Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/41/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1./ M. V., bytom X. V., E. E. XX/XX a X./ F.. M. V., bytom X. V., E. E. XX/XX, právne zastúpené: JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o., so sídlom Považská Bystrica, Centrum 18/23, o zaplatenie 24.478,46 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8Csp/67/2017-76 zo dňa 27. septembra 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I., ktorým súd uložil žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne splácať sumu v mesačných splátkach po 200,- eur, vo výroku III., ktorým súd žalobu zamietol a súvisiacom výroku IV. o trovách konania, p o t v r d z u j e .

II. Žalované 1/ a 2/ n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 22.125,54 eur a úrok z omeškania vo výške 5% zo sumy 20.340,51 eur od 01.04.2017 do zaplatenia a zároveň povolil žalovaným uvedenú sumu splácať mesačne po 200 eur spoločne a nerozdielne, ktoré splátky sú povinné poukazovať žalobcovi vždy do 15. dňa v tom ktorom mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, a to až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Výrokom II. súd konanie v časti o zaplatenie 62,04 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 5% ročne od 01.04.2017 do zaplatenia zo sumy 58 eur zastavil a výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol. Napokon výrokom IV. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1./ a 2./ v rozsahu 80,78% a výrokom V. uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania. Uviedol, že žalobca na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. 0845178 7 08 uzavrel so žalovanými Zmluvu o úvere č. 0845178 7 08 zo dňa 18.12.2012, v súlade s ktorou poskytol žalobca žalovaným medziúver vo výške 25.000 eur. Žalované sa zaviazali splatiť úver pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 193,27 eur, ktoré boli povinné uhrádzať na účet konta stavebného sporenia. Suma poskytnutého medziúveru bola základom pre výpočet úrokov medziúveru. Žalované porušili zmluvne dohodnuté podmienky a medziúver prestali riadne a včas splácať. Listom zo dňa 06.10.2015 žalobca vyzval žalované na doplatenie omeškaných splátok, pričom žalované zároveň upozornil, že v prípade, ak omeškané splátky nebudú doplatené, žalobca bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Nakoľko omeškané splátky neboli doplatené, žalobca dňa 10.11.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, žalobca odpočítal nasporenú sumu vo výške 453,69 eur od sumy poskytnutého medziúveru vo výške 25.000

eur, čo predstavovalo po započítaní sumu 24.546,31 eur. Dlžná suma ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (t.j. k 10.11.2015) predstavovala sumu vo výške 25.174,32 eur, pričom pozostávala z istiny vo výške 24.546,31 eur, z nezaplatených úrokov za medziúver 6,59% p.a. zo sumy 25.000 eur do 10.11.2015 spolu vo výške 194,01 eur a nezaplatených poplatkov spolu vo výške 304 eur a z nezaplatených poplatkov za poistenie od novembra 2014 do novembra 2015 spolu vo výške 130 eur. Súd prvej inštancie mal nárok žalobcu za preukázaný, a preto rozhodol platobným rozkazom č.k. 8Csp/67/2017-28 zo dňa 23.05.2017. Proti tomuto podali žalované odpor. V reakcii na odpor žalovaných žalobca zobral čiastočne žalobu späť, a to v časti o zaplatenie 62,04 eur a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 5% ročne od 01.04.2017 do zaplatenia zo sumy 58 eur, pričom žalobca uviedol, že vzal úver späť čo do poplatkov za vedenie účtu 58 eur a úrokov z omeškania z týchto poplatkov. V tejto časti súd prvej inštancie konanie zastavil. Poukázal na znenie § 52 ods. 1,2,3,4; § 511 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka; § 2 písm. d); § 1 ods. 3 písm. a), b), c), d); § 11 ods. 1 a § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že úver poskytnutý žalobcom žalovaným spĺňal definíciu spotrebiteľského úveru podľa zákona o spotrebiteľských úveroch aj spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákona. Vzhľadom na zhodné tvrdenia žalobcu aj žalovaných o výške dlhu 22.125,54 eur, mal súd prvej inštancie za preukázané, že ku dňu vydania napadnutého rozsudku mali žalované dlh voči žalobcovi vo výške 22.125,54 eur, v ktorej výške dlh aj uznali. Žalobca si ďalej uplatnil aj právo na zaplatenie poplatkov po čiastočnom späťvzatí žaloby v sume 246 eur. Právo na ich zaplatenie však žalované spochybnili. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto časti žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal o aké konkrétne poplatky sa jedná ani prípadné odoslanie upomienok, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Žalobca si ďalej uplatnil proti žalovaným aj právo na zaplatenie úroku z nesplatenej časti istiny po zosplatnení. Podľa názoru súdu prvej inštancie však uvedené úroky z úveru žalobcovi nepatria a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014. Vzhľadom k tomu žalobu v časti týkajúcej sa úroku z úveru po zosplatnení úveru, zamietol. Žalobca ďalej požadoval úrok z omeškania odo dňa 01.04.2017, čo je deň nasledujúci po dni, ku ktorému bol úrok z omeškania vyčíslený. K uvedenému dňu boli žalované nepochybne v omeškaní, preto žalobcovi patrí aj úrok z omeškania. Žalobca žiadal úrok z omeškania 5% ročne, a preto mu ho súd priznal, avšak nepriznal mu ho zo sumy 20.780,52 eur, ale len zo sumy 20.340,51 eur, čo je súčet neuhradenej istiny a poisteného. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Po zohľadnení príjmových a majetkových pomerov žalovaných dospel k záveru, že nie je v možnostiach žalovaných splatiť úver jednorazovo, a preto im umožnil uhradiť danú sumu v splátkach po 200 eur. Pri výpočte nároku na náhradu trov konania vychádzal z toho, že žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy 24.478,46 eur s príslušenstvom. V priebehu konania vzal žalobu späť, čo do sumy 62,04 eur a čo do sumy 2.290,88 eur súd prvej inštancie žalobu zamietol. V časti čiastočného späťvzatia a čiastočného zamietnutia žaloby, v týchto častiach patrí náhrada trov konania žalovaným. Celkovo teda mali žalované úspech čo do zaplatenia sumy 2.352,92 eur, čo je 9,61% z predmetu konania. Žalobcovi bola priznaná suma 22.125,54 eur, čo je 90,39% z predmetu konania. Čistý úspech žalobcu je teda 80,78% z predmetu konania, preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v tejto výške. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie povolil žalovaným mesačné splátky vo výške 200 eur, v časti výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a časti výroku, ktorým žalobcovi priznal nárok na trovy konania v rozsahu 80,78% voči žalovaným 1./ a 2./. Odvolanie odôvodnil s poukazom na § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP. Uviedol, že podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, má veriteľ právo požadovať nielen vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň má právo požadovať úroky za úver. Mal za to, že pri nároku úroku za úver nejde o žiadnu svojvôľu žalobcu, ale o riadne uplatnenie práva, ktoré mu priznáva platný právny predpis. S poukazom na § 502 v spojení s § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. Stav vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru nespôsobil, že by žalobca získal naspäť istinu, ale naopak žalovaní túto stále užívajú a v danom stave bezodplatne. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalobcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, pričom v danom prípade ide o značné znevýhodnenie žalobcu ako veriteľa, ktorý poskytol peňažné prostriedky za nejakých podmienok a teda svoju povinnosť si splnil, no žalovaní svoje povinnosti porušili a sú ešte aj zvýhodňovaní na úkor žalobcu. Ďalej uviedol, že splatnosťou nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou

povinnosťou, ktorú by dlžník pred splatnosťou nemal. Zmena spočíva v tom, že vzhľadom na to, že dlžník porušil svoju povinnosť, celá pohľadávka sa stáva splatnou bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. V tejto súvislosti žalobca uzavrel, že úrok z úveru je vlastne cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, t.j. do doby skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi. Na druhej strane úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník je v omeškaní so splatením peňažného záväzku z poskytnutého úveru. K nepriznaniu nároku na poplatky súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že žalovaní sa v zmysle zmluvy o úvere zaviazali platiť poplatky, ktoré vzniknú v súvislosti s úverom. Všetky poplatky boli naúčtované z dôvodu, že došlo ku konaniu žalovaných, ktoré si vyžadovalo riešenie. Žalobca nepreukázal dôvodnosť ich uplatnenia, nakoľko si nebol vedomý, že uvedené treba preukázať a že uvedené je sporné. Ďalej nesúhlasil so zaplatením dlžnej sumy formou pravidelných mesačných splátok vo výške 200 eur mesačne, a to z dôvodu, že je neprijateľné, aby žalovaným bolo umožnené zaplatiť dlžnú sumu mesačnými splátkami, pri ktorých sa splatnosť zosplatneného úveru stanoví na takmer 10 rokov. Poukázal na to, že mu nebol priznaný úrok za úver, pretože má podľa súdu prvej inštancie nárok za okamžité vrátenie dlžnej sumy, a teda odpadlo obmedzenie na dispozíciu s istinou, no na druhej strane sám súd prvej inštancie povolil žalovaným neprimerane nízke splátky, ktoré žalobcu znova len obmedzujú a žalovaných zvýhodňujú. Podľa jeho názoru je splátka vo výške 500 eur mesačne, vzhľadom na výšku pohľadávky, primeraná. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, žalobca žiada, aby mu tieto boli priznané v rozsahu 100%. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté výroky rozsudku.

3. Žalované 1./ a 2./ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie, v napadnutých častiach, je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

5. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu , odvolací súd uvádza nasledovné skutočnosti.

6. V posudzovanom prípade je nesporné, že nárok žalobcu je odvodzovaný z právneho vzťahu vzniknutého zo Zmluvy o stavebnom sporení č. 0845178 7 08 v spojení so Zmluvou o úvere č. 0845178 7 08 zo dňa 18.12.2012, v súlade s ktorou poskytol žalobca žalovaným medziúver vo výške 25.000 eur.

7. K odvolacej námietke týkajúcej sa aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka odvolací súd udáva, že v danom prípade nemožno pochybovať o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu, založeného medzi žalobcom a žalovanými zmluvou o úvere zo dňa 18.12.2012, na ktorý dopadajú normy spotrebiteľského práva. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci ide o zmluvu absolútneho obchodu, neprestáva byť táto zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy.

8. V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa priznania úroku z omeškania len zo sumy istiny a nezaplatených poplatkov za poistné, odvolací súd uvádza, že zosplatnením úveru, ako už zo samotného pomenovania danej právnej skutočnosti vyplýva, nastáva predčasne splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania.

Zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, ako aj spôsobu splatenia istiny úveru, t.j. jednorazovo alebo v splátkach. Celková suma úrokov musí byť vždy zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobca preto v danom prípade nemohol žiadať od žalovaných ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Žalobcovi prislúchajú len úroky z omeškania. Po vyhlásení celého úveru za splatný sa istina ďalej zmluvne neúročí. Vyplýva to z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti. Veriteľ neposkytuje finančné prostriedky po lehote splatnosti. Odvolací súd pritom odkazuje na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR R 59/1998, z ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.

9. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny . Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky .

10. Vychádzajúc z účelu Smernice 2008/48/ES a ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. odvolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že tento výklad predstavuje zmenu oproti jeho doterajšej rozhodovacej praxe v identických, resp. obdobných veciach. Medzičasom občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Trenčíne pristúpilo k zjednoteniu svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní zmlúv o spotrebiteľských úveroch z hľadiska náležitostí vyžadovaných ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., s prihliadnutím na Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 ako i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017 so záverom, že pokiaľ daná zmluva nebude obsahovať rozpis jednotlivých zložiek splátok úveru vyžadovaný ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. , nie je možné považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov.

12. Ďalej predmetom odvolacieho konania je aj preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti výšky povolených splátok. S poukazom na § 232 ods. 4 CSP, súd môže povoliť plnenie v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, pričom hľadiskami pre úvahu súdu či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadne zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade, vzhľadom na osobné pomery žalobcu, príliš ťaživé.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu o uvedený prípad išlo aj v prejednávanej veci. Z finančnej situácie žalovaných 1./ a 2./ vyplýva, že priznaná suma 22.125,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 20.340,51 eur od 01.04.2017 do zaplatenia ako aj povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi vo výške 80,78%, presahuje možnosti žalovaných 1./ a 2./ a uložením povinnosti zaplatiť dlh vo vyšších splátkach by mohli byť vystavené existenčným problémom, ktoré by ohrozili uspokojovanie

ich základných potrieb. Bolo dôvodné povoliť žalovaným 1./ a 2./ mesačné splátky vo výške 200 €, pretože takáto výška žalované neprimerane nezvýhodňuje oproti žalobcovi, ktorý poskytuje úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V neposlednom rade súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalované 1./ a 2./ sa do dlhovej špirály nedostali výhradne vlastným zavinením, ale aj a najmä v dôsledku toho, že na majetku žalovanej 1./ bol spáchaný trestný čin, ako aj skutočnosť, že pri nedodržaní jednej splátky je hneď splatný celý zvyšok dlhu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o určení výšky splátok, podľa názoru odvolacieho súdu, vyváženým spôsobom zohľadnilo uvedené vyššie zákonné kritériá, a preto je v tejto časti vecne správne.

14. V súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa nepriznania nároku na poplatky vo výške 246 eur, odvolací súd uvádza, že túto nepovažuje za dôvodnú, nakoľko ako už uviedol súd prvej inštancie žalované právo na zaplatenie týchto poplatkov spochybnili, pričom žalobca nepreukázal o aké poplatky sa jedná. Nič na to nemení ani skutočnosť, že žalobca si nebol vedomý toho, že výšku poplatkov a ich opodstatnenosť treba preukazovať a že toto je sporné.

15. K odvolacím dôvodom smerujúcim voči výroku o výške trov konania odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti trov konania bolo správne. Z výlučne procesného hľadiska dôvodom čiastočného zastavenia konania vo veci bolo späťvzatie časti žaloby, pričom žalobca netvrdil a z obsahu spisu nevyplýva, že by žalované po začatí konania plnili to, čoho sa podanou žalobou voči ním domáhal, resp. že by ich správanie po začatí konania viedlo k nutnosti čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom. Skutočnosť, že žalobca vzal žalobu sčasti späť ako reakciu na odpor žalovaných 1./ a 2./, nemožno pričítať na ťarchu žalovaných v zmysle ich procesnej zodpovednosti za čiastočné zastavenie konania. Vzhľadom k tomu odvolací súd dodáva, že percentuálna výška nároku žalobcu na náhradu trov konania bola súdom prvej inštancie vypočítaná správne (22.125,54:24.478,46 eur - 90,39% úspech žalobcu, tzn. jeho neúspech 9,61%; čistý úspech žalobcu určený ako rozdiel úspechu a neúspechu 90,39-9,61= 80,78%).

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1./ a 2./ odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože im žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .