Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_48Sa-2-2018.pdf
PDF · 155.74 KB
Case nature
Area
Subarea
48Sa/2/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudkyňou JUDr. Anitou Filovou, v právnej veci žalobkyne : MUDr. A. Q., adresa trvalého pobytu D. XX, XXX XX J., dátum narodenia XX.XX.XXXX, právne zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO : 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 53243-3/2017-BA z 13. decembra 2017 takto
rozhodol:
I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne - ústredie č. 53243-3/2017-BA z 13. decembra 2017 z r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.
II. Správny súd p r i z n á v a žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej aj ako „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. 108-37/2017- TT zo 17. mája 2017 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) MUDr. A. Q. zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 27. júla 2011. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodla následne po zrušení jej predchádzajúceho rozhodnutia č. 63785-35/2016-TT z 21. júna 2016 a vrátení jej veci žalovanou na nové prejednanie rozhodnutím žalovanej č. 23973-2/2017-BA.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa poukazujúc na § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013, na § 21 ods. 1 v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010 a na § 21 ods. 4 v znení účinnom od 1. januára 2011 poukázala na to, že MUDr. A. Q. mala postavenie SZČO na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 1883/1994-B zo dňa 26. mája 1994, dňa 23. septembra 2005 mala vydané Rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja (ďalej aj ako „TSK“) č. j. TA/2005/2772 o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v ambulancii - všeobecné lekárstvo, geriatra s účinnosťou od 1. októbra 2005, pričom týmto rozhodnutím bolo povolenie č.j. 1883/1994-B zrušené. Ďalej poukázala na to, že rozhodnutie TSK č.j. TA/2005/2772 bolo zrušené rozhodnutím TSK č. TA/1557/2010/OZaHF-003 ku dňu 31. decembru 2010.
3. Žalovaná ďalej dôvodila tým, že dňa 9. júna 2016 Regionálna lekárska komora v Trnave poskytla rozhodnutie o udelení licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe MUDr. A. Q. v odbore všeobecné lekárstvo, geriatria, evidované pod číslom L1A/TT/0207/05 z 9. júna 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1. augusta 2005. S poukazom na uvedené rozhodnutie zastala názor, že MUDr. A. Q.
mala aj po 31. decembri 2010 postavenie SZČO. Ďalej poukázala na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava v novom konaní na základe údajov z registra daňových subjektov a po opätovnom preskúmaní skutkového stavu zistila, že MUDr. A. Q. bola registrovaná na daňovom úrade ako fyzická osoba v súvislosti so zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“) v období od 15. decembra 1994 do 27. júla 2011 a preto dňom 27. júla 2011 menovanej zanikol aj status SZČO v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011.
4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietala, že postup Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, ktorým aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. formálne bez toho, aby skúmala z materiálnej stránky t.j. či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny, prísny a nespravodlivý, nakoľko nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a taktiež vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO, konkrétne zrušila registráciu pre daň z príjmu a zrušila IČO. Rovnako poukázala na to, že dňa 31.12.2010 oznámila Sociálnej poisťovni skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, pričom podľa jej názoru Sociálna poisťovňa po preskúmaní všetkých skutočností rozhodla o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise. Poukázala na to, že jej nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení a preto mala za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s poukazom § 222 ods. 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. skonštatovala, že vzhľadom na skutočnosť, že od právoplatnosti rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako jeden rok, Sociálna poisťovňa nemôže v danej veci nariadiť obnovu konania. Rovnako namietala, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Poukázala na to, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti, bolo jej zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, bol jej Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zrušený kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, správca dane jej zrušil registráciu pre daň z príjmu. Súčasne čestne vyhlásila, že licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nikdy nevyužívala a na uvedenú licenciu nikdy nemala príjem.
5. Žalovaná rozhodnutím č. 53243-3/2017-BA z 13. decembra 2017 (ďalej aj ako len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie účastníčky konania (žalobkyne) zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 108-37/2017-TT zo 17. mája 2017 potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia s odkazom na ustanovenia § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013, § 138 ods. 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2012, § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon č. 578/2004 Z. z.“) v znení zákona č. 351/2005 Z. z. účinného od 1. septembra 2005, § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení zákona č. 272/2007 účinného od 1. júla 2007 a zákona č. 133/2010 Z. z. účinného od 1. júna 2010 a § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení zákona č. 133/2010 Z. z. účinného od 1. júna 2010 poukázala na to, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 29. decembra 2010 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom účastníčka konania uviedla ako dátum zániku poistenia 31. decembra 2010. Súčasne poukázala na to, že účastníčka konania (žalobkyňa) bola registrovaná v Registri daňových subjektov od 15. decembra 1994 do 27. júla 2011 a mala pridelené DIČ : 1029810595. Ďalej poukázala na to, že rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/2772 zo dňa 23. septembra 2005 bolo účastníčke konania povolené prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii - v kategórii lekár v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, geriatria.
6. Ďalej poukázala na to, že rozhodnutím TSK č. TA/1557/2010/OZaHF-003 zo dňa 2. novembra 2010 bolo odo dňa 1. januára 2011 spoločnosti VISMED plus s.r.o., ktorého odbornou zástupkyňou je účastníčka konania, povolené prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii všeobecnej
ambulantnej zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom povolaní lekár v študijnom odbore všeobecné lekárstvo a v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, geriatria.
7. Žalovaná v odôvodnení ďalej argumentovala, že dňa 9. júna 2005 bola účastníčke konania Slovenskou lekárskou komorou vydaná licencia č. L1A/TT/0207/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore : všeobecné lekárstvo, geriatria, čo znamená, že aj po 31. decembri 2010 disponovala platným oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, pričom podľa jej názoru, v prípadoch, ak SZČO - lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica, SZČO - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje. Poukázala na to, že podľa údajov poskytnutých Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky (od 1. januára 2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) príjmy účastníčky konania zo samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2009 (38 178,60 eur) presiahli zákonom ustanovenú sumu 3 834,96 eur a príjmy za rok 2010 predstavovali sumu 30 392,61 eur, teda rovnako presiahli zákonom ustanovenú sumu 3 948,72 eur. Zánik povinného sociálneho poistenia ku dňu 27. júla 2011 zdôvodnila s odkazom na ustanovenie § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z., teda zrušením registrácie podľa osobitného predpisu (zrušením registrácie a dani z príjmov).
8. Záverom žalovaná poukázala na to, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky náležitosti podľa ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení, je z neho zrejmé, na základe ktorých ustanovení Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodla a ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia. Súčasne poukázala na to, že v predmetnej veci nebolo zatiaľ rozhodnuté na základe právoplatného rozhodnutia, keďže jediným vydaným rozhodnutím o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia účastníčky konania je rozhodnutie č. 108-37/2017-TT, ktoré je predmetom odvolacieho konania. Z vyššie uvedených dôvodov preto zastala názor, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodla správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
II. Rozsah správnej žaloby a žalobné body (dôvody žaloby)
9. Rozhodnutie žalovanej napadla správnou žalobou žalobkyňa označiac napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
10. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 31. decembru 2010 zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie jej zaniklo je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 31.12.2010, ani potom a na predmetnú licenciu nemala nikdy žiaden príjem, ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od 01.01.2011 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť VISMED plus s.r.o., IČO : 47 231 327, pričom je zamestnancom tejto spoločnosti a od 01.01.2011 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti.
11. Mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona o sociálnom poistení bez toho, aby skúmala, či sa skutočne vykonáva samostatná zárobková činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 a tiež
na rozhodnutie sp. zn. 18Sa/1/2017 z 2. októbra 2017, v ktorom Krajský súd v Trenčíne skonštatoval, že žalobcovi zanikla účasť na povinnom sociálnom poistení ku dňu zrušenia zdravotníckeho zariadenia bez ohľadu na dosiahnutie požadovaného zdaniteľného príjmu v predchádzajúcom rozhodnom období, ktorého právny význam pominul uplatnením § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k povoleniu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, a tiež bez ohľadu na držbu platnej licencie L1A, nakoľko z nej žalobca nedosahoval zdaniteľné príjmy, ktoré jediné zakladajú účasť žalobcu na povinnom sociálnom poistení.
12. Žalobkyňa výklad zákona o sociálnom poistení označila za formalistický a vo vzťahu k nej za nespravodlivý, s tým, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila dodajúc, že vzhľadom k tomu, že po 31.12.2010 reálne nevykonávala činnosť SZČO, nespadá ako poistenec pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s ustanovením § 5 písm. c), resp. § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.
13. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 31.12.2010 mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení.
14. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu Sociálna poisťovňa rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko v ňom absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka, pričom tento nedostatok rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovanej.
15. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) žalobkyňa namietala, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy.
16. Žalobkyňa výslovne v správnej žalobe uviedla, že nežiada o nariadenia pojednávania.
III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobkyne, duplika žalovanej
17. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že s účinnosťou od 1. januára 2011 do 30. júna 2014 sú pre nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby rozhodujúce dve podmienky, a to podmienka veku a registrácia podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. účinného od 1. januára 2011 uviedla, že z údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytlo Finančné riaditeľstvo SR je zrejmé, že žalobkyňa bola registrovaná na dani z príjmov fyzickej osoby v súvislosti so zárobkovou činnosťou v období od 15. decembra 1994 do 27. júla 2011. Práve s poukazom na uvedené preto zastáva názor, že žalobkyňa splnila obe podmienky rozhodujúce pre nadobudnutie právneho postavenia SZČO podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. a preto bola na účely sociálneho poistenia považovaná za SZČO až do 27. júla 2011.
18. Žalovaná ďalej poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázala na to, že žalobkyňa za rok 2009 dosiahla príjem 38 178,60 eur a preto bola v období od 1. júla 2010 do 30. júna 2011 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou SZČO a rovnako tiež príjmy z podnikania za rok 2010 v sume 30 392,61 eur presiahli zákonom stanovenú sumu a preto žalobkyni ako SZČO trvalo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie aj naďalej a to v období od 1. júla 2011 do 27. júla 2011 (nie do 30. júna 2012, pretože odo dňa 28. júla 2011 žalobkyňa stratila právne postavenie SZČO).
19. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia č. j. TA/2005/2772 zo dňa 23. septembra 2005, ku dňu 31. decembra 2010 jej zaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby uviedla, že žalobkyňa v spornom období (aj po 31. decembri 2010) disponovala aj ďalším oprávnením na vykonávanie zárobkovej činnosti a to licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia č. L1A/TT/0207/05) vydanou Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z., na základe ktorej bola oprávnená dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. V tejto súvislosti poukázala na to, že podľa v § 3 ods. 4 písm. a) až e) zákona č. 578/2004 Z. z., sa zdravotnícke povolanie vykonáva v pracovnoprávnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu dodajúc, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vydanej podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj ako „licencia L1A“) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.
20. Ďalej poukázala na to, že licenciu L1A nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere a taktiež táto licencia nie je potrebná na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z., pretože na výkon zdravotníckeho povolenia je potrebná licencia L1B, ktorá sama osebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a teda jej držiteľovi nezakladá status SZČO na účely sociálneho poistenia, avšak táto licencia slúži na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z., ktorá sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu považuje. Rovnako sa vyjadrila aj k licencii na výkon funkcie odborného zástupcu, licencia L1C, ktorá sa vydáva tým zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut atď., ktorí budú poskytovať zdravotnú starostlivosť ako právnická osoba, pričom na to, aby právnická osoba získala povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti je nevyhnutné, aby táto právnická osoba mala odborného zástupcu, ktorý je držiteľom licencie na výkon funkcie odborného zástupcu, označovanej ako licencia L1C.
21. K námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že nemala vedomosť o tom, že licencia L1A zakladá jej držiteľovi status SZČO uviedla, že v Slovenskej republike platí nevyvrátiteľná právna domnienka o znalosti právnych predpisov upravená v § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
22. Rovnako za právne irelevantné označila vyjadrenie, že žalobkyňa na základe licencie L1A nevykonávala zárobkovú činnosť dôvodiac tým, že zákon o sociálnom poistení presne vymedzuje, ktorá fyzická osoba na účely sociálneho poistenia nadobúda právne postavenie SZČO a kedy takejto SZČO vzniká, resp. zaniká povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, pričom v danom prípade považovala za smerodajné, že žalobkyňa bola v spornom období registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou u príslušného správcu dane a zároveň, že v rozhodujúcom období dosiahla zákonom ustanovenú hranicu príjmu. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosiahla príjem, ale skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO doplniac, že zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činných osôb ako „jedno poistenie“ a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení.
23. Žalovaná ďalej nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch. Ozrejmila, že žalobkyňa dňa 29. decembra 2010 predložila Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 31. decembra 2010, avšak podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pričom tento svoj záver podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017. V súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľom licencie L1A/TT/0207/05, ktorá sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že podľa § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná poukázala tiež na to, že skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až dňa 7. apríla 2016, pričom dňa 21. júna 2016 rozhodnutím č. 63785-35/2016-TT rozhodla o nezániku sociálneho poistenia žalobkyne k 31. decembra 2010 a o zániku jej sociálneho poistenia dňa 30. júna 2012, ako o spornom prípade, pričom spornosť prípadu spočívala v tom, že žalobkyňa dňa 29. decembra 2010 predložila Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, s dňom zániku sociálneho poistenia dňa 31. decembra 2010, avšak po dodatočnom preskúmaní veci bolo zistené, že žalobkyni vzhľadom na existenciu platnej licencie L1A a trvajúcej registrácii u príslušného správcu dane a dosiahnutého príjmu v rozhodujúcom období, dňa 31. decembra 2010 povinné poistenie nezaniklo.
24. Žalovaná ďalej v odôvodnení poukázala na to, že na základe odvolania zrušila rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. júna 2016 a vec jej vrátila na nové prejednanie a rozhodnutie s tým, aby vzala do úvahy trvanie registrácie žalobkyne na daňovom úrade do 27. júla 2011. Následne bolo vydané nové rozhodnutie č. 108-37/2017-TT zo 17. mája 2017, pričom Sociálna poisťovňa rozhodla v súlade s právnym názorom žalovanej.
25. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté, nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu
úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní.
26. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/80/2014 z 31. mája 2016.
27. Záverom vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 uviedla, že proti tomuto podala kasačnú sťažnosť a súčasne poukázala na rozhodnutia správnych súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017, sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája 2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a sp. zn. 5Sa/7/2017 obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jej právny záver, že nie je rozhodujúce na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.
28. Z uvedených dôvodov preto navrhla, žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Súčasne požiadala správny súd, aby vo veci nariadil pojednávanie.
29. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že aby mohla byť považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to dosahovanie príjmu z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý jej z licencie L1A neplynul, nakoľko túto licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom sociálnom poistení.
30. Žalovaná dupliku nepodala.
IV. Konanie na správnom súde a relevantná práva úprava 31. Podľa § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“), ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 32. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 33. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 34. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a je registrovaná podľa osobitného predpisu 8) v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.
35. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
36. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 6) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 6) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, ak tento zákon neustanovuje inak.
37. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
38. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.
39. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
40. Krajský súd v Trnave, ako súd správny, preskúmal napadnuté rozhodnutie, priebeh administratívneho konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), pričom na prejednanie veci samej nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa účastníci konania nezúčastnili a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
41. Správny súd konal v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 114 SSP, keď mal preukázané, že predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobkyne a žalovanej doručené v lehote podľa § 110 ods. 2 SSP. Žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila podaním doručeným správnemu súdu dňa 21.09.2018.
42. V danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobkyni dňom 31. decembra 2010 zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení.
43. Táto právna otázka bola posudzovaná podľa ustanovení § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 a v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010 a v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013 a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010.
44. Na strane druhej v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa disponovala licenciou L1A, ktorá bola vydaná Slovenskou lekárskou komorou dňa 9. júna 2005 pod č. L1A/TT/0207/05. Rovnako v správnom súdnom konaní nebolo sporné, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2005/2772 z 23. septembra 2005 žalobkyňa prevádzkovala zdravotnícke zariadenie v ambulancii - kategórii lekár v špecializovanom odbore - všeobecné lekárstvo, geriatria, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/1157/2010/OZaHF bolo ku dňu 31. decembra 2010. Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy nevyužívala a nemala z nej žiadne príjmy, pretože tieto skutočnosti žalovaná, napriek tvrdeniu žalobkyne, nerozporovala.
45. Obsahom administratívneho spisu má správny súd preukázané, že žalobkyňa je na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0207/05 z 9. júna 2005, právoplatné dňa 1. augusta 2005, držiteľkou licencie L1A, dňa 29. decembra 2010 podala Sociálnej poisťovni Registračný list FO
- odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 31.12.2010. Ďalej má správny súd preukázané, že žalobkyňa bola registrovaná na dani z príjmov fyzickej osoby od 15.12.1994 do 27.07.2011 a za rok 2009 dosiahla príjem z podnikania vo výške 38 178,60 eur a za rok 2010 vo výške 30 392,61 eur.
46. Na úvod správny súd uvádza, že súhlasí s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť. Súčasne však zastáva názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO.
47. Vychádzajúc z bodu 46 tohto rozsudku správny súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B), a po druhé - žalobkyňa nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobkyňa mala príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2005/2772 z 23. septembra 2005. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovanej rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnom poistení presne stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nebolo pre žalovanú rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosahovala príjem, ale relevantná bola len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.
48. Správny súd v tejto súvislosti zastáva názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. decembra 2010 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). V danom prípade je nesporné, že žalobkyňa nepotrebovala licenciu L1A na výkon činností, ktoré vykonávala v spoločnosti VISMED s.r.o. na základe pracovnoprávneho vzťahu.
49. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá jej podľa § 5 zákona o sociálnom poistení účinného od 01.01.2011 do 31.12.2013 za splnenia podmienky veku a registrácie na dani z príjmov fyzickej osoby zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení jej toto oprávnenie od 1. januára 2011 zakladať nemohlo, a to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť. Inak povedané nemala z tohto oprávnenia príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení nemohla iba na základe formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni z licencie L1A nikdy neplynul. Preto žalobkyňa podľa názoru správneho súdu nemohla byť účastná na sociálnom poistení od 1. januára 2011 do 27. júla 2011, v ktorý deň došlo k zrušeniu registrácie na daň z príjmov fyzickej osoby.
50. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení advokátov) si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu,
najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“
51. Správny súd, vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa priklonil k teleologickému výkladu ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa ním, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné, že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, na základe ktorého bola tiež oprávnená dosahovať príjem, a licenciu L1A nevyužívala. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré jej zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni na sociálnom poistení po 31.12.2010 posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A.
52. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia v odbore všeobecné lekárstvo, geriatria a ani po jeho zrušení nevykonávala na základe licencie L1A činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 01.01.2011 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu správny súd uzatvára, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobkyne zaniklo k 31.12.2010. Pokiaľ by správny súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobkyne licenciou L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené, účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 01.01.2011, výlučne na základe príjmu dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci.
53. K namietaným procesným pochybeniam správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobkyne ohľadom oneskoreného rozhodovania Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s námietkou žalobkyne, že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise. Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa je držiteľkou licencie L1A rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania.
54. Záverom správny súd posudzoval námietku, ktorou žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej v podstate znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Je pravdou, že nedávkové konanie sa môže začať buď na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia. Žalovaná na podporu správnosti svojho postupu citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní a preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR správny súd zastáva názor, že toto je na daný, konkrétny prípad nepoužiteľné, pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanie je špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo takmer po viac ako šiestich rokov a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO vrátane povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 31.12.2010. Preto pochopiteľne rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo pre žalobkyňu viac ako prekvapivé. V citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorý na argumentáciu použila žalovaná, išlo o predpísanie dlžnej sumy poistného a príspevkov zamestnávateľovi, ktorý si ich vypočítal v nesprávnej výške. Teda ide o dve neporovnateľné situácie. Je nesporné, že zákon o sociálnom poistení v § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, avšak rozsiahla a konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Sžr/68/2011 z 27. marca 2012) zastáva názor a to s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, že zásady správneho konania, medzi ktoré nesporne patrí zásada súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkmi konania, sa musia vzťahovať aj na administratívne konania, v ktorých osobitný predpis výslovne vylúčil subsidiárne použitie správneho poriadku. Správny súd preto v danom, konkrétnom prípade zastáva názor, že Sociálna poisťovňa mala konať v súčinnosti s účastníčkou konania tak, aby táto mala možnosť predkladať dôkazy na preukázanie rozhodných skutočností, a aby vôbec, po uplynutí takej doby mala vedomosť o prebiehajúcom konaní. Podľa názoru správneho súdu ide o minimálny štandard, ktorý by konanie, s takýmto závažným dôsledkom, malo spĺňať. Súčasne je potrebné dodať, že samotný priebeh administratívneho konania, keď Sociálna poisťovňa konala bez súčinnosti žalobkyne, by sám o sebe nebol dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a to s poukazom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02 (R 122/2003)]. Avšak z dôvodu prijatia záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (body 51 a 52 tohto rozsudku), správny súd za ďalší dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej zobral aj § 191 ods. 1 písm. g) SSP, teda, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, konkrétne s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec(2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, došlo k porušeniu zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 správneho poriadku), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
55. K rozhodnutiam správnych súdov, ktoré citovala tak žalobkyňa ako aj žalovaná správny súd uvádza, že síce ide o právoplatné rozhodnutia správnych súdov, avšak ani v jednom prípade sa nejedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach
správneho súdnictva zabezpečuje jednotu a zákonnosť rozhodovania či už prostredníctvom stanovísk k rozhodovacej činnosti správnych súdov (§ 20 SSP) alebo prostredníctvom rozhodovania veľkého senátu (§ 22 SSP). Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že súčasná rozhodovacia činnosť vecne príslušných správnych súdov (krajských súdov) v skutkovo obdobných veciach týkajúcich sa povinnej účasti lekárov na sociálnom poistení nie je jednotná, ktorá skutočnosť je tak žalobkyni ako aj žalovanej nesporne známa, a preto až rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa bude týkať tejto problematiky resp. v prípade odlišného právneho názoru aj v rámci senátov najvyššieho súdu k predostretému právnemu posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu bude mať povahu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca. Za danej situácie sa správny súd priklonil a to z dôvodov uvedených v bodoch 51 a 52 tohto rozsudku k právnemu názoru, výsledkom ktorého je zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovanej.
56. S poukazom na vyššie uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 53243-3/2017- BA z 13. decembra 2017 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia je nesprávne právne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd dodáva, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o sociálnom poistení, avšak v danom konkrétnom prípade správny súd majúc za to, že posudzovaná situácia nie je zákonom o sociálnom poistení explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne zvažujúc aj dopad daného rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom poistení predstavuje. Správny súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobkyňa skutočne nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A, teda ňou nedosahovala príjem, ktorý podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení uzavrel, že v danom prípade verejný záujem nie je dotknutý.
57. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (body 51, 52 a 54), je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).
58. V správnom súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.