Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Cpr-15-2018.pdf
PDF · 98.54 KB
No categories available
16Cpr/15/2018
Uznesenie
Okresný súd Bratislava III, vo veci o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy žalocu: Ing. M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. vrch XX, XXX XX X., zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Marek BENEDIK, s.r.o., IČO: 47247959, so sídlom Rudnayovo námestie č. 1, Bratislava, proti žalovanému: Obec LIMBACH, IČO: 304891, so sídlom SNP 55, 900 91 Limbach, o návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, takto
rozhodol:
Súd n a r i a ď u j e neodkladné opatrenie nasledovného znenia:
I. Žalovaný je p o v i n n ý platiť žalobcovi sumu 175 euro mesačne, vždy do 10. dňa kalendárneho mesiaca počnúc od 10.09.2018, a to až do doby právoplatného skončenia konania vo veci samej o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu listom žalovaného zo dňa zo dňa 29.06.2018, avšak najviac za čas 36 mesiacov.
II. Vo zvyšku súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 30.08.2018 sa žalobca voči žalovanému domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 29.06.2018, určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá, mzdových nárokov z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru spolu s úrokmi z omeškania a náhrady trov konania.
2. Skutkovým základom žaloby bolo, že žalobca je zamestnancom žalovanej obci Limbach, keď bol dňa 24.05.2017 v zmysle § 18 a nasl. zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) obecným zastupiteľstvom zvolený na šesťročné funkčné obdobie do funkcie hlavného kontrolóra žalovanej, na základe ktorého dňa 25.09.2017 starostka obce Bc. Adriana Čechovičová v mene obce a žalobca, uzatvorili v zmysle § 18a ods. 7 zákona č. 369/1990 Zb. pracovnú zmluvu na dobu neurčitú od 01.06.2017 s dojednaným druhom práce hlavný kontrolór obce Limbach. Dňa 18.07.2018 bolo žalobcovi doručené Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ZP“), datované dňa 29.06.2018, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobcom. Žalobca považoval toto okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné pre rozpor so zákonom zákon o obecnom zriadení, nakoľko nebola naplnená žiadna z podmienok v zmysle § 18a ods. 8 tohto zákona, ktorú skutočnosť oznámil žalobca v zmysle § 79 ZP žalovanému, listom zo dňa 19.07.2018, doručeným elektronicky dňa 19.07.2018 a doplneným listom zo dňa 21.07.2018 s tým, že pracovný pomer žalobcu z uvedeného dôvodu neskončil a žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní žalovaným. Žalovaný odpovedal listom zo dňa 24.07.2018, doručeným žalobcovi elektronicky dňa 01.08.2018, v ktorom uvádza, že nesúhlasí so stanoviskom žalobcu a trvá na okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu a skutočnostiach v ňom uvedených, pričom v závere
žalovaný uviedol, že okamihom doručenia sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru má byť funkcia hlavného kontrolóra žalobcu pozastavená resp. spočívajúca. Žalobca v žalobe namietol, že takýto pojem zákon nepozná.
3. Žalobca ďalej zdôvodnil neplatnosť predmetného okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru žalovaným poukazom na platnú právnu úpravu, najmä ustanovenia § 18 ods. 1, § 18a ods. 6, 7, 8, 9 a 10 zákona o obecnom zriadení, v zmysle ktorých je funkcia hlavného kontrolóra obce volenou funkciou a na voľbu osoby hlavného kontrolóra obce, je oprávnené výlučne obecné zastupiteľstvo. Ďalej na ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a), § 1 ods. 4 zákona č. 522/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme (ďalej len „zákon o výkone práce vo verejnom záujme“),v zmysle ktorých sa na zvoleného kontrolóra obce, vykonávajúceho prácu vo verejnom záujme sa v zmysle sa vzťahujú primerane ustanovenia Zákonníka práce a starosta ako štatutárny zástupca obce je povinný v zmysle § 42 ods. 2 ZP uzatvoriť s hlavným kontrolórom obce, ako osobou s volenou funkciou pracovnú zmluvu, tzn. že starosta ako štatutárny zástupca obce, je následne povinný so zvoleným kontrolórom uzatvoriť pracovnú zmluvu. Z tejto právnej úpravy je zrejmé, že starosta ako zástupca obce nie je oprávnený rozhodovať o osobe kontrolóra, ale ako štatutárny zástupca obce je iba vykonávajúcim orgánom, ktorý už iba realizuje dôsledky voľby obecného zastupiteľstva v tom zmysle, že splní nárok kontrolóra na uzatvorenie pracovnej zmluvy. Žalobca zároveň zdôraznil, že § 18a ods. 9 zákona o obecnom zriadení taxatívnym spôsobom upravuje dôvody, pre ktoré môže dôjsť k zániku funkcie hlavného kontrolóra, avšak žiaden neuvádza skončenie funkcie hlavného kontrolóra skončením pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce zo strany starostu obce. Poukázal na to, že v zmysle zákona o obecnom zriadení a zákona o výkone práce vo verejnom záujme je zrejmé, že Zákonník práce sa na pracovnoprávny vzťah hlavného kontrolóra obce použije iba subsidiárne a primerane a preto pracovná zmluva v tomto prípade slúži najmä na vymedzenie konkrétnych práv a povinností kontrolóra obce, na určenie miesta výkonu práce či rozvrhnutie jeho pracovného času, avšak na skončenie výkonu funkcie, nemožno v tomto prípade použiť ustanovenia Zákonníka práce, nakoľko spôsob skončenia výkonu funkcie kontrolóra obce je expressis verbis špeciálne upravený v zákone o obecnom zriadení (lex specialis ). Pracovná zmluva, resp. jej trvanie je potom priamo závislá na tom, či u konkrétnej osoby trvá pôsobenie vo funkcii kontrolóra alebo nie. Ak by zanikla u žalobcu funkcia hlavného kontrolóra obce niektorým zo spôsobov upravených zákone o obecnom zriadení, došlo by zároveň ku skončeniu pracovnej zmluvy, nakoľko by zanikol základný predpoklad na jej uzatvorenie. V danej súvislosti uviedol, že v prípade, ak zo strany hlavného kontrolóra obce dôjde k závažnému porušeniu jeho povinností alebo zanedbávaniu plnenia povinností, najmä podľa zákona o výkone práce vo verejnom záujme a podporne aj Zákonníka práce a pracovnej zmluvy, je výlučne obecné zastupiteľstvo oprávnené na odvolanie kontrolóra obce z jeho funkcie a to absolútnou väčšinou poslancov obecného zastupiteľstva, čo je logické, pretože predovšetkým starosta je objektom jeho kontrolnej právomoci a preto zákon nepriznáva starostovi žiadne oprávnenia v súvislosti s ukončením pracovného pomeru kontrolóra. Zákon pritom nevylučuje, aby starosta obce dal obecnému zastupiteľstvu na rokovaní podnet na odvolanie kontrolóra obce z dôvodu porušovania jeho povinností, ale neoprávňuje starostu na skončenie jeho pracovného pomeru. Tento môže skončiť len odvolaním alebo niektorým z ostatných dôvodov § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení. Z týchto dôvodov žalobca, nakoľko nedošlo k jeho odvolaniu z funkcie zo strany obecného zastupiteľstva žalovaného, ktoré odmietlo prerokovať opakovane starostkou navrhovaný bod programu na odvolanie žalovaného (dňa 20.02.2018 a 26.06.2018 ), resp. žalobcu z funkcie odvolať, považuje predmetné okamžité skončenie jeho pracovného pomeru za neplatné. Nakoľko žalobca svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru oznámil v zmysle § 79 ZP žalovanému, jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Žalobca ďalej uviedol, že starostka žalovaného si bola zjavne vedomá zákonného postupu ak dôjde zo strany hlavného kontrolóra k porušeniu jeho povinností, pretože v opačnom prípade by sa na zasadaniach obecného zastupiteľstva žalovanej, opakovane nepokúšala o odvolanie žalobcu z funkcie. Preto sa žalobca domnieva, že osobné výhrady sa rozhodla voči žalobcovi riešiť takýmto nezákonným spôsobom pravdepodobne v domnení, že žalobca sa nebude takémuto postupu brániť súdnou cestou. Tomu nasvedčuje aj to, že vo svojej odpovedi na nesúhlas žalobcu uvádza, že od okamihu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru má byť funkcia hlavného kontrolóra žalobcu pozastavená, resp. má spočívať a nie to, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej okamžite skončil. Žalobca namietal, že zákon o obecnom zriadení pojem spočívanie, resp. pozastavenie funkcie hlavného kontrolóra nepozná, že z takéhoto podstatne odlišného stanoviska je zrejmé, že starostka žalovaného si nedostatok vo svojom úkone uvedomovala a sama de facto uznala, že nie je oprávnená na ukončenie pracovného pomeru so žalobcom a tým aj uznala neplatnosť žalobou napadnutého okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Žalobca na podporu svojich tvrdení v poukázal aj na obdobné závery uvedené v potvrdzujúcom rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24 Co/448/2013. 4. Na osvedčenie popísaných skutkových tvrdení žalobca pripojil listinné dôkazy, a to: Pracovnú zmluvu zo dňa 25.09.2017, Okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom zo dňa 29.06.2018, nesúhlasné stanovisko žalobcu so skončením pracovného pomeru zo dňa 19.07.2018 a zo dňa 21.07.2018, stanovisko starostky obce Limbach zo dňa 24.07.2018 a výplatné listy žalobcu za apríl, máj a jún 2018.
5. Z registra Sociálnej poisťovne súd zistil, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku v sume 430,90 mesačne.
6. Žalobca zároveň s podaním žaloby navrhol, aby súd vo veci nariadil neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému uloží povinnosť, až do doby právoplatného skončenia predmetného sporu, poskytovať žalobcovi mesačne vždy k 10. dňu kalendárneho mesiaca sumu 856,07 euro, predstavujúcu žalobcom vypočítaný priemerný hrubý zárobok za II. štvrťrok 2018.
7. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca odôvodnil znením § 79 ods. 1 ZP, ktoré podľa žalobcu výslovne priznáva zamestnancovi, ktorý oznámil zamestnávateľovi, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru, nárok na náhradu mzdy počas obdobia, kým zamestnávateľ nezačne zamestnancovi opäť prideľovať prácu, resp. súd nerozhodne o skončení pracovného pomeru a preto zamestnávateľ v tomto prípade nemá na výber, či zamestnancovi náhradu mzdy vyplatí alebo nie, nakoľko je to jeho zákonnou povinnosťou a táto skutočnosť podľa žalobcu nie je závislá ani od toho, či súd rozhodne o tom, či pracovný pomer bol skončený neplatne alebo nie. Podľa žalobcu je rozhodujúcim iba to, či zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru, ktorým okamihom sa má za to, že pracovný pomer u zamestnávateľa trvá. Preto ak zamestnávateľ nezačne prideľovať zamestnancovi prácu, má zamestnanec nárok na náhradu mzdy. Žalobca sa voči žalovanému domáha okrem určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru aj priznania nároku náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP za obdobie od 19.07.2018 do času keď žalovaný umožní pokračovať v práci, resp. do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, spolu s úrokom z omeškania a nakoľko žalovaný od okamihu skončenia pracovného pomeru nevypláca žalobcovi náhradu mzdy, napriek jeho oznámeniu, že so skončením pracovného pomeru nesúhlasí pre jeho nezákonnosť (list žalobcu zo dňa 19.07.2018), v dôsledku čoho jeho pracovný pomer trvá naďalej a žalovaný je povinný vyplácať náhradu mzdu v zmysle pracovnej zmluvy. Tým sú naplnené podmienky na vydanie navrhovaného neodkladného opatrenia. Žalobca ďalej uviedol, že ide o jediný príjem žalobcu (náhrada mzda) a akútnu potrebu žalobcu na zabezpečenie svojich základných životných potrieb je možné dosiahnuť výlučne priznaním jeho nároku na náhradu mzdy formou navrhovaného neodkladného opatrenia, ktoré je zákonným nárokom podľa § 79 ods. 1 ZP. Uvedené podľa žalobcu dostatočne odôvodňuje neodkladnú potrebu úpravy pomerov medzi žalobcom a žalovaným a nakoľko nejde o obavu z prípadného nevyplatenia náhrady mzdy do budúcna, čo by bolo možné dosiahnuť zriadením záložného práva, nemožno dosiahnuť účel neodkladného opatrenia v danom prípade zabezpečovacím opatrením. Nakoľko žalovaný žalobcovi neprideľuje prácu a nevypláca mu ani náhradu mzdy, ktorá predstavuje jediný zdroj jeho príjmu, žalobca nie je v dôsledku neplnenia zákonných povinností žalovaného schopný, zabezpečovať svoje základné životné potreby. Žalobca poukázal aj na to, že nakoľko zákon o obecnom zriadení neumožňuje bez súhlasu obecného zastupiteľstva žalobcovi vykonávať podnikateľskú alebo inú zárobkovú činnosť, je jeho objektívna možnosť zabezpečenia si iného príjmu značne obmedzená. Pritom funkcia hlavného kontrolóra, ktorá nie je závislá od uzavretia pracovnej zmluvy, nezanikla a žalobca ju má v úmysle i naďalej vykonávať. Napokon žalobca poukázal a nato, že nariadením neodkladného opatrenia sa nevytvorí nenávratný stav a zároveň nedôjde k obmedzeniu žalovanej ako povinnej osoby neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah, nakoľko žalobcovi prináleží náhrada mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP a súd v každom prípade bude v konaní vo veci samej rozhodovať o náhrade mzdy a v zmysle § 79 ods. 2 ZP nie je oprávnený za obdobie minimálne 12 mesiacov od skončenia pracovného pomeru náhradu mzdy zamestnancovi nepriznať.
8. Podľa § 324 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok úč. od 01.07.2016 (ďalej len „C.s.p.“), pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 9. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p., neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
10. Podľa § 325 ods. 2 písm. a) C.s.p., neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby poskytla aspoň časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru a navrhovateľ zo závažných dôvodov nepracuje. 11. Podľa § 329 ods. 1 C.s.p., súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. 12. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p., pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 13. Podľa § 332 ods. 1 C.s.p., neodkladné opatrenie je vykonateľné doručením, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 14. Podľa prechodného § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Neodkladné opatrenie je procesným prostriedkom poskytnutia reálnej a efektívnej súdnej ochrany pri bezprostrednom ohrození práva. Základným predpokladom pre jeho nariadenie je ad 1/ existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi účastníkmi alebo ad 2/ obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené v čase, keď sporné právo ešte nebolo právoplatne priznané. Predpokladom je vždy to, že danosť nároku je aspoň osvedčená a táto povinnosť spočíva na navrhovateľovi neodkladného opatrenia, ktorý má povinnosť opísania rozhodných skutočností (tvrdení), ktorých hodnovernosť zakladá legálnosť (potrebu, naliehavosť a primeranosť) požadovaného neodkladného opatrenia (§ 326 C.s.p.), v záujme rýchleho a pružného riešenia situácie, vyžadujúcej si okamžitý zásah súdu. Neodkladné opatrenie predstavuje inštitút osobitnej povahy a tomu zodpovedá aj zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie, tzn. spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Pre rozhodnutie o neodkladnom opatrení nie je síce potrebné vykonávať dokazovanie, avšak záver o jeho dôvodnosti a o trvaní nároku, tzn. o potrebe úpravy pomery alebo dôvodnosti obavy zo zmarenia exekúcie, nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa neodkladného opatrenia, ale je povinný tieto tvrdenia osvedčiť aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti. Pri jeho nariadení musí súd zároveň uvážiť, aby dôsledkom nariadeného opatrenia nevznikla niekomu neprimeraná ujma a jeho nariadením možno iného obmedziť vo výkone jeho práv len v nevyhnutnom rozsahu a opätovne len v záujme sledovaného účelu opatrenia tak, aby nový stav (novoupravené pomery) nezakladali ďalšie právne spory, rešpektujúc vymedzené zákonné a ústavné limity.
16. V prípade pracovnoprávneho sporu o skončenie pracovného pomeru zákonodarca počíta so situáciou, že žalobcovi budú do vyriešenia sporu brániť závažné dôvody v získaní pravidelného príjmu (§ 325 ods. 2 písm. a/ C.s.p.). Danosť závažných dôvodov je potrebné posudzovať vždy individuálne, s ohľadom na osobu zamestnanca a charakter vykonávanej práce. Právne významnou bude preto otázka, či zamestnanec hmotný deficit nie je schopný kompenzovať inak, iným príjmom (napr. z podnikania, sociálne dávky - starobný alebo invalidný dôchodok), z vlastných zdrojov (napr. úspory). Pri posudzovaní možnosti zamestnania je relevantným tiež charakter vykonávanej práce a osobné pomery, napr. skutočnosť, že dotknutým zamestnancom je osamelo žijúci rodič, kde je potrebné prihliadnuť tiež na starostlivosť o dieťa v miere, zodpovedajúcej veku dieťaťa, vyživovacia povinnosť zamestnanca a príp. iné špecifiká.
17. Súd je povinný pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vychádzať zo skutkového stavu, ktorý mu je známy a existuje v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 CSP). 18. V danom prípade bolo neodkladné opatrenie navrhované súčasne so žalobou vo veci samej. Žalobca sa žalobou vo veci samej domáha ochrany svojich práv z pracovnoprávneho vzťahu a zároveň na základe popísaného skutkového a právneho stavu sa domáha aj súdnej ochrany formou neodkladnej úpravy pomerov, dôvodiac len všeobecne akútnou potrebou zabezpečiť svoje základné životné potreby, nakoľko náhrada mzdy predstavuje jediný príjem žalobcu.
19. Žalobca však dôvodnosť navrhovaného opatrenia však žiadnym konkrétnym spôsobom neobjasnil a obmedzil sa výlučne na argumentáciu odvodenú od ustanovenia § 79 ods. 1 a 2 ZP, navyše ho čiastočne nesprávne interpretoval. Žalobca ako navrhovateľ neodkladného opatrenia, opísal iba rozhodné skutkové okolnosti týkajúce sa veci samej, zdôvodňujúce nezákonnosť postupu žalovaného a tým neplatnosť skončenia pracovného pomeru, avšak neuviedol žiadne tvrdenia potrebné pre záver súdu o dôvodnosti navrhovaného opatrenia a to vyplácania mzdových náležitostí v požadovanej výške. Ohľadom právnej argumentácie s odkazom na nárok na náhradu mzdy z titulu neplatne skončeného
pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 a 2 ZP, súd v prvom rade podotýka, že v zmysle uvedeného ustanovenia tento nárok prináleží zo zákona v rozsahu 12 mesiacov za splnenia podmienky oznámenia, že zamestnanec na ďalšom zamestnávaní trvá v prípade, že bol s ním neplatne skončený pracovný pomer a určenie jeho neplatnosti je predmetom súdneho sporu, na základe včas podanej žaloby. To znamená, že jeho základom je úspech v spore o neplatné skončenie pracovného pomeru (ide o neplatnosť relatívnu) a tento nárok nezakladá iba oznámenie, že zamestnanec pokladá skončenie pracovného pomeru za neplatné, ako to nesprávne uvádzal žalobca, ale vyžaduje sa oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi o tom, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, čo vyplýva priamo zo znenia § 79 ods. 1 ZP „...a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak...“. Samotný nesúhlas so skončením pracovného pomeru pre jeho neplatnosť (nezákonnosť) ešte nevyjadruje záujem zamestnanca byť aj naďalej u zamestnávateľa zamestnaný a zakladá nárok na náhradu mzdy z tohto titulu podľa § 79 ods. 5 ZP a nie § 79 ods. 2 ZP. Rovnako je nesprávny záver, že ide o nárok z titulu prekážok v práci podľa piatej časti ZP (§ 142), nakoľko ide o špeciálnu úpravu nároku vplývajúceho z neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa druhej časti ZP (§ 77). Je preto rovnako nesprávny záver, že nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru nie je závislým od toho, ako súd rozhodne vo veci samej, tzn., či určí, že pracovný pomer bol skončený neplatne alebo nie. Práve rozhodnutie súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru je právnym základom nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ZP. Pokiaľ sa totiž zamestnanec neplatnosti nedovolá a to žalobou podanou v prekluzívnej lehote 2 mesiacov podľa § 77 ZP a v tomto konaní nie je úspešný, nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ZP mu nevznikne a na sporný úkon, ktorým k neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo sa hľadí ako na platný.
20. Odhliadnuc od uvedenej čiastočnej nesprávnej právnej argumentácie žalobcu v súvislosti s uplatnenými peňažnými nárokmi, súd uvádza, že z povahy veci a predmetu navrhovaného opatrenia je zrejmé, že jednostranným skončením pracovného pomeru žalobcu založeného podľa osobitného zákona na základe voľby do funkcie zo strany žalovaného, ktoré pokladá žalobca za nezákonné, došlo nepochybne k obmedzeniu základného zdroja jeho príjmov slúžiacich na zabezpečenie životných potrieb. Súd mal v danom prípade z opísaných skutkových okolností a z obsahu predložených listín (odsek 4 uznesenia), za dostatočne osvedčenú dôvodnosť hmotnoprávneho nároku žalobcu, ktorému sa má poskytnúť predbežná právna ochrana po skutkovej, vecnej a aj právnej stránke veci (neplatnosti napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru) a napriek absencii konkrétneho zdôvodnenia neodkladnej potreby navrhovanej úpravy, (popísaním svojich osobných a majetkových pomerov, príp. nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy v dôsledku výpadku pravidelného mesačného príjmu a pod.) považoval súd za účelné aby uložil žalovanému povinnosť poskytovať žalobcovi aspoň časť z dohodnutej mzdy v pracovnej zmluve (Čl. II bod 6.) a za primeraný považoval rozsah 25 % zo mzdy (703 €/mesačne), čo predstavuje zaokrúhlene sumu 175 euro. Pri tom súd podotýka, že pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení nie je potrebné vychádzať z priemerného zárobku pre pracovnoprávne účely v zmysle § 134 ZP, ako je to v prípade rozhodovania vo veci samej o nároku podľa § 77 ZP. Súd je toho názoru, že už samotná existencia sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, je významným dôvodom pre neodkladnú úpravu pomerov ohľadom poskytovania aspoň časti mesačnej mzdy, z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy, nakoľko pracovnoprávny vzťah je bezpochyby základným predpokladom a najčastejšie aj jediným zdrojom príjmov, potrebných na úhradu nevyhnutných životných nákladov (nevyhnutné mesačné náklady na stravu, oblečenie a pod., úhrada nákladov na bývanie, a pod.). Zároveň súd prihliadol aj na tú okolnosť, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku vo výške 430,90 euro, čo je obdobná suma akú podľa predložených výplatných listov za apríl, máj a jún 2018 poberal ako čistý príjem za výkon práce u žalovaného. Výšku sumy, ktorú má žalovaný z uvedeného titulu mesačne poskytovať žalobcovi, súd stanovil s ohľadom na bežné nevyhnutné mesačné životné náklady jednej dospelej a s ohľadom na doterajší príjem, ktorý mal žalobca u žalovaného po dobu riadneho trvania jej pracovnoprávneho vzťahu a výšku mesačnej mzdy dohodnutú v pracovnej zmluve.
21. Z uvedených dôvodov súd návrhu vyhovel len čiastočne a žalovanému uložil formou neodkladného opatrenia povinnosť žalobcovi poskytovať časť pracovnej odmeny v sume 175 euro mesačne, predstavujúcu 25 % zo zmluvne dohodnutej mzdy (703 €/mesačne), čo predstavuje zaokrúhlene sumu 175 euro a vo zvyšnej časti ( 681,07 €) návrh zamietol. 22. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
23. V zmysle citovaného ustanovenia súd o náhrade trov konania v súvislosti s podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nerozhodoval, nakoľko o trovách konania bude rozhodnuté až v konečnom rozhodnutí vo veci samej, na základe výsledku konania (§ 255 C.sp.), príp. podľa procesného hľadiska (§ 256 C,s,p,).
Poučenie:
Proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, proti ktorého uzneseniu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Neodkladné opatrenie je vykonateľné doručením, ak osobitný predpis neustanovuje inak.