Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_13Cpr-2-2015.pdf
PDF · 256.65 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cpr/2/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave, v konaní pred sudcom Mgr. Zuzanou Gašpírovou, v sporovej veci žalobkyne: I.. M. B., M.. XX.XX.XXXX, Q. T. X, Q., zastúpená Fons iuris, s.r.o. advokátska kancelária, IČO: 47 240 318, Kominárska 2,4, Bratislava, proti žalovanému: Swiss Re Europe S.A., Rue Albert Borschette 2A, Luxemburg L- 1246, r.č. B25242, konajúca prostredníctvom Swiss Re Europe S.A., organizačná zložka Slovensko, IČO: 36 869 791, Mlynské nivy 12, Bratislava, zast. Mgr. Ján Makara, advokátska kancelária s.r.o., IČO: 46 777 326, Slnečná 6, Marianka, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy takto,
rozhodol:
Súd žalobu o určenie neplatnosti výpovede a určenie, že pracovný pomer trvá, z a m i e t a .
Súd žalobu o náhradu mzdy z a m i e t a .
Súd vzájomnú žalobu o určenie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, z a m i e t a .
Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.Žalobou, doručenou súdu dňa 31.3.2015, sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia, že výpoveď žalovaného zo dňa X.XX.XXXX na základe § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce- pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a skončenie pracovného pomeru u žalovaného sú neplatné a priznania náhrady mzdy ( ktorej výšku v tomto podaní nešpecifikovala). V prípade, že výpoveď nebola doručená v súlade s pracovnoprávnymi predpismi sa domáhala určenia, že pracovný pomer medzi ňou a žalovaným, uzavretý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 22.4.2013, podpísanej dňa 25.4.2013, trvá a priznania náhrady mzdy. Uplatnila si nárok na náhradu trov konania.
2.Žalobu odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 22.4.2013 pracovala u žalovaného na pracovnej pozícii špecialista- finančné oddelenie. Dňa 21.8.2014 jej zamestnávateľ doručil na pracovisku upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.8.2014, v ktorom jej vytýkal neuspokojivé správanie a zavinené porušenie pracovnej disciplíny- obvinil ju z konania, ktorým mu spôsobilo riziko majetkovej škody a to vtedy, ak by kontrolou dochádzky za jún 2014 nebolo odhalené jej konanie, poskytol by jej mzdu aj za hodiny, ktoré strávila inak, než plnením si pracovných úloh. Dňom X.XX.XXXX bola datovaná písomná výpoveď pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny- kedy mala žalobkyňa opustiť míting dňa 11.9.2014 13 minút pred jeho skončením bez toho, aby to niekomu oznámila. Na uvedenom mítingu mali byť rozoberané zmenené pracovné postupy počas
closingu, o čom mala mať vedomosť. Žalovaný tvrdil, že pracovný pomer skončil dňom 31.1.2015 po uplynutí dvojmesačnej výpovednej doby. Ku skutkovej otázke neevidencie pracovného času žalobkyňa uviedla, že zamestnávateľ v žiadnom predpise neurčoval, akým spôsobom mala zapisovať účasť na jazykových kurzoch organizovaných zamestnávateľom. Podľa interných predpisov mala žalobkyňa pružný pracovný čas a čas strávený na predmetných jazykových kurzoch si nadpracovala, takže nemohlo dôjsť k porušeniu žiadnych interných predpisov. Ku skutkovej otázke svojej spornej účasti na mítingu dňa 11.9.2014 uviedla, že tento sa uskutočnil na pracovisku v čase od 14.00-15.00 hod. a bol naplánovaný vedúcim zamestnancom. Mítingu sa osobne zúčastnila, vedúci zamestnanec 10 minút po začatí odišiel a míting ďalej viedli kolegyne, z prezentovaných pridelených closingových aktivít jednotlivým kolegom v tíme vyplynulo, že vedúci zamestnanec žalobkyni nepridelil žiadnu aktivitu v rámci tímu. Dňa 19.9.2014 ju vedúci zamestnanec požiadal mailom o zaslanie vysvetlenia k otázke jej skoršieho odchodu. Pri odpovedaní na tento mail dňa 22.9.2014 ju systém upozornil na skutočnosť, že na tento mail nie je možné odpovedať, odpovedať všetkým, preposlať ho a nedá sa vytlačiť. Žalobkyni prišlo z konania vedúceho zamestnanca odporcu zle a musela odísť z práce a navštíviť lekára, večer zaslala odpoveď zo súkromnej mailovej adresy. Od 24.9.2014 do 7.12.2014 bola dočasne PN pre chorobu spôsobenú konaním vedúceho zamestnanca. Dňa 11.11.2014 jej zaslal právny zástupca žalovaného ma mail výpoveď spolu so splnomocnením od zamestnávateľa pre právnych zástupcov na konanie v ich mene v rámci právnych úkonov v pracovnoprávnych vzťahoch. Žalobkyňa zdôraznila, že tento mail bol jediný spôsob, ako jej zamestnávateľ zaslal výpoveď. Taktiež uviedla, že vedúci zamestnanec voči nej vyjadril v minulosti nesympatie a v roku 2014 konal a vyjadroval sa tak, že dochádzalo k opakovanému šikanovaniu žalobkyne na pracovisku. Konanie odporcu považuje za šikanózne, s cieľom zbaviť sa jej. Dôvody uvádzané v upozorneniach na porušenie pracovnej disciplíny sú úsmevné a nezávažné. Jej účasť na jazykových kurzoch bola schvaľovaná a podpisovaná zamestnávateľom, ktorý na ne aj prispieval. Nakoľko jej výpoveď z pracovného pomeru nebola doručená, neboli splnené formálne predpoklady výpovede. Taktiež samotná výpoveď po obsahovej stránke nespĺňa náležitosti podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka- je neurčitá a nezrozumiteľná. Dôvody, uvádzané žalovaným nie sú dostatočné ani keby sa zakladali na pravde, sú účelové a vykonštruované. Jedná sa o druh mobingu na pracovisku. V samotnej výpovedi nie je uvedené, porušenia akého konkrétneho predpisu sa mala dopustiť, aké interné predpisy porušila. Samotná výpoveď je, ako právny úkon, v rozpore s dobrými mravmi nakoľko ňou bol zastieraný motív ukončiť pracovný pomer bez ohľadu na upozornenia na porušenia pracovnej disciplíny a ešte pred týmito udalosťami. Zamestnávateľ mal rovnako žalobkyňu oboznámiť s dôvodmi výpovede a umožniť jej k týmto sa vyjadriť, čo neurobil. Žalobkyňa oznámila žalovanému že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní.
3.Na výzvu súdu žalobkyňa v podaní zo dňa 4.7.2016 doplnila žalobu v časti o náhradu mzdy, pričom žiadala, aby súd rozhodol tak, že určí neplatnosť výpovede a zaviazal žalovaného na úhradu náhrady mzdy vo výške 16.060,84 Eur s príslušenstvom, prípadne súd určil, že pracovný pomer trvá a zaviazal žalovaného na úhradu mzdy 16.060,84 Eur s príslušenstvom.
4.Žalovaný s obsahom žaloby nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. V písomnom vyjadrení zo dňa 5.8.2016 predložil svoju skutkovú a právnu argumentáciu. Potvrdil, že dňa 21.8.2014 doručil žalobkyni na pracovisku upozornenie na neuspokojivé správanie a porušenie pracovnej disciplíny, kedy žalobkyňa v mesiaci jún 2014 si čas na jazykovom kurze evidovala ako riadne odpracovaný čas a teda si nárokovala mzdu aj za čas, ktorý nestrávila plnením pracovných úloh, čím porušila ustanovenia Zákonníka práce a vnútorných predpisov žalovaného. Pravidlá pre jazykové kurzy sú upravené vo vnútornom predpise žalovaného " Language Education Policy" platnom od 1.1.2014, podľa ktorého čas strávený na jazykových kurzoch sa nezapočítava do pracovného času zamestnanca. S pravidlami boli všetci zamestnanci oboznámení a to na stretnutí dňa 28.11.2013 a následne aj mailom zo dňa 13.12.2013. Tento vnútorný predpis bol tiež prístupný na nahliadnutie a teda žalobkyňa s ním bola oboznámená. Povinnosť zamestnancov evidovať si pracovný čas ako aj spôsob evidencie pracovného času vyplýva z interného predpisu žalovaného "Pracovný čas a jeho organizácia", ktorý upravuje, čo všetko si zamestnanci majú zaznamenávať do evidencie dochádzky. Interný predpis neupravuje, že by účasť na jazykových kurzoch mala byť evidovaná ako odpracovaný čas. V zmysle tohto majú byť v dochádzkovom systéme zaznamenané všetky neprítomnosti v práci. S týmto vnútorným predpisom bola žalobkyňa oboznámený pri podpise pracovnej zmluvy. Rovnako Pracovný poriadok žalovaného, platný od 1.1.2012, s ktorým bola žalobkyňa oboznámená pri podpise pracovnej zmluvy, upravuje povinnosť zamestnanca zaznamenať každé opustenie pracoviska v dochádzkovom systéme. Žalobkyňa si čas, kedy opustila pracovisko z dôvodu účastí na jazykových kurzoch nezaznamenala ako neprítomnosť v
práci ale ako odpracovaný čas. Žalobkyňa teda porušila povinnosť v súvislosti s evidenciou pracovného času, keď si neprávne zaevidovala počet skutočne odpracovaných hodín. Žalovaný rovnako nemá vedomosť o žiadnom nadčase žalobkyne za mesiac jún 2014. Je nesporné, že dňa 11.9.2014 sa konal na pracovisku míting v čase od 14.00 do 15.00 hodiny, tento sa konal v súvislosti so štvrťročným rozdelením closingových aktivít a bola na ňom nevyhnutná účasť všetkých zamestnancov oddelenia, vrátene žalobkyne, ktorá naň bola riadne pozvaná a s upozornením, že účasť všetkých zamestnancov tímu je nutná. Žalobkyňa bez ospravedlnenia odišla o 13 minút skôr a to aj napriek tomu, že míting oficiálne neskončil a pokračovalo sa v rozdeľovaní aktivít. Míting sa konal z dôvodu rozdelenia closingových aktivít a dohodnutia špecifických postupov počas closingového obdobia, ktoré sa týkali a mali dosah na každého zamestnanca v tíme. Je irelevantné, že žalobkyni neboli pridelené žiadne closingové aktivity. Preto odchod žalobkyne z mítingu bez akéhokoľvek ospravedlnenia predstavuje porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný preto využil svoju možnosť a skončil so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou. Samotná výpoveď obsahuje dostatočne vymedzený skutkový opis konania, dôvod výpovede je vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, dostatočne určito a zrozumiteľne. Žalovaný odmieta akékoľvek obvinenia žalobkyne, že na jeho pracovisko dochádza k mobbingu, či šikane. Výpoveď bola žalobkyni riadne doručená dňa 11.11.2014, kedy žalobkyňa doručenie zmarila svojim konaním, keď úmyselne bránila žalovanému jej výpoveď doručiť. S poukazom na ustanovenie § 38 Zákonníka práce žalovaný uviedol, že výpoveď žalobkyni nebolo možné doručiť na pracovisku z dôvodu dočasnej PN. Žalovaný plne túto rešpektoval a čakal na návrat žalobkyne do práce, ktorý bol v zmysle predloženého dokladu PN predpokladaný na október 2014. PN žalobkyne bola predĺžená, preto pristúpil žalovaný k realizácii možnosti doručiť jej výpoveď v jej byte, aby bola zachovaná lehota na danie výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 63 ods. 4 Zákonníka práce. Žalovaný vykonal viacero pokusov o doručenie výpovede žalobkyni. Prvý pokus dňa 10.11.2014 okolo 11.45 hodiny sa dostavil žalovaný na miesto, kde sa podľa potvrdenia o PN mala žalobkyňa zdržiavať. Rodinná príslušníčka žalobkyne oznámila, že táto nie je doma. Pokus bol v tento deň zopakovaný rovnako neúspešne. Dňa 11.11.2014 okolo 10.00 hod opakovane rodinná príslušníčka žalobkyne oznámila, že žalobkyňa nie je doma, nakoľko má vychádzky. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu sa pokúsil opätovne doručiť výpoveď 11.11.2014 o 12.40 hodine v čase, kedy už mali byť vychádzky ukončené. Otvorila matka žalobkyne, žiadala od právnych zástupcov splnomocnenie, dopytovala sa na dôvodu, prečo nedoručujú výpoveď poštou. Právni zástupcovia chceli komunikovať priamo so žalobkyňou, na čo jej matka povedala, že nie je doma, dôvod jej neprítomnosti relevantne nevysvetlila. Posledný pokus dňa 11.11.2014 sa uskutočnil okolo 17.10 hodiny, v čase, kedy už žalobkyňa nemala povolené vychádzky. Člen domácnosti žalobkyne potvrdil, že je doma. Na to vyšla ďalšia príslušníčka domácnosti, ktorá žiadala právnych zástupcov, aby odišli, čo následne aj urobili. Pri odchode vhodili do poštovej schránky obálku s písomným vyhotovením výpovede. Žalobkyňa evidentne vedela o pokusoch žalovaného doručiť jej výpoveď. Žalovaný urobil všetko pre to, aby výpoveď žalobkyni doručil riadne, doručenie však zmarila svojim konaním žalobkyňa, minimálne v čase posledného pokusu, kedy sa zdržiavala doma. Úmyslom žalovaného pri niekoľkých pokusoch doručiť výpoveď bolo, okrem iného, aj umožniť žalobkyni vyjadriť sa k obsahu výpovede. Svojim konaním si túto možnosť zmarila sama žalobkyňa. Žalovaný odmietol tvrdenia žalobkyne o účelovom konaní s cieľom vyhodiť žalobkyňu. Žalobkyňa v žalobe neuvádza žiadne konkrétne konanie alebo správanie vedúceho zamestnanca, ktoré považuje za šikanózne alebo účelové. Namietal pravdivosť tvrdenia žalobkyne, že nastavil na maily funkciu, ktorá znemožnila žalobkyni uviesť dôvody svojho skoršieho odchodu z mítingu. Je pravdou, že v roku 2014 sa pracovné výsledky žalobkyne zhoršili, dopúšťala sa nevhodného správania sa vo vzťahu k svojim nadriadeným, odmietala sa zúčastniť stretnutí s nimi, odmietala zaúčať svojich kolegov v zmysle pokynov žalovaného. Bola upozorňovaná na nevhodný spôsob komunikácie s kolegami. Žalobkyňa neprimerane zaťažovala svojho zamestnávateľa rôznymi žiadosťami, výzvami ( od júna 2014 adresovala žalovanému takmer 40 rôznych zásielok). Z dôvodu straty dôvery a pracovnej kolegiality nepovažuje žalovaný ďalšie zamestnávanie žalobkyne za možné ani spravodlivé a preto si v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pre prípad úspechu žalobkyne v konaní, uplatnil nárok na vyslovenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Rovnako namietal nesprávnosť výpočtu náhrady mzdy a uplatnenie si úrokov z omeškania.
5.Právny zástupca žalobkyne v rámci prednesu žaloby zopakoval právne argumenty, ktoré podľa jeho názoru, spôsobujú neplatnosť danej výpovede. V prvom rade výpoveď nebola riadne žalobkyni doručená, po obsahovej stránke bola neurčitá a nezrozumiteľná, neobsahovala uvedenie čo konkrétne mala žalobkyňa porušiť. Rovnako upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny bolo po obsahovej
stránke neurčité. Žalobkyňa sa nedopustila porušenia žiadnych interných ani všeobecne záväzných právnych predpisov. Daná výpoveď bola daná jednoznačne účelovo.
6.Právny zástupca žalovaného v rámci prednesu na prvom pojednávaní rovnako zotrval na svojich predchádzajúcich písomných vyjadreniach.
7.V priebehu súdneho konania právny zástupca žalobkyne predkladal súdu rozsiahlu skutkovú a právnu argumentáciu. V písomnom podaní zo dňa 13.3.2018 zdôraznil, že skutkové dôvody výpovede nie sú takého charakteru, aby bol možné konštatovať porušenie pracovnej disciplíny čo i len menej závažným spôsobom. Žalobkyňa pred podpisom pracovnej zmluvy nebola zo strany zamestnávateľa oboznámená s právami a povinnosťami, pracovnými podmienkami a mzdovými podmienkami, so žiadnym vnútropodnikovým predpisom. Žalovaný neurčil žalobkyni v pracovnej zmluve jasne a zreteľne pracovné povinnosti, teda chýbalo určenie charakteristiky druhu práce. Nakoľko od nástupu žalobkyne na pozíciu Špecialista- finančné oddelenie jej žalovaný prideľoval prácu v pozícii Account Analyst I, žalobkyňa nevedela, nakoľko je povinný realizovať obsah pracovnej náplne, nevedela, či táto prekračuje alebo nie rámec druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, nevedela, nakoľko všetky pokyny zamestnávateľa vybočujú z obsahového rámcu druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Žalovaný žalobkyňu neoboznámil ani s Pracovným poriadkom ani so smernicou Pracovný čas a jeho organizácia. Táto smernica nebola pre zamestnancov záväzná, lebo je schválená len konateľmi spoločnosti Swiss Re Business Services ( Slovakia), s.r.o., ktorí nikdy neboli štatutármi žalovaného. Žalobkyňa nebola oboznámená ani s inými internými predpismi, ktoré mali byť základom pre získanie kvalitných informácií- nebol zverejnený predpis upravujúci rozsah a nositeľov delegovaných právomocí spočívajúci v oprávnení podpisovať v pracovnoprávnych vzťahoch za zamestnávateľa, nemal zakotvené vymedzenie zodpovednosti vedúceho zamestnanca posúdiť skutočnosť, či sa príslušný zamestnanec dopustil porušenia pracovnej disciplíny. Pri zadávaní pracovných úloh žalobkyňa nevedela, ktoré pokyny súvisia a ktoré nie s jej druhom práce dojednaným v pracovnej zmluve. Žalovaný v konaní nepreukázal, že žalobkyni prideľoval prácu podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy. Smernice Pracovný poriadok a Pracovný čas a jeho organizácia sa nestali pre žalobkyňu právne záväzné preto, že ju s nimi žalovaný nijakým spôsobom riadne a preukázateľne neoboznámil. Nie je daný dôvod výpovede- porušenie pracovnej disciplíny porušením povinnosti vyplývajúcej z pracovného poriadku. Obsahovo rozsiahle sa právny zástupca vyjadril aj k otázke údajného psychického násilia, páchaného na žalobkyni na pracovisku zo strany D. R., U. W., J. L., D. D., L. P.. Išlo o cudzie osoby, ktoré neboli legálni zamestnanci žalovaného. Nariaďovali žalobkyni osobné stretnutia, bránili jej písomne vyjadriť svoj názor, obťažovali ju, zastrašovali počas PN výkonom kontroly liečebného režimu, osobne ju vyhľadávali na pracovnom mieste za účelom odovzdania písomností, osobne urážali, bez oprávnenia podpísali upozornenie pre neplnenie pracovných úloh. Zapojením cudzích osôb do pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne žalovaný hrubo porušil morálku. Žalovaný výpoveď so žalobkyňou vykonal v rozpore s dobrými vzťahmi. Ďalšími cudzími osobami, terorizujúcimi žalobkyňu na pracovisku, boli vedúce zamestnankyne žalovaného F. P. J. L. B.. Tieto neboli bezprostredné nadriadené žalobkyne, vytvárali vlastné pravidlá, presadzovali vôľu voči žalobkyni, vyhrážali sa jej, zastrašovali ju a vynucovali si jej poslušnosť. Právny zástupca žalobkyňa tvrdil, že žalovaný nevyvodzoval zodpovednosť voči iným zamestnancom za závažnejšie porušovanie pracovnej disciplíny ako sa mala údajne dopustiť žalobkyňa. Pokyny p. J. bola žalobkyňa povinná plniť len vtedy, ak boli v súlade s platnými právnymi predpismi. Tento prenášal svoje povinnosti ohľadne komunikácie so žalobkyňou na iné osoby, mal sklon klamať, vymýšlaľ si, prekrúcať skutočnosti, žalobkyňu očierňoval, šíril o nej klebety. Vedúci zamestnanec p. J. so žalobkyňou nekomunikoval, neposkytoval jej informácie, na dotazy reagoval s nevôľou, vyvíjal na ňu nátlak, hrubo na ňu útočil, čo bolo cielené, aby zničil jej povesť, profesijne ju degradoval. Šikanovanie sa začalo zo strany vedúceho zamestnanca ignorovaním žalobkyne, obmedzovaním jej kariérneho postupu, izolovaním od kolegov, preťažovaním prácou. Konflikt sa vyostril, keď žalobkyňa prejavila záujem zúčastniť sa kurzu. Do tohto bola vybratá privilegovaná kolegyňa V. B.. Vedúci zamestnanec ignoroval aj žiadosť žalobkyne na zvýšenie mzdy a preradenie ju na inú pozíciu. Na konci mája vedúci zamestnanec prestal žalobkyni riadne schvaľovať zaevidovaný dochádzku, ktorú nemala schválenú za mesiac jún do 26.9.2014, bez schválenia si nevedela kontrolovať počet odpracovaných hodín. Žalobkyňa považovala za šikanózny úkon aj upozornenie na neuspokojivé plnenie pracovných úloh zo dňa 6.6.2014. Motívom dania upozornenia nebolo neuspokojivé plnenie pracovných úloh, ale snaha nadriadeného vedúceho zamestnanca založiť výpovedný dôvod voči žalobkyni. Vedúci zamestnanec sa snažil systematicky získavať dôkazy z rôznych zdrojov za účelom spôsobenia ujmy žalobkyni. Žalovaný nemorálne správanie p. J. toleroval. Ďalším prejavom prenasledovania žalobkyne bola kontrola dodržiavania jej
liečebného režimu p. L. J. R. bez preukázania sa poverením od zamestnávateľa. Šikana pokračovala aj po návrate žalobkyne po dovolenke v júli 2014. Čo sa týka upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.8.2014 faktom je, že žalobkyňa nebola od začiatku pracovného pomeru preukázateľne oboznámená s internými predpismi zamestnávateľa a vôbec nebola na mítingu 28.11.2016 informovaná o pravidlách. Predpis žalovaného pre výučbu jazykov, vypracovaný v anglickom jazyku, nebol predpisom upravujúcim postup a spôsob evidencie dochádzky zamestnancov v jeho dochádzkovom systéme, neurčoval, kto a akým spôsobom mal realizovať ustanovenie bodu 2.3. v dochádzkovom systéme nebolo tlačidlo pre evidovanie času stráveného na jazykovom kurze. Zamestnanci si nemohli čas strávený na jazykovom kurze evidovať ako prestávku v práci, boli povinní 30 minútovú prestávku dodržiavať v zmysle bodu 3.3.3.1. Pracovného poriadku. Taktiež evidencia zamestnancov na jazykovom kurze nebola súčasťou evidencie dochádzky v dochádzkovom systéme. Žalobkyňa si čas strávený na kurze odpracovávala za každý mesiac. Nadpracovaný čas si neevidovala v dochádzkovom systéme ako odpracovaný čas a namiesto neho si ako odpracovaný čas evidovala čas strávený na jazykovom kurze, ktorý spadal do jej základného pracovného času. Nadriadený zamestnanec mal vedomosť, že takýmto spôsobom vedenia evidencie si nikdy nezaevidovala ani jednu hodiny práce naviac a nikdy si tak nenárokovala mzdu za čas, ktorý neodpracovala a preto jej evidenciu schvaľoval bez výhrad do augusta 2013. Totožným spôsobom si evidovali čas strávený na jazykovom kurze aj pani Q., B. J. L.. Zamestnávateľ im však upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny neudelil. Až dňa 11.9.2014 nadriadený vedúci zamestnanec písomne požiadal žalobkyňu o opravu jej dochádzky za mesiac jún a určil jej spôsob podľa vlastnej predstavy, ktorý nemal oporu v žiadnom pokyne zamestnávateľa. Žalobkyni neschválil zaevidovanú dochádzku, vyúčtoval jej mzdu bez výhrad. Zadržiavaním o dôvode neschvaľovania jej zaevidovanej dochádzky v mesiaci jún 2014 nechal žalobkyňu, aby sa dostala do ťažkostí. Evidencia účasti zamestnancov na kurze bola lektorkou vedená nepravidelne, bola podpisovaná aj dodatočne aj vtedy, keď neboli účastní. Žalobkyňa podpísala aj svoju účasť dňa 5.6.2014 na žiadosť lektorky, hoci bola v Budapešti. Rovnako dodatočne podpísala aj účasť dňa 19.6.2014 pre množstvo práce. Taktiež sa nezúčastnila dňa 23.6.2014 a 2.7.2014 z dôvodu PN. Svoju účasť dňa 30.6.2014 v evidencii podpísala omylom. Evidenciu účasti na jazykovom kurze si zaznamenávala žalobkyňa rovnakým spôsobom ako jej kolegyne, nemala úmysel porušiť pracovnú disciplínu. Aj upozornenie zo dňa 18.8.2014 preto považuje žalobkyňa za šikanózne. Následne začal zamestnávateľ zaťažovať žalobkyňu prácou, zmenil jej pracovné úlohy, určil jej vykonávať práce za kolegov, zaúčať kolegov. Nariadil žalobkyni opraviť evidenciu času stráveného na jazykovom kurze v dochádzkovom systéme za jún 2014 podľa jeho vlastného pravidla. Táto povinnosť bola šikanózne uložená len žalobkyni. Dňa 11.9.2014 nariadil zamestnávateľ povinnú účasť na closing mítingu, žalobkyňa sa na tento dostavila. Pani B. na ňu prezentovala excelovskú tabuľku s pracovnými úlohami priradenými jednotlivým členom teamu, nebol prítomný nadriadený zamestnanec. Žalobkyňa bola prítomná na celom prideľovaní úloh, po tomto nasledovala už len diskusia, žalobkyni neboli pridelené žiadne úlohy a počas voľnej diskusie odišla. Neskôr ju zamestnávateľ žiadal o vysvetlenie. Žalobkyňa na spornom mítingu neplnila žiadne pracovné povinnosti. Pokyn nadriadeného vedúceho zamestnanca, udelený kolegyni žalobkyne, aby za neho určila žalobkyni plnenie pracovných povinností, nemožno považovať za súladné s platnou právnou úpravou. Skorším odchodom z meetingu žalobkyňa neporušila žiadnu povinnosť, úmyslom žalovaného bolo na meetingu žalobkyňu ponížiť. Žalobkyňa odmietla pozvanie žalovaného na hodnotenie a požiadala ho, aby tento vykonal formou, ako ho realizoval u ostatných členov teamu bez prítomnosti pani F. P.. Dňa 19.9.2014 zaslal žalovaný žalobkyni email s pokynom na vysvetlenie skoršieho odchodu z meetingu, pri pokuse na tento odpovedať žalobkyňa zistila, že nadriadený nastavil svoj odoslaný mail pre žalobkyňu zákaz tento rozširovať a svoj email zablokoval tak, že žalobkyňa naň nemohla odpovedať, preposlať ho a vyhotoviť si jeho tlačenú verziu. Z tohto zákerného konania zostalo žalobkyni zle a musela vyhľadať lekársku pomoc. Na email nadriadeného odpovedala žalobkyňa večer 22.9.2014 zo svojej súkromnej adresy. Od 24.9.2014 bola na PN. Podľa názoru žalobkyne žalovaný nepreukázal v konaní porušenie pracovnej disciplíny. Opakujúc zdôrazňoval, že žalovaný zneužíval svoju právomoc, šikanoval žalobkyňu, ponižoval jej ľudskú dôstojnosť, čo viedlo k psychickému a fyzickému vyčerpaniu žalobkyne. Šikanovanie bolo vytrvalé a nepredvídateľné, pomstychtivé a zlomyseľné. Závažný následok konania žalobkyne na žalovaného nebol preukázaný. Výpoveď bola podpísaná p. D. R. ako pracovníkom spoločnosti Swiss Re Business Slovakia, s.r.o. protiprávne a v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa nezmarila doručenie výpovede, táto jej nebola doručená do vlastných rúk. Rozsiahlu skutkovú a právnu argumentáciu predniesol právny zástupca žalobkyne aj na pojednávaní dňa 25.6.2018. Tvrdil, že pracovný poriadok zamestnávateľa v zmysle čl 9.6 a 9.7 a čl. 4 bol nadradený jednotlivým predpisom. Znamenalo by to, že žalobkyňa sa mala dopustiť porušenia povinností podľa
čl. 3.3.1 a 3.3.3.1, kde sa ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny považovalo nedodržanie pracovného času a nedodržanie obedňajšej prestávky. U ostatných zamestnancov boli porušovania akceptované. Upozornenie, ako má evidovať čas, bolo žalobkyni doručené až 16.9.2014, t.j. potom ako jej bolo dané upozornenie. Subjektívna lehota v prípade tohto skutku začala plynúť oveľa skôr a to vzhľadom na povinnosti vedúceho zamestnanca v zmysle čl. 7 smernice o pracovnom čase kontrolovať evidenciu ku koncu každého mesiaca ako aj štvrťroku. V prípade nesprávnej evidencie začala teda subjektívna lehota plynúť najneskôr 1.10.2013 potom, ako si ju žalobkyňa viedla za prvý mesiac účasti na kurzoch. Evidencia kurzov nebola záväzná. Vedúco zamestnanec ani len neupozornil žalobkyňu na možnosť výpovede, čím porušil povinnosť v zmysle čl. 7 Smernice o pracovnom čase ako aj čl 3.3.2 pracovného poriadku v zmysle písmen a), d), g). Žalobkyni bola zverená len kartička na prístup nie však pre evidenciu dochádzky, napriek tomu, že zamestnávateľ odvodzuje porušenie pracovnej disciplíny od evidencie na základe kartičky, v zmysle predpisov mal fungovať elektronický dochádzkový systém, ktorý však nefungoval. Interné predpisy nespĺňali základné náležitosti, najmä slovenský preklad, autorom ostatných predpisov bola osoba, ktorá nemala takéto predpisy oprávnenie vydávať. Pracovná zmluva v bode 7.6 obsahuje len oboznámenie s pracovným poriadkom, nie však so smernicami, zaslanie mailom neznamená oboznámenie zamestnanca s internými predpismi. Účelovosť postupu žalovaného osvedčuje aj skutočnosť, že priamy nadriadený vyzval žalobkyňu na úpravu evidencie pracovného času 11.9.2014, čo je rovnaký dátum, ako bola účasť žalobkyne na mítingu. Míting sa konal mimo rozsahu základného pracovného času. Čo sa týka podnetov na Inšpektorát práce zo strany žalobkyne, právny zástupca zdôraznil, že išlo o legitímne právo, týkajúce sa porušení postupu zamestnávateľa v súvislosti so stravnými lístkami, nerovnakého zaobchádzania so zamestnancami, žalobkyňu kontrolovali ľudia z inej firmy. V prípade upozornenia ako aj výpovede ide o simulované právne úkony, nakoľko skutočnou vôľou zamestnávateľa bolo dať výpoveď z iných dôvodov ako sú uvedené v upozorneniach a to najmä v súvislosti s podnetmi na Inšpektorát práce.
8.V priebehu súdneho konania právny zástupca žalovaného predkladal súdu skutkovú a právnu argumentáciu. V písomnom vyjadrení zo dňa 29.5.2017 upriamil pozornosť na skutočnosť, že porovnaním prehľadu dochádzky ďalších zamestnankýň, je evidentné, že tieto si, na rozdiel od žalobkyne, evidovali pracovný čas, strávený na jazykových kurzoch riadne, v súlade s internými pravidlami. Zaznamenávali si dlhšie obedné prestávky v práci. V písomnom vyjadrení zo dňa 19.10.2017 právny zástupca žalovaného uviedol, že súdom vyžiadaný dokument "Authority Matrix" bol u žalovaného vytvorený v roku 2015 v podobe jednoduchej tabuľky, ktorá bola zverejnená a prístupná všetkým zamestnancom na intranete žalovaného. Účelom tohto dokumentu je poskytnúť zamestnancom prehľadný zoznam osôb, ktoré sú oprávnené konať a podpisovať v mene žalovaného, ako aj ostatných entít zo skupiny žalovaného na Slovensku v jednotlivých oblastiach. Tento dokument má informatívny účel. Žalovaný nemá vedomosť, že by pred rokom 2015 existoval takýto dokument alebo iný obdobný dokument. V zmysle § 9 ods. 1 Zákonníka práce sú za zamestnávateľa oprávnení konať štatutárny orgán, ním poverení zamestnanci, najmä vedúci organizačných útvarom. Teda v pracovnoprávnych vzťahoch bol oprávnený v mene žalovaného konať vedúci organizačnej zložky, priami nadriadení zamestnancov, vedúci oddelenia ľudských zdrojov či iní poverení zamestnanci. Všetky pracovnoprávne dokumenty adresované žalobkyni boli podpísané osobami, oprávnenými v mene žalovaného konať. Upozornenie zo dňa 18.8.2014 a výpoveď zo dňa 6.11.2014 podpísal p. P. A. ako vedúci organizačnej zložky a p. D. R. na základe plnej moci z dôvodu dodržania princípu štyroch očí. V emaily zo dňa 3.4.2018 informoval právny zástupca žalovaného súd, že nemá vedomosť o existencii vnútorného predpisu žalovaného s názvom "Organizačný poriadok v znení účinnom od 1,6,2014 do 30.11.2014". Na vyjadrenie právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 13.3.2018 reagoval právny zástupca žalovaného listom zo dňa 13.4.2018. Poukázal na snahu žalobkyne predlžovať súdne konanie, pričom vyjadrenie jej právneho zástupcu zo dňa 13.3.2018 nemá vo väčšine obsahu súvis s prejednávanou vecou. Namietal relevanciu subjektívnych pocitov žalobkyne o tom, že by on, alebo jeho zamestnanci akýmkoľvek spôsobom páchali psychické násilie na žalobkyni, konali voči nej v rozpore s dobrými mravmi, s cieľom ju šikanovať, diskriminovať alebo poškodzovať. Nesúhlasil s tvrdením, že v konaní nepreukázal porušenie pracovnej disciplíny. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa si neevidovala svoju účasť na jazykovom kurze správne, evidovala si ju ako riadne odpracovaný čas. Žalobkyňa bola preukázateľne oboznámená s interným predpisom "Language Education Policy" platnom od 1.1.2014, čo sama potvrdila v rámci svojej výpovede. Z predloženej dochádzky iných zamestnankýň ako aj z výpovede svedkov jednoznačne vyplýva, že tieto si čas strávený na jazykových kurzoch na rozdiel od žalobkyne evidovali riadne a v súlade s internými pravidlami žalovaného, keď si čas strávený na kurze ako pracovný čas neevidovali.
Z výpovede svedkyne Q. je zrejmé, že v prípade zmeny termínu kurzu, bol tento prepísaný, pričom účastníci sa mohli podpísať dodatočne len ak lektorka mala vedomosť o tom, že účastník sa kurzu zúčastnil a zabudol sa podpísať. Opustenie mítingu predstavovalo zo strany žalobkyne menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, kedy opustila pracovisku pred koncom riadne zvolaného a z jej strany akceptovaného stretnutia celého teamu. Bola nevyhnutná účasť zamestnancov na celom mítingu, ako vyplýva aj z výpovede svedka J., a to bez ohľadu na skutočnosť, či boli jednotlivým zamestnancom prideľované úlohy. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobkyne, že skorším odchodom z mítengu neporušila žiadnu povinnosť. Podľa § 81 písm. b) Zákonníka práce došlo konaním žalobkyne k porušeniu povinnosti byť na pracovisku na pracovisku a odchádzať z neho až po skončení pracovného času. Pani V. B., ktorá viedla míting, z poverenia vedúceho zamestnanca, neukladala pokyny svojvoľne, nevystupovala v pozícii vedúcej zamestnankyne. Nebolo potrebné, aby táto mala vedenie mítingu v náplni svojej práce, prípadne aby mala osobitné poverenie. Nie je relevantné ani tvrdenie žalobkyne, že jej konaním nebol preukázaná závažný následok pre žalovaného, vznik takéhoto následku nie je podmienkou platnosti výpovede pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Nakoľko žalobkyňa úmyselne svojim konaním zmarila doručenie výpovede, žalovaný objektívne nemohol oboznámiť žalobkyňu s dôvodmi dania výpovede pred jej doručením a teda ani umožniť jej sa k týmto dôvodom vyjadriť. V konaní žalobkyňa nepreukázala žiadny objektívny dôvod, pre ktorý objektívne nemohla prevziať doručovanú výpoveď, táto bola riadne doručená v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce. Je nutné dodať, že za žalovaného nekonala žiadna osoba bez oprávnenia a nezneužila svoje postavenie. Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny ako aj výpoveď boli podpísané vedúcim organizačnej zložky žalovaného a teda v súlade s o zákonom. Na pojednávaní dňa 25.6.2018 reagoval právny zástupca žalovaného na tvrdenia právneho zástupcu žalobkyne, keď uviedol, že nie je pravdou, že by pracovný poriadok by bol nadriadený predpisu o evidencii, tento bol jeho súčasťou a teda hierarchicky rovnako záväzný. Evidencia času nebola vykonávaná na základe kartičiek. Zákon nevyžaduje slovenskú verziu predpisu o jazykových kurzoch, požiadavkou pre nástup žalobkyne do zamestnania bolo okrem iného ovládanie anglického jazyka. Žalobkyňa neospravedlnila svoju neúčasť na meetingu ani dodatočne.
9.Súd pre účely rozhodnutia vo veci samej vykonal rozsiahle dokazovanie- oboznámil sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, vykonal výsluch žalobkyne, ako aj navrhovaných svedkov a zistil nasledovné skutočnosti.
10.Žalobca ako zamestnávateľ ( za ktorého konal a zmluvu podpisoval vedúci organizačnej zložky P. A. a na základe splnomocnenia L. P.) uzavrel so žalovanou ako zamestnankyňou dňa 22.4.2013 pracovnú zmluvu. Touto došlo k založenou pracovného pomeru, na základe ktorého zamestnankyňa bude vykonávať pre zamestnávateľa prácu na pozícii: Špecialista- Finančné oddelenie. Výkon funkcie mal spočívať najmä v nasledovných činnostiach: podpora pre finančné oddelenie, vykonávanie iných úloh týkajúcich sa pracovnej pozície na základe inštrukcií od nadriadeného, ďalšie úlohy uvedené v Swiss Re Katalógu pracovných pozícií. Súd konštatuje, že v obsahu pracovnej zmluvy boli dohodnuté všetky podstatné náležitosti, tak ako to vyžadoval v tej dobe účinný zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce ( ďalej len" ZP")- druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce, mzdové podmienky, skúšobnú dobu. V čl. VI bode 6.1 a 6.2 pracovnej zmluvy bolo uvedené, že pracovný pomer sa dojednáva na plný pracovný úväzok s dĺžkou pracovného času 40 hodín týždenne. Pracovný čas zamestnanca je pružný, základný pracovný čas je stanovený od 9.00 hod do 14.00 hod. Ostatné podrobnosti a podmienky sú upravené v pracovnom poriadku zamestnávateľa. Podľa čl. VII bodu 7.1 a 7.3 pracovnej zmluvy zamestnanec je povinný vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa, osobne, v súlade s ustanoveniami tejto pracovnej zmluvy a v určenom pracovnom čase. Zamestnanec je povinný plne využívať pracovný čas na prácu a dodržiavať pracovnú disciplínu. Zamestnanec je povinný pracovať v úzkej spolupráci so všetkými internými oddeleniami zamestnávateľa, ako aj s ostatnými spoločnosťami patriacimi do skupiny Swiss Re. Podľa č. VII bodu 7.5 je zamestnanec povinný najmä dodržiavať príslušné právne predpisy, pracovný poriadok a iné vnútorné predpisy zamestnávateľa ( vrátane avšak nie len Kódexu správania sa zamestnancov skupiny Swiss Re, vnútorných predpisov na ochranu obchodných informácií, smernice na ochranu osobných údajov.) V čl. VII bode 7.6 zamestnanec vyhlásil, že bol oboznámený s nasledovnými vnútornými predpismi a pracovným poriadkom zamestnávateľa- pracovný poriadok ( vnútorné predpisy), Swiss Re Group of Conduct ( Kódex správania sa zamestnancov skupiny Swiss Re), Business Information Security internal regulations ( Vnútorné predpisy na ochranu obchodných informácií), Group Data Protection Guidelines ( Smernice na ochranu osobných údajov).
11.V liste zo dňa 6.6.2014- upozornenie na neuspokojivé plnenie pracovných úloh a výzva na nápravu nedostatok, žalovaný ( list bol podpísaný D. D. a R. J.) vytýkal žalobkyni, že sa opakovane nezúčastnila pravidelných mítingov, týkajúcich sa prebiehajúcich zmien v účtovníctve a to napriek potvrdeniu účasti, Keďže sa dvakrát po sebe ma mítingoch nezúčastnila bez toho, aby o tom informovala svojho manažéra a bez uvedenia dôvodu, bola ústne a následne aj písomne mailom dňa 14.5.2014 upozornená svojim manažérom na nevyhnutnosť plnenia si tejto povinnosti. Napriek tomu sa ani na nasledujúcom mítingu nezúčastnila. Tento list prevzala žalobkyňa dňa 6.6.2014 osobne, čo je zrejmé z podpisu na tejto listine. Do spisu bola založená mailová komunikácia medzi žalobkyňou, jej priamym nadriadeným a p. P., predmetom ktorej boli žiadosti smerované na žalobkyňu na zaúčanie kolegov, ktoré ona odmietla z dôvodu, že nemá dostatok skúseností. Taktiež obsahom týchto mailov ( č.l. 176- 190) boli žiadosti na žalobkyňu, aby sa zúčastnila strestnutí, čo ona odmietla. O stretnutie žalobkyňu prosil aj D. D., čo ona odmietla s tým, že požaduje najskôr písomnú odpoveď od p. R. a p. B., resp. že žiada písomné odpovede.
12.Listom zo dňa 18.8.2014 ( podpísaným P. A. ako v tom čase vedúcim organizačnej zložky žalovaného- čo má súd osvedčené výpisom s Obchodného registra vložka č. XXXX/B oddiel Po, v rámci ktorého je vyslovene uvedené, že vedúci organizačnej zložky je oprávnený na výkon všetkých právnych úkonov týkajúcich sa organizačnej zložky a D. R. na základe splnomocnenia) upozornil žalovaný žalobkyňu na neuspokojivé správanie a porušenie pracovnej disciplíny. V obsahu listu uviedol, že v zmysle platných vzdelávacím pravidiel zamestnávateľa pre jazykové kurzy ( Language Education Policy ), platných od 1.1.2014, sa čas strávený na jazykovom kurze nezapočítava do pracovného času zamestnanca. O pravidlách týkajúcich sa jazykového vzdelávania boli zamestnanci tímu informovaní na mítingu dňa 28.11.2013 a následne im boli tieto pravidlá zaslané emailom dňa 13.12.2013 vrátane žalobkyne. Žalobkyňa teda mala vedomosť, že jej účasť na kurze nie je plnenie pracovných úloh a účasť nesmie byť evidovaná ako pracovný čas. Pri kontrole pravidelného schvaľovania evidencie odpracovaného času bolo zistené, že v dňoch 2.6.2014, 9.6.2014, 12.6.2014, 16.6.2014, 19.6.2014 si žalobkyňa čas strávený na jazykovom kurze započítala na riadne odpracovaný pracovný čas, čím došlo k neoprávnenému zaevidovaniu počtu skutočne odpracovaných hodín na ujmu zamestnávateľa. V obsahu listu zamestnávateľ poukázal na to, že podľa § 81b a § 81c ZP je povinnosťou zamestnanca využívať pracovný čas na prácu, dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu. Uviedol, že žalobkyňa bola povinná si svoj pracovný čas evidovať v zmysle platných predpisov zamestnávateľa najmä s poukazom na čl. 3.3.1 písm. j) Pracovného poriadku a čl. 3 Smernice- Pracovný čas a jeho organizácia, s ktorými bola oboznámená pri nástupe do zamestnania. Z predloženého potvrdenia o dochádzke na jazykovom kurze tiež vyplýva, že sa zamestnankyňa zúčastnila jazykového kurzu aj dňa 30.6.2014 v čase od 10.00 do 11.00 hodiny, v tento deň však bola stále uznaná za PN. Zamestnávateľ toto konanie považuje za porušenie liečebného režimu zamestnanca, čím je osvedčené aj to, že počas trvania PN sa po celý čas nezdržiavala na určenom mieste- teda v mieste jej trvalého bydliska. Zamestnankyňa porušila ustanovenie § 81d ZP a to dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom. Toto konanie považoval zamestnávateľ za závažné porušenie pracovnej disciplíny a vyzval zamestnankyňu, aby sa takéto konanie v budúcnosti neopakovalo. Okrem vyššie uvedeného zamestnávateľ žiadal zamestnankyňu, aby v rámci komunikácie s kolegami neprekračovala mieru slušnosti, zdržala sa expresívnych vyjadrení. Upozornil ju, že ak svoje správanie nenapraví, ďalšie porušenie pracovnej disciplíny, môže byť dôvodom na skončenie pracovného pomeru. Z obsahu tohto listinného dôkazu súd zistil, že tento si žalobkyňa osobne prezvala dňa 21.8.2014, čo potvrdila svojim podpisom.
13.Podľa priloženej kópie plnomocenstva zo dňa 16.9.2014 splnomocnil žalovaný L.. L. a T.. K. na akékoľvek úkony v mene zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch voči p. M. B. a to najmä- uzatváranie akýchkoľvek dohôd v súvislosti s pracovným pomerom, zmien pracovného pomeru, skončenie pracovného pomeru, doručovanie a prijímanie akýchkoľvek písomnosti a na akúkoľvek súvisiacu komunikáciu.
14.V liste zo dňa 6.11.2014 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Tohto sa mala dopustiť tým, že dňa 11.9.2014 bola vyžadovaná jej prítomnosť na mítingu ohľadom closingových aktivít, ktorý prebiehal plánovane od 14.00 do 15.00 hodiny. Napriek tomu, že účasť žalobkyne bola povinná a súvisela s jej pracovnými úlohami, bez akéhokoľvek upozornenia alebo ospravedlnenia z mítingu zrazu odišla o 14.47 hodiny, teda o 13 minút skôr, ako bol plánovaný koniec stretnutia. O mítingu bola informovaná vopred, svoju účasť potvrdila. Zamestnávateľ nemôže tolerovať správanie zamestnancov,
spočívajúce vo svojvoľnom opúšťaní dohodnutých stretnutí a to najmä pokiaľ ide o riešenie rozdelenia pracovných úloh, dôležitých pracovných otázok a postupov. Svojim konaním žalobkyňa porušila ustanovenia Zákonníka práce, pracovnej zmluvy a Pracovného poriadku zamestnávateľa. Vzhľadom na to, že bola v predchádzajúcich 6 mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornená na možnosť výpovede, sú splnené podmienky na jej danie v zmysle Zákonníka práce. Táto listina bola podpísaná vedúcim organizačnej zložky žalovaného p. A. J. D. R. na základe splnomocnenia.
15.Listom zo dňa 11.11.2014 oznámil žalovaný žalobkyni, že výpoveď zo dňa X.XX.XXXX považuje za doručenú dňom 11.11.2014 s odkazom na ustanovenie § 38 ZP.
16.Listom zo dňa 23.3.2015 oznámila žalobkyňa žalovanému, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, pričom tento bol doručený žalovanému poštou dňa 31.3.2015.
17.Do spisu bol založený aj vnútorný predpis žalovaného Smernica- Pracovný poriadok/ General working Conditions/, vypracovaný B. T.. V zmysle bodu 1.1.1. tento predpis upravoval pracovnoprávne vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancami aj u žalovaného. Podľa bodu 3.3.1 písm. j povinnosťou zamestnanca je najmä zaznamenať každé opustenie pracoviska vo svojej dochádzke v dochádzkovom systéme. Podľa bodu 4 problematika pracovného času, jeho rozvrhnutia, práce nadčas, mzdové zvýhodnenia za prácu nadčas a sledovanie dochádzky je upravené v osobitnom predpise "Smernica- Pracovný čas a jeho organizácia", ktorý tvorí prílohu tohto Pracovného poriadku.
18.Súd sa oboznámil s obsahom vnútorného predpisu žalovaného Language Education Policy. Podľa bodu 2.3 sa čas výúčby jazyka nezapočítava do pracovného času. Podľa bodu 4.1 po skončení každého mesiaca príslušného semestra jazyková škola zašle Swiss Re informáciu o účasti zamestnancov. Konečná miera účasti v prípade každého zamestnanca by mala presahovať 70% celkového počtu odučených hodín.
19.Rovnako sa oboznámil i s obsahom ďalšieho vnútorného predpisu Smernicou- Pracovný čas a jeho organizácia / Working Time Policy. Podľa čl. 3 bod 1 všetci zamestnanci sú povinní zaznamenávať si dochádzku na dennej báze. Sú povinní zaznamenávať najmä začiatok a koniec pracovného času, nadčasy, prestávky v práci, prácu počas víkendov a sviatkov, ako aj nočnú prácu. Podľa č. 3 bod 2 dochádzku si zamestnanci zaznamenávajú prostredníctvom elektronického dochádzkového systému, ktorý je k dispozícii všetkým zamestnancom. Podľa čl. 3 bodu 3 všetky neprítomnosti v práci ( dovolenka, choroba, návšteva lekára, neplatené voľno a iné prekážky v práci) musia byť zaznamenané v dochádzkovom systéme. Podľa čl. 3 bod 4 na základe tejto evidencie pracovného času sa plánuje pracovný čas a sledujú sa absencie, nadčasy, pracovná pohotovosť apod. Evidencia je tiež podkladom pre spracovanie a poskytovanie mzdy, náhrady mzdy, príp. poskytovanie iných príplatkov v súlade so Zákonníkom práce. Autorom tejto smernice bola B. T., pričom v jeho nadpise bolo vyslovene uvedené že sa vzťahuje aj na žalovaného.
20.Z predloženej dochádzky na jazykový kurz, za mesiac jún 2014, podpísanej lektorkou, je v zmysle podpisov figurujúcich v jednotlivých odsekoch, zobrazujúcich dni konania, zrejmé, že žalobkyňa svojim podpisom potvrdila svoju účasť na jazykovom kurze dňa 2.6.2014 o 10.00 hodine, 5.6.2014 o 13.00 hodine, 9.6.2014 o 10.00 hodine, 12.6.2014 o 13.00 hodine, 16.6.2014 o 10.00 hodine, 19.3.2014 o 13.00 hodine a 30.6.2014 o 10.00 hodine. Z výpisu zo systému evidencie dochádzky je zrejmé, že dňa 2.6.2014 si žalobkyňa v systéme vyznačila obednú prestávku od 11.00 do 11.30 hod, dňa 9.6.2014 od 11.00 do 11.30 hodiny, dňa 12.6.2014 od 12.30 do 13.00 hodiny, 16.6.2014 od 11.00 do 11.30 hodiny a dňa 19.6.2014 od 12.00 do 12.30 hodiny. Sociálna poisťovňa v liste zo dňa 3.2.2017 potvrdila, že žalobkyňa bola PN od 24.6.2014 do 2.7.2014 a od 24.9.2014 do 7.12.2014. Podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti ( č.l. 400) bola žalobkyňa PN od 24.9.2014 s povolenými vychádzkami od 10.00 do 12.00 a od 14.00 do 16.00 hodiny. Pre porovnanie sa súd oboznámil aj s výpisom evidencie dochádzky p. V. Q., S. B. J. Y. L.Č., ktoré v rovnaké termíny chodili so žalobkyňou na jazykový kurz. V termínoch, ktoré boli žalobkyni vytýkané, si tieto zamestnankyne neevidovali účasť na jazykovom kurze ako odpracovaný čas, ale si tento priradili v rámci evidencie pod položku- obedová prestávka a tento teda vykázali ako neodpracovaný čas.
21.Emailom zo dňa 19.9.2014 dopytoval nadriadený zamestnanec žalobkyňu, aby mu uviedla dôvody jej skoršieho odchodu z mítingu dňa 11.9.2014 bez ospravedlnenia. Žalobkyňa zaslal svojmu priamemu
nadriadenému mail dňa 11.9.2014 ( zo súkromnej adresy) v ktorom uviedla, že dňa 11.9.2014 bol na základe pozvánky naplánovaný Closing Team meeting od 14.00 do 15.00 hodiny. Na tomto prezentovala V. B. closing kalendár a na záver aj úlohy kolegov, zodpovedných za jednotlivé aktivity pri closingu. Žalobkyni v teame neboli pridelené žiadne aktivity týkajúce sa closingu, preto z meetingu odišla o 14.50 hodiny.
22.V maily zo dňa 11.11.2014, zaslanom o 11.17 hodiny žalobkyňou ( zo súkromnej adresy) p. J., L., D., A., W., žalobkyňa konštatovala, že ju dňa 10.11.2014 o 11.45 hodiny počas jej dočasnej PN vyhľadali p. J., L. J. D. na adrese jej trvalého bydliska. Jej matke p. J. ozrejmil dôvod návštevy- odovzdanie skončenia pracovného pomeru. Dnes dňa 11.11.2014 o 10.02 žalobkyňu opäť hľadali v byte. Týmto mailom adresátov žiadala, aby jej ozrejmili, z akého výpovedného dôvodu sa jej pokúšajú doručiť skončenie pracovného pomeru počas trvania jej PN.
23.Mailom zo dňa 13.11.2014 žalobkyňa dopytovala svojho priameho nadriadeného na oznámenie, prečo jej neboli pridelené žiadne closingové aktivity, vysvetlenie dôvodu, prečo úmyselne zablokoval použitie funkcie emailu "Odpovedať, Odpovedať všetkým, Preposlať, Tlač" a zabránil jej podať vysvetlenie cez pracovnú adresu, zaslanie informácie z akého dôvodu jej neoznámil dôvod skončenia pracovného pomeru.
24.Súd sa oboznámil aj s obsahovo rozsiahlymi dôkazmi, ktoré právny zástupca žalobkyne založil do spisu až na pojednávaní dňa 14.3.2018, čím jeho konaním bol súd nútený pojednávanie opätovne odročiť za účelom oboznámenia sa s ich obsahom. Podľa názoru súdu v tomto balíku dôkazov sa nachádzali viaceré, pre rozhodnutie súdu, nepodstatné listiny. Preto v tejto časti odôvodnenia súd uvádza iba tie, ktoré mali vplyv na rozhodovanie súdu a boli aspoň čiastočne pre potreby konania relevantné. Nachádzala sa tu mailová komunikácia medzi žalobkyňou a p. P., predmetom ktorej bola žiadosť o osobné stretnutie, ktoré však žalobkyňa odmietla z dôvodu, že cestuje ( z 11.4.2014). V mailovej komunikácii z dní 28.4.2014 a 29.4.2014 bola žalobkyňa zamestnávateľom požiadaná o zaúčanie kolegov z dôvodu jej existujúcej praxe v oblasti Cerebra, toto žalobkyňa odmietla z dôvodu, že nemá prax ani skúsenosti a žiadala o zabezpečenie zaúčania kolegami s väčšou praxou, ktorí sú na úrovni zaradenia ako noví kolegovia. V maily zo dňa 14.11.2014 žiadala žalobkyňa p. P. o zaslanie informácie, z akého dôvodu bola práve ona ako jediná presadená na nové pracovné miesto, čím došlo k jej vyčleneniu z pracovného tímu. Z komunikácie v období 2/2014 až 4/2014 je zrejmé, že žalobkyňa mala záujem o externé vzdelávanie v oblasti účtovníctva štúdiom v kurze ACCA, žalovaný ( prostredníctvom priameho nadriadeného žalobkyne p. J.) jej mailom zo dňa 11.4.2014 vysvetlil, že kandidáti boli vybraní ešte pred podaním jej žiadosti, avšak túto eviduje a bude braná do úvahy pri najbližšom termíne, mal možnosť určiť len jednu osobu a vzhľadom na presun aktivít súvisiacich s riadením closingu vybral inú kolegyňu, ktorá ponuku prijala. V liste zo dňa 10.6.2014 žalobkyňa žiadala žalovaného v súvislosti s upozornením na neuspokojivé plnenie pracovných úloh zo dňa 6.6.2014 o zaslanie pracovnej zmluvy, menovania zástupcom zamestnanca zodpovedného za účtovanie na bankových účtoch organizačnej zložky Slovensko a pracovnej náplne, z ktorej vyplýva účasť na súvisiacich mítingoch a oboznamovanie sa so zmenami a novými pracovnými postupmi. Opätovne o tieto listiny požiadala v liste zo dňa 17.10.2014. V liste zo dňa 31.7.2014 žalobkyňa nesúhlasila s obsahom upozornenia na neuspokojivé plnenie pracovných úloh zo dňa 6.6.2014. Z obsahu listinných dôkazov je zrejmé, že žalovaný vykonal kontrolu dodržiavania liečebného režimu žalobkyňou, čo ona namietala sťažnosťou, na ktorú reagoval zamestnávateľ v liste zo dňa 18.4.2014. Mailová komunikácia z augusta 2014 sa týkala plánovania stretnutia vedúceho zamestnanca so žalobkyňou, pričom žalobkyňa sa dopytovala, čoho sa bude týkať a žalovaný jej riadne odpovedal. V mailovej komunikácii zo dňa 10.9.2014 a 11.9.2014 vedúci zamestnanec p. J. vyzval žalobkyňu na opravu chybne evidovanej dochádzky za jún 2014, kedy táto absolvovala jazykový kurz tak, aby kurz nebol trackovaný ako odpracovaný čas, na dopyt žalobkyne jej vysvetlil spôsob ako to má urobiť, žalobkyňa mu oznámila že k tejto požiadavke zasiela zamestnávateľovi písomné stanovisko. Žalobkyňa si mailom zo dňa 13.10.2013 overovala rezerváciu hotela v Budapešti v dňoch 3.6 2014-5.6 2014.
25.Žalobkyňa v rámci svojho výsluchu k otázke doručovania výpovede uviedla, že dňa 10.11.2014 odišla z domu o 10.30 hodiny ku gynekológovi. Vychádzky mala od 10-12 hodiny a od 14-16 hodiny. U lekára sa nedostala na radu a o 12.30 hodiny odtiaľ odišla domov, domov prišla o 13.15 hodiny. Mama jej oznámila, že ju hľadali nejakí ľudia. Dňa 11.11.2014 sa žalobkyni prihoršilo a navštívila svoju ošetrujúcu lekárku. Z domu odišla o 8.00 hodine a vrátila sa okolo obeda. Od mamy vedela, že v nasledujúcich
dňoch ju hľadali nejakí ľudia, ktorí však mame nepovedali o čo sa jedná, žalobkyňa bola vtedy doma, liečila sa, brala lieky na spanie, nikdy sa nezobudila a ani mama ju nebudila. Predmetom mítingu dňa 11.9.2014 bola štvrťročná uzávierka. V rámci neho prezentovala kolegyňa excelovskú tabuľku s rozdelením úloh, meno žalobkyne v tabuľke nefigurovalo, nebola jej pridelená úloha. Vedúci odišiel z mítingu skorej a tento viedla jej kolegyňa. Na konci prebiehala už len voľná diskusia veľmi neformálneho charakteru. V priebehu nej, žalobkyňa odišla. Keďže sa tam nenachádzal vedúci zamestnanec, nemala sa komu ospravedlňovať. Následne si od nej vyžiadal vysvetlenie. Mail, ktorý mu žalobkyňa posielala, sa nedal odoslať. Bola vykoľajená z tohto správania, prišlo jej zle a musela pracovisko opustiť. Čo sa týka účasti na jazykovom kurze, nikdy jej nikto neuviedol, akým spôsobom si má účasť evidovať. Kolegovia jej povedali, že nech ostane dlhšie v práci v deň, keď sa kurzu zúčastní. Iní si ale účasť nenadpracovávali. Žalobkyňa sa vždy snažila aby jej hodiny, v rámci mesiaca, sedeli. Účasť na kurzoch si do fondu pracovného času nezaznamenávala. Zaznamenávané boli len obedné prestávky. V rámci evidencie boli možnosti zaregistrovať aj iné dôvody opustenia pracoviska, avšak účasť na kurzoch to nebola. Zo zamestnancov si nikdy nikto účasť na kurzoch neregistroval a neevidoval. Aj zo strany lektorky kurzov neprebiehala evidencia dochádzky pravidelne. Evidenciu doniesla tak 2x do mesiaca. Bol v tom pomerne veľký chaos. Žalobkyňa poprela, že by dňa 30.6. bola na kurze prítomná. Svoju účasť podpísala až následne, dodatočne a to preto, že sama lektorka jej povedala, aby tak urobila. Dokonca ani dňa 5.6. nebola na kurze, v tento deň sa nekonal. Na otázky svojho právneho zástupcu uviedla, že ju zamestnávateľ v dňoch 10.11.2014 a 11.11.2014 nekontaktoval, ani telefonicky. Na kurzy sa zapisovala stále rovnakým spôsobom, nebolo jej nič vytýkané. Na otázky právneho zástupcu žalovaného potvrdila, že mala vedomosť o Language education polisi. Vedela, že sa účasť na kurzoch nezapočítava do pracovného času. Bolo možné účasť na kurze v systéme evidovať vo všeobecnosti ako absenciu. Potvrdila, že v pozvánke na míting mala uvedené, že účasť na ňom je nutná. Potvrdila, že bola doma pri pokusoch zamestnávateľa doručiť jej výpoveď, avšak sa liečila a spala. O návštevách ju informovala len mama, ktorá jej nevedela povedať o koho išlo. Na otázku či bola dňa 11.11.2014 o 11.15 hodiny doma uviedla, že mala od 10 do 12.hod vychádzky a tieto plne využívala. Potvrdila, že v tomto čase poslala zamestnávateľovi zo svojej súkromnej adresy email, kde sa dopytovala na dôvody výpovede. Kde ho fyzicky písala, to uviesť nevedela. Výpoveď si našla v schránke asi dva týždne po dátume 11.11.2014.
26.Svedkyňa F. B., matka žalobkyne, vypovedala k otázke doručovania výpovede žalobkyni. Dňa 10.11.2014 o 11.15 hodine zazvonil na byte zvonček, prišla poštárka a doručila pre dcéru zásielku, ktorú svedkyňa prezvala, avšak neotvárala. Bola od spoločnosti Swiss Re Business services. Zvonček zazvonil aj o 11.45 hodiny, otvoril jej otec, ktorý jej povedal, že dcéru hľadajú nejaké osoby. Svedkyňa prišla k dverám, kde boli 3 páni- J. L., U.. J. J. U.. D.. Povedali jej, že dcére chcú odovzdať skončenie pracovného pomeru. Svedkyňa im oznámila, že dcéra nie je doma ale u lekára. Pán L. povedal, že dcéru počkajú. Svedkyňa zavolala policajnú hliadku. Tieto tri osoby následne odišli. Dcéra sa vrátila v tento deň medzi 13.00 a 13.30 hodiny. Na druhý deň o 10.02 hodine zazvonili pri dverách traja vyššie spomenutí ľudia. Svedkyňa im oznámila, že dcéra odišla na vychádzku, že je u lekára. O 12.30 hodiny prišli dvaja ľudia, muž sa jej opýtal, či je M. B., svedkyňa sa zľakla, išlo o dve neznáme osoby. Muž jej oznámil, že sa volá L. a že je z advokátskej kancelárie a druhá osoba je jeho kolegyňa. Pán L. chcel hovoriť výlučne s M.. Svedkyňa trvala na tom, aby jej oznámil dôvod, pre ktorý prišiel. Keďže tento dôvod neuviedol, dcéru svedkyňa k dverám nezavolala. Dcéra bola doma. Pán L. s kolegyňou prišli znovu o 17.00 hodiny. Opätovne sa chceli rozprávať s M., svedkyňa však trvala na tom, aby jej oznámili dôvod ich návštevy. Následne prišla aj sestra svedkyňa, ktorá ich upozornila na rušivé konanie a aby listiny dcére doručovali písomne. Svedkyňa potvrdila, že aj v tomto čase bola dcéra doma. Svedkyňa nevedela presne uviesť, čo robila žalobkyňa v čase doručovania, keď bola doma, asi oddychovala, čítala si. Uviedla, že zdravotný stav dcéry od septembra 2014 nebol dobrý vzhľadom na šikanu na pracovisku zo strany priameho nadriadeného a tretích osôb. Dcéra si vyzdvihla poštovú zásielku, určenú do vlastných rúk, dňa 6.12.2014.
27.Svedkyňa V. K. spolupracovala s právnym zástupcom žalovaného do konca roka 2015. Potvrdila, že sa zúčastnila doručovania výpovede žalobkyni. Došlo k pokusu o doručenie listiny o skončení pracovného pomeru niekedy v jeseni 2014, deň už uviesť presne nevedela. Bol to však posledný deň lehoty na doručenie. Mali vedomosť, že deň pred tým bol pokus o doručenie zo strany zamestnancov zamestnávateľa, ale vznikli tam problémy, bola volaná polícia. Preto boli oslovení, ako advokátska kancelária na základe splnomocnenia, aby výpoveď žalobkyni doručili. K bytu žalobkyne šla svedkyňa spolu s p. L.. Prvý pokus sa uskutočnil okolo obeda, otvorila im mama žalobkyne, preukázali sa splnomocnením a dopytovali sa, že chcú hovoriť s M. B.. Žiadali, aby zavolala dcéru, avšak im uviedla,
že nie je dcéra doma. V tomto čase už žalobkyňa vychádzky nemala. Druhý pokus sa uskutočnil v podvečerných hodinách. Znovu s p. L. prišli k bytovému domu, zazvonili pri byte pani žalobkyne. Poprosili jej rodinného príslušníka, že s ňou potrebujú hovoriť, povedal im, že je doma, že ju zavolá. Vyšla však len ďalšia rodinná príslušníčka, ktorá im oznámila, aby odišli preč, čo bez odovzdania písomnosti následne urobili. Obálku s originálom výpovede vložili do poštovej schránky a následne, ešte ten večer, žalobkyni mailom oznámili, že považujú výpoveď za riadne doručenú z dôvodu zmarenia jej doručenia zo strany žalobkyne. Matke žalobkyne pri doručovaní oznámili, že majú doručovať písomnosť na základe splnomocnenia a tiež že sú tam za účelom doručovania výpovede. Bližšie dôvody s ňou však neriešili.
28.Svedok J. L., pracujúci pre spoločnosť Swiss RE ako firemný advokát, sa rovnako vyjadroval k priebehu doručovania výpovede žalobkyni. Niekedy v novembri 2014 žalobkyňu 3 krát navštívili v mieste jej bydliska spolu s p. D. J. J.. Pri prvom pokuse im otvorila matka žalobkyne, ktorá ich obvinila zo vstupu do obydlia a volala políciu. Ani podľa polície nedošlo k žiadnemu zásahu, nakoľko sa nachádzali v spoločných priestoroch. Všetky pokusy o doručenie zostali neúspešné, nakoľko žalobkyňa nebola doma. Následne sa svedok obrátil na externých advokátov a to z dôvodu finalizácie plynutia lehoty. Potvrdil, že žalobkyňa podala na Inšpektorát práce asi 4 podnety. Tieto sa týkali spôsobu vydávania gastrolístkov, dovolenky, mzdy. Inšpektorát práce nedostatky nezistil a neboli vyvodené žiadne sankcie. Zistil len nedostatky formálneho charakteru, ktoré boli odstránené.
29.Svedok R. J. uviedol, že u žalovaného vykonáva pozíciu team lídra, bol priamy nadriadený žalobkyne. Pod sebou mal asi 10 ľudí, niektorí boli "seniori", iní, ako aj žalobkyňa, pôsobili v tíme kratšie. Zo začiatku nebol problém so žalobkyňou spolupracovať, bola ambiciózna so záujmom na sebe pracovať. Práve tieto jej vlastnosti začali ale robiť problémy. Vo všeobecnosti mala žalobkyňa problém s tým, ak bol uprednostnený iný človek, nedokázala akceptovať fakt , že je súčasť tímu. Ako spúšťač problémov svedok označil možnosť účasti na účtovníckom tréningu, išlo o nákladný projekt pre vybraných ľudí, najmä "seniorov". Svedok dostal od nariadenej pokyn vybrať jedného človeka z tímu. Žalobkyňa o tento tréning prejavila záujem, svedok však navrhol iného člena tímu. Žalobkyňa začala vypisovať maily svedkovi aj jeho nadriadeným, v ktorých sa dopytovala na dôvod, prečo nebola vybratá. Následne si začala tvoriť vlastné pravidlá, odmietala sa zúčastňovať stretnutí s nadriadenými, čo bolo neprípustné. Muselo byť do toho zapojené aj oddelenie ľudských zdrojov, zašlo to tak ďaleko, že žalobkyňa oznámila, že so zamestnávateľom nebude osobne komunikovať. Dodal, že iných kurzov a tréningov sa žalobkyňa zúčastňovala, práca v tíme bola založená na systéme nutnej spolupráce, každý člen musel s nadriadenými spolupracovať. celú situáciu vnímali negatívne aj ostatní členovia tímu a žiadali od svedka, aby ju riešil. Dňa 1.1.2014 vstúpil do platnosti vnútorný predpis ohľadne jazykových kurzov, ktorý stanovoval, že čas na nich strávený sa nezapočítava do pracovného času. S týmto boli zamestnanci riadne oboznámení. Svedok zistil, že žalobkyňa si nezapisovala dochádzku v súlade s týmto predpisom, kedy čas, ktorý trávila na kurzoch si vo výkaze uvádzala ako štandardne odpracovaný čas. To spôsobilo, že jej vychádzali nadčasy a to približne 8 hodín za mesiac. Žalobkyňa si zvykla nadrobené hodiny vyberať a čerpať pracovné voľno. Z tohto dôvodu bolo žalobkyni zaslané upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. V tíme sa každý štvrťrok vykonávali štvrťročné závierky, kedy celý tím pracoval v špecifickom režime. Bola dôležitá účasť členov tímu na tomto stretnutí. Svedok sa mítingu zúčastnil len na začiatku, otvoril ho a následne ho viedla členka tímu "seniorka", ktorá riadila aj celú uzávierku- p. V. B.. Keď sa svedok vrátil p. B. ho informovala, že žalobkyňa opustila míting predčasne, bez toho, aby to s niekým konzultovala, resp. niečo povedala. Odišla bez toho, aby si overila, či nebudú ešte prednášané nejaké dôležité informácie alebo prideľované úlohy navyše. Podľa názoru svedka bola účasť žalobkyne dôležitá, aj z toho dôvodu, že na predchádzajúcom štvrťročnom mítingu sa z dôvodu PN nezúčastnila. v tejto dobe už komunikácia medzi zamestnávateľom a žalobkyňou nefungovala, množili sa na ňu sťažnosti. Žalobkyňa čerpala dlhodobú PN, počas ktorej sa s ňou svedok snažil skontaktovať a dopytovať sa, ako dlho bude táto trvať, avšak na jeho SMS žalobkyňa nereagovala. Bol to štandardný postup, nakoľko bolo nutné naplánovať prácu v tíme. V tomto období dochádzalo v práci žalobkyne k viacerým pochybeniam, ktoré následne museli riešiť jej kolegovia, so žalobkyňou sa chcel stretnúť aj šéf oddelenia ľudských zdrojov, avšak žalobkyňa sa odmietla stretnúť. Akýkoľvek pokus o riešenie zo strany zamestnávateľa zlyhal. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa zamestnávateľ rozhodol ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou, do veci už boli zainteresovaní aj externí právnici. Svedok potvrdil, že sa zúčastnil doručovania výpovede žalobkyni, kedy sa s kolegom D. J. L. dostavili na adresu trvalého pobytu žalobkyne, otvorila matka žalobkyne, bola útočná, dopytovala sa, čo chcú, aby jej dcére dali pokoj a zavolala políciu. Polícia však konštatovala, že k nepovolenému vniknutiu do obydlia nedošlo. Ďalšie doručovanie už zabezpečovala právnická firma. K otázke evidencie účasti na jazykovom kurze svedok
doplnil, že ľudia si to evidovali tak, že čas na ňou strávený si zadali do evidencie ako pauzu v rámci pracovného času, v evidenčnom systéme sa nedala priamo zaevidovať účasť na jazykovom kurze. Kolegovia žalobkyne sa obracali na svedka ústne na individuálnych stretnutiach, sťažovali sa na jej správanie a fungovanie v tíme. Robila chyby, ktoré následne zisťovali kolegovia. Svedok tvrdil, že čo sa týka sporného mítingu, jeho predmetom nebolo len konkrétne prideľovanie úloh určitým osobám, jednalo sa o ustálenie konkrétnej koncepcie fungovania špecifických postupov, oboznámenie s deadlinemi. Na spornom mítingu sa zúčastnili aj ľudia, ktorým neboli udelené úlohy navyše. Čo sa týka evidencie pracovného času doplnil, že zamestnanec si sám manuálne evidoval pracovný čas v dochádzkovom systéme, on ako nadriadený to schvaľoval. Vzhľadom na to, že žalobkyňa si vyberala nadčasy, zameral sa svedok na kontrolu jej dochádzky, kedy mu bolo zvláštne, vzhľadom na jej pracovnú náplň, že takéto nadčasy vznikali.
30.Ďalším svedkom, ktorý bol v konaní vypočutý, bol p. D. D., zamestnanec spoločnosti Swiss Re. Od začiatku pôsobil v oddelení ľudských zdrojov. Približne na začiatku roku 2014 sa na neho obrátil p. J., priamy nadriadený žalobkyne a tým, že nefunguje komunikácia medzi ním a žalobkyňou. Zo strany p. J. a jeho priameho nadriadeného boli vznesené aj námietky k samotnému výkonu práce žalobkyne. Svedok sa pokúsil o stretnutie so žalobkyňou, avšak k tomuto nedošlo. Žalobkyni telefonoval aj svedkov nadriadený p. D. R., ktorý ju vyzval na stretnutie, avšak tieto pokusy boli neúspešné. S pani B. prebiehala len mailová komunikácia a takto sa ťažko riešili konkrétne problémy. Padlo preto rozhodnutie doručiť žalobkyni vytýkací list, ktorého obsahom boli skutočnosti, žalobkyni vytýkané. Po doručení tohto listu sa celá situácia vyeskalovala natoľko, že celá vec bola zverejnená externým právnikom. Svedok sa osobne minimálne 2 x zúčastnil doručovania výpovede žalobkyni, spolu s p. J. J. U.. L., bližšie si však na tieto nespomínal, že jeden krát im otvorila matka žalobkyne, ktorá zavolala políciu. uviedol, že jeho priamy nadriadený p. D. R. podpisoval upozornenia a výpovede, mal takúto delegovanú právomoc v pracovno- právnych veciach. Oddelenie ľudských zdrojov bolo súčasťou spoločnosti Swiss Re Business Services, jednalo sa o organizačnú zložku zamestnávateľa.
31.Svedkyňa L. Q. v rámci svojho výsluchu potvrdila, že viedla jazykové kurzy, na ktorých sa zúčastnila aj žalobkyňa. Uviedla, že žalobkyňa bola poctivou účastníčkou kurzov nemeckého jazyka, kurzy boli dvakrát do týždňa a skôr má žalobkyňu zafixovaná ako pravidelnú návštevníčku. Čo sa týka spôsobu evidencie zúčastnených osôb na kurzoch, svedkyňa uviedla, že na každej hodine bola evidenčná listina, ktorú prítomným vždy osobne odovzdala. Túto následne odovzdávala koncom mesiaca na personálnom oddelení. V prípade, že došlo k zmene termínu, vyznačilo sa to v prezenčnej listiny, vždy sa predkladala len jedna. Kontrolovala evidenčnú listinu osobne, a ak sa niekto nezúčastnil, tak do príslušnej kolónky dala čiarku. Na otázku právne zástupcu žalobkyne, či sa mohlo stať, že podpisy účastníkov na prezenčnej listiny boli doplňované aj následne, svedkyňa nevedela, ako túto otázku myslí. Uviedla, že je možné, že účastník svoju účasť na konkrétnom dátume mohol dopísať aj ten nasledujúci, ale to by si ona musela pamätať, že tam bol a zabudol sa podpísať.
32.Svedkyňa Y. L., zamestnankyňa žalovaného, potvrdila, že v roku 2014 sa zúčastňovala jazykových kurzov, ktoré organizovala externá jazyková škola. Kurz navštevovala aj žalobkyňa. V roku 2014 existoval vnútorný elektronický systém evidencie dochádzky, v rámci ktorého si každý zamestnanec samostatne dochádzku evidoval. Bolo na zamestnancovi, či to bude robiť na dennej báze alebo týždennej. Povinnosťou zamestnanca bolo odrobiť 8 hodín. Zamestnávateľ nebol úplne striktný, ak aj prestávky v práci boli dlhšie, v prípade, že bol dodržaný fond pracovného času. Zamestnávateľ kontroloval dochádzku na štvrťročnej báze. V systéme okrem samotného pracovného času boli viaceré kódy napr. obedná prestávka, ktorú zamestnane použil v prípade, že túto v daný deň absolvoval, kód sick day, složobná cesta, klasická PN, dovolenka. Jazykových kurzov sa svedkyňa zúčastňovala v rámci pracovného dňa, čas strávený na jazykovom kurze sa nezapočítaval do pracovného času. Jazykový kurz trval jednu hodinu a v dňoch keď sa ho zúčastnila, v rámci dochádzkového systému vyznačila tak, že k 30 minútovej obednej prestávke pridala ešte hodinu a vykázala prestávku v dĺžke 1,5 hodiny. Takýto bol u žalovaného úzus a takto to bolo zamestnancom odporúčané robiť ako najjednoduchší spôsob evidencie. Účasť priamo na jazykovom kurze sa evidovala tak, že na každej hodine bola evidenčná listina, do ktorej sa zapisovali, väčšinou po skončení hodiny. Občas sa stalo, že sa účastníci kurzu zapísali aj spätne, ak lektora zabudla prezenčnú listinu alebo keď niekto odišiel skorej. Nevedela uviesť, či niekedy došlo k zapísaniu účastníka na prezenčnú listinu v prípade, že sa tento prechádzajúcej hodiny nezúčastnil, bolo to už na svedomí konkrétneho zamestnanca. Ako účastníci kurzu museli mať minimálne 70% účasť, aby trval nárok na jeho absolvovanie. Potvrdila, že sa stalo, že sa jazykový kurz konal aj v náhradnom
termíne. Po skončení náhradného termínu sa podpisoval asi tento náhradný termín ( v rámci evidencie účastníkov). V prípade, že do dĺžky obedovej prestávky svedkyňa zarátala aj účasť na jazykovom kurze, tento čas si následne nadrobila tak, aby jej sedeli hodiny. Nemuselo to byť v daný konkrétny deň. Bola spísaná nejaká "jazyková politika", v rámci ktorej platilo, že čas strávený na jazykovom kurze sa do pracovného času nezapočítava. Ona si čas strávený na kurze evidovala rámci obednej prestávky, nakoľko jej bol tento postup odporučený team lídrom. Nemala vedomosť o tom, že by si niekto zapisoval účasť inak ako ona. V rámci výkonu svojej práce sa zúčastňovala aj mítingov, pozvánky na ne dostávala do kalendára, účasť na nich bola povinná. Mohlo sa stať, že v prípade nejakého telefonátu mohol zamestnanec míting opustiť, ak to povedal svojmu team lídrovi. Míting sa končil pre všetkých spoločne.
33.V záverečnej reči právny zástupca žalobkyne mal za to, že dôvody výpovede boli zo strany žalovaného vykonštruované. Svedkovia potvrdili, že problémom bola žalobkyňa, práve z dôvodu, že sa legitímne informovala o nezrovnalostiach v súvislosti s pracovnou zmluvou, pýtala sa na možnosti kariérneho postupu a najviac žalovanému prekážalo, že sa obrátila na Inšpektorát práce. Zo strany žalovaného sa teda jednalo o zneužitie práva a konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Rovnakého porušovania disciplíny sa dopúšťali aj iní zamestnanci, toto im však zo strany žalovaného vytýkané nebolo. Dôvody uvádzané žalovaným nedosahujú intenzitu porušenia pracovnej disciplíny ani menej závažným spôsobom. Už skutočnosť, že žalovaný nedoručoval výpoveď poštou, ale osobne za účasti osôb, ktoré neboli zamestnancami zamestnávateľa a v takom počte, osvedčuje, že išlo o veľký záujem žalovaného dať žalobkyni výpoveď na základe vykonštruovaných dôvodov. Nakoľko evidencia jazykových kurzov nebola záväzná, nemal žalovaný žiadny dôvod pre kontrolu prezencie. Zopakoval, že ide v tomto skutku o premlčaný nárok. Na opravu evidencie bola žalobkyňa vyzvaná až dňa 19.9.2014, otázka je, prečo ju pred tým nikto neupozornil na nesprávne vedenie evidencie. V prípade jazykových kurzov žalobkyňa nikdy neodišla z pracoviska, lebo kurzy boli uskutočňované v budove. Žalobkyňa si čas na kurzoch nadpracovávala. Ostatné zamestnankyne viedli evidenciu rovnakým spôsobom alebo neviedli evidenciu v súlade s časmi, kedy sa konali predmetné kurzy. Žiadny iný zamestnanec nebol na nesprávnosť vedenia evidencie upozornený. V prípade skoršieho odchodu z mítingu, je nutné upozorniť na pružnosť pracovného času. Nebola daná povinnosť byť na mítingu aj posledných 5 minút. Na tomto nebol prítomný vedúci zamestnanec, nikoho iného svojimi právomocami oficiálne nepoveril, preto žalobkyňa nemala koho osloviť. Aj v prípade tohto skutku, ako výpovedného dôvodu, ide o premlčaný nárok, nakoľko nebola výpoveď doručená do 11.11.2014. Sporné dokumenty neboli podpísané oprávnenými osobami.
34.V záverečnej reči právny zástupca žalovaného sa plne pridržal svojej predchádzajúcej skutkovej a právnej argumentácii. V konaní bolo osvedčené riadne doručenie všetkých rozhodných dokumentov teda relevantného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ako aj výpovede. Skutkové dôvody upozornenia ako aj výpovede boli osvedčené ako pravdivé. Žalobkyňa bola riadne oboznámená s internými predpismi o evidencii pracovného času za čas strávený na jazykovom kurze a to najneskôr dňa 13.12.2013. Zaslanie rozhodných predpisov emailom žalobkyni je dostatočný spôsob oboznámenia zamestnanca s predpismi. Predpis bol prístupný aj na pracovisku. Nie je sporné, že taktiež došlo k neospravedlnenému odchodu žalobkyne z mítingu bez akéhokoľvek vysvetlenia. Bolo preukázané, že účasť každého člena teamu na mítingu bola potrebná a nevyhnutná až do jeho skončenia. Taktiež bolo preukázané, že vzťahy medzi žalobkyňou a jej nadriadenými i kolegami boli trvalo narušené. Žalobkyňa odmietala iný spôsob komunikácie s nadriadenými ako písomný, nestotožnila sa s firemnou kultúrou, ostatní kolegovia s ňou odmietali spolupracovať. Nemožno preto od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával.
35.Podľa § 47 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce ( ďalej len "ZP"), odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Podľa § 47 ods. 2 ZP pri nástupe do zamestnania je zamestnávateľ povinný zamestnanca oboznámiť s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou a s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, a s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania. Zamestnávateľ je tiež povinný pri nástupe do zamestnania oboznámiť mladistvého zamestnanca, a v prípade fyzickej osoby vykonávajúcej ľahké práce uvedené v § 11 ods. 4 aj jej
zákonného zástupcu, o možných rizikách vykonávanej práce a o prijatých opatreniach týkajúcich sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Podľa § 61 ods. 1 a 2 ZP výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
Podľa § 63 ods. 4 ZP pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.
Podľa § 63 ods. 6 ZP ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu.
Podľa § 17 ods. 2 ZP právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Podľa § 77 ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 81 písm. a) a b) ZP zamestnanec je povinný najmä a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu, b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.
Podľa § 38 ods. 1 ZP písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku.
Podľa § 38 ods. 4 ZP povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil
zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.
36.Pri posudzovaní nárokov uplatnených v tomto konaní ( zo strany žalobkyne i žalovaného) súd vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, kladúc dôraz jednak na ustálenie rozhodujúcich skutočností, ale aj ich následné vyhodnotenie a priradenie prijatých skutkových záverov pod príslušnú právnu normu. Žalobkyňa v konaní neosvedčila danosť a dôvodnosť uplatňovaného nároku, teda sa jej nepodarilo spochybniť postup žalovaného ako jej zamestnávateľa, ktorý podľa názoru súdu využil zákonom priznanú možnosť a rozviazal so žalobkyňou pracovný pomer postupom a spôsobom aprobovaným právnymi predpismi.
37.Súd pri hodnotení postupu žalovaného, smerujúceho k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, tento podrobil skúmaniu z hľadiska existencie formálnych a materiálnych náležitostí jednotlivých úkonov, s prihliadnutím na vznesené argumenty žalobkyne, pričom musí konštatovať perfektnosť a účinnosť tak upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.8.2014 i samotnej výpovede zo dňa 6.11.2014, ako aj riadne doručenie oboch týchto relevantných a odôvodnených prejavov vôle žalobkyni v zmysle ustanovení Zákonníka práce.
38.V liste zo dňa 18.8.2014 upozornil žalovaný žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, v rámci ktorého, po obsahovej stránke jednoznačne a nezameniteľne, skutkovo vymedzil dôvod upozornenia, pričom tento nebolo možné zameniť s iným a predstavoval jednoznačný skutkový rámec, z ktorého mohol súd vychádzať a podrobiť ho skúmaniu z hľadiska ustálenia porušenia pracovnej disciplíny konkrétnym konaním ako aj vyhodnotenia intenzity takéhoto konania z hľadiska jeho závažnosti. Nebola preto adekvátna argumentácia žalobkyne, že po obsahovej stránke, nebol tento právny úkon preskúmateľný. Súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je povinnosťou zamestnávateľa v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny a ani v následnej výpovedi presne podradiť opísané skutkové konanie, ktorým malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny, pod ustanovenie zákona, pracovnej zmluvy, alebo konkrétneho vnútropodnikového predpisu. V prípade neuvedenia konkrétnej písomne etablovanej normy, ktorej porušenia sa mal zamestnanec dopustiť, toto v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť toho ktorého právneho úkonu. Je totiž až úlohou súdu, aby opísané skutkové konanie vyhodnotil a konštatoval, či a v akom rozsahu došlo k porušeniu tej ktorej povinnosti a aké ustanovenie (či už zákonné alebo zmluvné) bolo porušené. V prípade upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.8.2014 žalovaný vytýkal žalobkyni tú skutočnosť, že napriek existencii jej vedomosti, že účasť na jazykovom kurze sa nezapočítava do pracovného času zamestnanca, tak žalobkyňa v mesiaci jún 2014 robila a čas strávený na kurze si evidovala v rámci evidencie dochádzky ako čas odpracovaný. Druhý skutkový dôvod upozornenia bol ten, že dňa 30.6.2014 sa žalobkyňa zúčastnila jazykového kurzu, napriek tomu, že trvala jej PN. Súd sa pre účely ustálenia právneho názoru oboznámil s obsahom vnútropodnikových predpisov. V zmysle Smernice- Pracovného poriadku táto odkazovala v otázke problematiky pracovného času na osobitný predpis Smernica- Pracovný čas a jeho organizácia, ktorý tvoril prílohu Smernice- Pracovného poriadku. Bol teda jeho súčasťou a žalobkyňa bola s ich obsahom oboznámená už pri uzatváraní pracovnej zmluvy, čo má súd za osvedčené práve z jej obsahu, kde žalobkyňa svojim podpisom, okrem iného, potvrdila a vyhlásila, že bola s týmto oboznámená. Žalobkyňa ničím neosvedčila súdu svoje tvrdenie, že nebola s obsahom Smernice- pracovného poriadku a jej prílohami, riadne oboznámená. Nakoľko nepredložila súdu iné dôkazy, ktoré by spochybnili obsah pracovnej zmluvy, ktorú žalobkyňa riadne podpísala a v rámci ktorej vyhlásila, že bola riadne oboznámená s vnútropodnikovými predpismi, súdu nezostáva iné, ako konštatovať, že v otázke oboznámenia s obsahom týchto predpisov, z nej vychádzal. Podľa Smernice- Pracovný čas a jeho organizácia to bol zamestnanec, ktorý si zaznamenával dochádzku prostredníctvom elektronického dochádzkového systému a bol povinný všetky neprítomnosti v práci v tomto zaznamenávať ( čl. 3.2 a 3.3). Už z obsahu tohto vnútropodnikového predpisu bolo zrejmé, že ak zamestnanec nevykonáva prácu ( a venuje sa v rámci pracovného času iným činnostiam) toto musí byť zaznamenané v dochádzkovom systéme. Úplne konkrétne na toto odkazuje aj vnútorný predpis Language Education Policy, ktorý celkom presne a jednoznačne uvádza, že čas výučby jazyka sa do pracovného času nezapočítava. Z takto obsahovo nastavených pravidiel je, a to každému bežnému zamestnancovi, zrejmé, že úmyslom zamestnávateľa bolo práve to, aby v rámci evidencie účasť na jazykovom kurze bola zaznamenaná mimo pracovného času, teda ako prestávka v práci. V konaní nebolo sporné, a toto potvrdila aj žalobkyňa v rámci výsluchu, že o predpise Language Education Policy mala vedomosť a teda
s jeho obsahom oboznámená bola. Bolo preto povinnosťou žalobkyne si túto v rámci svojej evidencie zaznamenať tak, aby z nej bolo jednoznačné, že čas strávený na jazykovom kurze nebol súčasťou evidencie odpracovaného času. Ak tak neurobila porušila povinnosti stanovené vnútropodnikovými predpismi. Porovnaním evidencie dochádzky na jazykovom kurze a evidencie pracovnej dochádzky vo vytýkané dni, súd zistil, že žalobkyňa sa v dané dni zúčastnila jazykového kurzu, avšak čas strávený na ňom, si vyznačila ako odpracovaný čas. Súd z evidencie jej pracovnej dochádzky ustálil, že v tento mesiac si žalobkyňa neevidovala prípadné nadpracovanie času stráveného na jazykovom kurze, počty odpracovaných hodín v sebe zahŕňali aj neodpracovanú hodinu jej účasti na kurze, pričom nadčasy vykazované neboli. Jej tvrdenie, že napriek tomu bola v práci dlhšie, hoci si to neevidovala, súd už považuje za vyslovené účelové, a hlavne ničím neosvedčené, prispôsobujúce sa obsahu v konaní predkladaných listinných dôkazov a obrany žalovaného. Obrana žalobkyne spočívajúca v tvrdení, že nebolo možné si účasť na kurze evidovať, nakoľko v systéme k tomu neexistovala adekvátna položka, ktorú by bolo možné označiť, sa v priebehu súdneho konania javila ako neadekvátna z viacerých dôvodov. Tvrdenie žalobkyne, že ako ona, pri evidencii postupovali aj iní zamestnanci, sa ukázalo ako nepravdivé, kedy súd vykonal porovnanie dochádzok ďalších troch účastníčok toho istého kurzu a zistil, že tieto si vykazovali účasť na kurzoch ako prestávku v práci. Rovnako súd vychádzal aj z výsluchu svedkyne L., tiež zamestnankyne zúčastňujúcej sa rovnakého kurzu ako žalobkyňa, ktorá potvrdila, že bol u žalovaného zaužívaný úzus, že sa účasť na kurze vyznačovala v rámci dlhšej obednej prestávky, ona to robila tiež takýmto spôsobom, nemala vedomosť, že by si niekto účasť zapisoval inak. Rovnako neosvedčené zostali aj tvrdenia žalobkyne, že účasť na kurzoch sa evidovala nepravidelne a bol v tom chaos a že ona sa do dochádzky podpisovala až následne bez toho, aby tam bola prítomná, nakoľko jej to povedala sama lektorka. Toto poprela jednak svedkyňa L., ako účastníčka kurzu, ktorá nevedela potvrdiť, že by dochádzalo k neskoršiemu zapisovaniu účastníka, pričom zdôraznila, že to bolo vždy na svedomí toho ktorého človeka. Taktiež samotná lektorka L. Q. potvrdila, že evidencia sa vykonávala na každej hodine, túto ona osobne odovzdala prítomným a ak sa niekto nezúčastnil, do príslušnej kolónky dala čiarku. Ak sa niekedy stalo, že sa účastník zabudol napísať, mohol tak urobiť nasledujúci termín len vtedy, ak si jeho prítomnosť lektora pamätala. Z týchto svedeckých výpovedí, v kontexte s vykázaním dochádzky iných účastníčok kurzu, súd ustálil, že zamestnancom bolo zrejmé, akým spôsobom majú evidenciu pracovného času robiť, hlavne to, že účasť na kurze si za žiadnych okolností nemôžu evidovať ako čas odpracovaný. Rovnako záznam dochádzky na kurze sa robil pravidelne, s tým, že ak bol účastník prítomný, potvrdil to svojim podpisom. Žalobkyňa sa týmto svojim postupom jednoznačne dopustila porušenia povinnosti, pričom jej konanie vykazuje znaky porušenia pracovnej disciplíny minimálne menej závažným spôsobom. Následkom jej konania došlo k tomu, že v pracovnom čase nevykonávala prácu, čím porušila ustanovenie § 81 písm. b) Zákonníka práce, ako aj vyššie citované vnútropodnikové predpisy, ktoré boli pre ňu záväzné. Ich záväznosť bola zrejmá z obsahu pracovnej zmluvy, ktorá na ne odkazovala, pričom je úplne irelevantné, kto bol tvorcom ich obsahu. Samotné tieto vnútropodnikové predpisy jednoznačne uvádzali, ( bod 1.1.1. Smernice- Pracovného poriadku) že upravujú vzťahy medzu zamestnávateľom ( žalovaným) a zamestnancami, a v pracovnej zmluve sa na ich obsah bez ďalšieho odkazuje. Pracovná zmluva, podpísaná vedúcim organizačnej zložky, predstavuje dostatočný podklad na ustálenie záväznosti jej obsahu a teda aj záväznosti vnútropodnikových predpisov na ktoré odkazuje. Porušenie povinnosti žalobkyne vo forme zaevidovania účasti na kurze v rámci pracovného času a jej následného zjavného nenadpracovania, predstavovalo pre zamestnávateľa stav, kedy jeho zamestnanec nevykonáva prácu v pracovnú dobu, hoci si ju takto vykazuje, čím znižuje rozsah dôvodne očakávaného pracovného výkonu zamestnanca v prospech zamestnávateľa. Ešte závažnejšia skutočnosť, vytýkaná žalobkyni v upozornení, bola tá, že dňa 30.6.2014 sa zúčastnila kurzu v čase trvania PN ( čo má súd za preukázané z potvrdenia Sociálnej poisťovne). Obrana žalobkyne, že v tento deň na kurze nebola a že sa zapísala omylom, zostala len v rovine neosvedčených účelových tvrdení a to s poukazom na výsluch lektorky L. Q., ktorá takéto manipulácie s dochádzkou poprela. Ak sa teda žalobkyňa zúčastnila kurzu v čase, kedy mala dodržiavať liečebný režim, takéto konanie predstavuje, vzhľadom na svoju povahu, závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom toto poprelo nielen dôvodnosť trvania PN, ale umožňovalo vznik dôvodných pochybností o údajnom zlom zdravotnom stave žalobkyne. Ak jej zdravotný stav umožňoval zúčastniť sa kurzu, je na mieste otázka, čo jej bránilo nastúpiť do práce a vykonávať prácu. Oba tieto dôvody možno teda kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny, preto upozornenie na jej porušenie bolo na mieste a v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami. V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj údajným uplynutím subjektívnej lehoty, kde sa však s názorom právneho zástupcu žalobkyne nestotožnil. O dôvode pre danie upozornenia sa žalovaný určite dozvedel až pri kontrole dochádzky za mesiac jún 2014, čo mohlo byť až po skončení tohto mesiaca, keďže
u zamestnávateľa neexistovala kontrola dochádzky na dennej báze. Upozornenie bolo odovzdané žalobkyni 21.8.2014, teda pred uplynutím dvojmesačnej lehoty. Nemožno súhlasiť s argumentáciu právneho zástupcu žalobkyne, že lehota začala plynúť už skorej, pretože žalobkyňa si takto dochádzku evidovala od roku 2013. Jednak toto ničím v konaní nepreukázal a jednak, súd je viazaný obsahom upozornenia a skutkom tam vymedzeným. To že zamestnávateľ nezakročil skorej, nemožno vykladať ako konkludentný súhlas s takýmto konaním. Jednoducho len využil svoju zákonnú možnosť až neskôr a to v súvislosti s konaním žalobkyne v júni 2014. Vyššie opísaným konaním sa žalobkyňa, podľa názoru súdu dopustila minimálne menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, kedy vykazovala ako odpracovaný čas svoju účasť na jazykovom kurze, ktorá však v zmysle jednoznačných pokynov a vnútropodnikových predpisov žalovaného, takto evidovaná byť nemala a najmä, kedy sa zúčastnila kurzu v čase trvania PN. Rovnako možno konštatovať splnenie všetkých formálnych náležitostí upozornenia ( vrátane upozornenia na možnosť výpovede), ktoré bolo po obsahovej stránke jednoznačné, zrozumiteľné a určité.
39.Od doručenia upozornenia začala plynúť 6 mesačná lehota v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. V konaní bolo preukázané, že v tomto čase sa žalobkyňa dopustila opätovne porušenia pracovnej disciplíny v intenzite menej závažnej, čo následne žalovaný v súlade so zákonom pretavil do formulácie výpovedného dôvodu a obsahu výpovede, ktorá bola riadne žalobkyni doručená. Rovnako, ako v prípade upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.8.2014, aj výpoveď zo dňa 6.11.2014 bola formulovaná po obsahovej stránke jasne, zrozumiteľne a určite. Výpovedný dôvod po skutkovej stránke bol špecifikovaný nezameniteľne tak, že žalobkyňa dňa 11.9.2014 opustila closingový míting pred jeho oficiálnym ukončením o 14.47 hodiny a to bez upozornenia, či ospravedlnenia, pričom účasť na ňom bola povinná a bol časovo naplánovaný od 14.00 do 15.00 hodiny. Pri tomto výpovednom dôvode v podstate žalobkyňa potvrdila, a teda súd to ustálil ako nespornú skutočnosť, že na štvrťročný míting bola pozvaná svojim priamym nadriadeným, tento bol naplánovaný na deň 11.9.2014, účasť jednotlivých členov tímu bola vyžadovaná a nutná. Na tento sa riadne dostavila, zo začiatku bol prítomný priamy nadriadený, potom následne stretnutie viedla kolegyňa. Rovnako žalobkyňa potvrdila, že z mítingu odišla bez ospravedlnenia a vysvetlenia asi o 10 minút skorej, teda okolo 14.50 hodiny. Tento priebeh udalostí sporný nebol. Pre rozhodnutie súdu bolo nutné skúmať čo bolo predmetom tohto stretnutia, aké boli dôvody odchodu žalobkyne, aké boli dôvody toho, že sa nikomu neospravedlnila, resp. nepožiadala o možnosť odísť skôr, či takýto odchod možno považovať za porušenie pracovnej disciplíny a v akej intenzite. Súd v prvom rade vychádzal zo skutočnosť, že povinnú účasť na mítingu mala žalobkyňa nariadenú priamo vedúcim zamestnancom, ktorého pokyny bola povinná plniť a rešpektovať ( pri plnení tohto pokynu žalobkyňa nenamietala, že by nesúvisel s predmetom jej pracovnej činnosti, alebo že by bol daný nad rámec právomoci vedúceho zamestnanca). Povinnosť žalobkyne, ako zamestnankyne, vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa, bola zakotvená nielen v obsahu pracovnej zmluvy ( čl. VII bod 7.1), ale predstavuje aj jednu z elementárnych povinností zamestnanca, upravenú v Zákonníku práce ( § 81 písm. a). V tomto prípade bola jej povinnosť formulovaná jednoznačne ako povinná účasť na podstatnom mítingu v čase od 14.00 do 15.00 hodiny. Ak žalobkyňa, naplánované a povinné pracovné stretnutie opustila, bez uvedenia dôvodu a ospravedlnenia, nemožno to vyhodnotiť inak, ako svojvoľné nerešpektovanie jasne formulovaného pokynu nadriadeného zamestnanca. Skutočnosť, že nadriadený zamestnanec bol prítomný na mítingu len na začiatku a potom poveril jeho vedením inú osobu, je úplne irelevantná. Vedúci zamestnanec môže ( a nie je k tomu potrebné udelenie písomného plnomocenstvo) poveriť vykonávaním časti svojich úloh aj iného zamestnanca, pričom nie je v kompetencii jeho podriadených zamestnancov tento postup hodnotiť a samovoľne si ho vykladať ako nesprávny, alebo ako taký, ktorý spôsobuje nezáväznosť už daných pokynov. Z tohto dôvodu nie je relevantné ani tvrdenie žalobkyne, že sa nemala komu ospravedlniť, alebo komu oznámiť svoj odchod. Tým, že opustila míting v čase, keď tento ešte prebiehal, negovala daný pokyn zamestnávateľa a porušila pracovnú disciplínu. Hoci na konci už prebiehala údajne len voľná diskusia a neboli jej pridelené konkrétne úlohy, ako vyplynulo z výsluchu svedka J., jej účasť bola dôležitá aj preto, že predmetom mítingu bolo aj ustálenie koncepcie fungovania špecifických postupov a oboznámenie s deadlinami, nielen rozdelenie úloh. Okrem tohto svedok upozornil aj na to, že keďže z dôvodu čerpania PN žalobkyňa na predchádzajúcom štvrťročnom mítingu prítomná nebola, jej účasť bola o to podstatnejšia. Tu súd vychádzal aj z preukázaného záveru, že žalobkyňa vykonávala svoju prácu ako súčasť tímu ľudí, ktorí museli spolu komunikovať a spolupracovať a práve takéto stretnutia, vzhľadom na obsah pracovnej náplne, boli určite dôležité pre stanovenie spoločného postupu v prípade nosných otázok výkonu práce. Sekundárne súd vychádzal aj z výsluchu svedkyne L., zamestnankyne žalovaného, ktorá potvrdila, že v rámci výkonu svojej práce sa zúčastňovala aj mítingov, účasť na nich bola povinná, v prípade nejakého
telefonátu mohol zamestnanec míting opustiť, ak to povedal svojmu team lídrovi. Podľa svedkyne sa míting skončil pre všetkých spoločne. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že za porušenie pracovnej disciplíny považujeme zavinené konanie alebo opomenutie zamestnanca, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, pracovnoprávnymi predpismi, pokynmi zamestnávateľa, vnútropodnikovými predpismi, resp. z pracovnou zmluvou. Porušenie pracovnej disciplíny je nutné vždy posudzovať nielen individuálne, ale aj vo vzájomných súvislostiach a to so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Súdna prax vymedzila aj základné kritéria posudzovania intenzity porušenia pracovnej disciplíny, na základe ktorých možno konkrétne konanie zamestnanca subsumovať či už pod závažné porušenie ( ktoré možno vyhodnotiť ako dôvod na okamžité skončenia pracovného pomeru i výpovede) alebo menej závažné. Konanie zamestnanca je potrebné hodnotiť nielen v kontexte okolností, za ktorých k porušeniu došlo, ale je nutné prihliadnuť aj na osobu zamestnanca, funkciu, ktorú zastával, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, kedy došlo k porušeniu, mieru jeho zavinenia, spôsob, intenzitu a dôsledky konania, prípadne aj to, či došlo k vzniku škody. Na základe uvedeného, ak žalobkyňa opustila svojvoľne povinný míting, je jej konanie nutné vyhodnotiť ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd sa nestotožňuje s názorom právneho zástupcu žalobkyne, podľa ktorého opísané konanie žalobkyne nedosahuje intenzitu ani menej závažného porušenia. Zákonník práce vo svojom obsahu v prípade porušenia pracovnej disciplíny toto rozlišuje na závažné a menej závažné, nepozná pojem porušenie pracovnej disciplíny nespôsobujúce žiadny následok, resp. neumožňujúce zamestnávateľovi vyvodzovať z tohto právne dôsledky. Ak teda súd ustálil ( ako v tomto prípade) že odchodom z mítingu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, toto možno v rámci prípustnej kvalifikácie zaradiť pod menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, v podobe nerešpektovania záväzného pokynu zamestnávateľa, nakoľko je pravdou, že nespôsobilo žiadny závažný následok. Je nutné ale zdôrazniť, že žalobkyňa sa ho dopustila úmyselne, v čase, kedy dôvera v jej osobu bola na strane zamestnávateľa už narušená. V tejto súvislosti súd podotýka, že žalobkyni sa v konaní nepodarilo preukázať šikanu, mobing, ani znevažovanie jej osoby zo strany zamestnávateľa. Práve naopak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v tomto čase už žalobkyňa odmietala riadne komunikovať so svojimi nadriadenými, odmietala vykonávať ich pokyny, nad primeranú mieru ich dopytovala na uvádzanie rôznych informácií a zasielala podnety na príslušné orgány za účelom preskúmania zákonnosti postupu svojho zamestnávateľa. Aj z tohto jej postoja je nutné konštatovať dôvodnosť postupu žalovaného, ktorý vyhodnotil jej odchod z mítingu ( a opustenie pracoviska o 14.50 hodiny, čo je zrejmé z predloženej dochádzky) ako porušenie povinnosti plniť pokyny nadriadeného a vykonávať svoju prácu riadne. Povinnosťou žalobkyne bolo na mítingu zotrvať až do jeho oficiálneho ukončenia, čo neurobila a preto sa dopustila menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. Predmetom dokazovania bola aj otázka doručovania výpovede, teda najmä ustálenie, či výpoveď bola doručená žalobkyni riadne a v lehote podľa ustanovenia § 63 ods. 4 Zákonníka práce. Vychádzajúc z tvrdení žalobkyne, ako aj svedkyne F. B., bola žalobkyňa v čase pokusov o doručovanie výpovede v mieste jej bydliska prítomná minimálne dňa 11.11.2014. V tento deň doručoval výpoveď už splnomocnený právny zástupca ( v zmysle v spise založeného plnomocenstva zo dňa 16.9.2014). Tento deň, vzhľadom na dátum porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou odchodom z mítingu dňa 11.9.2014, bol posledným dňom dvojmesačnej lehoty. V tento deň sa pán L. J. U.. K. pokúšali odovzdať žalobkyni výpoveď v mieste jej bydliska, čo im bez ďalšieho, ako jednu zo zákonných možností, umožňuje ustanovenie § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Výkladom tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že výpoveď možno zamestnancovi doručiť aj v jeho byte, alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Doručovanie poštovým podnikom zákon tiež pripúšťa, ako sekundárnu možnosť, teda keď doručenie osobne nie je možné. Rozhodnutie žalovaného doručiť žalobkyni výpoveď v mieste jej trvalého pobytu ( a hlavne v mieste, kde sa mala zdržiavať v čase trvania PN) predstavovalo nepodmienenú a zákonom aprobovanú možnosť doručovania. Svedkyňa F. B. potvrdila, že dcéra pri dvoch pokusoch o doručenie bola doma, ale ona ju k dverám nezavolala. Toto korešpondovalo s výpoveďou samotnej žalobkyne. Hoci žalobkyňa už dňa 11.11.2014 mala vedomosť o obsahu doručovaných písomností ( už v maily zo dňa 11.11.2014 odoslanom o 11.17 hodiny sama uviedla, že v predchádzajúci deň sa jej pokúšali doručovať písomnosť p. J., L. J. D., a jej matke mali oznámiť, že dôvodom je odovzdanie skončenia pracovného pomeru), túto si na základe vlastného rozhodnutia neprevzala. Neposkytla súčinnosť pri doručovaní, hoci jej nebránila jediná objektívna skutočnosť v prevzatí zásielky, a tým zmarila jej doručenie. Týmto okamihom došlo k riadnemu doručeniu výpovede v zmysle ustanovenia § 38 ods. 4 Zákonníka práce. Dôvody uvádzané žalobkyňou, že spala a bola pod vplyvom liekov, ničím nepreukázala, a okrem toho tieto nepotvrdila ani jej matka, ktorá vo svedeckej výpovedi uviedla, že nevie presne čo dcéra robila v čase doručovania, asi oddychovala a čítala si. Ani prípadný spánok však nie je objektívnym dôvodom neprevzatia riadne doručovanej zásielky. Poskytnuté vysvetlenia žalobkyne súd musel vyhodnotiť ako účelové, pričom
vzhľadom na viaceré pokusy o doručovanie ( v rámci dvoch dní, kedy dokonca nebola prítomná doma ani v čase, keď už nemala povolené vychádzky) súd musí vyhodnotiť jej konanie ako vypočítavé, v snahe vyhnúť sa doručeniu výpovede. Možno preto ustáliť, že dňom 11.11.2014 bola žalobkyni doručená platná výpoveď. V dôsledku uplynutia výpovednej doby je nutné konštatovať, že pracovný pomer medzi stranami sporu už netrvá, a vzhľadom na platnosť skončenia pracovného pomeru, nevznikli na strane žalobkyne žiadne nároky ohľadom náhrady mzdy. Záverom súd dodáva, že argument, že žalobkyňa nebola oboznámená o dôvodoch výpovede tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 63 ods. 6 Zákonníka práce, nie je právne významný. S prihliadnutím na citované ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce, nesplnenie tejto povinnosti, nespôsobuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, nakoľko túto sankciu právny predpis výslovne neustanovuje.
40.Aby súd skompletizoval preskúmavanie upozornenia zo dňa 18.8.2014 ako aj výpovede zo dňa 6.11.2014, musel sa zaoberať aj tvrdením žalobkyne, že tieto neboli podpísané osobou, spôsobilou na konanie za žalovaného ako zamestnávateľa. Súd konštatuje, že v rozhodnej dobe bol štatutárnym orgánom vedúci organizačnej zložky p. P. A., ktorého podpis figuruje na oboch právnych úkonoch. Tento bol oprávnený vykonávať všetky právne úkony týkajúce sa žalovaného, teda aj podpisovať pracovnoprávne dokumenty. Týmto bola naplnená podmienka, kedy za právnickú osobu má konať osoba na to oprávnená. Je preto úplne irelevantné, či tieto dokumenty boli podpísané aj inými osobami a či tieto mali alebo nemali oprávnenie v tomto rozsahu za žalovaného konať. Preto bolo absolútne nadbytočné pokračovať vo vykonávaní ďalších dôkazov v tejto otázke- kedy právny zástupca žalobkyne žiadal predložiť vnútropodnikové servisné zmluvy za účelom osvedčovania, kto mohol a nemohol za žalovaného konať. Z dôvodu nadbytočnosti preto súd tento navrhovaný dôkaz nevykonal.
41.Vzhľadom na argumentáciu žalobkyne, že úmyslom žalovaného bolo, prostredníctvom simulovaných právnych úkonov- upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny a výpovede, sa jej zbaviť, súd pristúpil ku skúmaniu vzťahov medzi žalobkyňou, jej nadriadeným, ako aj inými osobami, ktoré vystupovali voči nej a konali ako kolegovia, či nadriadení. Žalobkyňa v konaní ničím neosvedčila, že by na pracovisku voči nej boli zo strany kolegov, či nadriadených používané praktiky šikany, mobingu, očierňovania, že by dochádzalo k zamedzovaniu jej kariérneho postupu, alebo že by bola preťažovaná prácou. S odkazom na vykonané dôkazy, najmä mailové komunikácie medzi žalobkyňou a jej kolegami a nadriadenými, dospel súd k záveru, že žalobkyňa si tieto závery nevyvodila z objektívne preukázaných skutočností, predstavovali len je subjektívne vyhodnotenie situácie. Údajné obmedzovanie kariérneho postupu nebolo osvedčené, len to, že vedúci zamestnanec vybral na školenie inú osobu, čo mimochodom žalobkyni v maily riadne odôvodnil, ešte nespôsobuje možnosť prijatia takéhoto záveru, najmä s prihliadnutím na to, že žalobkyňa sa zúčastňovala kurzu nemeckého jazyka a aj iných školení ( ako potvrdil svedok J.). Názor žalobkyne, že zamestnávateľ vyvodzoval zodpovednosť za porušenia pracovnej disciplíny len voči nej a nie voči iným zamestnancom je absolútne neadekvátny. V prvom rade, jej kolegyne, ktoré navštevovali kurz jazyka, si evidovali na ňom svoju účasť riadne v súlade s vnútornými predpismi. V tejto súvislosti súd uvádza, že ďalšie dokazovanie za účelom preukazovania porušenia povinnosti p. B. J. L. ( za účelom preukazovania ich účasti na kurze a záväznosti prezenčnej listiny) považoval za nehospodárne, nakoľko nič nenasvedčovalo tomu, že by si tieto osoby neplnili svoje evidenčné povinnosti riadne a len existujúca pochybnosť žalobkyne je na vykonanie dôkazu nepostačujúca ( okrem toho, je úplne irelevantné, či prezenčná listina na kurze bola alebo nebola záväzná). Žalobkyňa okrem toho neosvedčila, že by k inému porušovaniu zo strany kolegov dochádzalo a je nutné poznamenať, že je právom a nie povinnosťou zamestnávateľa upozorniť na porušovanie pracovnej disciplíny, prípadne dať výpoveď. Je na jeho vôli, či sa to rozhodne urobiť voči svojmu zamestnancovi, vzhľadom na všetky okolnosti, jeho prístup k práci, vzťahy, možnosti spolupráce a podávané pracovné výkony. Taktiež kontrola liečebného režimu je oprávnením zamestnávateľa a nemožno ho za žiadnych okolností považovať za šikanózne konanie. Z predložených mailov, ktoré ako dôkazy označila žalobkyňa, súd môže na strane žalovaného ( a osôb, ktoré za neho konali) konštatovať len prítomnosť primeranej a korektnej komunikácie, v snahe vyriešiť zjavné disproporcie vo vzťahu so žalobkyňou. Naopak bola to žalobkyňa, ktorá odmietala primerane komunikovať so zamestnávateľom, odmietala stretnutia, žiadala len písomnú komunikáciu ( čo vzťahom na prácu v tíme, ktorú vykonávala, bolo absurdné), odmietala bez uvedenia objektívneho dôvodu zaúčanie kolegov. Ak žalobkyňa v konaní tvrdila, že nevedela, či dané pokyny od daných osôb súvisia s predmetom jej činnosti a či sú jej udeľované na základe existujúceho oprávnenia tej ktorej osoby, súd v tejto súvislosti poukazuje na jej povinnosť ( stanovenú pracovnou zmluvou v čl. VII bod 7.3) spolupracovať so všetkými oddeleniami zamestnávateľa, ako aj ostatnými spoločnosťami patriacimi do skupiny Swiss Re. V rovine neosvedčenej
ostalo aj tvrdenie, že postupy žalovaného vyvolali chorobu žalobkyne. Z predloženého lekárskeho potvrdenia len vyplýva, že žalobkyňa subjektívne prežíva stresy vyvolané problémami v práci, avšak priamu príčinnú súvislosť z toho vyvodiť nemožno. Súdu je zrejmé, že žalobkyňa by už nebola schopná u žalovaného vykonávať pracovnú činnosť, z dôvodu narušenia vzťahu kolegiality a dôvery a to na oboch stranách. Nakoľko sa jej v konaní nepodarilo preukázať postupy zamestnávateľa v rozpore s dobrým mravmi, všetky úkony smerujúce k ukončeniu pracovného pomeru je nutné hodnotiť ako platné a účinné. Z tohto dôvodu súd nárokom žalobkyne nevyhovel. Záverom ešte súd odôvodňuje nepripustenie posledného nevykonaného dôkazu, navrhnutého právnym zástupcom žalobkyne a to predloženia pracovnej náplne pani B.. Táto viedla sporný míting, kedy ju týmto ústne poveril vedúci zamestnanec. Je úplne irelevantné, či mala v pracovnej náplni vedenie mítingov, alebo konanie za vedúceho zamestnanca. Nie je sporné, že ju, ako členku tímu, poveril jeho vedením vedúci nadriadený zamestnanec, čím ona len rešpektovala jeho pokyn a plnila si svoju pracovnú úlohu. Tento návrh už zo strany žalobkyne súd považoval za nadbytočný, a pre účely rozhodnutia vo veci samej, nepodstatný.
42.Súd zamietol nárok žalovaného na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávateľ. Dôvodom je platné skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, pričom takto uplatnený nárok môže byť úspešný len v prípade, že súd rozhodne o neplatnosti skončenia, prípadne trvaní pracovného pomeru. Takto uplatnený nárok bol obranou žalovaného pre prípad úspechu žalobkyne vo veci, ktorý by bol v takomto prípade úspešný, vzhľadom na osvedčené narušenie dôvery medzi žalobkyňou a žalovaným a na praktickú nemožnosť realizácie pracovných úloh žalobkyňou v kontexte tímovej spolupráce a spolupráce s priamym nadriadeným.
43.O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 257 Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa bola v konaní plne neúspešná, nakoľko súd jej žalobné nároky zamietol. Rovnako súd zamietol aj nárok žalovaného. Tento však, vzhľadom na charakter sporu, predstavoval len prípustnú hmotnoprávnu obranu žalovaného pre prípad neúspechu. V rámci súdneho konania sa mu podarilo osvedčiť dôvodnosť a zákonnosť svojho postupu voči žalobkyni, jeho obrana spočívala na kvalifikovanej a skutkovo odôvodnenej argumentácii. Hoci, z pohľadu prísne formalistického, bol v časti o určenie , že od neho nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne, neúspešný, súd aplikoval ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku a vznik nároku žalobkyni na náhradu trov konania v tejto časti nepriznal. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa súd uvádza práve charakter prejednávanej veci, ako individuálneho pracovnoprávneho sporu, kedy vznesená vzájomná žaloba predstavovala prípustnú, zákonom aprobovanú obranu žalovaného, ktorý sa dôvodne domnieval, že vzhľadom na narušenú dôveru medzi ním a žalobkyňou ( a to obojstrannú, teda jednoznačne ani samotná žalobkyňa nemôže tvrdiť ani postaviť svoju obranu na tom, že považuje vzťahy medzi ňou a žalovaným za štandardné a nenarušené) nemožno spravodlivo požadovať jej ďalšie zamestnávanie. Aplikujúc aj zásady Civilného sporového poriadku, kedy žalobkyňa vyvolala spor, v ktorom so svojimi uplatňovanými nárokmi bola plne neúpešná, by bolo podľa názoru súdu v rozpore so základným princípom spravodlivosti, keby postupoval pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania ( kedy by musel rozhodnúť výrokom, že žiadna zo strán nemá na náhradu nárok) striktne podľa arytmetického úspechu strán v konaní a neprihliadol na existujúci dôvod hodný osobitného zreteľa. Z tohto dôvodu súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalovanému, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.