Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Cr-1-2017.pdf
PDF · 142.38 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cr/1/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Michaelou Sedlákovou v spore žalobkyne: I.. F. R., T.. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, Prešov, právne zastúpenej Mgr. Matúšom Mackom, advokátom so sídlom Karpatská 804/10, Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
I. Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, sp. zn. SRSAspA 06307/15, z 22.6.2017.
II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.10.2017 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, sp. zn. SRSAspA 06307/15, z 22.6.2017 a náhrady trov konania.
2. Žalobu odôvodnila tým, že existujú dôvody na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku, ktorý jej bol doručený dňa 10.07.2017, konkrétne dôvody uvedené v § 45 ods. 1 písm. e/, g/, i/, j/ a l/ zákona č. 335/2014 Z.z. Uviedla, že rozhodcovský súd absolútne rezignoval na svoje povinnosti, ktoré mu z novej právnej úpravy vyplývajú. Ochránil ekonomické záujmy dodávateľa a ignoroval jej špecifické postavenie ako spotrebiteľky, teda nepomerne slabšej strany oproti veriteľovi. Poukázala na to, že Krajský súd v Prešove právoplatne rozhodol o neprijateľnosti zmluvnej podmienky (administratívny poplatok) a táto zmluvná podmienka je uvedená aj v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX z 10.9.2013. Osobitne v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 4 ods. 10 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len ZoSÚ), a to adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ), výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. ü ZoSÚ). Krajský súd Prešov rozsudkom, sp. zn. 7Co/220/2014, z 27.11.2014 uviedol, že nerozčlenenie splátok v spotrebiteľskej úverovej zmluve vedie k bezúročnosti úveru. Ohľadne sankcií, ktoré sa nachádzajú v nepodpísaných Všeobecných podmienka poskytnutia úveru, dala do pozornosti nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. I. ÚS 3512/11, z 11.11.2013. Súdy opakovane, a ešte pred rozhodnutím v tejto právnej veci identifikovali nezákonné časti v zmluvách žalovanej. Rozhodcovský súd tieto skutočnosti z rôznych dôvodov prehliadol, a rozhodol v rozpore so zákonom. V zmluve o úvere je uvedená výška
ročnej úrokovej sadzby 39,15 %. Ročnú úrokovú sadzbu uvedenú v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 39,15 % považuje za absolútne neplatnú, pretože je v rozpore s dobrými mravmi. Naviac rozhodcovský súd priznal žalovanej právo na zaplatenie riadneho úroku vo výške 39,15 % po dátume konečnej splatnosti úveru, tj. po 18.10.2014. Je toho názoru, že po dátume konečnej splatnosti úveru má veriteľ nárok už len na zaplatenie úroku z omeškania. Taktiež jej nie je známy dôvod, prečo by mala znášať trovy mediačného konania vo výške 250,33 Eura, ktoré neiniciovala a o ktorom ani nemala vedomosť. Je presvedčená, že touto cestou sa žalovaná snaží získať odo nej plnenie, na ktoré nemá zákonný nárok. Toto konanie zo strany žalovanej považuje za nekalú obchodnú praktiku. Žaloba bola na rozhodcovský súd podaná 10.12.2015 a rozhodcovský súd vydal rozsudok 22.6.2017. Prekročil tým zákonnú lehotu takmer o 16 mesiacov. Dôvody tohto nekonania neuviedol, hoci bol povinný tak urobiť.
3. Žalobkyňa ako dôkazy označila rozhodcovský rozsudok SRSAspA 06307/15, z 22.6.2017, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co 52/2015 a sp. zn. 17Co 134/2015, zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 10.9.2013, dohodu o plnení v splátkach zo dňa 10.9.2013, priemerné úrokové miery z úverov.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe namietal, že žalobca bol vyzvaný na oznámenie výberu rozhodcovského súdu, čo však neoznámil, a preto žalovaný si dovolil vybrať rozhodcovský súd v zmysle § 73 ods. 8. Oznámenie o výbere bolo 3.11.2015 doručené žalobcovi. Žalobca mohol vo výzve odmietnuť rozhodcovské konanie bez uvedenia dôvodov, ale zostal nečinný a nič nenamietal, na základe čoho v zmysle ustanovenia § 73 ods. 8 zákona 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vybral rozhodcovský súd dodávateľ. Poukázal na to, z čl. II rozhodcovskej zmluvy jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a žalovaný sa má možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. Námietku voči právomoci súdu je možné podať aj v čase, keď žalovanému je doručená výzva na žalobnú odpoveď. V predmetnom prípade žalobná odpoveď doručená nebola. Keby žalobca tento pocit nadobudol mal možnosť v lehote 10 dní odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy, bez toho aby bola dotknutá platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na odstúpenie, a to aj bez uvedenia dôvodu v lehote 10 dní odkazuje čl. II. ods. 3 Rozhodcovskej zmluvy. Ak by túto lehotu žalobca nestihol mal možnosť dovolávať sa neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo výberu rozhodcu priamo v rozhodcovskom konaní, o čom bol poučený vo výzve na žalobnú odpoveď, avšak napriek svojej nespokojnosti ostal nečinným v konaní. Podľa tvrdení rozhodcovského súdu žalobná odpoveď doručená súdu nikdy nebola. Uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r) pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. v) Zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení zákona č. 394/2011 Z.7.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Má za to, že žalovaný si splnil všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, zákonom o spotrebiteľských úveroch a nakoniec aj Občianskym zákonníkom, nakoľko predmetná Rozhodcovská zmluva je uzatvorená písomne individuálne na samostatnom liste papiera oddelená od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalobcovi je daná možnosť využitia riešenia sporov buď formou rozhodcovských súdov alebo všeobecných súdov. Žalovaný poukázal na Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 2Co/209/2016-90 zo dňa 30.8.2017 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 20C/496/2015-60 zo dňa 3.6.2016, ktorý posúdil predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Na základe uvedeného považuje žalovaný žalobu žalobcu za nedôvodnú, nakoľko plnenie, ktoré zaväzuje žalobcu z Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, sp. zn. SRSAspA 06307/15 zo dňa 22.6.2017 je pre žalobcu záväzné len v časti zaplatenia istiny a zákonného úroku z omeškania, nakoľko Okresný súd Prešov rozsudkom. sp. zn. 20C/496/2015-60 zo dňa 3.6.2016, určil zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov.
5. Žalobkyňa v replike naviac uviedla, že napriek tomu, že žalovaná posudzuje svoju rozhodcovskú zmluvu ako súladnú s právnymi predpismi, ktorá nie je podmienkou získania úveru, je jasné, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy bolo v celom rozsahu záujmom veriteľa, teda žalovanej. Nikdy nebolo vôľou
žalobkyne dobrovoľne sa podrobiť právomoci rozhodcovského súdu. Pri uzatváraní úverovej zmluvy jej boli predložené listiny a bola zo strany obchodného zástupcu vyzvaná na ich podpis, s tým, že keď chcem aby jej bol poskytnutý úver musím ich podpísať. Nikto jej nevysvetlil, aké pre mňa môže mať dôsledky uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy a čo to môže v praxi znamenať. Z toho vyvodzuje záver, že rozhodcovská zmluva nie je individuálne dojednaná zmluvná podmienka. O správnosti ňou uvádzaných tvrdení svedčí skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je vopred pripravený formulár, ktorý vypracoval veriteľ bez toho, aby som mala akýmkoľvek spôsobom možnosť ovplyvniť jeho znenie. Je evidentné, že uzavretím rozhodcovskej zmluvy došlo k narušeniu rovnováhy medzi právami zmluvných strán. Dôkazom o tom je aj samotný rozhodcovský rozsudok, ktorým ju rozhodcovský súd zaviazal na absurdné plnenia ako napr. zmluvnú pokutu, trovy mediačného konania alebo poplatky za upomienky. V prípade, ak by za žalovaná so svojim nárokom obrátila na všeobecný súd, podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR, podľa ktorej sú úvery zo zmlúv o úvere spol. Pohotovosť posudzované ako bezúročné a bez poplatkov, by pri poskytnutom úvere nebola zaviazaná na plnenie nad istinu poskytnutého úveru. Rozhodcovský súd si svoju povinnosť nesplnil a zaviazal ju na plnenia nie len nad istinu poskytnutého úveru, ale aj ďalšie, ako vyššie uvádza, absurdné plnenia. Naviac rozhodcovský súd absolútne odignoroval jej námietky uvedené v žalobnej odpovedi zo 16.2.2016 a zaviazal ju na plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky „administratívny poplatok". O správnosti uvedených tvrdení v Žalobnej odpovedi zo 16.2.2016 svedčí rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 20C/496/2015, z 3.6.2016, ktorým bola určená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, z 10.9.2013, za bezúročnú a bez poplatkov a taktiež bola určená zmluvná podmienky uvedené v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 809700282, z 10.9.2013, uvedená v bode 2) zmluvy (administratívny poplatok) za neprijateľnú. Táto zmluva bola predmetom rozhodcovského konania a „produkt rozhodcovského súdu" je od rozsudku všeobecného súdu diametrálne odlišný. K zjavnej nedôvodnosti predmetnej žaloby uvádza, že samotná existencia rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 200/496/2015 a rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácií pre arbitráž je dôvodom na zrušenie tohto rozhodcovského rozsudku. Nemôžu predsa reálne popri sebe existovať dva meritórne rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté o rovnakej spotrebiteľskej zmluve a naviac sú tieto rozhodnutia v zjavnom rozpore.
6. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení predložila žalobnú odpoveď zo dňa 16.02.2016 a rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 20C 496/2015 zo dňa 03.06.2016 a navrhol vyžiadať od žalovanej rozhodcovskú zmluvu, ktorá by mala byť súčasťou spisu stáleho rozhodcovského súdu.
7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne ako aj listinnými dôkazmi, a to rozhodcovským rozsudkom sp. z. SRSAspA 06307/15, zmluvou o spotrebiteľskom úvere, dohodou o plnení v splátkach, vyjadreniami strán sporu žalovaného, žalobnou odpoveďou žalovanej Mgr. Zdenky Hadbávnej zo dňa 16.2.2016, rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 20C 496/2015, prečítaním obsahu rozhodcovského spisu sp. zn. SRSAspA 06307/15, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom súdneho spisu a na základe takto vykonaného dokazovania zistil tento skutkový stav veci:
8. Dňa 10.09.2013 bola medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom uzatvorená formou predtlače zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 809700282 (ďalej len „Zmluva“). Na základe tejto zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 800 eur. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 700 eur boli súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 313,20 eura a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 386,80 eura. Celkovú čiastku vo výške 1.500 eur sa zaviazala žalobkyňa ako dlžník splatiť do 18.09.2014 na účet žalovaného ako veriteľa. Výška RPMN predstavovala 87,50 % a výška priemernej RPMN 49,13 %.
9. Dňa 10.09.2013 uzatvorili strany rozhodcovskú zmluva podľa § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Podľa rozhodcovskej zmluvy strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknutú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa 10.09.2013, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: pred Stálym rozhodcovským súdom ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku: rozhodcovský rozsudok preskúma iný rozhodca ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
10. Žalobou doručenou Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Asociácii pre arbitráž dňa 10.12.2015 sa žalovaný v postavení žalobcu domáhal voči žalobkyni zaplatenia istiny vo výške 400 eur, úroku vo výške 39,15 % ročne z ním konkretizovaných súm, nesplateného poplatku vo výške 386,80 eura, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z konkretizovaných súm, zmluvnej pokuty vo výške 33 eur, trov mediačného konania vo výške 250,33 eura, poplatku za upomienku vo výške 10 eur a trov rozhodcovského konania.
11. Súčasťou spisu rozhodcovského súdu je okrem iného aj výzva zo strany žalovaného k označeniu rozhodcovského súdu zo dňa 27.02.2015. Dôkaz o doručení, resp. doručovaní predmetnej výzvy žalobkyni nie je súčasťou spisu rozhodcovského súdu. Dňa 10.12.2015 ustanovil Stály rozhodcovský súd zriadený pre arbitráž (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcu vo veci samej Mgr. Richarda Mošaťa.
12. Dňa 10.12.2015 vyzval rozhodcovský súd žalovanú (v tomto konaní žalobkyňu), aby v lehote 30 dní podala písomnú žalobnú odpoveď. Uvedená výzva jej bola doručená dňa 27.01.2016.
13. Žalobkyňa v žalobnej odpovedi zo dňa 16.02.2016 vyjadrila nesúhlas s prejednaním veci formou arbitráže, pričom namietala, že o možnosti neuzavrieť rozhodcovskú zmluvu nebola poučená, nebolo jej vôľou delegovať právomoc riešiť prípadné spory medzi zmluvnými stranami na súkromný subjekt. Namietala neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, a teda aj nedostatok právomoci rozhodcovského súdu. Poukázala na neprijateľnosť administratívneho poplatku vo výške 386,80 eura, ako aj na rozsudku súdov, ktoré obdobnú zmluvnú podmienku posúdili ako neprijateľnú. Namietala tiež absenciu povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. ako aj neplatnosť dohody o úroku vzhľadom na to, že výška úrokovej sadzby 39,15 % je v rozpore s dobrými mravmi. Nesúhlasila tiež s hradením trov mediačného konania, ktoré neiniciovala, ako aj zaplatenie úroku po dátume konečnej splatnosti. Z uvedených dôvodov navrhla rozhodcovské konanie zastaviť.
14. Dňa 22.6.2017 vydal rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok sp. zn. SRSAspA 06307/15, ktorým uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 400 eur, úrok v sume 510,35 eur, úrok z omeškania v sume 24,30 eur, poplatok v sume 386,80 eur, úrok vo výške 39,15 % ročne zo sumy 400 eur od 07.07.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 400 eur od 07.07.2015 do zaplatenia. Ďalej ju zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 33 eur, trovy mediačného konania 250,33 eur, poplatok za upomienku 10 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 288,31 eur. Rozhodcovský rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 10.07.2017.
15. Z výsluchu žalobkyne vyplýva, že v roku 2013 žiadala o spotrebiteľský úver u žalovaného. Podpisovala žiadosť o úver, splátkový kalendár. Žiadna rozhodcovská zmluva jej predložená nebola. Nikto jej nepovedal, že by bola uzatvorená nejaká rozhodcovská zmluva. Boli jej dané na podpis len papiere k úveru. Vo vzťahu k tomu jej bolo vysvetlené, koľko má splácať, aká je výška jednotlivých splátkach a taktiež číslo účtu.
16. Podľa § 52 ods. 1 - 4 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti
17. Podľa § 53 ods. 1 - 3 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
18. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
19. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
20. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
21. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
22. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
23. Podľa § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť, ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej v požiadavke, inak bez zbytočného odkladu.
24. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
25. Podľa § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.
26. Podľa § 28 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“), stály rozhodcovský súd je povinný aj bez návrhu spotrebiteľa preskúmať, či vymáhaný nárok nie je založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke alebo na zmluvnom dojednaní, ktoré je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Stály rozhodcovský súd je povinný prihliadať aj na iné dôvody neplatnosti právneho úkonu, na ktoré by súd prihliadal aj bez návrhu.
27. Podľa § 45 ods. 1 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania,
d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok mohol mať vplyv na výsledok sporu, e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, f) stály rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci spotrebiteľ jeho nariadenie navrhoval podľa § 34 ods. 2 a z okolností uvedených v návrhu na nariadenie ústneho pojednávania vyplývala potreba jeho nariadenia najmä z dôvodu, že bez ústneho pojednávania sa nebolo možné vysporiadať s návrhmi a tvrdeniami spotrebiteľa, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca, i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
28. Podľa § 45 ods. 3 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. c), e) a i) až l). Ak sa dôvod zrušenia rozhodnutia vzťahuje len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, ak je dotknutú časť možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku
29. Podľa § 46 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ak účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku a rozhodcovský rozsudok bol opravený podľa § 42, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. Doručený rozhodcovský rozsudok nadobudne právoplatnosť až po uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa odseku 1, a ak je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná, až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
30. Podľa § 47 ods. 1, 2, 3 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, nemožnosti riešiť predmet sporu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo z dôvodu, že sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, pokračuje súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia na návrh niektorého z účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti a vo veci rozhodne opätovne stály rozhodcovský súd. Rozhodca, ktorý vydal zrušený rozhodcovský rozsudok, je z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčený a vo veci sa ustanoví nový rozhodca. Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z toho dôvodu, že stály rozhodcovský súd rozhodol na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, a ak konanie pokračuje pred stálym rozhodcovským súdom podľa odseku 2, je stály rozhodcovský súd v ďalšom konaní viazaný právnym názorom súdu o neprijateľnosti zmluvnej podmienky alebo o inom porušení všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.
31. Podľa § 73 ods. 3 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.
32. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
33. Podľa § 4 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
34. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola uzatvorená úverová zmluva, ktorú je nutné vzhľadom na charakter zmluvných strán považovať za zmluvu spotrebiteľskú. Žalovaný je bankovým subjektom, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je poskytovanie úverov. Žalobkyňa pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetná zmluva je preto v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou, pre ktorú je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ spravidla nemá možnosť tieto podmienky reálne ovplyvniť (ide spravidla o tzv. "formulárové zmluvy"). Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a výslovne stanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa totiž z toho, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom vo výhode.
35. Súd v prvom rade skúmal včasnosť podanej žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku Sporná rozhodcovská zmluva bola uzavretá dňa 10.09.2013, t.j. ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 335/2014 Z.z.. Rozhodcovské konanie začalo dňa 10.12.2015, kedy bola žaloba žalovaného doručená rozhodcovskému súdu. Napadnutý rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 22.06.2017 a právnemu zástupcovi žalobkyne doručený dňa 10.07.2017. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podala žalobkyňa dňa 06.10.2017, t.j. riadne a včas.
36. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodcovského súdu z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. e/, g/, i/, j/ a l/ zákona č. 335/2014 Z.z.
37. Súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská zmluva nebola dojednaná platne (§ 45 ods. 1 písm. e/) a z tohto dôvodu rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť.
38. Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola medzi sporovými stranami uzatvorená v rovnaký deň ako zmluva o úvere (10.09.2013) sa všetky spory zo zmluvy o úvere mohli riešiť buď pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Podanie žaloby na všeobecnom súde malo síce povahu rozväzovacej podmienky vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve, avšak toto dojednanie neplatilo, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť.
39. Rozhodcovská zmluva, hoci uzatvorená na samostatnom tlačive, má charakter štandardnej zmluvnej podmienky používanej žalovaným pri uzatváraní zmlúv o úvere so spotrebiteľmi. Je preto právne bezvýznamné, či riešenie sporu rozhodcovským súdom vyplýva z rozhodcovskej doložky k zmluve alebo z osobitnej zmluvy. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na predtlačenom formulári v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a žalovaný ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania.
40. V tomto smere poukazuje súd na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“.
41. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/2/2014).
42. Občiansky zákonník účinný od 1.1.2008 za neprijateľnú podmienku v ust. § 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
43. Vychádzajúc z tohto ustanovenia je zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni prejednaniu a rozhodnutiu veci rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde.
44. Žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy. Obsah tejto rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom vopred pripravený a na jej obsahu žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie žalovaného, že ide o individuálny návrh na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní.
45. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy informácie o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím právne významným nepreukázal, aby žalobkyni poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Daný záver potvrdzuje i skutočnosť, že pri uzatváraní zmluvy o úvere žalobkyni nik nepovedal, že by bola uzatvorená nejaká rozhodcovská zmluva. Boli jej dané na podpis len papiere k úveru, ktorý bol prioritne vo sfére jej záujmu. Vo vzťahu k tomu jej bolo vysvetlené len to, koľko má splácať, aká je výška jednotlivých splátkach a taktiež číslo účtu.
46. Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť
miesta konania. (Pozri Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).
47. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ust. § 53 sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%252353'&ucin-k- dni='30.12.9999'> Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%252340a'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Občianskeho zákonníka) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednaný a rozhodnutý.
48. Bez významu je v tejto súvislosti námietka žalovaného o tom, že žalobkyňu vyzval v súlade s § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z.z. na oznámenie výberu rozhodcovského súdu a to jednak preto, že doručenie takejto výzva žalobkyni zo strany žalovaného preukázané nebolo, jednak preto, že uvedeným ustanovením nemal zákonodarca na mysli sanovanie absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy, ako je tomu v tomto prípade.
49. Pre úplnosť súd dodáva, že rozhodcovský súd naviac, aj napriek opodstatneným argumentom uvedeným v žalobnej odpovedi zo dňa 16.02.2016, rozhodol aj v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, pričom je ďalej zrejmé aj to, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou odporuje dobrým mravom a aj z týchto dôvodov by bolo potrebné (za predpokladu platnosti dojednania rozhodcovskej doložky) žalobe vyhovieť.
50. Z obsahu úverovej zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, do ktorej sú pri jej uzatváraní dopisované údaje vrátane údaju o „príslušnom poplatku“. Príslušný poplatok je tvorený súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje 313,20 eur, a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 386,80 eura.
51. Súd je toho názoru, že výška v zmluve o úvere dohodnutej úrokovej sadzby 39,15 % ročne je v porovnaní s priemernou úrokovou sadzbou bánk pri podobných úveroch v rozpore s dobrými mravmi. Z internetovej stránky NBS, kde sú zverejnené priemerné úrokové sadzby bánk pri spotrebiteľských úveroch súd zistil, že v septembri 2013 pri spotrebiteľskom úvere s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov bola priemerná úroková sadzba 15,39 % p.a. Súd nepovažuje sa správne porovnávať cenu úveru s inými nebankovými spoločnosťami, ktoré často ich stanovujú v spoločensky nežiaducom rozsahu. Zároveň je však potrebné zohľadniť vyššiu mieru rizika nebankovej spoločnosti pri poskytovaní úveru, a preto u takéhoto subjektu sa dajú akceptovať vyššie úroky ako v bankách, ale len v primeranom navýšení. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Krajského súdu v Prešove 3Co/151/2013 zo dňa 25.9.2013, ktorý konštatoval, že pri nebankových spoločnostiach sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100 % proti priemeru bánk. Podobne aj Najvyšší súd SR v rozsudku 5Cdo 26/2011 zo dňa 26.4.2012 uviedol. „Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek“. Dlžník uzatvára zmluvu o úvere a dohodu o úrokoch prevažne z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ v takejto situácii poskytoval dlžníkovi neprimerané úroky. V tomto smere je potrebné poukázať aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/114/2014 zo dňa 05.11.2014, ktorý uviedol: „Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností a preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100 % oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,67 % ročne). V tejto súvislosti odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani moderovať, a preto súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov nad 12,67 % ročne za absolútne neplatnú. Správne mal ustáliť, že úroky sú neplatné v celom rozsahu. Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú
nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov ako absolútne neplatnú.“ V tomto konkrétnom prípade úroková sadzba 39,15 % p.a. viac ako 2-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu poskytovanú bankami spotrebiteľom (15,39 % p.a.). Nepochybne teda ide o úrok v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd vyhodnotil dohodu o úroku ako absolútne neplatnú s poukazom na § 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ. Ak teda rozhodcovský súd zaviazal žalobkyňu na úhradu úroku vo výške 39,15 % je zrejmé, že ju ako účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania zaviazal na plnenie, ktoré je svojou povahou odporuje dobrým mravom, čo je ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
52. Pokiaľ ide o poplatok pozostávajúci z administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, na zaplatenie ktorého rozhodcovský súd zaviazal žalobkyňu, tento bol už rozhodnutiami súdov judikovaný ako neprijateľná zmluvná podmienka napr. rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 20C 311/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co 134/2015 zo dňa 18.02.2016.
53. V neposlednom rade rozhodcovský súd vec nesprávne právne posúdil, keď priznal veriteľovi (dohodnuté) úroky tiež za obdobie po konečnej splatnosti úveru. Procesný súd pritom vychádza z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, ktorým ústavný súd odobril názor súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom uznesení konštatuje, že tento výklad považuje za ústavne akceptovateľný. Rozhodcovský súd teda v danom prípade nepochybne priznal žalobcovi (žalovaný v tomto konaní) úroky aj po zosplatnení úveru, čím došlo k nesprávnej aplikácii právnej normy (§ 502 ods. 1, § 504 Obchodného zákonníka).
54. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že podaná žaloba je nedôvodná aj z toho dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.09.2013 už bola rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C 496/2015 zo dňa 03.06.2016 posúdená ako bezúročná a bezpoplatkov, túto nepovažuje súd za dôvodnú s ohľadom na skutočnosť, že popri sebe nemôžu reálne existovať dva meritórne rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté o rovnakej spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú naviac v zrejmom rozpore.
55. So zreteľom na skutočnosť, že boli preukázané dôvody na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku, napadnutý rozhodcovský rozsudok súd v celom rozsahu zrušil.
56. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
57. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
58. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, preto jej patrí nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).