Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3C/10/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Milanom Vaľušom v právnej veci žalobcu: E. R., W.. XX.XX.XXXX, F. W. V. Č.. XXX, XXX XX U. W. M., zastúpená AK JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, p r o t i žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 347,- eur, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 347,00 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, ktoré trovy je povinný zaplatiť žalovaný, a o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 15.03.2018 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 347,- eur spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodila tým, že v konaní vedenom na tunajšom súde, sp. zn. 7C/329/2015, bola ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešná. Rozhodol o tom rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou, č. k. 7C/329/2015 - 39 dňa 11.05.2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 23Co/186/2016, zo dňa 18.10.2017, ktoré sa stali právoplatnými dňa 04.12.2017. Ako spotrebiteľ si preto uplatňuje satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv. Svoje práva si musela brániť v pôvodnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Keďže je žalobkyňa spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde a bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 347,00 eur.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s rozsudkom tunajšieho súdu, č. k. 7C/329/2015 - 39, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 23Co/186/2016 - 66, prednesom právneho zástupcu žalobcu, písomným podaním žalovaného zo dňa 20.06.2018 a zistil nasledovný skutkový stav:

5. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom podaní uviedol, že Žalovaný tvrdí, že žalobca v podanej žalobe nepreukázal splnenie zákonnej podmienky pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáhal. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Na základe uvedeného ustanovenia nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie len preto, že spotrebiteľ bol v nejakom súdnom konaní úspešný. Hmotnoprávnou podmienkou je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovených s cieľom ochrany spotrebiteľa. V konaní vedenom pred OS Vranov nad Topľou pod sp. zn. 7C/329/2015 - 39 nebolo rozhodnuté o žiadnom porušení práva žalobcu. Ak v danom konaní súd vychádzal z bezúročnosti úveru z dôvodu nerozčlenenia splátky (nezákonnosť tohto záveru potvrdil Súdny dvor EÚ a aj Najvyšší súd SR) či neuvádzania termínu konečnej splatnosti (ktorý údaj podľa Súdneho dvora EÚ nie je spôsobilý byť dôvodom bezúročnosti úveru), potom uvedené skutočnosti ani samotné nesvedčia o porušení práva spotrebiteľa. Zákonná úprava s ich nedostatkom totiž nespájala porušenie práva spotrebiteľa, ale následok v podobe bezúročnosti úveru. Z toho vyplýva, že zákon upravil konkrétny dôsledok v podobe bezúročnosti úveru, pričom v žiadnom ustanovení sa nekonštatuje, že ide o porušenie práva spotrebiteľa. Na základe toho a z princípu komplexnosti právnej úpravy je potrebné vychádzať z toho, že žiadny iný následok neurčuje ani zákon. Súčasne je dôležité aj to, že žalobca v pôvodnom konaní neuplatňoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých by uplatňoval nárok na primerané finančného zadosťučinenie. Ak žalobca od podania žaloby tvrdil bezúročnosť úveru, potom mu logicky nič nebránilo uplatňovať tu požadovaný nárok už v danom konaní. Multiplikovanie sporov v tomto prípade (pričom nejde o ojedinelý prípad) nemá vecné, procesné a ani iné opodstatnenie (s výnimkou spôsobu, akým sa generujú trovy právneho zastúpenia). Tomu nasvedčuje aj splnomocnenie, ktoré nešpecifikuje ani len v základnom a aspoň všeobecnom rozsahu, akých sporov alebo vlastne čoho by sa malo týkať. Aj všeobecné splnomocnenie (tzv. generálne plnomocenstvo alebo prezidiálna plná moc) vyžadujú vymedziť, aspoň druhovo, na aké konania a spory sa má vzťahovať. K uplatňovaniu požiadavky na finančné zadosťučinenie, ktoré by podľa tvrdenia žalobcu malo byť satisfakciou za porušenie jeho spotrebiteľských práv nedošlo v bezprostrednej časovej následnosti po podaní žaloby. Z podanej žaloby nevyplýva ani spôsob a vecné základy pre určenie požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia. Žaloba obsahuje nedostatky, ktoré neumožňujú vecne sa k jej obsahu vyjadriť a pokiaľ tak sa zamýšľa konať na pojednávaní, potom ide o postup porušujúci rovnosť strán, a tiež ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré definujú čo všetko sa považuje za zmenu žaloby. Okrem uvádzaných skutočností žalovaný poukazuje tiež - s prihliadnutím na závery súdu prvej inštancie v spomínanom rozhodnutí - na nasledovné okolnosti:

a) V súvislosti so závermi súdu v oblasti maximálnej výšky odplaty za spotrebiteľský úver si žalovaný dovoľuje na tomto mieste vyjadrenia poznamenať, že žiadny zákonný predpis účinný v čase uzatvorenia zmlúv neobsahoval povinnosť veriteľa riadiť sa štatistickými údajmi bankových subjektov, nakoľko výška odplaty za spotrebiteľský úver bola od 01.07.2008 zákonodarcom regulovaná explicitne. Právna úprava priemerných údajov bankových subjektov by v zmysle zákonnej konštrukcie bola relevantnou iba za toho predpokladu, ak by nešlo o spotrebiteľský úver. Podľa ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a na jej uzavretie je potrebná dohoda o podstatných náležitostiach, ktorými je dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky, stanovenie sumy týchto peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že dlžník je povinný platiť úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platného a účinného ku dňu 19.08.2008 platilo: Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,1a) nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Vyplýva z neho : - pre úvery, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, sa odplata posudzuje podľa odplát bánk (arg. ... nejde o spotrebiteľský úver); - pre úvery, ktoré sú spotrebiteľským úverom, sa odplata posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (odkaz v poznámke 1a) je na zákon č. 258/2001 Z.z.). Keďže aj z tvrdení žalobcu vyplýva, že úver na základe zmluvy je spotrebiteľským úverom, platí, že výška odplaty sa posudzuje podľa zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý mal vlastnú, osobitnú, úpravu maximálnej výšky odplaty za spotrebiteľské úvery. Podľa ust. § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy Odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády. Podľa ust. § 3 ods. 11 uvedeného zákona Ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením odseku 10 v tom, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády vydaným podľa odseku 10, je neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto ustanoveniu, ak sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá. Podľa ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z. ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru Výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona. Maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere (výška úveru, doba splatnosť), bola v zmysle uvedeného 79,08 % (viď webový portál www.finance.gov.sk <http://www.finance.gov.sk>). Táto právna úprava bola v prípade zmluvy o revolvingovom úvere dodržaná. Dôkaz: Maximálna výška odplaty za spotrebiteľské úvery v období od 16.02.2010 do 15.05.2010

b) Žalovaný namieta tiež nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie v oblasti významu termínu konečnej splatnosti úveru. Odhliadnuc od toho, že žalobca nesprávne zamieňa pojmy „dátum“ a „termín“, ktoré aj v zmysle Krátkeho slovníka slovenského jazyka nepredstavujú totožné pojmy, zákonná náležitosť „termín konečnej splatnosti“ podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takomto prípade by zákonodarca logicky použil spojenie „dátum“ (ako uvádza napríklad pri náležitostiach, týkajúcich sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“, „dátum čerpania úveru“, „dátum a výška splátok“ a pod.). Zo zákona je zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané v zákone ako synonymá. To, že žalobca pojem „termín“ interpretuje nesprávne, vychádza aj zo skutočnosti, že týmto pojmom sa napríklad podľa Krátkeho slovníku slovenského jazyka rozumie vymedzenie času, v ktorom treba niečo splniť, resp. lehota, pokým „dátum“ označuje časový údaj o dni, mesiaci a roku. Zákonná úprava podrobnejšie nešpecifikuje, čo sa má uviesť pod termínom konečnej splatnosti a ako má byť tento údaj vyjadrený. Z účelu uvedenej náležitosti je možné usudzovať, že ide o uvedenie okamihu, kedy dlžník splní svoje záväzky zo zmluvy, teda uvedená náležitosť plní informačnú funkciu vo vzťahu ku spotrebiteľovi a má spotrebiteľa informovať o tom, čo je spojené s platením záväzkov. Určenie konečnej splatnosti úveru je v zmluve uvedené dvomi spôsobmi: ? určením podľa dátumu splátok a počtu mesačných splátok, ? ustanovením § 4 ods. 4.5 Zmluvných dojednaní Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ktoré dôvodne spochybňuje správnosť záverov pôvodných intencií vnútroštátneho zákonodarcu, kedy samotný súdny dvor uvádza, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Logickým výkladom teda možno dospieť k tomu, že postačuje uvedenie takých údajov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktoré termín konečnej splatnosti umožňujú identifikovať, čo zo strany žalovaného bolo splnené. Závery Súdneho dvora EÚ potvrdzuje aj zmena právnej úpravy v zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa 12.10.2017. Zákonom, ktorým sa mení a dopĺňa č. 483/2001 Z.z. a ďalšie právne predpisy (vrátane Zákona o spotrebiteľských úveroch) bolo o. i. schválené to, že (bod 32): „V § 9 ods. 2 písm. d) sa vypúšťajú slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Dôvodom prijatia uvedeného zákona bolo zosúladenie Zákona o spotrebiteľských úveroch so Smernicou 2008/48/ES z dôvodu jej prvotnej nesprávnej implementácie, nakoľko požiadavka na uvádzanie „termínu konečnej splatnosti úveru“ bola požiadavkou nad rámec smernice a s jej uvedením alebo neuvedením ani nie je možné spojiť následky v podobe vyhlásenia poskytnutého úveru za bezúročný a bezodplatný.

6. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 9C/207/2012 vyplýva, že sa viedlo konanie terajšieho žalobcu proti teraz žalovanému o neplatnosti právneho úkonu a o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl., kde Rozsudkom OS Vranov nad Topľou, č. k. 7C/329/2015 - 39 dňa11.05.2015 bolo rozhodnutí, že súd konanie o určenie neplatnosti žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru - zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 24.02.2010 zastavuje. Žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 347,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 347,13 eur od 01.03.2016 do zaplatenia a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania na účet právneho zástupcu žalobkyne vo výške 267,06 eur a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Prešove, č. k. 23Co/186/2016 - 66. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.12.2017. Z rozhodnutia vyplýva, že Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalobkyni, ktorá sa ho zaviazala vrátiť za stanovených podmienok. Súd vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška celkovej mesačnej splátky bez rozdelenia istiny a úrokov. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. V rozsudku zo dňa 27.11.2014 vo veci sp. zn. 7Co/220/2014 Krajský súd v Prešove uviedol -„Jednou z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. je i to, že táto zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa posudzuje ako bezúročný a bez poplatkov.“ V uzatvorenej zmluve nie je uvedený ani údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorý sa vyžaduje podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď lehota splatnosti je uvedená ako „Splatnosť úveru 30/11“. Takéto určenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nemožno považovať za súladné s dotknutým ustanovením zákona o spotrebiteľských úveroch, keď významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa teda presná časová, dátumová špecifikácia konečnej splatnosti úverov, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Pokiaľ teda samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru, nemožno mať zato, že tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potenciálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami s iných v spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi ( obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.12.2012, sp. zn. 16Co/315/2012, sp.zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19.09.2012, Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/101/2013 zo dňa 22.05.2013). V predloženej zmluve je však uvedená splatnosť úveru len na 30/11, bez uvedenia konkrétneho dňa v mesiaci, ku ktorému má byť úver splatený. Takéto určenie konečnej splatnosti úveru súd nepovažuje za dojednanie v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch a preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Aj v prípade, že by súd nepovažoval úver za bezúročný a bez poplatkov, zaoberal by sa výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorého sadzba v danom prípade predstavovala 68,07 % ročne (bod 6. zmluvy). Z internetovej stránky NBS súd preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1 do 5 rokov (30 splátok) vo februári 2012 činil úrok 13,11 % p.a. Z toho je zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi v danom prípade viac ako päťnásobne prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009). Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi viac ako 5 násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, preto je takéto dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú. Pokiaľ sú úroky neplatné nemožno ich ďalej moderovať. Poskytnutý úver je z uvedeného dôvodu bezúročný. Z prehľadu platieb k zmluve o revolvingovom úvere vyplýva, že žalobkyni bola poskytnutá suma 324,60 eur, pričom uhradila sumu 671,73 eur. Keďže pri závere o tom, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa uhradila žalovanému vyššiu sumu, než na aký mu vznikol nárok, je žalovaný povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 347,13 eur predstavujúceho rozdiel medzi poskytnutou sumou vo výške 324,60 eur a uhradenou sumou 671,73 eur. Žalobkyňa si zároveň uplatnila úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 347,13 eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia. Podľa zistenia súdu sadzba úroku z omeškania v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., bola ku dňa 01.03.2016 ( deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému) vo výške 8,05 % p.a. Žalobkyňou požadovaná sadzba úroku z omeškania tak neprevyšuje zákonnú sadzbu úroku z omeškania. Vzhľadom na žalobkyni priznaný nárok, súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 347,13 eur od 01.03.2016 do zaplatenia. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že predmetný nárok nepovažuje za premlčaný, nakoľko za premlčaciu lehotu považuje plynutie 10-ročnej lehoty podľa § 107 ods.2 Občianskeho zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu a tým je deň 21.10.2011, čo vyplýva z prehľadu platieb vydaného žalovaným, keď k uvedenému dňu žalobkyňa uhradila žalobcovi celkovo sumu 355,36 eur, teda viac ako jej bolo poskytnuté, čím došlo k vzniku bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Žalovaný poznal skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal a poznal ich aj v čase vzniku, napriek tomu, že vedel, že takáto zmluva nie je v poriadku prijal finančné prostriedky nad poskytnutý úver, čím sa dopustil bezdôvodného obohatenia. Konal tak úmyselne. Je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ sa nedozvie o tom, že zmluva má vady predtým, než sa bude dopytovať subjektu znalého veci, ktorým sú spotrebiteľské združenia a takto postupovala aj žalobkyňa, ktorá až po oboznámení s touto zmluvou a jej vyhodnotení združením na ochranu spotrebiteľa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia. Z vyššie uvedených dôvodov súd nepovažuje námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú.

7. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje. V zmluve nepochybne absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, uvedený údaj 30/11 je úplne nepostačujúci pre splnenie účelu zákona - informovanie spotrebiteľa o tom, kedy bude poskytnutý úver vyrovnaný v celom rozsahu. Správny je preto záver, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a preto pokiaľ žalobkyňa uhradila viac ako jej bolo zo strany žalovaného poskytnuté, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný musí vydať žalobkyni. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o tom, že pohľadávka žalobkyne nie je premlčaná, odvolací súd súhlasí s tým, že v danom prípade je potrebné aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu, keďže sa jedná o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne, ako to uviedol aj súd prvej inštancie. Subjektívna premlčacia doba plynie až odkedy sa žalobkyňa reálne dozvedela od združenia na ochranu spotrebiteľa, že zmluva má vady. Správny je aj výrok o trovách konania. Aj keď žalobca bol v časti konania procesne neúspešný tým, že späťvzatím žaloby v istej časti zavinil zastavenie konania, správne súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu trov konania len v tej časti konania, v ktorej bola úspešná. V prípade kumulácie nároku na určenie neplatnosti zmluvy a nároku na finančné plnenie nie je možné vôbec zistiť v akom pomere je úspech a neúspech účastníka, pretože tieto plnenia sú navzájom nezapočítateľné. Je preto správne priznať trovy konania vo vzťahu ku každému nároku osobitne a správne teda súd prvej inštancie priznal žalobkyni len trovy konania vo vzťahu k nároku, vo vzťahu ku ktorému bola v konaní úspešná.

6. Z ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy vyplýva, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

7. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

8. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

9. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

10. Ako vyplýva z § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

11. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

12. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

13. Zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom zo dňa 24.02.2010 je zrejmé, že žalobkyni bol poskytnutý úver v sume 365,13 eur, v ktorom bol zahrnutý aj poplatok vo výške 40,53 eur. Ročná úroková sadzba úveru bola dohodnutá vo výške 68,07%.

14. Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou - typovou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

15. Ako vyplýva z § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

16. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav vrátane vydania bezdôvodného obohatenia, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len kolektívne záujmy spotrebiteľov). Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

17. Podľa citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Uvedené právo nie je možné zamieňať s právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre priznanie nároku je skutočnosť, že v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch prípade iných predpisov. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa.

18. V danej právnej veci mal súd jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7C/329/2015, žalobca si úspešne uplatnil svoje právo ako spotrebiteľ, keď sa domáhal určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, teda žalobca si ochranu svojho práva uplatnil podaním určovacej žaloby. Súd v uvedenom konaní, konanie o určenie neplatnosti žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru - zmluvy o revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.02.2010 zastavil.

19. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa, súd poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.

20. Žalobcovi jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť mu ujmu vo sfére jeho rodinného, súkromného a spoločenského života.

21. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä ak existuje nebezpečenstvo, že sa v euronekonformnom procese zrážok zo mzdy, na základe dohody o zrážkach zo mzdy, zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad (porov. rozsudok C-106/77 Simmenthal). Takéto dojednanie spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi stranami sporu na úkor žalobcu ako spotrebiteľa, čím žalobcovi privodzovalo stav právnej neistoty.

22. Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného úžitku.

23. Ako vyplynulo z dokazovania, žalobca bol nedôvodne vystavený psychickému vypätiu zo strany žalovaného najmä vzhľadom na jeho praktiky, spôsoby uzavretia zmluvy bez poučenia a tiež v nemalej miere aj tým, že samotný žalobca musel na dosiahnutie stavu relatívnej právnej istoty iniciovať súdne konanie na ochranu svojich spotrebiteľských práv (konanie o neplatnosť právneho úkony a o vydanie bezdôvodného obohatenia pod sp.zn. 7C/329/2015).

24. Samotné súdne konanie, ktoré bolo v danej situácii jedinou možnosťou žalobcu, je náramne stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia. Súd pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi vychádzal najmä z porušenia práv žalobcu ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, intenzity tohto zásahu do práv spotrebiteľa a taktiež z dĺžky trvania závadného stavu.

25. Vzhľadom na objektívnu spôsobilosť tohto závadného stavu vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobcu, považoval súd právny základ nároku na finančné zadosťučinenie za plne dôvodný a za primerané finančné zadosťučinenie súd považoval žalobcom žiadanú sumu 347,- eur, na ktorej zaplatenie žalovaného zaviazal. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a zároveň je aj sankciou postihujúcu žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla. Ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa priznáva spotrebiteľovi právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy spotrebiteľovi, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhal ochrany svojich práv.

26. Predpokladom pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je skutočnosť, že v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch prípadne ďalších predpisov.

27. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne preukázať. Uvedené neznamená svojvôľu pri rozhodovaní súdu o výške priznaného finančného zadosťučinenia, ale pri tomto súd zohľadňuje viaceré kritéria tak, ako je uvedené vyššie (intenzitu a časové obdobie trvania závadného konania dodávateľa, satisfakčnú a sankčnú funkciu zadosťučinenia a podobne).

28. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie sankcia za samotnú existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok je v zadosťučinení obsiahnutý.

29. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Teda už samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. Spotrebiteľ už vôbec nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie už bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ je oprávnený uplatniť si nárok na primerané finančné zadosťučinenie samostatnou žalobou na súde, ako tomu žalobca učinil aj v prejednávanom prípade.

30. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

31. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v zhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Súd žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu, preto žalobcovi patrí proti neúspešnému žalovanému plná náhrada trov konania. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.