Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/4/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobkyne: M. R., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Igor Müller & Mgr. Martin Dikoš, s.r.o., so sídlom Tolstého 20, Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Obec Varín, Námestie sv. Floriána 1, Varín, IČO: 00 321 711, právne zastúpenému Mgr. Branislav Samec, advokát so sídlom G. XX, J., o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 17Cpr/5/2013-186 zo dńa 28.2.2018, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v predmetnom spore rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 10.224 eur spolu s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 852 eur od 7.11.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 852 eur od 7.12.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 852 eur od 7.1.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 852 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 852 eur od 7.3.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 852 eur od 7.4.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 852 eur od 7.5.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 852 eur od 7.6.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 852 eur od 7.7.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 852 eur od 7.8.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 852 eur od 7.9.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 852 eur od 7.10.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. III. Žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok vo výške 613 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 1, § 4, § 7, § 29 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, § 252g, § 79 Zákonníka práce a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery:

Základným a rozhodujúcom predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 Zákonníka práce viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnávateľ oznámil zamestnancovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ust. § 47 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi súčasne poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V danom prípade žalobkyňa u žalovaného ako zamestnávateľa bola odmeňovaná podľa zákona č. 553/2003 Z. z., nakoľko bola zamestnancom, ktorá vykonávala svoju prácu vo verejnom záujme (§ 1 ods. 1 citovaného zákona). Pri určovaní výšky náhrady mzdy nebolo možné postupovať podľa § 134 Zákonníka práce, ktorý pojednáva o priemernom zárobku pre pracovnoprávne účely vrátane určenia rozhodujúceho obdobia. V danom prípade priemerným zárobkom žalobkyne bol jej funkčný plat v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. V danom prípade výška funkčného platu žalobkyne v čase doručenia výpovede a skončenia pracovného pomeru bola v súlade s ust. § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z . vo výške 852 eur. Vzhľadom na uvedené súd túto sumu (výšku funkčného platu 852 eur mesačne) považoval za výšku mesačnej náhrady mzdy (priemerný zárobok za rozhodné obdobie = funkčný plat podľa zákona č. 553/2003 Z. z.) Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný zamestnancovi uhradiť náhradu mzdy za 12 mesiacov. Nárok a náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci alebo do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nepresahujúcu 12 mesiacov nemôže súd znížiť ani nepriznať. Táto náhrada má povahu satisfakcie za neplatné skončený pracovný pomer. Teda za obdobie 12 mesiacov (doba, za ktorú súd priznal náhradu mzdy) táto predstavuje sumu 12 x 852 eur = 10.224 eur, t.j. za obdobie od október 2011 do septembra 2012. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobkyne na náhradu mzdy (obdobie od marca 2014 do 22.3.2017 vyčíslený spolu v sume 6.014,11 eur ako rozdiel medzi priemerným mesačným zárobkom a hrubou mzdou dosiahnutou u nového zamestnávateľa) presahujúcu priznané obdobie (1.10.2011 do 30.9.2012) súd ako nedôvodný zamietol. Citované ustanovenie odseku 2 § 79 Zákonníka práce umožňuje súdu znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy presahuje dvanásť mesiacov a v danej veci o takýto prípad ide, keď žalobkyňa uplatňuje náhradu vyčíslenú v tomto rozhodnom období za 36 mesiacov a 22 dní. Súd je toho názoru, že podmienkou zníženia resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde a bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok zamestnávateľa na nepriznanie náhrady mzdy bol riadne uplatnený v rámci tohto konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. V danom prípade nároku na náhradu mzdy nad rozsah 12 mesiacov sa súd zaoberal otázkou, či v priebehu konania sa žalobkyňa zapojila do práce, či poberala výhodnejšiu mzdu a z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa sa ešte v čase priebehu súdneho konania a už v prvých 12 mesiacoch odkedy mal skončiť pracovný pomer zamestnala u nového zamestnávateľa od 3.5.2012, u ktorého poberala pravidelne mzdu a to v posudzovanom období od 974 eur do 1.766 eur (čl.98). Pri porovnaní funkčného platu, ktorý žalobkyňa dosahovala pri doručení výpovede (852 eur) a príjmu u nového zamestnávateľa (od 974 eur do 1.766 eur) je zrejmé, že dosahovala reálne vyšší príjem než by tomu bolo, ak by zostala pracovať u žalovaného na pracovnej pozícii účtovník. Pokiaľ ide o pozíciu účtovník (daňovník), súd je toho názoru, že ide o ekonomické činnosti a v zásade rovnocenné pozície pri popise pracovných náplní (vedenie účtovníctva, archivovanie, účtovné uzávierky). Základným hľadiskom, ktorý súd vzal do úvahy pri rozhodovaní o nepriznaní náhrady mzdy, bola predovšetkým skutočnosť, že sa zamestnanec zapojil do práce, na pozíciu, ktorú možno z hľadiska daného účelu považovať za rovnocennú u žalovaného a v dôsledku uvedeného možno potom konštatovať, že žalobkyňa výkonom práce u iného zamestnávateľa v porovnaní s tým, že by vykonávala prácu u žalovaného nebyť neplatného skončenia pracovného pomeru žiadnu ujmu neutrpela. Po vyhodnotení všetkých týchto skutočností, že v posudzovanom období (marec 2014 do 22.3.2017) žalobkyňa bola riadne zamestnaná, v zamestnaní dosahovala stabilný príjem a výhodnejší ako by mala pri výkone práce podľa funkčného platu u žalovaného mal za to, že žalobkyni prináleží náhrada mzdy len za obdobie dvanástich mesiacov (pod 12 mesiacov nie je možné náhradu mzdy nepriznať). Ak by súd priznal náhradu aj za obdobie prevyšujúcu 12 mesiacov došlo by podľa názoru súdu k neprimeranému obohacovaniu a priznanie náhrady aj za obdobie prevyšujúcu 12 mesiacov by bolo v rozpore so základnými princípmi v pracovnoprávnych vzťahoch stanovenými článkom 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorých ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Pokiaľ ide o žalované príslušenstvo (úroky z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy za obdobie od október 2011 do septembra 2012) súd konštatuje, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 246/2010, rozhodnutie NS SR 5NCdo 8/2012). Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce (účinného v čase splatnosti jednotlivých mesačných náhrad mzdy), mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Podľa § 132 Zákonníka práce (účinného v čase splatnosti jednotlivých mesačných náhrad mzdy), ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako aj na náhradu mzdy a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. V posudzovanom prípade z pracovnej zmluvy zo dňa 30.12.2002 medzi stranami sporu vyplynulo, že výplata funkčného platu sa realizuje raz mesačne a výplatný termín stanovený 6. deň v mesiaci ( čl. I. bod 5). Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou a právo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru môže preto vzniknúť najskôr odo dňa, kedy zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas plnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi. Náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z ustanovení § 77 Zákonníka práce. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 77 Zákonníka práce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. Na základe uvedeného možno konštatovať, že nie je správny názor žalovaného, že nárok na uplatnený úrok z omeškania nie je daný z dôvodu, že platná právna úprava neumožňuje použitie ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka na oblasť pracovnoprávnych vzťahov a priznanie tohto nároku je neprimerané a v rozpore s požiadavkou spravodlivosti. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, súd postupoval v danom prípade náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru t.j. za obdobie od september 2011 do septembra 2012 podľa občianskoprávnych predpisov, kedy výška úrokov z omeškania je určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (§ 3 ods. 1, výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu v spojení s § 10c, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013) a je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plneniu úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis). Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou a má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula. Z vyššie uvedeného potom vyplynulo, že k splatnosti náhrady mzdy dochádzalo u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac najneskôr v šiesty deň v mesiaci. K omeškaniu na strane zamestnávateľa (žalovaného) s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádzalo u jednotlivých náhrad priznanej mzdy spravidla za ten ktorý mesiac siedmym dňom príslušného mesiaca (prvý deň omeškania). Preto súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov počnúc mesiacom október 2011 (pracovný pomer podľa neplatnej výpovede mal skončiť 30. 9.2011 a do tohto obdobia žalobkyňa poberala mzdu), teda od prvého dňa nasledujúceho po dni, v ktorom sa pracovný pomer medzi účastníkmi mal podľa neplatného úkonu skončiť, končiac mesiacom september 2012. Súd má zato, že rozhodnutie priznávajúce náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti (priznaním náhrady mzdy) a nekonštituuje sa žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a pri aplikácie citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru o dôvodnosti nároku žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 1.10.2011 do 30.9.2012 a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 10.224 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania za mesačné náhrady mzdy tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa § 262 ods. 1 CSP., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 252 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, keďže žalobkyňa mala vo veci úspech len čiastočný a s prihliadnutím na okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k súdnemu uplatneniu nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou ako i nároku na náhradu mzdy (nesprávny výklad ustanovení § 134 Zákonníka práce) sa súdu javí spravodlivým, aby každá strana znášala svoje náklady. Ak mala teda strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov buď pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Preto súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže žalobkyňa bola podľa ust. § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra trestov (žalobca v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru) oslobodená od poplatkov a podľa § 2 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Keďže súd nezistil u žalovaného dôvody pre oslobodenie a v konaní neboli preukázané skutočnosti na jeho oslobodenie od poplatku, preto súd zaviazal k povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh, a to 6 % z priznanej sumy 10.224 eur, (položka 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov z ceny predmetu konania 6 %), čo predstavuje sumu 613 eur tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým bola uložená povinnosť zaplatenia úroku z omeškania, podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým ukladá žalovanému povinnosť na zaplatenie úroku z omeškania, zmeniť tak, že žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania zamietne. Vo svojom odvolaní poukazoval na dôvody odvolania uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a) - h) CSP. Tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Naďalej zotrvával na názore, že nárok na zaplatenie úroku z omeškania nemožno žalobkyni priznať z dôvodu absencie zákonnej úpravy úroku z omeškania v pracovnom práve a z dôvodu satisfakčnej funkcie samotného inštitútu náhrady mzdy. V tejto súvislosti poukázal na súdnu prax a rozhodnutia všeobecných súdov a Ústavného súdu SR. Má za to, že vzhľadom na charakter priznanej peňažnej sumy ako náhrady mzdy, ktorá predstavuje zadosťučinenie, nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone a je v rozpore so spravodlivou ochranou práv a právom chránených záujmov strán sporu.

3. Proti rozsudku okresného súdu v časti výroku I. - III. v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť a vrátiť okresnému súdu na nové dokazovanie a rozhodnutie vo veci. Zároveň si uplatnila trovy konania a právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Vo svojom odvolaní poukazovala na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd nesprávnym spôsobom aplikoval vo veci ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa jej názoru toto ustanovenie treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Podľa právneho názoru súdu, pri určovaní výšky náhrady mzdy sa má vychádzať z funkčného platu žalobkyne u žalovanej. Žalobkyňa uvádzala prepočet výšky náhrady mzdy za žalované obdobie a rozhodujúce údaje, z ktorých pri tomto výpočte vychádzala. Takýto výpočet žalobkyňa predložila súdu v písomnej forme zo dňa 15.01.2018. Súd sa však s jej podaním, najmä konkrétnym výpočtom, v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal. Rozsudok tak trpí vadou nepreskúmateľnosti rozhodnutia. V ďalšom uviedla výpočet náhrady mzdy za obdobie rokov 2012 - 2017. Vo vzťahu k vyčísleniu výšky náhrady mzdy za obdobie od marca 2014 do marca 2017 uviedla, že túto určila ako súčet rozdielov medzi jej priemerným zárobkom u žalovanej a hrubou mzdou, ktorú zarobila u svojho nového zamestnávateľa podľa potvrdení o jej pracovnom príjme u nového zamestnávateľa, ktorá je totožná s vymeriavacími základmi uvedenými v odpovedi Sociálnej poisťovne, a.s. za predmetné obdobie. Poukázala, že vzhľadom na to, že súd pri určovaní výšky náhrady mzdy mal vychádzať z funkčného platu žalovanej, nemôže byť výpočet náhrady mzdy súdu za obdobie od marca 2014 do marca 2017 správny. Je toho názoru, že pre určenie rozdielu medzi jej príjmom u žalovanej a u nového zamestnávateľa za predmetné obdobie je potrebné vychádzať tak u nového zamestnávateľa z funkčného platu žalobkyne, nakoľko aj v prípade jej odmeňovania u nového zamestnávateľa, pre ktorého vykonáva prácu vo verejnom záujme, je potrebné aplikovať zákon č. 553/2003 Z.z.. Ak by sa totiž vychádzalo z jej hrubej mzdy, ktorú zarobila u svojho nového zamestnávateľa, je potrebné poukázať na to, že do tejto sa nezapočítava i jej odmena. Nakoľko sa do funkčného platu podľa ustanovenia § 4 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. nezapočítava odmena podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. t) citovaného zákona, potom na ňu nemožno prihliadať ani v prípade zárobku žalobkyne u jej nového zamestnávateľa. Uviedla, že dôkazy boli predložené v písomnej podobe do spisu spolu s písomným vyjadrením žalobkyne zo dňa 15.01.2018. V ďalšom zopakovala rozdiel v zárobku žalobkyne oproti funkčnému platu, ktorý predstavuje náhradu mzdy, na ktorej zaplatenie je povinná žalovaná. Súd sa posúdením funkčného platu žalobkyne a ani jeho výpočtom vôbec nezaoberal. Len formálne konštatoval s odkazom na ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, že v danej veci sa nejedná o takýto prípad, a teda nie je možné poskytnúť náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov. Z výpočtu však vyplýva, že rozdiel vo funkčných platoch u pôvodného a nového zamestnávateľa bol citeľný. Keďže sa však s týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal, pochybil na úkor majetkových práv žalobkyne. Súčasne považuje za nesprávny názor súdu, že pracovné funkcie u pôvodného a nového zamestnávateľa žalobkyne možno považovať za rovnocenné.

4. K odvolaniu žalobkyne proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým ukladá žalovanému povinnosť na zaplatenie istiny 10.224 eur ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení uviedol, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na náhradu mzdy súd postupoval správne, keď túto náhradu na žiadosť žalovaného za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznal v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011. Nárok na náhradu mzdy zamestnanca totiž nemá mať charakter ekvivalentu mzdy, resp. platu, ale satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý ho neoprávnene prepustil, pričom treba vždy vychádzať z okolností prípadu. Súd pri rozhodovaní o znížení, prípadne nepriznaní náhrady mzdy je povinný prihliadať najmä k tomu, aby zamestnanec mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či aké zárobky dosahoval, či to nebolo za neprimeraných okolností. K zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 2 môže súd pristúpiť vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu možno vyvodiť, že zamestnanec sa zapojil do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade podobných, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, ak by zamestnávateľ splnil svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu, čo sa v tomto prípade aj stalo. Žalobca sa odo dňa 3.5.2012 zamestnal v hlavnom pracovnom pomere ako odborný referent odboru ekonomického u zamestnávateľa Mesto Žilina a vykonával práce i na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pričom nešlo o prácu vykonávanú u tohto zamestnávateľa za neprimeraných okolností, naopak, išlo o podobnú prácu s dosahovaním obdobného a dokonca vyššieho príjmu a sebarealizácie v odbore, v akom činnosť aj predtým vykonával. Nepreukázal, že by ho žalovaný neplatným rozviazaním pracovného pomeru dostal do ťažkej finančnej situácie. V danom prípade neexistovali dôvody, aby súd žiadosti zamestnávateľa, t.j. žalovaného o nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, nevyhovel a akýkoľvek iný postup a následné rozhodnutie súdu by bolo v rozpore so základnými princípmi uplatňovanými v pracovno-právnych vzťahoch stanovenými čl. 2 Zákonníka práce. Žalobca v žalobe vyčíslil priemerný mesačný zárobok dosahovaný u zamestnávateľa, t.j. žalovaného v zmysle ustanovenia § 134 Zákonníka práce, čo v priebehu konania úspešne namietal. Na odmeňovaní žalobcu pri výkone práce pre žalovaného sa vzťahoval predpis, t.j. zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle uvedeného zákona funkčný plat (priemerný zárobok) žalobcu u žalovaného predstavoval sumu 852 eur. Žalobca v odvolaní nesprávne argumentuje, že pri posúdení priemerného zárobku u nového zamestnávateľa mal súd taktiež vychádzať z funkčného platu zisteného podľa zákona č. 553/2003 Z.z.. V konaní bolo preukázané prostredníctvom listinných dôkazov predložených žalobcom, ako aj jeho vyjadrením na pojednávaniach, že mzdové podmienky žalobcu u nového zamestnávateľa boli určené v zmysle poriadku odmeňovania ako zmluvná mzdy priamo v Pracovnej zmluve zo dňa 2.5.2012 a nie osobitným platovým oznámením o výšky a zložení funkčného platu podľa zákona č. 553/2003 Z.z., a preto na túto otázku vyplatenej mzdy u nového zamestnávateľa je potrebné použiť . Žalobca si neujasnil, že nie každé odmeňovanie zamestanca pri výkone práce vo verejnom záujme je realizované podľa zákona č. 553/2003 Z.z. s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. V danom prípade nový zamestnávateľ žalobcu rozhodol o odmeňovaní vlastných zamestnancov podľa poriadku odmeňovania upraveného Zákonníkom práce, a preto sa pri zistení priemerného zárobku žalobcu postupuje podľa § 134 Zákonníka práce a do mzdy žalobcu sa započítavajú aj jeho odmeny. V zmysle uvedeného, priemerný zárobok žalobcu u nového zamestnávateľa predstavoval sumu od 974 eur do 1766 eur.

5. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu dala písomné vyjadrenie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedla, že považuje za správny názor prvostupňového súdu, v zmysle ktorého uplatnil v danom prípade úrok z omeškania podľa občianskoprávnych predpisov, keď výška úroku z omeškania je určená Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu. Úrok z omeškania je majetkovou sankciou a má veriteľa - zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, pôžitky, ktoré na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník - zamestnávateľ. Žalobkyňou uplatnená sadzba úrokov z omeškania, ako aj priznaná, zodpovedá zákonnej úprave, nakoľko záväzkový vzťah medzi ňou a žalovaným vznikol pred 1.2.2013. Ďalej zdôraznila, že nepriznanie náhrady mzdy na 12 mesiacov nebolo správne, pretože skutkové zistenia jednoznačne smerovali k zisteniu rozdielu medzi príjmom žalobkyne súčasným a pôvodným na obci, keď súd nemohol rozdiel vyčísliť porovnaním funkčného platu na obci a vymeriavacieho základu podľa evidencie Sociálnej poisťovne, a.s. u súčasného zamestnávateľa, do ktorého sa zahŕňa i odmena.

6. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedol, že naďalej tvrdí, že povinnosť na zaplatenie úroku z omeškania mu súd uložil v rozpore s právom, a to z dôvodu absencie zákonnej úpravy úroku z omeškania v pracovnom práve, ako aj s poukazom na satisfakčnú funkciu inštitútu náhrady mzdy. Uznáva, že rozhodovacia prax všeobecných súdom v obdobných prípadoch sa líši a po zmene právnej úpravy s účinnosťou od 1.1.2009 súdy úroky z omeškania v niektorých prípadoch priznávajú. To však neznamená, že rozhodujú správne. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 9.10.2013, sp.zn. II. ÚS 494/2013-9. Tvrdil, že neobstoja ani vyjadrenia žalobkyne, že vzhľadom na dlhotrvajúci spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, poškodenia dobrého mena žalobkyne a s tým súvisiace problémy so získaním zamestnania, ktoré by ho napĺňalo, by nepriznanie nároku na zaplatenie úroku z omeškania bolo nespravodlivé. Žalobca sa vo svojom vyjadrení zaoberá aj nepriznaním náhrady mzdy žalobcovi za čas presahujúci 12 mesiacov, čo sa však týka skutočností nenapadnutých žalovaným v odvolaní.

7. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

12. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, keď žalobkyni nepriznal ako zamestnankyni náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov na žiadosť zamestnávateľa. Pokiaľ ide o nepriznanie uvedenej náhrady mzdy, svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 Civilného sporového poriadku. Taktiež okresný súd správne vyčíslil priemerný zárobok žalobkyne u žalovaného, ako aj u nového zamestnávateľa. Správne vychádzal z ustanovenia § 134 Zákonníka práce. Zo spisového materiálu - listinných dôkazov nepochybne vyplýva, že mzdové podmienky žalobkyne u nového zamestnávateľa boli určené v zmysle poriadku odmeňovania priamo v pracovnej zmluve uzatvorenej medzi zamestnávateľom a žalobkyňou dňa 2.5.2012. Vzhľadom k tomu sa do priemerného zárobku žalobkyne započítava aj odmena.

14. Pokiaľ ide o námietku uvádzanú žalovaným v podanom odvolaní týkajúcu sa úroku z omeškania priznaného v rozhodnutí súdu prvej inštancie, tak odvolací súd právny záver okresného súdu, že nárok žalobkyne (zamestnanca) na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy priznanej z neplatného skončenia pracovného pomeru je potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a že žalobkyni patria úroky z omeškania z náhrady mzdy za každý jednotlivý mesiac obdobia, za ktoré mu bola táto priznaná, odo dňa nasledujúceho po dohodnutej dobe splatnosti mzdy, je plne konformný s doterajšou ustálenou súdnou praxou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 116/2008, sp.zn. 6Cdo 246/2010, sp.zn. 2Cdo 76/2011. V prejednávanej veci nebol dôvod odkloniť sa od uvedenej súdnej praxe a v zhode s právnymi závermi, na ktorých rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva, dospel aj odvolací súd k záveru, že pri posudzovaní právnych následkov omeškania účastníkov pracovnoprávnych vzťahov s plnením ich peňažných záväzkov, je potrebné vychádzať z Občianskeho zákonníka (lex generalis) v dôsledku absencie osobitnej právnej úpravy v Zákonníku práce (lex specialis) a aplikovať tak § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na prípady omeškania zamestnávateľa so zaplatením (náhrady) mzdy zamestnancovi. V tomto prípade sa totiž uplatňuje širší výklad všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, na ktorých subsidiárne použitie odkazuje § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Uvedené ustanovenie totiž výslovne neodkazuje výlučne na všeobecné ustanovenia prvej časti Občianskeho zákonníka, a preto je potrebné za všeobecné ustanovenia v zmysle dikcie § 1 ods. 4 Zákonníka práce považovať nielen všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka uvedené v jeho prvej časti (§ 1 - § 122), ale aj všeobecné ustanovenia uvedené v jeho ôsmej časti, označenej ako záväzkové právo (§ 488 - § 587), keďže pracovnoprávne vzťahy treba, rovnako ako občianskoprávne vzťahy, považovať za záväzkové vzťahy, v ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností stanovených normami pracovného práva.

15. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

16. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní nemala úspech žiadna zo strán sporu, preto odvolací súd žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430