Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/210/2018

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Anny Mihálikovej v právnom spore žalobcov: 1/ M. M., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., ul. Q. č. XXX/XX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Evou Bognárovou, advokátkou so sídlom K., ul. C. č. XX/B, 2/ Z. M., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. č. XX, 3/ B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., ul. I. č. XXX/XX, za účasti intervenienta na strane žalobcov: M. K., bytom G., ul. O. č. XX, proti žalovaným: 1/ T.. Q. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., ul. A. č. XXX/XX, 2/ T.. M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., ul. A. č. XXX/XX, obaja zastúpení splnomocneným zástupcom Mgr. Igorom Paliderom, advokátom so sídlom J. č. XXX, 3a/ Q. Y., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX, 3b/ E. Q., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., ul. L. č. XXX/X, 3c/ T.. M. Y., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., ul. E. č. XXXX/XH, 3d/ Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX (právni nástupcovia po pôvodnej žalovanej 3/ Q. A., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Y. č. XXX, 4/ M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., ul. M. č. XXXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a určenie majetku patriaceho do dedičstva, o odvolaní žalobkyne 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/109/2002-473 zo dňa 25. februára 2015 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 8C/109/2002-514 zo dňa 13. júla 2016 a opravným uznesením č. k. 8C/109/2002-542 zo dňa 09. januára 2017, takto

rozhodol:

rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 8C/109/2002-473 zo dňa 25. februára 2015 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 8C/109/2002-514 zo dňa 13. júla 2016 a opravným uznesením č. k. 8C/109/2002-542 zo dňa 09. januára 2017 vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovaní 1/, 2/, 3a/, 3b/, 3c/, 3d/ majú vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý sú im žalobcovia 1/, 2/, 3/ povinní nahradiť spoločne a nerozdielne.

Vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalovaní 1/, 2/, 3a/, 3b/, 3c/, 3d/, 4/ m a j ú voči žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovaní 1/, 2/, 3a/, 3b/, 3c/, 3d/, 4/ n e m a j ú voči žalobcom 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 8C/109/2002-473 zo dňa 25.02.2015 žalobu zamietol. Žalobcov v rade 1/ - 3/ zaviazal zaplatiť žalovaným v rade 1/ a 2/ na účet ich právneho zástupcu Mgr. Igora Palidera náhradu trov konania predstavujúcu výhradne náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.698,07 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 8C/109/2002-514 zo dňa 13.07.2016 doplnil rozsudok zo dňa 25.02.2015 č. k. 8C/109/2002-473 o nasledovný výrok: Žalované v 3/ - 4/ majú právo na plnú náhradu trov konania. Opravným uznesením č. k. 8C/109/2002-542 zo dňa 09.01.2017 opravil záhlavie rozsudku zo dňa 25.02.2015 č. k. 8C/109/2002-473 a v záhlaví

uznesenia zo dňa 13.07.2016 č. k. 8C/109/2002-514 nesprávne označeného intervenienta na strane žalovaných na správne: „M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., ul. O. č. XX/XX“. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou zo dňa 03.06.2002 sa pôvodná žalobkyňa Q. - J. C., nar. XX.XX.XXXX, domáhala určenia, že navrhovateľka je vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. Y., okres J., ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu Žilina, Správa katastra Žilina na LV č. XXX ako pozemok parc. č. 261 - záhrada o výmere 262 m2, v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/240 a že v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/204 táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi B. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, a zároveň žiadala určiť, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v kat. úz. Y., okres J., ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu Žilina, Správy katastra v Žiline na LV č. XXX ako pozemok parc. č. 818 - záhrada o výmere 1073 m2 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/240 patrí do dedičstva po poručiteľovi B. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Pôvodná žalobkyňa Q. - J. C. dňa XX.XX.XXXX zomrela a žalobcovia 1/ - 3/ sú jej právnymi nástupcami. Na základe návrhu na zmenu žaloby zo dňa 24.04.2006 súčasných žalobcov 1/ - 3/ súd uznesením č.k. 8C/109/02-160 zo dňa 30.11.2006 pripustil žalobu v nasledovnom znení: Súd určuje, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v k. ú. Y., okres J., ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu Žilina, Správa katastra Žilina na liste vlastníctva č. XXX ako pozemok parc. č. 261 - záhrada o výmere 262 m2, v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/240- tin patrí do dedičstva po poručiteľke Q. - J. C., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XXXX.XXXX a že v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/240-tin táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi B. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Súd určuje, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území Y., okres J., ktoré je zapísaná v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu Žilina, Správa katastra Žilina na liste vlastníctva č. XXX ako pozemok parc. č. 818 - záhrada o výmere 1073 m2 , v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/240-tin patrí do dedičstva po poručiteľovi B. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Súd zamietol návrh na určenie vlastníckeho práva, lebo uznal skutkovú obranu sporovej strany žalovaných, podľa ktorej medzi právnymi nástupcami B. K. a Z. K. došlo k reálnej deľbe pozemkov. Po takejto reálnej deľbe medzi pozemkami parc. č. 260 a 261 bol vystavené oplotenie a každý z účastníkov začal takto rozdelené pozemky užívať ako svoje výlučné vlastníctvo. Je pravdou, že obvyklou formou nakladania s nehnuteľnosťami už aj za platnosti obyčajového uhorského práva bola písomná forma a táto nebola dodržaná. Zároveň preto nebolo možné exaktne preukázať obsah dojednania pri reálnej deľbe. Vyššie oboznámená právna literatúra s odkazom na rozhodnutie č. 911 Úr. sb. viedla súd ku konštatovaniu, že na reálnu deľbu možno usúdiť aj z následného faktického správania účastníkov a je zároveň príznačné, že žalobcovia ani len netvrdili, že by predmetné nehnuteľnosti užívali, keď tvrdili, že ich užívajú žalovaní. Po právnej stránke tak táto reálna deľba bola úkonom, ktorý smeroval k definitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov v celku a ako taká zakladala dobromyseľnú držbu účastníkov tejto deľby k predmetom tohto vlastníctva v celku. Po faktickej stránke bola ďalej preukázaná nerušenosť tejto držby, osobitne aj tým, že od roku 1930 do začiatku tunajšieho konania v roku 2002 nenastal spor o ideálny podiel na nehnuteľnostiach. Pri nedostatku iných konkrétnych dôkazov o obsahu reálnej deľby „celého spoločného placu“ tak súd skutkovo vyhodnotil, že do jej obsahu spadá aj dojednanie o výlučnom vlastníctve predmetných nehnuteľností PKN parc. č. 818 a 261 k. ú. Y. ako predmetu vlastníctva Z. K. staršieho - právneho predchodcu žalovaných. Podporne s prihliadnutím na 10-ročnú vydržaciu dobu zakotvenú písomným právnym predpisom - § 116 zák. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964 za predpokladu jej uplatnenia už na právne vzťahy obyčajového práva platného do 31.12.1950 je možné ustáliť, že právny predchodca žalovaných Z. K. starší po reálnej deľbe vykonanej v roku 1930 nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam PKN parc. č. 818, 261 k. ú. Y. najneskôr 31.12.1940, čo vylučuje vlastnícke právo pôvodnej žalobkyne, resp. jej brata B. K. k podielom na predmetných nehnuteľnostiach. To že podľa rodokmeňa a rodných listov, resp. napokon podľa výsledku súčinnosti fotokópie spisu Okresného súdu v Tepliciach, Česká republika, sp. zn. D 647/68 deťmi B. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX boli B. K., B. K. a Z. K., nebolo dôvodom zamietnutia žaloby, osobitne v časti, v ktorej sa pôvodná žalobkyňa Q. - J. C. domáhala určenia vlastníckeho práva v rozsahu spoluvlastníckych podielov do svojho vlastného vlastníctva, resp. po jej smrti, pokiaľ sa súčasní žalobcovia domáhajú určenia príslušnosti spoluvlastníckeho podielu do dedičstva po tejto pôvodnej žalobkyne. V tomto zmysle podľa názoru súdu každý takýto spoluvlastnícky podiel patriaci rôznym osobám môže byť relatívne samostatným predmetom právnych vzťahov. Navyše podľa názoru súdu dokonca aj samotná otázka aktívnej vecnej legitimácie na ďalšom navrhovanom určení o príslušnosti spoluvlastníckeho podielu do dedičstva po bratovi pôvodnej žalobkyne B. K. by mohla byť predmetom meritórneho dokazovania dostupnou mierou dôkazov, lebo ani systematická prednosť otázky aktívnej vecnej legitimácie nie je dôvodom jej dokazovania určitým exaktným spôsobom, t.j. kým nebolo pozitívne preukázané, že by

B. K. mal deti, súd prirodzene považoval za aktívne vecne legitimovanú pôvodnú žalobkyňu Q. - J. C. ako sestru B. K., a to v konaní predovšetkým za účasti žalovaných, ktorí by boli dotknutí navrhovaným určením. Príznačne v prípade pozitívneho výsledku navrhovaného určenia by bolo vecou až dedičského konania komu by bol príslušný majetkový podiel prikázaný do vlastníctva v rozsahu právneho pojmu známych dedičov, s ktorým sa kalkuluje v dedičskom konaní. Napokon však pre výsledok súčinnosti

- fotokópiu spisu Okresného súdu v Tepliciach, Česká republika, sp. zn. D 647/68 je možné osobitne prisvedčiť žalovaným aj v tom, že Q. - J. C. nebola aktívne vecne legitimovaná na navrhovanom určení o príslušnosti spoluvlastníckeho podielu do dedičstva po bratovi pôvodnej žalobkyne B. K., lebo tu boli prednostne aktívne legitimované jeho zistené deti. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, ďalej len „O. s. p.“. Žalovaní 1/ - 4/ boli v konaní plne úspešní, preto im súd priznal náhradu trov konania odôvodnenú náhradou trov právneho zastúpenia a trov konania samotnej žalobkyne v rozsahu cestovného k právnym úkonom. Súd prvého stupňa nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O. s. p., pre ktoré by súd náhradu trov konania mimoriadne znížil alebo nepriznal, lebo išlo o vlastnícky spor a ten bol rozhodnutý na základe skutkového vyhodnotenia dokazovania o reálnej deľbe, ktorá síce bola uskutočnená právnymi predchodcami sporových strán v roku 1930, ale systematicky vzhľadom na svoje postavenie právnej nástupkyne v určitých právach si ich pôvodná žalobkyňa mohla byť vedomá. Keďže súd vyhlásil výrok o trovách konania na pojednávaní všeobecne v podobe určenia „žalovaným“ tak vo vypracovanom výroku rozsudku konštatuje podľa § 149 ods. 1 O. s. p., že žalobcovia v rade 1/ až 3/ sú povinní zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ na účet ich právneho zástupcu s tým, že žalovaní v rade 3/ a 4/ si náhradu trov konania neuplatnili ani im nevyplývajú zo spisu (inak spravidla súdne poplatky).

2. Proti tomuto výroku, a to do výroku o trovách konania podala odvolanie dňa 04.04.2016 žalobkyňa 1/ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, a to z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa 1/ v prvom rade poukázala na tú skutočnosť, že výrok súdu o trovách konania je nevykonateľný, nakoľko súd nestanovil, či žalobcovia majú hradiť priznaný nárok spoločne a nerozdielne alebo každý z účastníkov samostatne. Ďalej bola názoru, že súd je pri rozhodovaní povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti, ktoré sú hodné osobitného zreteľa. Súd rozhodol vo veci náhrady trov konania bez a/ širšieho posúdenia predmetu súdneho sporu (pôvodná žalobkyňa súdneho sporu v roku 2002 podala žalobný návrh na súd na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vedenie súdneho sporu bolo pre ňu principiálne „udržanie“ majetku rodiny, ktorý jej predkovia vlastnili a matka pôvodnej žalobkyne spolu s vedľajšou účastníčkou oproti súčasným právnym nástupcom mali osobnú vedomosť o majetkoch a ich rozdelení rodiny. Žalobcovia preukazovali počas súdneho konania, že prišlo k pochybeniu v evidencii nehnuteľností, a to tým, že žalovaní vstúpili do majetkových práv žalobcov z titulu rovnakého krstného mena ich predka. Žalobkyňa 1/ vstúpila do súdneho sporu po smrti svojej matky, ktorá sa nedožila rozhodnutia súdu v predmetnej veci. Poukázali na fakt, že počas existencie trvania predbežného opatrenia na zákaz nakladania s nehnuteľnosťami, žalovaní menili vlastníkov pozemkov. Účasť žalobcov v súdnom spore bola po smrti ich matky výrazom splnenia poslednej vôle a naplnenia práv ich matky), b/ ohľadu na dĺžku vedenia súdneho sporu (14 ročná dĺžka súdneho sporu doniesla zmenu účastníkov a ich rozšírenie, taktiež pokiaľ by súd vyniesol po 13 rokoch akýkoľvek rozsudok, bol by rozsudok zásahom do práv už len právnych nástupcov pôvodných účastníkov. Tí, ktorí sa pôvodne domáhali svojich práv už nežijú, súd svojim pomalým postupom znemožnil „nastoliť právo“ pre všetkých účastníkov konania), c/ neprihliadnutia na sociálne pomery žalobcov (v čase podania žaloby pôvodnou žalobkyňou bola táto v dôchodkovom veku, terajší žalobcovia sú tiež dôchodkového veku, žalobkyňa 1/ mala 76 rokov, je dlhé roky na dôchodku a v súčasnosti veľmi vážne (onkologicky) chorá. Súd o trovách konania rozhodol bez zváženia sociálnych pomerov na strane žalobcov a bez zohľadnenia dĺžky vedeného súdneho konania, ktorá v nemalej miere mala vplyv aj na výšku trov právneho zastúpenia. Žalobkyňa 1/ bolo toho právneho názoru, že pri posudzovaní a rozhodovaní v predmetnom súdnom spore ako celku vrátane rozhodovania o trovách konania mal súd prihliadať na osobitný zreteľ vedeného súdneho konania a výnimočnosť daného prípadu. Priznanie náhrady trov konania by žalobkyňu okamžite uvrhlo do stavu biedy, nakoľko táto je dôchodkyňa so zvýšenými výdajmi na zdravotnú starostlivosť a lieky, čím sa jej životná úroveň dostane na hranicu životného minima. Teda nadobudnutím právoplatnosti napadnutého rozhodnutia by dôsledky na žalobcov 1/ - 3/ boli neprimerané a tvrdé aj v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázala na súdne rozhodnutie sp. zn. 2MCdo 17/2009. Žalobkyňa 1/ žiadala preto, aby odvolací súd rozhodnutie o trovách konania zrušil a v súlade s ust. § 150 ods. 1 O. s. p. rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov trovy konania nepriznal.

3. Žalovaní 1/ - 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu navrhli, aby odvolací súd v napadnutej časti o trovách konania rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a priznal im aj náhradu trov odvolacieho konania. Predovšetkým dali do pozornosti, že žalobcovia si uplatňovali voči nim nárok na priznanie vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré im ani ich právnym predchodcom nepatrili. Už z listinných dôkazov, hlavne písomnej dohody o reálnej deľbe pozemkov z roku 1930 museli žalobcovia pri obvyklej opatrnosti už pred podaním žaloby vedieť, že v rodine účastníkov prebehla dávna reálna deľba pozemkov. Podobne aj vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu B., nar. XX.XX.XXXX na pozemku parc. č. 818 k. ú. Y. museli vedieť, že nie sú priamymi dedičmi tohto poručiteľa, nakoľko mal deti a teda že nemajú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Ďalej uviedli, že z iniciatívy žalobcov, resp. ich predchodkyne bolo vo veci vydané predbežné opatrenie, ktoré im znemožnilo od 15.03.2005 až doteraz (do dňa podania odvolania 07.05.2016) akýmkoľvek spôsobom nakladať so spornými nehnuteľnosťami. Uvedený stav im znemožnil vykonať v ich rodine pozemkové rozdelenie medzi ich deti a vyvolával v rodine stavy napätia. Okrem toho žalobcovia 1/ až 3/ resp. ich právna predchodkyňa je povinná aj v zmysle ustálenej judikatúry niesť zodpovednosť za výsledok dlhodobého súdneho sporu. Im v dôsledku vyvolania súdneho konania vznikli vysoké súdne náklady a prvostupňový súd podľa ich presvedčenia rozhodol správne, keď im priznal náhradu trov podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Správne napokon ustálil, že o reálnej deľbe pozemkov museli mať účastníci vedomosť a aj táto skutočnosť znemožňuje uplatniť pri rozhodovaní o trovách konania postup podľa § 150 O. s. p. s prihliadnutím na dôvody osobitného zreteľa.

4. Intervenientka na strane žalobcov M. K. vo vyjadrení uviedla, že rozsudok súdu o náhrade trov konania, ktoré bolo udelené platiť žalobcom je nespravodlivý. Ona ako svedok tohto súdu počas 14 rokov stále trvá na svojom svedectve, že žalobcom bola časť ich dedičstva po ich matke Q. C., rod. K. ukradnutá, všetky dôležité podklady k tomuto svedectvu priložila.

5. Okresný súd Žilina uznesením č. k. 8C/109/2002-514 zo dňa 13.07.2016 doplnil rozsudok zo dňa 25.02.2015 č. k. 8C/109/2002-473 o nasledovný výrok: „Žalované v rade 3/ - 4/ majú právo na plnú náhradu trov konania“. Dôvodom bolo, že súd v rozsudku č. k. 8C/109/2002-473 zo dňa 25.02.2015 nerozhodol o náhrade trov konania žalovaných 3/ a 4/. Vydal preto dopĺňacie uznesenie v súlade s pokynom odvolacieho súdu. O náhrade trov žalovaných 3/ a 4/, ktorí boli plne úspešní rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“.

6. Žalobkyňa 1/ podala odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozhodnutiu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu. Uviedla, že nekonaním súdu a jeho postupom nastala situácia, že o trovách konania voči žalovaným 3/ a 4/ je rozhodované v zmysle „novej právnej úpravy, a to C. s. p“. Ďalšie dôvody sú zhodné ako s odvolaním žalobkyne 1/ vo vzťahu k trovám konania žalovaným 1/ a 2/. Zároveň žiadala rozhodnutie o trovách konania zrušiť v súlade s ust. § 257 C. s. p., teda z dôvodov hodných osobitného zreteľa výnimočne nepriznať náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov.

7. Intervenientka na strane žalobcov sa vyjadrila k odvolaniu proti dopĺňaciemu uzneseniu, pričom uviedla zhodné dôvody ako vo vyjadrení k odvolaniu proti rozsudku okresného súdu.

8. Žalobca 3/ B. C. vo vyjadrení k odvolaniu proti dopĺňaciemu uzneseniu uviedol, že s ohľadom na celý priebeh súdneho procesu od roku 2002 v plnom rozsahu súhlasí s navrhovaným záverom, ktorý je uvedený v predmetnom odvolaní. Žiadal, aby súd uvedené dôvody s predloženou argumentáciou uznal v plnom rozsahu a rozhodol v súlade s ust. § 257 C. s. p. a z dôvodu hodného osobitného zreteľa výnimočne nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov.

9. Žalobkyňa 2/ Z. M. vo vyjadrení uviedla rovnaké dôvody ako žalobca 3/.

10. Odvolací súd vzhľadom na to, že vo veci rozhodoval už za účinnosti nového procesného kódexu, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 01.07.2016 bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.), ktorej prispôsobil i terminológiu v odôvodnení rozhodnutia. Vzhľadom na ust. § 470 ods. 2 vety prvej C. s. p. (podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované) však odvolací súd procesnú prípustnosť odvolania posudzoval v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávneným účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201, § 202 ods. 2 v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnuté uznesenie zmenil (§ 388 C. s. p.) z nasledovných dôvodov:

12. V preskúmavanej veci mal odvolací súd z obsahu spisu zistené, že okresný súd po pripustení zmeny žaloby rozhodol o určení, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území Y., okres J., ktoré je zapísaná v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu Žilina, Správa katastra Žilina na liste vlastníctva č. XXX ako pozemok parc. č. 261 - záhrada o výmere 262 m2, v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/240-tin patrí do dedičstva po poručiteľke Q. - J. C., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a že v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/240-tin táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi B. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Rozhodoval aj o určení, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území Y., okres J., ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľnosti Katastrálneho úradu Žilina, Správa katastra Žilina na liste vlastníctva č. XXX ako pozemok parc. č. 818 - záhrada o výmere 1073 m2, v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 30/240-tin patrí do dedičstva po poručiteľovi B. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu v spojení s dopĺňacím uznesením a opravným uznesením vyplýva, že žalobu zamietol vo vzťahu k prvého nároku z dôvodu uznania skutkovej obrany sporovej strany žalovaných, podľa ktorej medzi právnymi nástupcami B. K. a Z. K. došlo k reálnej deľbe pozemkov, čo viedlo k definitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Inak povedané nevyhovel tvrdeniam pôvodnej žalobkyne ani jej právnym nástupcom ohľadom tvrdení o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k druhému nároku súd žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

13. Preskúmaním napadnutého uznesenia, spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ (žalobkyňa 1/) a vo vyjadrení žalovaní 1/ a 2/ ako i s prihliadnutím na ďalšie podania strán, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, a preto sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý v súvislosti s rozhodovaním súdu o náhrade trov konania postupoval podľa § 142 ods. O. s. p. účinného v čase rozhodovania ako i súčasného ust. § 255 C. s. p. a žalovaným ako úspešnej strane konania priznal nárok náhradu trov konania voči žalobcom v celom rozsahu. Okrem toho sa okresný súd zaoberal aj dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 150 O. s. p. účinného v čase rozhodovania, pre ktoré by náhradu trov konania mimoriadne znížil alebo nepriznal. Dôvody však nezistil, lebo išlo o vlastnícky spor a ten bol rozhodnutý na základe skutkového vyhodnotenia dokazovania o reálnej deľbe, ktorá síce bola uskutočnená právnymi predchodcami sporových strán v r. 1930, ale systematicky vzhľadom na svoje postavenie právnej nástupkyne v určitých právach si ich pôvodná žalobkyňa mohla byť vedomá.

14. Žalobkyňa 1/ v odvolaní mala za to, že sú vo veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným aplikujúc ust. § 150 ods. 1 O. s. p. účinného v čase rozhodovania, resp. § 257 C. s. p.

15. Aplikácia ustanovenia § 257 C. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 C. s. p., resp. § 256 C. s. p., súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Nakoľko uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, treba ho vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C. s. p. sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania (strany sporu a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.

Významnými z hľadiska aplikácie ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (rozsudok NS SR sp. zn. 3 M Cdo 5/2006).

16. Odvolanie žalobkyne 1/ považoval odvolací súd za nedôvodné. K poukazovaniu žalobkyne 1/ na to, že súd rozhodol vo veci náhrady trov konania bez širšieho posúdenia predmetného súdneho sporu s ohľadom na podanie žaloby ešte ich právnou predchodkyňou uvádza, že strana sporu zodpovedá za výsledok konania už pri podaní samotnej žaloby a výsledok sporu nemožno brať na zodpovednosť protistrany a dovolávať sa dôvodov hodných osobitného zreteľa automaticky v prípade žalobcovho neúspechu. Ani tá skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa v priebehu konania zomrela na veci nič mení, nakoľko bolo na rozhodnutí žalobcov 1/, 2/, 3/ ako jej právnych nástupcoch, či budú v konaní pokračovať. Pokiaľ ide o dĺžku vedenia súdneho sporu, aj keby táto bola neprimeraná, nemôže byť dôvodom pre nepriznanie trov konania. Na poukazovanie žalobkyne 1/ ohľadom nezváženia sociálnych pomerov na strane žalobcov odvolací súd neprihliadol. Žalobkyňa 1/ v konaní pred okresným súdom ani v odvolacom konaní svoju nepriaznivú finančnú situáciu ničím nepreukázala. Nebola tak zrejmá výška jej prípadného starobného dôchodku, výdavky, majetkové pomery. Rozhodnutie nemohlo byť preto založené len na tom predpoklade, že žalobkyňa 1/ či žalobcovia sú osoby dôchodkového veku. Žalobkyňa 1/ v odvolaní poukazovala aj na nevykonateľnosť rozhodnutia o trovách konania, nakoľko súd nestanovil, či žalobcovia majú hradiť priznaný nárok spoločne a nerozdielne alebo každý z účastníkov samostatne. Podľa odvolacieho súdu uloženie povinnosti žalobcom 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne vyplýva z toho, že predmet sporu nepredstavovalo deliteľné plnenie nakoľko len vtedy môže každý veriteľ požadovať svoj diel (§ 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z tohto akceptovateľného odvolacieho dôvodu odvolací súd rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím uznesením a opravným uznesením zmenil tak, že žalovaní 1/, 2/, 3a/, 3b/, 3c/, 3d/, 4/ majú vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý sú im žalobcovia 1/, 2/, 3/ povinní nahradiť spoločne a nerozdielne.

17. Vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý, lebo nebol napadnutý odvolaním.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. Nakoľko boli žalovaní 1/, 2/, 3a/, 3b/, 3c/, 3d/, 4/ v odvolacom konaní úspešní v celom rozsahu, odvolací súd rozhodol, že títo majú vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorý je im žalobkyňa 1/ ako odvolateľka povinná nahradiť. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Žalovaným 1/, 2/, 3a/, 3b/, 3c/, 3d/, 4/ vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/ nárok náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko títo odvolanie proti rozhodnutiu súdu nepodali.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).