Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/289/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Slovnaft, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO: 31 322 832, proti žalovanej: I.. J. K., Q.G. A.. F. XX, M. S., o zaplatenie 3.509,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 05. mája 2016 č.k. 12C/2/2015-162, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 3.509,06 eur spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne od 28.02.2012 do zaplatenia; a uložil žalobcovi uhradiť žalobkyni náhradu trov konania 600,20 eur. Vychádzal zo zistenia, že čiastočným rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, č.k. 11C/28/2009-352 zo dňa 25.02.2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/306/2011-422 zo dňa 22.11.2011, bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, danou žalovanej žalobcom listom zo dňa 17.09.2008. Čiastočný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.02.2012. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/306/2011-422 bol vyhlásený na pojednávaní dňa 22.11.2011 za prítomnosti poverenej zástupkyne odporcu JUDr. Nory Félovej. Podľa mzdového listu žalovanej za rok 2009 jej malo byť v mesiaci august 2009 žalobcom poskytnuté plnenie - nepeňažný príjem za rekvalifikáciu 897,29 eur v brutto a v mesiaci september 2009 plnenie titulom odstupného 3.470,78 eur v brutto. Z listu žalobcu zo dňa 10.04.2012 zistil, že žalovanú vyzval na vrátenie odstupného vo výške 3.470,78 eur. Z listu žalovanej zo dňa 24.04.2012 zistil, že žalovaná navrhla riešiť nárok zamestnávateľa na vrátenie odstupného započítaním proti jej nároku na náhradu mzdy za obdobie od 21.9.2009 do dňa nástupu do práce. Podľa Pracovného poriadku SLOVNAFT, a.s., bod 3.7.3 - Rekvalifikačné kurzy zamestnávateľ poskytuje pre zamestnancov možnosť účasti na rekvalifikačných kurzoch za účelom získania vedomostí a zručností, ktoré zamestnancovi umožnia uplatniť sa v inej práci u zamestnávateľa, prípadne na trhu práce v prípade skončenia pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) - c) Zákonníka práce. Medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 26.08.2009 uzavretá Dohoda o absolvovaní rekvalifikačného kurzu na základe výberu zamestnanca, ktorého sa dotýka organizačná zmena, s názvom kurzu: kondičné jazdy a s cenou kurzu: 165,97 eur bez DPH, ktorej úhrada zamestnávateľom mala byť pre zamestnanca nepeňažným príjmom a v súlade so zákonom č. 595/2003 Z.z. mal byť zamestnávateľ oprávnený vykonať zdanenie nepeňažného príjmu. Medzi stranami bola dňa 26.08.2009 uzavretá Dohoda o absolvovaní rekvalifikačného kurzu na základe výberu zamestnanca, ktorého sa dotýka organizačná zmena, s názvom kurzu: preplatenie skúšok ACCA F7-FR, ACCA F9- FM s cenou kurzu: 148,61 eur, ďalej s názvom kurzu: preplatenie literatúry za skúšky ACCA F7 a F9 s cenou kurzu: 181,93 eur a tiež s názvom kurzu: poplatok CIA Application + Skúšky CIA I až III s

cenou kurzu: 400,78 eur. Úhrada rekvalifikačného kurzu zamestnávateľom mala byť pre zamestnanca nepeňažným príjmom a v súlade so zákonom č. 595/2003 Z.z. mal byť zamestnávateľ oprávnený vykonať zdanenie nepeňažného príjmu. Z listu žalovaného zo dňa 03.06.2009, adresovaného žalovanej zistil, že jej bolo potvrdené prijatie ňou predložených dokladov o registrácii CIA1, CIA2, CIA 3 a CIA Applikation a bol jej daný prísľub, že po podpise dohody o absolvovaní rekvalifikačného kurzu jej budú preplatené položky na úhradu rekvalifikačných kurzov, ktoré absolvovala. Z výpisu z účtu žalobcu zo dňa 31.08.2009 zistil, že v tento deň žalobca uhradil žalovanej na jej účet sumu 731,32 eur. Z obsahu podania žalovanej zo dňa 18.02.2013 zistil, že žalovaná sa vyjadrila k podaniu žalobcu zo dňa 11.12.2012 a uviedla nasledovné: "Navrhovateľka týmto uvádza, že so započítaním, navrhnutým odporcom, súhlasí. Navrhovateľka sa domnieva, že na pracovnoprávne vzťahy by sa mala aplikovať s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce úprava započítania v Občianskom zákonníku (§ 580 až § 581). Zároveň poukazuje na to, že listom zo dňa 24.04.2012, ktorého fotokópia bola súdu predložená, sama požiadala odporcu o zápočet odstupného oproti jej nároku na náhradu mzdy". S poukazom na zistený skutkový stav konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovanej bolo žalobcom vyplatené odstupné, žalovaná sporovala iba výšku reálne vyplateného odstupného s poukazom na to, že jej na účet prichádzali aj iné platby od žalobcu. Medzi stranami bolo v priebehu konania ustálené, že žalovanej boli žalobcom preplatené pôvodne ňou uhradené náklady za rekvalifikačné kurzy, keď žalovaná v tejto súvislosti potvrdila prijatie platby 731,32 eur dňa 31.08.2009. Na pojednávaní však spochybnila reálnu výšku preplatenia týchto nákladov, nakoľko uvedená suma nezodpovedá sume, ktorá podľa tvrdenia žalobcu v žalobe mala predstavovať netto vyjadrenie tejto úhrady, t.j. nezodpovedá sume 697,73 eur predstavujúcej v hrubom výšku 897,29 eur. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 1 ods.4, § 76 ods. 1, § 17 ods. 3, § 222 ods. 1,2,3, 6 Zákonníka práce v spojení s § 100 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Za dôvodnú považoval žalovanou vznesenú námietku premlčania nároku žalobu na zaplatenie dlžnej sumy. V danom prípade bezdôvodné obohatenie žalovanej nevzniklo tak, ako to tvrdí žalobca, t.j. plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keď s poukazom na to, že rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede ako dôvode skončenia pracovného pomeru má len deklaratórny charakter, keď určuje, že výpoveď je (od počiatku) neplatná, takže k bezdôvodnému obohateniu žalovanej došlo už prijatím plnení v súvislosti s neplatnou výpoveďou v auguste a septembri 2009. Vzájomná žaloba bola podaná dňa 16.01.2014, teda po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby, ktorú v pracovnoprávnych vzťahoch upravuje ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca v konaní namietal, že ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce sa na tento prípad nemôže aplikovať, poukázal na skutočnosť, že i v prípade aplikácie ustanovenia § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, upravujúceho premlčanie bezdôvodného obohatenia, by bolo právo žalobcu na jeho vydanie premlčané, a to z dôvodu uplynutia tak 3-ročnej objektívnej premlčacej doby (plynúcej odo dňa poskytnutia plnení v auguste a septembri roku 2009) ako aj 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby (plynúcej najneskôr odo dňa vyhlásenia potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/306/2011-422 dňa 22.11.2011, na ktorom bola prítomná aj zástupkyňa žalobcu). Ďalej uviedol, že žalobe nemohol vyhovieť ani s ohľadom na ustanovenie § 17 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 123/2009 zo dňa 20.12.2010 mal za to, že neplatnosť výpovede bola spôsobená výlučne konaním zo strany žalobcu ako zamestnávateľa, žalovaná túto neplatnosť nespôsobila, a teda neplatnosť výpovede jej nemôže byť na ujmu. Nepovažoval za uznanie dlhu žalovanou jej odpoveď na jeho žiadosť o vrátenie odstupného v liste zo dňa 24.04.2012, kde uviedla, že nárok žalobcu na vrátenie odstupného uznáva a navrhuje ho riešiť započítaním proti jej nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, treba považovať za uznanie dlhu. V tomto smere uviedol, že inštitút uznania dlhu neupravuje, upravuje len uznanie záväzku nahradiť škodu (191 ods. 3) a subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy je možné len v časti jeho všeobecných ustanovení. Dodal, že list žalovanej navyše ani nespĺňal náležitosti uznania dlhu v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca poukázal na obsah podania žalovanej zo dňa 18.02.2013 v spise pod sp. zn. 11C 28/2009, kde sa žalovaná vyjadrila k podaniu žalobcu zo dňa 11.12.2012, konštatoval, že tento jej písomný úkon nie je možné považovať za písomné uznanie nároku v konaní pred súdom v zmysle ustanovenia § 153a Občianskeho súdneho poriadku, keď k procesnému prejavu žalovanej, na základe ktorého by súd podľa názoru žalobcu mal mať povinnosť rozhodnúť rozsudkom pre uznanie, nedošlo v tomto konaní, ale v (inom súdnom) konaní vedenom pod sp. zn. 11C/28/2009, kde navyše žalovaná mala postavenie žalobkyne. Pre úplnosť poznamenal, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, v akej výške bolo reálne žalovanej vyplatené odstupné a preplatené náklady na rekvalifikáciu, keď síce žalovaná

nepoprela prijatie plnení titulom odstupného a titulom preplatenia nákladov na rekvalifikačné kurzy, avšak spochybnila ich skutočnú výšku. Žalobca v konaní nepredložil ani nenavrhol vykonať dôveryhodný a nespochybniteľný dôkaz preukazujúci práve túto výšku. Preto odhliadnuc od námietky premlčania musel by i z tohto dôvodu žalobu zamietnuť. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne posúdil začiatok premlčania, keď tento mohol nastať až po právoplatnom vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru dňom 27. 02. 2012 a úvaha súdu prvej inštancie, že akýkoľvek vplyv na začiatok plynutia lehoty mohol mať okamih vyhlásenia rozhodnutia, je bezpredmetná. Mal zato, že určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru má konštitutívne účinky, a preto na situáciu, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, nemožno aplikovať § 222 ods. 6 Zákonníka práce. Za ústavne neudržateľný považoval právny názor, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru z jeho strany sa nemôže domáhať vrátenia nedôvodne vyplatených súm. Za nesprávne považoval posúdenie uznania nároku na vrátenie vyplateného odstupného žalovanou a v tejto súvislosti vytýkal súdu prvej inštancie odňatie mu možnosti konať pred súdom. Argumentoval, že žalovaná uznala nárok na vrátenie odstupného v liste zo dňa 24. 04. 2012, v podaní zo dňa 18. 02. 2013, a aj v prvoinštančnom konaní v podaní zo dňa 02. 11. 2015, v ktorom žalovaná namietala len nárok na úrok z omeškania. Uviedol, že vzájomný návrh bol vylúčený na samostatné konanie uznesením zo dňa 27. 11. 2014 č.k. 11 C/28/2009 - 647, a je preto absurdné, aby sa v tomto samostatnom konaní, na predchádzajúce procesné úkony účastníkov neprihliadalo. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa účinkami podania žalovanej zo dňa 18. 02. 2013 vôbec nezaoberal a že účinky podania žalovanej zo dňa 02. 11. 2015 ponechal úplne bez povšimnutia. Týmto postupom mu odňal možnosť konať pred súdom. Za zmätočné považoval odôvodnenie rozsudku o tom, že neuniesol dôkazné bremeno. Poukázal na to, že žalovaná po prvýkrát spochybnila skutočnosť, že jej bolo vyplatené odstupné až v rámci svojho záverečného ústneho prednesu na pojednávaní dňa 05. 05. 2016. Skutočnosť, že žalovanej bolo odstupné nepochybne vyplatené preukazuje to, že žalovaná opakovane navrhla započítanie vyplateného odstupného, pričom nikdy jeho výšku nespochybnila. Do 05.05.2016 tak skutočnosť vyplatenia odstupného a jeho výška nebola medzi stranami sporná. Pokiaľ mal súd prvej inštancie skutočnosť vyplatenia odstupného na základe posledného prednesu žalovanej za spornú, mal ho vyzvať na predloženie dôkazu preukazujúceho vyplatenie odstupného. Za nepreskúmateľný považoval rozsudok z dôvodu, že súd prvej inštancie v jeho odôvodnení neuviedol, v čom považoval za spornú výšku nákladov na rekvalifikačné kurzy, keď dôkaz o ich vyplatení bol v konaní predložený. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením. Súd prvej inštancie správne posúdil ňou vznesenú námietku premlčania, ako aj jej námietku, že neplatnosť právneho úkonu výpovede spôsobenú žalobcom, jej nemôže byť na ujmu. Namietala, že by z jej strany došlo k uznaniu nároku a súhlasila aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca počas celého konania nebol schopný riadne preukázať, v akej výške jej bolo reálne vyplatené odstupné a preplatené náklady za rekvalifikáciu. Z uvedených dôvodov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Žalobca v podanej replike zotrval na svojej argumentácii o uznaní jeho nároku na vrátenie vyplateného odstupného žalovanou. Mal za to, že uznanie nároku zamestnancom v pracovnoprávnom spore nevyžaduje pre svoju platnosť existenciu písomnej dohody o sporných nárokoch v zmysle § 32 Zákonníka práce. Zároveň odvolaciemu súdu predložil výpis z účtu preukazujúci vyplatenie odstupného v sume 2.865,11 eur žalovanej. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je nemožné považovať za dôvodné. 6. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočne potrebnom rozsahu na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby; ktorou sa žalobca domáhal vrátenia odstupného a vynaložených nákladov na rekvalifikačný kurz žalovanej ako bezdôvodného obohatenia vzniknutého žalovanej z dôvodu rozhodnutia o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalobcom pre nadbytočnosť žalovanej v dôsledku organizačných zmien; ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré žalovaná uviedla na svoju obranu; vrátane vznesenej námietky premlčania uplatňovaného peňažného nároku; a zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 76 ods. 1, § 222 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6, § 1 ods. 4) v spojení s § 100 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a dospel k správnemu záveru, že právo žalobcu na vrátenie neprávom vyplatených súm bolo na súde uplatnené vzájomnou žalobou dňa 16.01.2014 po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty plynúcej od ich vyplatenia žalovanej. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj náležite odôvodnil, keď sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých ich právne a skutkovo relevantných námietok súvisiacich s predmetom konania. Súd prvej inštancie poukázal na zodpovedajúcu právnu úpravu, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. Proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. S ohľadom na uvedené žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. 7. V danej veci považoval aj odvolací súd za zásadné vyriešiť spornú otázku, či žalobcom uplatňovaný nárok na vrátenie odstupného a nákladov vynaložených na rekvalifikačný kurz žalovanej bol uplatnený na súde v premlčacej dobe, aká dĺžka premlčacej doby sa na daný prípad mala aplikovať a odkedy začala plynúť. 8. Žalobca odvodzoval dĺžku a plynutie premlčacej doby od ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 1 a 2) s tým, že premlčacia doba začala plynúť dňom 27.02.2012, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Žalovaná sa dovolávala aplikácie trojročnej lehoty plynúcej od vyplatenia jej peňažných plnení žalobcom, s poukazom na osobitnú lehotu v Zákonníku práce, stanovenú pre prípad vrátenia neprávom vyplatených súm (§ 222 ods. 6). 9. V danom prípade mal žalobca vyplatiť žalovanej sporné sumy vo výplatných termínoch za mesiace august a september 2009 v súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 17.09.2008, ktorou žalobca rozviazal so žalovanou pracovný pomer z dôvodu jej nadbytočnosti, pričom v čase vyplatenie uvedených súm už prebiehal na súde medzi stranami spor o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, ktorý začal na základe žaloby podanej žalovanou na súd dňa 30.01.2009. 10. Je nepochybné, že žalovanej nárok na vyplatenie odstupného a na preplatenie nákladov na rekvalifikačný kurz nevznikol, nakoľko tieto peňažné plnenia jej boli žalobcom vyplatené v súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru danou jej žalobcom z organizačných dôvodov, avšak následne (po ich vyplatení žalovanej) sa preukázalo, že právoplatným rozhodnutím súdu bola výpoveď z pracovného pomeru vyhlásená za neplatnú a pracovný pomer žalovanej u žalobcu tak trval naďalej. 11. V prípade, ak zamestnanec príjme odstupné alebo iné plnenie, ktorého nárokovateľnosť je viazaná na skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, ale neskôr; po ich vyplatení; sa ukáže, že pracovný pomer na základe výpovede z pracovného pomeru platne neskončil a naďalej trvá, zamestnanec tak získal na úkor zamestnávateľa bezdôvodné obohatenie. Ak vydanie bezdôvodného obohatenia zamestnancom spočíva v prijatí neprávom vyplatených súm, môže ich vrátenie zamestnávateľ od zamestnanca požadovať len vtedy, ak zamestnanec vedel, alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené, alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty. Osobitná právna úprava v § 222 ods. 6 Zákonníka práce sa vzťahuje na všetky prípady, v ktorých spočíva bezdôvodné obohatenie zamestnancom v prijatí neprávom zamestnávateľom vyplatených súm. Je preto nedôvodná námietka žalobcu, že uvedené ustanovenie Zákonníka práce nemožno na daný prípad aplikovať. 12. Žalovaná, ktorá od žalobcu prijala peňažné plnenie v súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru pre jej nadbytočnosť z organizačných dôvodov, ktorej platnosť ešte predtým, ako jej boli peňažné sumy žalobcom vyplatené, napadla na súde, nemohla si byť istá, či jej žalobcom vyplatené peňažné plnenia aj v skutočnosti patria vzhľadom na ňou (už skôr) iniciované konanie o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. Pokiaľ za tejto situácie prijala plnenie, musela vedieť, že ide o plnenia poskytované výlučne pre prípad platného rozviazania pracovného pomeru výpoveďou. Žalovaná preto vedela; prinajmenšom z okolností musela predpokladať; že jej peňažné plnenia nepatria, a že ich bude musieť vrátiť, ak bude na základe jej žaloby rozhodnuté o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a jej pracovný pomer u žalobcu bude naďalej trvať. Žalovaná tak nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej tieto peňažné plnenia; v čase ich vyplatenia žalobcom; s istotou (skutočne) patria.

13. Žalovanej tak vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi peňažné plnenia prijaté v súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru v lehote troch rokov od ich vyplatenia tak, ako táto osobitná lehota vyplýva z § 222 ods. 6 Zákonníka práce. Je preto bez významu, či vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej na základe neplatného právneho úkonu, bez právneho dôvodu alebo na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol, vzhľadom na osobitnú skutkovú podstatu vzťahujúcu sa na daný prípad, a preto sú nadbytočné úvahy týkajúce sa prípustnosti aplikácie § 17 ods. 3 Zákonníka práce na daný prípad z hľadiska ústavnej udržateľnosti. 14. Aj v prípade, ak by sa uplatnila všeobecná právna úprava premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe Občianskeho zákonníka (§ 107 ods. 1, 2), správne konštatoval súd prvej inštancie, že právo žalobcu by bolo premlčané v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe, nakoľko o bezdôvodnom obohatení sa žalobca dozvedel na pojednávaní dňa 22.11.2011, na ktorom došlo v jeho prítomnosti k vyhláseniu potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu. Nesprávne tiež žalobca argumentuje tým, že rozsudok o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru má konštitutívne účinky a správny je v tomto smere názor súdu prvej inštancie o jeho deklaratórnych účinkoch, a preto sa výpoveď z pracovného pomeru považuje od počiatku (ex tunc) za neplatnú. 15. Podľa § 153a O.s.p., účinného v čase vydania napadnutého rozsudku; bol zákonným predpokladom rozhodnutia rozsudkom pre (čiastočné) uznanie nepochybný (výslovný) prejav vôle žalovaného adresovaný súdu, z ktorého obsahu jednoznačne vyplývalo, že úplne alebo čiastočne uznáva nárok uplatňovaný voči nemu v konaní žalobcom; v prípade čiastočného uznania nároku bol potrebný návrh žalobcu na rozhodnutie sporu rozsudkom na základe čiastočného uznania nároku. Zároveň musel byť predmetom konania (uznania) taký nárok, ohľadne ktorého mohli účastníci skončiť spor súdnym zmierom. Uznanie mohlo byť urobené buď písomne alebo ústne zaznamenaním do zápisnice súdu. Uznanie nemohlo byť žalovaným vykonané podmienečne. Uznanie nároku je tak procesným úkonom žalovaného (prejavom dispozičnej zásady), čo v praxi znamená, že uznanie nároku je účinné, jedine ak sa urobí vo vzťahu k súdu. V prípade uznania nároku žalovaným súd neskúma hmotnoprávne predpoklady takéhoto uznania, pretože ide o procesný úkon, ktorý je treba striktne odlišovať od mimoprocesných hmotnoprávnych úkonov ako napr. uznania dlhu v zmysle § 558 Obč. zák. V dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného tak odpadá dôvod, pre ktorý sa konanie začalo (spornosť v otázke existencie uplatneného nárok). Ak žalovaný v priebehu konania žalobcov nárok účinne uznal, súd už ďalej nezisťoval skutkové okolnosti a na ich objasnenie nevykonával dokazovanie - vychádzal zo samotného uznania nároku žalovaným. 16. Žalobca nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí pokiaľ na základe jeho návrhu nerozhodol o časti ním uplatňovaného nároku rozsudkom pre uznanie. Vychádzajúc z obsahu písomných podaní žalovanej v priebehu konania (podanie zo dňa 18.02.2013 a zo dňa 02.11.2015) dospel odvolací súd k záveru, že procesný prejav žalovanej, ktorá navrhla riešiť žalobcom uplatňovaný nárok na vrátenie odstupného jeho započítaním s jej nárokom na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, nemožno považovať za právne účinné uznanie nároku žalobcu na vrátenie odstupného. Samotný započítací prejav vôle žalovanej nie je dostatočne určitý čo do výšky vzájomných pohľadávok, ktoré žiada započítať, a preto ho nemožno považovať ani za určité uznanie nároku žalobcu na vrátenie odstupného. Z uvedeného dôvodu postupoval súd prvej inštancie správne, keď spor nerozhodol rozsudkom na základe čiastočného uznania nároku na vrátenie odstupného, hoci v tejto súvislosti nesprávne argumentoval tým, že k procesnému prejavu žalovanej v jej liste zo dňa 18.02.2013 nedošlo v tomto konaní, ale v (inom súdnom) konaní vedenom pod sp. zn. 11C/28/2009, kde má žalovaná postavenie žalobkyne. Uvedené podanie žalobkyne malo totiž procesné účinky aj v tomto konaní (vedenom pod sp.zn. 12C/2/2015), nakoľko k nemu došlo v čase, keď predmetom konania vedeného pod sp.zn. 11C/28/2009 bol aj peňažný nárok uplatňovaný žalobcom vzájomnou žalobou, ktorá bola na samostatné konanie vylúčená až uznesením č.k. 11C/28/2009-647 zo dňa 27.11.2014 . 17. List žalovanej zo dňa 24.04.2012 adresovaný žalobcovi, v ktorom reagovala na jeho žiadosť o vrátenie odstupného, nebol procesným úkonom žalovanej v konaní voči súdu, a preto s ním nebolo možné spájať procesnoprávne účinky v zmysle § 153a O.s.p. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že uvedený list žalovanej nespĺňa ani náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. 18. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v jeho odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu a z neho vyvodených skutkových záverov, vec správne posúdil po právnej stránke a svoje úvahy vedúce k prijatým záverom aj s náležitou starostlivosťou odôvodnil, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho; odvolacími dôvodmi osobitne

nenapadnutého; výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 19. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).