Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/319/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu D. L., nar. XX.X.XXXX, bytom B., R. XX, Košice, zast. JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, so sídlom Košice, Štúrova 20, proti žalovanej Mgr. L. B., nar. X.X.XXXX, bytom L., T., B. M. 4, zast. splnomocneným zástupcom Mgr. Patrikom Pálffym, bytom Martin, Záborského 10089/20, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 41C 237/2016-165 z 10.5.2017 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností kat. územie Y., okres B. II, obec B. - P. B., zapísaných na LV č. XXXX, a to bytu č. XX na 8. poschodí bytového domu č. súpisné XXXX v Košiciach na ulici R., ktorý je postavený na parcele č. XXXX - zastavané plochy o výmere 372 m2 v 1 a 1-ice priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súpisné číslo XXXX v dome č. XX na R. ulici v B. a pozemku parcely č. XXXX - zastavané plochy o výmere 372 m2, čo je zapísané doteraz na LV č. XXXX pod Q na mene B. L. rod. B. v podiele 312/10000-in (k pozemku) a v 1-ici (k bytu).

3. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že jeho manželstvo so žalovanou, uzavreté dňa 26.4.2003, bolo právoplatne rozvedené dňa 1.7.2014 rozsudkom sp. zn. 27P 320/2013 Okresného súdu Košice II. Pred uzavretím manželstva nadobudol nehnuteľnosť popísanú v bode 2 kúpnou zmluvou z 8.2.2002 , ktorej vklad bol povolený 22.2.2002 pod č. V 240/2002. Po uzavretí manželstva daroval žalovanej ako svojej manželke 1-icu uvedených nehnuteľnosti. K darovaniu bol vyzvaný matkou žalovanej krátko po uzavretí manželstva, potom aj žalovanou. Neskôr sa jeho vzťahy so žalovanou zhoršili, táto zmenila svoje správanie nielen voči nemu, ale aj voči ich synovi a jeho rodičom. Zmena správania nastala ešte pred rozvodom manželstva a správanie žalovanej považuje za hrubé porušenie dobrých mravov. Žalovaná správanie používala ako štít útokov voči nemu, začala ovplyvňovať syna, aby jeho vzťah k nemu ako k otcovi úplne ochladol a aby ho prestal mať rád. Vplyv žalovanej spôsobil, že mal. J. sa začal správať zmätene, robil a hovoril len to, čo ho žalovaná naučila, a to čo si priala, všetky ich problémy riešila prostredníctvom v tom čase sedemročného syna, ktorý bol z jej postupu nešťastný. Požiadal preto o pomoc pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, aby ich ako rodičov riešili, aby žalovanej zabránili maloletého psychicky týrať. Napriek jeho snahám žalovaná pokračovala vo

svojom správaní, naďalej psychicky „týrala“ ich syna. Správanie žalovanej voči svojej osobe a voči synovi považuje žalobca za hrubé porušenie dobrých mravov. Žalovaná psychicky vydierala syna, snažila sa v ňom potlačiť akýkoľvek vzťah voči otcovi, ale aj voči starým rodičom. Pred mal. J. žalovaná žalobcu ponižovala, vulgárne mu nadávala, nazývala ho hanlivo. Takéto správanie pokračovalo aj po tom, čo boli na pohovore na Úrade práce, sociálnych vecí. Žalovaná si vynucovala, aby sa správal tak, ako si to ona praje. Ponižovala aj syna a tým spôsobila, že jeho bezproblémové a pokojné detstvo bolo narušené. Správanie žalovanej spôsobovalo nielen žalobcovi, ale aj ich synovi psychickú ujmu a trápenie, pretože toto správanie trvalo od roku 2012 do roku 2015. Išlo o opakované pretrvávajúce konanie, ktoré spočívalo jednak v ovplyvňovaní ich mal. syna, a to v negatívnom smere voči žalobcovi a jednak v obmedzenej komunikácii so žalovanou, jej slovné útoky na osobu žalobcu, ponižovanie pred dieťaťom, vulgárne nadávky, osočovanie. Toto pretrvalo aj po rozvode. Žalovaná voči žalobcovi prechováva nadradenosť, dominantnosť, len to je pravda, čo ona povie, nepripustí žiadne kompromisy, nerešpektuje jeho názor. Podľa názoru žalobcu mal. J. zo správania sa pred rozvodom a počas rozvodu manželstva má následky, je značne precitlivený, zakríknutý a pred matkou sa obáva prejaviť svoj vlastný názor a vôľu. Niekoľkokrát sa vyjadril, že by chcel zostať u neho a že matky sa bojí. Pretože žalovaná hrubo sústavne porušuje dobré mravy, žiada určiť svoje vlastníctvo k predmetu daru.

4. Podľa žalovanej neexistujú žiadne právne dôvody na odstúpenie od darovacej zmluvy.

5. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca daroval obdarovanej (žalovanej) spoluvlastnícky podiel 1 k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX - čiastočný v kat. území Y., a to 3-izbového bytu č.XX na 8. nadzemnom podlaží, vchod č. XX bytového domu č. súp. XXXX na ul. R. v B. včítane spoluvlastníckeho podielu vo výške 312/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, spoluvlastníckeho podielu vo výške 312/10000 na pozemku parc. č. XXXX/XXX, zast. plocha o výmere 372 m2 k.ú. Y., na ktorom je dom postavený. Vklad darovacej zmluvy z 31.10.2003 bol Správou katastra Košice II povolený dňa 15.12.2003 pod č. V-3330/2003. Strany sporu sú z tohto dôvodu zapísané ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti, a to bytu č. XX na 8. poschodí vo vchode č. XX súp. č. XXXX n a parc. č. XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku v podiele 312/10000, každý v podiele 1. Listom z 25.6.2014 žalobca odstúpil od tejto darovacej zmluvy a vyzval žalovanú na vrátenie daru, čo odôvodnil jej správaním sa vo vzťahu k nemu, k jeho rodičom a najmä k ich maloletému synovi J., ktoré považoval za hrubé porušenie dobrých mravov, pretože mala maloletého psychicky vydierať, snažiť sa v ňom potlačiť akýkoľvek vzťah voči nemu a aj voči jeho rodičom, ponižovala ho pred synom, vulgárne mu nadávala a nazývala ho hanlivo a svoje správanie nezmenila ani po pohovore s pracovníčkou ÚPSVaR, maloletého trápila, tento sa jej začal báť, v dôsledku toho plakal, správal sa tak, ako si to praje žalovaná.

6. Súd po vykonaní dokazovania pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny neeviduje žiadnu telefonickú ani písomnú komunikáciu otca maloletého J., t.j. žalobcu s úradom ohľadne nevhodného správania sa matky k maloletému, že spis maloletého bol z dôvodu zmeny bydliska matky, ktorej bol maloletý zverený do starostlivosti, odstúpený v septembri 2015 na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v L., že od tohto obdobia bol úradom v Košiciach vykonaný telefonický kontakt s otcom maloletého (žalobcom) dňa 22.7.2016 za účelom prešetrenia pomerov na jeho strane a tento v tom čase neuviedol žiadne informácie o nevhodnom správaní matky (žalovanej) k maloletému ani sa nezmienil o psychickom týraní, že z opatrovaneckého spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 20P 7/2015, obsahom ktorého sú správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Martin nevyplýva komunikácia žalobcu s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice ani Martin ohľadom nevhodného správania sa matky k maloletému synovi resp. psychického týrania maloletého matkou. Z rozhodnutia Okresného úradu Košice č. OU-KE-OVVS2-2014/017728,017729 z 19.9.2014 súd zistil, že konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mala dopustiť Mgr. L. B. tým, že dňa 4.4.2014 v čase okolo 14.50 hod. mala v byte v bytovom dome na ul. R. XX v B., po predchádzajúcej slovnej výmene názorov, fyzicky napadnúť oznamovateľa D. L. tým spôsobom, že ho mala chytiť za ľavú ruku a následne ho mala svojimi nechtami poškriabať po ľavej ruke a ľavom boku, čím mu mala podľa lekárskej správ zo dňa 4.4.2014 spôsobiť zranenia, a to odreniny v oblasti drieku, predlaktia a ramena vľavo, čím mala úmyselne narušiť občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví, podľa § 76 ods. l písm. c) priestupkového zákona, bolo zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenej z priestupku preukázané. Zastavené bolo aj konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mala dopustiť Mgr. L. B., nar. X.X.XXXX tým, že dňa 8.4.2014 v čase okolo 17.30 hod. mala v byte v bytovom dome na ul. R. XX v B., po predchádzajúcej

slovnej výmene názorov, vynadať oznamovateľovi D. L. slovami cit.: „hajzel, sviňa, klamár, debil“, načo ho mala fyzicky napadnúť tým spôsobom, že ho mala škriabať a štípať po jeho rukách , čím mu mala podľa lekárskej správy zo dňa 8.4.2014 spôsobiť zranenia a to odreniny na ramene a predlaktí vpravo, čím mala úmyselne narušiť občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví a iným hrubým správaním, z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenej z priestupku preukázané. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že oznamovateľ D. L. výslovne uviedol, že si neželá, aby bol v prejednávanej veci ako svedok dopočutý ich maloletý osemročný syn J., nakoľko nechce, aby bol opätovne traumatizovaný prejedávanými udalosťami, takisto obvinená Mgr. L. B. výslovne uviedla, že si neželá, aby k prejednávaným veciam ako svedok bol vypočúvaný maloletý. Zo spisu Okresného súdu Martin zistil, že rozsudkom sp. zn. 20P 7/2015-241 z 30.1.2017 bola schválená rodičovská dohoda na základe ktorej otca (žalobcu) zaviazal prispievať na výživu mal. J. nar. XX.XX.XXXX, zvýšeným výživným vo výške 180 € mesačne od 1.1.20017 a zároveň zaplatiť dlžné výživné vo výške 30 € za obdobie od 1.1.20017 do 31.1.20174 do 28.2.2017, zároveň bol upravený styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým každý párny týždeň v kalendárnom roku od soboty od 9.00 hodiny do nedele do 18.00 hodiny nepretržite, cez letné prázdniny každý kalendárny rok od 10.7. od 9.00 hodiny do 17.7. do 18.00 hodiny a od 10.8. od 9.00 hodiny do 17.8. do 18.00 hodiny nepretržite, cez zimné prázdniny každý párny kalendárny rok od prvého dňa prázdnin od 9.00 hodiny do 26.12. do 15.00 hodiny a každý nepárny kalendárny rok od 26.12. od 15.00 hod. do predposledného dňa prázdnin do 15.00 hodiny nepretržite, cez jarné prázdniny každý párny kalendárny rok od prvého dňa prázdnin od 9.00 hodiny do predposledného dňa prázdnin do 15.00 hodiny nepretržite, cez Veľkú noc každý nepárny kalendárny rok od prvého dňa prázdnin od 9.00 hodiny do posledného dňa prázdnin do 15.00 hodiny nepretržite s tým, že otec si maloletého prevezme v mieste bydliska dieťaťa a po ukončení styku ho matke dieťaťa odovzdá v mieste bydliska dieťaťa, čím bol zmenený rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 27P/320/2013-37 zo dňa 23.5.2014 vo výroku o úprave výživného a styku otca s maloletým.

7. Po právnom posúdení sporu podľa § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 137 písm. c/ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Žalobca sa domáha vrátenia daru pre hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou ako obdarovanou voči nemu a ich synovi J. z dôvodov, ktoré sú uvedené v liste - výzve na vrátenie daru (viď bod 5 odôvodnenia). Podľa tvrdenia žalobcu v žalobe, v účastníckej výpovedi a aj vo výzve na vrátenie daru, komunikoval s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, že maloletý syn je týraný svojou matkou. Súdu z vykonaného obsiahleho dokazovania vyplynulo, že žalobca svoje tvrdenia ohľadom nevhodného správania sa matky (žalovanej) k maloletému, ktoré označil ako dôvod vrátenia daru, nepreukázal. K tomu, aby žalobca bol úspešný v spore, musel preukázať splnenie dvoch hmotnoprávnych podmienok k zániku darovacieho vzťahu v zmysle § 630 OZ, ktorými sú: a/ hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b/ jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému, a to doručenie prejavu vôle darcu obdarovanému. Nie je sporné, že žalobca vyzval dňa 25.6.2014 žalovanú na vrátenie daru, čím preukázal splnenie v poradí druhej podmienky úspešného vrátenia daru. Podľa názoru súdu však v konaní nebolo preukázané hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej. Žalobcom navrhnutí svedkovia (otec žalobcu a pani L. C.) neboli priamymi svedkami hrubého porušenia dobrých mravov, o nevhodnom správaní sa žalovanej sa dozvedeli len od žalobcu a z rozprávania matky žalobcu. Tvrdenia žalobcu, že kontaktoval Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o nevhodnom správaní sa matky vo vzťahu k maloletému synovi čo sa týka psychického týrania, sa nepotvrdili. Ani z účastníckej výpovede žalobcu či už v rozvodovom konaní alebo v opatrovaneckej veci mal. J. L. vedenej na Okresnom súde v Martine č. k. 20P/7/2015 nevyplynula skutočnosť, že by žalobca nejakým poukázal na nevhodné správanie sa žalovanej vo vzťahu k maloletému synovi, naviac so zverením maloletého do osobnej starostlivosti matky na čas po rozvode súhlasil, taktiež bola uzavretá rodičovská dohoda o zvýšení výživného zo strany otca na maloletého a úprava styku otca s maloletým dieťaťom, ktorú súd schválil. Žalovaná nebráni styku otca s maloletým, maloletý má obidvoch rodičov rád a ako z vyjadrenia maloletého vyplýva, maloletý by uvítal aj častejší styk s otcom. Nebolo preukázané ani hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej pokiaľ ide o ublíženie na zdraví žalobcu v dôsledku napadnutia žalovanou v zmysle lekárskych správ zo dňa 4.4.2004 a 8.4.2014, keďže ako z prešetrenia priestupku vyplynulo, skutok ktorý žalovaná mala spáchať, preukázaný nebol. K prešetreniu skutku nedošlo, keďže žalobca i žalovaná si výslovne neželali, aby ako svedok bol vypočutý ich maloletý syn J.. Napokon súd konštatoval, že je nesporné, že medzi stranami došlo k hádkam a nedorozumeniam, dôkazom čoho je skutočnosť, že bol žalobcom podaný návrh na rozvod manželstva a manželstvo účastníkov bolo rozvedené. Avšak v danom prípade skutočnosť, že k uzavretiu darovacej zmluvy došlo počas trvania manželstva a skutočnosť, že manželia

sa rozviedli, nemožno posúdiť ako hrubé porušenie dobrých mravov v zmysle § 630 OZ. Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, preto súd žalobu zamietol.

8. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. l v spojení s § 255 ods. l tak, že žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko bola v konaní v celom rozsahu úspešná.

9. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania, alternatívne zruší rozsudok a vráti vec súdu prvej inštancie. Vytýkal súdu, že jeho rozhodnutie neobsahuje úplné a výstižné zdôvodnenie, keďže súd sa nevysporiadal so skutočnosťami rozhodujúcimi pre vydanie riadneho rozhodnutia vo veci. Súd síce rozsiahlo popísal vykonané dokazovanie, ale neuviedol, na základe akých skutočností dospel k rozhodnutiu, keď konštatoval, že nemal preukázané hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej. Mal za to, že súd nesprávne postupoval pri vyhodnotení tvrdených skutočností a dôkazov, lebo bral do úvahy výpoveď žalovanej a jeho tvrdenia napriek písomným dôkazom vyhodnotil ako nepreukázané. Súdu preukázal, že žalovaná počas posledného obdobia spolužitia sa voči nemu správala nevhodne, prejavovala nevďak, hrubo ho urážala, fyzicky naňho útočila. Nešlo pritom o jednorazové ani krátkodobé správanie, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako jej prechodnú a akceptovateľnú reakciu na nezhody v manželstve. Súd nevyhodnotil ani lekárske správy, ktoré predložil a aj keď v priestupkovom konaní nebola uznaná vinnou, nebolo pochybností o tom, že iný subjekt okrem žalovanej, s ktorou žil v jednej domácnosti, by mu mohol spôsobiť ublíženie na zdraví. Aj keď svedkovia neboli priamymi svedkami hrubého porušenia dobrých mravov zo strany žalovanej, mali vedomosť o jej správaní najmä zo strany jeho matky, ktorá v čase konania už nežila. Žalovaná nepreukázala, že svedecké výpovede v jeho prospech, sú nepravdivé a zavádzajúce, nepredložila na to žiaden dôkaz. Poprel, že žalovaná a jej matka mu dali nejaké peniaze na zakúpenie bytu, podstatnú časť kúpnej ceny 420.000,- Sk dostal ako dar od rodičov a časť 191.620 Sk uhradil z úveru. Nepoprel, že od uzavretia manželstva, t.j. 26.4.2003 úver splácali spoločne so žalovanou. Polovicu vlastníckeho práva k bytu daroval žalovanej na jej nátlak a nátlak jej matky, dúfal, že sa tým ich vzťah upevní, ale žalovaná ho urážala, ponižovala, čo vyústilo až do psychického týrania, ktoré sa síce ťažko dokazuje, ale v jeho prípade je to preukázané tým, že podal návrh na rozvod. Mrzí ho, že žalovaná ho neustále ponižovala, urážala, ale zneužívaním syna mu ubližovala tak, že sa s tým nevedel vyrovnať. Argument súdu, že na preukázanie svojich tvrdení ohľadne porušovania dobrých mravov zo strany žalovanej najmä vo vzťahu k ich maloletému synovi nenavrhol žiadne dôkazy, je nesprávny, lebo nie on mal preukazovať, že jeho tvrdenia sú pravdivé, ale práve naopak žalovaná mala predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Svoje dôkazné bremeno ohľadne preukázania relevantnosti vrátenia daru preukázal, a to nielen tým, že podal návrh na rozvod manželstva a chcel, aby sa rozviedli, ale chcel, aby čo najmenej ublížili ich synovi, na ktorého však žalovaná nebrala ohľad, správala sa aj pred ním k žalobcovi vulgárne, napriek tomuže vedela, že syn tým trpí, je preto nešťastný a plače. Súd tieto jeho tvrdenia spochybnil bez akýchkoľvek námietok zo strany žalobkyne. Jednoznačne trval na porušovaní dobrých mravov zo strany žalovanej voči ich synovi, keď aj napriek jeho prosbám a plaču, žalobcu pred ním neustále urážala a ponižovala. Súd v dôvodoch rozsudku neuviedol, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a z ktorých vychádzal. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 204/2009 vytýkal súdu prvej inštancie, že neprihliadal na ním tvrdené a preukázané skutočnosti, a na druhej strane uveril nepreukázaným tvrdeniam žalovanej, ktoré si nekriticky osvojil. Súd prvej inštancie dospel preto k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom o skutkovom stave, pretože dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, nesprávne vyhodnotil.

10. Žalovaná bola v odvolacom konaní nečinná.

11. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 .

12. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Pri zmenách právnych predpisov procesnoprávnej povahy platí zásada (vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku výslovne vyjadrená v § 470 ods. 1 , že nové procesné právo (jeho zmeny) platí odo dňa nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy (Civilného sporového poriadku) i pre konania (spory) začaté pred nadobudnutím jej účinnosti.

14. Žalobca žalobu podal dňa 25.4.2016, súd prvej inštancie spor rozhodol 10.5.2017, odvolanie bolo podané 23.6.2017, teda po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku, a preto aj odvolací súd vec rozhodol za účinnosti CSP.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 20.9.2018 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. Žalobca uplatnil v odvolaní odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 (do 30.6.2016 s ustanovením § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

20. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 (do 30.6.2016 z ust. §§ 133 až 135 O.s.p.).

21. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

22. Súd prvej inštancie vo veci vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v tejto časti, preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zaplatení istiny ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 potvrdil.

23. Odvolací súd sa preto stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi rozsudku, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 .

24. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

25. Žalobca argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, vychádzajúcom z výsledkov vykonaného dokazovania, že žalobca v konaní nepreukázal hrubé porušovanie dobrých mravov zo strany žalovanej ani k svojej osobe a už vôbec nie k maloletému Adamovi, na ktoré poukazoval žalobca, ktoré by viedlo k naplneniu hmotnoprávnej podmienky na vrátenie daru podľa § 630 OZ.

27. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 (takisto ako dovtedy účinný Občiansky súdny poriadok) upravuje povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť strán sporu (v teórii procesného práva sa pomenúva ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením princípu kontradiktórnosti (prejednacej zásady) stanovujúceho, že je zásadne vecou sporovej strany tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je medzi stranami sporu rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Strana sporu je preto povinná (§ 132 tvrdiť (pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme). Pritom posúdenie, ktorá zo strán sporu má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je možné iba pri znalosti hmotnoprávneho predpisu, ktorý súd aplikuje na zistený skutkový stav. Súdna prax vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jej tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté v jej neprospech. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v dôkaznej situácii, keď aktívna strana sporu bezozbytku splnila svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech tohto účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.

28. V civilnom sporovom konaní je princíp materiálnej pravdy nahradený princípom formálnej pravdy (§ 185 , ktorého podstata spočíva v tom, že súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré sú strany schopné v konaní relevantne preukázať, a nie je povinný zisťovať tzv. skutočnú pravdu. Znamená to, že súd sa nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi.

Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.

29. V konkrétne prejednávanej veci to znamená, že ak žalobca tvrdil, že žalovaná sa správala k nemu, k ich synovi a k rodičom tak, že hrubo porušovala dobré mravy, bolo jeho povinnosťou predložiť súdu relevantné, jednoznačné a nesporné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Za situácie, keď svedkovia navrhnutí žalobcom mali len sprostredkované vedomosti a informácie o správaní sa žalovanej, keď konanie voči žalovanej o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mala dopustiť dňa 4.4.2014 a 8.4.2014 napadnutím žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že nebolo preukázané spáchanie skutku (preto aj lekárske správy predložené žalobcom o napadnutí žalovanou v uvedených dňoch nemožno považovať za relevantný dôkaz toho, že ho skutočne napadla žalovaná), keď z relácií Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach a v Martine nevyplýva, že otec maloletého upozorňoval na nevhodné správanie sa matky maloletého, na psychické týranie z jej strany a na strane druhej, keď žalobca súhlasil so zverením maloletého matke (ktorá ho podľa neho mala psychicky týrať a vydierať svojím správaním) a následne aj s uzavretím rodičovskej dohody, v konaní nepochybne nepreukázal, že sa skutočne žalovaná správala tak, ako tvrdil v žalobe a aj v odvolaní, a teda svoje dôkazné bremeno neuniesol. Nebolo povinnosťou žalovanej preukazovať, že sa nesprávala tak, ako popisoval žalobca, pretože (ak chcel byť v spore úspešný) musel on ako žalobca jednoznačne preukázať svoje tvrdenia o správaní sa žalovanej. Toto sa mu pred súdom nepodarilo, následkom čoho je preňho nepriaznivé rozhodnutie, t.j. zamietnutá žaloba.

30. Odvolateľ namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

31. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol ktoré skutočnosti ne/mal preukázané, z akých dôkazov vychádzal a ako vec skutkovo a právne posúdil a z čoho dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Súd vnútorne komplexne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ako aj po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie tak považoval odvolací súd za dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

32. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

33. Odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu v odvolaní sú neopodstatnené a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

34. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, žalovaná bola síce v odvolacom konaní plne úspešná, ale žiadne preukázateľné trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 1, § 396 ods. 1 .

35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .