Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_5Co-74-2018.pdf
PDF · 113.45 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/74/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: W.. Q. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. M. XX, W. N. M., zastúpenému JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. B.. S. XXX/XX, B., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné Námestie 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 5.556,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 14C/205/2014-338 zo dňa 19. októbra 2017, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v plnom rozsahu. V dôvodoch svojho rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 1, § 3, § 4, § 18, § 25 zákona č. 58/1969 Zb., § 11, § 227 Trestného poriadku a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Súd mal preukázané uplatnenie nároku návrhom na predbežné prerokovanie nároku podaním zo dňa 22.11.2013 na Ministerstve spravodlivosti SR. Nárok uplatnil titulom náhrady škody spôsobenej uznesením vyšetrovateľa KR PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície Žilina ČVS: KUJP-88/OVVK-2003 z 03.02.2004, ktorým bolo vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva spolu s vyčíslením nároku vo výške 5.556,42 eur, ktoré zaplatil navrhovateľ dňa 22.11.2013 a s nárokom na odmenu za právne služby v rámci predbežného prerokovania nároku vo výške 476,83 eur. Podľa doručenky zásielka bola prijatá odporcom 26.11.2013. Nárok uspokojený nebol a súd ani nezistil postúpenie nároku prípadnému inému orgánu zastupujúcemu v konaní o náhradu škody Slovenskú republiku. V tomto konaní bol uplatnený žalobcom nárok titulom nezákonného rozhodnutia vydaním uznesenia ČVS: KÚJP-88/OVVK-2003 zo dňa 3.2.2004 pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa a obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29.07.2013 podľa § 223 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 (č. 141/1961 Zb.) zastavil trestné stíhanie obvinených, žalobcu spolu s Ľ.V., M.B., M.K., na ktorých dňa
26.8.2005 podal prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica obžalobu sp. zn.: OPv 442/03 - 751 pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 (č. 140/1961 Zb.), ktorý mali spáchať tak, že žalobca dňa 12.12.1999 v presne nezistenom čase od 15.00 hod. do večerných hodín v obci M. V. a v priestoroch Okresného riaditeľstva PZ Prešov vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu tým, že po vykonaní bezpečnostnej akcie smerujúcej k zadržaniu členov zločineckej skupiny vo veci evidovanej na UOTČ OOTČ Východ, Oddelenia Prešov, pod č.p.: PPZ-6/KFT-UOTČ-V-PO-2000, po zadržaní troch osôb dal doposiaľ nestotožnených príslušníkov Policajného pohotovostného útvaru Krajského riaditeľstva PZ Prešov, aby pod hrozbou násilia a za jeho použitia nútili vypovedať tak, ako to on požadoval, pričom to neodpovedalo objektívnemu skutkovému stavu a vypočúval ich bez náležitého poučenia k predmetu veci, bez upovedomenia v akom procesnom postavení budú vypovedať, bez prečítania zápisnice a oboznámenia sa s jej obsahom, ktorú menovaní v obave o svoje zdravie a možného použitia ďalšieho násilia podpísali, ďalej žalobca s L.V. dňa 3.8.2001 v čase o 10.10 hod. v Prešove spoločným konaním v rozpore so zákonom zorganizovali a následne vykonali predvedenie B.. a E.V. príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru KR PZ Prešov z parkoviska spred baru H. Y. na ul. B. v W., neoprávnene im obmedzili osobnú slobodu a to tým, že bez riadneho poučenia a za použitia donucovacích prostriedkov u B.V. vykonali bezpečnostnú prehliadku, následne ich nezákonne služobnými motorovými vozidlami predviedli na Obvodné oddelenie PZ Veľký Šariš, kde ich nevyťažili vo veci operatívneho rozpracovania vedeného kpt. V.. Q. F., ale oboch dali vypočuť v procesnom postavení svedkov v inej trestnej veci, dokumentovanej policajným orgánom Obvodného oddelenia PZ Prešov - Sever, pričom samotné obmedzenie osobnej slobody a predvedenie bolo vykonané v rozpore s Trestným poriadkom preto, že neboli naplnené zákonné dôvody predvedenia podľa Trestného poriadku a nebol dôvod na obmedzenie ich osobnej slobody a predvedenie, použitie donucovacích prostriedkov podľa Zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, čím svoju právomoc vykonali spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle inému spôsobiť škodu, ďalej žalobca a Ľ.V. dňa 3.8,2001 v čase okolo 12.40 hod. v Prešove, spoločným konaním v rozpore so zákonom zorganizovali a následne vykonali zadržanie Ing. A.D. a JUDr. R.S. príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru KR PZ Prešov spred budovy Colného úradu na ul. Bayerovej na Prešove, bez riadneho poučenia za použitia donucovacích prostriedkov im vykonali osobnú prehliadku a následne ich nezákonne s predviedli na Obvodné oddelenie PZ vo Veľkom Šariši na služobnom motorovom vozidle s použitím výstražných znamení, kde neboli vyťažení vo veci operatívneho rozpracovania vedeného žalobcom, ale následne boli vypočutí v procesnom postavení svedkov v inej trestnej veci, dokumentovanej policajným orgánom Obvodného oddelenia PZ Prešov - Sever, pričom samotné zadržanie, obmedzenie osobnej slobody, ako aj predvedenie bolo vykonané v rozpore s Trestným poriadkom, pretože neboli naplnené zákonné dôvody pre ich predvedenie a zadržanie podľa Trestného poriadku, pričom nebol dôvod na ich predvedenie, zaistenie, použitie donucovacích prostriedkov, podľa Zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, čím svoju právomoc vykonali spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle inému spôsobiť škodu, ďalej žalobca a Ľ.V. dňa 20.3.2002 v čase o 14.30 hod. v Prešove spoločným konaním v rozpore so zákonom zorganizovali a následne vykonali zadržanie B.V. a M.B. príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru KR PZ Prešov na moste pri Kauflande pri Prešove, bez riadneho poučenia za použitia donucovacích prostriedkov im vykonali osobnú prehliadku, nasadili putá bez toho, aby kládli aktívny odpor a následne ich nezákonne predviedli na Obvodné oddelenie PZ Prešov - Juh, kde neboli vyťažení vo veci operatívneho rozpracovania vedeného obvinenými, ale následne boli vypočutí v procesnom postavení svedkov v trestnej veci, ktorá bola dokumentovaná policajným orgánom Obvodného oddelenia PZ Prešov - Juh, pričom samotné zadržanie, obmedzenie osobnej slobody, ako aj predvedenie bolo vykonané v rozpore s Trestným poriadkom preto, že neboli naplnené zákonné dôvody pre ich predvedenie a zadržanie podľa Trestného poriadku, pričom nebol ani dôvod na ich predvedenie, zaistenie a použitie donucovacích prostriedkov podľa Zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov, čím svoju právomoc vykonali spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle inému spôsobiť škodu, ďalej žalobca a Ľ.V. dňa 20.3.2002 v čase o 16.50 hod. v Prešove spoločným konaním v rozpore so zákonom zorganizovali a následne vykonali zadržanie V.M. príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru KR PZ Prešov bez riadneho poučenia za použitia donucovacích prostriedkov mu vykonali osobnú prehliadku, nasadili putá bez toho, že by kládol aktívny odpor a následne ho nezákonne predviedli na Obvodné oddelenie PZ prešov - Juh, kde nebol vyťažený vo veci operatívneho rozpracovania vedeného obvinenými, ale následne bol vypočutí v procesnom postavení svedka v trestnej veci, ktorá bola dokumentovaná policajným orgánom Obvodného oddelenia PZ Prešov - Juh, pričom samotné zadržanie, obmedzenie osobnej slobody, ako aj predvedenie bolo vykonané v rozpore s Trestným poriadkom preto, že neboli naplnené zákonné dôvody pre jeho predvedenie a zadržanie podľa Trestného
poriadku, pričom nebol ani dôvod na jeho predvedenie, zaistenie a použitie donucovacích prostriedkov podľa Zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov, čím svoju právomoc vykonali spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle inému spôsobiť škodu, ďalej žalobca a Ľ.V. dňa 27.6.2002 v čase od 13.00 hod. až do 15.00 hod. na viacerých miestach Prešovského kraja spoločným konaním v rozpore so zákonom zorganizovali a následne vykonali zadržanie a predvedenie Ing. J.K. Ing. M.S. a D.G. príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru KR PZ, bez riadneho poučenia a za použitia donucovacích prostriedkov ich nezákonne predviedli do budovy Okresného riaditeľstva PZ Prešove, kde boli vypočutí vyšetrovateľom Okresného úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Prešov v procesnom postavení svedkov vo veci dokumentovanej policajným orgánom Obvodného oddelenia PZ Prešov - Sever, vedenej pod ČTS: ORP-475/PP-2-2001, hoci k takémuto úkonu neboli riadne predvolaní, čím samotné zadržanie, predvedenie a následné vypočutie bolo vykonané v rozpore s Trestným poriadkom z dôvodu, že neboli naplnené zákonné dôvody pre ich predvedenie a použitie donucovacích prostriedkov podľa Zákona NR SR č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, čím svoju právomoc vykonali spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle spôsobiť inému škodu, pretože trestné stíhanie je premlčané. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.08.2013. V danom konaní o žalobe však súd považuje za podstatné, že Uznesením OS Prešov č.k. 6T/138/2005-1126 zo dňa 29.7.2013, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie obvinených PhDr. Q. F., t.j. navrhovateľa s spoluobvinených C. M., V. A., J.. V. K. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005, pretože trestné stíhanie je premlčané, pričom uznesenie nadobudlo ppl. 13.8.2013. Tak ako správne konštatoval žalovaný, zastavením trestného stíhania podľa § 87 ods. 1 písm. d/ zák. č. 300/2005 Z.z. trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky za aplikácie ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 300/2005 Z.z., ktorá bola pre obžalovaného výhodnejšia ako aplikácia ust. § 67 zák. č. 140/1961 Z.z.. Obdobne trestnosť trestného činu zaniká v prípade zániku nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, účinnej ľútosti. Premlčanie trestného stíhania má obdobné účinky ako nedostatok trestnej zodpovednosti, udelenie milosti či amnestie, späťvzatie súhlasu poškodeného a pod.. V danom prípade premlčaním trestného stíhania zanikla trestnosť, a nie že by bolo rozhodnuté o tom, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, alebo nie je tento skutok trestným činom, alebo nebolo dokázané, že tento skutok spáchal obžalovaný. Súd pri hodnotení nároku vychádzal z aplikácie ust. § 1 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorej štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán a aplikácie ust. § 4 ods. 1 cit. zák., podľa ktorého nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán, spolu s výkladom vyššie uvedených rozhodnutí. Súdna prax v súvislosti s náhradou škody spôsobenou nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní ustálila, že oslobodenie spod obžaloby má obdobné účinky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Pri uvedenom však je potrebné brať zreteľ na to, že oslobodenie spod obžaloby musí byť z dôvodov, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, alebo nie je tento skutok trestným činom, alebo nebolo dokázané, že tento skutok spáchal obžalovaný, teda že „bol obvinený neoprávnene“, čo zodpovedá zodpovednosti štátu za škodu - majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi, ktorá má byť odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Uvedené však nemôže platiť, ak zanikla trestnosť, teda tým, že napríklad poškodený vzal späť súhlas s trestným stíhaním, páchateľ zomrel, prejavil účinnú ľútosť s jej naplnením, či aj premlčaním trestného stíhania. Totiž, aby bolo možné konštatovať, že trestné stíhanie nemalo byť začaté nepostačuje jeho zastavenie a bez preukázania skutočnosti, že trestné stíhanie nemalo byť začaté, nemožno uvažovať o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Ak trval žalobca na svojej nevine, mohol využiť inštitút daný ust. § 11 ods. 2 zák. č. 141/1961 Zb. podľa ktorého, v trestnom stíhaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. a) (premlčanie trestného stíhania), sa však pokračuje, ak vyhlási obvinený do troch dní odvtedy, čo mu bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, že na prejednaní veci trvá. O tom treba obvineného poučiť. Uvedený inštitút je daný práve tým, aby obvinený mohol preukázať, že sa stal skutok, že ho spáchal obžalovaný alebo že nie je trestným činom.
Nakoľko zastavenie trestného stíhania v danom prípade nemalo účinky, pre ktoré by bolo možné nazerať na vznesenie obvinenia ako na nezákonné rozhodnutie, súd žalobu zamietol. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Nakoľko súd žalobu v plnom rozsahu zamietol, úspešnou stranou v tomto konaní bola žalovaná, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi ako neúspešnej strane a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O výške nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Uvádzal, že právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci je základným právom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a možno sa ho domáhať v medziach zákona, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Obmedzenia tohto základného práva by mali preto vyplývať zo zákona a súdnej judikatúre by nemalo prislúchať vytvárať liberačný dôvod tam, kde je daná absolútna objektívna zodpovednosť. Uviedol prípady, v ktorých právo na náhradu škody nepatrí obvinenému, poukazom na súdnu prax a zákon č. 58/1969 Zb., ako aj zákon č. 514/2003 Z.z.. Uvedené prípady však predstavujú kvalitatívne inú situáciu, ako je zastavenie trestného stíhania pre premlčanie. Z hľadiska obvineného ide o dôvody na jeho strane a z hľadiska orgánu štátu ide o postup v súlade so zákonom. Pri zastavení jeho trestného stíhania pre premlčanie sa on nedopustil žiadneho nedovoleného konania a ani objektívne ani subjektívne nebol príčinou uplynutia premlčacej doby a zastavenia trestného stíhania. Štát zavinil prostredníctvom svojho orgánu stav, že došlo k premlčaniu trestného stíhania a trestné stíhanie bolo z toho dôvodu zastavené. Konanie štátu prostredníctvom jeho orgánu, ktoré malo za následok premlčanie trestného stíhania postupom, ktorý je v rozpore s právom a pri splnení určitých predpokladov možno dokonca vyvodzovať voči zodpovednej osobe trestnoprávnu zodpovednosť. Štát nekonal prostredníctvom svojho orgánu v súlade so zákonom, nešlo o právo, ale o neprávo. Považuje za vylúčené, aby toto protiprávne konanie štátu mohlo priniesť žalovanému právo vyjadrené zamietnutím jeho žaloby, a tým k vyhnutiu sa absolútnej objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu. Pokiaľ mu súd prvej inštancie vytýka, že mohol využiť inštitút pokračovania v trestnom stíhaní, svojím vyhlásením dal do pozornosti, že to nebola jeho povinnosť, ale právo, s ktorým naložil tak, že ho nevyužil, ale dôvodom nebola obava z výsledku trestného stíhania, ale rozhodnutie ovplyvnené tým, že trestné stíhanie sa začalo 03.02.2004 a skončilo 28.07.2013. Keď si uvedomil rozsah obžaloby a spisového materiálu, ktorý by bolo potrebné na súde prejednať po uplynutí už 10-tich rokov, vychádzalo mu to ďalších 10 rokov. Nemal na to fyzické ani psychické sily a ani materiálne prostriedky. Zdôraznil, že už aj samotný fakt 10-ročného stíhania by postačoval sám o sebe na priznanie mu uplatnenej náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, nakoľko ani tento právny dôvod uplatnenia nároku ani v návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ani v žalobe nevylúčil a skutkovo je aj v návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody aj v žalobe obsiahnutý.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobca v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.
5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalobca aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.
10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd uvádza nasledovné :
11. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s § čl. 51 ods. 1 Ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie (III.ÚS 155/2011).
12. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zák. č. 58/1969 Zb., zák. č. 514/2003 Z.z.) je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovujú ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené, a to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II.ÚS 25/2011, IV.ÚS159/2012). Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním a opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody - damnum emergens alebo ušlého zisku - lucrum cessans) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte
nezakladajú zodpovednosť za škodu, a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané (poškodeného - žalobcu) (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo2/2017).
13. Žalobca svojou žalobou uplatňoval náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. tak ako to vyplýva zo žaloby, z vyjadrení žalobcu. Až v priebehu odvolacieho konania v podanom odvolaní uviedol, že si uplatňuje aj nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu. Keďže si uvedený nárok uplatnil až v priebehu odvolacieho konania, prvostupňový súd sa v rámci svojho konania uvedeným nárokom žalobcu nezaoberal, keďže k uvedenému nároku žalobca neprodukoval žiadne skutkové tvrdenia a nepredkladal žiadne dôkazy.
14. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa, na ktoré poukazoval vo svojom odvolaní, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
15. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaného, a preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.
16. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)