Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Cob-286-2017.pdf
PDF · 92.14 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cob/286/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu Prima banka Slovensko a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO 31 575 951, proti žalovanému Premium Trading s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 7770/10A, 831 06 Bratislava - mestská časť Rača, IČO 50 248 791, o zaplatenie 126,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/255/2016-89 zo dňa 13. júla 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 126,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 28% ročne z tejto sumy od 04.09.2014 do zaplatenia zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na plnenie zo zmluvy o bežnom účte. Vzhľadom k tomu, že zmluvy o bežnom účte patria v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, aplikoval súd prvej inštancie na uvedený právny vzťah ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca a spoločnosť I. H. s.r.o. dňa 04.07.2011 platne uzatvorili zmluvu o bežnom účte, na základe ktorej žalobca zriadil a viedol bežný účet pod číslom XXXXXXXXXX v prospech spoločnosti I. H. s.r.o. a spoločnosť I. H. s.r.o. sa zaviazala dodržiavať podmienky žalobcu uvedené v zmluve ako aj vo všeobecných obchodných podmienkach. Spoločnosť I. H. s.r.o. zanikla výmazom z Obchodného registra dňa 19.01.2017 z dôvodu jej zlúčenia so spoločnosťou Premium Trading s.r.o., ktorá sa stala jej univerzálnym právnym nástupcom t. zn. vstúpila do všetkých jej práv a povinností. Žalobca si uplatňoval nárok na plnenie zo zmluvy, a to vo výške istiny vytvorenej odúčtovaním z bežného účtu žalovaného, poplatku za „odinštalovanie POS“ s pripojením ďalších platieb, úrok a úrok z omeškania vo výške 28 % ročne. Žalobca uplatnený nárok zdôvodňoval existenciou interného predpisu, cenníka žalobcu, na základe ktorého, účtoval žalovanému poplatok, ktorý spôsobil, že došlo k prečerpaniu účtu žalovaného a tým, k vyrubeniu ďalších poplatkov a následnej nemožnosti uzatvorenia účtu. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný požiadal o zrušenie účtu v mesiaci apríl 2014. Žalobca sa bránil tým, že kým je na účte mínusový zostatok, zrušiť účet nie je možné. Na druhej strane, predložil do spisu výpis číslo 9 na ktorom interným postupom žalobcu dosiahol nulový zostatok na účte, ktorým spôsobom zrejme k zrušeniu účtu nakoniec došlo. Medzi
stranami nebolo sporné, že poplatok za zrušenie POS terminálu nebol súčasťou cenníka žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy, tento poplatok mal nadobudnúť účinnosť až 01.09.2013 a žalobca tvrdil, že o ňom informoval žalovaného písomne vo výpise z účtu za mesiac júl 2013. Žalovaný tvrdil, že žiaden výpis mu za uvedený mesiac nebol doručený a o tomto poplatku nevedel a nebol naň ani upozornený pracovníčkou žalobcu. Dôvodnosť uplatneného poplatku zo strany žalobcu a jeho zaťaženie bežného účtu žalovaného v spore bolo medzi stranami sporné. K zaúčtovanému poplatku, zaúčtovaním ktorého vznikol na bežnom účte žalovaného mínový zostatok a žalobca podľa jeho tvrdení ho nemohol uzavrieť, súd uvádza, že v spore nemal preukázanú dôvodnosť tohto nároku. Do spisu počas celého konania žalobca nepredložil listinný dôkaz, cenník žalobcu, na základe ktorého by bol poplatok zrušenie terminálu POS mohol byť žalovanému účtovaný. Predmetný poplatok nie je súčasťou cenníka, ktorý bol platný a účinný v čase uzatvorenia zmluvy. Nakoľko uvedený poplatok bol medzi stranami sporný, žalobca v rámci vykonaného dokazovania uvedenú spornosť neodstránil, keď vôbec nepreukázal, že tento poplatok bol súčasťou cenníka žalobcu v rozhodnom období. Preto už len z uvedeného dôvodu je nárok žalobcu nedôvodný a žalobu je potrebné zamietnuť. V prípade, ak by aj bol žalobca preukázal tvrdenú skutočnosť, žalobca v uvedenom prípade nepreukázal, že k zmene pôvodných podmienok zmluvného vzťahu došlo v zmysle postupu dohodnutého medzi žalobcom a žalovaným. Medzi stranami nebolo sporné, že uvedený poplatok pri uzatvorení zmluvy o bežnom účte súčasťou cenníka žalobcu nebol, teda nebol ani súčasťou uzatvorenej zmluvy. Žalobca v spore nepreukázal, že žalobca skutočne informoval žalovaného o zmene všeobecných obchodných podmienok. Medzi stranami bolo dohodnuté v článku 4 zmluvy, že žalobca je oprávnený meniť VOP, pričom zmeny a ich účinnosť oznámi banka zverejnením vo svojich priestoroch, informáciou na výpise z účtu alebo v elektronickej podobe. Žalobca sám v uvedenom prípade tvrdil, že zmenu oznamoval žalovanému na výpise z účtu. Avšak uvedené tvrdenia žalobca v spore rovnako nepreukázal. Súd poukazuje aj na to, že medzi stranami bolo dohodnuté, že žalovaný má právo zmenu odmietnuť v zmysle článku 25.4 VOP. Preto ak žalobca tvrdil, že oznamoval zmenu VOP na výpise z účtu, na túto zmenu by žalovaný mohol reagovať, a ak by nereagoval, išlo by to na vrub žalovaného. Avšak uvedené by bolo možné konštatovať iba za predpokladu, že by súd mal preukázané oznámenie zmeny, ktoré však preukázané nemal. Žalobca tvrdil, že žalovanému zásielku s oznámením zmeny zaslal. Avšak samotné zaslanie súd nepovažuje za dostatočné. Aby zmena bola žalovanému oznámená, musí sa uvedená písomnosť dostať do dispozičnej sféry žalovaného, čo v spore preukázané nebolo. Žalobca poukazoval na to, že medzi stranami bolo dohodnuté, že zásielka sa považuje za doručenú uplynutím troch dní od jej odoslania. Súd však uvedenú dohodu považuje za v rozpore so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššie súdu ČR sp. zn. 5Cmo 161/2009 s ktorým sa stotožnil, z ktorého vyplýva, že dohodou nie je možné platne stanoviť nevyvrátiteľnú právnu domnienku ani fikciu, že určitá správa obsahujúca právny úkon platí za doručenú iba na základe jej odoslania, bez toho, aby sa dostala do sféry príjemcu správy. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že žalobca žalovanému akúkoľvek zmenu oznámil, napriek tomu, že tvrdil, že k tomu došlo a dojednanie zmluvy o oznámení zmeny len jej odoslaním, súd nepovažuje za platné.
3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. a to tak že, žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa § 355 ods. 1 a § 365 C.s.p. Žalobca sa s argumentmi súdu prvej inštancie nestotožnil a rozsudok v napadnutej časti považuje za nesprávny. Výpisy z účtu zasielal žalobca žalovanému v súlade s bodom 3.9 VOP, ktorý sa týka doručovania výpisu prostredníctvom poštového podniku. Žalobca poukázal na nemecké BGB (§130) a rakúske ABGB (§862a), v zmysle ktorých regulácia perfektnosti právnych úkonov medzi neprítomnými je postavená na teoretickej koncepcii „dôjdenia prejavu vôle“ to znamená, prejav vôle musí dôjsť do objektívnej sféry dispozície adresáta, tak ako to upravuje aj občiansky zákonník. V Nemecku a v Rakúsku sa však zmluvné strany môžu od tejto právnej úpravy odchýliť a dohodnúť si odlišný režim (napríklad: že úkon sa stane perfektným už samotným odoslaním, alebo až okamihom, kedy sa adresát s obsahom skutočne oboznámi). Súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v časti, kde považoval dohodu podľa bodu 19.8 VOP za neplatnú v dôsledku rozporu s § 39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko má žalobca za to, že rozsudok súdu nie je náležite odôvodnený, poukázal na konštantnú judikatúru vo vzťahu odôvodňovaniu súdnych rozhodnutí (uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 201/2010 zo dňa 09.11.2010, III. ÚS 311/07, I. ÚS 33/2012). Pokiaľ sa odvolací súd
nestotožní s argumentáciou nedostatočne odôvodneného rozhodnutia, žalobca poukazuje na VOP bod 19.8, ktorý upresňuje odkedy sa začínajú počítať lehoty. Žalobca je toho názoru, že prejav vôle banky zmeniť obchodné podmienky sa musel dostať do sféry žalovaného, ktorý uhrádzal poplatky v zmysle nového Sadzobníka poplatkov a tieto až do zúčtovania poplatku za odinštaláciu nenamietal, výpis z účtu mu bol odoslaný prostredníctvom G. C. a.s., pričom tento sa žalobcovi nevrátil ako nedoručená zásielka a v sfére pôsobenia žalovaného bolo aj zverejnenie na webovej stránke a v obchodných priestoroch banky podľa zákona o bankách. Podľa bodu 19.8 ods. 7 VOP musí klient oznámiť banke pokiaľ mu zo strany banky neboli doručené očakávané písomnosti alebo iné zásielky a to bezodkladne po uplynutí dohodnutej lehoty, v ktorej mu mali byť písomnosti doručené. Pokiaľ klient túto povinnosť nesplní, banka nezodpovedá za prípadnú škodu, ktorá v tejto súvislosti vznikne. Zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. V zmysle VOP je Sadzobník neoddeliteľnou súčasťou VOP a teda aj rámcovej zmluvy. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Žalobca má za to, že jeho odvolanie je dôvodné vzhľadom na odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a rozhodnutie súdu prvej inštancie žiadal zmeniť a žalobe vyhovieť a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania aj trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
7. K procesnému postupu odvolacieho súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 3 C.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Trenčíne v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, dňa 18.09.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Trenčíne, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku odvolacím súdom.
8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia. Svoje rozhodnutia riadne odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p..
9. Súd prvej inštancie dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku.
10. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému žalobcovmu nároku, ako aj k použitej obrane žalovaného. Nebolo možné súhlasiť s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa vyjadroval k nároku žalobcu, obrane žalovaného, k vykonanému dokazovaniu. Z titulu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že pri takomto postupe, t.j. pri aplikácii § 387 ods. 2 C.s.p., odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005). Odôvodnenie napadnutého rozsudku má náležitosti vyžadované v ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, „ ... odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
11. Žalobca v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok nie je náležite odôvodnený, hlavne z pohľadu tvrdenej neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd túto odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie riadne zdôvodnil, z akého dôvodu žalobu žalobcu zamietol. Primárnym dôvodom bolo nepreukázanie dôvodnosti uplatneného nároku a neodstránenie spornosti tvrdení žalobcu. Súd prvej inštancie až následne (odsek 13) a nad rámec dôvodov, pre ktoré žalobu zamietol, uviedol, že dohodu, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú uplynutím troch dní od jej odoslania, považuje za v rozpore so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Táto skutočnosť nebola rozhodujúca pre zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie, bola len uvedená nad rámec.
12. Odvolaciu námietku žalobcu, týkajúcu sa počítania lehôt podľa bodu 19.8. VOP vyhodnotil odvolací súd tiež ako nedôvodnú, nakoľko sa netýkala dôvodov, pre ktoré bola žaloba zamietnutá a s ktorými dôvodmi sa odvolací súd stotožnil.
13. Ani v odvolacom konaní žalobca neuviedol žiadne tvrdenia týkajúce sa veci samej, ktorými sa súd prvej inštancie nebol zaoberal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.
14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. ako aj v jeho závislom výroku II. ako vecne správne podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil.
15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnému žalovanému nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko zo spisu mu žiadne nevyplývajú.
16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).