Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/291/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu (žalobkyne): P. M., nar. XX.X.XXXX, bytom A., X. XX, zastúpená: Mgr. Elena Szabóová, advokátka Advokátskej kancelárie so sídlom Nové Zámky, Hlavné nám. 7, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 28. marca 2017, č. k. 15C/312/2013, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Komárno (do 30.06.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 28.03.2017, č. k. 15C/312/2013 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa žalobou doručenou súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 98 600 € s príslušenstvom, ktoré požadoval titulom náhrady škody spôsobenej jednak nesprávnym úradným postupom a jednak nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (ďalej i nesprávny postup a nezákonné rozhodnutie). 2.2. Uvedeným nesprávnym postupom a nezákonným rozhodnutím, ktoré sa obe týkajú konania ORP-852/OEK-KN-2010 (ďalej i trestné konanie), mala byť žalobcovi spôsobená škoda za nesprávny úradný postup vo výške 49 300 €, ktorá pozostávala z majetkovej ujmy 1300 € a nemajetkovej ujmy nasledovne: za porušenie príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku 3500 €, za porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy SR 3500 €, za porušenie č1.13 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 16 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 19 ods. 2 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 19 ods. 3 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 152 ods. 4 Ústavy SR 3500 €, za porušenie zákonom zaručených práv na prípravu na pojednávanie 5000 €, za psychicky nátlak 5000 €, za vydieranie 5000 €, za prenasledovanie a perzekúciu z moci úradnej 5000 €.

2.3. Z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia v predmetnom konaní ORP-852/OEK-KN-2010, mala byť žalobcovi spôsobená škoda vo výške 49 300 €, ktorú vyčíslil nasledovne: majetkovú ujmu vo výške 1300 € a nemajetkovú ujmu, ktorú vyčíslil za porušenie príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku 3500 €, za porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 3500 €, za porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy SR 3500 €, za porušenie č1.13 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 16 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 19 ods. 2 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 19 ods. 3 Ústavy SR 3500 €, za porušenie čl. 152 ods.

4 Ústavy SR 3500 €, za porušenie zákonom zaručených práv na prípravu na pojednávanie 5000 €, za psychicky nátlak 5000 €, za vydieranie 5000 €, za prenasledovanie a perzekúciu z moci úradnej 5000 €.

3.1. Žalobca uviedol, že nárok na náhradu škody vyplýva z postupu orgánov činných v trestnom konaní (ďalej aj OČVTK) v konaní ČVS: ORP-852/OEK-KN-2010, kde postupom OČVTK boli práva žalobcu porušené tým spôsobom, že bol nútený strpieť úkony polície a tohto orgánu, ktoré sa jednoznačne dotkli jeho občianskych práv. Má za to, že spôsobom, akým bolo toto konanie vedené jednoznačne sa ho dotklo, a to z dôvodu, že jednak bol nútený proti svojej vôli sa podrobovať úkonom polície, a ak sa im nepodrobil, tak mu opakovane boli ukladané sankcie, poriadkové pokuty. V uvedenom konaní mu boli trikrát nezákonne uložené poriadkové pokuty, pričom nezákonnosť videl v tom, že tieto rozhodnutia boli vždy zrušené vyšším orgánom, ba dokonca Generálnym prokurátorom SR. Napáda celé trestné konanie, ktorá sa podľa jeho názoru nemalo vôbec začať, trestné oznámenie malo byť odmietnuté ,resp. inak ukončené podľa § 197 Tr. poriadku, a v tom prípade by podľa názoru žalobcu neprišlo k žiadnym zásahom.

3.2. Žalobca poukázal i na ľudskú stránku celej veci, keď osobitne na dedine, kde každý každého pozná sú opakované návštevy polície u konkrétneho obyvateľa spôsobilé zasiahnuť do verejnej mienky tým spôsobom, že táto osoba je vnímaná ako páchateľ trestnej činnosti, prípadne ako osoba, ktorá sa dopúšťa konaní nezlučiteľných so zákonom. Tejto konotácii je aj zrušenie rozhodnutia (rozhodnutí) a aj samotné zastavenie trestného stíhania bezpredmetné, pretože o tomto rozhodnutí sa na rozdiel od výjazdu policajnej hliadky verejnosť nedozvie. Označeným konaním a rozhodnutiami došlo k zásahom do práv žalobcu v intenzite presahujúcej mieru ktorú je ako občan povinný tolerovať a znášať a takéto prekročenie (exces) je zároveň splnením a preukázaním, tak nesprávnosti úradného postupu ako aj nezákonnosti rozhodnutí.

3.3. Medzi porušením povinnosti štátneho orgánu a uplatňovaným nárokom je daná priama príčinná súvislosť, keďže polícia nevyhľadávala žalobkyňu i z iných dôvodov (mimo označeného konania ČVS: ORP-852/OEK-KN-2010), ukladané povinnosti žalobcovi majú rovnako priamy súvis s týmto konaním, a tak isto aj zhromažďovanie údajov o majetku a osobných pomeroch žalobcu. Rovnako aj konanie ČVS: ORP-852/OEK-KN-2010 v ktorom OČVTK zásadne prekročili lehoty na ukončenie vyšetrovania a aj k tomuto pochybeniu došlo len v tomto konaní, čiže takéto nesprávne konanie zakladá a preukazuje nesprávny úradný postup, preto žalobca tvrdí, že nárok je dôvodný. Podľa tvrdenia žalobcu, od uvedeného trestného stíhania sa zhoršil zdravotný stav žalobcu, podlieha nervozite a obavám z prenasledovania políciou, a to pri návšteve inštitúcií: napr. súdu, ale aj pri bežných činnostiach či pohybe na ulici.

4. K výpočtu uplatnenej majetkovej ujmy, žalobca uviedol, že táto je vypočítaná na základe minimálnej mzdy a počtu dní, jedná sa o rok 2011, kde min. mzda je 317,- € mesačne, t.j. 10,422 € /deň, v roku 2012 bola min. mzda 327,- €/ mesiac, t.j. 10,751 €/deň a na rok 2013 bola minimálna mzda 338,- €, t.j. 11,11 €/deň.

5.1. Vykonaným dokazovaní súd prvej inštancie zistil, že na OR PZ Komárno sa začalo trestné stíhanie P.od ORP-852/OEK-KN-2010 na základe podnetu jej brata G., ktoré bolo uznesením ORPZ Komárno zo dňa 7.1.2011 odmietnuté. Voči tomuto uzneseniu podal sťažnosť oznamovateľ a následne Krajská prokuratúra Nitra dňa 14.6.2011 vydala pokyn 1Kn 181/2011 Okresnej prokuratúre Komárno, aby vo veci začala trestné stíhanie pre prečin podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona. Okresná prokuratúra Komárno prípisom zo dňa 21.6.2011 vydala pokyn 1Pn 29/11-9, ktorým uložila pokyn začať trestné stíhanie pre prečin podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením ORP-852/OEK-KN-2010 zo dňa 24.11.2011 začal vyšetrovateľ OR PZ Komárno trestné stíhanie pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona, ktoré uznesenie bolo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti uznesením Okresnej prokuratúry Komárno 1Pv 559/2011-5 zo dňa 1.12.2011 (vyšetrovací spis, uznesenie ORP-852/OEK- KN-2010-Fu zo dňa 31.5.2013 prvý odsek odôvodnenia).

5.2. Uznesením ORP-852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 6.6.2012 vyšetrovateľ ORPZ Komárno uložil P. M. poriadkovú pokutu vo výške 500 €, pričom v uznesení poukázal na ustanovenie § 127 Trestného poriadku a § 70 Trestného poriadku, menovaná osoba sa nedostavila riadne na výsluch dňa 27.2.2012 a 11.5.2012, hoci naň bola riadne predvolaná a svoju neúčasť dostatočne neospravedlnila. Predmetné uznesenie napadla sťažnosťou P. a Okresná prokuratúra Komárno uznesením 1Pv 559/2011-12 zo dňa

21.6.2012 zrušila uznesenie ORP-852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 6.6.2012 a vrátila vec vyšetrovateľovi, aby vo veci konal a opätovne rozhodol.

5.3. Uznesením ORP-852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 22.8.2012 vyšetrovateľ ORPZ Komárno uložil P. M. poriadkovú pokutu vo výške 500 €, nakoľko sa nedostavila na základe riadneho písomného predvolania k výsluchu svedka dňa 27.2.2012 a 11.5.2012 a svoju neúčasť na výsluchu neospravedlnila. Uvedené uznesenia napadla sťažnosťou P. M.. Okresná prokuratúra Komárno uznesením 1Pv 559/2011-16 zo dňa 18.9.2012 zamietla sťažnosť P. M., pretože sťažnosť nebola dôvodná. Generálny prokurátor SR uznesením XV/2 Pz 143/12-4 zo dňa 14.12.2012 zrušil uznesenie Okresnej prokuratúry Komárno 1Pv 559/2011-16 zo dňa 18.9.2012 a uznesenie vyšetrovateľa ORP-852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 22.8.2012 z dôvodu porušenia zákona, ktoré Generálny prokurátor SR vzhliadol v predčasnom určení výšky poriadkovej pokuty, bez skúmania majetkových pomerov svedkyne P. M., pričom však v uznesení konštatoval ,okrem iného , že „ ...Písomné námietky svedkyne zo dňa 23. februára 2012 a 11. mája 2012, ktorými svedkyňa považovala za nedôvodné jej predvolávanie ako svedkyne, pretože nevedela o aké konanie sa jedná, nie je možné považovať za dostatočné ospravedlnenie, tak ako to má na mysli príslušné ustanovenie Trestného poriadku. Svedkovi v žiadnom prípade neprislúcha, aby akýmkoľvek spôsobom určoval opodstatnenosť či dôležitosť svojho výsluchu. Toto prislúcha v danom štádiu konania výlučne orgánu činnému v trestnom konaní. ktorého predvolaniu je každý svedok povinný sa podrobiť.... Nakoľko sa svedkyňa P. M. opakovane, bez riadneho a dostatočného ospravedlnenia k výsluchom nedostavila, boli splnené všetky zákonné podmienky na postup podľa § 70 odsek 1 Trestného poriadku....“

5.4. Napokon vyšetrovateľ uznesením ORP-852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 27.2.2013 uložil P. M. poriadkovú pokutu vo výške 400 €, z dôvodu nedostavenia sa na výsluch dňa 27.2.2012 a 11.5.2012, pričom riadne svoju neúčasť na výsluchoch neospravedlnila, keď vyšetrovateľ po zohľadnení majetkových pomerov menovanej rozhodol o uložení poriadkovej pokuty vo výške nižšej ako predtým. Uvedené uznesenie opäť napadla sťažnosťou P. M..

5.5. Uznesením ORP-852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 31.5.2013 vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, a to najmä z dôvodu, že oznamovateľ G. U. X. bol v konaní 1T/19/2003, ktoré prebiehalo na OS Komárno uznaný za vinného zo spáchania trestného činu, ktorý oznámila P. M. na Generálnej prokuratúre SR, teda sa nedopustila trestného činu krivého obvinenia.

6. Dňa 12.7.2013 Ministerstvo Vnútra SR odpovedalo na žiadosť P. M. o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody, pričom Ministerstvo vnútra SR vykonalo zápornú odpoveď s tým, že činnosťou vyšetrovateľa škoda spôsobená nebola.

7. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení § § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinný od 1.1.2011 do 31.12.2012 (ďalej aj zákon o zodpovednosti za škodu) .

8.1. Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je občiansko-právnou zodpovednosťou osobitného druhu upravenou samostatným zákonom, ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie a nemožno sa jej zbaviť.

8.2. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej mocí alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré predpoklady musia byť všetky splnené kumulatívne, sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou a skutočnosť, že škoda nebola spôsobená orgánom územnej samosprávy pri výkone samosprávy. Existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, ako aj existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou (eventuálne nemajetkovou ujmou) musí preukázať žalobca.

9.1. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje pojem „nezákonné rozhodnutie“. Definícia nezákonného rozhodnutia spravidla ani nie je potrebná, keďže súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím, ktorým príslušný orgán zrušil alebo zmenil pre nezákonnosť rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bola škoda spôsobená.

9.2. Rozhodnutím orgánu verejnej moci sa rozumie rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní resp. civilnom sporovom konaní, civilnom mimo sporovom konaní, správnom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže založiť tak rozhodnutie orgánu verejnej moci vo veci samej, ako aj rozhodnutie procesnej povahy (napr. rozhodnutie o prerušení konania), rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré má konštitutívny charakter, ako aj rozhodnutie deklaratórneho charakteru.

10.1. Zákonodarca (v snahe postihnúť čo možno najväčší okruh pochybení orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci) z toho istého dôvodu, kvôli ktorému nevymedzil „nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci“, nepristúpil ani k definícii „nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci“, a prenechal tak pole právnej vede a judikatúre; zákonodarca v zákone č. 514/2003 Z. z. len príkladom uviedol pochybenia orgánu verejnej moci, ktoré spadajú pod „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“. Ako príklady nesprávneho úradného postupu zákonodarca uvádza porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní.

10.2. Za nesprávny úradný postup orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci teda nemožno považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán, resp. orgán verejnej moci pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané neskôr, v inej podobe či za iných okolností (Rozsudok NSSR 6Cdo 115/2010 zo dňa 31.5.2011).

10.3. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť daná len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci - výnimku z tohto pravidla potom upravuje § 6 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z., presnejšie k jeho § 6 návrh zákona stanovil vo všeobecnosti tri základné podmienky, pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym, resp. nezákonným rozhodnutím, a to: protiprávnosť rozhodnutia, právoplatnosť rozhodnutia a vyčerpanie opravných prostriedkov.

11.1. Autentický výklad zákona č. 514/2003 Z.z. je teda pokiaľ ide o požiadavku právoplatnosti rozhodnutia orgánu štátu ako jednu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu jednoznačný. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže teda založiť len také rozhodnutie orgánu štátu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pričom základom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je len tá časť rozhodnutia, ktorá nadobudla, právoplatnosť. Nemožno sa teda domáhať nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci.

11.2. Výnimku z pravidla, že zodpovednosť za škodu pôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže založiť len právoplatné rozhodnutie, upravuje § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. - ide o prípady, keď bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť; ďalšia výnimka zo spomínaného pravidla je uvedená v § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. - ide o prípady, keď škoda je spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc. Súd v konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci nie je oprávnený skúmať ako predbežnú otázku zákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda. Podľa Najvyššieho súdu SR, „všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámca správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR MCdo 58/01)

11.3. Pokiaľ rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, nie je príslušným orgánom zrušené, platí prezumpcia jeho správnosti. Ako sa vyjadril Najvyšší súd SR vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné, a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho

nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav (rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Cdo/115/2010 zo dňa 31.5.2011)

12.1. Súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu taktiež nie je oprávnený skúmať zákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené rozhodnutie orgánu štátu, ktorým mala byť škoda spôsobená; súd si však v tomto konaní musí uvedomiť, že zrušenie rozhodnutia orgánu štátu, ktorým mala byť spôsobená škoda, nemusí nevyhnutne znamenať, že príslušný orgán mal vydať rozhodnutie v prospech toho, kto si v tomto súdnom konaní uplatňuje právo na náhradu škody.

12.2. Pokiaľ ide o požiadavku vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitných predpisov proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým mala byť škoda spôsobená, okruh riadnych opravných prostriedkov vyplýva z právnych predpisov, ktoré upravujú konanie, v ktorom bolo vydané predmetné rozhodnutie. Riadnym opravným prostriedkom sa rozumie spravidla opravný prostriedok proti neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci - napríklad odvolanie.

13. V danom prípade sa žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného k náhrade škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v konaní ORP-852/OEK-KN-2010, ktoré bolo vedené na ORPZ Komárno. Súd sa v prvom rade zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného, nakoľko tento ju spochybnil s poukazom na tú skutočnosť, že mala byť žalovaná Generálna prokuratúra SR, keďže nie je zrejmé z koho činnosti došlo ku vzniku ujmy, škody, ktorá sa uplatňuje v tomto konaní, lebo polícia resp. vyšetrovateľ konal na pokyn prokurátora. Podľa názoru súdu je pasívna legitimácia žalovaného daná, keďže primárne požaduje žalobca náhradu škody ako i vznik samotnej škody vidí v konaní OR PZ, ako aj vyšetrovacích orgánov. Rovnako tak podľa názoru súdu nie je naplnené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zákona o zodpovednosti za škodu, nakoľko škoda nevznikla resp. nemala vzniknúť konaním prokuratúry, ale práve úkonmi polície, a to bez ohľadu na to či dala prokuratúra pokyn k úkonu. Predmetné ustanovenie podľa názoru súdu zohľadňuje zodpovednosť prokuratúry práve vtedy, ak škoda vznikne priamo v súvislosti s úkonom prokuratúry.

14. Žalobca podľa názoru súdu žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu bola spôsobená škoda či už majetková alebo nemajetková. K uplatnenej výške majetkovej ujmy a k výpočtu uvedenému žalobcom uviedol, že takáto škoda nijako žalobcovi vzniknúť nemohla, pretože žalobca je od roku 1996 na invalidnom dôchodku (zápisnica z 18.3.2016), a teda rátať majetkovú ujmu zo mzdy a z dní, ktoré by v rokoch kedy prebiehalo konanie ORP-852/OEK-KN-2010 mohla odrobiť, je úplne irelevantné, keďže žalobca od roku 1996 nepracuje a je na invalidnom dôchodku. Poukázal na skutočnosť, že jediná škoda, ktorá tak v konaní mohla žalobcovi vzniknúť je škoda, ktorá by súvisela so zaplatením poriadkovej pokuty, avšak túto žalobca vôbec neuhradil (výpoveď žalobcu na pojednávaní 18.3.2016).

15. K výške nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil súd uviedol, že vznik takejto ujmy nebol v konaní preukázaný, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu v súvislosti s konaním ORP-852/OEK- KN-2010 vznikla nejaká nemajetková ujma, nepreukázal, že konaním polície či vyšetrovateľa by sa bola preukázala na jeho osobnom, sociálnom živote, či v iných nemajetkových sférach života.

16. K uplatneniu nemajetkovej ujmy za porušenie jednotlivých článkov ústavy súd poznamenal, že čl. 2 nemohol byť porušený, nakoľko orgány konali iba na základe zákona a v medziach, ktoré im zákon ukladá. Článok 16 nemohol byť porušený z dôvodu, že nedotknuteľnosť osoby bola zachovaná, lebo zákon oprávňuje políciu i k istým zásahom do osobnej sféry tej ktorej osoby. Všetky žalobcom uvedené tvrdenia o porušení článkov Ústavy SR sú irelevantné, ak orgány konali v súlade so zákonom.

17. V danom prípade súd konštatoval, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom jeden zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, a to vznik škody, spolu s tým nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, nakoľko ak nevznikla škoda, tak nemôže byť daná ani príčinná súvislosť. Čiže z daného teda vyplýva, že ak nepreukázal žalobca všetky predpoklady vzniku zodpovednosti, čo v danom prípade nepreukázal, potom žalovaný nenesie zodpovednosť za vznik škody.

18. K namietanému nezákonnému rozhodnutiu uviedol, že nemohlo ísť o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože k tejto zodpovednosti sa vyžaduje v zmysle § 6 zákona o zodpovednosti za škodu existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené pre jeho nezákonnosť, čo v danom prípade vo veci absentuje. Ani v jednom prípade vyšší orgán nekonštatoval, že niektoré zo žalobcom napádaných uznesení vyšetrovateľa OR PZ Komárno by bolo zrušené pre nezákonnosť. Uvedené uznesenia boli zrušené z dôvodu absencie či už riadneho odôvodnenia, alebo absencie zistenia skutkového stavu najmä ohľadne príjmu a pomerov žalobcu , ktorý v konaní pred OR PZ vystupoval ako svedok. Konštatovanie nezákonnosti (protiprávnosti) rozhodnutia vyšším orgánom zakladá jeden zo základných predpokladov na vznik zodpovednosti za škoda spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Obdobne sa vyjadril i Najvyšší súd SR v rozsudku 6Cdo/115/2010 zo dňa 31.5.2011, keď konštatoval, že vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné, a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia. Ak zákonnosť resp. nezákonnosť rozhodnutia konštatovaná nebola, súd nemá oprávnenie skúmať túto otázku v tomto konaní, a preto nie je možné priznať nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Na potvrdenie svojich tvrdení v danej súvislosti súd poukázal i na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 437/2008 zo dňa 27.11.2008.

19. K namietanému nesprávnemu úradnému postupu v konaní ORP-852/OEK-KN-2010 súd uviedol, že okrem už spomenutého nepreukázania vzniku škody a príčinnej súvislosti ako základného predpokladu na priznanie nároku na náhradu škody, nebol v konaní ORP-852/OEK-KN-2010 vykonaný taký postup , ktorý javí známky nezákonnosti, resp. nesprávnosti, čo vyplýva i z uznesenia Generálneho prokurátora SR v danej veci, a to z uznesenia XV/2 Pz 143/12-4 zo dňa 14.12.2012, v ktorom konštatoval, že „ ...Písomné námietky svedkyne zo dňa 23. februára 2012 a 11. mája 2012, ktorými svedkyňa považovala za nedôvodné jej predvolávanie ako svedkyne, pretože nevedela o aké konanie sa jedná, nie je možné považovať za dostatočné ospravedlnenie, tak ako to má na mysli príslušné ustanovenie Trestného poriadku. Svedkovi v žiadnom prípade neprislúcha, aby akýmkoľvek spôsobom určoval opodstatnenosť či dôležitosť svojho výsluchu. Toto prislúcha v danom štádiu konania výlučne orgánu činnému v trestnom konaní. ktorého predvolaniu je každý svedok povinný sa podrobiť.... Nakoľko sa svedkyňa P. M. opakovane, bez riadneho a dostatočného ospravedlnenia k výsluchom nedostavila, boli splnené všetky zákonné podmienky na postup podľa § 70 odsek 1 Trestného poriadku....“ Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nešlo o nezákonnosť postupu orgánu štátu resp. o nesprávny úradný postup.

20. V závere odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal najmä na tú skutočnosť, že žalobca v konaní nepredložil také prostriedky procesného útoku, neuviedol také skutkové tvrdenia a vykonaným dokazovaním nebol preukázaný tak skutkový stav veci, že by preukázal žalobca vznik škody a spolu s tým i príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním (t.j. nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím), nepreukázal splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu škody, preto žalobu žalobcu zamietol. V neposlednom rade súd poukázal i na tú skutočnosť, že sám žalobca si do značnej miery môže za to, že trestné konanie voči jeho osobe bolo vedené ,resp. sa musel zúčastniť trestného konania, keď sám žalobca svojim predchádzajúcim správaním (mnohonásobné súdne konania, spory s bratom) dal podnet na konanie. Je nepochybné, že konanie žalobcu v rámci trestného konania (konanie ORP-852/OEK-KN-2010) bolo nezodpovedné a bez ohľadu na všetky skutočnosti sa žalobca mal zúčastniť a dostaviť na výsluch, čím by predišiel ukladaniu pokút ako aj inému konaniu zo strany štátnych orgánov , nanajvýš keď nemala úplne odôvodnené dôvody neúčasti.

21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 k § 255 ods. 1 a žalovanému, ktorý mal v konaní úplný úspech, súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Úplný úspech žalovaného spočíval v tom, že žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá.

22.1. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie s poukazom na ust. § 365 ods. 1 a § 366 CSP, konštatujúc, že argumentácia súdu o odôvodnení výroku rozhodnutia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nereaguje na podanú žalobu. Dôkazy sú v súdnych spisoch, ktoré žalobkyňa navrhla pripojiť a oboznámiť, keďže v nich sú listinné dôkazy preukazujúce dôvodnosť žaloby, avšak súd tento dôkaz nevykonal a nereagoval na prednesy účastníkov na pojednávaní, v podanej žalobe, iných písomnostiach a prednesoch.

22.2. Ak súd tvrdí, že nemohlo ísť o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko k tejto zodpovednosti sa vyžaduje v zmysle § 6 zákona o zodpovednosti za škodu existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené pre jeho nezákonnosť, čo v danom prípade absentuje, výslovne tým ignoruje rozhodnutie Generálneho prokurátora SR, ktorý uznesením XV/2 PZ 143/12-4 zo dňa 14.12.2012 zrušil uznesenie OP Komárno a uznesenie vyšetrovateľa práve z dôvodov porušenia zákona. Ak bolo právoplatné rozhodnutie zrušené pre porušenie zákona, nemôže súd konštatovať, že absentuje rozhodnutie porušujúce zákon, resp. rozhodnutie nezákonné bez toho, aby tým zároveň popieral objektívnu realitu preukázanú listinnými dôkazmi v tomto konaní.

23.1. Konanie OR PZ Komárno pod č. ORP-852/OEK-KN-2010 je konaním o dvoch rôznych skutkoch a z rôzneho časového obdobia pod tým istým číslom, čo je administratívnym nezmyslom a samotná táto skutočnosť zakladá zákonnú zodpovednosť za nesprávny úradný postup.

23.2. Ak súd konštatuje, že trestné stíhanie pre prečin krivého obvinenia začal vyšetrovateľ 24.11.2011, nevysporiadal sa aj s následným faktom, že toto uznesenie bolo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti uznesením OP Komárno 1Pv/559/2011 z 1.12.2011, a teda v čase, kedy mal vyšetrovateľ uložiť žalobkyni poriadkovú pokutu (6.6.2012), trestné stíhanie začaté nebolo. Keďže žalobkyňa nemala v konaní procesné postavenie obvinenej, trestné stíhanie bolo začaté vo veci a nie proti osobe a o dôvodnosti trestného stíhania dostatočne vypovedá rozhodnutie, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené.

24. Nie je zrejmé, prečo súd označuje žalobkyňu ako „žalobcu“ a vyjadruje sa o nej v mužskom rode- hoci táto skutočnosť nemá dosah na správnosť rozhodnutia, je povinnosťou súdu rešpektovať aj osobu strany sporu a jej dôstojnosť, a to aj správnym označením. Súd sa nezaoberal tým, že aj keď bolo trestné stíhanie začaté pre prečin krivého obvinenia, pod rovnakým číslom vyšetrovacieho spisu bola žalobkyňa predvolávaná na úkony vo veci inak právne označenej, a ani so skutočnosťou, ako by tieto veci mali súvisieť.

25. Žalobkyňa neodmietala účasť na vyšetrovacom kone, žiadala však o objasnenie, o aké konanie sa v konkrétnom prípade jedná, a to aj z dôvodu, aby sa na procesný úkon mohla riadne pripraviť. Ak súd tvrdí, že sa žalobkyňa z neúčasti na procesných úkonoch neospravedlnila, je v tejto časti odôvodnenie v rozpore s obsahom samotného základného aj aktuálneho súdneho spisu. Aj osoba, ktorá je vypočúvaná v procesnom postavení svedka, má zákonne zaručené právo korešpondujúce so zákazom autoakuzácie. V danom prípade poškodená nemohla byť vypočutá ako svedkyňa o tom, o čom ani nevedela a nebola informovaná, a zároveň ako obvinená či podozrivá by mala iné práva ako svedok alebo svedok - poškodený, ktoré práva však konajúcim orgánom rešpektované neboli, čo tiež zakladá existenciu nesprávneho úradného postupu ako aj nezákonných rozhodnutí.

26.1. Súd sa nevysporiadal s tvrdeniami žalobkyne namietajúcimi nesprávnosť úradného postupu, napríklad výzva vyšetrovateľa na plnenie (zaplatenie pokuty) pod hrozbou exekúcie v štádiu trestného stíhania, v ktorom bolo rozhodnuté o uložení povinnosti zaplatiť pokutu zrušené.

26.2. Žalobkyňa zásadne protestuje proti tvrdeniu súdu v bode 12 na strane 14 odôvodnenia „ že si žalobca do značnej miery môže za to, že trestné konanie voči jeho osobe bolo vedené resp. že sa musela zúčastniť trestného konania, keď žalobca svojim predchádzajúcim správaním (mnohonásobné súdne konania, spory bratom) dal podnet na konanie“. Tvrdenie súdu nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a súd ním priamo popiera právo fyzickej osoby domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou; popiera evidentný fakt, že žalobkyňa nebola do dnešného dňa uznaná za vinnú, a to ani neprávoplatne, zo spáchania trestného činu. Kým žalobkyňa využívala na ochranu svojich práv výhradne legitímne postupy, sama bola zo strany svojho brata (oznamovateľ) vystavená brachiálnemu násiliu intenzity trestného činu.

27.1. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je z veľkej časti vo všeobecnej rovine teoretických úvah, bez prihliadnutia na osobitnosti konkrétneho prípadu a bez riadnej odpovede na žalobný návrh a jednotlivé tvrdenia žalobkyne, ba dokonca hľadá oporu v dôvodovej správe k zákonu z roku 1930, ktorý okrem toho, že nie je zákonom platným a účinným, a preto nemá pre rozhodovanie relevanciu, reflektoval zásadne odlišnú spoločenskú situáciu a všeobecné pomery.

27.2. Tvrdenia a úvahy súdu z pohľadu podanej žaloby a skutočného stavu veci sú aj bez opory vo vykonanom dokazovaní, v rozpore aj s obsahom príslušných spisových materiálov, ktoré sú súdu známe. Žalobkyňa opätovne poukázala aj na § 6 ods. 4 a § 16 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z.

27.3. Súd sa vyslovil, že čas osoby, ktorá nie je zamestnaná a ani jej dôstojnosť nemajú žiadnu cenu a hodnotu. Je právom súdu modifikovať výšku uplatneného nároku, priznať len jeho časť a pod., tvrdiť však, že osoba so zníženou pracovnou schopnosťou (invalidný človek) je zároveň osobou, ktorá nemôže utrpieť ani žiadnu majetkovú ujmu, ani žiadnu nemajetkovú ujmu, je nielen znevážením osoby žalobkyne, ale potenciálne aj všetkých osôb so zdravotným postihnutím.

28.1. Z uplatnených nárokov sa súd vyjadruje len k tvrdenej nemožnosti porušenia práva podľa čl. 2 Ústavy SR, ktorý podľa súdu porušený byť nemohol, lebo „orgány konali na základe zákona a v medziach, ktoré im zákon ukladá“. Nuž, ak by to tak bolo, nebol by dôvod na zrušenie rozhodnutí OP Komárno a vyšetrovateľky OR PZ Komárno generálnym prokurátorom pre nezákonnosť.

28.2. K porušeniu čl.16 Ústavy SR sa vyslovil súd, že neprišlo k zásahu do nedotknuteľnosti osoby. Je pravdou, že existuje zákonná licencia orgánov verejnej moci na zásah do osobnej sféry občanov, osôb, avšak táto licencia je zároveň obmedzená „nevyhnutnosťou“, dôvodnosťou a primeranosťou takéhoto zásahu, ktorú nie je možné, pri komplexnom posudzovaní veci oddeliť od základných práv občana. S ostatnými namietanými porušeniami sa súd nevysporiadal ani náznakom, a preto žalobkyňa nezískala z odôvodnenia rozsudku žiadnu vedomosť o dôvodoch, ktoré viedli súd k zamietajúcemu rozhodnutiu vo vzťahu k týmto uplatneným nárokom. Poukázala tiež na zásadnú rozdielnosť odôvodnenia rozsudku v jeho písomnej forme od odôvodnenia rozsudku po jeho vyhlásení, čo je možné preukázať porovnaním písomného vyhotovenia rozsudku so zvukovým záznamom z pojednávania.

29. Žalobkyňa trvá na podanej žalobe v plnom rozsahu, rovnako aj na svojich písomných vyjadreniach, žiadostiach, návrhoch, námietkach a podaniach, ako aj na prednesoch na pojednávaniach a žiada Krajský súd v Nitre, aby rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 15C/312/2013-177 zo dňa 28.3.2017 zrušil v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 30. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne prezentoval svoj názor k skutkovým okolnostiam, k údajnému nezákonnému rozhodnutiu, k údajnému nesprávnemu úradnému postupu, k údajnému vzniku škody a k údajnému vzniku nemajetkovej ujmy.

31.1. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti poukázal na to, že trestné stíhanie žalobkyne vedené na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Komárne (ďalej len „OR PZ v Komárne“) pod č. ORP-852/OEK-KN-2010 bolo začaté na základe podnetu oznamovateľa- brata žalobkyne G.. a dňa 07.01.2011 bolo odmietnuté. Na základe pokynu Krajskej prokuratúry Nitra zo dňa 14.06.2011 č. Kn 181/2011 a následne pokynu Okresnej prokuratúry Komárno zo dňa 21.06.2011 č. 1Pn 29/11-9 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona.

31.2. Nakoľko v predmetnom trestnom stíhaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Komárne pod č. ORP--852/OEK-KN-2010 bolo potrebné vypočuť svedka- žalobkyňu, vyšetrovateľ OR PZ v Komárne uznesením č. ORP--852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 06.06.2012 uložil žalobkyni poriadkovú pokutu vo výške 500 € z dôvodu, že sa nedostavila na výsluchy dňa 27.02.2012 a 11.05.2012, hoci na ne bola riadne a včas predvolaná a svoju neúčasť na výsluchoch dostatočným spôsobom neospravedlnila. Žalobkyňa toto uznesenie napadla sťažnosťou a Okresná prokuratúra Komárno napadnuté uznesenie zrušila uznesením č. 1Pv 559/2011-12 zo dňa 21.06.2012 a vec vrátila vyšetrovateľovi na opätovné rozhodnutie.

31.3. Žalobkyni bola opakovane uložená poriadková pokuta vo výške 500 € uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Komárne č. ORP--852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 22.08.2012 z dôvodu, že sa nedostavila na výsluchy dňa 27.02.2012 a 11.05.2012, hoci na ne bola riadne a včas predvolaná a svoju neúčasť na výsluchoch dostatočným spôsobom neospravedlnila. Aj toto uznesenie žalobkyňa napadla sťažnosťou, ktorú Okresná prokuratúra Komárno uznesením č.1Pv 559/2011-16 zo dňa 19.09.2012, nakoľko sťažnosť nebola dôvodná.

31.4. Generálny prokurátor Slovenskej republiky uznesením č. XV/2 Pz 143/12-4 zo dňa 14.12.2012 uznesenie Okresnej prokuratúry Komárno č.1Pv 559/2011-16 zo dňa 19.09.2012 a uznesenie

vyšetrovateľa OR PZ v Komárne č. ORP--852/OEK-KN-2010-Fu zo dňa 22.08.2012 zrušil z dôvodu porušenia zákona, ktoré videl v určení výšky uloženej poriadkovej pokuty bez skúmania majetkových pomerov žalobkyne, nie však v samotnom rozhodnutí vyšetrovateľa OR PZ v Komárne poriadkovú pokutu žalobkyni uložiť. Následne na to, vyšetrovateľ OR PZ v Komárne uznesením č. ORP--852/OEK- KN-2010-Fu zo dňa 27.02.2013 rozhodol o uložení poriadkovej pokuty žalobkyni vo výške 400 € z dôvodu, že sa nedostavila na výsluchy dňa 27.02.2012 a 11.05.2012, hoci na ne bola riadne a včas predvolaná a svoju neúčasť na výsluchoch dostatočným spôsobom neospravedlnila. Aj toto uznesenie napadla žalobkyňa sťažnosťou.

31.5. Dňa 31.05. 2013 vyšetrovateľ OR PZ v Komárne uznesením č. ORP--852/OEK-KN-2010-Fu zastavil trestné stíhanie, keďže skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, a to najmä z dôvodu, že oznamovateľ G. bol v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 1T/19/2003 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu, ktorého oznamovateľom bola žalobkyňa, a teda je zrejmé, že sa trestného činu krivého obvinenia v zmysle § 345 ods. 1 Trestného zákon nedopustila.

32.1. Nakoľko žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nebolo odpoveďou č. SLV-PS-S-13/2013 zo dňa 12.07.2013 zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyhovené z dôvodu nesplnenia podmienok upravených v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, žalobkyňa dňa 15.08.2013 podala žalobu o náhradu škody na Okresnom súde Komárno sp. zn. 15C/312/2013, ktorou žiadala od žalovaného zaplatenie sumy 98.600 € s prísl., pozostávajúcej z majetkovej a nemajetkovej ujmy, titulom náhrady škody spôsobenej jednak nesprávnym úradným postupom (49.300 €) a jednak nezákonným rozhodnutím (49.300 €).

32.2. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody odvodzovala od postupu orgánov činných v trestnom konaní ČVS: ORP-852/OEK-KN-2010, ktorým mali byť jej práva porušené tým, že bola nútená strpieť úkony polície, ktoré sa jednoznačne dotkli jej občianskych práv, nakoľko bola nútená proti svojej vôli sa podrobovať úkonom polície a ak sa im nepodrobila, tak je boli opakovane ukladané poriadkové pokuty. Rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty považuje žalobkyňa za nezákonné z dôvodu, že boli zrušené vyšším orgánom a dokonca aj Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a napáda aj celé trestné stíhanie vedené na OR PZ v Komárne pod č. ČVS: ORP-852/OEK-KN-2010, ktoré podľa jej názoru nemalo vôbec začať, resp. trestné oznámenie malo byť odmietnuté a tým by neprišlo k údajným zásahom do osobnej a inej sféry žalobkyne.

33.1. K údajnému nezákonnému rozhodnutiu žalovaný uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s právnym názorom a argumentáciou prezentovanými v napadnutom rozsudku a rozsudok považuje za vecne správny a náležite odôvodnený.

33.2. Žalovaný potvrdil, že žalobkyni boli uložené poriadkové pokuty podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku, keďže na to boli splnené všetky zákonné predpoklady a tieto uznesenia vydané plne v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku nie je možné považovať za nezákonné. Pokiaľ predmetné rozhodnutie, ktorým mala byť škoda spôsobená, nie je príslušným orgánom zrušené alebo zmenené, platí prezumpcia jeho správnosti.

34.1. K údajnému nesprávnemu úradnému postupu žalovaný poznamenal, že všetky úkony i postupy orgánov činných v trestnom konaní boli vykonané v súlade so zákonom , žiadnym kompetentným orgánom nebola konštatovaná nezákonnosť žiadneho z rozhodnutí vydaných v rámci trestného konania, ale ani uskutočňovaných postupov v rámci trestného konania. Zdôraznil, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky v predmetnom uznesení č. XV/2 Pz 143/12-4 zo dňa 14.12.2012 namietal iba výšku uloženej poriadkovej pokuty 500 €, nie však samotné uloženie sankcie.

34.2. Tvrdenia žalobkyne v jej odvolaní voči napadnutému rozsudku týkajúce sa skutočnosti, že žalobkyňa sa neodmietala zúčastniť výsluchu a žiadala len o objasnenie, o aké konanie sa jedná a tiež skutočnosť, že jej ospravedlnenia z neúčasti na predmetnom vyšetrovacom úkone sú zrejmé zo spisového materiálu, ktorý ma konajúci súd k dispozícii, považuje žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené za absolútne irelevantné.

34.3. Žalobkyňa bola predvolávaná vyšetrovateľom OR PZ v Komárne ako svedok, čo jednoznačne vyplýva aj z jednotlivých predvolaní, a teda jej tvrdenie ohľadom nemožnosti dôsledného uplatňovania jej práv sa nezakladá na pravde a žalovaný s tým absolútne nesúhlasí, pretože žalobkyni ako svedkovi prináležali všetky práva v zmysle prislúchajúcich ustanovení Trestného poriadku a ich uplatňovanie v rámci trestného konania nebolo nijako obmedzené. Za predpokladu, že žalobkyňa nerealizovala všetky práva, ktoré jej ako svedkyni prináležali, hoci ich uplatňovaniu nikto nebránil, nemôže túto skutočnosť dávať za vinu orgánom činným v trestnom konaní hlavne preto, že to bola práve žalobkyňa, ktorá si svoje zákonné povinnosti svedka neplnila.

35.1. K údajnému vzniku škody a k údajnému vzniku nemajetkovej ujmy žalovaný poznamenal, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 12 na strane 12 a na strane 13. Žalobkyňa v konaní nijakým spôsobom nepreukázala a zároveň nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že jej v dôsledku údajného nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávneho úradného postupu vznikla ujma, či už majetková alebo nemajetková. Nakoľko žalobkyňa uloženú poriadkovú pokutu nezaplatila, tak jej tvrdenia o skutočnej škode spôsobenej v tejto súvislosti žalovaný považuje za absolútne irelevantné a neodôvodnené. Neuhradením poriadkovej pokuty žalobkyni objektívne nemohlo dôjsť k úbytku majetkových hodnôt, teda je isté, že postupom vyšetrovateľa OR PZ v Komárne žalobkyni žiadna škoda vzniknúť nemohla.

35.2. Žalobkyňa na preukázanie nemajetkovej ujmy neuviedla žiadne skutkové tvrdenia a ani neoznačila žiadne dôkazy a takúto údajnú a tvrdenú, domnelú nemajetkovú ujmu nie je možné považovať za preukázanú.

36. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala kumulatívne splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu tak, ako to ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z., a to existenciu nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávnosť úradného postupu, existenciu škody a priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným postupom a údajne spôsobenou škodou, preto žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 15C/312/2013-177 zo dňa 28.03.2017 ako vecne správny potvrdil.

37. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 , odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vo výroku vecne správne potvrdil.

38.1. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

38.2. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

39.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

39.2. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 187 ods. 2 .

40. Podľa § 60 stranami sú žalobca a žalovaný.

41.1. Podľa Čl. 1, § 1 ods. 1 zákona č. 125/2015 z 18. novembra 2015, o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Ak sa vo všeobecne záväznom právnom

predpise používa pojem „návrh“, „navrhovateľ“, „odporca“, „účastník“, rozumie sa tým podľa povahy veci aj „žaloba“, „žalobca“ , „žalovaný“, „strana“.

41.2. Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „súd prvého stupňa“ alebo „súd druhého stupňa“, rozumie sa tým podľa povahy veci „súd prvej inštancie“ alebo „súd druhej inštancie“ (ods. 2 citovaného ustanovenia).

41.3. Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianske súdne konanie“, rozumie sa tým podľa povahy veci „civilný proces“ alebo „správny súdny proces“ (ods. 3 citovaného ustanovenia).

41.4. Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianskoprávne konanie“, rozumie sa tým „civilný proces“ (ods. 4 citovaného ustanovenia).

42.1. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 vychádza zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

42.2. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 a v celom rozsahu sa po skutkovej i právnej stránke stotožnil s dôvodmi vzťahujúcimi sa k odvolaniu proti napadnutému zamietajúcemu výroku rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom súd dostatočne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o nároku žalobkyne podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal aj s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 vzťahujúcimi sa k prijatému výroku vo veci samej, ktoré odvolateľka zopakovala v podanom odvolaní. Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

42.3. V súvislosti s odvolaním žalobkyne odvolací súd konštatuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 , podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa zahrňujúcim kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku , pričom sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie preskúmané odvolacím súdom a dôvody, pre ktoré má byť preskúmané.

43. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

44.1. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 vyplývajúcemu z obsahu podaného odvolania (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod vykladá súdna prax tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú tiež skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov, teda keď ide situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu

prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

44.2. Podľa názoru odvolacieho súdu namietané rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale vychádza z riadne zisteného skutkového podkladu, ktorý súd správne vyhodnotil v zmysle § 191 a po právnej stránke ho aj správne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov žalobkyne a obranou žalovaného proti takému uplatneniu. Skutočnosť, že žalobkyňa sa nestotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nemôže viesť k záveru o jeho vecnej nesprávnosti.

45.1. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia) (Uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 4/2009 zo dňa 29. júna 2010).

45.2. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06).

45.3. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.júla 2003).

46.1. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie zistil riadne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení svojho rozsudku jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, z akých dôkazov vychádzal ,ako ich vyhodnotil a vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné a ako vec právne posúdil. Uviedol, z akého dôvodu považoval žalobu žalobkyne za nedôvodnú, keď podrobne vysvetlil význam bremena tvrdenia a dôkazného bremena so záverom, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno na preukázanie nesprávneho úradného postupu či nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa OR PZ v Komárne.

46.2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s podstatnými a pre vec rozhodujúcimi dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť v zmysle § 387 ods.2 CSP. Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom na ne poukazuje. Prvoinštančný súd sa podrobne zaoberal zisteným skutkovým stavom, ako aj podmienkami, ktorých kumulatívne splnenie je predpokladom zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

47. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na to, že ak v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, u žalobkyne nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, t.j. nesprávny úradný postup a neexistencia nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo zrušené, potom sa už súd prvej inštancie ani nemusel ďalej zaoberať vznikom škody , preukazovaním jej výšky ani príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. 48. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že ju prvoinštančný súd nesprávne označoval ako „žalobca“, k tomu odvolací súd poznamenáva, že takéto označenie je v súlade s ustanovením § 60 CSP, čo dôsledne vyjadruje princíp, že procesné strany sú v kontradiktórnom sporovom konaní iba dve bez ohľadu na počet subjektov vystupujúcich na dotknutej strane a bez ohľadu na to, či ide o muža alebo ženu či dieťa na jednej či druhej strane. Žalobca (lat. actor) je ten, kto podal na súd žalobu, ktorou sa domáha svojho práva proti žalovanému .Žalovaný (lat. reus) je ten, na koho bola žalobcom podaná na súde žaloba a kto sa jej teraz bráni. Podľa názoru odvolacieho súdu by však nešlo o chybu v označení ak by súd označoval strany žalobcu a žalovaného podľa pohlavia v prípade , že žalobcom či žalovaným by bola osoba ženského pohlavia ako „žalobkyňa“ či „žalovaná“.

49. Vychádzajúc z uvedených skutočností rozhodol odvolací súd tak ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku, keď ako vecne správny potvrdil nielen výrok rozsudku vo veci samej ale aj výrok rozsudku o trovách konania.

50.1. Podľa § 396 ods. 1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

50.2. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

50.3. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

50.4. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a žalovanému voči žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní, pretože si žiadne trovy neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

52. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 , to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .