Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/117/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Katarína Arnouldová a sudcov: JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka v právnej veci žalobcu: X. M., nar. XX.X.XXXX, bytom M.. L. S. XXXX/X, K.-K., právne zastúpený splnomocnencom: Marián Galbavý, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 448/6, Trnava, IČO: 51 436 108, proti žalovanej: W. M., nar. XX.X.XXXX, bytom M.. L. S. XXXX/X, K.-K., právne zastúpená advokátkou: Mgr. Elena Szabóová, so sídlom Hlavné nám. 7, Nové Zámky, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 26. septembra 2016, č.k. 5C/233/2014-103, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie vyporiadal zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu tak, že z vecí, ktoré mali žalobca a žalovaná v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, sa prikazujú do výlučného vlastníctva žalobcu: a) nehnuteľnosti v celkovej hodnote 17.000,- Eur, a to - rodinný dom so súpisným číslom XXX stojaci na pozemku s parcelným číslom 702 registra „C“, - pozemok parc. č. 702 registra „C“ - zastavané plochy a nádvoria o výmere 255 m2, - pozemok parc. č. 703 registra „C“ - záhrady o výmere 158 m2, spoločne zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie B. S., obec B. S., okres Galanta (výrok I.), z vecí, ktoré mali žalobca a žalovaná v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, sa prikazujú do výlučného vlastníctva žalovanej: a) nehnuteľnosti v celkovej hodnote 40.100,- Eur, a to - byt č. XX, na prízemí, vo vchode č. X, v bytovom dome súpisné číslo XXXX, stojacom na parcele č. 3080/146, 3080/147, 3080/148, 3080/149 a s ním súvisiaci podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti podielu 7857/442384, zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným súdom Šaľa, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie K., obec K., okres Šaľa, b) hnuteľné veci v celkovej hodnote 1.300,- Eur, a to - zariadenie obývačky, sedacia súprava rohová, textilná, čiernej farby + taburet, hodnota 165,- Eur, skrinková zostava + malá policová knižnica, kombinácia čiernej a zelenej farby, materiál drevo, hodnota 150,- Eur, konferenčný stolík, kombinácia drevo + sklo, hodnota 30,- Eur, zelený koberec strapcový 1,50 x 2 m, hodnota 15,- Eur, plazmový TV Panasonic, hodnota 140,- Eur, - vybavenie kuchyne, kombinovaná chladnička s mrazničkou Zanussi bielej farby, hodnota 100,- Eur, mikrovlnná rúra bielej farby Elektrolux, hodnota 30,- Eur, plynový sporák Mora bielej farby, hodnota 30,- Eur, stôl okrúhly rozkladací, drevo, čierna farba, hodnota 20,- Eur, 5 ks jedálenských stoličiek, kombinácia drevo + látka, hodnota 20,- eur, - zariadenie spálne, skriňa šatníková s posuvnými dverami, svetlej farby, 1 ks 3-dverová, 1 ks 2-dverová, hodnota 60,- Eur, manželské dvojlôžko výklopné, s úložným priestorom, poťah hnedý textil, hodnota 40,- Eur, - zariadenie detskej izby, skrinková zostava študentská, drevená, farby venge, hodnota 160,- Eur, posteľ látková výklopná s úložným priestorom, bielo-čiernej farby 2 ks, hodnota 170,- Eur, počítačový stolík drevený, farba venge, hodnota 30,- Eur, stolička otočná látková, farba červeno-čierna, 2 ks, hodnota 40,- Eur, - zariadenie predsiene, šatníková skriňa s posuvnými dverami bielej farby, hodnota 80,- Eur, botník 3-zásuvkový, bielej farby, hodnota 20,- Eur (výrok II.) a žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 12.200,- Eur, do troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (výrok III.), ďalej rozhodol, že žalovaná má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.), a že žalobca a žalovaná sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Slovenskej republike na účet S. Z. a.s. súdny poplatok vo výške 1.752,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok V.).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3, § 150 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ), a vecne odôvodnil tým, že mal za preukázané, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zaniklo rozvodom manželstva na základe rozsudku Okresného súdu Galanta, ktorý nadobudol právoplatnosť 31.8.2012. Po rozvode manželstva nedošlo medzi stranami sporu k dohode o vyporiadaní BSM. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým zhodných vyjadrení strán mal súd za preukázané, čo tvorí masu ich BSM. Samotné strany ustálil aj hodnotu vecí, ktoré patria do zaniknutého BSM, vo vzťahu k nehnuteľnostiam predložili súdu znalecké posudky vypracované za účelom stanovenia hodnoty nehnuteľností. V zmysle § 182 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie v tejto časti vychádzal zo zhodných tvrdení strán, keďže nebol dôvod na pochybnosť o ich pravdivosti a rozsah majetku patriaceho do BSM ako aj jeho hodnotu tak ako je vymedzená vo výroku tohto rozhodnutia preto súd ďalej nedokazoval. Spornou otázkou, ktorá bola predmetom dokazovania v tomto konaní, bola oprávnenosť nároku vzneseného žalobcom, ktorý žiadal, aby sa mu uhradila suma 16.596,96 Eur, ktorú mal zo svojho vložiť na spoločný majetok. Predmetná suma mala predstavovať dar rodičov žalobcu, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalobcu poskytnutý výlučne jemu a žalobca ho následne použil na kúpu bytu, ktorý patrí do masy BSM. Žalovaná namietala tak výšku poskytnutého daru ako aj tvrdenie, že šlo o dar výlučne pre žalobcu. Žalobca v žalobe tvrdil, že celá čiastka daru vo výške 500.000,- Sk bola použitá na kúpu bytu, toto tvrdenie sa mu však v priebehu konania nepodarilo preukázať. Spochybnil to sám žalobca, ktorý vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 13.4.2015 uviedol, že za byt zaplatil 400.000,- Sk a o výške kúpnej ceny za byt v sume 400.000,- Sk sa zhodne vyjadrili aj žalovaná a svedkyňa Ing. Y.. Žalovaná v priebehu konania spochybnila aj tvrdenie, že kúpna cena bytu vo výške 400.000,- Sk bola uhradená výhradne z prostriedkov získaných darom od rodičov žalobcu. Toto svoje tvrdenie odôvodnila tým, že v súvislosti s kúpou bytu vyberali aj žalobca aj žalovaná zo zrušených stavebných sporení svojich detí hotovosť vo výške 18.353,60 Sk, ktorá bola použitá ako súčasť sumy použitej na obstaranie bytu, čo doložila účtovnými dokladmi S. S. o vykonaní výberu hotovosti žalobcom zo zrušených zmlúv o stavebnom sporení. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, v akej výške mali byť ním tvrdené vlastné prostriedky použité na obstaranie spoločného majetku. Zatiaľ čo žalobca odovzdanie peňazí datuje obdobím októbra - novembra 1997, jeho matka ako darkyňa v čestnom vyhlásení z 27.5.2013 uvádza rok 1998 a pri svojom výsluchu pred súdom uskutočnenom o necelé dva roky uviedla, že si časové obdobie nepamätá. Vyjadrenia žalobcu a svedkyne si odporujú aj pokiaľ ide o miesto odovzdania peňazí, keď podľa žalobcu k nemu malo dôjsť v byte rodičov v M. alebo v B. S., podľa svedkyne na matrike v Galante. Domnienky, ktoré uvádzal Ing. X. M. CSc. vo svojej výpovedi, vychádzajúc z povahových vlastností svojho brata, súd prvej inštancie považoval za irelevantné. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že ním tvrdená suma 16.596,96 Eur predstavuje jeho vlastné prostriedky, ktoré boli vynaložené na obstaranie majetku v BSM. Súd prvej inštancie vychádzal zo zhodných vyjadrení manželov, že hodnota masy BSM predstavuje 58.400,- Eur, a podiel každého z manželov tak predstavuje 29.200,- Eur. Nakoľko spoločné veci nebolo možné a ani účelné rozdeliť medzi manželov presne podľa veľkosti podielov, súd vychádzal zo stavu v akom manželia veci užívajú v čase vyporiadania a preto považoval za vhodné prikázať do výlučného vlastníctva žalovanej byt spolu s hnuteľnými vecami tvoriacimi jeho zariadenie, keďže žalovaná tento byt užíva spolu s plnoletými deťmi od rozvodu manželstva. Na druhej strane do výlučného vlastníctva žalobcu prikázal rodinný dom, čím je v prípade potreby zabezpečené aj vyriešenie bytovej otázky na strane druhého manžela. Na vyrovnanie podielov zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 12.200,- Eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi hodnotou žalovanou nadobudnutých vecí 41.400,- Eur a výškou jej podielu 29.200,- Eur. Žalovaná v priebehu konania deklarovala schopnosť vyplatiť žalobcovi vyrovnací podiel z prostriedkov získaných z úveru, o poskytnutí ktorého sa už informovala v banke. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vyplatiť sumu 12.200,- Eur žalobcovi do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Spor bol vyvolaný snahou žalobcu uplatniť si voči spoločnému majetku pohľadávku v podobe peňažnej čiastky, ktorú mal na spoločný majetok vynaložiť zo svojich prostriedkov. Nakoľko súd prvej inštancie takto uplatnený nárok žalobcu považoval za nedôvodný a zároveň o vyporiadaní BSM rozhodol spôsobom zhodným s tým, ako ho navrhovala žalobkyňa pred začatím súdneho konania, súd prvej inštancie žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. O poplatkovej povinnosti súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 2 ods. 1 písm. b) a ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov tak, že žalobca a žalovaná sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za konanie (položka 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov) vo výške 3% z predmetu konania (z hodnoty vyporiadavaného BSM vo výške 58.400,- Eur), t.j. vo výške 1.752,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Proti tomuto rozsudku v časti I., II., III. a IV. výroku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel pri rozhodovaní k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania je nesprávna konštatácia súdu, že o vyporiadaní BSM rozhodol spôsobom zhodným s tým, ako ho navrhovala žalovaná pred začatím súdneho konania, nakoľko pred začatím súdneho konania navrhovala žalovaná dve alternatívy vysporiadania BSM. Mimosúdne rokovanie o vyporiadaní BSM počítalo aj s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov k motorovým vozidlám, pričom v priebehu súdneho konania sa žalobca a žalovaná zhodli, že vlastníctvo k motorovým vozidlám nebude predmetom vyporiadania. Zároveň je potrebné dodať, že suma určená na výplatu žalovanou žalobcovi je nižšia, ako bola suma navrhovaná žalovanou v rámci predsúdneho rokovania. V čase mimosúdneho rokovania existovali iné rodinné pomery na strane žalobcu, a síce že žalobca mal záujem na nadobudnutí rodinného domu z dôvodu, že v ňom žila jeho matka, avšak tieto pomery sa v priebehu konania zmenili. Domnieval sa, že súd rozhodol na základe „vyššej“ spravodlivosti s citom pre usporiadanie majetkových pomerov exmanželov s veľkou empatiou zohľadňujúc najmä majetkové pomery rozvedených manželov a budúcnosť (už plnoletých) detí avšak do značnej miery ignoroval skutkové zistenia. Tvrdenie žalovanej, že dar „bol určený rodine“ neobstojí, nakoľko slovenský právny poriadok nepriznáva rodine právnu subjektivitu. Súd prvej inštancie sa vyporiadal s dôkazmi, ktoré podporovali tvrdenia žalobcu len formálne a arbitrárne, tým, že nepriame dôkazy - najmä výpoveď Ing. X. M., DrSc. zmalicherňuje, prípadne priame svedectvo I. M. priamo vylučuje ako zaujaté. Ak by bol žalobca býval súdom prvej inštancie upozornený, že spochybňuje svedectvo (hodnovernosť) jediného priameho svedka z dôvodu: I. okolností prevodu vlastníctva k domu v B. S., II. okolností napísania Čestného vyhlásenia, mohol by o tejto otázke vykonať dokazovanie. Žalobca sa v tomto smere nachádzal v nepomerne odlišnej situácii ako žalovaná, pretože pri svojich tvrdeniach sa mohol spoliehať výlučne len na svoju pamäť, pretože všetka dokumentácia ohľadom sporných okolností zostala v poslednej spoločnej domácnosti exmanželov, ktorú žalobca opustil a túto naďalej obývala výlučne žalovaná. V prejednávanej veci išlo zo strany žalobcu o legitímne uplatňovanie svojich práv, pričom žalobca v čiastkovej otázke ohľadom pohľadávky voči spoločnému majetku nebol v konaní úspešný, avšak táto skutočnosť nemôže byť argumentom pre priznanie 100 % nároku na náhradu trov konania žalovanej s prihliadnutím na vyššie uvedenú skutočnosť, že neexistuje totožnosť návrhu na vyporiadanie BSM pred začatím súdneho konania a výroku č. I. až IV. napadnutého rozsudku. Tiež masa BSM, ktorá bola predmetom pokusov o dohodu mimo súdneho konania bola v predsúdnom konaní ustálená v odlišnom rozsahu ako tomu bolo rozsudkom prvoinštančného súdu. V prípade žalobcu nešlo o bezúčelovú obranu práva, ale predovšetkým o nevyhnutnosť, ak nechcel, aby nastúpila prezumpcia vyporiadania BSM podľa § 149 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby Krajský súd v Trnave výrok č. I.-III. napadnutého rozsudku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie, prípadne aby rozsudok v tejto časti zmenil v zmysle návrhu navrhovateľa a výrok č. IV. rozsudku zmenil tak, že žalobca ani žalovaná nemajú právo na náhradu trov konania.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že skutočnosť, že neskôr v priebehu konania (fakticky na poslednom pojednávaní predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku) strany sporu konsenzuálne zúžili masu BSM tak, že nežiadali rozhodnúť o vlastníctve/prikázaní motorových vozidiel hoci sa toho domáhali vo svojich predošlých podaniach, nemá vplyv na rozhodnutie o trovách konania. V konaní o vyporiadanie BSM nie je súd striktne viazaný žalobným návrhom, vzhľadom na to, že ide o vzťah strán sporu upravený osobitným predpisom (§ 216 ods. 2 CSP, predtým § 153 ods. 2 OSP). Čo sa týka záujmu žalobcu o rodinný dom, na pojednávaní predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku (7.9.2016) žalobca expressis verbis uviedol: „Žiadam súd, aby vyporiadal BSM tak, že byt spolu so zariadením a rodinný dom prikáže do výlučného vlastníctva žalobcu...“. Dôvodom pre zmenu hodnoty rozdeľovaného hnuteľného majetku bolo, že nedostatok žalobného návrhu spočívajúci v nepostačujúcom označení (pomenovaní) a nevyčíslení hodnoty jednotlivých položiek (hnuteľností) odstraňovala žalovaná svojím podaním zo 6.10.2014, hoci toto bolo povinnosťou žalobcu už pri podaní návrhu. Rodičia žalobcu, ako aj žalovaná so žalobcom, nie sú osobami s právnym vzdelaním, pričom pri prijatí daru však postupovali všetci účastníci darovacej zmluvy v jednotnom úmysle - zo strany darcov poskytnúť žalobcovi a žalobkyni prostriedky na zabezpečenie bývania pre nich a ich spoločné deti - ktorých spoločne subsumovali pod pojem rodina, a s ním korešpondujúcom prejave obdarovaných tento dar prijať. Svedkyňa - matka žalobcu pritom ani spontánne, ani v reakcii na otázky strán sporu a ich právnych zástupcov nezmienila ani nenaznačila, že by postup strán sporu (spoločné nadobudnutie bytu) považovala za rozporné s vôľou darcov, prípadne, že by byt mal úplne či sčasti patriť deťom strán sporu. V priebehu celého časového obdobie od darovania peňazí na kúpu bytu do podania žaloby (1998-5/2014) nikto vrátane žalobcu samotného, nespochybňoval, že línia vyporiadania BSM by mala viesť striktne v zmysle ustanovenia § 150 OZ, a nevzniesol požiadavku na postup podľa § 150 veta druhá OZ. Žalobca pripustil, že súčasťou kúpnej ceny (správne: sumy, za ktorú obstarali strany sporu členský podiel v bytovom družstve, vrátane práva nájmu k družstevnému bytu), mohla byť aj suma vybratá zo stavebných sporení ich detí, a nebol schopný poskytnúť ani odpoveď na položenú otázku, z akých zdrojov sa hradili náklady spojené s predajom bytu rodičov vo výške 1.904 eur. Žalobca nikdy nenavrhol žiadne dokazovanie za účelom preukázania okolností prevodu vlastníctva k domu v B. S., pričom nie je možné absenciu skutkových tvrdení a nevyužitie v tom čase dostupných prostriedkov procesného útoku zo strany žalobcu nahrádzať v konaní odvolacom, narušiac tak zásadu sudcovskej aj zákonnej koncentrácie konania. Na zásadné rozpory ohľadom sumy, ktorá mala byť predmetom daru, ako aj podstatnú odlišnosť tvrdení žalobcu a jeho matky ohľadom miesta odovzdania daru upozornila aj na pojednávaní 12.8.2015, a preto nie je možné uzavrieť, že by žalobca nemal možnosť produkovať do vyhlásenia rozsudku tvrdenia na svoju obranu. Spor sa neviedol ani o hodnote hnuteľných a nehnuteľných vecí, keď obe strany sporu v podstate akceptovali hodnoty nehnuteľností určené znaleckými posudkami (nehnuteľnosti) a navrhnuté žalobcom v návrhu mimosúdnej dohody (hnuteľné veci), a napokon ani o žiadnej zo skutočností, ktorá by spôsobila disparitu podielov. Žalovaná viacnásobne - tak pred začatím sporu, ako aj vo svojom iniciálnom vyjadrení po začatí konania - prejavila ochotu pristúpiť na návrh dohody, ktorý jej bol predložený žalobcom, s výhradou jeho vkladu na obstaranie spoločného majetku. Žalovaná je aj za aktuálnej procesnej situácie naďalej ochotná, ako to formulovala aj vo svojom prvom vyjadrení v konaní, uzavrieť súdny zmier. K tvrdenej sťaženej situácii žalobcu žalovaná poznamenáva, že žalobca si zo spoločného bytu zobral všetky veci, ktoré uznal za vhodné, niektoré z nich aj v neprítomnosti žalovanej. Podľa názoru žalovanej je rozsudok správny a má plnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania pri jeho riadnom odôvodnení, rešpektujúcom zásady vyporiadania BSM a zároveň je toto rozhodnutie výsledkom konania bez procesných vád so zachovaním práv oboch strán sporu. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a procesne úspešnej strane v odvolacom konaní priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Žalobca v odvolacej replike doplnil, že pri určení ceny vecí patriacich do BSM sa síce vychádza zo stavu ku dňu zániku BSM, avšak z ceny vecí v čase vyporiadania BSM. Uvedené platí tak pre určenie ceny hnuteľných vecí, ako aj pri určení ceny nehnuteľnosti (viď R 42/1972). Navrhol, aby súd doplnil dokazovanie o určenie hodnoty nehnuteľností vzhľadom na dlhší časový úsek, ktorý uplynul od stanovenia hodnoty nehnuteľností aj s ohľadom na informácie zverejnené Národnou bankou Slovenska, keď ceny nehnuteľností dosahovali v roku 2014 dlhoročné minimum a od tohto roku len rástli. Neskôr v priebehu odvolacieho konania v súvislosti s jeho návrhom na doplnenie dokazovania zaslal do spisu nové znalecké posudky znalkyne Ing. Márie Gašpierikovej z odboru Stavebníctvo, a to č. 11/2018 a 12/2018, na stanovenie všeobecnej hodnoty bytu č. XX bytového domu s.č. XXXX v K. a rodinného domu s.č. XXX v obci B. S. a pozemkov parc. č. 702 a 703 v kat. úz. B. S..

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/233/2014 bolo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu, ktoré zaniklo rozvodom ich manželstva dňa 31.8.2012.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov spôsobom uvedeným vo výroku I., II. a III. napadnutého rozsudku, ako aj závislé výroky IV. ( o náhrade trov konania) a V. ( o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok).

9. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a iba na zdôraznenie správnosti jeho záverov dodáva nasledovné:

10. Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

11. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

12. Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka.

13. Podľa § 150 Občianskeho zákonníka, pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

14. Ak zanikne BSM, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka. Vyporiadanie BSM podľa tohto ustanovenia pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t.j. usporiadania vlastníctva k jednotlivým veciam patriacich do BSM, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá sa týka hodnotových podielov účastníkov - bývalých manželov. Pre vyporiadanie je preto podstatná cena jednotlivých vecí patriacich do BSM. Pri určení ich ceny sa síce vychádza zo stavu ku dňu zániku BSM, avšak z ceny vecí v čase vyporiadania BSM. Uvedené platí tak pre určenie ceny hnuteľných vecí, ako aj pri určení ceny nehnuteľností. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 343/2014 zo dňa 14.4.2016)

15. Pod vyporiadaním BSM sa rozumie nielen rozdelenie vecí tvoriacich predmet BSM, ale kompletné riešenie majetkových vzťahov medzi bývalými spoluvlastníkmi, vrátane pohľadávok a dlhov, ktoré vznikli za trvania manželstva. Vyporiadanie sa má v zásade týkať všetkého majetku, ktorý v zmysle ust. § 143 Občianskeho zákonníka do BSM účastníkov patril a ktorý existoval v čase tohto spoluvlastníctva. Pokiaľ ide o hodnotu vecí patriacich do BSM je potrebné vychádzať z tej ceny, ktorú majú veci v čase vyporiadania.

16. V konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva súd nie je viazaný návrhmi strán a to ani pokiaľ ide o rozsah tohto spoluvlastníctva ani pri posúdení právnej otázky, či určitý majetok patrí do nevyporiadaného BSM. Rovnako súd nie je viazaný návrhmi strán pokiaľ ide o spôsob vyporiadania BSM, pretože spôsob vyrovnania vzťahu medzi nimi vyplýva zo zákona. Predmetom vyporiadania môžu byť iba veci, ktoré niektorá zo strán označila za veci patriace do ich BSM a navrhla, aby boli v rámci konania vyporiadané, pričom to isté platí aj pre pohľadávky každého z manželov z titulu úhrady toho, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a spoločné pohľadávky voči niektorému z nich z titulu toho, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na jeho oddelený majetok ( § 150 .

17. Odvolacím dôvodom tu bolo tvrdenie žalobcu, že súd ignoroval skutkové zistenia ohľadom daru

- hotovosti vo výške 500.000 Sk (16.596,96 eur), nesprávne sa s vykonanými dôkazmi vysporiadal, výsledkom čoho bolo nesprávne právne posúdenie súdu v tejto veci, keď súd nezohľadnil uvedenú sumu, hoci išlo o vlastné prostriedky žalobcu, ktoré boli vynaložené na obstaranie majetku v BSM.

18. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia však vytýkané nedostatky v postupe súdu prvej inštancie nezistil. Súd prvej inštancie sa s vykonanými dôkazmi náležite vysporiadal, vyhodnotil každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a dospel k správnemu záveru, že žalobcovi sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že suma 16.596,96 eur predstavuje jeho vlastné prostriedky, ktoré vynaložil na obstaranie majetku v BSM. Odvolací súd pripomína, že v závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V danom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca tvrdil, že na obstaranie majetku v BSM boli vynaložené finančné prostriedky v jeho výlučnom vlastníctve vo výške 16.596, 96 eur a treba tieto finančné prostriedky preto zohľadniť pri postupe podľa § 150 Občianskeho zákonníka; v zmysle vyššie uvedeného zaťažovala žalobcu povinnosť preukázať svoje tvrdenia. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 174/2012 zo dňa 25.7.2013). Toto sa mu však ani podľa názoru odvolacieho súdu nepodarilo. Predovšetkým sa mu nepodarilo preukázať, že dar bol určený výlučne jemu.

19. Pri obdarovaní manželov inou osobou je pre posúdenie toho, kto je obdarovaný, rozhodujúci úmysel darcu, a to v tom zmysle, či chcel darovať vec len jednému z manželov alebo obom. Na tento úmysel možno vo väčšine prípadov usudzovať z okolností, za ktorých k darovaniu došlo. Nepostačí pritom iba posudzovanie povahy predmetu daru, či slúži potrebám celej rodiny alebo len jedného z manželov, ale vždy treba vychádzať z úmyslu darcu (R 42/1972).

20. V preskúmavanej veci z dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že za trvania manželstva bola uzavretá ústna darovacia zmluva, ktorej predmetom bola suma 16 596,96 eur a darcami boli rodičia žalobcu. Sporným bolo, kto bol obdarovaným. Žalovaná nespochybňovala, že rodičia žalobcu tento dar poskytli a fyzicky ho odovzdali žalobcovi, tvrdila však, že dar bol jednoznačne určený rodine a nie žalobcovi samotnému, obdarovaný teda nebol výlučne žalobca. Prvoinštančný súd k tejto - prakticky jedinej spornej otázke, vykonal dokazovanie všetkými dôkazmi, ktoré strany navrhli, a síce okrem výpovedí strán sporu aj svedeckými výpoveďami, čestným prehlásením i ďalšími listinnými dôkazmi pričom správne sa súd zameriaval na zistenia týkajúce sa skutočnosti, komu bol dar určený, teda aký bol úmysel darcu, keďže právny úkon je potrebné vykladať podľa obsahu a nie je rozhodujúce, komu boli peniaze fyzicky odovzdané, ale komu bol dar určený. Dôkazy, vykonané súdom prvej inštancie postačujú aj podľa názoru odvolacieho súdu na vyslovenie záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k ním tvrdenej skutočnosti. Zároveň odvolací súd mal za to, že prvoinštančný súd vyhodnotil dôkladne všetky dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, dostatočne sa zaoberal obsahom výpovedí svedkov - matky žalobcu I. M., strýka žalobcu Ing. CSc. X. M., sestry žalovanej Ing. S. Y., brata žalobcu E. M., tiež oboch plnoletých detí strán sporu A. a B., ale aj výpovedí žalobcu samotného ako aj žalovanej. Žalovaná v konaní uviedla, že „...za celé manželstvo aj po rozvode som bola ja v tom, že ten majetok je náš spoločný, že peniaze, ktoré poskytli jeho rodičia boli to síce jeho rodičia, ale vždy bolo povedané, že to bolo poskytnuté nám..“. V prospech tvrdenia žalobcu mala vypovedať jeho matka I. M., ktorá bola darkyňou, tejto sa však nepodarilo súd presvedčiť o pravdivosti žalobcovho tvrdenia. Napriek tomu, že darkyňa stále tvrdila, že peniaze dostal jej syn, zároveň táto uviedla, že „..peniaze sme odovzdali synovi, aby si mohli kúpiť byt v K., kde obidvaja pracovali a mali dve maloleté deti, aby nemuseli toľko cestovať..“ Podobný úmysel darcu v podstate nepriamo vyplýva aj z vyjadrenia brata žalobcu E. M., ktorý uviedol: „Môžem len zopakovať, že mne bolo povedané toľko, že je to kvôli tomu, aby A. ( syn, pozn. súdu) mal trvalý pobyt, pri preberaní peňazí som nebol, neviem povedať komu mali byť tieto peniaze darované, či len bratovi, alebo rodine.“ Do kontextu obrany žalovanej zapadá aj vyjadrenie plnoletého syna B. M., ktorým sa obracal na pojednávaní na darkyňu: „ty si nám povedala, že keby nebolo mňa a brata, tak by sme tie peniaze nedostali...“ na čo darkyňa reagovala slovami „áno ale tie peniaze dostal navrhovateľ.“ Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo v prejednávanej veci treba dospieť k záveru, že v tomto prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno a dar treba považovať za poskytnutý spoločne žalobcovi a žalovanej za účelom zabezpečenia riadnej starostlivosti ich detí. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že odvolateľom spochybňovaný obdarovaný subjekt „rodina“ ( z dôvodu, že táto nemá právnu subjektivitu) treba chápať v zmysle členov rodiny a nie doslovne, v tomto prípade žalobcu a žalovanú. Na úmysel darkyne obdarovať mladých manželov, teda žalobcu aj žalovanú, možno usudzovať nepriamo aj z toho, že svedkyňa ako uviedla, chcela, aby bola aj nevesta pri odovzdávaní peňazí prítomná ( žalovaná ako nevesta prítomná nebola).

21. Vyjadrenia darkyne, ako kľúčovej svedkyne, boli však aj podľa názoru odvolacieho súdu nejednoznačné ako správne zhodnotil prvoinštančný súd, ktorý podrobil jej vyjadrenia v odôvodnení rozsudku podrobnému skúmaniu. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom svedeckej výpovede I. M. nemohol nesúhlasiť s pochybnosťami prvoinštančného súdu ohľadom presvedčivosti svedkyne a následným záverom súdu o jej zrejmej ovplyvnenosti situáciou, ktorá nastala v rodine jej syna po rozvode, čo má za následok, že niektoré jej tvrdenia sa javia ako účelové a cez prizmu uvedeného záveru treba posudzovať aj jej čestné prehlásenie.

22. Žalobca v odvolaní argumentoval, že ak súd spochybňoval hodnovernosť jediného priameho svedka z dôvodu okolností prevodu vlastníctva k domu v B. S. a okolností napísania čestného vyhlásenia, mal žalobcu na toto upozorniť a žalobca mohol navrhnúť vykonanie dokazovania. Odvolací súd k tomuto uvádza, že v predmetnej veci oslabená vierohodnosť svedkyne nebola zdôvodňovaná jej vzťahom k žalobcovi, i keď ich vzťahy môžu čiastočne vierohodnosť výpovede znížiť, a súd pri hodnotení dôkazov na ne prihliada. V tomto prípade však súd poukázal na zníženie vierohodnosti svedkyne, ktoré vyplynulo z jej nejednoznačných a nejasných vyjadrení, ktoré rozpornosti vo vyjadreniach presne špecifikuje súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a to najmä v bode 34 odôvodnenia rozsudku. Súd prvej inštancie nemal dôvod upozorňovať žalobcu na mieru hodnovernosti výpovede jeho svedkyne, obsah svedeckých výpovedí bol stranám sporu známy, keďže je zachytený v zápisniciach, mali možnosť sa s ním podrobne oboznámiť, vyhodnotiť jej presvedčivosť a navrhnúť prípadné ďalšie dôkazy. Treba pripomenúť, že vykonávanie dôkazov síce prebieha na pojednávaní, avšak hodnotenie dôkazov je iba vecou súdu. Súd pritom nie je obmedzovaný zákonnými predpismi v tom zmysle, ako ten či onen dôkaz hodnotiť - ide o zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 Civilného sporového poriadku.

23. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ vierohodnosť výpovede svedka je oslabená, ako v tomto prípade, má to za následok, že takýto dôkaz bude spravidla iba súčasťou logického dôkazného reťazca ale nebude dôkazom rozhodujúcim a v zmysle uvedeného aj postupoval prvoinštančný súd. Odvolací súd mal za to, že vyhodnotenie dôkazov okresným súdom bolo v súlade s obsahom spisu aj so zásadami formálnej logiky. Treba tu zdôrazniť, že pokiaľ sa žalobca pri vyporiadaní BSM domáhal nahradenia toho, čo sa z jeho výlučného majetku vynaložilo na ich spoločný majetok, bolo na ňom aby preukázal, že ním tvrdená suma 16.596,96 eur predstavuje jeho vlastné prostriedky a zároveň, že tieto prostriedky boli vynaložené na obstaranie spoločného majetku manželov, avšak ako správne uzavrel okresný súd, nepodarilo sa mu v konaní preukázať splnenie ani jednej z uvedených podmienok, ktoré musia byť preukázané súčasne.

24. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že nezrovnalosti vyplývajú z okolnosti, že žalobca nemá prístup k dokumentom, ktoré zostali v pôvodnej domácnosti, je treba konštatovať, že žalobca síce uvedenú skutočnosť tvrdil, ale nepreukázal, hoci uvedenú skutočnosť žalovaná popierala vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 8.12.2016.

25. Vedený týmito úvahami, odvolací súd nemal dôvod dať za pravdu odvolateľovi dôvodiacemu nesprávnym právnym posúdením veci, pretože takáto vada rozhodnutia nebola zistená. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O žiadny z uvedených prípadov však v prejednávanej veci nejde, pretože prvoinštančný súd na vec použil správne ustanovenia zákona, tieto aj správne vyložil, zároveň súd svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočným spôsobom odôvodnil a jeho závery možno považovať za logické a objektívne.

26. Odvolací súd pripomína, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

27. Pokiaľ žalobca v priebehu odvolacieho konania doplnil podaním zo dňa 23.03.2017 odvolanie o nové dôvody a namietal cenu nehnuteľností, z ktorej súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodovaní, odvolací súd nemohol na tento odvolací argument prihliadnuť. Zákonná koncentrácia konania sa totiž uplatňuje aj v opravných konaniach. V zmysle § 379 písm. c) odvolací súd síce v danom prípade vzhľadom k predmetu konania nie je viazaný je rozsahom odvolania, keďže v konaní o vyporiadanie BSM spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, avšak odvolacími dôvodmi je odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 viazaný. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, pričom v tomto prípade posledným dňom lehoty na podanie odvolania žalobcu bol 20. október 2016. V lehote na podanie odvolania žalobca nenamietal hodnotu vyporiadavaných nehnuteľností, ani nerozporoval znalecké posudky, ktoré ostatne v konaní predložil sám žalobca, a z ktorých prvoinštančný súd pri rozhodovaní vychádzal, dôvody jeho odvolania boli iné. Táto odvolacia námietka bola vznesená až dodatočným podaním, ktoré bolo urobené zjavne po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania a keďže zákon neumožňuje po uplynutí odvolacej lehoty rozširovať alebo meniť odvolacie dôvody, odvolací súd preto z neskôr uvedených dôvodov nemohol napadnutý rozsudok preskúmavať a ani prihliadať na žalobcom doložené nové znalecké posudky.

28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia, a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 379 ods. 1, 2 potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku s ktorým sa stotožňuje.

29. V časti trov prvoinštančného konania odvolací súd rovnako považoval napadnuté rozhodnutie za správne. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci ( § 255 , ktorú dopĺňa zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie, kde náhrada v prípade zavinených trov konania sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu ( § 256 . V predmetnej veci prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a priznal žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď vychádzal z príčin, ktoré viedli k vzniku sporu. Správne pritom konštatoval, že v tomto prípade spor nevychádzal z toho, čo patrí či nepatrí do masy BSM, ani z hodnoty vecí v BSM či uplatnenia disparity podielov, ale bol vyvolaný snahou žalobcu uplatniť si voči spoločnému majetku pohľadávku v podobe peňažnej čiastky, ktorú mal na spoločný majetok vynaložiť zo svojich prostriedkov. Nakoľko súd takto uplatnený nárok žalobcu považoval za nedôvodný a zároveň o vyporiadaní BSM rozhodol spôsobom zhodným s tým, ako ho navrhovala žalobkyňa pred začatím súdneho konania, súd žalovanej priznal plnú náhradu trov konania. Odvolateľ namietal, že návrh dohody zo strany žalovanej na vyporiadanie BSM a výrok napadnutého rozsudku nie je identický.

30. Z predsporovej korešpondencie strán vyplýva, že pred podaním žaloby žalovaná navrhla žalobcovi dve alternatívy dohody, a to buď spoločne darovať byt ich deťom B. a A., s tým, že zariadenie bytu pripadne do vlastníctva žalovanej, rodinný dom pripadne žalobcovi a vlastníctvo k 2 motorovým vozidlám bude vysporiadané tak, ako to žiadal žalobca ( jedno vozidlo každej zo strán) a to bez povinnosti vzájomnej výplaty, alebo druhou navrhovanou alternatívou bolo vyporiadanie spôsobom, že byt so zariadením pripadne do vlastníctva jej, dom do vlastníctva žalobcu a vlastníctvo k motorovým vozidlám bude vysporiadané tak, ako to žiadal žalobca, s povinnosťou žalovanej vyplatiť žalobcovi titulom vyrovnania sumu 12.250 eur. Žalovaná pritom vychádzala z hodnoty spoločného majetku 60.400 eur, pozostávajúcej z hodnoty bytu 40.100 eur, hodnoty domu 17.000 eur, hodnoty zariadenia bytu 1.600 eur a hodnoty dvoch motorových vozidiel 1.700 eur, pričom neuznávala, že by na kúpu bytu boli použité peniaze vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Oba návrhy alternatívnych dohôd boli jej advokátkou spísané a spolu s vyjadrením zo dňa 29.04.2014 doručené na podpis žalobcovi. Žalobca so žiadnou alternatívou nesúhlasil a dňa 20.05.2014 podal na súd predmetnú žalobu, v ktorej sa mu však nepodarilo preukázať, že z jeho výlučného majetku sa suma 16.596,96 eur vynaložila na spoločný majetok manželov. Po vykonanom dokazovaní súd rozhodol o vyporiadaní spôsobom, ako sa uvádza v bode 1. Odvolací súd mal za to, že rozdiel medzi návrhom dohody žalovanej ( druhej vyššie opísanej verzie) a výrokom, ktorým súd napokon rozhodol o vyporiadaní ich majetku, je zanedbateľný, keď predstavuje prakticky iba rozdiel 50 eur v sume finančného vyrovnania, ktorý bola žalovaná zaviazaná uhradiť žalobcovi ( namiesto ňou navrhovanej výšky vyrovnania 12.250 eur ju súd zaviazal zaplatiť mu 12.200 eur). K rozdielu pri hodnote hnuteľných vecí došlo v dôsledku odstraňovania procesného nedostatku žaloby v súvislosti s písomným vyjadrením žalovanej k žalobe zo dňa 6.10.2014 a v dôsledku súhlasu žalobcu s vylúčením oboch vozidiel z BSM na pojednávaní zo dňa 7.9.2016, čo nemožno vyhodnotiť ako neúspech žalovanej v spore. Podanie písomného vyjadrenia k žalobe zo dňa 6.10.2014 bolo iniciované na pojednávaní zo dňa 24.9.2014. Žaloba neobsahovala popis a ohodnotenie hnuteľných vecí v BSM. Žalobca navrhoval, aby popísanie hnuteľných vecí uskutočnila žalovaná z dôvodu, že hnuteľné veci sa nachádzajú u žalovanej. Žalovaná reagovala na žalobcom vznesenú požiadavku tým, že uskutoční bližšiu špecifikáciu hnuteľných vecí písomne. V dôsledku toho súd prvej inštancie uložil žalovanej procesnú povinnosť označiť hnuteľné veci s ich rozpisom tak, aby boli hnuteľné veci riadne popísané s označením aj ich hodnoty. Nemožno pričítať na vrub žalovanej, že splnila povinnosť uloženú súdom, pričom berúc do úvahy väčší počet položiek (cca. 17) označených spoločne ako hnuteľné veci je potrebné rozdiel v hodnote hnuteľných vecí označiť za nepatrný, keďže žalovaná v návrhu dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 29.4.2014 vyčíslila hodnotu zariadenia bytu v sume 1.600 eur a v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 6.10.2014 vyčíslila hodnotu hnuteľných vecí v sume 1.300 eur. K vylúčeniu oboch automobilov z BSM došlo na pojednávaní zo dňa 7.9.2016, kedy žalobca v záverečnej reči uviedol, že strany sporu sa dohodli, že dve motorové vozidlá nie sú predmetom vyporiadania BSM. Bol to práve žalobca, ktorý predniesol pred súdom takúto dohodu strán sporu a nemožno potom spravodlivo požadovať, aby takáto dohodou sporových strán určená zmena v rozsahu vyporiadavania BSM bola vyhodnotená ako zníženie procesného úspechu žalovanej.

31. Odvolací súd poznamenáva, že v konaniach zahájiteľných oboma účastníkmi, v ktorých vykázanie do procesnej pozície žalovaného závisí od faktoru predstihnutia jednej zo sporiacich sa strán tou druhou, majú status žalobcu i jeho úspech s návrhom len obmedzený význam, totiž v konaní o vyporiadaní BSM (podobne ako aj v konaní o zrušenie spoluvlastníctva podielového) je pre posúdenie úspechu žalobcu s návrhom aj samotnej nutnosti vedenia konania pred súdom potrebným najmä zodpovedanie si otázok, 1/ na čej strane bol dôvod neúspechu prípadného pokusu alebo aj viacerých pokusov o mimosúdne vyriešenie predmetu sporu (pokiaľ tu takýto pokus vôbec bol) a 2/ do akej miery sa spôsob vyporiadania ustálený rozsudkom kryje so spôsobom vyporiadania navrhovaným návrhom, resp. tým, ktorý bol obsahom dohody ponúkanej druhému účastníkovi vzťahu pred začatím konania.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, aj odvolací súd dospel záveru, že výsledok predmetného sporu treba hodnotiť ako plný úspech žalovanej, resp. jej neúspech iba v pomerne nepatrnej časti, čo viedlo správne súd prvej inštancie k priznaniu jej práva voči žalobcovi na náhradu trov konania vo výške 100%.

33. K argumentu žalobcu, že nepreukázanie existencie daru nemôže spôsobiť pri vyporiadaní BSM uloženie povinnosti nahradiť trovy konania vo výške 100 % odvolací súd pripomína, že práve toto tvrdenie žalobcu bolo predmetom prakticky celého dokazovania, čo vyplýva aj z konštatovania súdu prvej inštancie zaznamenaného v zápisnici o pojednávaní zo dňa 24.9.2014 a zo dňa 12.8.2015, a pokiaľ neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, treba tu vidieť súvis s jeho neúspechom v spore. Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že u neho došlo k zmene pomerov, keďže ide o internú záležitosť na strane žalobcu. Z objektívneho hľadiska takýto argument nemôže obstáť, nakoľko druhá strana sporu takúto zmenu pomerov nevie ani vyvolať a ani ovplyvniť. V prejednávanom prípade tak žalobca sám musí znášať dôsledky zmeny pomerov na jeho strane.

34. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd považoval aj rozhodnutie o trovách konania za vecne správne a aj v tejto časti napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keďže v tomto štádiu konania mala plný úspech v konaní žalovaná, preto odvolací súd žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .