Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6CoE-76-2018.pdf
PDF · 75.64 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/76/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v exekučnej veci oprávneného: VesGas s.r.o., IČO: 36 663 263, so sídlom Bratislava, Hlaváčikova 33, právne zastúpeného: LEGAL CARTEL s.r.o., IČO: 36 677 175, so sídlom Bratislava, Na Hrebienku 5433/40, proti povinnému: Stoneco, s.r.o., IČO: 36 002 313, naposledy so sídlom Prievidza, Poľnohospodárov 6, vymazaný z obchodného registra ex offo ku dňu 28.05.2014, o vymoženie príslušenstva pohľadávky, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 9Er/2532/2008-17 zo dňa 05. októbra 2016 takto
rozhodol:
Odvolanie oprávneného o d m i e t a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. h), § 58 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej len "Exekučný poriadok") a súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetná exekúcia sa vedie na podklade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu Prievidza, č.k. 14Cb/277/2007-18 zo dňa 03.01.2008. Poverenie na vykonanie exekúcie vydal súd prvej inštancie súdnej exekútorke dňa 12.11.2008. Následne súd prvej inštancie z výpisu z obchodného registra povinného zistil, že uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 29CbR/3/2013-80 zo dňa 20.09.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2013 súd zrušil bez likvidácie spoločnosť Stoneco, s.r.o., t.j. v tomto exekučnom konaní povinného. Povinný bol dňa 28.05.2014 ex offo vymazaný z obchodného registra a nemá právneho nástupcu. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný bol zrušený bez likvidácie mal súd prvej inštancie za to, že je nemajetný a exekúciu je potrebné zastaviť z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku). Vzhľadom k tomu a s poukazom na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že zánik povinného, právnickej osoby, bez právneho nástupcu znamená stratu jeho spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania. Vzniká tým prekážka tohto konania, ktorá je neodstrániteľná. Podľa oprávneného musí byť exekúcia v takomto prípade zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. V danom prípade neprichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože posudzovanie majetku povinného je možné len ak povinný právne existuje. Zastával názor, že dôvodom pre uloženie povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nemôže byť samotná skutočnosť, že povinný ako právny subjekt zanikol. Len v situácii, keď k tejto objektívnej skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj konkretizované okolnosti subjektívnej povahy (procesné zavinenie oprávneného), môže byť oprávnenému uložená náhrada trov exekúcie. Aj keď znenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku môže viesť k záveru, že v danom prípade musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie hoci zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, treba namiesto gramatického výkladu
uprednostniť výklad systematický a toto ustanovenie interpretovať v nadväznosti na jeho odsek 1 tak, že aj v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku povinného je povinnosť oprávneného hradiť trovy exekúcie závislá od jeho zavinenia na zastavení exekúcie. S poukazom na závery judikatúry, dospel k záveru, že môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora. Rozhodujúcim kritériom je skutočná existencia zavinenia na zastavení exekúcie na strane oprávneného a nie nutnosť zaistiť súdnemu exekútorovi odmenu za jeho činnosť. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. K odvolaniu oprávneného sa písomne vyjadril súdny exekútor. Uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné, napadnuté rozhodnutie za legálne a v súlade s platnou judikatúrou. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, č.k. 5 MCdo 16/2011 zo dňa 26.01.2012, ale aj 4 MCdo 14/2006 zo dňa 29.03.2007, 2 MCdo 10/2011 zo dňa 24.11.2011 a ďalšie, ktoré sa problematikou zastavenia exekúcie z dôvodu, že účastník konania zanikol a priznaním trov exekúcie z takto zastaveného exekučného konania už zaoberali.
4. K vyjadreniu súdneho exekútora k odvolaniu oprávneného sa opätovne vyjadril oprávnený, ktorý uviedol, že súdnym exekútorom uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR síce reflektujú problematiku uplatnenia trov exekúcie od oprávneného v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, ale v prípade, že povinný bol zrušený bez likvidácie, teda je nemajetný a exekúciu je potrebné zastaviť z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. S poukazom na časové rozmedzie predmetného exekučného konania je aplikácia týchto rozhodnutí spochybniteľná. Predmetné exekučné konanie iniciované oprávneným už v roku 2008 dospelo do štádia zastavenia exekúcie až o päť rokov po podaní návrhu na začatie exekúcie. Z časového hľadiska je nespochybniteľné, že počas exekučného konania trvajúceho takmer päť rokov nedokázal súdny exekútor zabezpečiť adekvátnu vymožiteľnosť práva oprávneného, čo dospelo až do momentu zániku povinného, kedy je vymožiteľnosť práva výrazne obmedzená. Uzavrel, že k zastaveniu exekúcie nedošlo zavinením oprávneného, ale naopak s prihliadnutím na časové hľadisko dospelo exekučné konanie k jeho zastaveniu pričinením súdneho exekútora, ktorý v konečnom dôsledku nesie riziko, že môže nastať stav kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora.
5. Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, skôr, ako pristúpil k vecnému preskúmaniu odvolania, zisťoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, osobou, ktorá je na podanie odvolania oprávnená, ako aj to, či smeruje proti rozhodnutiu (resp. výroku rozhodnutia), proti ktorému je odvolanie prípustné.
6. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
7. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon (CSP účinný od 01.07.2016) aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
9. Podľa § 358 CSP, odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie, ako opravný prostriedok, je zásadne prípustné len proti výroku rozhodnutia, či už rozsudku, alebo uznesenia. Len proti odôvodneniu rozhodnutia odvolanie prípustné nie je, a to z dôvodu, že záväzné účinky pre strany v konaní má len výrok rozhodnutia, nie jeho odôvodnenie.
10. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
11. Podľa § 355 ods.2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
12. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
13. V zmysle § 124 CSP, každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Pri právnej klasifikácii podania súd vychádza z § 124 CSP, v zmysle ktorého každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. V tomto ustanovení CSP ide o dôležité interpretačné pravidlo, ktorého zmyslom je posúdiť podanie tak, aby jeho výklad zodpovedal skutočnej vôli konajúcej osoby v čase urobenia tohto úkonu. Pri posudzovaní procesného úkonu účastníka konania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu úkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu úkonu účastníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. októbra 2010, sp. zn. 3Cdo 128/2010).
14. Pri posúdení otázky, či odvolanie účastníka smeruje len proti dôvodom rozhodnutia, je rozhodujúci obsah podania, ktorým sa rozhodnutie súdu napáda (§ 124 CSP). Obvyklé je, že ak odvolateľ napáda výrok rozhodnutia, napáda spravidla aj jeho odôvodnenie; podmienkou však je, aby to urobil vždy aj s výrokom rozhodnutia. Kritériom pre posúdenie, či ide len o odvolanie proti dôvodom rozhodnutia, je zhodnotenie, či prípadným vyhovením odvolania by (ne)bol dotknutý aj výrok napadnutého rozhodnutia. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. januára 2012 sp. zn. 6Cdo 208/2011).
15. Zo spisového materiálu v danej veci vyplýva, že oprávnený svojim odvolaním napáda len odôvodnenie rozhodnutia. Hoci podľa oprávneného mala byť exekúcia zastavená a vyhlásená za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku), v odvolaní je uvedené, že v konečnom dôsledku mala byť exekúcia zastavená, čo sa plne zhoduje s výrokom uznesenia súdu prvej inštancie. Z obsahu odvolania je teda zrejmé, že nesúhlas oprávneného s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesmeruje voči samotnému výroku o zastavení exekúcie, kde navrhuje rozhodnúť rovnako zastavením exekúcie, no nesúhlasí s dôvodom, pre ktorý je potrebné exekúciu zastaviť. Vzhľadom na neprípustnosť odvolania len proti dôvodom rozhodnutia ( § 358 CSP) odvolací súd odvolanie oprávneného v tejto časti odmietol podľa § 358 CSP ako smerujúce proti odôvodneniu rozhodnutia. Rozhodnúť inak nemožno ani za situácie, že dôvod zastavenia exekúcie je určujúci pre rozhodnutie o trovách exekúcie.
16. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného, smerujúce proti výroku súdu prvej inštancie o trovách exekúcie, odvolací súd poukazuje na to, že trovy exekúcie sú osobitný inštitút upravený v § 200 a nasl. Exekučného poriadku. Podľa § 355 ods.2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon (či už CSP alebo iný zákon) pripúšťa. Ak by zákonodarca chcel pripustiť odvolanie, bol by to vyjadril v Exekučnom poriadku tak, ako to je pri iných inštitútoch v exekučnom konaní. Vzhľadom na to, že ust. § 200 Exekučného poriadku výslovne neupravuje možnosť podať odvolanie, a táto možnosť nevyplýva ani z ust. CSP, a contrario odvolanie prípustné nie je. Na základe uvedeného odvolací súd odvolanie oprávneného proti výroku II. uznesenia súdu prvej inštancie o trovách exekúcie odmietol podľa § 386 písm. c) CSP.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).