Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-164-2017.pdf
PDF · 111.46 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/164/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s.r.o., so sídlom Mikovíniho 10, Trnava, IČO: 46 713 930, právne zast. advokátskou kanceláriou advoconsulting s.r.o., Tamaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 47 253 428, proti žalovanej: N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, E., o zaplatenie 1.245,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 4. apríla 2017, sp.zn. 7C/619/2015-68, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 1 ods. 1, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. i), písm. j) a ods. 3 písm. a) a b) Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ďalej ustanovením § 25 ods. 1, ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z., § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 3 ods. 3 a § 4 ods. 8 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako aj Smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu 11.5.2015 domáhal zaplatenia sumy 1245,01 eur z titulu nesplateného úveru. Súd dokazovaním zistil, že SLSP, a.s. uzatvorila so žalovanou dňa 22.8.2008 zmluvu o splátkovom úvere, ktorou jej poskytol úver 829,85 eur. V zmluve je uvedená konečná splatnosť úveru 20.8.2013, dátum prvej splátky 20.9.2008, výška úrokovej sadzby 19,40 % ročne, 60 splátok, výška splátky istiny 23,70 eur, RPMN 27,88 %. Žalovaná si neplnila platobné povinnosti a dostala sa do omeškania so splácaním. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2013 bola pohľadávka postúpená na žalobcu. Z obsahu zmluvy mal súd preukázané, že jej druhá strana je jednoliaty prefabrikovaný text neumožňujúci individuálne dojednania. V zmluve bola uvedená len mesačná splátka istiny 714 Sk (23,70 eur) bez konkrétnej špecifikácie, aká časť z toho pripadá na istinu, úroky, poplatky. V súvislosti s náležitosťami zmluvy o splátkovom úvere žalobca odkázal na odsek 3 rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016, vedený pod sp. zn. C-42/15. (Home credit vers. Biroová). Podľa neho by bolo nelogické uvádzať splátky v zmysle § 4 ods. 3 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo v prípade omeškania čo i len jednej splátky v rozsahu jeden deň by nebol platný rozpis splátok obsiahnutý v zmluve. Poukázal na zákon č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého je dlžník oprávnený bezplatne si vyžiadať amortizačnú tabuľku počas trvania splácania úveru.
3. Súd prvej inštancie posúdil predmetný záväzkový vzťah ako spotrebiteľský úver, kde veriteľ konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná ako spotrebiteľ, ktorý nemá postavenie podnikateľa, a nemohla ovplyvniť podstatný obsah zmluvy a ani obsah všeobecných obchodných podmienok k zmluve. Súd si súd ustálil, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o splátkovom úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že predmetná zmluva je tzv. absolútny obchod. S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako i ust . § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Z listinných dôkazov i vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu mal súd preukázané, že žalovaná vyčerpala reálne 24.601 Sk (816,60 eur; lebo jej bol stiahnutý poplatok spracovateľský poplatok) a zaplatila celkovo 834,92 eur.
4. Z obsahu zmluvy o splátkovom úvere súd dospel k záveru, že v nej nebol vôbec v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. jasne a určite vymedzený počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov. Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé ustanovenia zák. č. 258/2001 Z. z. a to ust. § 2 písm. e/ ako aj základné náležitosti zmluvy stanovené v § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2011 Z. z. podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom na to, že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia a to aj predčasného, je úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá priamo do mesačnej splátky. Nakoľko v zmluve nebola splnená základná náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2011 Z. z., podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda rozčlenením jednotlivých čiastok, je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. Súd preto odčítaním zaplatenej sumy 834,92 od vyčerpanej celkovej sumy 24.601 Sk (816,60 eur) zistil, že žalovaná uhradila vyššiu sumu než vyčerpala. Nakoľko na úver je potrebné obligatórne prihliadať ako na bezúročný a bez poplatkov, a žalovaná preukázateľne uhradila viac, súd žalobu zamietol. Súd sa záverom vyporiadal s rozsudkom Súdneho dvora - tretia komora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, na ktorý poukazoval žalobca v rámci argumentácie na dôvodnosť uplatnenej žaloby v celom rozsahu. Súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožňuje s tým, že v prípade amortizácie istiny má spotrebiteľ právo vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky a rozpis každej splátky. Súd zastáva názor, že takáto amortizačná tabuľka by mala byť neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, aby bola spotrebiteľovi k dispozícii už na začiatku vzniku zmluvného vzťahu (resp. už pred uzavretím zmluvy), pričom súd odkazuje hlavne na bod 42 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15.
5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1,2 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s odôvodnením, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd vyhodnotil predmetnú zmluvu o úvere ako neobsahujúcu všetky náležitosti predpokladané Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpisu tejto zmluvy a preto vyvodil, že poskytnutý úver je treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Odvolateľ považuje za nesprávny záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje náležitosť vyžadovanú § 4 ods. 2 písm. i) citovaného zákona, podľa ktorého, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákon totiž neurčuje presnú formu, akou to má veriteľ v zmluve urobiť a ponecháva na neho ako v zmluve tieto skutočnosti uvedie, pričom zákon nevyžaduje, aby všetky tieto skutočnosti týkajúce sa splátok jednotlivých častí nárokov veriteľa museli byť uvedené v jednom ustanovení spoločne alebo vo forme amortizačnej tabuľky, teda rozpisom každej jednotlivej časti, každej jednotlivej splátky. Žalobca je presvedčený, že posudzovaná zmluva obsahuje všetky náležitosti požadované § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ, keď z článku I zmluvy zreteľne vyplýva, že výška splátky istiny, úrokov a poplatkov bola dojednaná na sumu 714,- Sk (23,70 eur) a to so splatnosťou vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca, čo predstavuje termíny týchto splátok istiny, úrokov a poplatkov so
splatnosťou prvej splátky dňa 20.9.2008 a s konečnou splatnosťou dňa 20.8.2013, pričom počet splátok bol dohodnutý na 60. Citované ustanovenie zákona pritom žiadnym spôsobom neobmedzuje zmluvné strany v tom, aby splátku istiny, úrokov, poplatkov resp. iných nákladov nemohli určiť jednou sumou obsahujúcou všetky uvedené zložky. Takto uvedená špecifikácia splátok istiny, úrokov a poplatkov nemala žiaden negatívny vplyv na schopnosť žalovaného ako dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku. Práve naopak, takýto spôsob vyjadrenia je oveľa zrozumiteľnejší a prehľadnejší pre spotrebiteľa, keďže pre spotrebiteľa je podstatnejšia informácia o tom, akú celkovú sumu má veriteľovi splácať, v akých termínoch, v akom počte a dokedy. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že dlžník je oprávnený počas trvania zmluvy požiadať veriteľa o poskytnutie aktuálnej amortizačnej tabuľky. Rozpis každej jednotlivej splátky v zmluve o úvere nie je potrebný, keďže žiadnym spôsobom nenapomáha prehľadnosti a zrozumiteľnosti zmluvných podmienok a neovplyvňuje rozhodovanie spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy, pričom ide ďaleko nad rámec požiadaviek príslušného zákonného ustanovenia. Žalobca sa odvoláva i na rozsudok Súdneho dvora Európske únie č. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a.s, proti Kláre Bíróovej, ktorým Súdny dvor určil, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Zároveň Súdny dvor určil, že článok 23 Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V zmysle uvedeného podľa názoru odvolateľa tak pri vyhodnocovaní zmluvy o úvere, ktorá predstavuje zmluvu o úvere na dobu určitú s amortizáciou splátok istiny pravidelnými, po sebe nasledujúcimi splátkami, musí byť zrejmé, že zmluva nemusí spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je preto v rozpore s úpravou Európskej únie a rozhodnutím priamo vykladajúcim právnu úpravu, ktorá sa na vec vzťahuje. Súdny dvor Európskej únie je pritom súdnou autoritou, ktorej rozhodnutie je potrebné rešpektovať a subjekt práva môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s takouto rozhodovacou praxou, pričom potvrdením takejto hypotézy je i rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014. V prípade, ak súd rozhodne spor inak, majú strany právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu, pričom podľa názoru odvolateľa, napadnutý rozsudok sa s týmto odklonom vysporiadal nedostatočne. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná náhradu trov konania alebo napadnutý rozsudok v celom rozsahu zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo zaplatenie pohľadávky 1.245,01 eur s príslušenstvom titulom neuhradených záväzkov zo zmluvy o splátkovom úvere. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a v závislom výroku o trovách konania.
10. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, pričom na zdôraznenie správnosti záverov súdu dodáva nasledovné:
11. Odvolací dôvod v prejednávanej veci bol v podstate jeden a síce, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h CSP), pretože rozhodnutie je založené na posúdení úveru ako bezúročného a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
12. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Preskúmaním obsahu spisu však odvolací súd žiadnu nesprávnosť v právnom posúdení nezistil.
13. Žalobca odvodzuje žalobou uplatnené nároky od zmluvného vzťahu, ktorý uzavrel jeho právny predchodca so žalovanou dňa 22.08.2008. V uvedenom prípade treba súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že predmetnú zmluvu o splátkovom úvere treba považovať za spotrebiteľský úver, na ktorý sa aplikujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy ako aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a táto skutočnosť ani nebola v konaní sporná.
14. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
15. Podľa § 4 ods. 3 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z. z. pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
16. Po preskúmaní obsahu predmetnej úverovej zmluvy odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, keďže neobsahuje takú zákonom vyžadovanú obligatórnu náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i), s absenciou ktorej zákon spája bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
17. Cieľom právnej úpravy zákonom o spotrebiteľských úveroch je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 4 ods. 2 ustanovuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z gramatického výkladu citovaného ustanovenia je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje osobitne ako k istine, tak k úrokom, ako aj k iným poplatkom. Z rozčlenenia týchto položiek má byť zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu, koľko na úroky a koľko na poplatky. Zákonodarca pristúpil k prijatej právnej úprave po predchádzajúcich skúsenostiach, kedy bolo bežné, že veriteľ si započítaval splátky najprv na úroky, poplatky a rôzne sankcie a až naposledy na istinu (nebolo to v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka), čo ale spôsobovalo neprimerané zadlžovanie spotrebiteľov a narastanie ich dlhu. Pre spotrebiteľa (dlžníka) je dôležité, aby sa splátka započítavala proporcionálne na všetky zložky, t.j. istinu a aj úroky a nie v prevažnej miere najprv na úroky a poplatky a až neskôr na istinu, pretože takýto spôsob započítavania splátky zvyšuje celkovú cenu plnenia. Predložená úverová zmluva zo dňa 22.08.2008 takýto rozpis neobsahovala. Takáto informácia je však významná pre spotrebiteľa najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára výhodnosť poskytnutého úveru, aby sa mohol zodpovedne rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka) Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka (viď článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca tvrdí, že
predloží spotrebiteľovi na požiadanie amortizačnú tabuľku, niet dôvodu, aby spotrebiteľovi nepredložil tabuľku, ktorá by zrozumiteľne uvádzala prehľad splátok (v zmysle zákona) už pri uzatváraní samotnej zmluvy v zmysle zákona. Rovnaký právny názor vyslovil aj NS SR v svojom rozsudku zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 7Cdo 128/2016 a 7Sžo 61/2015 z 28.06.2016.
18. Je pravdou, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 o návrhu na začatie konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014 a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej súdny dvor uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
19. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe jednotlivci.
20. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora z 04.07.2006 keď uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.06.2005, C-268/06 z 15.04.2008). Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov, doslova „zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so Smernicou je potrebné ZoSÚ novelizovať a zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty. Následkom citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ je nová legislatívna zmena od 01.05.2018 (vykonaná novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon o bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že sa nahrádza rozčlenenie pojmom frekvencia. Je teda evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej zmene a súd nemôže vykladať sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní zmlúv uzavretých po účinnosti spomenutej novely (aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity). Podstatným je, že znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v dotknutom ustanovení sa dostalo do konfliktu so Smernicou, čo sa zistilo až po vydaní uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ. Eurokonformný výklad nemôže nahradiť znenie zákona a správne na takúto situáciu zareagoval zákonodarca a prijal novelu sporného ustanovenia.
21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil žalobcove odvolacie dôvody ako neopodstatnené, a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako i v závislom výroku o trovách konania z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 2 CSP).
22. V odvolacom konaní plne úspešná žalovaná má v zásade voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, avšak
s prihliadnutím k skutočnosti, že táto bola v odvolacom konaní nečinná a žiadne trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov nepriznáva.
23. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).