Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

CA-16Csp/18/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Č a d c a sudkyňou Mgr. Alenou Jančulovou v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému W. J., nar. X.XX.XXXX, bytom I..T. XXXX/XX, Č., o zaplatenie 696,95 € s prísl., takto

rozhodol:

I.Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 456,89 € spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a úrok z omeškania vo výške 0,55 % ročne zo sumy 513,-€ od 9.12.2015 do zaplatenia, tak, že tento úrok a zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 513,-€ a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 513,-€ len 5,05 % úrok z omeškania ročne zo sumy 456,89 € do zaplatenia.

II. Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

III. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 31,10 %.

IV. O výške náhrady trov konania po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1.Podaným návrhom sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 696,95 € spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a úroku z omeškania vo výške 0,55 % ročne zo sumy 696,95 € od 9.12.2015 do zaplatenia, takže tento úrok a zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 570,-€ a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 570,-€ len 5,05 % , ročný úrok z omeškania zo sumy 696,95 € do zaplatenia a náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 72,35 € vrátane trov konania.

2. V žalobnom návrhu uvádzal žalobca skutočnosti, že uzatvoril dňa 26.2.2015 zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 570,-€, ktorý sa zaviazal žalovaný spolu s úrokom splatiť v 42 mesačných splátkach vrátane úrokov vo výške 17,93 € v termínoch splatnosti dohodnutých v zmluve. Žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním splátok. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s úhradou splátky č. 2 o viac ako tri mesiace a to aj napriek predchádzajúcemu upozorneniu na uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Obč. zák. došlo k uplatneniu tzv. straty výhody splátok, ktoré oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 23.11.2015. Celková suma dlhu žalovaného predstavuje súčet neuhradených splátok, ktoré boli zosplatnené na základe vyššie uvedených skutočností a predstavujú sumu 696,95 €. Žalovaný ku dňu podania žaloby uhradil 56,11 €. Nakoľko sa dostal do omeškania so splácaním jednotlivých splátok a následne aj celej zosplatnenej sumy vznikol im nárok na zmluvnú pokutu podľa článku 8 ods.8.1 zmluvy vo výške 0,04 % denne zo

sumy 696,95 € od 9.12.2015 do zaplatenia. Taktiež im vznikol aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ktorý si uplatňujú v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.

3. Na preukázanie svojich tvrdení súdu predložil zmluvu č. 8500104632 zo dňa 26.2.2015 č.l. 7, 8, oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8500104632 č.l. 9, základné ustanovenia č.l. 10 až 13, popis transakcie č.l. 14, platby žalovaného č.l. 15, poštovú doručenku č.l. 16, 17, pokus o zmier pred začatím súdneho konania č.l. 18.

4. Žalovaný sa k žalobnému návrhu, ktorý mu bol doručený dňa 20.6.2018 nevyjadril. Na pojednávanie dňa 21.9.2018 sa žalobca ani žalovaný nedostavili. Právny zástupca žalobcu svoju neprítomnosť ospravedlnil. Vyslovil súhlas s tým, aby pojednávanie bolo vykonané v jeho neprítomnosti. Žiadal, aby súd v celom rozsahu žalobnému návrhu vyhovel.

5. Žalovaný sa nedostavil. Neprítomnosť neospravedlnil. Preto súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalobcu a žalovaného. Z listinného dôkazu predloženého žalobcom č.l. 7, 8 a to žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru - revolvingového úveru mal súd preukázané, že žalovaný požiadal žalobcu o poskytnutie spotrebiteľského úveru - revolvingového typu, pričom v žiadosti v bode 5 uviedol, že požaduje úver vo výške 570,-€ so splatnosťou úveru v 42 mesačných splátkach spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb ak bude uzavretá 31,11 €. Poskytnutá čiastka úveru, úverový limit 570,-€, splatnosť úveru, počet splátok 42, mesačná splátka vrátane úrokov 17,93 €, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru 810,06 €, predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov za úver v percentách 25,75 %, ročná úroková sadzba úveru v percentách 17,70 %, priemerná ročná percentuálna miera nákladov za úver v percentách 34,42 %, poskytnutá čiastka revolvingu 570,-€, celková čiastka pri revolvingu, ktorý musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu 810,06 €), predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov úveru po poskytnutí revolvingu v percentách 25,75 %, ročná úroková sadzba revolvingu v percentách 17,17 %, poplatok za poskytnutie úveru 57,-€. V bode 6 sa nachádzajú údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere na čiastku úveru úverový limit 570,-€ a informatívny údaj o mesačnej platbe (mesačnej splátke úveru spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb 31,11 €). Splatnosť úveru, počet splátok 42, mesačná splátka vrátane úrokov 17,93 €, celkom čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + úroky) za celú dobu čerpania úveru 810,06 €, ročná percentuálna miera nákladov za úver v percentách 25,52, ročná úroková sadzba úveru v percentách 17,70, priemerná ročná percentuálna miera nákladov za úver v percentách 34,42, poskytnutá čiastka revolvingu 570,-€, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky) za celú dobu čerpania revolvingu 810,06 €, predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov úveru po poskytnutí revolvingu v percentách 25,52, ročná úroková sadzba revolvingu v percentách 17,70, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania v percentách 5,05, poplatok za poskytnutie úveru 57,-€. V článku 8 v bode 8.1 sankcie sa uvádza, že v prípade omeškania dlžníka s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania, t.j. 14,6 % ročne, ak sa z dôvodu omeškania dlžník s úhradou mesačnej splátky o viac ako 3 mesiace stali podľa čl. 13 ods.13.1 písm.a) zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere splatnými všetky záväzky dlžníka podľa tejto zmluvy o revolvingovom úvere alebo dohody o poskytovaní služieb; je dlžník povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,4 % dlžnej sumy za každý deň omeškania, t.j. 14,6 %. Zmluva je podpísaná žalovaným dňa 22.2.2015 a žalobcom dňa 26.2.2015. Dňa 26.2.2015 žalobca písomne spracoval oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. V tomto oznámení je uvedené meno dlžníka - veriteľa, údaje o schválenom úvere a to číslo zmluvy, schválená výška úveru 570,-€, splatnosť úveru 42 mesiacov, výška mesačnej splátky úveru 17,93 €, z toho istina 13,57 €, z toho úroky 4,36 €, splátka podľa dohody o poskytnutí služby mesačne 13,18 €, výška celkovej platby za úhradu 31,11 €, poplatok za poskytnutie úveru revolvingu 57,-€, dátum splatnosti prvej splátky úveru 1.4.2015, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 1.9.2018, periodicita splácania úveru mesačná, dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania 1, celková výška úveru 570,-€, ročná percentuálna miera nákladov úveru 25,52 %, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov platná ku dňu podpisovania zmluvy 34,42 €, schválená výška revolvingu 570,-€, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu 570,-€, výška mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu 17,93 €, ročná percentuálna miera nákladov pri vykonaní revolvingu (predpokladaná výška 25,52 %), úverový limit 570,- €, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + úroky) za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru 810,06 €, odplata za poskytnutie služby v zmysle dohody o poskytovaní služieb 553,56

€, ročná úroková sadzba úveru 17,7 %, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu 810,06 €, ročná úroková sadzba revolvingu 17,7 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,05 %, dátum nadobudnutia platnosti zmluvy o revolvingovom úvere 26.2.2015, dátum nadobudnutia účinnosti zmluvy o revolvingovom úvere 26.2.2015. Z výpisu z účtu žalobcu zo dňa 26.2.2015 č.l. 14 vyplýva, že na účet žalovaného bola v uvedený deň odoslaná platba vo výške 513,-€. Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že ku dňu podania návrhu žalovaný uhradil celkom sumu 56,11 € a vyplýva to aj z prehľadu platieb č.l. 15.

6. Oznámenie o zosplatnení bolo žalovanému doručované dňa 2.11.2015, ktorú zásielku si žalovaný v odbernej lehote neprevzal a nedoručená uvedená zásielka bola žalobcovi vrátená dňa 25.11.2015 č.l. 16, 17.

7. Podľa § 1 ods.2 Zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy

(2) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.

8. Podľa § 2 písm.d) Zákona č. 129/2010 Z.z.

d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,

9. Podľa § 9 ods.2 písm.f), k) Zákona č. 129/2010 Z.z.

(2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti:

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia

10. Podľa § 11 ods.1 písm.b) Zákona č. 129/2010 Z.z.

(1) Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y)

11. Podľa § 43 c) ods.1 Obč. zák.

(1) Včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

12. Podľa § 44 ods.1 Obč. zák.

(1) Zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.

13. Podľa § 46 ods.1 Obč. zák.

(1) Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

14. Predmetom konania bol nárok žalobcu, ktorý odvíjal od formuláru - žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru - zmluva o revolvingovom úvere (ďalej len ako zmluva), ktorej účelom bolo

poskytnutie úveru podľa Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky, ktoré sa žalovaný zaviazal splácať v dohodnutých mesačných splátkach. V konaní nie je sporné, že na strane poskytovateľa je podnikateľ a na strane žalovaného príjemca služby fyzická osoba. Podporne platí na daný vzťah aj úprava § 52 a nasledujúcich ustanovení občianskeho zákonníka o spotrebiteľských úveroch.

15. Vzhľadom k tomu, že vo veci ide o zmluvný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy bolo potrebné skúmať, či uzavretá zmluva o úvere spĺňa obligatorne náležitosti podľa § 9 ods.2 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

16. Súd zistil, že v bode 5 zmluvy sú uvedené údaje zo strany žalovaného v súvislosti s požadovaným úverom a v bode 6 zmluvy sú údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere. Zo strany žalovaného bola zmluva podpísaná dňa 22.2.2015 a zo strany žalobcu bola podpísaná dňa 26.2.2015. Vzhľadom k tomu, že údaje v bodoch 5 a 6 zmluvy sú zhodné okrem predpokladanej ročnej percentuálnej miery nákladov úveru po poskytnutí revolvingu, ktorý však nie je vecou dohody, ale výška ročnej percentuálnej miery nákladov vyplýva z ostatných dohodnutých parametrov zmluvy, je potrebné uviesť, že žalobca návrh na uzavretie zmluvy žalovaného akceptoval a teda medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmluvy, podľa ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému finančné prostriedky vo výške 570,-€ a žalovaný sa zaviazal úver žalobcovi splácať v 42 mesačných splátkach po 31,11 € s tým, že po oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi mala byť výška mesačnej splátky úveru v sume 17,93 €. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť, t.j. úver a úroky za celú dobu čerpania úveru bola dohodnutá vo výške 810,06 €, ročná úroková sadzba bola vo výške 17,7 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov za úver činila 25,52 %, priemerná ročná percentuálna miera nákladov 34,42 %. Okrem toho bola v zmluve dohodnutá čiastka revolvingu vo výške 570,-€, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí žalovaný zaplatiť v sume 810,06 €, predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov úveru po poskytnutí revolvingu 17,7 %, poplatok za poskytnutie úveru 57,-€. V bode 8 zmluvy s názvom sankcie si strany v odseku 8.1 dohodli v prípade omeškania žalovaného ako dlžníka s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % z dlžnej sumy denne a v prípade, že omeškanie žalovaného s úhradou mesačnej splátky o viac ako 3 mesiace sa stali okamžite splatnými všetky záväzky žalovaného je žalovaný povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania, t.j. 14,6 %. Zmluva v bode 7 odkazuje aj na úpravu obsiahnutú v zmluvných dojednaniach zmluvy o spotrebiteľskom úvere - revolvingového typu (ďalej zmluvné podmienky). V zmluvných podmienkach sa v bode 7 ods.7.1 uvádza, že súčasťou zmluvy je okrem iného aj oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. V konaní bolo preukázané, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8500104632 bolo žalobcom jednostranne vystavené dňa 26.2.2015 a okrem obsahových náležitosti uvedených v bode 6 zmluvy o úvere sa tam uvádzajú aj ďalšie údaje ako je dátum splatnosti jednotlivých splátok, dátum splatnosti prvej splátky úveru, ako aj dátum konečnej splatnosti úveru. Údaje o termínoch splátok úveru a konečnej splatnosti úveru a rozčlenení splátok na istinu, úroky a poplatky sú obligatornými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods.2 Zákona č. 129/2010 Z.z. Tieto údaje však neboli súčasťou návrhu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalobca ich uviedol len do oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 26.2.2015, preto toto oznámenie je podľa § 44 ods.2 Obč. zák. potrebné požadovať za nový návrh zmluvy. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalovaného k akceptácii tohto oznámenia nedošlo, súd toto oznámenie nepovažuje za súčasť zmluvy o úvere.

17. Z uvedeného potom vyplýva, že zmluva o úvere nemá všetky obligatórne náležitosti vyžadované v ustanovení § 9 ods.2 písm. f) , písm. k) Zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko v nej absentuje údaj o dátume splatnosti splátok úveru, ako aj dátum o konečnej splatnosti úveru a taktiež aj rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky. Vzhľadom k tomuto nedostatku je potom potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods.1 písm.b) Zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.

18. Vzhľadom na ust. § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku (CSP), ako aj čl. 2 ods. 2 CSP, keďže sa vo vzťahu k dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru sa tunajší súd odkláňal od (novo) ustálenej rozhodovacej praxe založenej v súčasnosti (minimálne) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018, ktoré uznesenie zjavne reagovalo na legislatívnu úpravu zákona č. 129/2010 účinnú od 1. 5. 2018, ktorá úprava zase súvisela s rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016, vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti

Klára Bíróová, a v zmysle ktorého uznesenia najvyššieho súdu eurokonformým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)zákona č. 129/2010 Z.z, ktorý je v danom prípade potrebný, je podľa najvyššieho súdu správny len taký záver, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne na istinu, úrok a poplatky), a v ktorom sa tiež uvádza, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť iba k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje,čo splátka úveru zahrňuje, a ktoré uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou okresných a krajských súdov, bol tunajší súd, aby neporušil vyššie uvedené ustanovenia povinný dôkladne odôvodniť tento odklon od (novo) ustálenej súdnej praxe tejto súdnej autority v Slovenskej republike.

19. V tejto súvislosti sa tunajší súd (v ďalej uvedenom rozsahu) plne stotožňuje s názorom právnej vedy vysloveným v článku: „Právna analýza uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017“,autor: Anton Pavúk, na webovej stránke : V..F..J., ktorého obsah týmto preberá do odôvodnenia svojho rozhodnutia, a osvojuje si ho ako svoje vlastné odôvodnenie odklonu od najvyšším súdom (novo) ustálenej súdnej praxe, a to nasledovným spôsobom:

20. Smernica, ako súčasť únijného práva má jednak priamy účinok, v zmysle ktorého smernica zaväzuje jednotlivé štáty na transpozíciu obsahu smernice do vnútroštátneho práva, a jednak nepriamy účinok, ktorý sa prejavuje v potrebe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu vnútroštátneho ustanovenia v súlade so smernicou. Vychádzajúc z obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. 1. 2012 vo veci C-282/2010 Dominquez, ktorého predmetom bolo posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice, hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od takéhoto svojho článku, a v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že je neprípustný taký eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ktorým by nedošlo k zohľadneniu vnútroštátneho práva ako celku, a k uplatneniu všetkých výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, dospel tunajší súd k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018 takto nepostupoval, keďže zvolil len jednu výkladovú metódu vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatnými výkladovými metódami sa ani nezaoberal. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia pri uplatnenom teologickom výklade založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z., a síce, že týmto účelom bolo transponovať smernicu v plnom rozsahu, a od tejto sa neodkláňať. Ďalej dodal, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby novopríjmané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, ktorú skutočnosť musí vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. na zreteľ. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. podľa najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplývalo,že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z účelu transponovaného predpisu, uvedeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z.z. (na ktorý poukazoval najvyšší súd) však možno zistiť len to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak sa však aj dospeje k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od smernice, ešte stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti implementovaná do zákona č. 129/2010 Z.z. (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže mohlo dôjsť aj k vadnej implementácii (omylom.) Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bol alebo nebol úmysel zákonodarcu, nie je však pre posúdenie prípustnosti nepriameho účinku smernice (eurokonformného výkladu zákona) relevantná. Relevantná je len otázka, či smernica v skutočnosti bola alebo nebolo vadne implementovaná (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne.) V tomto konkrétnom prípade však bola smernica implementovaná vadne, a to z dvoch dôvodov: 1.) vzhľadom na odlišné jazykové vyjadrenie požiadavky smernice a predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie v zákone č. 129/2010 Z.z. celkom zjavne pochádza z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č.258/2001 Z.z.), a 2.) v dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z., a to k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorou novelou zákonodarca zosúladil (s účinnosťou od 1. 5. 2018) sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca výslovne uvádza, že ak by ponechal predmetné ustanovenie v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou, čo najvyšší

súd vo svojom uznesení už opomenul, spomenúť. Tiež treba vziať do úvahy, že predmetné ustanovenie zákona č.129/2010 Z.z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku zákonom č. 129/2010 Z.z., tak ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, a teda dané ustanovenie je potrebné podrobiť aj výkladu historickému (ku ktorému najvyšší súd nepristúpil.) Prvýkrát totiž bola v právnom poriadku Slovenskej republiky otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. - o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je možné treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Práve v tomto prípade bolo uvedené sporné ustanovenie použité v slovenskej legislatíve po prvýkrát, z tohto dôvodu je v tomto právnom predpise potrebné nájsť odpoveď na to, aký bol skutočný úmysel zákonodarcu pri použití týchto slov, a v tomto kontexte je potrebné skúmať, či existuje vnútroštátna výkladová metóda, ktorá členenie splátok nepožaduje. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z.,teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval smernicu 208/48/ES, potvrdená aj samotným najvyšším súdom. Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné).Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky, alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru plus celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Následne ustanovením § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom ročná percentuálna miera nákladov, ktorou tento zákon rozumel sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Následne, v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, žezmluvao spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom vzťahu jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z dvoch exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad,ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. V takom prípade by totiž zákonodarca požadoval uvedenie presného RPMN tiež len za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Vyššie uvedená požiadavka na členenie splátok vyplýva tiež z dôvodovej správy, v zmysle ktorej ustanovenie stanovuje povinné náležitosti zmluvy o úvere nad rámec všeobecných náležitostí, ktorými je ročná percentuálna miera nákladov, frekvencia, počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z.z. prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 - o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. 2. 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 2. 1998. V zmysle článku 15 tejto smernice: „táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov, konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol že prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov konkrétne so smernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcim smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z.z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná záležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písmena a) do písmena i),v zmysle

ktorého platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákonodarca teda pôvodné ustanovenia § 4 ods. 2 a) zákona č. 258/2001 Z.z. novelizoval tak, že za i) legislatívno-technicky upravil dané ustanovenie, a to tak, že slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“, a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb (ak je to možné) s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Z dôvodovej správy (všeobecná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že cieľom navrhovanej úpravy je okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa pre uzatváranie spotrebiteľských zmlúv. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, meniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúcemu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb a jeho cieľom nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, naopak jeho posilnenie. Najbližšia novelizácia predmetného ustanovenia prišla v dôsledku zrušenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 229/2010 Z.z., ktorý implementoval okrem iného smernicu 2008/48. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôvodne vyjadrené v ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.,v zmysle ktorého písmena l) ods. 2 platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Následne slovenský zákonodarca pristúpil 12. 10. 2017 k novelizácii (okrem iného) predmetného stanovenia zákona o členení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď prijal zákon č. 279/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 5. 2018. Predmetnou novelou zákonodarca novelizoval zákon, a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Z vyššie uvedeného historického výkladu, ako aj ostatných výkladov uvedených nižšie je zrejmé, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru, a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jednotlivého členenia. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ,jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykonávať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.) Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy vrátane výkladu teleologického (súd nemá na mysli vytrhnuté skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z., ale skúmanie tiež dôvodovej správy č. 279/2010 Z.z., kde teleologickým výkladom dospejeme k záveru, že zákon išiel nad rámec smernice a dôvodovej správy zákona č. 258/2001 Z.z., kde bola táto norma použitá po prvýkrát, a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje možnosť neúmyselnej chybnej transpozície), dospeli k záveru že slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smerníc nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Takisto z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu zákona vyplýva výklad členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Použitím logického výkladu daného ustanovenia zákona je potrebné prijať záver, že zákonodarca takisto požadoval členenie splátok na splátky istiny, úrokov a splátky iných poplatkov, pretože zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako smernica, ale v zákone špecifikoval splátky na splátky úrokov, istiny a poplatkov. Logicky teda chcel povedať niečo iné ako smernica. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty (a zákaz retroaktivity). Uznesenie najvyššieho súdu vnáša do výkladu právnych vzťahov medzi spotrebiteľom a dodávateľom výraznú právnu neistotu, vyššie uvedený záver sa opiera o skutočnosť, že slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné vprávnych vzťahoch do 1. 10. 2001 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z.) do 11. 6.

2010(nadobudnutie účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že členenie splátok zákon vyžaduje, čo je potvrdené okrem skutočnosti, že zákon č. 258/2001 Z.z. neimplementoval smernicu, a teda nie je ho možné vykladať v súlade s danou smernicou roku 2008, a teda sa na neho ani nevzťahuje rozsudok C-42/15, aj masívnou legislatívou všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu. Tie isté slová, bez zmeny vnútroštátneho zákona alebo smernice, je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu od 9. 11.2016 (prijatie rozsudku Súdneho dvora EÚ) do 1. 5. 2018 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 279/2017Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že zákon členenie splátok nepožaduje. A zmenený text zákona, a to slová „výšku, počet, frekvenciu splátok“ je zase potrebné vykladať od 1. 5.2018 rovnako ako predošlý text zákona, a to slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok, istiny,úroku a iných poplatkov“. Takýto chaos zakladá výraznú právnu neistotu. Naopak, ak by sa rovnaké slová vykladali rovnako (t.j. do 1. 5. 2018 sa vyžaduje členenie splátok, a od 1. 5. 2018 sa takéto členenie nevyžaduje v dôsledku zmeny legislatívy), zásada právnej istoty by bola zachovaná. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od roku 2018 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy eurokonformný výklad, a tieto dospeli k záveru, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotný výklad smernice (nie zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad, nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo apostup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah a medzi nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom vnútroštátnym a zásadou právnej istoty, ale aj zákazom retroaktivity. Ak zákonodarca zmenil zákon na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom „vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 HomeCredit Slovakia, a. s. vs. Klára Bíróová, a ak by sme predmetné ustanovenie ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by šla nad rámec podmienok stanovených smernicou“, je jednoznačné, že eurokonformné vykonanie zákona v znení pred jeho novelizáciou účinnou od 1. 5. 2018 a prijatou práve v kontexte rozsudku C-42/15 porušuje zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného tak jednoznačne vyplýva záver, že v smernici 2008/48/ES nie je možné priznať nepriamy účinok.

21. Zároveň súd poukazuje aj na súčasnú rozhodovaciu činnosť súdov , napr. Krajského súdu Žilina č.k. 5 Co 105/2018-94 zo dňa 26.7.2018, ktorým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 8 C 89/2014 zo dňa 29.6.2017 kde okresný súd určil, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov nakoľko neobsahoval náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 a to rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky, poplatky. V uvedenom rozsudku krajský súd okrem iného v bodoch 19.,20. Uviedol : ,, Výklad zákona č. 129/2010 platného v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady , najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ako ,, stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať , že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štrukturovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu. 20: Pokiaľ existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte 2x) , ktoré predstavujú odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré sú uvedené vyššie , odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle vyššie citovaného čl. 2 ods. 2 CSP. (Rovnaký právny názor Krajský súd Žilina vyslovil aj v rozsudku č.k. 5 Co 39/2018-109 zo dňa 26.6.2018).

22. K rovnakému záveru dospel vo svojom rozhodnutí aj KS Trnava sp. zn. 9Co 300/2017 zo dňa 29.5.2018 kde v bode 31. rozsudku uvádza: ,, Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich , tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zák. o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

23. Taktiež Krajský súd Trnava v rozsudku č.k. 23 Co 288/2017 zo dňa 23.4.2018 , ktorý v bode 15.,16 ,18 rozsudku uvádza:

Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z.z. so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z.z. vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet, a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodárca v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z. ktorým sa menilo aj ustanovenie § 4 ods. 2,3 zák.č. 258/2001 Z.z. vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere , konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zák.č. 258/2001 Z.z. , ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa ( rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 128/2016 z 29. novembra 2016) .Spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká čassť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť, či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvôlne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchod. zák.).

24. Keďže úver je bezúročný a bez poplatkov žalobca má nárok len na vrátenie istiny úveru, ktorá bola žalovanému poskytnutá, nie na úroky a poplatky. Z výpisu z účtu žalobcu zo dňa 26.2.2015 je preukázané, že žalobca poskytol žalovanému sumu 513,-€ nie 570,-€. Zo žaloby žalobcu vyplýva, že žalovaný mu celkovo uhradil sumu 56,11 €. Tieto skutočnosti neboli v konaní zo strany žalovaného namietané, preto ich súd považoval za nesporné. Žalobca má potom nárok na zaplatenie sumy 456,89 € a to 513,-€ - 56,11 €.

25. Vzhľadom k tomu, že žalovaný úver riadne nesplácal, žalobca mu oznámil, že je v omeškaní s úhradou splátok. Žalovaný oznámenie neprevzal a nakoľko dlžnú sumu neuhradil došlo k zosplatneniu úveru v súlade s ustanoveniami bodu 13 ods.13.1 písm.a) zmluvných podmienok.

26. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy 456,89 € odo dňa 9.12.2015, preto žalobcovi vznikol aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,04 % denne z dlžnej sumy podľa bodu 8 ods.8.1 zmluvy a tiež nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods.2 Obč. zák. Súd preto priznal žalobcovi nárok na uvedené sankcie v rozsahu podľa § 3 a) nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (t.j. do výšky trojnásobku výšky úrokov z omeškania podľa § 3 uvedeného nariadenia, čo je 15,15 % ročne a to do doby kým suma zmluvnej pokuty a úroku z omeškania dosiahne sumu poskytnutých peňažných prostriedkov). Od nasledujúceho dňa patrí žalobcovi len úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne, t.j. podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

27. Súd vo veci rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 456,89 € so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a úrokom z omeškania vo výške 0,55 % ročne zo sumy 513,- € od 9.12.2015 do zaplatenia tak, že tento úrok a zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 513,-€ odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a zmluvnej pokuty dosiahne sumu 513,-€, len s 5,05 % ročným úrokom z omeškania až do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti týkajúcich sa úrokov prípadne poplatkov považoval súd žalobu žalobcu za nedôvodnú a preto ju v tejto časti zamietol. Rovnako považoval za nedôvodné, aby zmluvnú pokutu a úrok z omeškania v celkovej výške 15,15 % ročne bol žalovaný povinný platiť do doby, kedy tieto dosiahnu sumu 570,-€, keďže poskytnutá bola žalovanému len suma 513,-€ a len do dosiahnutia tejto sumy žalobcovi nárok na sankcie za omeškanie žalovaného s plnením podľa § 3 a) ods.2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. patria. Aj v tejto časti preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

28. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 .V konaní sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 696,95 €. Súd mu priznal sumu 456,89 €. Žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 65,55 %. Jeho neúspech predstavuje sumu 34,45 %. Čistý úspech žalobcu v konaní potom predstavuje 31,10 % (65,55 % - 34,45 %) a v tomto rozsahu žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Súd rozhodol v súlade s ustanovením § 262 ods.1 len o nároku na náhradu trov konania. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie. Odvolanie sa podáva v potrebnom počte v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde v Čadci. (§ 355 ods. 1, § 362 ods. 1 C.s.p.). O odvolaní rozhodne odvolací súd, ktorým je Krajský súd Žilina. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 363 C.s.p).

Podľa § 365 ods.1,2,3 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie e vykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené , alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie , ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej , má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 227 C.s.p.) Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľnosti bola zapísaná poznámka o súdnom konaní (§ 228 ods. 1,2 C.s.p.).

Vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúca povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z.z.) ak ide o rozhodnutie , ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 376 ods.1 C.m.p).