Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-247-2017.pdf
PDF · 130.33 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/247/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: R. X., nar. X. H. XXXX, bytom Y. č. XXX, zastúpenej: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., Šaľa, Štúrova 42, IČO: 36 866 296, proti žalovanému: H. X., nar. XX. E. XXXX, bytom Y., Y. XXX, zastúpenému advokátom: Mgr. Martin Paškala, Bratislava, Záhradnícka 27, o 10.593,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 14. marca 2017 č. k. 8C/270/2011-572 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e a v časti náhrady trov konania r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 3.531,19 eur, úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 3.531,19 eur od 22. januára 2012 do zaplatenia, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 451 ods. 1, 2, § 456, § 517 ods. 1, 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. v znení neskorších právnych predpisov. Vecne zdôvodnil vznikom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorý býval v nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a užíval ju v období od 16. januára 2010 do 30. júna 2011. V konaní pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 23C/206/2009 v procesnej pozícii svedka (na súdnom pojednávaní dňa 16. februára 2010) vypovedal, že žije v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi v rodinnom dome žalobkyne. Obdobne v konaní pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 12P/198/2009 dňa 13. apríla 2010 uviedol, že žije v spoločnej domácnosti s plnoletými deťmi (dcéra Y. X. potvrdila jeho výpoveď). Uvedené skutočnosť potvrdil žalovaný aj v súdnom konaní sp. zn. 12P/70/2010. Okrem komunikácie medzi právnou zástupkyňou žalobkyne a bývalým právnym zástupcom žalovaného, ďalším nesporným dôkazom bývania žalovaného v nehnuteľnosti, bolo konanie vedené na Okresnom súde v Galante sp. zn. 5C/144/2011, predmetom ktorého bolo vypratanie nehnuteľností, ktoré žalovaný vypratal až po 30. júni 2011 (bol zaviazaný i k náhrade trov konania). Výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá obvyklému nájomnému, ktoré by užívateľ bol povinný hradiť vlastníkovi nehnuteľnosti, ak by ju užíval na základe nájomnej zmluvy. Podľa súkromného znaleckého posudku hodnota trhového nájomného za užívanie nehnuteľnosti za obdobie od 16. januára 2010 do 30. júna 2011 bola vypočítaná sumou 9.815,18 eur. Uznesením zo 4. novembra 2016 súd pripustil zmenu žalobného petitu, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 10.593,58 eur (pozostávajúcej zo sumy 9.815,18 eur za užívanie nehnuteľnosti a 778,40 eur, suma, ktorú žalobkyňa zaplatila za žalovaného za spotrebované energie). Rozvod manželstva žalobkyne a žalovaného privodil nielen jeho zánik, ale dôsledkom bolo i nové usporiadanie rodinných
pomerov. Obidve deti sa stali príslušníkmi domácnosti jedného z rodičov, a to žalovaného. Tým, že všetci traja vykonávali užívanie predmetného rodinného domu bez nájomnej zmluvy, vzniklo na ich strane bezdôvodné obohatenie, ktoré má objektívny charakter. Atribútmi zodpovednostného vzťahu za bezdôvodné obohatenie sú protiprávny stav, v danom prípade užívanie predmetného domu bez právneho dôvodu, vznik bezdôvodného obohatenia a príčinný vzťah medzi uvedenými dvoma atribútmi. Išlo o objektívne vzniknutý stav, kedy bez právom uznaného dôvodu došlo k presunu majetkových hodnôt od jedného subjektu k druhému. Takéto bezdôvodné obohatenie vzniká u každej osoby, ktorá získava majetkové hodnoty na úkor inej osoby. Z dôvodu, že nárok žalobkyne smeroval len voči žalovanému (nie aj proti ďalším osobám), výška bezdôvodného obohatenia vo výške 10.593 eur bola rozdelená adekvátne počtu osôb obývajúcich nehnuteľnosť, čiže počtom tri. Výška bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného tak predstavovala sumu 3.531,19 eur. Súd prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3Cdo 43/99 zdôraznil, že sa týka zabezpečenia náhradného bytu v súvislosti s vyprataním nehnuteľnosti. Predmetom prejednávanej veci je ale bezdôvodné obohatenie. Žalovaný neprodukoval dôkazy, ktoré by vyvrátili skutočnosti uvádzané v znaleckom posudku, pričom výslovne uviedol, že nenavrhuje výsluch znalca k skutočnostiam, ktoré tvrdil, ako ani kontrolné znaleckého dokazovanie. K poukazu žalovaného na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 319/2008, podľa ktorého stavbu možno užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia a jeho nevydanie znamená právnu nespôsobilosť stavby byť predmetom nájmu, súd prvej inštancie uviedol, že, žalovaný sám potvrdil, že nehnuteľnosť užíval a tým si vyriešil svoje bývanie. Žalobkyni bolo znemožnené stavbu skolaudovať, keďže dňa 17. decembra 2008 bola nútená opustiť nehnuteľnosť a až do jej vypratania žalovaným k nej nemala prístup. Podľa zákona o priestupkoch sa priestupku dopustí ten, kto užíva stavbu bez kolaudačného rozhodnutia, pokiaľ je také rozhodnutie potrebné. Žalovaný vedel, že neoprávnene užíva stavbu, pričom užívanie je možné, avšak hrozí sankcia. Žalobkyni boli priznané aj úroky z omeškania, podľa vykonávacieho predpisu (výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu). Úrok z omeškania bol priznaný odo dňa prevzatia žaloby žalovaným 22. januára 2012. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho právneho predpisu). Vzhľadom na čiastočný úspech sporových strán v konaní, súd prvej inštancie vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti závislého výroku o náhrade trov konania, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Súdna prax otázku solidárnosti vydania plnenia titulom bezdôvodného obohatenia už riešila, v rozhodnutí R 1/1975, R 26/1975, ktorými sa bolo potrebné zaoberať v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný nárok bol podradený pod nárok vydania bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, na základe skutočnosti, že žalovaný a ani deti strán sporu nemali právny titul na užívanie nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 853 O. z. (analogia legis), ktorého použitie v hmotnom práve predpokladá samotná právna norma, upravujúca skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia. Podľa § 511 ods. 1 O. z. ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, alebo to vyplýva z povahy veci, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu predstavuje nedeliteľné plnenie, ktoré nie je možné rovnomerne rozdeliť medzi všetkých porušovateľov práva žalobkyne, pretože rodinný dom a k nemu patriace pozemky, nie je možné rozdeliť a ani využitie užívacieho práva (ako jednej zo zložiek vlastníckeho práva) medzi žalovaného a deti. V takomto prípade je potrebné aplikovať podľa § 853 O. z. na daný stav ustanovenie § 700 ods. 1, 2 O. z. a ustanovenie § 701 ods. 1 a 2 O. z., keďže došlo k užívaniu nehnuteľnosti žalovaným a deťmi strán sporu (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ďalej len „NS ČR“ sp. zn. 26Cdo 400/2000, Rc 90/2003), podľa ktorých rozhodnutí sa právna úprava, týkajúca nájmu bytu, vzťahuje aj na prípady, ak je predmetom užívania iná nehnuteľnosť určená na bývanie. Podľa § 701 ods. 2 O. z. z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného nájmu bytu sú oprávnení a povinní všetci nájomcovia spoločne a nerozdielne. V súvislosti s rozhodnutím o nárokoch na vydanie neoprávneného majetkového prospechu možno založiť solidárnu povinnosť súdnym výrokom iba tam, kde je podložená osobitným ustanovením (napr. § 139, § 145 ods. 2). Žalobkyňa bola preto oprávnená žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia iba od žalovaného v celej výške, pretože solidarita plnenia medzi žalovaným a deťmi strán sporu, na strane povinných osôb je daná predmetom plnenia a tiež ustanovením § 701 ods. 2 O. z., pričom s poukazom na § 511 ods. 1 O. z. je na posúdení
žalobcu, od ktorej z povinných osôb bude tento nárok žiadať vydať. Bol tak daný odvolací dôvod aj podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa článku 2 ods. 2 CSP má žalobca nárok na to, aby jeho spor bol rozhodnutý v súlade s ustálenou právnou praxou, s ktorou sa mal súd prvej inštancie povinnosť vysporiadať. Výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Účelom základného práva na súdnu ochranu je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (porov. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.
3. Proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj v časti o náhrade trov konania, podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu ako nedôvodnej. Odvolanie odôvodnil námietkou, že manžel, ktorý užíval byt v rodinnom dome patriacom druhému manželovi, má právo na náhradný byt v zmysle § 713 ods. 1 O. z. v spojení s § 853 O. z.. Žalovaný preto neužíval rodinný dom vo výlučnom vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu, keďže NS SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 43/1999 judikoval právo na bytovú náhradu pri zániku užívacieho práva na byt v rodinnom dome po rozvode manželstva. Skutkový stav v predmetnej veci a v rozhodnutí NS SR je totožný (do rozvodu žalovaný býval v nehnuteľnosti ako manžel žalobkyne a jeho právo bývania bolo odvodené od vlastníckeho práva žalobkyne, rozvodom jeho právo bývania zaniklo, a preto bolo žalobe o vypratanie nehnuteľnosti vyhovené, pričom rozhodnutie o bytovej náhrade bolo odôvodnené analogickým použitím ustanovenia § 713 ods. 1 O. z. a nepriznanie bytovej náhrady by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaný sa podieľal na výstavbe prístavby domu, fakticky aj finančne). Žalovaný v danej veci vypratal však byt v rodinnom dome dobrovoľne, bez toho, aby požadoval zabezpečenie náhradného bytu, ktorý si zabezpečil sám, pritom má platiť žalobkyni ešte aj bezdôvodné obohatenie, že byt do zabezpečenia bytovej náhrady vôbec užíval. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 a 3 základných princípov CSP. Legitímne očakával, že jeho prípad bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Súd prvej inštancie označené rozhodnutie síce spomenul, ale jeho vysvetlenie, prečo rozhodol v rozpore s ním, nebolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza preto z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného spočívala v tvrdení, že rodinný dom nebol právne ani fakticky spôsobilý predmetu nájmu, z dôvodu absencie kolaudačného rozhodnutia (fakticky bol nespôsobilý z dôvodu nedorobkov). Žalovaný nemal kde umiestniť svoje veci. Kompletnú prestavbu a prístavbu predmetného domu vykonal žalovaný sám. Z dôvodu rozpadu manželstva však nemohol túto dotiahnuť do vydania kolaudačného rozhodnutia. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo 319/2008 v prípade stavby, na ktorú sa vyžadovalo stavebné povolenie, nevydanie kolaudačného rozhodnutia znamená aj právnu nespôsobilosť byť predmetom nájmu. Posudzovaná nehnuteľnosť v rozhodnom období nebola skolaudovaná, preto nebola spôsobilá na užívanie. Údaj o výške nájmu v súkromnom znaleckom posudku predstavuje preto abstraktný údaj, keďže stavba je nespôsobilým predmetom nájmu právne i fakticky.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že ak bolo priznané rozvedenému manželovi právo na bytovú náhradu pri zániku užívacieho práva na byt v rodinnom dome, nemohol sa žalovaný, ako ani jeho deti bezdôvodne obohatiť užívaním bytu v rodinnom dome. Skutočnosť, že si žalovaný sám zabezpečil bývanie, by mu nemalo byť na príťaž. Z dôvodu, že O. z. medzi ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení neobsahuje ustanovenie obdobné § 438 ods. 1 o solidárnej povinnosti viacerých osôb, vychádza sa zásadne z toho, že nemožno uložiť solidárnu zodpovednosť k vydaniu bezdôvodného obohatenia, pokiaľ solidarita nevyplýva priamo z iného ustanovenia zákona.
5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na konštatovanie odvolacieho súdu, v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí, že žalovaný nemá nárok na bytovú náhradu práve s ohľadom na skutočnosť, že by jej priznanie bolo v rozpore s ustanovením § 3 O. z.. Práve žalovaný sa dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi (žalovaný bol z rodinného domu vykázaný policajným orgánom 19. decembra 2008, ako zo spoločného obydlia, z dôvodu násilia na žalobkyni, pričom dôvodom podania návrhu na rozvod manželstva bolo násilie žalovaného páchané na žalobkyni). Na bytovú náhradu v danom prípade nebolo možné prihliadať, vzhľadom na pomery na strane žalovaného. Ak sa žalovaný sám dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi, prejavovaním násilného správania, bol zo spoločného obydlia vykázaný a žalobkyňa musela nehnuteľnosti vo svojom výlučnom vlastníctve
opustiť (žalovaný sa do nehnuteľnosti vrátil a vypratal ich na základe súdneho rozhodnutia). Odvolacia námietka poukazujúca na dobré mravy preto nemohla obstáť. Žalovaný uviedol tvrdenie o nespôsobilom predmete nájmu až po šiestich rokoch súdneho konania, pričom ide o účelové tvrdenie. V súdnom spise (č. l. 123 sa nachádza zmluva o nájme z 27. júna 2011, v zmysle ktorej žalovaný ako nájomca si prenajal nehnuteľnosť, rodinný dom súp. č. XXX v Obci Y. (bez pozemkov), za sumu 400 eur mesačne ako nájomné bez platby 50 eur záloha na energie. Je teda zrejmé, že znalcom určená hodnota nájmu v súkromnom znaleckom posudku je primeraná trhu a času ocenenia.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že aj odvolací súd je viazaný jedným zo základných princípov CSP, že spor má byť rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v čase účinnosti iného procesného predpisu. V súčasnosti princíp právnej istoty je vyjadrený v čl. 2 CSP. K vykázaniu žalovaného z domu došlo na základe začatého trestného stíhania za zločin týrania blízkej a zverenej osoby, avšak vec bola postúpená Obvodnému úradu, odbor všeobecnej vnútornej správy, v ktorom konaní bolo preukázané, že žalovaný sa nedopustil vulgárneho konania a žalobkyňu fyzicky nenapadol. Nárok žalobkyne je absurdný, v rozpore s princípom právnej istoty a ide o zjavný výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Predmetná nehnuteľnosť podľa znaleckého posudku z roku 1997 mala hodnotu len 269.730 Sk a na základe posudku vyhotoveného v predmetnom konaní už má hodnotu 103.000 eur (po kompletnej rekonštrukcii vykonanej žalovaným).
7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo 6. júla 2017 uviedla, že jeho tvrdenia vo vyjadrení z uvedeného dňa sú skutkovo a právne irelevantné, pretože s nimi sa odvolací súd už vysporiadal v predchádzajúcom rozhodnutí, v ktorom konštatoval, že žalovaný nemá nárok na bytovú náhradu s ohľadom na skutočnosť, že by jej priznanie bolo v rozpore s ustanovením § 3 O. z.. Základ žalovaného nároku je daný, pretože sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, užívaním rodinného domu žalobkyne. Je nesporné, že nehnuteľnosti boli v rozhodnom čase vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Je ale sporné, do akej miery sa žalovaný pričinil o ich zhodnotenie, pričom bolo preukázané v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, že strany sporu predmetný rodinný dom zhodnotili počas manželstva len o sumu 200.000 Sk (6.637,38 eur). Rovnako bez právneho a skutkového významu sú tvrdenia žalovaného vo vzťahu k tomu, že žalobkyňa odmietla zriadiť v prospech žalovaného vecné bremeno, keďže v konaní o vrátenie daru bolo preukázané, že bol to žalovaný, ktorý žiadal od žalobkyne zriadenie vecného bremena v rozpore s darovacou zmluvou a súčasne mal mimomanželský pomer, z ktorého sa narodilo dieťa. Konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi nie je možné viazať len na samotné vylúčenie žalovaného z užívania nehnuteľnosti policajným orgánom, ale aj s ohľadom na správanie voči žalobkyni, minimálne od roku 2005, teda od nadviazania mimomanželského pomeru, z ktorého sa mu v roku 2006 narodilo dieťa. Z výsluchu C. E. bolo zistené, že mala so žalovaným mimomanželský pomer a žila s ním ešte pred rozvodom manželstva strán sporu. Podľa rozhodnutia NS SR R 73/1994 ak bytová potreba rozvedeného manžela je vyriešená inak, súd pri rozhodovaní o návrhu podľa § 705 ods. 2 O. z., za splnenia predpokladov v § 3 ods. O. z. nemusí viazať vypratanie bytu na zabezpečenie bytovej náhrady. Žalovaný ani počas konania o vypratanie (sp. zn. 5C/144/2011) nežiadal o priznanie bytovej náhrady, pričom nebolo sporné ani to, že v tom čase už mal mimomanželský pomer so svojou novou priateľkou a bytové potreby mal zabezpečené inak. Z výpovede uvedenej svedkyne vyplývalo, že od zimy 2009 spolu bývali, žalovaný sa takýmto argumentom nebránil ani počas konania o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom od počiatku tvrdil, že nehnuteľnosti neužíval, až vykonaným dokazovaním mal preukázaný opak. Žalovaný teda nemá nárok na bytovú náhradu s poukazom na bona fides.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podaniu žalobkyne z 27. augusta 2018 poukázal na skutočnosť, že sa nejedná o vyvolávanie polemiky, ale o dodržiavanie nových procesných princípov, ktoré priniesol CSP. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Judikát NS SR sp. zn. 3Cdo 43/1999, zverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 39/2000, priznal právo na bytovú náhradu pri zániku užívacieho práva na byt v rodinnom dome po rozvode manželstva. Nie je preto namieste uvedenú prax ignorovať. Žalobkyňa uviedla, že predmetný rodinný dom zhodnotili počas manželstva len o sumu 200.000 Sk. V konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov nikdy nedošlo k zhodnému tvrdeniu strán sporu o uvedenej sume. Žalobkyňa zámerne zamieňa pojmy vnesené investície zo spoločných príjmov na ostatný majetok a zhodnotenie domu. Investíciami vynaloženými zo spoločného na ostatný majetok jedného z manželov nie je práca jedného manžela vynaložená pri rekonštrukcii domu druhého
manžela (rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/29/2012). S kým mal žalovaný v čase rozvodu pomer, je otázka irelevantná, pričom žalobkyňa zabudla uviesť, že so žalovaným bývali v dome aj ich spoločné deti.
9. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne a odvolanie žalovaného nie sú dôvodné.
10. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa bola v rozhodnej dobe výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, ktoré do rozvodu manželstva žalovaný užíval na základe odvodeného právneho titulu ako manžel, ktorý vyplýval z rodinnoprávneho vzťahu so žalobkyňou založený manželstvom. Tento odvodený právny vzťah zanikol rozvodom manželstva účastníkov (dňa 15. januára 2010) a od uvedenej doby žalovaný užíval predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu (medzi stranami nebola uzavretá nájomná zmluva a žalovaný nepreukázal iný právny dôvod, ktorý by ho oprávňoval k jeho užívaniu). Nastal teda stav, kedy žalobkyňa fakticky poskytovala plnenie, bez akéhokoľvek právneho podkladu a bez toho, aby jej bola za to platená náhrada. Chýbal preto právny vzťah zakladajúci nárok na plnenie, dôsledkom čoho je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému bolo plnené.
11. Majetkovú hodnotu (bezdôvodné obohatenie) okrem žalovaného nadobudli užívaním nehnuteľností aj V. X. a Y. X., už ako plnoleté deti strán konania (dcéra Y. nadobudla plnoletosť o 1,5 mesiaca po rozvode manželstva rodičov), v dôsledku zmeny v rodinnoprávnych vzťahoch (rodičia sa rozviedli a otec nadviazal vzťah s inou ženou). Aj oni boli osobami, ktorým sa neznížili aktíva, hoci by sa inak, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia, ich majetkový stav zmenšil (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 52/2005). Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že atribúty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie spĺňali tri fyzické osoby, v dôsledku čoho na ich strane každej z nich ide o objektívne vzniknutý protiprávny stav, kedy bez právom uznaného dôvodu došlo k presunu majetkových hodnôt od jedného subjektu k inému.
12. Súd prvej inštancie vecne správne posúdil nemožnosť uloženia povinnosti žalovanému, vydať bezdôvodné obohatenie v celej uplatňovanej výške ako solidárny záväzok. Občiansky zákonník medzi ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení neobsahuje ustanovenia obdobné § 438 ods. 1 O. z. o solidárnej povinnosti viacerých osôb. Vychádza sa tak zásadne z toho, že nemožno uložiť solidárnu povinnosť k vydaniu bezdôvodného obohatenia, pokiaľ solidarita nevyplýva priamo z iného ustanovenia zákona.
13. Odvolací súd v tomto smere nezistil pochybenie súdu prvej inštancie pri aplikácii ustanovení zákona na zistený skutkový stav, spočívajúce v porušení práva na rozhodnutie súdu v zmysle ustálenej súdnej praxe, ako ani v nesprávnom právnom posúdení veci, vo vzťahu k vyriešeniu otázky či je možné, aby záväzok z bezdôvodného obohatenia vznikol ako solidárny záväzok (ako to namietala v odvolaní žalobkyňa).
14. Ak má viac dlžníkov splniť dlh tomu istému veriteľovi v zásade platí (vo vzťahu k tretím osobám), že každý z nich je povinný plniť podľa výšky svojho podielu, okrem ak v právnom predpise alebo v rozhodnutí súdu nie je ustanovené, alebo účastníkmi dohodnuté, alebo ak z povahy plnenia nevyplýva, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne (porov. § 511 ods. 1 O. z.). Solidarita záväzku teda musí vyplývať z vyššie uvedených skutočností. Súdna prax riešila otázku v súvislosti s rozhodovaním o nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia (v tom čase neoprávneného majetkového prospechu) v rozhodnutí č. 1/1979 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, ako aj v stanovisku uverejnenom pod č. 26/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk. Podľa uvedených záverov platná právna úprava pripúšťala solidaritu plnenia dlžníkov iba v prípadoch, keď je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, že viacerí dlžníci majú tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne. Preto založiť solidárnu povinnosť súdnym výrokom možno iba tam, kde je podložená osobitným ustanovením (§ 138 ods. 2, § 145 ods. 2 a § 173 ods. 2 O. z. v znení do 31.12.1991).
15. Založiť solidárnu povinnosť súdnym výrokom možno tam, kde je podložená osobitným ustanovením zákona. Aby bola založená pasívna solidarita súdnym rozhodnutím, je potrebné vo výroku uviesť, že povinnosť je spoločná a nerozdielna (solidárna). Žalobkyňa žalovala len jedného žalovaného, ako výlučne vecne pasívne legitimovaného účastníka. K založeniu pasívnej solidarity súdnym rozhodnutím nemohlo ani dôjsť, keďže nebol preukázaný vznik pasívnej solidarity na podklade osobitného ustanovenia O. z. .
16. Ustanovenie § 701 ods. 2 O. z. (§ 173 ods. 2 O. z. v znení do 31.12.1991) nebolo v posudzovanej veci osobitným ustanovením v inej časti O. z., ktoré by odôvodňovalo založenie solidárnej povinnosti súdnym výrokom v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Objektívne vzniknutý protiprávny stav (primárny atribút zodpovednostného vzťahu za bezdôvodné obohatenie) sa netýkal spoločného užívania bytu, spoločným prijímaním plnenia bez právneho dôvodu (od žalobkyne, ako výlučnej vlastníčky komplexu nehnuteľností), ale troch osôb, ktoré prijímali a konzumovali plnenie v rozsahu, v akom každý z nich užíval konkrétne časti nehnuteľností, pričom dohoda o tom vyplývala z ich dlhodobého faktického užívania nehnuteľností.
17. Vyporiadanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na úkor vlastníka veci, bolo získané jej neoprávneným užívaním viacerými osobami, sa posudzuje podľa toho, v akom rozsahu povinné osoby nehnuteľnosti užívajú, t. j. zisťovaním prospechu v rozsahu, o ktorý sa na jeho úkor zvýšil majetkový stav obohateného, resp. sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci za normálnych okolností sa tak malo stať.
18. Pasívna solidarita plnenia nebola daná ani predmetom plnenia, ktorá podľa odvolacej námietky žalobkyne vyplývala z povahy predmetu plnenia (samotným nedeliteľným plnením užívacieho práva, ako i nedeliteľným predmetom užívania, a to nedeliteľnými nehnuteľnosťami).
19. Bezdôvodné užívanie cudzej veci viacerými osobami je nepochybne možné na základe ich rozdelenia spôsobu užívania konkrétnej časti cudzej veci. Ak k splneniu záväzku nie je potrebná súčinnosť všetkých dlžníkov, nejedná sa o plnenie poskytované ako celok a vydanie bezdôvodného obohatenia tiež nepredstavuje konanie určitej spoločnej činnosti (kedy by bez súčinnosti jednej z povinných osôb nebolo možné splnenie záväzku). Pritom pre oblasť občianskoprávnych vzťahov platí, že spoločný záväzok s deliteľným plnením sa v pochybnostiach považuje za záväzok delený. Každý z dlžníkov je voči veriteľovi tak povinný plniť len svoj diel a veriteľ na ňom nemôže viac požadovať.
20. Rozsah užívania cudzej veci má potom pre výšku bezdôvodného obohatenia relevantný význam.
21. Ak vznikla niekoľkým dlžníkom povinnosť na deliteľné plnenie, bez preukázania odlišného rozsahu užívania, je potrebné vyvodiť, že dlžníci sú povinní plniť veriteľovi v rovnakom rozsahu.
22. Nedielna podstata práva sa prejavuje nielen pri výkone tohto práva, ale tiež pri jeho zániku. Žalobkyňa postupovala voči jednotlivým osobám užívajúcim predmetné nehnuteľnosti individuálne, a to v súvislosti s ich vyprataním (žaloba o vypratanie smerovala výlučne voči žalovanému), ako i so zrušením trvalého pobytu v predmetnej nehnuteľnosti.
23. Aj odvolacie námietky žalovaného boli vzhliadnuté ako nedôvodné. Poukaz žalovaného na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 43/1999 nebol náležitý. Rozdiel medzi skutkovým stavom v prejednávanej veci a skutkovým stavom v označenom rozhodnutí NS SR (nejednalo sa o judikát) vyjadril v odvolaní sám žalovaný, keď poukázal na samostatné zabezpečenie si bytovej náhrady z jeho strany. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela v nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve rozvedenej manželky, nebol výslovne upravený, riešený len analogickým použitím ustanovenia § 713 ods. 1 O. z., za splnenia predpokladu, že nepriznanie bytovej náhrady by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je potrebné posudzovať vždy komplexne, so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti. Vzhľadom k tomu, že bytovú potrebu si žalovaný vyriešil sám a predmetné nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobkyne dobrovoľne vypratal, nebol preukázaný vznik nároku žalovaného na zabezpečenie bytovej náhrady po rozvode strán konania. Odvolací súd opakovane konštatuje, že práve s ohľadom na správanie žalovaného, jeho oprávnenosť dovolávať sa aplikácie ustanovenia § 3 O. z. (žalovaná sa v predmetnom dome nezdržiavala od 15. marca 2009,
práve vzhľadom na incident so žalovaným, ktorého vyzývala na vypratanie nehnuteľnosti, ako aj vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný zvažoval). Avšak ani v prípadoch zabezpečovania bytovej náhrady rozvedenému manželovi po zániku manželstva, uvedená skutočnosť nelegitimuje rozvedeného manžela k bezplatnému užívaniu objektu pôvodného spoločného bývania. Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby mal na to právny dôvod. Preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel bezdôvodné obohatenie vydať. Prejednávaná vec bola preto rozhodnutá v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou.
24. Takéto konštatovanie je opodstatnené aj v prípade poukazu žalovaného na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 319/2008, ktoré sa týka právnej spôsobilosti predmetu nájmu. Prenechanie stavby, na ktorú nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie do nájmu, by mohlo mať, podľa záverov uvedeného rozhodnutia, za následok vznik práva nájomcu na náhradu škody, zmluvnú pokutu, odstúpenie od zmluvy, alebo zľavu z nájomného. Týmto spôsobom sa sankcionuje uzatváranie zmluvných vzťahov ohľadom nespôsobilého predmetu nájmu.
25. V prejednávanej veci bol však predmetom konania mimozmluvný záväzok. Nebol daný dôvod zaoberať sa zákonom stanovenými požiadavkami na predmet zmluvných vzťahov. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie má objektívny charakter a k vzniku bezdôvodného obohatenia, teda protiprávneho stavu, môže dôjsť aj bez vôle zúčastnených subjektov.
26. Nesporne dlhodobé užívanie predmetných nehnuteľností za trvania manželstva a tiež po jeho zániku, preukazuje faktickú spôsobilosť užívania nehnuteľností (ktorú výslovne tvrdil v jednotlivých súdnych konaniach sám žalovaný). Pre vznik bezdôvodného obohatenia, ako objektívnej zodpovednosti za protiprávny stav, sa preto nevyžadovalo kolaudačné rozhodnutie. Nespôsobilosť predmetu nájmu v dôsledku absencie kolaudačného rozhodnutia stavby, nepostačovala sama o sebe na popretie výšky bezdôvodného obohatenia (ktorá bola žalovaným označená ako abstraktný údaj s poukazom na uvedené rozhodnutie NS SR). Podľa ustálenej súdnej praxe výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá obvyklému nájomnému, ktoré by užívateľ bol povinný uhradiť vlastníkovi nehnuteľnosti. Vychádza sa pritom z hodnoty obvyklého nájomného v danom čase a na danom mieste, vynakladané za užívanie obdobných nehnuteľností.
27. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaniami žalobkyne i žalovaného ako vecne správne potvrdil.
28. Súd prvej inštancie citoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP o čiastočnom úspechu jednej strany sporu, v ktorom prípade súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Z dôvodu, že pomer úspechu a neúspechu strán konania však nebol rovnaký, nemohol obstáť výrok súdu prvej inštancie, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
29. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nekvantifikoval pomer úspechu a neúspechu strán konania. Nepreskúmateľnosť a neúplnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tejto časti, mala potom za následok absenciu argumentačného základu, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.
30. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov.
31. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom).
32. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Záver o pomere úspechu strán v konaní mohol súd prvej inštancie urobiť len za predpokladu argumentačného základu, odôvodňujúceho jeho výpočet (po kvantifikovaní pomeru úspechu strán v konaní, ku ktorému nedošlo).
33. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
34. Nesprávnym procesným postupom v tejto časti súd prvej inštancie znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a pre tento nedostatok, vzhľadom na absenciu argumentačného základu, odvolací súd rozhodnutie nemohol preskúmať.
35. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať podľa relevantných ustanovení CSP o náhrade trov konania, avšak so zachovaním všetkých procesných práv, ktoré stranám konania prináležia, v súvislosti s ich nárokmi na náhradu trov konania. Bude pritom nutné rešpektovať základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov.
36. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, len ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Aplikácia tohto ustanovenia však musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a mať výnimočný charakter. Súd skúma, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potom potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania prihliadnuť, pričom tieto osobitné okolnosti musia byť náležite konkretizované, so zhodnotením dopadu na obidve procesné strany.
37. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia súd prvej inštancie preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery. V prípade čiastočného úspechu strany v konaní, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, pričom výpočet pomeru úspechu a neúspechu jednotlivých strán (následne výšky náhrady trov konania) náležite kvantifikuje a zdôvodní. Stranám konania dá odpoveď, aby vyriešenie konkrétnej právnej otázky bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
38. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
39. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.