Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/5/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, Karadžičova 17, Bratislava, zastúpeného: Mgr. Miroslav Vilím, advokát, Bratislava, proti žalovanému: D. B., nar. XX. A. XXXX, K. (bez adresy), o 91,44 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17 266/2016-34 z 5. októbra 2017 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom vyhláseným bez nariadenia pojednávania [§ 177 ods. 2 písm. a) C. s. p.] súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 91,44 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 3. júna 2015 ako dlžného poistného z poistnej zmluvy č. 610/142920-0. Na odôvodnenie súd prvej inštancie uviedol, že zo žaloby a listinných dôkazov nemohol preskúmať dôvodnosť žalovanej sumy, pretože nemal preukázané relevantné skutočnosti. Už v žalobe bolo uvedené nejasné obdobie, za ktoré bolo poistné uhradené (30. júla až 29. júla 2014). Nie je jasné odôvodnenie dátumu, prečo zmluva zanikla 2. júna 2015, ani prečo má byť žalovaný dlžný 91,44 €; žalobca musí svoj nárok sám vypočítať, lebo súd nie je vyšetrovací orgán.

2. Žalobca sa včas podaným odvolaním domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žalobe vyhovie. Namietol, že ak by sa bol súd oboznámil s pripojenými dôkazmi, zistil by, že poistná zmluva bola uzavretá 30. júla 2014 s ročným poistným 109 € zročným vo štvrťročných splátkach po 27,25 €, ktoré boli splatné 30. júla, 30. októbra, 30. januára a 30. apríla. Žalovaný neuhradil nič, čo je zrejmé aj z pripojeného výpisu z poistného účtu, pričom údaj o obdobie zaplateného poistného je nedostatkom v písaní. Zánik povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vyplýva z § 9 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z., takže žalobca mal nárok na tri štvrťročné splátky po 27,25 € a za obdobie 30. apríla až 2. júna 2015 sumu 9,69 €, teda 91,44 €. Žalobca tiež pripomenul, že súd mal nejasnosť žaloby odstrániť postupom podľa § 129 ods. 1 C. s. p. Okrem toho bol vo veci vydaný platobný rozkaz, takže súd už mal tvrdenia žalobcu za preukázané.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

5. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú zárukou toho, aby bolo rešpektované právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR). Žalobca vo výsledku oprávnene vytýka napadnutému rozsudku také nedostatky, ktoré spôsobujú, že týmto náležitostiam vôbec nevyhovuje.

6. Žalobca už v žalobe celkom jasne predniesol, že so žalovaným uzavrel 30. júla 2014 poistné zmluvu č. 310/142920-0, ktorej predmetom bolo poistenie zodpovednosti na škodu spôsobenú motorovým vozidlom, a to na dobu neurčitú. Na preukázanie tejto skutočnosti pripojil v súlade s § 132 ods. 3 C. s. p. aj listinný dôkaz - samotnú poistnú zmluvu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jediný racionálny argument, v čom je takýto opis rozhodujúcich skutočností nedostatočný. Súd prvej inštancie zjavne mechanicky a bez pochopenia podstaty odcitoval vo svojom odôvodnení pasáže z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009, z ktorého zreteľne vyplýva, že účastník (dnes: strana) je povinný splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech. Vo všeobecnosti je teda žalobca povinný tvrdiť a dokázať skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá jeho nárok zakladá, a žalovaný je povinný tvrdiť a dokazovať skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá žalovaný nárok oslabuje alebo celkom ruší. Žalobca naopak v zásade nie je povinný tvrdiť a dokazovať také skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá jeho nárok oslabuje alebo ruší.

7. V tu prerokúvanej veci žalobca ako poisťovateľ uplatňuje nárok na zaplatenie poistného za obdobie poistenia od 30. júla 2014 do 2. júna 2015, čo v žalobe takisto celkom zreteľne predniesol. Podľa § 796 ods. 1 Obč. zák. povinnosť platiť poistné vzniká na základe poistnej zmluvy. Predpokladom vzniku nároku na poistné je tak existencia platnej poistnej zmluvy, z ktorej takýto nárok poisťovateľovi vyplýva. Povinnosťou žalobcu ako poisťovateľa je teda dokázať skutočnosti napĺňajúce znaky skutkovej podstaty normy § 796 ods. 1 Obč. zák., teda existenciu prejavov vôle, v ktorých možno vidieť vznik poistnej zmluvy a dohodu o určitej výške poistného. Normou zakladajúcou nárok na poistné nie je ustanovenie § 803 ods. 1 Obč. zák., ktoré len spresňuje § 796 Obč. zák. v tom zmysle, že nárok na poistné patrí vždy do zániku poistenia, teda (inak povedané) že zánikom poistenia (teda zánikom práv a povinností z poistnej zmluvy) nezaniká už vzniknutý nárok na poistné do skončenia poistenia. Ako už bolo uvedené, normou zakladajúcou nárok na poistné je už § 796 ods. 1 Obč. zák. Naopak, žalobca nie je povinný ani tvrdiť, ani dokazovať žiadne skutočnosti, ktoré jeho nárok rušia alebo oslabujú. Samozrejme, nie je vylúčené, aby ich v spore predniesol a dokazoval, čím koniec koncov koná aj vo svoj prospech (môže predísť ich tvrdeniu protistranou a tým - čiastočnému - neúspechu v spore); v tomto smere ho však bremeno tvrdenia nezaťažuje. Ak teda žalobca v prerokúvanej veci predniesol, že so žalovaným ako poistníkom uzavrel zmluvu s určitou výškou poistného, predniesol tým dostatok rozhodných skutočností na to, aby uniesol bremeno tvrdenia z hľadiska hypotézy rozhodnej normy - § 796 ods. 1 Obč. zák.

8. Celkom bez zákonnej opory sú úvahy súdu prvej inštancie o tom, že žalobca je povinný tvrdiť „vzájomné súvislosti“ a že musí nárok preukázať „riadnym matematickým výpočtom“. Z už cit. § 132 ods. 1 C. s. p. vyplýva žalobcovi len povinnosť predniesť rozhodujúce skutočnosti z hľadiska hypotézy právnej normy, o ktorú svoj nárok opiera. Nájdenie „vzájomných súvislostí“ je vecou konajúceho súdu, ktorého úlohou je takisto preveriť numerickú správnosť žalobcovho nároku, pokiaľ má pochybnosti o správnosti výpočtu. Podľa § 186 ods. 1 C. s. p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe, medzi ktoré patria aj základné aritmetické operácie (sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie). Ak súd zistí, že číslo vypočítané žalobcom v žalobe nezodpovedá pravidlám aritmetiky a ním tvrdeným skutočnostiam, prizná mu len takú sumu, ktorá týmto pravidlám zodpovedá. Je však absolútne neprípustné zamietnuť v takomto prípade žalobu z dôvodu, že súd nedokáže pochopiť a preveriť jednoduchý matematický výpočet. Iná situácia by samozrejme nastala, ak by výpočet nárokov predpokladal aplikáciu odborných alebo vedeckých poznatkov (napr. špecifickej poistnej matematiky, výpočet zložených úrokov a pod.); o taký prípad však v tu prerokúvanej veci nejde.

9. Odvolací súd na tomto mieste pripomína stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam na ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 (dnes: § 129 ods. 3 C. s. p.) len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (I. ÚS 139/02 a ďalšie). V tu prerokúvanej veci súd prvej inštancie v podstate zaťažil žalobcu povinnosťou napísať žalobu tak, aby nad ňou súd vôbec nemusel premýšľať. Takýto postup však podľa odvolacieho súdu nemá nič spoločné s ústavnými, ale ani zákonnými princípmi spravodlivého procesu, medzi ktorými stále je požiadavka spravodlivej a účinnej ochrany porušených práv (čl. 2 ods. 1 základných princípov C. s. p.). Naopak, takýto postup a celkové vyznenie napadnutého rozsudku akoby za každú cenu nepochopiť obsah žaloby a zamietnuť ju, hoci je z nej zrejmé, aké právo a na základe čoho uplatňoval, porušuje nielen právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

10. So súdom prvej inštancie tak možno súhlasiť jedine v tom, že žalobca v žalobe nezrozumiteľne uviedol obdobie, za ktoré bolo poistné zaplatené (išlo o obdobie označené ako „od 30.07.2014 do 29.07.2014“, čo je obdobie logicky nemožné). Pokiaľ je však podanie (teda aj žaloba) nezrozumiteľné, teda aj vnútorne rozporné, ustanovenie § 129 ods. 1 C. s. p. ukladá súdu povinnosť uznesením vyzvať na jeho opravu. Nejde tu totiž o to, že by žalobca netvrdil určité rozhodujúce skutočnosti, ale o to, že zjavne ľudských zlyhaním došlo k nezmyselnému ohraničeniu určitého obdobia. Tým, že súd prvej inštancie túto zjavnú vadu podania neodstraňoval výzvou podľa § 129 ods. 1 C. s. p., znemožnil žalobcovi túto (zjavne neúmyselnú) vadu odstrániť a tým prípadne uviesť správne a pravdivé skutkové tvrdenie ohľadom výšky zaplateného poistného. Zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie sa okrem toho vo vzťahu k žalobcovi skutočne musel javiť aj ako prekvapivý. Súd prvej inštancie totiž najskôr žalobe žalobcu vyhovel platobným rozkazom č. k. 17 266/2016-11 z 15. decembra 2016 vydaným tou istou zákonnou sudkyňou. Z § 265 ods. 1 C. s. p. pritom vyplýva, že platobný rozkaz bolo možné vydať len vtedy, ak o žalobe bolo možné rozhodnúť na základe skutočností tvrdených žalobcom. Platobný rozkaz bol potom v konaní zrušený, avšak nie v dôsledku odporu žalovaného a popretia žalobcom tvrdených skutočností, ale v dôsledku toho, že sa ho žalovanému nepodarilo doručiť. Žalobca tak mohol na základe vydaného platobného rozkazu oprávnene nadobudnúť dojem, že súd považuje jeho žalobu za úplnú a nárok ním tvrdenými skutočnosťami za preukázaný. Ak potom súd za nezmenenej situácie v tvrdeniach a dôkazoch vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, muselo byť takéto rozhodnutie pre žalobcu prekvapením.

11. V tomto smere sa inak dopĺňa, že prejednávaná vec je tzv. spotrebiteľským sporom v zmysle § 290 C. s. p., keďže uplatnený nárok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. (žalobca ako poisťovateľ je dodávateľ v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák., žalovaný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Obč. zák.). Spotrebiteľské spory sú pritom osobitne upravené v ustanoveniach § 290 a nasl. C. s. p. Súd prvej inštancie aj nesprávne posúdil potrebu nariadiť pojednávanie podľa všeobecného ustanovenia § 177 C. s. p., hoci namieste bolo uplatniť osobitné ustanovenie § 297 C. s. p., podľa ktorého v spotrebiteľskom spore súd zásadne nariadi pojednávanie. Ustanovenie § 297 písm. b) C. s. p. síce umožňuje rozhodnúť bez pojednávania vo veciach, v ktorých hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 €, to však len za súčasného splnenia ďalších dvoch podmienok: 1. jednoduché právne posúdenie a 2. nespornosť skutkových tvrdení. Ak súd (z akéhokoľvek dôvodu) považuje skutkové tvrdenia žalobcu (alebo aj žalovaného) za sporné, je povinný spotrebiteľský spor prejednať na pojednávaní. Podľa cit. ustanovení C. s. p. teda neprichádza vôbec do úvahy zamietnutie žaloby bez nariadenia pojednávania z dôvodu, že žalobca neuniesol svoje bremeno tvrdenia alebo bremeno dôkazu. Koniec koncov, práve na pojednávaní je úlohou súdu upozorniť žalobcu na to, čo považuje za sporné (porov. § 181 ods. 2 C. s. p.), a vytvoriť mu tým procesný priestor na splnenie si bremena tvrdenia a dôkazu. Ak súd prvej inštancie považoval žalobcom tvrdený skutkový stav za sporný, nebola splnená podmienka § 297 písm. b) C. s. p. na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ tak súd prvej inštancie rozhodol, svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p.

12. Vzhľadom na to odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.). Už len celkom

na záver odvolací súd dodáva, že presvedčivosti napadnutého rozsudku a dôvere v spravodlivý výkon súdnej moci neprispieva ani okolnosť, že súd prvej inštancie vytkol žalobcovi neprednesenie rozhodných skutočností ohľadom zániku poistenia. Zánik poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla však upravuje ustanovenie § 9 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že jeho zánik viaže výslovne na márne uplynutie mesačnej lehoty od splatnosti poisteného. Žalobca teda nie je povinný ani len tvrdiť, kedy k zániku poistenia dochádza, pretože táto skutočnosť vyplýva zo zákona a súd je povinný ju ustáliť aplikáciou zákonného ustanovenia za pomoci počítania času, čiže opäť zákonného pravidla (§ 122 Obč. zák.).

13. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní vychádzať z toho, že žalobca (nota bene po jej doplnení veľmi inštruktívnym odvolaním, v ktorom však v skutočnosti nepredniesol nič, čo by nebolo jasné už zo žaloby) v žalobe uniesol bremeno tvrdenia na rozhodné skutočnosti podľa § 796 ods. 1 Obč. zák., na ktorom zakladá svoj nárok. Následne súd prvej inštancie riadne preskúma, ktoré skutkové tvrdenia možno považovať za sporné a ktoré možno považovať za nesporné, no možno o nich mať dôvodné pochybnosti. Pritom sa bude riadiť aj výkladom odvolacieho súdu k § 151 a 186 C. s. p. obsiahnutým napr. v uznesení č. k. 26 Co 193/2017-176, ktoré sa týkalo veci prejednávanej tou istou zákonnou sudkyňou. Pokiaľ nebude môcť vychádzať z nesporných skutkových tvrdení žalobcu, súd prvej inštancie nemôže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b) C. s. p., ale musí nariadiť pojednávanie. Na ňom je povinný oboznámiť žalobcu a žalovaného so spornými a nespornými skutočnosťami (§ 181 ods. 2 C. s. p.) a dať priestor žalobcovi a žalovanému na to, aby podľa toho predniesli prostriedky procesného útoku a obrany. Následne súd prvej inštancie takto uplatnené prostriedky posúdi, vykoná prípadné dôkazy a posúdi ich v zmysle § 191 C. s. p. a vo veci znova rozhodne. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

14. Uznesenie bolo senátom prijaté jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).