Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-77-2018.pdf
PDF · 153.76 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/77/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: Ladislav Bogdaň KESaTNS, miesto podnikania 040 01 Košice - Juh, Žižkova 33, IČO: 32 512 091, zastúpený: JUDr. Martin Fabian, advokát, Masarykova 16, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Obec Košická Polianka, Košická Polianka 122, IČO: 00 324 353, zastúpený: JUDr. Jozef Göbl, advokát, Jantárová č. 30, 040 01 Košice, o zaplatenie 4.816,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie, č.k. 10Cb/229/2015-142 zo dňa 1.2.2018, takto
rozhodol:
I. P o v r d z u j e rozsudok.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.816,50 eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 12.12.2014 až do zaplatenia, všetko to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi trovy konania v celom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou, ktorú doručil súdu prvej inštancie dňa 15.10.2015 navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie pohľadávky 4.816,50 eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 12.12.2014 až do zaplatenia a nahradil mu trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že v období rokov 2012 - 2014 na základe ústnych objednávok vtedajšieho starostu obce, pána V. D. vykonával v priestoroch Obecného úradu v Košickej Polianke elektroinštalačné práce. Tieto zahŕňali dodávku a montáž elektrických svietidiel, zásuviek, svetelných vypínačov, spolu s vysekaním a inštaláciou elektrických rozvodov na prízemí obecného úradu, ďalej dodávku a montáž vonkajšieho elektrického osvetlenia budovy obecného úradu, dodávku a montáž vonkajšieho verejného osvetlenia a odstránenie poruchy hlavného prívodu elektrickej energie do budovy obecného úradu. Faktúrou č. 13/2014 zo dňa 10.11.2014, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bol aj položkovitý súpis prác, fakturoval za vykonané práce žalovanému 4.816,50 eur spolu s DPH. Žalovaný faktúru vrátil žalobcovi listom zo dňa 23.12.2014 č. 736/2014-Sm z dôvodu údajného nesúladu fakturácie a objednávky (nedoručená objednávka). Dňa 22.2.2015 žalobca predmetnú faktúru opätovne zaslal žalovanému so súpisom prác a požiadal o jej úhradu, k čomu však nedošlo. Následne prebehli medzi stranami rokovania o mimosúdnom vyriešení sporu, ale neúspešne.
3. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že so žalobcom nemal uzavretú žiadnu zmluvu o dielo, tá nebola ani zverejnená na webovej stránke obce, takže k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo a tiež, že práce v rokoch 2012 - 2014 žalobca fakturoval až v roku 2014, čo nie je v súlade s daňovými predpismi. Zároveň poukázal, že cena vykonaných prác nebola zo strany žalovaného riadne schválená, ani nedošlo k riadnemu odovzdaniu prác, ako to vyžaduje zákon. Ak žalobca jednal s bývalým starostom a na základe jeho pokynov vykonal elektroinštalačné práce, mal žalovať jeho a nie obec. Zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že na základe ústnych objednávok bývalého štatutárneho zástupcu žalovaného, žalobca vykonával pre žalovaného v období rokov 2012 - 2014 elektroinštalačné práce, ktoré zahŕňali najmä dodávku a montáž elektrických svietidiel, elektrických zásuviek, svetelných vypínačov spolu s vysekávaním a inštaláciou elektrických svietidiel na prízemí obecného úradu, dodávku a montáž vonkajšieho elektrického osvetlenia budovy obecného úradu, dodávku a montáž vonkajšieho verejného osvetlenia a odstránenie poruchy hlavného prívodu elektrickej energie do budovy obecného úradu. Tieto práce boli riadne vykonané a ukončené, pričom na realizácii týchto prác sa ako subdodávateľ podieľal aj E. I.. Za vykonané práce žalobca fakturoval žalovanému faktúrou č. 13/2014 zo dňa 10.11.2014, splatnou dňa 24.11.2017 pohľadávku 4.816,50 eur s DPH. Neoddeliteľnou súčasťou faktúry bol aj položkovitý súpis prác, ktoré podľa objednávok žalovaného zrealizoval žalobca. Žalovaný prevzal faktúru dňa 12.11.2014, avšak listom zo dňa 23.12.2014 pod č.j. 436/2014-Sm ju vrátil späť žalobcovi z dôvodu „nesúladu fakturácie a objednávky (nedoručená objednávka)“. Žalobca opätovne dňa 22.2.2015 zaslal predmetnú faktúru so súpisom prác žalovanému, ale táto faktúra bola opätovne vrátená listom zo dňa 18.3.2015 pod č.j. 224/2015-Pe. Následne dňa 30.4.2015 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal žalovanému list a vyzval ho na rokovanie o mimosúdnom vyriešení sporu. Na tento list žalovaný reagoval písomným stanoviskom zo dňa 30.6.2015, pričom k mimosúdnej dohode nedošlo.
5. Ďalej súd prvej inštancie zistil z výpovede svedka C.. S. I., že táto bola ako lekárka v nájme v nehnuteľnosti, patriacej žalovanému. Skôr, než tam nastúpila, vykonala sa rekonštrukcia týchto priestorov, pričom stavebné práce financovala sama, ale elektroinštaláciu nerobila. Túto vykonával žalobca v mene žalovaného. Svedkyňa nemala vedomosť o tom, kto dal žalobcovi objednávku na tieto práce a či mu bola za ne vyplatená odmena. Potvrdila iba, že elektroinštalačné práce na obecnom úrade boli vykonané a že sama za tieto práce neplatila. Práce boli vykonávané na jar roku 2012. Do vykonávania elektroinštalačných prác nezasahovala - robilo sa na základe požiadavky bývalého starostu obce.
6. Ďalej súd prvej inštancie zistil z výpovede svedka K. C., člena stavebnej komisie pri obecnom úrade žalovaného, že žalobca bol zmluvným partnerom obce po istý čas a aj po ukončení zmluvy vykonával pre žalovaného ešte ďalšie elektroinštalačné práce. Tieto práce vykonával na základe požiadaviek starostu obce. Väčšinou išlo o ústne objednávky od starostu, keďže o elektrické zariadenia v obci sa staral žalobca.
7. Súd prvej inštancie zistil z výpovede svedka C. C., bývalej zamestnankyne žalovaného, že žalobca vykonával v obci elektroinštalačné práce, a to aj v objekte obecného úradu. Išlo o rekonštrukčné práce v priestoroch, kde sa mala nasťahovať C.. I.. Zároveň uviedla, že akékoľvek práce, súvisiace s elektrinou pre obec vykonával žalobca a nemala vedomosti o tom, ako bolo dohodnuté ich objednávanie, prípadne vyplácanie. Potvrdila, že okrem rekonštrukčných prác v objekte budovy obecného úradu žalobca vykonával práce na vonkajšom osvetlení obce, konkrétne išlo o montovanie senzorov pre verejné osvetlenie. Tiež pomáhal pri odstraňovaní poruchy na optických kábloch.
8. Ďalej súd prvej inštancie zistil z výpovede svedka E. I. že tento je živnostníkom a má oprávnenie na vykonávanie elektroinštalačných prác. Po dohode so žalobcom, tomuto pomáhal pri elektroinštalačných prácach. Išlo však o vzťah medzi ním a žalobcom, nie žalovaným. Potvrdil, že spolu so žalobcom vykonával pre žalovaného elektroinštalačné práce v objekte obecného úradu. Pracoval taktiež na verejnom osvetlení a tiež pri odstraňovaní poruchy optických káblov. Bolo to v priebehu roku 2013 a 2014, keďže faktúry žalobcovi vystavil v decembri 2014.
9. Súd prvej inštancie zistil z výpovede svedka V. D., bývalého štatutárneho zástupcu žalovaného, že počas svojho funkčného obdobia objednal elektroinštalačné práce u žalobcu. Konkrétne išlo o elektroinštalačné práce v objekte budovy, kde sa mala nasťahovať všeobecná lekárka. Okolo Vianoc nastala porucha na elektrickom vedení, obec objednala merací voz, ktorý ju diagnostikoval a následne jej odstránenie vykonal žalobca. Počas jeho funkčného obdobia väčšinu elektroinštalačných prác vykonával žalobca na základe jeho ústnych požiadaviek a objednávok. Pokiaľ sa týka samotnej spornej faktúry, ozrejmil, že mal vedomosť o tom, že žalobca fakturoval žalovanému za vykonané práce ich cenu, avšak k uvedenej faktúre nebola pripojená objednávka. Preto dal pokyn na vrátenie tejto faktúry. Potvrdil však, že práce, ktoré u žalobcu objednal, boli vykonané, ním odsúhlasené a prevzaté, pričom pokiaľ sa týka fakturácie, ústne sa dohodli, že faktúru predloží až neskôr, keďže žalovaný nemal dostatok finančných prostriedkov na jej okamžité preplatenie. Po reklamácii vrátenej faktúry si uvedomil svoju chybu, preto oznámil žalobcovi, aby zaslal faktúru späť k jej úhrade. Medzitým uplynulo jeho funkčné obdobie a k úhrade faktúry nedošlo. K tvrdeniu, že obec objednala práce bez verejného obstarávania uviedol, že išlo o odstránenie havarijného stavu, ktoré bolo potrebné okamžite riešiť a keďže mal so žalobcom dobré skúsenosti a vedel, že je odborník, došlo k ústnym objednávkam a následne aj k fakturácii.
10. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že faktúrou č. 13/2014 žalobca fakturoval žalovanému peňažnú pohľadávku 4.816,50 eur za dodávku a montáž elektroinštalačných prác. V prílohe tejto faktúry je uvedený rozpis jednotlivých prác a dodaný materiál. Išlo konkrétne o práce na obecnom úrade, a to prízemie, chodba, čakáreň, lekár a zasadacia miestnosť, vonkajšie osvetlenie obecného úradu, verejné osvetlenie a porucha hlavného prívodu do obecného úradu.
11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka o písomnej forme zmluvy v obchodnoprávnych vzťahoch, podľa ustanovení §§ 536, 537, 538 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o dielo a vykonanie diela inou osobou poverenou zhotoviteľom. Ďalej vec posúdil podľa ustanovení §§ 387, 397 a 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú premlčanie.
12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi stranami v konaní došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo, keďže žalobca na základe pokynov vtedajšieho starostu obce vykonával pre žalovaného elektroinštalačné práce. Vykonaným dokazovaním a to najmä svedeckými výpoveďami mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca elektroinštalačné práce vo fakturovanom rozsahu pre žalovaného vykonal. Žalovaný v priebehu konania výšku ceny fakturovaných prác nenamietal, preto ju súd prvej inštancie osobitne neskúmal. Keďže žalovaný cenu vykonaných elektroinštalačných prác žalobcovi doposiaľ neuhradil, súd prvej inštancie ho zaviazal na jej zaplatenie.
13. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak práce neboli vykonané na základe verejného obstarávania a neboli ani zverejnené na webovej stránke obce, táto povinnosť je daná obci, nie žalobcovi, a preto za nesplnenie týchto povinností alebo náležitostí nemôže niesť zodpovednosť žalobca. K námietke, že žalobca si mal nárok uplatniť voči bývalému starostovi žalovaného, súd prvej inštancie poukázal, že žalobca vykonal práce v prospech obce a na základe požiadaviek, v tom čase štatutárneho zástupcu obce a nie fyzickej osoby; preto nárok voči fyzickej osobe bývalého starostu by nebol dôvodný.
14. Námietku premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú, keďže elektroinštalačné práce boli vykonané na jar v roku 2012 a následne až do roku 2014. Až na jar roku 2012 bolo možné uplatniť nárok na ich zaplatenie. Žaloba na súd došla dňa 15.10.2015, teda počas plynutia štvorročnej premlčacej doby.
15. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že neakceptoval námietku, že práce boli oneskorene vyfakturované a nebola z nich zaplatená DPH, keďže predmetom konania bolo zaplatenie ceny diela a nie následky nezaplatenia ceny diela, resp. spôsob jej fakturácie. Skúmanie tejto okolnosti neprináleží súdu v tomto konaní, ale iným orgánom.
16. Súd prvej inštancie tak zaviazal žalovaného na zaplatenie ceny diela tak, ako to bolo fakturované faktúrou č. 13/2014. Keďže sa žalovaný dostal s plnením do omeškania zaviazal ho aj na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania, vo výške 8,05 % ročne od splatnosti faktúry, tak ako to žiadal žalobca v podanej žalobe, teda od 12.12.2014 do zaplatenia.
17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol alebo zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie nedostatočne a nesprávne vyhodnotil v konaní predložené a vykonané dôkazy, nedostatočne sa vysporiadal so zisteným skutkovým stavom a následne dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v niektorých jeho častiach zmätočné. Žalovaný odvolacie dôvody vymedzil ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) C.s.p.. Poukázal, že súd prvej inštancie sa vykonanými dôkazmi nezaoberal v dostatočnom rozsahu, vyhodnotil ich nesprávne a nedostatočne a preto dospel k nesprávnym záverom a nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosti uvádzané žalovaným, keď sa nevysporiadal so vznesenými námietkami žalovaného a to námietkou premlčania; námietkou ohľadom sporného rozsahu poskytnutého údajne v prospech žalovaného; neexistencie žiadnej zmluvy o dielo, objednávky v evidencii žalovaného; námietkou, že žalobca ako platca DPH ak by aj zrealizoval dielo v čase, kedy to tvrdí, bol povinný odviesť DPH, čím mohlo ísť o porušenie zákona o účtovníctve a zákona o DPH. Ďalej súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nevysporiadal ani s námietkou, že na ten istý druh práce prebehla komplexná rekonštrukcia a revitalizácia centrálneho osvetlenia v obci pred údajnými prácami žalobcu, čo sa týka osvetlenia v obci. Preto si položil otázku, či bolo potrebné po tejto investícii opakovane meniť osvetlenie. Z prehlásenia dodávateľa tohto osvetlenia, Ing. Q., pritom vyplýva, že senzorové snímače inštaloval práve on. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s vrátením faktúry zo strany žalovaného a napriek tomu priznal žalobcovi úroky z omeškania podľa jej splatnosti a nie podľa doručenia žaloby žalovaného ako to je v iných podobných prípadoch. Napokon sa súd prvej inštancie nevysporiadal s námietkou žalovaného, že došlo k porušeniu ustanovenia § 47a Občianskeho zákonníka a zákona o slobodnom prístupe k informáciám z dôvodu nezverejnenia zmluvy, objednávky, faktúry na stránke obce. Poukázal, že všetky predchádzajúce zmluvy, súťaže, objednávky a faktúry žalobcu boli zverejnené cez stránku obce, ale dokumenty vzťahujúce sa na nárok uplatnený žalobou nie. Podľa § 47a Občianskeho zákonníka, ak zmluva nie je zverejnená, nenadobudne účinnosť a ak nebude zverejnená do troch mesiacov od uzatvorenia, platí, že k uzatvoreniu nedošlo. Návrh na zverejnenie zmluvy môže podať aj druhá zmluvná strana. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že išlo o havarijný stav a nebolo možné riešiť súťaž, objednávku a zmluvu. O havarijnom stave môžeme hovoriť iba v prípade poruchy - výmene kábla v zemi, nie v ostatných prípadoch. Namietal, že v rozsudku sa uvádza zásadná chyba, že žalobca vykonával práce v období od 2012 do 2014, pričom žalobca aj v žalobe uvádza, že práce pre žalovaného vykonal v zime 2011 a na jar 2012 a faktúru vystavil a doručil žalovanému v 12/2014. Poukázal, že je závažný rozpor medzi tvrdením žalobcu, že došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo a vrátením faktúry žalovaným z dôvodu nesúladu fakturácie a objednávky
- nedoručená objednávka. Žalobca si mal nechať potvrdzovať súpisy zrealizovaných prác, ktoré aj keď nie je zmluva o dielo, ale platí Obchodný zákonník a stavebný zákon. Zhotoviteľ pritom musí vykonané práce a dodávky vyúčtovať overiteľným spôsobom. Poukázal, že štandardne prílohou súpisu vykonaných prác majú byť doklady o dodaných materiáloch, certifikáty materiálov, doklady o druhu a rozsahu vykonaných prác. Súpis vykonaných prác vrátane príloh je súčasťou faktúry. Faktúra žalobcu však neobsahovala tieto náležitosti a žalovaný ju logicky preto vrátil. Vrátením faktúry prestáva plynúť jej splatnosť a neuhradenie fakturovanej čiastky sa v takomto prípade nebude považovať za omeškanie objednávateľa so splnením záväzku. Faktúra vystavená žalobcom nebola nikdy prijatá žalovaným do účtovníctva, preto nemôže byť žalovaný rozsudkom zaviazaný k zaplateniu úrokov z omeškania od 12.12.2014. Zároveň je tu podozrenie, že žalobca účelovo dodatočne vyfakturoval niečo, čo nedodal a nevykonal, čo je závažné porušenie daňových predpisov. Ak by to žalobca zrealizoval, bol povinný vyhotoviť faktúru pri dodaní tovaru alebo služby do 15 dní. Žalovaný zároveň namietal, že súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti strán sporu a to zjavnou neodôvodnenosťou ako aj arbitrážnosťou, teda svojvôľou súdu. Poukázal, že postup konajúceho súdu musí byť transparentný a spätne preskúmateľný, čo má byť vyjadrené v odôvodnení rozhodnutia, ktoré má mať určitú kvalitu, obsah. Súd prvej inštancie však nedal odpovede na otázky žalovaného uvedené v odvolaní. Závažnejšie porušenie však žalovaný vidí v svojvôli súdu prvej inštancie, spočívajúci v rozpore v hodnotení, postupe, aplikácii a výklade práva, pričom tento rozpor je logický a racionálny, ako aj vecný. Zo strany súd prvej inštancie došlo k nesprávnym právnym záverom. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkové zistenia, ktoré odvodil z vykonaných dôkazov. Ide o pochybenie takého druhu, intenzity, že to vedie k záveru o svojvôli a má to za následok porušenie základných práv sťažovateľa. Súd prvej inštancie nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a absolútne neprihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Jeho závery sú založené na jednostrannom posudzovaní veci, bez prihliadnutia na všetky právne a skutkovo relevantné okolnosti. Dôkazy, ktoré boli v priebehu konania vykonané, vyhodnotil súd prvej inštancie tendenčne, ignorujúc skutočnosti svedčiace v prospech žalovaného. Vykonané dokazovanie neodôvodňuje závery súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými argumentmi a námietkami žalovaného a jeho rozhodnutie je tak v podstate nepreskúmateľné, čím odníma žalovanému možnosť konať pred súdom.
19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil, že vzťah medzi stranami sporu sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, vrátane dĺžky premlčacej doby. Na prípadnú zmenu právneho názoru by nemala žiaden vplyv ani tá skutočnosť, ak by sa preukázalo, že medzi stranami sporu nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo. V takomto prípade, by realizáciou elektroinštalačných prác žalobcom došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, ktoré sa premlčuje v rovnakej 4 ročnej premlčacej dobe, čo vyplýva aj z uznesenia NS SR zo dňa 16.4.2013, sp.zn. 1 Obo 67/2011. Námietka premlčania žalovaného neobstojí, keďže elektroinštalačné práce boli dodané v období rokov 2012 - 2014, čo potvrdili vo svojich výpovediach aj svedkovia MUDr. I., I., D.. Žalobca nikdy neuvádzal, že by predmetné práce mali byť vykonané v roku 2011 (aj keď v tomto roku pre žalovaného práce vykonával, za ktoré mu bolo riadne zaplatené), pričom uvedená skutočnosť ani v priebehu konania pred súdom prvej inštancie inak nevyšla najavo. Žalovaný v celom priebehu konania nikdy nespochybnil rozsah prác ani požadovanú odplatu uplatnenú žalobcom. Rozsah prác je zrejmý z prílohy k faktúre č. 13/2014, pričom sa k nemu vyjadrili aj vypočutí svedkovia. Poukázal, že k uzavretiu zmluvy medzi stranami sporu došlo v ústnej forme, čo potvrdzujú jednotlivé svedecké výpovede. Žiadna písomná objednávka neexistuje. Žalobcovi neukladá žiaden všeobecne záväzný predpis povinnosť potvrdzovať si súpisy zrealizovaných prác a dodávok, resp., že tieto bol povinný priebežne vyhotovovať. Zároveň poukázal na výpoveď svedka Mojžiša, ktorý potvrdil, že práce boli zo strany žalobcu zrealizované, pričom po ich ukončení si tieto prezrela stavebná komisia žalovaného a následne došlo k ich ukončeniu. Skutočnosť, že žalovaný má nedostatky, neporiadok vo svojej vlastnej evidencii zmlúv, objednávok a zápisov nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Ak by žalobca porušil predpisy o účtovníctve a DPH, čo žalobca odmieta, preskúmavanie tejto otázky nepatrí do kompetencie súdu ale orgánov finančnej správy. Napokon tieto zákony neukladajú povinnosť žalobcovi priložiť k faktúre doklady o dodaných materiáloch, certifikáty materiálov alebo iné doklady o druhu a rozsahu vykonaných prác. Žalobca uviedol, že pre žalovaného vykonal montáž vonkajšieho osvetlenia obecného úradu a montáž súmrakových spínačov verejného osvetlenia, nie výmenu verejného osvetlenia ako to tvrdí žalovaný vo svojom odvolaní. Uvedené pritom realizoval žalobca na základe objednávky vtedajšieho starostu obce, pričom žalobcovi neprináležalo skúmať motív starostu pre takýto krok. Montáž súmrakových spínačov žalobcom potvrdila aj svedkyňa C.. Čo sa týka prehlásenia W.. Q., že vo 2/2015 zrealizoval montáž 2 ks súmrakových spínačov a 1 ks astro hodín, uvedené prehlásenie potvrdzuje iba to, že W.. Q. tieto práce pre žalovaného vykonal a kedy tieto práce vykonal. Iné skutočnosti z tohto listinného dôkazu nie je možno vyvodiť. Žalovaný vzhľadom k vyššie uvedenému nemal žiaden relevantný dôvod na vrátenie faktúry žalobcovi. Samotný svedok V. D., vtedajší starosta obce potvrdil, že sám žiadal žalobcu aby faktúru vystavil neskôr ako aj to, že táto bola vrátená žalobcovi omylom. K námietke žalovaného, že vrátením faktúry prestáva plynúť jej splatnosť, žalobca citujúc ustanovenia § 365 ods. 1, X a § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka poukázal, že na omeškanie nemá žiaden vplyv prípadné vrátenie faktúry dlžníkom pre údajné domnelé vady tohto účtovného dokladu. Žalobcovi ako veriteľovi prislúchajú úroky z omeškania od prvého dňa omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu, a to za celé obdobie omeškania dlžníka až do úplného uspokojenia pohľadávky veriteľa. Faktúra č. 13/2014 bola žalovanému doručená dňa 12.11.2014, teda súd prvej inštancie správne ustálil začiatok omeškania žalovaného. Žalobca zároveň poukázal, že v zmysle § 47a ods. 1 Občianskeho zákonníka je účinnosť zmluvy podmienená jej zverejnením iba v prípadoch, ak túto povinnosť ustanovuje osobitný zákon. Regulácia tzv. povinne zverejňovaných zmlúv je zakotvená v § 5a zákona č. 211/2010 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, kde sa za povinné zverejňovanú zmluvu považuje iba zmluva, ktorá je povinnou osobou uzatvorená v písomnej forme. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu však nie je povinne zverejňovanou zmluvou, nakoľko táto nebola uzavretá v písomnej forme, čo však nemôže ísť na ťarchu žalobcu, pretože žiaden všeobecne záväzný predpis mu neukladá povinnosť uzatvárať takéto zmluvy v písomnej forme. Takúto povinnosť síce ukladá platná právna úprava ale žalovanému, žalobca však za porušenie tejto povinnosti nemôže niesť žiadnu zodpovednosť. Z uvedených dôvodov sa na zmluvný vzťah strán sporu nevzťahuje právny režim povinne zverejňovanej zmluvy podľa § 5a zákona o slobodnom prístupe k informáciám a teda ani režim podľa ustanovenia § 47a Občianskeho zákonníka. Na zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu sa nanajvýš mohlo vzťahovať ustanovenie §5b zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré povinným osobám ukladá povinnosť zverejniť údaje o vyhotovenej objednávke a faktúre, čo nie je povinnosťou žalobcu ale žalovaného. Námietky žalovaného podané v odvolaní nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú právne nepodložené. Vzhľadom k tomu žalobca považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a zákonný.
20. Žalovaný v odvolacej replike len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v podanom odvolaní.
21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
23. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vedie aj to, že východiská uvedené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
24. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
25. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Jedným z dôvodov podaného odvolania bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby závery boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (viď. IV. ÚS 1/2002, II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07). Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu, ktorým sa domáhal nároku na úhradu odplaty za vykonané elektormontážne práce pre žalovaného. Svoje rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil.
26. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie okrem iného z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej inštancie. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení prvoinštančného súdu uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn., v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
27. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
28. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca si v tomto konaní uplatnil podanou žalobou dňa 15.10.2015 peňažnú pohľadávku 4.816,50 eur ako neuhradenú cenu diela, ktoré žalobca ako zhotoviteľ vykonal pre žalovaného ako objednávateľa diela na základe ústnych objednávok vtedajšieho štatutárneho zástupcu žalovaného. Na pojednávaní dňa 6.6.2017 žalobca uviedol, že ak by nedošlo k uzavretiu zmluvy touto formou, aby súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie.
29. Odvolací súd udáva, že žalovaný síce uzavretie zmluvy o dielo poprel z dôvodu, že takáto zmluva sa v jeho evidencii nenachádza, no v konaní vypočutí svedkovia, najmä C.. I., C., C. a I. potvrdili, tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie, že vtedajší starosta žalovaného zadával žalobcovi ústne objednávky na realizáciu elektromontážnych prác pre obec. Napokon túto skutočnosť jednoznačne potvrdil aj sám V. D. ako vtedajší štatutárny orgán žalovaného, ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že sporné práce boli u žalobcu objednané a aj realizované. Tieto svedecké výpovede napokon neboli zo strany žalovaného ani spochybňované. To, že žalobca mal so žalovaným aj ďalšie zmluvy o dielo na elektromontážne práce, ktoré boli v písomnej forme, nie je spôsobilé preukázať, že strany sporu uzatvárali iba písomné zmluvy o dielo a to aj s poukazom, že sporné fakturované práce sú zjavne v oveľa nižšom objeme ako iné, písomne zazmluvnené práce, resp. je zrejmé, že v pojednávanom prípade išlo o práce ad hoc, ktorých potreba si vyžiadala momentálna a neodkladná potreba u žalovaného.
30. Neexistenciu záväzkového vzťahu medzi stranami sporu nie je spôsobilá preukázať ani skutočnosť, že žalovaný vrátil vystavenú faktúru žalobcovi z dôvodu nesúladu fakturácie a objednávky (nedoručená objednávka), keďže sám svedok D., uviedol, že faktúra bola vrátená iba omylom.
31. Odvolací súd poukazuje, že žalovaný nenamietal vo vyjadrení k žalobe ani v podanom odvolaní neoprávnenosť uplatnenej pohľadávky žalobcu z vecného hľadiska. Toto vyplýva aj z písomného podania, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi zo dňa 23.12.2014, ktorým žalovaný vrátil žalobcovi predmetnú faktúru „z dôvodu nesúladu fakturácie a objednávky (nedoručená objednávka)“. Toto písomné podanie žalovaného možno považovať za vrátenie faktúry len z formálnych dôvodov, nie z dôvodov, že by žalobca nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu so žalovaným a nevykonával pre žalovaného žiadne práce, ktoré sú predmetom faktúry č. 13/2014 na 4.816,50 eur.
32. Je nesporné, že v prípade strán sporu sa jedná o obchodnoprávny vzťah medzi žalobcom ako podnikateľom a žalovaným ako subjektom verejného práva podľa § 261 Obchodného zákonníka. Obchodné záväzkové vzťahy sú v Obchodnom zákonníku upravené na zásade zmluvnej voľnosti vyplývajúcej z autonómie vôle zmluvných strán.
33. Obchodný zákonník koncipuje právnu úpravu formy zmlúv na základe princípu bezformálnosti právnych úkonov. Písomná forma je podmienkou platnosti predovšetkým vtedy, keď písomnú formu ustanovuje zákon. Písomnú formu môže ustanoviť buď Obchodný zákonník, alebo iný zákon. Písomná forma je podmienkou platnosti zmluvy aj vtedy, keď písomnú formu zmluvy určila aspoň jedna zo zmluvných strán.
34. Zmluvu o dielo podľa Obchodného zákonníka je tak možné uzavrieť aj v inej ako písomnej forme, dokonca aj konkludentne, na základe objednávky objednávateľa a vykonaním diela zhotoviteľom. Podstatnými náležitosťami sú dohoda o predmete a jej odplatnosť. V danom prípade nemožno pričítať na ťarchu žalobcu, ak žalovaný zvolil inú, ako písomnú formu zmluvného vzťahu, resp. že v jeho evidencii sa v súčasnosti nenachádza doklad o existencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Napokon odvolací súd udáva, že ak si zmluvné strany v zmluve o dielo výslovne nevymienia také dojednania ako odovzdanie diela na základe preberacieho protokolu, zápisy o realizovaných prácach, resp. odovzdanie certifikátov použitých materiálov, zhotoviteľovi takéto povinnosti expressis verbis z Obchodného zákonníka, resp. stavebného zákona nevyplývajú.
35. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že realizácia elektromontážnych prác žalobcom pre žalovaného bola preukázaná jednotlivými svedeckými výpoveďami, konkrétne prác na prízemí obecného úradu potvrdila svedkyňa C.. I., svedok C. a I. ako aj svedkyňa C.. Realizáciu vonkajšieho osvetlenia obecného úradu potvrdil svedok C. a I.. Realizáciu súmrakových spínačov potvrdil svedok C. a svedkyňa C.. Odstránenie poruchy hlavného prívodu do obecného úradu potvrdil svedok C., I. ako aj svedkyňa C.. Realizáciu fakturovaných prác žalobcom napokon potvrdil aj svedok D. ako vtedajší starosta žalovaného.
36. V súlade s § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu sporu zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.
37. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že fakturované práce nebolo potrebné realizovať, keďže osvetlenie obce bolo vykonané ešte v roku 2011 a súmrakové spínače realizoval v roku 2015 W.. Q., odvolací súd poukazuje, že práce vykonané žalobcom, ktorých úhrady sa domáha na žalovanom, potvrdili svedkovia a ich realizácia sa nevylučuje s prácami realizovanými inými subjektmi v inom čase, keď zároveň nie je jednoznačne preukázané, že išlo o totožné práce, keďže nepostačuje prípadná zhoda v samotnom druhu prác na preukázanie, že sporné práce žalobca nevykonal.
38. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, že pre pojednávaný spor je právne bezvýznamné, že práce prípadne neboli fakturované žalobcom v čase ich samotnej realizácie, keďže nároky plynúce z obchodno-záväzkového vzťahu nemôžu byť založené výlučne na účtovných a daňových predpisoch, pričom obchodné právo bez ďalšieho považuje faktúru iba ako výzvu na úhradu dlhu, teda je všeobecne považovaná podľa § 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve iba za účtovný doklad. Napokon sám bývalý štatutárny orgán žalovaného žiadal žalobcu aby nevykonal fakturáciu hneď po realizácii prác. Na základe týchto záverov bolo správne, ak súd nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz a to správu z daňového úradu o možnosti fakturácie prác v inom roku ako roku ich uskutočnenia ako nadbytočný.
39. Odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanom prípade je bez právneho významu, že žalovaný vystavenú faktúru č. 13/2014 nepojala do svojho účtovníctva a z akých dôvodov. Pri pripustení opačného názoru by postačovalo dlžníkovi ako dôvod neuhradenia splatnej pohľadávky veriteľa samotné nezaevidovanie vystavenej faktúry len z formálnych dôvodov, čo by bolo v rozpore princípmi právneho poriadku, že práva a povinnosti vznikajú subjektom buď zo zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia príslušného orgánu.
40. Pre posúdenie dôvodnosti námietky premlčania uplatnenej žalovaným ako aj pre účely existencie prípadného omeškania so platnosťou ceny diela je rozhodujúci moment splatnosti ceny diela. Ak neexistuje dohoda zmluvných strán, splatnosť záväzku nastáva podľa príslušných ustanovení zákona.
41. Podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela.
42. Odvolací súd poukazuje, že aj v prípade ak by nebola dohodnutá doba splatnosti ceny vykonaných prác, rozhodovacia prax súdov potom nepochybuje o tom, že ustanovenie § 548 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka neupravuje splatnosť ceny diela (touto otázkou sa zaoberá veta prvá označeného ustanovenia), ale dobu vzniku práva zhotoviteľa požadovať zaplatenie ceny diela. So vznikom práva na plnenie zásadne nenastáva (súčasne) jeho splatnosť. Tá je totiž určená dobou, v ktorej je dlžník povinný splniť záväzok podľa zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia. Ak nie je doba plnenia takto určená, vyvolá ju veriteľ tým, že dlžníka o plnenie požiada. Okamih splatnosti práva na plnenie má rozhodujúci význam najmä pre posúdenie, či a kedy nastáva moment pre začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby (§ 391 ods. 1 Obchodného zákonníka) a aj premlčacej doby pri práve na plnenie záväzku (§ 392 ods. 1 Obchodného zákonníka) alebo pre počiatok omeškania dlžníka (§ 365 a nasl. Obchodného zákonníka). Ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka tak rieši situáciu, kedy „splatnosť nie je dohodnutá ani inak určená“. Ak doba úhrady ceny diela by nebola dohodnutá a ak vznikol zhotoviteľovi nárok na cenu diela vykonaním diela, je objednávateľ povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu diela bez zbytočného odkladu po tom, čo ho zhotoviteľ po odovzdaní diela o plnenie požiada. Je nepochybné, že žalobca požiadal žalovaného o úhradu ceny diela vystavením faktúry č. 13/2014.
43. Odvolací súd udáva, že z jednotlivých svedeckých výpovedí vyplýva, že sporné práce boli realizované žalobcom v rokoch 2012 - 2013, resp. 2014. Z výpovede svedkyne Y., že boli práce realizované v rokoch 2011 - 2012. Tu však odvolací súd poukazuje, že v roku 2011 realizoval žalobca pre žalovaného aj ďalšie práce na základe písomnej zmluvy zo dňa 24.8.2011 a to rekonštrukciu elektro-rozvodov v suteréne obecného úradu žalovaného. Ak žalovaný namietal v podanom odvolaní, že žalobca v žalobe uvádzal, že práce pre žalovaného vykonal v zime 2011 a na jar 2012, takýto časový údaj z podanej žaloby nevyplýva. Ak by aj práce boli realizované žalobcom už v zime 2011, čo by prípadne mohlo zodpovedať poruche hlavného prívodu do obecného úradu, ktorý sa mal vyskytnúť pred Vianocami, tak ako to uvádzali vypočutí svedkovia, resp. by to malo vyplývať z rukou písanej poznámky k súpisu prác na čísle listu 103 súdneho spisu s textom „december 2011“, tieto práce boli realizované najskôr v 12/2011 a aj pri prípadnej splatnosti už v čase ich vykonania, by taktiež nedošlo k ich premlčaniu, keďže samotná žaloba bola podaná ešte dňa 15.10.2015 a 4 ročná premlčacia doba tak ešte neuplynula.
44. Žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania až od 12.12.2014, čo je aj v súlade s § 340b ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je dlžníkom subjekt verejného práva podľa § 261 ods. 3 a 5 Obchodného zákonníka, je tento povinný splniť peňažný záväzok z dodania tovaru alebo poskytnutia služby v lehote splatnosti 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo 30 dní odo dňa poskytnutia riadneho plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. Keďže žalovaný prevzal spornú faktúru dňa 12.11.2014, čo je zrejmé zo samotnej faktúry, je zjavné, že sa žalovaný dostal najneskôr dňa 12.12.2014 do omeškania s úhradou sporných uplatnených prác. Vzhľadom k tomu, súd prvej inštancie nepochybil, keď zaviazal žalovaného na zákonný úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka o úrokoch z omeškania od dátumu 12.12.2014, keď ten bol zjavne v omeškaní s úhradou uplatnenej pohľadávky, ktorej výšku ako takú žalovaný nerozporoval.
45. K ďalšiemu tvrdeniu žalovaného, že ten vrátil žalobcovi spornú faktúru späť, čo má mať vplyv na začiatok omeškania žalovaného a priznanie úrokov z omeškania pre žalobcu súdom prvej inštancie, teda omeškanie s úhradou sporných prác mohlo nastať až okamihom doručenia samotnej žaloby žalovanému, odvolací súd uvádza, že podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, teda uplynutím dňa splatnosti dohodnutej v zmluve alebo uvedenej v zákone a nie uvedenom v samotnej faktúre, ktorý prípadne nezodpovedá hmotnoprávnej úprave splatnosti ceny diela. Takto stanovenú splatnosť ceny diela, samo o sebe, nie je spôsobilé zmeniť ani vrátenie faktúry zhotoviteľom z dôvodu prípadných formálnych vád v jej obsahu.
46. Okrem ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka sú pre uzatváranie zmlúv relevantné aj osobitné právne predpisy, napríklad ustanovenia zákona č. 546/2010 Z.z. účinného od 1.1.2011, ktorým boli novelizované ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne ustanovenie § 47a Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje zásadu, že zmluvy, na ktoré sa podľa osobitných predpisov vzťahuje povinnosť zverejnenia, nadobudnú účinnosť až dňom nasledujúcom po dni ich zverejnenia. Pojem „povinne zverejňovaná zmluva“ je obsiahnutý v ustanovení § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), podľa ktorého povinne zverejňovaná zmluva je písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy vrátane neštátnych účelových fondov, alebo sa týka používania týchto finančných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom alebo na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie. Povinnými osobami v zmysle ustanovenia § 5a vyššie označeného zákona sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. K základným znakom povinne zverejňovaných zmlúv je znak písomnej formy zmluvy a vecný znak, ktorý je splnený vtedy, keď zmluva sa týka plnenia viažuceho sa na verejné prostriedky alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, obce, vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie.
47. V posudzovanej právnej veci je zrejmé, že k uzavretiu písomnej zmluvy medzi stranami nedošlo, obligatórnu písomnú formu právneho úkonu žalobca v konaní nepreukázal, pritom z vykonaných dôkazov uvedené ani nevyplýva a preto je správna argumentácia žalobcu v podanom vyjadrení k odvolaniu, že nedostatok takejto písomnej formy vyčleňuje predmetnú zmluvu spod legálnej definície povinne zverejňovanej zmluvy v zmysle ustanovenia § 47a Občianskeho zákonníka. Pokiaľ k uzavretiu písomnej zmluvy medzi stranami nedošlo, nie je možné tak účinnosť ani to, že platí, že k uzavretiu zmluvy nedošlo viazať na povinné zverejnenie, aj keď by sa zmluva dotýkala použitia verejných financií, prípadne nakladania s majetkom obce.
48. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou účinnosťou zákona č. 546/2010 Z.z. od 1.1.2011, ktorou bol novelizovaný jednak zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a jednak zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník bolo do zákona o slobodnom prístupe k informáciám doplnené ustanovenie § 5b, ktoré zaviedlo povinnosť vymedzeným povinným osobám zverejňovať objednávky na tovary a služby a faktúry za tovary a služby na svojom webovom sídle, a to do 10 pracovných dní odo dňa ich vyhotovenia. Právne dôsledky porušenia tejto povinnosti však na rozdiel od povinne zverejňovaných zmlúv, právna úprava neobsahuje. Taktiež neobsahuje právo účastníka zmluvy, teda v danom prípade žalobcu, podať návrh na zverejnenie týchto údajov, tak ako je to uvedené v § 5a ods. 10 zákona o slobodnom prístupe k informáciám v prípade písomnej zmluvy.
49. Nad rámec vyššie uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že aj v situácii, ak by žalovaný v konaní preukázal neplatnosť zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu vyššie označeným kontraktačným postupom, nebolo by možné za zisteného skutkového stavu žalobu zamietnuť. Z ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal v prvý deň po tom, čo ho druhý účastník o vrátenie požiadal podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Žalovaný ako príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na povahu plnenia - schopný vrátiť ho a teda by bol povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady, ktorý nárok by taktiež nebol premlčaný, keďže k plneniu pre žalovaného došlo ešte pred uplynutím 4 ročnej premlčacej doby a podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať, čo v prípade žalobcu nie je možné, keďže žalovaný nie je plnenie žalobcu schopný vrátiť.
50. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, ak zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej pohľadávky 4.816,50 eur spolu s 8,05 % zákonným úrokom z omeškania ročne od 12.12.2014 až do zaplatenia a to titulom úhrady ceny diela, ktoré žalobca pre žalovaného realizoval na základe platne uzavretej zmluvy o dielo medzi stranami sporu.
51. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.
52. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).