Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-203-2017.pdf
PDF · 94.51 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/203/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: RS - Centrum s.r.o. so sídlom Riečna ulica II. 1824/85, 971 01 Prievidza, IČO: 43 826 229, právne zastúpeného advokátom Q.. X. Y. so sídlom G. M. 6, W. proti žalovaným: 1/ J.. V. H., narodený XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, W., právne zastúpenému Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o. so sídlom Zámocká 5, Bratislava a 2/ DIAGNOSTIKA, s.r.o. v likvidácii so sídlom Krajná 103/20/1, Prievidza, IČO: 36 364 169 o určenie, že nehnuteľnosť patrí do základného imania žalovaného 2/, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 8Cb/20/2014-122 zo dňa 16. októbra 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e
Žalovanému 1/ sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
Žalovanému 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovaným 1/, 2/ domáhal určenia, že žalovaný 2/ je výlučným vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území A. zapísaných na liste vlastníctva č. XXX. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 03.05.2006 bola založená obchodná spoločnosť žalovaného 2/, pričom jej spoločníkom bol žalovaný 1/ a tretia osoba. Žalovaný 1/ a tretia osoba sa v spoločenskej zmluve zaviazali, že ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti žalovaného 2/ vložia svoje podiely k nehnuteľnostiam. Návrh na vklad zo záväzku spoločníkov v tejto spoločenskej zmluve nebol podaný, a preto sa žalovaný 2/ nestal vlastníkom týchto nehnuteľností a ich súčasným výlučným vlastníkom je po tom, čo dedením nadobudol podiel tretej osoby, žalovaný 1/. Žalovaný 2/ je žalobcovi povinný podľa rozsudku Okresného súdu Prievidza z 07.07.2014 zaplatiť 7.222,49 Eur a nahradiť trovy konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je aj po právnom posúdení žalobcom tvrdených a medzi stranami nesporných skutočností nedôvodná. Žalovaný 2/ sa nikdy nestal vlastníkom nehnuteľností, keďže nikdy nebol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva žalovaného 2/. Žalovaný 2/ sa vlastníkom nehnuteľností nestal, lebo neboli splnené podmienky podľa § 60 ods. 1 štvrtá veta Obchodného zákonníka, podľa ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobúda spoločnosť až vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe písomného vyhlásenia vkladateľa
opatreného osvedčením o pravosti jeho podpisu. Dôvodom toho, že tento právny následok nenastal, bolo buď to, že spoločníci žalovaného 2/ si nesplnili svoju povinnosť podľa § 60 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého boli povinní vydať písomné vyhlásenie o vklade nehnuteľností do základného imania žalovaného 2/ alebo tým, že žalovaný 1/ nepodal návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na žalovaného 2/. Keďže nedošlo k splateniu vkladov spoločníkov žalovaného 2/ a teda k prechodu ich vlastníckeho práva na žalovaného 2/, malo toto protiprávne konanie za následok vznik ručenia spoločníkov žalovaného 2/ za záväzky žalovaného 2/ podľa § 106 druhá veta Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k žalovanému 1/ ako konateľovi žalovaného malo porušenie jeho povinnosti podľa § 60 ods. 1 Obchodného zákonníka za následok vznik jeho zodpovednosti podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka. Žiadne z protiprávnych konaní žalovaného 1/, žalovaného 2/ a orgánov žalovaného však nemalo za následok to, že by na žalovaného prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Preto vlastnícke právo žalovaného 2/ nemôže byť určené súdnym rozhodnutím a žalobu bolo potrebné zamietnuť. Vzhľadom na zamietnutie žaloby súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov konania v plnom rozsahu priznal žalovanému 1/.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, lebo prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že ak žalovaný 2/ nepodal návrh na vklad vlastníckeho práva, nestal sa vlastníkom nehnuteľností, a preto nie je možné určiť jeho vlastníctvo k nim. Žalobca uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynul zámer žalovaného 2/ vložiť predmetné nehnuteľnosti do svojho základného imania, avšak jeho štatutárny zástupca nevykonal všetky s tým súvisiace právne úkony, v dôsledku čoho on, žalobca, musel podať určovaciu žalobu. Poukázal na množstvo rozhodnutí súdov o sporných vlastníckych právach, ktoré majú konštitutívny účinok vo vzťahu k vlastníctvu nehnuteľnej veci a zdôraznil, že ak aj žalovaný 2/ zrejme zámerne nedokončil vklad do svojho základného imania, a teda prechod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, túto vôľu nahradí rozhodnutie súdu, lebo zmyslom súdnych rozhodnutí je poskytnúť adresátovi právneho úkonu od autora právneho úkonu ochranu jeho legitímnych očakávaní, ktoré vyplývajú z deklarovaných údajov, ktoré ale v skutočnosti neexistujú. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný 2/ deklaroval, že je vlastníkom nehnuteľností, z ktorých je možné v prípade nesplnenia záväzkov z jeho strany uspokojiť jeho veriteľov, a to prostredníctvom obchodného registra, čo však nebolo pravdou a tým uviedol svojich veriteľov, vrátane jeho, žalobcu, do omylu. Žalobca uviedol, že ak by sa žalovaný 2/ vlastníkom nehnuteľností stal, nemal by on naliehavý právny záujem na požadovanom určení, lebo ako veriteľ by si mohol svoju pohľadávku uspokojiť z predaja nehnuteľnosti patriacej do základného imania, z čoho je zrejmé, že taká žaloba by bola zbytočná. Jeho naliehavý právny záujem ako veriteľa žalovaného 2/ na požadovanom určení je daný tým, že bez takého určenia nie je možné uspokojenie jeho pohľadávky a určenie rozhodnutím súdu, ktoré bude mať konštitutívne účinky, fakticky splní, resp. doplní právne úkony, ktoré žalovaný 2/ pravdepodobne zámerne neurobil.
3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na znenie § 60 ods. 1 štvrtá veta Obch. zák. upravujúceho okamih nadobudnutia vlastníckeho práva obchodnej spoločnosti k nepeňažnému vkladu v podobe nehnuteľnosti a na článok 20 Ústavy SR zakotvujúceho ústavnú ochranu vlastníckeho práva a zdôraznil, že súd, ani žiaden iný orgán Slovenskej republiky, nie je oprávnený svojim rozhodnutím stanoviť, že kvôli porušeniu povinnosti zo strany štatutárneho orgánu žalovaného 2/ má prísť on, žalovaný 1/ o majetok (nehnuteľnosť) nadobudnutú zákonným spôsobom, pričom je irelevantné, že v danom prípade zhodou okolností je spoločníkom, ktorý mal vôľu vložiť do základného imania žalovaného 2/ nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad a štatutárnym orgánom žalovaného 2/ tá istá osoba. Súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver, že určovacej žalobe nemožno vyhovieť, lebo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy neprešlo na žalovaného 2/, nakoľko žalovaný 1/ ako štatutárny zástupca žalovaného 2/ nikdy neuskutočnil vklad vlastníckych práv do katastra nehnuteľností v prospech žalovaného 2/. Žalovaný 1/ sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu prezentovaným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žiadne z protiprávnych konaní žalovaného 1/, žalovaného 2/ a orgánov žalovaného 2/ nemalo za následok to, že by na žalovaného 2/ prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Žalovaný 1/ uviedol, že žalobca má ďalšie možnosti, ako sa môže voči žalovanému 2/ domôcť súdnou cestou vymoženia svojej pohľadávky, pričom na rozdiel od názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho zrušujúcom rozhodnutí o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, on zastáva
názor, že určovacia žaloba v danom prípade nie je namieste, pretože nie je najúčinnejším právnym prostriedkom na odstránenie neistoty v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/.
4. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
5. Žalobca na vyjadrenie žalovaného 1/, ktoré mu bolo doručené dňa 05.12.2017, písomne nereagoval.
6. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.).
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
8. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
9. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP, keď vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako veriteľ žalovaného 2/ z titulu judikovanej pohľadávky právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 15C/170/2013-120 zo dňa 7. júla 2014 sa v tomto spore domáha proti žalovaným 1/, 2/ určenia, že žalovaný 2/ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX k. ú. A.. Žalobca tvrdí, že žalovaný 1/ ako spoločník žalovaného 2/ vložil do jeho základného imania nehnuteľnosti, ale ako jeho konateľ nepodal návrh na zápis do katastra nehnuteľností týkajúci sa zmeny vlastníka nehnuteľností, v dôsledku čoho je v katastri nehnuteľností vedený ako ich vlastník žalovaný 1/, a nie žalovaný 2/. Žalobca svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodňuje tým, že ako veriteľ si svoju judikovanú pohľadávku nemôže uspokojiť núteným výkonom rozhodnutia z majetku žalovaného 2/ z dôvodu, že nehnuteľnosť podľa zápisu v katastri nehnuteľností patrí inej osobe, než je žalovaný 2/, pričom naliehavý právny záujem je daný vždy, ak sa má určovacou žalobou dosiahnuť zhoda medzi skutkovým stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností.
11. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že súd prvej inštancie svojim v poradí prvým rozsudkom v predmetnom spore žalobu zamietol s odôvodnením, že na požadovanom určení nie je daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p. v tom čase platného a účinného, pretože žalobca netvrdil žiadne svoje právo k predmetným nehnuteľnostiam. Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd zrušil uvedený rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s odkazom na záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo/69/2003, podľa ktorého naliehavý právny záujem je daný aj vtedy, keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo (prípadne nepriaznivo) ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému, pričom toto priaznivé ovplyvnenie môže spočívať napríklad v založení možnosti uplatnenia vlastného (zo zákona, prípade zo záväzkového vzťahu) vynútiteľného práva k predmetu určenia. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení konštatoval, že názor prvoinštačného súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je nesprávny, lebo určenie existencie práva žalovaného 2/ priaznivo môže ovplyvniť postavenie žalobcu spočívajúce v možnosti uplatniť si právo na uspokojenie jeho pohľadávky k predmetu určenia. Preto súdu prvej inštancie uložil postupovať ďalej tak, aby žalobu posúdil z vecného hľadiska, aby vykonal dokazovanie a na základe skutkových zistení aby vec právne posúdil a následne vo veci rozhodol. Súd prvej inštancie, viazaný v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP právnym názorom odvolacieho súdu o existencii naliehavého právneho záujmu, po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci dospel v napadnutom rozsudku (v poradí druhom) k záveru o neopodstatnenosti žaloby s odôvodnením, že žalovaný 2/ sa nikdy nestal
vlastníkom sporných nehnuteľností, pretože neboli splnené podmienky stanovené v § 60 ods. 1 štvrtá veta Obch. zák., v zmysle ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnosti spoločnosť nadobúda až vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe písomného vyhlásenia vkladateľa opatreného osvedčením o pravosti jeho podpisu.
12. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval jeho tvrdenie o tom, že ak žalovaný 2/ zrejme zámerne nedokončil vklad do svojho základného imania, v dôsledku čoho nedošlo k prevodu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, túto vôľu je možné nahradiť rozhodnutím súdu o určení vlastníckeho práva, ktoré bude mať konštitutívne účinky a následne príslušný správny orgán túto skutočnosť vyznačí v katastri nehnuteľností. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že ak nebol podaný návrh na vklad do katastra nehnuteľností žalovaným 2/, ten sa nestal vlastníkom nehnuteľností, a preto nie je možné určiť, že je ich vlastníkom.
13. Odvolací súd námietky žalobcu uvedené v odvolaní vyhodnotil ako neopodstatnené. V predmetnom spore z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný 2/ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaných na liste vlastníctva č. XXX k. ú. A. nikdy nenadobudol, pretože nebol vykonaný vklad vlastníckeho práva k nim do katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie správne poukázal na znenie ust. § 60 ods. 1 veta štvrtá Obch. zák., v zmysle ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobúda spoločnosť až vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe písomného vyhlásenia vkladateľa opatreného osvedčením o pravosti jeho predpisu. Odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom na takto koncipovanú právnu úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu vkladu, ktorým je nehnuteľnosť, pokým nebol, resp. nie je povinne registrovaný prevod riadne evidovaný, ostáva vlastníkom predmetu vkladu (v tomto prípade nehnuteľností), naďalej vkladateľ. Z ust. § 60 ods. 1 Obch. zák. pritom nevyplývajú žiadne následky porušenia povinnosti štatutárneho orgánu podať návrh na zápis do evidencie (katastra nehnuteľností). V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na to, že takéto porušenie povinnosti štatutárneho orgánu má za následok vznik jeho zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 135a ods. 5 Obch. zák.
14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že pokiaľ žalobca odvodzoval vlastnícke právo žalovaného 2/ k nehnuteľnostiam od znenia spoločenskej zmluvy žalovaného 2/, od rozhodnutia jeho jediného spoločníka (žalovaného 1/) a od vyhlásenia štatutárneho orgánu žalovaného 2/ o splatení vkladov do základného imania a rozsahu splatenia základného imania žalovaného 2/ zo dňa 28.11.2012, tak žalovaný 2/ vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe týchto právnych úkonov nenadobudol, pretože návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného 2/ nikdy nebol podaný. Bez rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností teda žalovaný 2/ vlastnícke právo k nepeňažnému vkladu, v danom prípade k nehnuteľnostiam, nenadobudol.
15. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď žalobca mal naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe, lebo určenie existencie práva žalovaného 2/ mohlo priaznivo ovplyvniť jeho postavenie spočívajúce v založení možnosti uplatniť si právo na uspokojenie jeho pohľadávky k predmetu určenia, v konaní o tejto určovacej žalobe nepreukázal, že žalovaný 2/ nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam tvoriacich nepeňažný vklad. Tvrdenie žalobcu, že predmetné nehnuteľnosti sa stali majetkom žalovaného 2/ a že určovací výrok súdu by mal konštitutívne účinky, ktoré by boli podkladom pre zápis vlastníckeho práva žalovaného 2/ k nim v katastri nehnuteľností, nemá oporu v zákone. Keďže právne účinky vkladu vlastníckeho práva do katastra v prospech spoločnosti nastávajú až na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení, a v danom prípade takéto rozhodnutie o povolení vkladu nebolo vydané, nehnuteľnosti tvoriace nepeňažný vklad sa nikdy nestali majetkom, resp. vlastníctvom žalovaného 2/.
16. Z dôvodov vyššie uvedených je správny výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie, že žalovaný 2/ je vlastníkom predmetných nehnuteľností, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému 1/ ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalovanému 2, hoci aj ten bol v odvolacom konaní úspešný,
a náhrada trov by mu patrila, však náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal, pretože v odvolacom konaní mu preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).