Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-46-2018.pdf
PDF · 123.73 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/46/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu: Tatra banka, a.s., Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, právne zastúpený: AK Herceg, s.r.o., Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 890 240, proti žalovanému: E. T., F.. X.X.XXXX, Q. XXX/X, T., o zaplatenie 10.395,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. XCsp/XX/XXXX- XXX zo dňa 21.mája 2018, takto
rozhodol:
Mení výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10.395,- Eur a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.502,48,- Eur od 10.6.2014 do zaplatenia.
Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov napadnutým rozsudkom I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.920,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 8.920,- eur od 10.6.2014 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. výrokom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. III. výrokom priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 71,62 %.
2. Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť ZUNO BANK AG, so sídlom Vordere Zollamtsstrasse 13, 3.OG Viedeň 1030, Rakúska republika, IČO: FN 326454 f, konajúca prostredníctvom ZUNO BANK AG, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Digital Park II, Einsteinova 23, Bratislava, IČO: 36 867 594, žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 29.05.2017 sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 10.395,00 Eur spolu s úrokom vo výške 5 % ročne zo sumy 9.502,48 Eur od 10.06.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný požiadal ZUNO prostredníctvom Online Bankingu o poskytnutie pôžičky, ktorej základné parametre (výšku pôžičky, výšku a termín splatnosti jednotlivých splátok a pod.) uviedol do žiadosti o pôžičku. ZUNO posúdilo žiadosť žalovaného o poskytnutie pôžičky a keďže žalovaný splnila všetky požadované podmienky, ZUNO v Online Bankingu žalovanému vygenerovalo a sprístupnilo návrh zmluvy o pôžičke, ako aj všetky dokumenty súvisiace so zmluvným vzťahom, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Keďže žalovaný v Online Bankingu aktívnym zakliknutím potvrdil, že sa s obsahom Zmluvy o pôžičke (vrátane jej neoddeliteľných súčastí) oboznámil a vyjadril s ňou súhlas, pristúpil k podpisu Zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXXXXXXXX dňa 26.06.2013 (ďalej len "Zmluva o pôžičke"). Za týmto účelom žalovanému ZUNO vygenerovalo jednorázový SMS kód, ktorý mu bol zaslaný na jeho Registrované telefónne číslo vo forme SMS správy a ktorým žalovaný v Online Bankingu Zmluvu o pôžičke dňa 26.06.2013 podpísal. Zmluva o pôžičke bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie v zmysle zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov. Nakoľko sa zadaním jednorázového SMS kódu považuje Zmluva o pôžičke za uzatvorenú, ZUNO v zmysle článku 3.2.1 OPP načerpalo peňažné prostriedky vo výške úverového limitu dohodnutého v Zmluve o pôžičke na úverový účet, z ktorého žalovanému ZUNO automaticky previedlo peňažné prostriedky na jeho bežný účet vedený v ZUNO, o čom ho ZUNO informovalo SMS správou, e-mailom a takisto správou zaslanou do Online Bankingu. Zmluva o pôžičke, ako aj jej neoddeliteľné súčasti sú žalovanému kedykoľvek dostupné v jeho Online Bankingu v časti "Detaily pôžičky". ZUNO poskytlo žalovanému pôžičku vo výške 10.000,00 Eur pri fixnej úrokovej sadzbe 13,90 % ročne, pri RPMN: 15,47 % ročne, výške priemernej RPMN na trhu: 13,79 % ročne a celková cena úveru: 14.915,84 Eur. Žalovaný sa túto pôžičku zaviazal uhradiť 72 mesačnými splátkami po 205,52 Eur, splatnými vždy k 15. dňu v mesiaci s dátumom splatnosti prvej splátky 15.07.2013. Žalovaný v žiadosti o pôžičku požiadal o poistenie schopnosti splácať pôžičku, následne v online bankingu aktívnym zakliknutím potvrdil, že s dokumentom obsahujúcim informácie o poistení súhlasí a pristúpil k Rámcovej poistnej zmluve pre poistenie k pôžičke č. XXXXXX. Žalovaný pristúpenie k poistnej zmluve potvrdil prostredníctvom jednorázového SMS kódu. V dôsledku uvedeného bol žalovaný povinný platiť popri splátkach pôžičky aj mesačný poplatok za poistenie vo výške 9,68 Eur. Žalovaný nedodržiaval dohodnuté splátky, dostal sa so splácaním úveru do omeškania nakoľko splátky neuhrádzal riadne a včas. Za účelom preukázania správnosti výpočtu dlžnej sumy, ako aj výšky splátok hradených žalovaným a spôsobu ich započítavania na istinu a ostatné príslušenstvo pôžičky, zaslal žalobca súdu Amortizačnú tabuľku splátok pôžičky. Z histórie účtu žalovaného sú preukázané úhrady vykonané žalovaným do vyhlásenia splatnosti pôžičky. Keďže žalovaný dlžnú sumu napriek písomným výzvam žalobcu neuhradil, vyhlásil žalobca v súlade s článkom 8.2.7. OPP listom zo dňa 09.06.2014 splatnosť pôžičky. V súlade s článkom 10.2.4 VOP zaslal žalobca žalovanému oznámenie o odstúpení zmluvy o pôžičke a vyhlásení splatnosti pôžičky prostredníctvom e-mailu a prostredníctvom pošty. Žalobca si ku dňu vyhlásenia splatnosti pôžičky uplatnil voči žalovanému pohľadávku pozostávajúcu z dlhu na istine úveru: 9.502,48 Eur, dlhu na zmluvnom úroku: 722,90 Eur, dlhu na úroku z omeškania: 38,92 Eur, dlhu na poplatkoch: 130,70 Eur, t.j. dlh ku dňu 09.06.2014 celkom: 10.395,00 Eur. Žalovaný po vyhlásení mimoriadnej splatnosti neuhradil žiadnu splátku. Na úhradu záväzku vyzval žalovaného prostredníctvom predžalobnej výzvy zo dňa 26.04.2017 i právny zástupca žalobcu, ani po tejto výzve však žalovaný dlh neuhradil. Žalobca sa žalobným návrhom domáha tiež priznania úroku z omeškania z nesplatnej istiny pohľadávky.
3. Žalovaný sa k žalobe žalobcu nevyjadril.
4. Súd uznesením zo dňa 26.03.2018 č.k. XCsp/XX/XXXX-XXX vyhovel návrhu, aby na miesto pôvodného žalobcu vstúpil do konania súčasný žalobca, keďže v priebehu súdneho konania pohľadávka uplatnená v súdnom konaní na základe zmluvy o predaji časti podniku prešla zo spoločnosti ZUNO BANK AG, so sídlom Vordere Zollamtsstrasse 13, 3.OG Viedeň 1030, Rakúska republika, IČO: FN 326454 f, konajúca prostredníctvom ZUNO BANK AG, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Digital Park II, Einsteinova 23, Bratislava, IČO: 36 867 594 na spoločnosť Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.05.2018.
5. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané že právny predchodca žalobcu spoločnosť ZUNO BANK AG, so sídlom Vordere Zollamtsstrasse 13, 3.OG Viedeň 1030, Rakúska republika, IČO: FN 326454 f, konajúca prostredníctvom ZUNO BANK AG, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Digital Park II, Einsteinova 23, Bratislava, IČO: 36 867 594 ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dňa 26.06.2013 uzatvorili Zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške 10.000,00 Eur, pri úrokovej sadzbe 13,90 % ročne, ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 15,47 %, priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov vo výške 13,79 %. Zároveň sa žalovaný zaviazal splatiť pôžičku v 72 mesačných splátkach po 205,52 Eur k 15. dňu v mesiaci. Na základe Zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom pohľadávka z predmetnej zmluvy o pôžičke voči žalovanému prešla na žalobcu.
6. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v Zmluve o pôžičke v bode 4.1 v spojení s bodom 10.2.4 VOP bola dojednaná možnosť banky odstúpiť od zmluvy o pôžičke s okamžitou účinnosťou a to aj v prípade, ak dlžník opakovane poruší zmluvu, VOP a iné dohody. Keďže žalovaný poskytnutú pôžičku v
zmysle zmluvne dojednaných podmienok riadne a včas nesplácal, čím porušil zmluvu o pôžičke, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 09.06.2014 odstúpil od zmluvy o pôžičke podľa odseku 10.2.4 VOP.
7. Medzi stranami sporu ide v zmysle vyššie uvedeného o spotrebiteľský vzťah, a preto je potrebné na odstúpenie od Zmluvy o pôžičke aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú odstúpenie od zmluvy. V zmysle § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka môže účastník zmluvy od nej odstúpiť, len ak je to v zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, pričom odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje a zároveň podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva zrušená, je každý z účastníkov zmluvy povinný vrátiť druhému účastníkovi všetko, čo podľa nej dostal. 8. Z vyššie uvedeného vyplýva, že medzi účastníkmi Zmluvy o pôžičke bola dojednaná možnosť veriteľa odstúpiť od zmluvy, čo tento aj učinil, čím v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka došlo k zrušeniu zmluvy od začiatku a v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, si účastníci zmluvy sú povinný vrátiť všetko, čo podľa zmluvy dostali. Keďže podľa zrušenej Zmluvy o pôžičke veriteľ poskytol žalovanému pôžičku vo výške 10.000,00 Eur, z ktorej žalovaný splatil sumu 1.080,00 Eur, súd vyhovel žalobe len v časti 8.920,00 Eur a to z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, čo predstavuje rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru a splatenou časťou úveru (10.000,00 Eur - 1.080,00 Eur). Zároveň súd priznal aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej istiny v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. odo dňa 10.06.2014 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po účinnosti odstúpenia od zmluvy. V prevyšujúcej časti žalobu v časti istiny a príslušenstva v zmysle vyššie uvedených dôvodov zamietol ako nedôvodnú.
9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, 38 CSP.
10. Proti tomuto výroku podal odvolanie žalobca a to proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil dôvodmi uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania uviedol, že považuje rozhodnutie súdu rpvej inštancie za nesprávne, zmätočné a má za to, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s tvrdením súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca listom zo dňa. 9.6.2014 odstúpil od celej úverovej zmluvy. Poukázal na to, že súd pri skúmaní podania žalovaného nesprávne právne posúdil listinný dôkaz „ZUNO odstupuje od zmluvy“, kedy listinu posudzoval na základe jej názvu a nie aj na základe jej obsahu, čo je v zjavom rozpore s ust. čl. 11 zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku „Úkony sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah.“ Listinu je potrebné posudzovať z hľadiska jeho obsahu, z ktorého jasne a presne vyplýva, že týmto podaním nedošlo k zániku zmluvy, ale len k úprave právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ktorým žalobca oznámil žalovanému stratu výhody splátok z dôvodu porušenia zmluvných povinností. Poukázali na obsah „Amortizačnej tabuľky splátok pôžičky“, v ktorom sa uvádza: „Položky dlhu do konečnej splatnosti“ i na obsah samotnej žaloby, z ktorých je zrejmé, že žalobca podaním z 9.6.2014 neodstúpil od zmluvy, ale vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 15.3.2016 sp. zn. XXC/XXXX/XXXX, v ktorom súd pri posudzovaní podobného prípadu v odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Špecifikom právnych vzťahov pri poskytovaní peňažných služieb v podobe úverov a pôžičiek je v tom, že dlžníci sú povinní svoj dlh uhrádzať v jednotlivých, vopred určených termínoch splátok, pričom platí, že nesplatením niekoľkých splátok, spravidla troch, veriteľ má právo zosplatniť poskytnutý úver/ pôžičku a vyžadovať od dlžníka okamžité splatenie celého úveru/pôžičky naraz, spravidla do ním určenej dodatočnej lehoty na plnenie, pričom v prípade poskytnutia úveru formou povoleného prečerpania sú podmienky splatnosti takéhoto úveru oveľa prísnejšie, tieto úkony zo strany banky sú pomenované rôznorodou - mimoriadne zosplatnenie úveru, odstúpenie od zmluvy, výpoveď úveru, výzva na posledné splatenie úveru atď., pričom ich obsahom je využite práva banky na zosplatnenie úveru a požadovať od dlžníka okamžitú úhradu dlhu.“ Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil mu na ďalšie konanie resp., aby odvolací súd podľa ust. § 388 CSP rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. XCsp/XX/XXXX zo dňa 21.5.2018 zrušil a podľa žalobného návrhu zaviazal žalovaného uhradiť žalobnú sumu vo výške 10.395,- eur (istina, riadne úroky, úroky z omeškania, poplatky), úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.502,48 eur od 10.6.2014 do zosplatnenia, ako aj nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania a odvolacieho konania v rozsahu 100 % všetko do 3 dní od doručenia rozsudku.
11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinný o d1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie podľa zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania, vychádzal pri tom z aplikácie ust. § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu podľa ust. § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP.
13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Predmetom preskúmania nemôže byť I. výrok napadnutého rozsudku, pretože v tejto časti bol žalobca úspešný a teda tento výrok žalobca nemá právo napadať. Odvolanie je dôvodné voči II. výroku napadnutého rozsudku, teda v jeho zamietavej časti, teda zmluvnom úroku vo výške 722,90 eur dlhu na úroku z omeškania a dlhu na poplatkoch, teda dlžná suma ku dňu 9.6.2014 činila 10.395,- eur. Pokiaľ ide o uplatnený nárok veriteľa, zmluvný úrok za úver od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia (nie len do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti) tento vyplýva priamo z Obchodného zákonníka (OBZ) a nevylučuje ho ani žiadne ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, či ustanovenie iného právneho predpisu prijatého na ochranu spotrebiteľa. Nie je teda pravdou, že by bol uplatnený nárok v rozpore s právnymi predpismi. Aplikácia Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou o úvere vyplýva priamo zo zákona, z konkrétneho ust. § 1 OBZ a § 261 ods.6 písm. d/ OBZ (v rozsahu v akom neodporujú úprave obsiahnutej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Citované ust. priznali veriteľovi právo požadovať nie len vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň aj právo na úroky z úverov, úveru za stav nedostatku absencie požičanej sumy istiny. Veriteľ totiž až do reálneho vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov nemá skutočnú možnosť disponovať týmito prostriedkami a stráca zisk. Úroky za úver sú vlastne plnením zo strany žalovaných ako cena obetovanej príležitosti žalobcu nakladať s poskytnutými peňažnými prostriedkami a dosiahnuť zisk. Možnosť disponovať peňažnými prostriedkami žalobca nemá až do momentu ich vrátenia, nie len do momentu splatnosti úveru. Splatnosťou úveru nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou, ktorú by dlžník predtým nemal. Zmena podmienok potom spočíva okrem iného v tom, že sa celá pohľadávka stáva splatnou na žiadosť veriteľa bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. Názor, podľa ktorého má platiť dlžník úroky za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov sa stotožňuje i odborná literatúra. Názor, podľa ktorého veriteľovi prináleží úrok za úver za skutočnú dobu užívania poskytnutých peňažných prostriedkov, teda do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi vyslovil napr. i Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení zo dňa 16.12.2015 č. k. XXCob/XXX/XXXX-XXX. Nároky na úroky za úver až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (hoci v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere) vyplýva aj z uznesení Krajského súdu v Prešove konkrétne z uznesenia zo dňa 15.1.2014 č. k. XXCo/XXX/XXXX-XX a z uznesenia zo dňa 25.6.2016 č. k. XXCo/XXX/XXXX-XX. Úrok za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov predpokladá aj § 27 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov podľa ktorého „Banka a pobočka zahraničnej banky nesmú zohľadňovať za nápadne nevýhodných podmienok pre nich, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky“. Uvedené ustanovenie priamo vyžaduje protihodnotu plnení poskytovaných bankami a nelimituje ju splatnosťou úveru. Napokon sú tu ďalšie ustanovenia, ktoré v prípade tvrdenia, podľa ktorého veriteľovi zaniká nárok na úrok za úver po splatnosti úveru, zhoršujú postavenie dlžníkov „platičov“ (nakoľko títo sú povinný platiť úroky za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (§ 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 503 ods. 3 OBZ). Bolo by nelogické a v rozpore s dobrými mravmi požadovať od dlžníka, ktorý neplní svoje zmluvné a zákonné povinnosti menej ako od toho, ktorý splní v súlade so zmluvou o úvere resp. so zákonom, hoci v oboch prípadoch ide od nevrátené peňažné prostriedky. Úroky za úver predstavujú odmenu za užívanie istiny, nie sú súčasťou sankčného mechanizmu, a preto nezávisia od úrokov z omeškania, možno ich požadovať aj po splatnosti úveru. Úroky z omeškania reflektujú porušenie povinnosti zo strany žalovaných a vlastne diferenciu dlžníkov „neplatičov“ od dlžníkov, ktorý si plnia svoje povinnosti riadne a včas, žalobca preto nevidí nie len zákonný ale ani logický dôvod, prečo by v dôsledku platenia práva veriteľom podľa § 565 OZ mal zaniknúť jeho nárok na úroky za úver a následne bol oprávnený požadovať
od dlžníka „neplatiča“ menej ako pred splatnosťou úveru. Obmedzenie podľa § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. sa týka sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, nie úrokov za úver ako odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky, u ktorých absentuje sankčná povaha. Úroky za úver v žiadnom prípade nepredstavujú plnenie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažným prostriedkov a teda má za to, že uvedené ustanovenie takisto nevylučuje nárok na úroky za úver popri úroku z omeškania. Nárok na úroky za úver hoci aj popri úroku z omeškania tak nevylučuje žiadne ustanovenie v platných právnych predpisov.
14. Niet názorových rozdielov v praxi odvolacích senátov tunajšieho súdu, ba ani v praxi iných odvolacích súdov SR na to, že aj na zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zásade aplikujú ust. § 497 a nasl. Obch. zák. (s výnimkou takých zmluvných podmienok, aké má na mysli aplikácia ust. § 54 ods. 1 Obč. zák.). Toto zodpovedá aj názorom z odbornej literatúry, v ktorej rezonuje názor, že pri aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet záväzkov je určený Obchodným zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (aj ust. § 261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody) sa práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa v týchto vzťahoch ako je to napr. aj v spotrebiteľských úveroch, na takéto úvery sa aplikuje zák.č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák. č. 258/2001 Z.z.), avšak režim Obchodného zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), sa má aplikovať aj u spotrebiteľského úveru (s vyššie uvedenou výnimkou danou aplikáciou ust. § 54 ods. 1 Obč.zák.). Normatívne usporiadanie postupuje totiž od zákona o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis k Obchodnému zákonníku ako lex generalis až po Občianský zákonník ako základ súkromnoprávnej úpravy v otázkach, ktoré Obchodný zákonník nerieši. (viď napr. PATAKYOVA, M. akol..Obchodný zákonník, Komentáre, 4. vydanie, Bratislava: C.H.Beck, 2013, s.1043 alebo Ovečková,O.: Vplyv novely Občianskeho zákonníka na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka, Právny obzor, 98, 2015, č.4, s.397-416).
15. Z ust. § 497 a ust. § 502 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere, je jeho podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obch. zák.). Aj z ust. § 1 ods. 3 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Podobne ust. § 4 ods. 2 písm. h) bývalého zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere označilo ročnú úrokovú sadzbu a ďalšie ustanovenie písm. i) tohto ustanovenia zdôraznilo aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
16. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. V zmysle ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. úroky i úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú v zásade splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (§ 503 ods. 1 Obch. zák.).
17. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom „zosplatnenia úveru“ v predmetnej veci bolo porušovanie povinnosti dlžníkom, ktorý neplnil včas dohodnuté splátky úveru. V podstate podľa obsahu „zosplatnenie úveru“ je spôsobom zániku zmluvy o úvere odstúpením od zmluvy o úvere. Nie je totiž rozhodujúce ako sa právny úkon označil, prípadne na ktoré ustanovenia toho-ktorého zákona sa odvoláva, ale rozhodujúci je obsah daného právneho úkonu, t.j. práva a povinnosti z neho pre účastníkov plynúce. Prejav vôle treba vykladať podľa interpretačných pravidiel určených v ustanovení § 35 ods. 2 Obč. zák. a § 266 Obch. zák.. Podporujú to aj názory z právnej praxe ( napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 29Odo 512/2002 z 5.11.2002, či XXCdo XXXX/XXXX z 15.2.2012).
18. Účinky odstúpenia od zmluvy sú pre obchodnoprávne vzťahy upravené v ustanovení § 351 Obch. zák.. Tieto sa však ani na odstúpenie od úverovej zmluvy pre meškanie dlžníka s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie než 3 mesiace neaplikujú, pretože pre takýto stav je v zákone, konkrétne v ustanovení § 506 Obch. zák. upravený iný právny režim. Podľa tohto ustanovenia, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú čiastku s úrokmi. Zmyslom tohto ustanovenia tak, ako to plynie z jeho znenia a z kontextu, ako je v Obchodnom zákonníku uvedené, je poskytnúť veriteľovi právny prostriedok proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Vzhľadom k tomu, že za tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že ani v budúcnosti dlžník nebude riadne plniť, môže veriteľ
od zmluvy o úvere odstúpiť, a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Je to v podstate právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Vo vzťahu k dlžníkovi sa v § 506 Obch. zák. uvádza oprávnenie veriteľa spolu s odstúpením od zmluvy o úvere „požadovať, aby vrátil dlžnú sumu s úrokmi“. Toto ustanovenie týmto spôsobom upravuje účinky odstúpenia od zmluvy o úvere, a to odlišným spôsobom, než je to uvedené už vo vyššie označených všeobecných ustanoveniach § 351 Obch. zák., či v ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Ustanovenie § 506 Obch. zák. v tomto zmysle vo vzťahu k ustanoveniu § 351 Obch. zák. predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Takýmto odstúpením sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoju povinnosť splniť. Dlžník už ďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok dohodnutých v zmluve, ale na požiadanie veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Povinnosť vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi aj po odstúpení od zmluvy o úvere nepredstavuje sekundárny záväzok, ale záväzok pôvodný, ktorý sa odstúpením od zmluvy „modifikoval“ vo svojej splatnosti. Povinnosť dlžníka pri aplikácii ust. § 506 zaplatiť úroky a dlžnú sumu nezaniká. Podobné závery prijal napr. Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach XXCdo/XXX/ XXXX, XXCdo/XXXX/XXXX, XXCdo/XXXX/XXXX, či XXOdo/XXX/XXXX.
19. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej čiastky úveru aj po odstúpení od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade by sa veriteľ využijúc oprávnenie dané mu zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka dostal do horšieho postavenia ako mal pred porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo svojich vyššie označených rozhodnutiach XXCdo/XXXX/XX, Č. XXCdo/XXX/XXXX konštatoval práve, že zmyslom a účelom ustanovenia § 506 Obch. zák. je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Veriteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Takáto názorová línia vyplýva aj z právnej teórie. Len ako príklad možno uviesť názor prof. Oľgy Ovečkovej a kolektívu v komentári k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva IURA EDITION, ročník 2005, 2. Diel na s. 336 alebo v Beckovom komentári k Obchodnému zákonníku ročník 1998 na s. 834, z ktorého jednoznačne vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Podobne závery vyplynuli i z dôvodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR XObo/XXX/XXXX (uverejneného v ZSP 8/2007), podľa ktorých odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť.
20. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu vo svojich rozhodnutiach, napr. XXCo/XX/XXXX-XX zo 4.11.2014, XXCo/XXX/XXXX-XX z 25.6.2015, XCob/XX/XXXX-XXX z 25.10.2011, XCo/X/XXXX-XXX z 5.5.2015. Neodlišujú sa tieto závery ani od záverov rozhodnutí iných odvolacích súdov na Slovensku (napr. Krajský súd v Banskej Bystrici XXCo/ XXX/XXXX, XXCo/XX/XXXX, XXCo/XX/XXXX, Krajský súd v Košiciach XCo/XXX/XXXX, XCo/XXX/ XXXX, XCo/XXX/XXXX, XCo/XX/XXXX, Krajský súd v Nitre XCo/XXX/XXXX alebo i ďalšie).
21. Tak, ako je už uvedené vyššie, úrok je v podstate odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov. Aktuálna vnútroštátna úprava o spotrebiteľských úveroch v ust. § 13 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch rieši otázku plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvy samotným spotrebiteľom za tam upravených podmienok. Podľa uvedeného ustanovenia (jeho vety prvej) ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi.
22. Aj Zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení výslovne upravuje povinnosť zaplatiť úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedok) až do dňa splatenia istiny v prípade, že k odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa.
23. Z uvedených dôvodov, ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu, aby pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj za čas po „zosplatnení úveru“, teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie povinností dlžníka. Využitím právneho inštitútu, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z ust. § 506 Obch. zák. sa nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy.
24. Senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 53 ods.1 Obč. zák neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. novembra 2012, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX).Systém ochrany spotrebiteľov zavedený Smernicou 93/13/ EHS (transponovanou do národného právneho poriadku) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579). Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 Smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry ESD, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, a z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C-453/10). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce Smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (vyššie uvedené rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, , ako aj VB Pénzügyi Lízing). S prihliadnutím na tieto zásady Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacu do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (tiež vyššie uvedené rozsudky ESD). Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov porušovania povinnosti dĺžníkom podľa názoru konajúceho odvolacieho senátu v predmetnej veci nie je odstránením nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poskytovateľom úveru), ale dostáva poskytovateľa úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím oprávnenia na „zosplatnenie úveru“. Naopak porušenie povinnosti dlžníka z úverovej zmluvy (vedúce k realizácii oprávnenia veriteľa od zmluvy odstúpiť) ho dostáva do výhodnejšieho postavenia (nemusí ďalej veriteľovi plniť úroky), a tak akceptácia záveru prijatého súdom prvej inštancie (s odkazom na názor v rozhodnutí KS v Prešove XCo/XXX/XXXX) by v konečnom dôsledku bola „nesprávnym návodom“ pre dlžníkov zlepšiť si „porušovaním povinnosti“ svoje postavenie v úverovom vzťahu. Išlo by tak o situáciu zjavne neakceptovateľnú.
25. Z vyššie uvedených dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 722,90 eur, úrok z omeškania vo výške 38,92 eur a dlh na poplatkoch vo výške 130,70 eur ako aj úrok z omeškania zo sumy 9.502,48 eur od 10.6.2014 do zaplatenia nebolo správne, preto ho musel odvolací súd podľa § 388 CSP zmeniť. Pre prehľadnosť zmenil celý výrok, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
26. Pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zmenené, bolo úlohou odvolacieho súdu rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, výrok o náhrade trov konania bol predmetom prieskumu odvolacím súdom, pretože žalobca mal plný úspech vo veci odvolací súd pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP rozhodol o priznaný nároku na náhradu trov konaní voči žalobcovi úspešnom v konaní proti žalovanému zaviazaným v rozsahu 100 %.
27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).