Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_12CoPr-3-2021.pdf
PDF · 93.99 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoPr/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Stanislavy Salajovej, v spore žalobcu Nemocnica s poliklinikou Brezno, n.o., so sídlom Banisko 273/1, 977 01 Brezno, IČO: 31 908 969, právne zastúpeného Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom, so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, proti žalovanému A. B. C., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. E. XXX/XX, XXX XX B. F., právne zastúpenému JUDr. Jozefom Školníkom, advokátom, so sídlom Mierová 2, 990 01 Veľký Krtíš, o zaplatenie 6.125,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18Cpr/3/2018-490 zo 14. apríla 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu v I. a III. výroku p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.125,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 28. 07. 2018 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamietol (II. výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým rozhodne o ich výške (III. výrok).
2. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru o preukázaní všetkých podmienok zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu spôsobenú žalobcovi ako jeho zamestnávateľovi podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce v podstate na tom skutkovom základe, že žalovaný ako ošetrujúci lekár (primár chirurgického oddelenia a konziliár) nesprávne vyhodnotil závery CT vyšetrenia zo dňa 22. 09. 2010 poukazujúceho na chirurgické pneumoperitoneum u pacienta G. C., ktorému nebola v dôsledku toho poskytnutá správne (lege artis) zdravotná starostlivosť a ktorý v dôsledku toho dňa 26. 09. 2010 umrel, za čo žalobca na základe právoplatného súdneho rozhodnutia Okresného súdu Revúca uhradil pozostalým menovaného pacienta náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 50.000,- Eur (plus náhradu trov konania v sume 7.357,11 Eur). Prvoinštančný súd nezistil (spolu)zodpovednosť iných lekárov na spôsobení škody na strane žalobcu. Vzhľadom na nedbanlivostné konanie žalovaného bola jeho zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi obmedzená štvornásobkom jeho priemerného mesačného zárobku, čo v danom prípade činilo sumu 6.125,- Eur a preto v tomto rozsahu spolu s príslušným úrokom z omeškania (priznaného od druhého dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému) považoval prvoinštančný súd žalobu za dôvodnú a vo zvyšku úrokov z omeškania ju zamietol. Rozhodnutie o trovách konania zdôvodnil prvoinštančný súd
aplikáciou § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a len nepatrným neúspechom žalobcu v spore ohľadne časti príslušenstva.
3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný, ktorý označil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalovaný namietal, že pri posudzovaní výsledkov CT vyšetrenia nijak nepochybil. Potvrdil to aj záver posudku znalca A. F., ktorý však prvoinštančný súd vôbec v rozsudku nespomenul. Hoci sa na ošetrovaní pacienta podieľali viacerí lekári, žalobcom bol za zodpovedného za jeho smrť označený iba on. Za pacienta je pritom zodpovedný ošetrujúci lekár príslušného oddelenia, ktorý riadi liečbu a pokiaľ by sa ako konziliárny lekár pomýlil v stanovení diagnózy, mal ošetrujúci lekár znovu konzultovať chirurga. To sa nestalo, lebo od 23. 09. 2010 od 11.00 hod do 26. 09. 2010 o 4.45 hod, kedy pacient exitoval, nikto chirurga nekonzultoval, teda po dni 23. 09. 2010 s ním nikto z interného, či neurologického oddelenia zdravotný stav pacienta nekonzultoval. Nebohý bol okrem toho polymorbídny pacient a teda jednoznačné tvrdenie, že operácia by mu zachránila život je zavádzajúce. Správnosť jeho postupu potvrdzuje znalecký posudok č. 140/2018 znalca A. H. a tiež v konaní vypracovaný znalecký posudok č. 7/2020 znaleckej organizácie Lege artis, podľa ktorého nebola symptomatológia u pacienta typická a preto nebolo chybou odloženie operácie, ale jej neprevedenie, pričom nesprávnym krokom bolo neopakovanie chirurgického konzília do času úmrtia pacienta. Okrem toho žalovaný namietol, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je nepreskúmateľné, pretože neposkytuje odpovede na nastolené právne otázky.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu plnú náhradu trov odvolacieho konania.
6. Uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil a žalovaný v odvolaní nevymedzil žiadnu právnu otázku, v čom konkrétne prvoinštančný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný odvolací dôvod týkajúci sa nesprávnych skutkových zistení, odvolanie iba rekapituluje doteraz produkované vyjadrenia žalovaného. Následne žalobca s odkazom na znalecké posudky znaleckej organizácie Lege artis a znaleckej organizácie Forensic.sk a s nimi súvisiace vysvetlenia poverených znalcov A. A. a A. B. argumentoval, čím podľa neho bola preukázaná zodpovednosť žalovaného. Uviedol, že obe znalecké organizácie nezávisle od seba skonštatovali, že pri zistení náhlej príhody brušnej – konkrétne pri chirurgickom peritoneu bola operácia život zachraňujúcim úkonom.
7. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, pričom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie znaleckým posudku č. 190/2014 spoločnosti Forensic.sk, znaleckým posudkom č. 140/2018 vypracovaným A. C. H. a znaleckým posudkom č. 7/2020 spoločnosti Lege Artis a na základe toho rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v I. a III. výroku vzhľadom na ich vecnú správnosť.
8. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zopakujúc dokazovanie na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, hoci súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil čiastočne nesprávne skutkové zistenia v dôsledku čoho svoje rozhodnutie založil na sčasti nesprávnom právnom posúdení veci. Tieto nedostatky ale inak nemali vplyv na vecnú správnosť výrokov napadnutého rozsudku a odvolací súd ich odstránil zopakovaním dokazovania.
9. Odvolací súd musí konštatovať, že žalovaný neopodstatnene namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zdôvodnil nedostatočne, resp. že ide o nepreskúmateľné rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie totiž podľa odvolacieho súdu svojim zdôvodnením plne zodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP, ktoré určuje obsahové náležitosti odôvodnenia rozsudku. S výnimkou posúdenia otázky spoluzodpovednosti ostatných lekárov ako zamestnancov žalobcu, ktorí sa podieľali na poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacienta G. C., sa odvolací súd plne stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi, ktoré na základe vykonaného dokazovania prijal prvoinštančný súd a ktoré veľmi podrobne a vyčerpávajúco popísal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Prvoinštančný súd sa vysporiadal so všetkými právne relevantnými otázkami sporu, ktoré žalovaný iba opakuje v podanom odvolaní. Odvolací
súd preto na skutkové a právne závery prvoinštančného súdu poukazuje bez potreby ich opakovania, nakoľko prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jednotu, zdôrazňujúc, že nesprávny medicínsky postup žalovaného pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti pacientovi G. C. preukazuje tak znalecký posudok č. 190/2014 spoločnosti Forensic.sk, ako aj znalecký posudok č. 7/2020 spoločnosti Lege Artis, v rozpore s ktorými nie sú podľa odvolacieho súdu ani závery samotným žalovaným predloženého znaleckého posudku č. 140/2018 znalca A. H.. Ten totiž v posudku odpovedal len na čiastkové otázky a jeho odpovede nemožno hodnotiť ako spochybnenie, resp. úplný opak záverov, ktoré konštatovali ostatné dva posudky – napr. ak tento znalec uviedol čiastkový záver, že pneumoperitoneum – prítomnosť vzduchu v dutine brušnej nie je vždy absolútnou indikáciou k urgentnej operácii, s tým súhlasia aj oba posudky doplňujúc ale k tomu, že pre indikáciu operácie sú rozhodujúce aj ďalšie činitele (napr. zápalové parametre). Obdobne znalec A. H. konštatuje, že úspešná operácia pacienta by ho zachránila, čo presne zodpovedá aj záverom ostatných dvoch znaleckých posudkov, čím odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný v odvolaní opakoval, že správnosť jeho medicínskeho postupu potvrdzuje znalecký posudok A. H. a znaleckej organizácie Lege Artis, nie je tomu tak. Postup žalovaného, ktorý nebol spôsobom poskytnutia zdravotnej starostlivosti lege artis potvrdzujú podľa odvolacieho súdu všetky tri v konaní predložené znalecké posudky. Odvolací ešte dodáva, že pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že prvoinštančný súd sa nezaoberal znaleckým posudkom A. F., takýto posudok nie je súčasťou spisu, nebol v konaní predložený a preto sa mu prvoinštančný súd ani nemohol venovať.
10. Súd prvej inštancie teda správne v súlade s vykonanými dôkazmi prijal záver o naplnení všetkých podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce (t. j. protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nimi a nedbanlivostné zavinenie žalovaného).
11. Pokiaľ ale odvolací súd hodnotil komplexne všetky tri znalecké posudky, ktorými zopakoval dokazovanie na odvolacom pojednávaní, dospel k tomu, že vo vzťahu k vzniknutej škode je daná spoluzodpovednosť i ostatných ošetrujúcich lekárov pracujúcich u žalobcu, ktorí sa podieľali na poskytnutí zdravotnej starostlivosti pacientovi G. C., čo prvoinštančný súd prehliadol. Zo znaleckých posudkov totiž vyplynulo, že už dňa 17. 09. 2010 A. I. A. pri vyšetrení pacienta mal dať vyšetriť krv na krvný obraz, biochemické vyšetrenia, zápalové parametre, malo byť vykonané RTG vyšetrenie brucha a USG (sonografické vyšetrenie) brucha, ktoré by potvrdili, či vyvrátili vtedajšiu nesprávnu diagnózu obstipácia. Pacientovi bola podaná len liečba, ktorá potlačila bolestivosť brucha a počas dní 17. 09. 2010 až 21. 09. 2010 nebolo vykonané ani RTG ani USG vyšetrenie brucha napriek pretrvávajúcim bolestiam brucha. Dňa 22. 09. 2010 bolo vykonané RTG a CT vyšetrenie brucha s nálezom rozsiahleho pneumoperitonea a napriek závažnosti stavu nebol vykonaný urgentný operačný zákrok, čo znalci hodnotili za postup non lege artis nielen u žalovaného, ale aj u A. I. A.. Odvolací súd je preto názoru, že už v podstate na začiatku poskytovania zdravotnej starostlivosti u žalobcu menovaný lekár nepostupoval správne a tento nesprávny postup takisto mal svoj podiel na vzniknutej škode, lebo už vtedy sa mohlo príslušnými vyšetreniami potvrdiť, resp. vylúčiť pneumoperitoneum, ktoré sa zistilo až následne práve po prv nevykonanom CT vyšetrení. Následne sa na liečbe podieľal svojim nesprávnym postupom žalovaný, ktorý však pacienta ležiaceho v tom čase na internom oddelení vyšetril naposledy dňa 23. 09. 2010. V znaleckom posudku Lege Artis bolo v týchto súvislostiach konštatované, že bez ohľadu na záver posledného chirurgického vyšetrenia (zo dňa 23. 09. 2010) pacienta bolo jeho neopakovanie až do úmrtia pacienta jednoznačnou chybou v multiodborovej diagnostike a liečbe pacienta. Podľa zdravotnej dokumentácie mal pacient naďalej intermitentné bolesti brucha, kontrolné – opakované chirurgické vyšetrenie bolo jednoznačne indikované a požiadať o konziliárne vyšetrenie majú lekári oddelenia, na ktorom je pacient hospitalizovaný. V nadväznosti na tieto znalecké závery odvolací súd tu poukazuje na ust. § 2 ods. 5 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého konzílium je poradný orgán ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka (lekára), z čoho je treba vyvodiť, že ošetrujúci lekár rozhoduje o spôsobe poskytnutia zdravotnej starostlivosti, k čomu mu má (iba) napomôcť konzílium a teda je aj za (ne)poskynutie zdravotnej starostlivosti zodpovedný. V danom prípade to teda bol ošetrujúci lekár interného oddelenia, ktorý mal iniciovať podľa znalca opakované chirurgické vyšetrenie pacienta, pričom odvolací súd konštatuje, že sa tak od 23. 09. 2010 až do úmrtia pacienta dňa 26. 09. 2010 nestalo.
12. Na tom základe preto odvolací súd dospel k záveru, že nielen žalovaný, ale aj ďalší lekári zamestnaní u žalobcu sa podieľali svojou časťou na nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti pacientovi, čo malo za následok vznik škody a preto podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce má každý z nich uhradiť pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia. Zákonník práce neurčuje bližšie kritériá ako určovať
mieru zavinenia viacero zodpovedných zamestnancov. V danom prípade odvolací súd posúdil túto mieru takým spôsobom, že najväčšmi vznik škody zavinil žalovaný a v menšej miere možno vidieť zavinenie aj na strane lekára, ktorý pochybil už na začiatku hospitalizácie pacienta, kedy dňa 17. 09. 2010 neboli urobené potrebné vyšetrenia a v tej istej miere je daná aj zodpovednosť ošetrujúceho lekára interného oddelenia, ktorý po dni 23. 09. 2010 neinicioval opakované chirurgické vyšetrenie. Tento pomer zavinenia určil odvolací súd na 40 % u žalovaného a po 30 % u A. I. A. a u ošetrujúceho lekára interného oddelenia. Ak potom výška škody na strane žalobcu predstavovala sumu 57.357,11 Eur (pozostalým pacienta vyplatených 50.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy plus 7.357,11 Eur titulom náhrady trov konania), z ktorej 40 % ako podiel žalovaného predstavuje sumu 22.942,84 Eur, prvoinštančný súd v konečnom dôsledku správne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.125,- Eur, keďže táto suma ako 4-násobok priemerného mesačného zárobku žalovaného je maximálnou sumou, do ktorej žalovaný zodpovedá podľa § 186 ods. 2 prvej vety Zákonníka práce.
13. Z týchto dôvodov bol rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku vecne správnym a preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, ohľadne ktorého žalovaný v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.
14. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.