2009. Žalobca v spornom období, t.j. od 7.3.2012 do 28.6.2012 dodával v súlade s touto zmluvou žalovanému tovar. Odovzdanie tovaru prebiehalo zaužívaným spôsobom, a to tak, že žalobca vložil tovar do úložnej schránky stánku. Prijatie tovaru potvrdzovala predavačka, predávajúca v stánku v daný deň, svojím podpisom na dodacom liste. Podpísané dodacie listy, nepredanú tlač za ten ktorý deň (tzv. remitenta) spolu s podpísanými remitendnými listami denníkov a časopisov žalovaný vracal v daný deň žalobcovi. Následne bola remitenta zo strany žalobcu odúčtovaná v prospech žalovaného dobropismi. Rozdiel nezaplatených faktúr predstavuje peňažná pohľadávka 8.798,87 eur. V rovnakom období, na základe predmetnej zmluvy, dodával žalobca žalovanému aj cigarety a ďalší doplnkový tovar. Neuhradený zostatok za dodanie tohto druhu tovaru predstavuje peňažná pohľadávka 1.000,- eur z faktúry č. 191203765 znejúcej na sumu 2.767,97 eur, splatnej dňa 23.8.2011 a peňažná pohľadávka 153,04 eur z faktúry č. 191204022 znejúcej na sumu 1.420,19 eur splatnej dňa 5.10.2011, spolu pohľadávka 1.153,04 eur. Žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca zároveň dňa 31.5.2011 uzatvorili zmluvu o nájme predajného stánku, predmetom ktorej bol prenájom predajnej jednotky - stánku č. 22 nachádzajúceho sa v Košiciach, Luník VII - OC Terasa vrátane jeho príslušenstva od 6.6.2011 na dobu neurčitú. Žalovaný neuhradil mesačné nájomné za každý i započatý mesiac a za ostatné služby vo výške 202,19 eur s DPH mesačne, so splatnosťou 15 dní odo dňa vystavenia faktúry, spolu v sume 1.617,52 eur.
6. Ďalej súd prvej inštancie zistil z výpovede svedkyne D. P. P., že v roku 2012 na základe dohody o pracovnej činnosti pracovala pre paní H. ako predavačka v novinovom stánku pri obchodnom dome Terasa v Košiciach. Svedkyňa potvrdila, že žalobca do stánku tovar v spornom období dodával. Ráno po príchode do práce bol tovar už v úložnej schránke stánku. Jej úlohou bolo skontrolovať, či dodaný tovar korešponduje s tovarom uvedeným na dodacom liste, pričom svojím podpisom na dodacom liste potvrdila jeho prevzatie. Následne, na konci dňa vyhotovila doklad obsahujúci zoznam nepredanej tlače z toho ktorého dňa a odovzdala ho zástupcovi žalobcu. Zároveň potvrdila, že podpisy na dodacích listoch a remitendoch, ktoré jej boli predložené k nahliadnutiu sú jej.
7. Súd prvej inštancie zistil z výpovede svedkyne Ivice S., že v roku 2012 na základe dohody o pracovnej činnosti pracovala pre paní H. ako predavačka v novinových stánkoch pri obchodnom dome Terasa v Košiciach a neskôr na Moldavskej ulici v Košiciach. Potvrdila, že žalobca dodával do stánkov tlač, a to tým spôsobom, že po príchode zamestnankýň do práce tlač už bola zabalená. Po skontrolovaní dodaného tovaru zamestnankyne podpísali dodací list, pričom jedna kópia bola odovzdaná zástupcovi žalobcu a druhá kópia pani H.. Po skončení predaja v daný deň tzv. remitendou vracali nepredanú tlač, a to takisto na základe listov, ktoré podpisovali. Svedkyňa rovnako potvrdila, že podpisy na dodacích listoch, ktoré jej boli predložené k nahliadnutiu, sú jej.
8. Ďalej súd prvej inštancie zistil z výpovede svedkyne I. N., že v roku 2012 na základe zmluvy s pani H. pracovala v novinovom stánku na Moldavskej ulici v Košiciach. Potvrdila, že tlač bola žalobcom dodávaná do schránky stánku pred jej príchodom do práce. Po príchode do práce dodaný tovar odkontrolovala, porovnala ho s údajmi uvedenými na dodacom liste, ktorý podpísala. Po skončení dňa nepredanú tlač spísala, ako remitendu ju vrátila žalobcovi, pričom ako predavačka aj tieto remitendné listy podpisovala. Potvrdila, že podpisy na dodacích listoch a remitendných listoch, ktoré jej boli predložené k nahliadnutiu, sú jej.
9. Súd prvej inštancie zistil z výpovede svedkyne F. H. H., že z dôvodu zlej finančnej situácie ju bývalý manžel, žalovaný v tomto konaní, splnomocnil na niektoré úkony týkajúce sa prevádzky novinových stánkov. Na tomto základe niekedy v mesiacoch apríl - máj 2011 písomne uznala dlh voči žalobcovi. Dôsledkom zlej finančnej situácie bolo aj to, že do konca februára 2012 svedkyňa, resp. žalovaný ukončili dohody o pracovnej činnosti, ktoré so žalovaným mali uzatvorené panie S., N. a P. P. spôsobom „na hodinu ústne“. Stánky boli v prevádzke od marca 2012 len do 8. mája 2012, kedy boli zatvorené. V tomto období sa v stánkoch predával už len zbytkový tovar, žiadna tlač v tomto období dodávaná nebola. Tlač bola do stánkov zo strany žalobcu dodávaná iba do konca februára 2012. Uviedla, že oprávnením na potvrdzovanie prevzatia dodacích listov o dodaní tlačovín disponovala iba ona, nie predavačky. Poukázala, že si nevie vysvetliť, resp. zdôvodniť ako je možné, že všetky 3 vypočuté svedkyne po
nahliadnutí do dodacích listov z obdobia od marca do júna 2012 potvrdili, že podpisy sú ich a že tlačoviny preberali. Zároveň uviedla, že spôsob skončenia zmluvy o dodávke periodickej a neperiodickej tlače zo dňa 14.1.2009 jej nie je známy, pravdou je, že dňa 8.5.2012 stánky uzavrela a odvtedy sa v nich nič nepredávalo. Rovnako uviedla, že tabakové výrobky boli žalobcom dodávané len do roku 2011.
10. Súd prvej inštancie poukázal na procesnú obranu žalovaného, ktorý v jednotlivých písomných podaniach uviedol, že neuznáva dlžné nájomné za obdobie júl - október 2012 vyúčtované faktúrou č. 411200636 znejúcou na sumu 202,19 eur splatnou dňa 15.8.2012, faktúrou č. 411200731 znejúcou na sumu 202,19 eur splatnou dňa 20.9.2012, faktúrou č. 411200791 znejúcou na sumu 202,19 eur splatnou dňa 20.10.2012, faktúrou č. 411200911 znejúcou na sumu 202,19 eur splatnou dňa 20.11.2012, keďže mu žalobca dodával tlač do stánku len do júna 2012. Podľa jeho názoru nájomný vzťah k 31.5.2012 zanikol, nakoľko uskutočňovanie podnikateľskej činnosti žalovaného na tomto mieste sa v dôsledku zastavenia dodávky tlače z vôle žalobcu ako výhradného dodávateľa pre žalovaného stalo nemožným. Od júna 2012 nebolo možné stánok na zmluvne určený účel užívať. Poukázal, že tlač v období 7.3.2012 - 28.6.2012 žalobcom pre žalovaného dodávaná nebola. Podpisy na dodacích listoch nie sú jeho, ani jeho bývalej manželky, ktorú poveril správou novinového stánku. Podpisy nepatria ani jeho zamestnancom, nakoľko v roku 2012 žiadnych zamestnancov nemal. Rozpor medzi svojím tvrdením o nedodávaní tovaru v spornom období a predošlým tvrdením, že mu žalobca dodával tovar do júna 2012, zdôvodnil tým, že vychádzal zo žaloby a písomných vyjadrení žalobcu. Žalovaný vzniesol aj námietku pasívnej legitimácie v časti žalovanej sumy vo výške 8.798,87 eur za dodanie tlače v období od 7.3.2012 do 28.6.2012. Poukázal na skutočnosť, že v konaní doposiaľ nebolo preukázané, že vypočuté svedkyne boli v spornom období, teda od marca do júna 2012 v relevantnom právnom vzťahu k žalovanému, keďže tieto uviedli, že boli v pracovnoprávnom vzťahu s pani H. Dokonca sa v uvedenom období v prevádzkarni žalovaného už nenachádzali. Preto ich konanie spočívajúce v podpisovaní dodacích listov, ho nemôže zaväzovať. Zároveň namietal, že v priebehu zmluvného vzťahu strán sporu mu sporné faktúry boli doručené až po podaní žaloby na súd, dňa 7.12.2012.
11. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na tvrdenia žalobcu v priebehu sporu, teda že žalovanému tovar dodával zaužívaným spôsobom, t.j. noviny a časopisy boli dodávané do stánkov, ktoré žalovaný prevádzkoval, pričom prevzatie tovaru potvrdzovali zamestnankyne žalovaného podpisom dodacích listov prislúchajúcich k jednotlivým faktúram. O dodávaní tovaru až do doby ukončenia zmluvného vzťahu svedčí skutočnosť, že žalovaný vracal v remitende nepredané výtlačky, ktoré boli následne dobropisované. Žalobca taktiež potvrdil, že od júla 2012 žalobca prestal žalovanému dodávať tlač a doplnkový tovar, a to z dôvodu neuhrádzania faktúr za dodaný tovar. Z dôvodu nečinnosti žalovaného bol nájom skončený až v októbri 2012, kedy žalobca predmet nájmu fakticky prevzal.
12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení §§ 663, 671 ods. 1, 517 ods. 2, 563 Občianskeho zákonníka upravujúce nájomnú zmluvu, jej odplatnosť a určenie splatnosti pohľadávky, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce, ďalej podľa ustanovenia § 409 ods. 1, § 447 Obchodného zákonníka, upravujúce kúpnu zmluvu a povinnosti kupujúceho, podľa § 365, § 369 ods. 1ods. 1 Obchodného zákonníka, upravujúce omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce a dospel k záveru, že nárok na zaplatenie žalovanej sumy v zmysle citovaných zákonných ustanovení je daný z nasledujúcich dôvodov:
13. Súd prvej inštancie poukázal, že pokiaľ ide o nárok v časti týkajúcej sa dodania tovaru, spočiatku obrana žalovaného bola založená na tvrdení, že žalobca mu tovar dodával len do júna 2012. Neskôr tvrdil, že žalobca v konaní nepreukázal dodávanie tovaru v priebehu celého sporného obdobia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že dodanie tovaru v spornom období od 7.3.2012 do 28.6.2012 a množstve tak ako uvádza žalobca mal súd prvej inštancie za preukázané na základe zhodných výpovedí svedkýň (predavačiek), ktoré pri svojom výsluchu bez akýchkoľvek pochybností potvrdili, že predmetný tovar bol v spornom období do stánku dodávaný a že ho prevzali. Súd prvej inštancie mal dodanie tovaru za nesporné aj na základe dodacích listov podpísaných týmito svedkyňami a takisto i na základe dobropisov predstavujúcich rozdiel medzi dodaným a vráteným nepredaným tovarom (remitendou) v predmetnom období.
14. K námietkam pasívnej legitimácie žalovaného z dôvodu, že v stánkoch, kde bol tovar dodávaný, nepracovali zamestnankyne žalovaného, ale osoby majúce uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti s jeho bývalou manželkou, teda konanie svedkýň spočívajúce v podpisovaní dodacích listov, na čo
mala mať oprávnenie len jeho bývalá manželka, ho nemôže zaväzovať, prípadne k následne ďalším tvrdeniam žalovaného, že svedkyne, ktoré v konaní vypovedali, sa v spornom období už v stánkoch z dôvodu ich zatvorenia ani nenachádzali, a teda tovar od žalobcu nemohli preberať súd prvej inštancie uviedol, že vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci výlučne z hmotného práva, podľa ktorého strana je subjektom práva (povinnosti), ktoré (ktorá) je predmetom konania. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej, je základnou súčasťou každého súdneho konania. V dvojstranných právnych vzťahoch (sporových konaniach) ide o vecnú legitimáciu aktívnu na strane žalobcu a pasívnu na strane žalovaného. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Žalobca, ktorý podľa svojich tvrdení potvrdených zhodnými výpoveďami svedkýň (predavačiek) odovzdal tovar kupujúcemu jeho vložením do úložnej schránky stánku konal v súlade s čl. II bod 1 zmluvy o dodávke a odbere periodickej a neperiodickej tlače z 14.11.2009. Podľa názoru súdu prvej inštancie, vzhľadom na predmet zmluvy, bolo konanie žalobcu v tomto smere plne v súlade so zaužívanou praxou. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na ust. § 16 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je vylúčené zaťažovať žalobcu skúmaním, koho zamestnancom je tá ktorá predavačka, ktorá podpisom na dodacom liste potvrdila prevzatie dodaného tovaru.
15. Nakoľko ani jedná zo zmluvných strán neučinila kroky smerujúce k ukončeniu nájomného vzťahu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nájomný vzťah založený zmluvou o nájme predajného stánku uzatvorenej dňa 31.5.2011 stále trvá. Navyše, neuhradené nájomné do júna 2012 žalovaný žiadnym spôsobom v priebehu celého konania nerozporoval.
16. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zaslanie faktúr žalovanému, na základe ktorých si žalobca uplatňuje pohľadávku v súdnom konaní, nie je zákonnou podmienkou pre priznanie peňažného nároku žalobcu. Prípadné nedoručenie faktúry síce je nedodržaním zmluvného dojednania v zmysle čl. II. bod 9 zmluvy o dodávke a odbere periodickej a neperiodickej tlače zo dňa 14.1.2009 a môže mať vplyv na začiatok plynutia omeškania dlžníka, avšak toto porušenie zmluvnej povinnosti nemá za následok zánik povinnosti úhrady pohľadávky žalobcu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na článok IV. Finančné podmienky, bod 1 zmluvy o dodávke a odbere periodickej a neperiodickej tlače uzatvorenej dňa 14.1.2009, podľa ktorého vzhľadom na pravidelnosť vystavovania daňových dokladov za potvrdenie ich prevzatia možno považovať skutočnosť, že kupujúci neoznámil predávajúcemu, že ich nedostal. Uznanie dlhu žalovaným vo výške 863,23 eur z titulu neuhradenia faktúr č. 70006530, č. 70006535 a č. 70006929 pre rozhodnutie súdu v danej právnej veci nebolo smerodajné, nakoľko nezaplatenie predmetných faktúr nebolo predmetom konania.
17. Súd prvej inštancie tak s poukazom na v priebehu konania meniace sa tvrdenia žalovaného, mal za to, že obrana žalovaného vyznieva ako účelová, v snahe vyhnúť sa negatívnym následkom právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej. Niektoré z faktúr tvoriacich predmet sporu žalovaný žalobcovi čiastočne uhradil, čo mal súd prvej inštancie za preukázané na základe výpisov z účtu žalobcu. Žalovaný pritom v priebehu konania neuviedol, že by mu bol tovar, za dodanie ktorého faktúry žalobcovi čiastočne uhradil, dodávaný iným spôsobom ako tovar, ktorého dodanie poprel, t.j. iným ako štandardne zaužívaným spôsobom.
18. Súd prvej inštancie tak priznal žalobcovi v zmysle § 365 Obchodného zákonníka aj požadované zákonné úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po márnom doručení faktúr obsiahnutých v zásielke neprevzatej žalovaným dňa 10.12.2012, keďže z vyjadrenia žalovaného podaného na súde dňa 6.2.2018 vyplynulo, že faktúry, na základe ktorých si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie sumy tvoriacej predmet tohto konania, sa do dispozičnej sféry žalovaného dostali dňa 7.12.2012, t.j. v deň, ktorý časovo predchádza dňu, od ktorého žalobca žiada úroky z omeškania priznať, pričom podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., účinnom v tomto čase, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (základná úroková sadzba ECB k 11.12.2012 bola 0,75% ).
19. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, keďže jeho neúspech bol len v nepatrnej časti pokrytej späťvzatím žaloby v časti o zaplatenie 476,94 eur a v časti 9 % - ného ročného úroku z omeškania zo sumy 12.046,37 eur od 30.6.2012 do 10.12.2012.
20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to proti prvému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, teda proti výroku, ktorým súd vyhovel žalobe a proti výroku o nároku na náhradu trov konania pre žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.000,- eur s 8,75% - ným ročným úrokom z omeškania od 11.12.2012 do zaplatenia a žalovanému priznal náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Poukázal, že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie tak, že pokiaľ ide o dodanie tovaru v období od 7.3.2012 do 28.6.2012 a v množstve tak ako uvádza žalobca, uvedené mal preukázané na základe zhodných výpovedí svedkýň (predavačiek), ktoré potvrdili, že tovar prevzali. Dodanie tovaru malo byť nesporné aj na základe dodacích listov podpísaných týmito svedkyňami ako aj dobropisov predstavujúcich rozdiel medzi dodaným a vráteným tovarom (remitenda) v predmetnom období. Žalovaný však v konaní pred súdom prvej inštancie predložil mesačné výkazy poistného a príspevkov do Sociálnej poisťovne za rozhodné obdobie, z ktorých vyplýva, že vypočutým svedkyniam už nebola vyplácaná žiadna mzda, keďže pre žalovaného v tomto období už nevykonávali žiadnu prácu. Svedkyne pritom zhodne uvádzali, že mali uzavretú zmluvu s jeho bývalou manželkou, pani H.. Ak jeho bývalá manželka podpísala so svedkyňami dohody o pracovnej činnosti v spornom období v mene žalovaného, prekročila udelenú plnú moc, došlo z jej strany k excesu a preto nemôže byť z tohto právneho úkonu zaviazaný žalovaný, keďže takýto úkon neschválil. Aj keď v uvedenom období boli manželia, nejednalo sa v prípade uzavretia dohôd o pracovnej činnosti o bežnú vec, teda bývalá manželka potrebovala súhlas žalovaného, ktorým však nedisponovala. Za takéto konanie je zodpovedná pani H. a preto žalovaný nie je v spore čo do žalovanej sumy 8.798,87 eur pasívne legitimovaný. Ak pani H. uzavrela dohody o pracovnej činnosti vo svojom mene a na svoj účet, je rovnako zodpovedná za takýto právny úkon a následky z neho plynúce, teda aj za prípadnú škodu ním spôsobenú podľa § 3 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že dodanie tovaru žalobcom bolo realizované jeho vložením do úložnej schránky stánku, čo malo byť v súlade so zaužívanou praxou a ustanovením § 16 Obchodného zákonníka, keď bolo vylúčené zaťažovať žalobcu skúmaním, koho zamestnancom je tá ktorá predavačka, ktorá na dodacom liste potvrdila prevzatie tovaru, žalovaný poukázal, že žalobca mal podľa jeho názoru vedomosť o tom, že vypočuté predavačky v rozhodnom období nie sú zamestnancami žalovaného a teda nie sú oprávnené podpisovať dodacie listy, resp. remitendu z dôvodu, že pani H. pri uznaní dlhu žalovaného za obdobie 2010 - 4/2011 žalobcovi oznámila, že zistila v stánkoch obrovské manko a s dohodármi skončí pracovný pomer. Žalovaný zároveň poukázal, že v konaní vypočuté predavačky v období od 1.3.2012 do 28.6.2012 sa už ani nenachádzali v jeho prevádzkarni, čo vyplynulo z výpovede pani H., čo však označil súd prvej inštancie za účelovú obranu, pričom už neskúmal, či sa uvedené svedkyne v jeho prevádzkarni naozaj nenachádzali. Podľa názoru žalovaného, prevzatie tovaru žalovaným jeho vložením do úložnej schránky stánku podľa článku II. bod 1 zmluvy o dodávke a odbere periodickej a neperiodickej tlače bolo v rozpore s článkom III. bod 1, 6, 9 uvedenej zmluvy a predstavuje aj podstatné porušenie tejto zmluvy. Uznanie nároku žalobcu na zaplatenie sumy 8.798,87 eur súdom prvej inštancie je v rozpore s výpoveďou svedkyne H., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že periodická tlač bola žalobcom dodávaná len do 2/2012, pričom od 3/2012 boli stánky v prevádzke len v rozsahu, že sa v nich dopredával iba zbytkový tovar (žiadna tlač). Pritom od 2/2012 do 8.5.2012, keď stánky definitívne svedkyňa H. uzatvorila, už v stánkoch fyzicky nepredávali vypočuté predavačky, keďže zbytkový tovar dopredávala už len sama. Žalovaný zároveň poukázal, že uznáva sumu 1.000,- eur ako neuhradený zostatok z faktúry č. 191203765, pričom sa jedná o faktúru za dodanie doplnkového tovaru, nie tlačovín. Súd prvej inštancie ani náležite neskúmal v priebehu konania, či a ako bol žalovanému tento doplnkový tovar dodaný. Svedkyňa F. S. uviedla, že cigarety a doplnkový tovar nosila do stánkov pani H. potom, čo ich prevzala od žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností v konaní preukázané, že doplnkový tovar, za ktorý čiastočne uhradil faktúry mu bol dodaný štandardne zaužívaným spôsobom, ako uzavrel súd prvej inštancie. Žalovaný sa taktiež nemôže stotožniť so závermi súdu prvej inštancie, že nájomný vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o nájme predajného stánku zo dňa 31.5.2011 trvá, keďže už v podaní zo dňa 1.9.2015 poukazoval na článok VII. bod 6 zmluvy o nájme, podľa ktorého nájom zaniká zánikom predmetu nájmu a tiež s poukazom na článok I. bod 2 zmluvy o nájme, podľa ktorého prenajímateľ prenajíma nájomcovi stánok v stave spôsobilom na zmluvné užívanie, keďže nájomca sa zaviazal užívať stánok výlučne na predaj tlačovín, ktoré mohol kupovať výlučne od prenajímateľa. Ak žalovanému prestal žalobca dodávať do predajných stánkov tlačoviny, tak sa predajný stánok nemohol užívať na určený účel. Aj keď stánok fyzicky nezanikol, zanikol predmet nájmu ako taký, teda uskutočňovanie
podnikateľskej činnosti žalovaného na tomto mieste podnikania sa v dôsledku zastavenia dodávky tlače stalo nemožným, keďže žalobca bol podľa zmluvných podmienok jeho výhradným dodávateľom.
21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správne. Uviedol, že žalovaný namieta skutkový záver súdu prvej inštancie, že predmetný tovar v spornom období bol zo strany žalobcu dodávaný žalovanému, čo potvrdili svedecké výpovede jeho zamestnankýň. Žalovaný opätovne zopakoval svoju procesnú obranu v konaní, že nešlo o pracovníčky žalovaného ale o pracovníčky pani H., čo preukazoval mesačnými výkazmi poistného a príspevkov do Sociálnej poisťovne, z ktorých vyplynulo, že v rozhodnom období vypočutým svedkyniam nebola vyplácaná žiadna mzda. Tieto dôkazy však nemôžu vyvracať zhodné výpovede týchto svedkýň, ktoré bez akýchkoľvek pochybností potvrdili, že pracovali v predajných stánkoch v uvedenom období, prijímali dodávaný tovar od žalobcu, čo potvrdzovali svojimi podpismi na dodacích listoch. Zároveň potvrdili, zhodne s listinnými dôkazmi, ktoré predložil žalobca, že po skončení predaja v daný deň, tzv. remitendu (nepredanú dennú tlač a časopisy) vracali žalobcovi na základe dodacích listov, ktoré podpisovali. Súd prvej inštancie na základe týchto nespochybniteľných svedeckých výpovedí, ako aj listinných dôkazov (faktúr, dodacích listov, dodacích listov o tzv. remitende) dospel k správnemu skutkovému záveru, že žalobca na základe uzavretej zmluvy dodal žalovanému ako kupujúcemu tovar, ktorý následne vyfakturoval faktúrami, ktoré boli prílohou žaloby. Žalobca sa taktiež stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v spore a dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie dlžného nájomného, keďže žalovaný riadnym spôsobom neukončil nájomný vzťah založený zmluvou o nájme predajného stánku zo dňa 31.5.2011. Žalobca až v októbri 2012 bez účasti žalovaného fakticky prevzal stánok do svojej dispozície, preto je žalovaný povinný za uvedené obdobie uhradiť žalobcovi nájomné v dohodnutej výške. Procesná obrana žalovaného je účelová, keďže žalobca v rámci konania predložil dostatok relevantných dôkazov, ktoré nepochybne preukazujú, že žalovaný nárok voči žalovanému je opodstatnený. Žalovaný síce podal odolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, no neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, v čom súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec.
22. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že sa žalobca nevyjadril k zásadne námietke, že mal vedomosť o tom, že vypočuté svedkyne pani N., S., P. - P. už v rozhodnom období, teda od 7.3.2012 do 28.6.2012 neboli oprávnené podpisovať dodacie listy ani remitendu, keďže bývalá manželka žalovaného oznámila žalobcovi, že zistila v stánkoch obrovské manko a že s nimi končí pracovný pomer. Konanie týchto osôb tak žalovaného nemôže zaväzovať, keďže žalobca vedel po uznaní dlhu, že tieto svedkyne nie sú oprávnené ďalej podpisovať dodacie listy, remitendu a teda konať v mene žalovaného. Súd prvej inštancie tak vzal za preukázané výpovede vypočutých predavačiek. Je logické, že vypočuté svedkyne vypovedali v prospech žalobcu a to preto, že v zmysle § 3 ods. 2 Obchodného zákonníka by boli zodpovedné s jeho bývalou manželkou za spôsobenú škodu a tiež s prihliadnutím k spôsobenému obrovskému manku, ktoré v konaní popreli. Uviedol, že na podporu svojich tvrdení predložil súdu prvej inštancie výpis z bankového registra z ktorého vyplýva, že v roku 2011 čerpal kontokorent vo výške 26.555,- eur z ktorého jednorazovo vyplatil dlh voči žalobcovi na základe uznania dlhu z apríla 2011, ktoré však žalobca nepredložil. Poukázal, že je absurdné, aby mu žalobca dodával tlačoviny potom, čo v tom čase jeho manželka v jeho mene na základe splnomocnenia podpísala v apríli 2011 uznanie dlhu vo výške viac ako 25.000,- eur, pričom už v minulosti pri omnoho nižších faktúrach mu žalobca pozastavoval dodávku tlače. Žalovaný zároveň poukázal na podanie žalobcu zo dňa 17.5.2017, kde tento uviedol, že riadne dodával tlač a noviny do predajného novinového stánku a tovar za žalovaného, resp. jeho bývalú manželku preberali jeho zamestnanci, teda pripustil, že tovar dodával žalobca žalovanému, resp. jeho bývalej manželke. Ak jeho bývalá manželka preberala tovar bez vedomia a súhlasu žalovaného prípadne aj tržby za tento tovar, došlo z jej strany k excesu, keďže nebola na to splnomocnená a nejedná sa o bežnú vec medzi manželmi. Preto žalobca nemôže byť zodpovedný za takýto právny úkon, resp. spôsobenú škodu. Po tom, čo bolo v stánkoch zistené obrovské manko a po podpísaní uznania dlhu, sa nejednalo o obvyklú obchodnú činnosť v prevádzkarni žalovaného. Uviedol že žalobca sa nevyjadril k námietkam žalovaného o nemožnosti užívania predmetných novinových stánkov. Potvrdil, že správou novinových stánkov v rozhodnom období bola poverená jeho bývalá manželka, pričom súdu prvej inštancie vo svojich vyjadreniach uvádzal iba informácie o spore, ktoré mal od nej, keďže sporné faktúry mu žalobca do začiatku konania nedoručil, hoci predtým ich žalobca doručoval práve žalovanému. Nedoručenie faktúr na základe ktorých si žalobca uplatňuje peňažný nárok v konaní voči žalovanému len podporuje jeho tvrdenia, že tovar v rozhodnom období mu nebol riadne dodávaný žalobcom. Procesná obrana žalovaného spočívala v tom, že sa bráni voči tomu, aby bol zaviazaný na zaplatenie za tovar,
ktorý mu riadne nebol dodaný žalobcom, žalovaný ho nepredával vo svojom mene a ani neinkasoval tržby za jeho predaj.
23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
24. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vedie aj to, že východiská uvedené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
25. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
26. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
27. V prejednávanom spore nebolo medzi stranami sporné, že žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzatvorili dňa 14.1.2009 zmluvu o dodávke a odbere periodickej a neperiodickej tlače, predmetom ktorej bola dodávka a odber periodickej a neperiodickej tlače, knižných publikácií a ďalších neperiodických tlačovín a žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca zároveň dňa 31.5.2011 uzatvorili zmluvu o nájme predajného stánku, predmetom ktorej bol prenájom predajnej jednotky - stánku č. 22 nachádzajúceho sa v Košiciach, Luník VII - OC Terasa vrátane jeho príslušenstva od 6.6.2011 na dobu neurčitú. Žalobca pritom na základe uvedených záväzkových vzťahov uplatnil v konaní voči žalovanému nárok na úhradu ceny za dodanú tlač za obdobie 7.3.2012 do 28.6.2012, kde neuhradená pohľadávka predstavuje 8.798,87 eur, za dodaný tovar - cigarety a doplnkový tovar vo výške 1.153,04 eur a dlžné nájomné za obdobie 3/2012 - 10/2012 vo výške 1.617,52 eur. Predmetom konania nebol nárok na náhradu škody.
28. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že dodávka tovaru pre žalovaného bola realizovaná žalobcom v súlade s uzavretou zmluvou o dodávke a odbere periodickej a neperiodickej tlače a to článkom III. bod 1, kde si zmluvné strany dohodli, že tovar sa považuje za prevzatý momentom jeho odovzdania kupujúcemu, teda žalovanému, resp. jeho vložením do úložnej schránky predajného bodu kupujúceho v prípade, že si tento neprevezme osobne. Z uvedeného vyplýva, že „osobný“ odber tovaru žalovaným nebol dohodnutý ako výlučný spôsob prevzatia dodávaného tovaru. Žalovaný pritom tvrdil, že správou predajných stánkov poveril svoju manželku a taktiež vypočuté predavačky zhodne uviedli, že tovar dodávaný žalobcom sa nachádzal už v úložnej schránke stánku, keď prichádzali do práce. Teda vloženie tovaru do úložnej schránky bolo nielen v súlade s uzavretou zmluvou ale aj bežnou praxou medzi stranami sporu, keďže sa dodávaný tovar týmto spôsobom dostal do dispozičnej sféry žalovaného. Napokon žalovaný takýto spôsob preberania tovaru až do samotného sporu žalobcovi ani nenamietal. Žalovaný síce tvrdí, že spôsob preberania tovaru uložením do schránky stánku je v rozpore s článkom III. bod 1, 6, 9 zmluvy o dodávke tlače a podstatné porušenie tejto zmluvy, no už bližšie samotný rozpor ako aj podstatné porušenie zmluvy neodôvodňuje. Odvolací súd uvádza, že v týchto namietaných bodoch je upravené aj samotné prevzatie tovaru uložením do schránky, ako bolo aj realizované (bod 1), ako aj povinnosti žalovaného vrátiť podpísaný dodací list žalobcovi (bod 6) a potvrdenie prevzatia faktúry podpisom žalovaného (bod 9), ktoré povinnosti sú odlišné od povinnosti žalovaného prevziať tovar zmluvne dohodnutým spôsobom. Správne preto súd prvej inštancie v danom spore uzavrel, že na preberanie tovaru takýmto spôsobom, s účinkami jeho riadneho dodania žalobcom
pre žalovaného je potrebné aplikovať aj ustanovenie § 16 Obchodného zákonníka, podľa ktorého podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. Toto ustanovenie chráni dobromyseľnosť tretích osôb, teda aj žalobcu. Zákon pritom vychádza z predpokladu, že podnikateľ musí mať kontrolu nad tým, čo sa robí v jeho prevádzkarni. V prípade, že vzniknú pochybnosti o tom, či žalobca mohol, alebo nemohol vedieť, či konajúci v prevádzkarni podnikateľa je na konanie oprávnený, alebo nie je, je dôkazné bremeno na strane podnikateľa - žalovaného. Bolo podnikateľským rizikom žalovaného, že ten poveril, resp. umožnil ďalším subjektom, tak svojej bývalej manželke, resp. jednotlivým predavačkám, ak s nimi prípadne nemal zmluvný vzťah, aby v predajných stánkoch preberali tovar dodávaný žalobcom, podpisovali dodacie listy, vracali tzv. remitendu a to v jeho mene. Vo vzťahu medzi stranami sporu je tak bez právneho významu, že tieto osoby prípadne neboli oprávnené konať v mene žalovaného. Ak na to neboli oprávnené, je na žalovanom akým spôsobom sa s týmito subjektmi následne vysporiada. To už však nie je predmetom tohto konania. Žalovaný nepreukázal, že tieto tretie subjekty vo vzťahu k žalobcovi konali vo svojom, resp. inom mene ako za žalovaného a to aj s poukazom, že žalobca bol v zmluvnom vzťahu práve so žalovaným a nie týmito subjektmi. Žalovaný zároveň jednoznačne nepreukázal, že žalobca mal vedomosť, že tretie osoby v danom prípade na konanie za žalovaného neboli oprávnené, keďže púhe tvrdenie žalovaného, že jeho manželka v roku 2011 oznámila žalobcovi, že s dohodármi končí pracovný pomer, čo z jej výpovede napokon ani vôbec nevyplýva, nie je spôsobilé samo o sebe preukázať, že žalobca mal vedomosť, že subjekty v prevádzkarni žalovaného nie sú oprávnené v jeho mene konať, keďže samo o sebe by išlo iba o prehlásenie bez identifikácie konkrétnych osôb, minimálne ich menom (za predpokladu, že by ich žalobca osobne poznal) ako aj konkrétnym dátumom o skončení pracovného pomeru. Uvedené platí aj s poukazom na to, že žalobca realizoval dodanie tovaru žalovanému do úložnej schránky, žalobca neprichádzal do kontaktu so samotnými predavačkami a žalovaný podľa svojich vyjadrení splnomocnil manželku aby konala v jeho mene so žalobcom. Správny je tak záver súdu prvej inštancie, ktorý takéto konanie tretích osôb v prevádzkarni žalovaného považoval za konanie žalovaného, pričom je vylúčené zaťažovať žalobcu skúmaním, koho zamestnancom je tá ktorá predavačka, ktorá podpisom na dodacom liste potvrdila prevzatie dodaného tovaru za žalovaného. Tým je daná aj pasívna (hmotnoprávna) legitimácia žalovaného v spore, tak ako to uviedol súd prvej inštancie.
29. Odvolací súd sa plne ztotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie, že dodanie tovaru - tlačovín pre žalovaného v spornom období od 7.3.2012 do 28.6.2012 a množstve tak ako uvádza žalobca bolo v konaní preukázané na základe zhodných výpovedí svedkýň (predavačiek), ktoré pri svojom výsluchu bez akýchkoľvek pochybností potvrdili, že predmetný tovar bol v spornom období do stánku dodávaný a že ho prevzali, na základe dodacích listov podpísaných týmito svedkyňami a takisto i na základe dobropisov predstavujúcich rozdiel medzi dodaným a vráteným nepredaným tovarom (remitendou) v predmetnom období.
30. Pokiaľ žalovaný namieta, že z výpovede jeho bývalej manželky vyplýva, že tlač do stánkov bola dodávaná len do 2/2012, keďže žalobca ďalšie dodávky pozastavil, v konaní vypočuté predavačky v období od 1.3.2012 do 28.6.2012 sa už ani nenachádzali v jeho prevádzkarni, pričom od 3/2012 boli stánky v prevádzke len v rozsahu, že sa v nich dopredával iba zbytkový tovar (žiadna tlač) svedkyňou H., keď táto stánky dňa 8.5.2012 definitívne uzatvorila, odvolací súd poukazuje, že sám žalovaný v priebehu konania pôvodne potvrdil, že žalobca dodával tlač pre žalovaného do júna 2012, pritom vychádzal z informácií od žalobcu, resp. svojej bývalej manželky. Ak pôvodne žalovaný dodanie tovaru žalobcom za rozhodné obdobie potvrdil a to na základe informácií od bývalej manželky, svedkyne H., čo uviedol v odvolacej replike čl. 201 rub spisu, tieto skutočnosti sú v rozpore nielen s jej samotnou výpoveďou v priebehu konania ako aj ďalšími vykonanými dôkazmi a to najmä výpoveďami predavačiek a ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré jednoznačne spochybňujú pravdivosť ako aj vierohodnosť samotnej výpovede svedkyne H. a to aj s poukazom na prípadné vzájomné vysporiadanie, týkajúce sa podnikania žalovaného a jeho bývalej manželky, vypočutej svedkyne. Opačne, odvolací súd nemal dôvod spochybňovať výpovede samotných predavačiek, keďže pre prípad, že neboli oprávnené konať v mene žalovaného, bolo by v ich neprospech tvrdiť prevzatie tovaru od žalobcu.
31. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
32. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
33. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na úhradu ceny za dodaný tovar - cigarety a doplnkový tovar, ktorý predstavuje peňažná pohľadávka 1.000,- eur z faktúry č. 191203765 znejúcej na sumu 2.767,97 eur, splatnej dňa 23.8.2011 a peňažná pohľadávka 153,04 eur z faktúry č. 191204022 znejúcej na sumu 1.420,19 eur splatnej dňa 5.10.2011, spolu pohľadávka 1.153,04 eur a námietky žalovaného, že súd prvej inštancie ani náležite neskúmal v priebehu konania, či a ako bol žalovanému tento doplnkový tovar dodaný, resp. nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností v konaní preukázané, že tento doplnkový tovar mu bol dodaný štandardne zaužívaným spôsobom, odvolací súd udáva, že žalovaný na tieto vystavené faktúry realizoval čiastočné úhrady pod VS vystavených faktúr, čo vyplýva z bankových výpisov žalobcu na čl. 59, 63, 64 spisu. Aj v prípade, keď dlžník svoj záväzok splnil čiastočne, nastupujú účinky uznania zvyšku dlhu, pokiaľ možno usudzovať na to, že čiastočným plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku (§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka).
34. Uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Dlžník môže tento predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak, teda neexistenciu záväzku v čase uznania. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval či už preto, že nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol.
35. Podľa § 192 CSP, skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.
36. Žalovaný sám v podanom odvolaní uvádza, že uznáva sumu 1.000,- eur ako neuhradený zostatok z faktúry č. 191203765, preto nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať či a ako bol tento tovar žalovanému dodaný, keďže neuhradený zostatok predmetnej faktúry za dodaný tovar predstavuje suma 1.000,- eur, čo medzi stranami nebolo sporné. Neexistenciu dlhu vo výške 153,04 eur z faktúry č. 191204022 pritom žalovaný žiadnym hodnoverným spôsobom (napríklad výpisom z účtu, príjmovým/ výdavkovým dokladom, resp. iným spôsobom) nepreukázal. Za takýto dôkaz nemožno považovať iba internú evidenciu záväzkov žalovaného.
37. Odvolací súd taktiež poukazuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v konaní nebolo preukázané, že strany sporu uskutočnili kroky smerujúce k ukončeniu nájomného vzťahu založeného zmluvou o nájme predajného stánku zo dňa 31.5.2011 a tak vznikol žalobcovi aj uplatnený nárok na úhradu dlžného nájomného vyúčtovaný faktúrou č. 411200249 znejúcou na sumu 202,19 eur, faktúrou č. 411200358 znejúca na sumu 202,19 eur, faktúrou č. 411200466 znejúca na sumu 202,19 eur, faktúrou č. 411200556 znejúca na sumu 202,19 eur, faktúrou č. 411200636 znejúca na sumu 202,19 eur, faktúrou č. 411200731 znejúca na sumu 202,19 eur, faktúrou č. 411200791 znejúca na sumu 202,19 eur a faktúrou č. 411200911 znejúca na sumu 202,19 eur, spolu vo výške 1.617,52 eur. Nemožno sa totiž stotožniť s názorom žalovaného, že zmluva o nájme predajného stánku uzavretá medzi stranami sporu zanikla s poukazom na článok VII. bod 6 zmluvy, podľa ktorého nájom zaniká zánikom predmetu nájmu a tiež s poukazom na článok I. bod 2 zmluvy, podľa ktorého prenajímateľ prenajíma nájomcovi stánok v stave spôsobilom na zmluvné užívanie, keďže nájomca sa zaviazal užívať stánok výlučne na predaj tlačovín, ktoré mohol kupovať výlučne od prenajímateľa. Podľa tohto názoru žalovaného, ak žalobca prestal dodávať žalovanému do predajných stánkov tlačoviny, tak sa predajný stánok nemohol užívať na určený účel a to aj keď stánok fyzicky nezanikol, keďže zanikol predmet nájmu ako taký, teda uskutočňovanie podnikateľskej činnosti žalovaného na tomto mieste podnikania sa v dôsledku zastavenia dodávky tlače stal nemožným, keďže žalobca bol podľa zmluvných podmienok jeho výhradným dodávateľom. Výklad jednotlivých zmluvných dojednaní zo zmluvy o nájme predajného stánku žalovaným je v takto uvádzanom smere nesprávny a to z nasledovných dôvodov:
38. V zmluve o nájme predajného stánku zo dňa 31.5.2011 je definovaný v článku I. bod 1 predmet nájmu : predajná jednotka - stánok nachádzajúci sa v Košiciach, stánok č. 22, Luník VII - OC Terasa; v článku II bod 1 účel nájmu, kde sa nájomca zaväzuje, že predmet nájmu uvedený v článku I. bod 1 bude využívať iba ako obchodné priestory na predaj periodickej a neperiodickej tlače, tabakových výrobkov a obvyklého doplnkového tovaru, ktorý bude kupovať výlučne od prenajímateľa, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak; v článku III. si zmluvné strany dohodli nájom na dobu neurčitú. V článku VII. je upravený
spôsob skončenia nájmu a to: písomnou dohodou (bod. 2); písomnou výpoveďou prenajímateľa (bod 3); písomnou výpoveďou nájomcu (bod 4), podľa ktorého môže nájomca písomne vypovedať zmluvu ak: (i) prenajímateľ napriek predchádzajúcemu písomnému upozorneniu hrubo porušuje svoju povinnosť udržiavať predmet nájmu v riadnom užívania schopnom stave, (ii) nájomca stratí spôsobilosť vykonávať činnosť, na ktorú si predmet nájmu prenajal, (iii) predmet nájmu sa stane bez zavinenia nájomcu nespôsobilým na dohodnutý účel nájmu. Podľa článku VII. bod 6 zmluvy, nájom zaniká aj: (i) zánikom predmetu nájmu, (ii) zánikom nájomcu.
39. V uvedenej nájomnej zmluve je tak jednoznačne definovaný predmet nájmu ako aj účel nájmu, ktoré pojmy nemožno zamieňať. Keďže predmetom nájmu je predajná jednotka - stánok, nie je možné vykladať ustanovenie článku VII. bod 6 zmluvy, kde je uvedené, že nájom zaniká zánikom predmetu nájmu, inak ako zánik nájmu na základe fyzického zánik tohto stánku. Naopak, z článku II. bod 1 zmluvy vyplýva účel zmluvy a to užívanie stánku nájomcom iba ako obchodné priestory na predaj nielen periodickej a neperiodickej tlače ale aj tabakových výrobkov a obvyklého doplnkového tovaru, ktorý bude kupovať výlučne od prenajímateľa, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Žalovaný pritom potvrdil, že prevádzkoval stánok minimálne do 8.5.2012, kde sa v ňom dopredával zbytkový tovar, pričom pohľadávka žalobcu uplatnená žalobou predstavuje aj nárok na úhradu ceny za dodaný tovar - cigarety a doplnkový tovar. Z uvedeného vyplýva, že účel nájmu tak bol aj naďalej zachovaný. Žalobca síce potvrdil, že následne prestal žalovanému dodávať tovar, jeho postup však bol v súlade s článkom IV. bod 4 zmluvy o dodávke a odbere periodickej a neperiodickej tlače, podľa ktorého je predávajúci oprávnený v prípade, že si kupujúci neplní riadne povinnosti podľa článku III. bod 6 až 9 a článku IV bod 1 zmluvy (zaplatiť fakturovanú sumu predávajúcemu v deň jej splatnosti), alebo iné záväzky voči predávajúcemu, okamžite pozastaviť plnenie predmetu zmluvy, teda dodávku periodickej a neperiodickej tlače, knižných publikácií a ďalších neperiodických tlačovín pre žalovaného. Ďalším nedodávaním tovaru žalobcom pre žalovaného z dôvodu neuhradenia jeho ceny bol tak výkonom práva žalobcu, ktorý bol dovolený, čo by sa nedalo subsumovať ani pod výpovedný dôvod nájomcu, podľa ktorého by sa stal predmet nájmu bez zavinenia nájomcu nespôsobilý na dohodnutý účel nájmu, podľa článku VII. bod 6 zmluvy o nájme predajného stánku, keďže nedodávanie tovaru si zavinil žalovaný neuhradením jeho ceny. Napokon podľa článku VII. bod 4 by na účinné ukončenie nájomnej zmluvy bola potrebná písomná výpoveď žalovaného, čo nebolo v posudzovanom prípade ani tvrdené.
40. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, ak zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej pohľadávky žalobcovi 11.569,43 eur s 8,75% - ným ročným úrokom z omeškania od 11.12.2012 do zaplatenia a to titulom úhrady ceny za dodaný tovar a dlžného nájomného na základe vyššie uvedených záväzkových vzťahov uzavretých medzi stranami sporu.
41. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
42. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, ktorý je vecne správny v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a podľa § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Keďže žalobca zavinil čiastočné zastavenie konania čo do istiny 476,94 eur, mal žalovaný vo veci z uvedeného dôvodu čo do istiny úspech len v nepatrnej časti v rozsahu 4 %, pričom žalobcov úspech je v rozsahu 96 %, súd prvej inštancie tak správne rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.
43. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).