Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_21Co-165-2017.pdf
PDF · 113.94 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/165/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkýň: 1. R.. Q. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/X, XXX XX Y., 2. Q. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XXXX/X, XXX XX Y., zast. zákonnou zástupkyňou žalobkyňou v 1. rade, obe zast. JUDr. Vladimírom Cahajlom, advokátom so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov proti žalovaným: 1. I. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XXX/XX, XXX XX P. zast. JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom so sídlom Kalinčiakova 10, 093 01 Vranov nad Topľou 2. P. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX K. XXX zast. JUDr. Ladislavom Bujňákom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov 3. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C/233/2009 - 672 zo dňa 28.02.017 takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Predmet konania
1. Predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa v prvom rade v konaní uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do života manžela, ktorý tragický zahynul pri dopravnej nehode ako spolujazdec. Žalobkyňa v 2. rade je dcérou nebohého. Žalovaný v rade bol v čase nehody vodičom vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená a ktorý bol uznaný vinným a právoplatne odsúdený v trestnom konaní (rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou z 07.05.2009 č.k. 12T/39/2009). Žalovaná v 2 rade bola v čase nehody prevádzkovateľom vozidla. Poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. bola v čase nehody poisťovateľom z povinného zmluvného poistenia - žalovaná v 3. rade.
2. Žalovaný v 1.rade vo svojej procesnej obrane namietal, že s nebohým manželom a otcom žalobkyne mal uzatvorenú dohodu, s tým, že vozidlo bude riadiť za odplatu a za zásah nie je zodpovedný. Žalovaná v 2. rade vo svojej procesnej obrane tvrdila, že ako prevádzkovateľka vozidla nezavinila neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkýň. Žalovaná v 3. rade namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu tvrdiac, že do rozsahu povinného zmluvného poistenia nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy.
Obsah napadnutého rozhodnutia
3. Okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Žalovaní v 1. rade, v 2. rade a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaní v 1. rade a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaní v 1. rade, v 2. rade a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.
4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že preukázateľne došlo k zásahom do života manžela a otca žalobkýň a ich súkromia podľa českého práva a ustanovení českého Občianskeho zákonníka o ochrane osobností (§ 11, § 13, § 15 OZ). Spôsobenie smrti manželovi žalobkyne v 1. rade a otcovi žalobkyne v 2. rade pri dopravnej nehode považoval za dôvod na priznanie práva na nemajetkovú ujmu v peniazoch ako predpokladá § 13 ods. 2 zákona č. 40/1964 Sb. Konštatoval, že následky tohto zásahu do súkromia žalobkýň sú hlboké a nereparovateľné, pričom náhrada nemajetkovej ujmy poskytnutá v peniazoch môže aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu.
5. Dospel k záveru, že priznanie nemajetkovej ujmy v sume 25.000,- Eur pre žalobkyňu v 1. rade a v sume 25.000,- Eur pre žalobkyňu v 2. rade je primerané. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života žalobkýň a nemôže teda na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný. Poukázal ma viaceré rozhodnutia súdov vo vzťahu k výške priznanej náhrady.
6. Na priznanie práva na nemajetkovú ujmu aplikoval čl. 3 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody prijatého 4. mája 1971 v Haagu (uverejnený vyhl. č. 130/1976 Zb.), podľa ktorého sú rozhodným právom vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Pasívna legitimácia žalovaného vyplýva z jeho zodpovednosti ako vodiča za zásah . Právo Česka priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy proti prevádzkovateľovi vozidla a tým je žalovaná v 2. rade. Žalovaných považoval za pasívne legitimovaných Pasívna legitimácia žalovanej v 2. rade ako prevádzateľa vozidla, ktorým bola spôsobená škoda, vyplýva z ust. § 427 ods. 2 OZ. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovanej v 3. rade, konštatoval , že ňou sa súd zaoberal už v skoršom rozhodnutí, pričom odvolací súd sa už s prijatým záverom stotožnil , pri aplikácii všetkých výkladových metód a nie len jednej izolovane je dôvodný záver, že o povinnosti poisťovni z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví.
7. Poukázal na ustanovenia § 11, § 13 ods.1 až 3, § 15, § 100 ods.1, 2, § 101, § 420 ods.1, 2, 3, § 427 ods.1,2 , § 428, § 444 zákona č. 40/1964 Sb., § 48 zákona č. 97/963 Zb., § 255 ods.1, § 262 ods.1, § 264 ods.1, § 391 ods.2 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej C.s.p.), článok 1 ods.2, článok 3 Smernice Rady č. 72/166/EHS, článok 1 Smernice Rady č. 90/232/EHS, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového považoval žalobkyne v 1. a 2. rade za plne úspešné, pokiaľ ide o ich základné právo a samotný nárok na nemajetkovú ujmu. Žalobkyniam tak patrí proti neúspešným žalovaným plná náhrada trov konania. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Obsah odvolaní strán sporu a obsah vyjadrení k odvolaniam
9. Odvolanie proti rozsudku podali žalobkyne ,vychádzajúc z obsahu ich podania proti výrokom, ktorým súd zamietol ich žalobu v prevyšujúcej časti. Poukazujú na to, že napríklad v Nemecku bola priznaná náhrada za ľudský život vo výške 1.327.757,- Eur a či je hodnota ľudského života nižšia na Slovensku než v Nemecku.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to proti vyhovujúcim výrokom podal odvolanie žalovaný v 1. rade. V odvolaní uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie neposúdil správne právne danú vec, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávnych skutkových zistení. Podľa jeho názoru sa súd nevyrovnal
dostatočne s tou skutočnosťou, že pri riadení motorového vozidla nevystupoval ako súkromná osoba, ale vykonával pre nebohého činnosť a šoféroval vozidlo po vzájomnej dohode za odplatu buď finančnú alebo za protihodnotu vo forme náhradných dielov na jeho vozidlo. Poukazuje na ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru sa má riadiť právne posúdenie ust. § 731 a nasl. Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve.
11. Odvolanie podala aj žalovaná v 2. rade proti výrokom, ktorým súd vyhovel v žalobe. Poukazuje na to, že sa stotožňuje s právnym záverom rozsudku a európskeho súdneho dvora vo veci C - 22/12 zo dňa 24.10.2013 a zo závermi odvolacieho súdu zo dňa 28.10.2013 a 31.03.2016, ktorý rešpektuje právny záver súdneho dvora. Súd nepostupoval správne pokiaľ zaviazal znova žalovanú v 2. rade zaplatiť sumu spoločne a nerozdielne so žalovanými v 1. v 2. a v 3. rade.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie žalovaná v 3. rade a to proti vyhovujúcim výrokom ako aj k výroku o trovách konania. V odvolaní uviedla, že s napadnutým rozhodnutím nesúhlasí. Opakovane zdôrazňuje, že zásah do osobnostnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby a ktorý zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka je v zmysle ust. § 13 sankcionované povinnosťou upustiť od zásahov odstrániť ich následky a poskytnúť primerané zadosťučinenie. Ide preto o výlučne osobnú povinnosť tých ,ktorých sa tohto zásahu dopustili a neprechádza na ďalšiu osobu a zákon ani nemá ustanovenie, ktoré by umožňovalo prípadný prechod tejto povinnosti na ďalšiu osobu. Opakovane zdôrazňuje, že majetková ujma a škody nie sú totožné pojmy o čom svedčí ust. § 16 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že chráneným predmetom za poškodenie ktorého ma poisťovateľ plniť za poisteného v zmysle ust. zákona 381/2001 Z. z. nie je zásah do súkromia ktorého súčasťou je aj rodinný život. Namieta svoju pasívnu legitimáciu. Ide o neudržateľné tvrdenie súdu prvej inštancie poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009. Poukazuje na to, že rozporuje konštatovanie súdu prvej inštancie, že rozhodným právom je české právo a v ktorom poukázal na nejasnosť žaloby a osobnou účasťou na pojednávaní 02.03.2010 sa aktívne bránil svoje práva. Nakoľko je zrejmé, že Allianz reagoval na doručenú žalobu z označenia z ktorej bolo zrejmé, že kto je žalobkyňou a kto je žalovaným iný subjekt na strane žalovaného nebol označený. Zotrváva na tom, že právo ktoré bolo uplatnené voči nej je premlčané. A to z dôvodu, že k zásahu došlo 07.08.2008 a 26.02.2014 jej bolo doručené podanie ktorým žalobkyňa rozširuje okruh účastníkov na strane žalovaných o Allianz- Slovenskú poisťovňu. Vo vzťahu k výške bez ohľadu na vyššie uvedené námietky uvádza, že vo vzťahu k výške k sume 25.000,- Eur pre každú so žalobkýň považuje za neprimeranú. Poukazuje príklad na viacero rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu v Bratislave ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v inej sume, než bola priznaná žalobkyniam. Vo vzťahu k výroku o trovách konania namieta, že súd napriek tomu, že neboli žalobkyne plne úspešné mali čiastočný úspech súd im priznáva plnú náhradu trov konania s čím teda nesúhlasí. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu voči nej zamietol.
13. K podaným odvolaniam sa vyjadrili jednotlivé strany sporu. Žalovaná v 3. rade zotrvala na svojom podanom odvolaní a poukazuje, že odvolanie žalobkyne považuje za nedostatočne zdôvodniteľné. Žalovaná v 2. rade uviedla, že trvá na svojich dôvodoch odvolania, ktoré učinila v písomnom podaní.
Hodnotenie odvolacieho súdu
14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania boli podané včas, oprávnenými subjektmi v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza nasledovné.
16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uplatnených stranami sporu do uplynutia lehoty pre podanie odvolania, to, či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (porovnaj Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
18. Podľa § 470 ods. 1, 2 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
19. Predmetom odvolacieho konania tak ako ho vymedzili strany sporu sa stali všetky výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie.
20. Odvolací súd rozsudkom č.k. 21Co/60/2015-583 zo dňa 31.03. 2016 rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 4C/233/2009-533 zo dňa 28. 10. 2014 potvrdil vo vyhovujúcom výroku, v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie rozhodoval v konaní o nároku žalobkýň s výnimkou nároku, ktorý bol potvrdený vyššie citovaným rozsudkom odvolacieho súdu. Vo vzťahu k odvolacím námietkam strán sporu odvolací súd dodáva.
21. Žalovaný v 1. rade v odvolaní voči vyhovujúcim výrokom napáda nesprávne právne posúdenie veci súdom, poukazujúc na to, že motorové vozidlo riadil po dohode s manželom a otcom žalobkýň a súd nesprávne vyhodnotil jeho zodpovednosť a má sa riadiť právne ustanovením o príkaznej zmluve. Odvolacia námietka žalovaného v 1. rade je nie dôvodná. Súd prvej inštancie sa správne vyrovnal zo zodpovednosťou vodiča, ktorým bol žalovaný v 1. rade.
22. Správne vychádzal zo záverov trestného konania o preukázanej vine žalovaného v 1.rade ako vodiča na smrti manžela a otca žalobkýň, rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 07.05.2009 č.k. 12T/39/2009-13. Žalovaný v 1.rade síce mohol vykonaním riadenia motorového vozidla plniť rozmanité záväzky zo zmlúv s inými osobami, rozhodne je však podľa všeobecnej úpravy zodpovedný za škodu na zdraví s následkom smrti. V aplikačnej praxi nie je všeobecná zodpovednosť vodiča za škodu na zdraví popri prevádzateľovi ničím výnimočným (porov. R 27/2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cz 101/77). V konečnom dôsledku aj vodič je osobou, na ktorú poistenie dopadá (§ 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. ,,Poistenie sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu....“Zodpovednosť žalovaného ako vodiča motorového vozidla bolo pritom potrebné posudzovať podľa § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Sb., „každý odpovídá za škodu, kterou způsobil porušením právní povinnosti.“ Nakoľko zodpovednosť vodiča za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, ktoré v čase spôsobenia škody riadil, má charakter zodpovednosti za zavinené spôsobenie škody. Podmienkou zodpovednosti vodiča za škodu je okrem zavinenia i protiprávne konanie vodiča a v príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a vzniknutou škodou, konkrétne porušenie pravidiel cestnej premávky. Súd prvej inštancie správne vychádzal z zo zistenia, že rozsudkom rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 07.05.2009 č.k. 12T/39/2009-13 bol uznaný vinným a že je priamym
pôvodcom zásahu do osobnosti fyzickej osoby, keďže ako vodič motorového vozidla porušil právne predpisy a pri následnej autonehode spôsobil manželovi žalobkyne v 1. rade a otcovi žalobkyne v 2. rade zranenia, ktorým tento na mieste nehody podľahol. Poškodený môže právo na náhradu škody uplatniť buď u osoby, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (prevádzateľ a vodič), alebo priamo u poisťovateľa škodcu (§ 15 povinného zmluvného poistenia), alebo u škodcu a jeho poisťovateľa súčasne. Správne súd prvej inštancie vec správne posúdil, okrem iného i v súlade s ust. 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Sb.
23. Vo vzťahu k námietkam žalovanej v 2. rade voči vyhovujúcim výrokom napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza. Podstata jej námietok spočíva v tom, že súd mal správne zaviazať k plneniu len žalovanú v 3. rade ako jej poisťovňu a voči nej žalobu zamietnuť. K predmetnej námietke odvolací súd poukazuje na to, že je zodpovedná (objektívne), a teda pasívne legitimovaná je aj žalovaná odvolateľka a české právo aj explicitne voči prevádzkovateľom umožňuje uplatniť nemajetkovú škodu (...za škodu usmrcením náleží pozůstalým jednorazové odškodnení a to a) manželovi 240.000 Kč...“. Správne súd aplikoval prvej inštancie české právo pokiaľ konštatoval, že“ netreba pritom pochybovať, že za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ vozidla, pričom vychádzame z toho, že za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnosti fyzickej osoby touto prevádzkou analogicky musí zodpovedať tiež tento prevádzkovateľ (porovnaj Nejvyšší soud České republiky, rozhodnutie z 29. septembra 2008, sp. zn. 30Cdo 99/2007).“
24. K námietkam žalovanej v 3. rade zaujíma nasledovné. Námietka žalovanej o nedostatku jej pasívnej legitimácie neobstojí. Súd prvej inštancie dostatočne svoj záver o jej pasívnej legitimácii ako strany sporu zdôvodnil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí zaujal stanovisko k otázke pasívnej legitimácie poisťovne a vyčerpávajúcim spôsobom sa s ňou vyrovnal v bodoch 29- 49 rozsudku č.k 21Co/60/2015- 583 zo dňa 31.03.2016 a súd prvej inštancie sa riadil v napadnutom rozhodnutí jeho závermi.
25. Odvolací súd poukazuje ešte aj na závery prijaté Ústavným súdom SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17. augusta 2016 : V súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie - uznesenie sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015, v ktorom v obdobnej veci konštatoval, že „hoci Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ Ústavný súd dodáva, že k uvedenému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody. Obdobné závery vo vzťahu k rozsahu povinného zmluvného poistenia prijal Ústavný súd Slovenskej republiky aj vo svojich rozhodnutiach napr. v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 847/2016 zo dňa 10.11.2016, sp. zn. I. ÚS 265/ 2017 zo dňa 24.05.2017.
26. Odvolací súd poukazuje na závery vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 17. apríla 2018 sp. zn. 3Cdo 234/2017.: Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu treba eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví - pri súčasnom rešpektovaní súvislostí právnych inštitútov - dospieť k záveru, v zmysle ktorého škodou na zdraví (§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.) je aj citová, osobnostná, psychická (teda nemajetková) ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody (§ 13 Občianskeho zákonníka). Uvedený výklad pojmu škoda nepovažuje vec prejednávajúci senát za výklad contra legem (výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje (výlučne) zákaz výkladu smernice v zrejmom rozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Pojem „škoda na zdraví“ ale, ako to bolo vyššie uvedené, možno vyložiť extenzívne bez toho, aby pri súčasnom zachovaní cieľov a výsledku sledovaných smernicou došlo k popretiu jeho jazykového vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za hranice najširšie možného jazykového významu pojmu. Ak existuje potreba zabezpečiť konformitu konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým právom, je plne legitímne a súčasne nevyhnutné sudcovské vyplnenie „medzier“ (prostredníctvom
extenzívneho výkladu), ktoré ostali po nesprávne (neúplne) transponovaných smerniciach. Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 vyslovil, že ak umožňuje vnútroštátne právo použitím vlastných metód výkladu vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých okolností tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo v súlade s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Na základe vyššie uvedeného je potrebné uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. treba vykladať tak, že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto zákona kryje (za splnenia ostatných podmienok) aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a títo pozostalí (poškodení) môžu svoje nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody .“
27. K námietke žalovanej v 3. rade vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie uviedol dôvody, pre ktoré je nutné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ani o odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že smrť manžela a otca spôsobila vážny zásah do ich súkromného a rodinného života. Smrťou otca a manžela stratili žalobkyne sociálne, morálne, ako aj citové puto vytvorené medzi nimi. Došlo k nenávratnému zničeniu väzieb rodinného života Následky zásahu nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna by nepostačovala na primerané zadosťučinenie a zmiernenie tejto ujmy. V tomto konkrétnom prípade nečakaným úmrtím došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv, pričom následok zásahu je nezvratný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter. V prípade smrti otca a manžela ide o mimoriadne citlivý zásah do emocionálnej sféry žalobkyne, ktorý spolu s ním tvorili plnohodnotnú fungujúcu rodinu.
28. Námietka žalovanej vo vzťahu k neprimeranej výške priznanej náhrady nie je dôvodná. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné brať do úvahy hlavne závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Smrť ako absolútna a nenahraditeľná strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie a v prípade fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka napriek plynutiu času.
29. Bez akýchkoľvek pochybnosti smrť blízkej osoby je pre pozostalých traumatizujúca udalosť. Každý človek je jedinečná a neopakovateľná bytosť. Hodnota ľudského života je nevyčísliteľná v peniazoch. V prejednávom prípade je zrejmé, že správa o smrti a vyrovnanie sa jeho stratou u žalobkýň má stále pretrvávajúce následky . Súd sa dôsledne vyrovnal s dôvodmi a výškou priznanej náhrady. Pri rozhodovaní o náhradách nemajetkovej ujmy v prípade, že dôjde k smrti blízkej osoby je potrebné zaujať stanovisko vo vzťahu k dôsledkom, ktoré znamenajú pre tieto blízke osoby smrť tohto človeka. To znamená, že sa je potrebne vyrovnať s otázkou náhrady za bolestné, pretože úlohou bolestného je globálne odškodniť tieto osoby za všetky vzniknuté telesné a duševné obmedzenia, aby poškodení dostali odplatu za už vzniknutú, ale aj budúcu stratu na životnom šťastí. Musí sa brať ohľad na druh, dĺžku a intenzitu pociťovania bolesti, pričom treba brať ohľad aj na to, že ide o trvalú škodu. V konkrétnej veci je bez pochýb zrejmé, že správa o smrti mala za následok pretrvávajúce psychické obmedzenia a trápenia manželky a aj maloletej dcéry. Odôvodnili svoje prežívajúce trápenie vyššej intenzity. S ohľadom na vek žalobkýň, trvalý následok, ktorý nastal s tým, že nemožno očakávať úplnú nápravu sa javí rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 25. 000 Eur za primerané. Správny bol postup súdu, pokiaľ pristúpil aj k porovnávaniu jednotlivých už priznaných náhrad či už súdmi Slovenskej alebo Českej republike.
30. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie po správnom vyhodnotení závažnosti vzniknutej ujmy, ktorú mal preukázanú predovšetkým s prihliadnutím na príbuzenský vzťah ako najbližších rodinných príslušníkov nebohého, u ktorých bola prítomnosť na intenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe nespochybniteľná, podľa voľnej úvahy správne ustálil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy naplnil požiadavku primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkýň.
31. Z vyššie uvedených dôvodov, keď sa odvolací súd stotožnil s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy námietky žalobkýň v podanom odvolaní o nedostatočnom priznaní im požadovanej výšky ujmy
v kontexte vyššie uvedených dôvodov neobstoja. Suma priznaná súdom prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyniam je určená správne a zohľadňuje všetky okolností majúce vplyv na jej určenie. Dôvody tvrdené žalobkyňami v odvolaní nie je možné považovať za také, pre ktoré by rozsudok súdu prvej inštancie nebol vecne správny vo vzťahu k priznanej im náhrade nemajetkovej ujmy.
32. Rozsudok súdu prvej inštancie tak vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd potvrdil vrátane správneho výroku o trovách konania V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Do takej kategórie spadá aj náhrada nemajetkovej ujmy. Napriek tomu, že nebola žalobcom priznaná požadovaná suma ako náhrada nemajetkovej ujmy nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalovaným im bol priznaný z prisúdenej sumy. V sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napríklad Nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Vhodným riešením v týchto sporoch je, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 C.s.p.), keďže sa skúma vec čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku (porovnaj Civilný sporový poriadok, Nakladatelství C.H.Beck Štefček a kolektív str. 926, 927).
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Žiadna zo strán, ktorá podala odvolanie nebola v konaní úspešná a súd odvolací im nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).