Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/90/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ B. Z., št. občan A. republiky, nar. XX.XX.XXXX, bytom M. O., 2/ Q. Z., št. občianka SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom O., A. XXX/X, žalovaná 2/ zastúpená: JUDr. Bohdan Jakubis, advokát so sídlom Bratislava, Dobrovičova 13, o zaplatenie 5 516,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 5C/28/2015 -209 zo dňa 18. mája 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

III. Žalovanej 2/ a občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobný návrh a žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. Žalovanej 2/ a občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO: 42 362 962, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov dokazovania.

3. Slovenská sporiteľňa a.s. (banka) dňa 03.08.2006 uzatvorila so žalovanými ako dlžníkmi zmluvu o splátkovom úvere č. 0263109016 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytla žalovaným 1/,2/ úver vo výške 6 638,78 eur, ktorý sa zaviazali splácať v 119-ich mesačných splátkach po 103,43 eur vždy k 20. dňu v mesiaci pri splatnosti prvej splátky 20.09.2006 a konečnej splatnosti úveru 20.07.2016 s RPMN 15,78%. Súčasťou zmluvy boli VOP právneho predchodcu žalobcu, v ktorých v článku 10.3 sa uvádza, že sa zásielka v tuzemsku považuje za doručenú tretí deň po jej odoslania to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie. Pokiaľ nie je dohodnuté inak , banka zasiela podľa vlastného uváženia, písomnosti v poštovom styku formou obyčajnej listovej zásielky. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky č. 0655/2013/CE zo dňa 27.06.2013 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava postúpila spornú pohľadávku na žalobcu, pričom z prílohy č. 1 vyplýva, že žalovaní 1/,2/ boli v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní 553 dní. Výzvou zo dňa 14.05.2012 bol žalovaný 1/ právnym

predchodcom žalobcu vyzvaný na úhradu pohľadávky v lehote 10 dní, pričom doručenie tejto výzvy žalobca nepreukázal. Žalovanej 2/ takáto výzva nebola zaslaná a ani doručená.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 1, 4, 9, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 121 ods. 1,3, § 524 ods. 1,2, § 525 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1,2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Uviedol, že i keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaných je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní a dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu z dôvodu, že nebolo naplnené ustanovenie § 92 ods.8 zákona o bankách, keď výzva právneho predchodcu žalobcu zo dňa 14.05.2012 bola síce vygenerovaná zo systému právneho predchodcu žalobcu, avšak jej doručenie žalobca nepreukázal. Poukázal tiež na to, že vo výzve zo dňa 14.05.2012 bola lehota na plnenie 10 dní, ktorá je príliš krátka /§53 ods.9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka zakotvuje 15 dňovú lehotu/ i s prihliadnutím na to, že v zmluve o splátkovom úvere bolo stranami dojednaných 119 splátok. Krajský súd v Trenčíne svojím rozhodnutím sp. zn 17Co 1277/2015 z 14.12.2016 poukázal na to, že zmluvné dojednanie v bode 7.6.1.VOP, ktoré upravuje možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru už po 10- ich dňoch omeškania je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka, pretože oprávňuje veriteľa už pri omeškaní s jednou splátkou, ktoré omeškania môže trvať viac ako 10 dní žiadať vrátenie celého úveru s príslušenstvom v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Pri počte mesačných splátok 108 predstavuje doba splácania 7,5 roka a v pomere k tomuto obdobiu a frekvencii splátok je " nesankcionovaná" doba omeškania 10 dní v príkrom nepomere. Uvedené zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V rozhodovanej veci bolo podľa zmluvy o splátkovom úvere dohodnutých medzi účastníkmi konania 119 splátok a doba splácania bola dohodnutá na 9,8 roka, teda dohodnutá doba zosplatnenia 10 dní je nepochybne absolútne neplatná a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, teda samotné zosplatnenie je neplatné. Právny predchodca žalobcu však ani nedoručil výzvu na plnenie žalovanému 1/ zo dňa 14.05.2012 a tiež vôbec nepreukázal existenciu výzvy na plnenie žalovanej 2/ a napriek tomu úver zosplatnil a pohľadávku postúpil. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní zamietol.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 tak, že žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne trovy nevznikli. Úspešnej žalovanej 2/ súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 100% a taktiež vedľajšiemu účastníkovi súd priznal plnú náhradu trov konania vo výške 100%, lebo bol v konaní plne úspešný a písomnými vyjadreniami plne hájil záujmy žalovaných ako spotrebiteľov v tomto konaní. Podľa § 262 ods.2 o trovách konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti konania vo veci samej.

6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu žalobca podal včas odvolanie. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ . Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je síce rozsiahle, ale nie z neho zrejmé, aké úvahy súd viedli k zamietnutiu žaloby. V napadnutom rozhodnutí si súd zamieňa lehotu desiatich dní na úhradu omeškaných splátok, ktorá vyplýva z výzvy zo dňa 14.05.2012 s 10 dňovým omeškaním so splácaním úveru, na základe ktorého vzniká oprávnenie veriteľa pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že v konaní preukázal splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách predložením výziev zo dňa 20.05.2013, ku ktorým pripojil kópie doručeniek, preukazujúcich doručenie týchto výziev žalovaným. Tieto výzvy zároveň preukázali, že právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stala celá pohľadávka splatnou. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých úvah súd ustálil, že pohľadávka v čase postúpenia neexistovala, resp. že právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky nevyzval žalovaných na plnenie. Tieto závery súdu

odporujú vykonanému dokazovaniu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je potom svojvoľné a nerešpektujúce skutkový stav veci. Pre úplnosť poukázal na to, že pred postúpením pohľadávky boli splnené všetky podmienky stanovené § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaní boli v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň boli opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 14.05.2012 a výzvou zo dňa 20.05.2013, označenou ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ku ktorej žalobca pripojil kópie doručeniek. Peňažný záväzok žalovaných vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaných. Považuje za absurdné, ak súd pod pojmom pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku rozumel v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku zo zmluvy o úvere predstavuje zostatok dlhu žalovaných, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v ich prospech, teda ju tvoria nielen nezaplatené splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a dosiaľ nesplatné splátky úveru. Poukázal aj na bod 19.16 VOP, podľa ktorých žalovaní je výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky voči ním na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, § 92 ods. 8 zákona o bankách taktiež nevylúčil odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, pričom zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to práve v bode 19. 16 VOP. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je ustanovením kogentného charakteru, to vylučuje práve § 89 ods. 1 zákona o bankách. Zdôraznil, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tomto smere poukázané rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11.06.2003. Ďalej uviedol, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva, ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach za splnenia, ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Norma obsiahnutá v tomto zákonnom ustanovení nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť voči Národnej banke Slovenska. V tejto súvislosti poukázal aj na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M, publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzval dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky podľa § 524 občianskeho zákonníka. Nedoručením takejto výzvy sa spájajú len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Napriek vyššie uvedenému, žalovaní boli ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 553 dní, teda súčet omeškania žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Právny predchodca by potom konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách aj vtedy, ak by písomnú výzvu žalovanému nezaslal. Namietal aj výrok súdu, ktorým súd bez bližšieho odôvodnenia priznal občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Ustanovenie § 255 ods. 1 umožňuje priznať náhradu trov konania len stranám sporu. Podľa § 60 stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu, preto mu nemožno priznať nárok na náhradu trov konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby napadnutý rozsudok súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

7. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

8. Žalovaná 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila tak, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za preskúmateľný, pretože súd svoje závery jasne, zreteľne a dostatočne odôvodnil. Správne vyhodnotil nedodržanie podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka písomne vyzvala klienta na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal vo meškaní s platením svojho záväzku aspoň 90 dní. Súčasne musí postupca preukázať, že bol postúpený zosplatnený úver. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie postupníka. Právny predchodca žalobcu nepostupoval v zmysle tejto zákonnej úpravy, nakoľko nebola preukázaná existencia výzvy a jej doručovanie žalovanej 2/. Banka taktiež nemôže postúpiť pohľadávku,

ktorá nie je splatná. Ak zákon hovorí o omeškaní klienta banky so splnením čo len časti peňažného záväzku, nesplnená povinnosť sa musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. Banka má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, ale je nevyhnutné postupovať podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo ukončiť zmluvný vzťah odstúpením od zmluvy či výpoveďou. Zastáva názor, že pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru alebo pokiaľ zmluvný vzťah medzi stranami nezanikol, nie možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokmi bol splatný. Ustanovenie bod 19. 16 VOP je neplatné pre rozpor s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, žalovaným pri podpise zmluvy nebolo vysvetlené. Žalobcom uvádzaná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, týkajúce sa relevantného oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka, je prekonaná, podľa názoru samotného Najvyššieho súdu SR treba skúmať aj platnosť samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky a, prípadne všetky podmienky postúpenia. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uplatnila si trovy odvolacieho konania.

9. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV písomne žiadalo napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny v celom rozsahu.

10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej 2/ písomne vyjadril tak, že výzva zo dňa 20.05.2013 označená ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti predstavuje nielen výzvu adresovanú dlžníkovi na zaplatenie splatného peňažného záväzku, ale zároveň jednostranný úkon veriteľa, ktorý vyhlásil všetky splátky splatné do budúcna za splatné. Nie je zrejmé, z akého dôvodu takáto výzva nemôže predstavovať výzvu banky podľa § 92 ods. 8, resp. prečo by banka nemohla súčasne vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a tým istým podaním vyzvať dlžníka na zaplatenie splatného úveru. Argumentácia žalovanej 2/ je v tomto smere účelová. Zmluvné strany si dojednali plnenie v splátkach, a dlžník sa ocitol v omeškaní hneď potom, čo nezaplatil splátku v dohodnutej dobe splatnosti pod. Osobitné upozornenie na plnenie tejto splátky nie je potrebné a postupca by si mohol vymáhať nárok na zaplatenie omeškanej splátky aj bez osobitného upozornenia pre dlžníka o tom, že nezaplatil splátku. Lehotu 90 dní stanovenú v paragrafe 92 ods. 8 zákona o bankách je nutné počítať odo dňa doručenia písomnej výzvy do postúpenia.

11. Žalobca ďalej v písomnom podaní zo dňa 17.05. 2018 naďalej zotrval na svojich argumentoch, ktoré prezentoval v prvostupňovom aj v odvolacom konaní.

12. Žalovaná 2/ sa ďalej písomne vyjadrila tak, že podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách až po preukázateľnom odoslaní, resp. doručením výzvy banky a až po uplynutí deväťdesiatich dní od tohto doručenia môže banka postúpiť svoju pohľadávku na tretí subjekt. V prejednávanej veci nebola odoslaná ani len výzva banky žalovanej a neboli dodržané podmienky stanovené v predmetnom zákonnom ustanovení. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013 nie je kvalifikovanou výzvou, ktorú predpokladá § 92 ods. 8 zákona o bankách.

13. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470 ods. 1 (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV sa písomne vyjadrilo k meritu veci podaniami zo dňa 30.01.2018, 03.04.2018 a 19.06.2018. Uvedenými podaniami sa odvolací súd zaoberať nemohol, pretože združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV z dôvodu zmeny procesných predpisov stratilo v prebiehajúcom konaní postavenie vedľajšieho účastníka v zmysle § 93 ods. 2 OSP, účinného do 30.06.2016. Ako právnická osoba, predmetom činnosti ktorej je ochrana práv podľa osobitného predpisu, malo podľa Občianskeho súdneho poriadku do 30.06.2016 rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania (§ 93 ods. 4 OSP). S nástupom účinnosti novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku (od 01.07.2016) však inštitút vedľajšieho účastníka, v podobe v akej ho poznal Občiansky súdny poriadok, zanikol a na jeho meritórne vyjadrenia odvolací súd prihliadať nemohol.

15. Podľa § 385 ods. 1 nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.

16. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo veci vecne správny, a preto je potrebné ho potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

17. V zmysle § 378 ods. 1 na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 .

19. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 .

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

21. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ .

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

24. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

25. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

26. Odvolací súd sa po preskúmaní v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní (§ 387 ods. 2 .

27. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu, uvádza krajský súd nasledovné skutočnosti.

28. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným na žalobcu ( § 92 ods. 8 zákona o bankách).

29. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009.

30. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu, alebo bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom, nadobúda pohľadávku (s príslušenstvom a právami s ňou spojenými). Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými. Nie je ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie.

31. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka určuje, ktoré pohľadávky nemožno platne postúpiť. Okrem toho môže byť postúpenie určitých pohľadávok zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže byť zákonom síce dovolené, ale len za určených podmienok.

32. Takýmto prípadom je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinnom v čase cesie (postúpenia) pohľadávky.

33. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

34. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.

35. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525, alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť.

36. Z uvedeného dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.

37. Je bez významu, že podmienky platnosti postúpenia pohľadávky sú uvedené v zákonom predpise, ktorý je predpisom verejného práva. Zmluva o postúpení je súkromnoprávnou zmluvou, ktorú upravuje Občiansky zákonník. Táto charakteristika zmluvy nevylučuje možnosť upraviť osobitné podmienky jej platnosti pre špecifický okruh pohľadávok (bankové pohľadávky) v osobitnom zákone v zásade verejnoprávnej povahy (zákon o bankách). Pre aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce zistenie, že právny úkon je v rozpore so zákonom. Ust. § 39 Občianskeho zákonníka nerozlišuje, o akú triedu právnej normy ide (normu verejného alebo súkromného práva).

38. Písomná výzva banky klientovi (dlžníkovi alebo ručiteľovi; klientom v zmysle § 5 písm. h/ zákona o bankách je osoba, s ktorou má banka alebo pobočka zahraničnej banky v rámci výkonu bankových činností uzavretý obchod, ktorým je vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi bankou a klientom), je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu.

39. Žalobca v konaní síce predložil výzvu na plnenie zo dňa 14.05.2012, adresovanú žalovanému 1/, avšak nepreukázal jej zaslanie či doručenie žalovanému 1/. Vo vzťahu k žalovanej 2/ nepreukázal ani existenciu takejto výzvy a jeho odvolacia námietka v tomto smere nie je dôvodná.

40. Pokiaľ ide o oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013, odvolací súd prisvedčil záveru súdu prvej inštancie, že predčasná splatnosť úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu nebola vyhlásená spôsobom súladným so zákonom, keď žalobca v konaní nepreukázal existenciu predchádzajúcej výzvy na plnenie, ktorá by sa dostala do dispozičnej sféry dlžníkov (§ 53 ods. 3 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka), a teda ide o neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s uvedneým sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalovanej 2/, že predmetnú listinu nemožno považovať ani za relevantnú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže neobsahuje správne údaje o skutočnej výške dlhu (suma, s plnením ktorej boli žalovaní v omeškaní) žalovaných ku dňu vyhotovenia výzvy.

41. Preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal prvú podmienku kogentne stanovenú v § 92 ods. 8 zákona č 483/2001 Z. z..

42. Písomné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky taktiež nie je výzvou, ako má na mysli citované ustanovenie, a ani ju nenahrádza. K tomu je potrebné dodať, že dôvodom, pre ktorý je možné skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky napriek inak dostatočnému oznámeniu o postúpení pohľadávky zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod č. R 119/2003, je spotrebiteľská povaha sporu.

43. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaní s postúpením pohľadávky bankou na tretiu osobu súhlasili, ktorý súhlas je obsiahnutý v čl. 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, odvolací súd konštatoval, že takýto prípadný súhlas dlžníka v prípade spotrebiteľského právneho vzťahu nemôže byť obsiahnutý len vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú zo svojej podstaty stanovené všeobecne vo vzťahu k neurčitému počtu spotrebiteľov a nie individuálne pre daný prípad, ale v zmluve samotnej.

44. Vo všeobecnosti platí, že si zmluvné strany môžu dohodnúť obsah práv a povinností, ktorými sa budú riadiť. Tieto bývajú obvykle obsiahnuté priamo v zmluve, čím ale nie je vylúčená aplikácia všeobecných či iných obchodných podmienok, na ktoré zmluva môže odkazovať. Uplatnenie obchodných podmienok ale nie je neobmedzené, naopak právna úprava stanovuje základné limity. Pre spotrebiteľské zmluvy napríklad platí, že nesmú pred hrozbou absolútnej neplatnosti obsahovať dojednania, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Samotná ochrana spotrebiteľa sa však nepohybuje len na úrovni podústavného práva, ale má dopad aj do ústavnej roviny. Konkrétne ochranu spotrebiteľa možno podradiť pod ústavný princíp rovnosti (čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý sa premieta aj do súkromného práva. Princíp autonómie vôle zmluvných strán a princíp rovnosti sú zároveň doplňované princípom equity či spravodlivosti. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení ako spotrebiteľ, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. Ochrana spotrebiteľa spadá medzi jednu z politík Európskej únie, a preto posudzujúc vec z hľadiska unijného práva, systém ochrany spotrebiteľa, zavedený predovšetkým smernicou Rady č. 93/ 13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi ( viď napr. rozsudok zo dňa 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Efitores, C-240v /98 až C-244/98). Z tohto dôvodu, okrem obmedzení vyplývajúcich z ústavnoprávneho princípu rovnosti, možno od dodávateľa očakávať a vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať poctivo. Zásada poctivostí sa prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logický usporiadaný. Táto zásada nepochybne dopadá aj na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako uviedol Ústavný súd Českej republiky v náleze zo dňa 11.11.2013 sp.zn. I. ÚS 3512/2011, treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách - na rozdiel od obchodných zmlúv - majú slúžiť predovšetkým tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy predpisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť tomu, aby do nich, v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme, skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa uniknú. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.

45. Žalobca v danom prípade tvrdiac, že pohľadávku nadobudol postúpením od banky, má riadne preukázať splnenie podmienok platného postúpenia, že predpokladom na preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie. Rozsah dôkazných povinností je v sporovom konaní zásadne určovaný rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože na to, aby mohol účastník nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle právna teória hovorí o bremena tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania netvrdil všetky rozhodné skutočnosti, významné pre rozhodnutie, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnutie o veci samej v jeho neprospech. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť a predložiť dôkazy. Ak predložené dôkazy preukážu skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje bremeno v týchto smeroch neuniesol.

46. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatnej pohľadávky, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná a postupca (banka) zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na žalobcu pre neplatnosť zmluvy neprešla.

47. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania v tomto smere proti rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej, potom nebolo možné považovať za opodstatnené.

48. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu smerujúce čo do výroku súdu prvej inštancie ohľadom nároku združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov na náhradu trov konania, odvolací súd dospel k záveru, že sú nedôvodné.

49. V zmysle predchádzajúceho procesného kódexu (ust. § 93 ods. 2 OSP platného a účinného do 30.06.2016) bolo možné, aby sa ako vedľajší účastník popri žalobcovi, alebo žalovanom zúčastnila občianskeho súdneho konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV vstúpilo do konania a účinne bránilo záujmy žalovaných za vyššie uvedenej predchádzajúcej právnej úpravy. V dôsledku nového procesného kódexu (§ 82 došlo k zmene právnej úpravy v zmysle ktorej (vychádzajúc z § 470 ods. 2 účinky vstupu pôvodného vedľajšieho účastníka, keďže tento vstúpil do konania do 30.6.2016, zostali zachované napriek tomu, že združenie samotné stratilo postavenie vedľajšieho účastníka.

50. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

51. Podľa § 251 trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.

52. Náhrada trov sporového konania je ovplyvnená zásadou úspechu. Zmyslom zásady úspechu je priznanie úspešnej strane náhrady trov konania, ktorými sú odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva. Za takúto stranu sporu bolo potrebné s ohľadom na zamietnutie žaloby nepochybne považovať žalovaných, a tiež Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV (s účinnosťou do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaných - do konania vstúpil dňa 18.09.2014).

53. Vychádzajúc z Článku 37 odseku 2 ústavného zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi , alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania, teda každá strana sporu má zaručenú právnym poriadkom možnosť právnej pomoci.

54. Pôvodný vedľajší účastník využil svoje právo na právne zastúpenie v tomto konaní. Odvolací súd dospel k záveru, že vo všeobecnosti za účelné v prejednávanej veci je potrebné považovať trovy pôvodného vedľajšieho účastníka, ktoré mu vznikli titulom jeho právneho zastúpenia do 30.06.2016. Účelnosť trov je vždy a za každých okolností potrebné posudzovať predovšetkým vo väzbe na výsledok

sporu, v ktorom žalovaní a na ich strane do 30.06.2016 vystupujúci pôvodný vedľajší účastník dosiahli plný úspech.

55. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené.

56. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 potvrdil.

57. Krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že úspešnej žalovanej 2/ a občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný 1/ mal v odvolacom konaní taktiež úspech a patril by mu nárok na náhradu trov, avšak žalovaný 1/ si žiadne trovy neuplatnil a z obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú.

58. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 súd prvej inštancie.

59. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .