Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/88/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava proti žalovaným: 1/ B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X/XXX, C. a 2/ T. P., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXX/XX, C., zastúpenému JUDr. Milanom Josefom Bešťákom, bytom Fialková 521/2, Kamenec pod Vtáčnikom o zaplatenie 16.496,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17C/199/2010-420 zo dňa 29. januára 2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania strán sporu m e n í tak, že žalobca m á voči žalovanému 2/ n á r o k na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 96 %, ktorú náhradu trov konania j e p o v i n n ý žalovaný 2/ zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej inštancie. Žalobca má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktorú náhradu trov odvolacieho konania j e p o v i n n ý žalovaný 2/ zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 631,46 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z tejto sumy od 5.1.2010 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že povinnosť žalovaného 2/ zaniká v rozsahu plnenia žalovaného 1/ podľa platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza z 11.11.2010, č.k. 17Ro/209/2010-48, žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému 2/ nepriznal a štátu náhradu trov konania proti žalobcovi a žalovanému 2/ nepriznal. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne domáhal zaplatenia 16.445,33 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z 15.446,19 eur od 5.1.2010 do zaplatenia a z 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uznesením z 13.12.2012 súd pripustil zmenu žaloby proti žalovanému 2/ tak, že žalobca sa proti žalovanému 2/ domáhal zaplatenia 16.496,16 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z 15.446,19 eur od 5.1.2010 do zaplatenia, z 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a z 50,83 eur od 7.8.2012 do zaplatenia. Žalobca tvrdil, že žalovaný 2/ na motorovom vozidle žalovaného 1/ spôsobil dopravnú nehodu, pričom nebolo uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou tohto motorového vozidla, a preto v dôsledku tejto skutočnosti musel za žalovaných nahradiť poškodeným škody v žalobe uplatnenej výške. Súd vydal 11.11.2010 platobný rozkaz č.k. 17Ro/209/2010-48, ktorý bol žalovanému 1/ doručený 1.12.2010, pričom žalovaný 1/ proti tomuto platobnému rozkazu odpor nepodal, a preto platobný rozkaz nadobudol 17.12.2010 proti žalovanému 1/ právoplatnosť. Žalovaný 2/ podal proti platobnému rozkazu odpor, žalobu žiadal zamietnuť, pričom tvrdil, že vozidlo si vypožičal od žalovaného 1/, ktorý mu odovzdal doklady k motorovému vozidlu, medzi ktorými boli aj doklady preukazujúce to, že prevádzka tohto motorového vozidla je riadne poistená. Ďalej spochybnil výšku odplaty, ktorá mala byť zaplatená za opravu jedného z poškodených motorových vozidiel. V spore bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie z 10.10.2016 č.k. 17C/199/2010-350

tak, že (i) žalovaný 2/ s tým, že jeho povinnosť zaniká v rozsahu plnenia žalovaného 1/ podľa platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza z 11.11.2010, č.k. 17Ro/209/2010-48, je povinný zaplatiť žalobcovi 15.533,49 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z 14.483,52 eur od 5.1.2010 do zaplatenia, z 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a v sadzbe 8,75 % ročne z 50,83 eur od 16.11.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; (ii) v prevyšujúcej časti o zaplatenie 962,67 eur s príslušenstvom sa žaloba zamieta; (iii) žalobcovi sa náhrada trov konania proti žalovanému 2/ nepriznáva a (iv) štátu sa náhrada trov konania proti žalobcovi a žalovanému 2/ nepriznáva. Na odvolanie žalobcu odvolací súd rozsudkom z 4.10.2017 č.k. 6Co/59/2017-392 rozhodol tak, že (i) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdzuje a (ii) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s príslušenstvom, v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyne, ako aj v súvisiacom výroku o nároku štátu na náhradu trov konania zrušuje a v tejto časti vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Na pojednávaní 29.1.2018 žalovaný 2/ nárok žalobcu v právoplatne nerozhodnutej časti o zaplatenie 631,46 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z tejto sumy od 5.1.2010 do zaplatenia uznal a žalobca navrhol rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku. Preto súd podľa § 282 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ rozhodol tak, že žalovaný 2/ s tým, že jeho povinnosť zaniká v rozsahu plnenia žalovaného 1/ podľa platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza z 11.11.2010, č.k. 17Ro/209/2010-48, je povinný zaplatiť žalobcovi 631,46 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne z tejto sumy od 5.1.2010 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca bol v časti svojej žaloby proti žalovanému 2/ v rozsahu istiny 16.164,95 eur (približne 98 %) úspešný a neúspešný bol v rozsahu istiny 331,21 eur (približne 2 %). Takýto nepatrný neúspech odôvodňuje to, aby bola žalobcovi a štátu proti žalovanému 2/ priznaná plná náhrada trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Z vykonaného dokazovania, a to výsluchu žalovaného 2/, ním predložených listín však vyplynulo, že žalovaný 2/ je rozvedený; má štyri deti, z ktorých sú dve dospelé a na dve stále prispieva výživným 120 eur mesačne; pravidelne ich navštevuje v mieste ich súčasného, od jeho bydliska vzdialeného mesta; žije v rodinnom dome, ktorý mu nepatrí a náklady na jeho užívanie predstavujú približne 180 eur mesačne; pracuje ako stavebný robotník s príjmom 620 eur mesačne. Z listín zabezpečených súdom, a to z výpisov z registra súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca napriek tomu, že už 17.12.2010 mal proti žalovanému 1/ platobným rozkazom právoplatne priznanú pohľadávku, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní domáha proti žalovanému 2/, návrh na vykonanie exekúcie z tohto platobného rozkazu proti žalovanému 1/ napriek neplneniu jeho povinností nepodal a je zrejmé, že v poradí exekúcii proti žalovanému 1/ ho predbehlo takmer 40 exekúcií iných oprávnených. Proti žalovanému 2/ sa žiadna exekúcia nevedie. Preto súd o náhrade trov konania žalobcu a štátu proti žalovanému 2/ rozhodol podľa § 257 tak, že náhradu trov konania im nepriznal, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v prípade žalovaného 2/ ide o osobu s príjmom na hranici možnosti hradenia základných životných potrieb, ktorá si riadne plní svoje povinnosti a bola len raz postihnutá v trestnom konaní za nedbanlivostný trestný čin, ktorého dôsledkom je povinnosť na náhradu škody vo výške jeho viac ako dvojročného príjmu. Osobitne súd prihliadol na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca si celkom nehospodárne právo, ktoré si uplatňoval proti žalovanému 2/ neuplatnil od roku 2011 voči žalovanému 1/, a to napriek tomu, že mu zhodné právo bolo priznané vykonateľným súdnym rozhodnutím. Takýto neekonomický postup žalobcu pri uplatnení pohľadávky je popri príjmovej a majetkovej situácii žalovaného 2/ dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Preto súd žalobcovi proti žalovanému 2/ a štátu proti žalobcovi a žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku do výroku o náhrade trov konania strán sporu podal včas odvolanie žalobca. Podľa neho argumentácia súdu prvej inštancie pri rozhodnutí o nepriznaní náhrady trov konania žalobcovi proti žalovanému 2/ skutočnosťou, že žalobca mal k dispozícií exekučný titul už v roku 2011 a nepristúpil k výkonu rozhodnutia voči žalovanému 1/ nemá oporu v zákone. V odvolaní žalobcu zo dňa 02.11.2016 voči rozsudku súd prvej inštancie č.k. 17C/199/2010-350 žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho procesného postupu, keď zrušil platobný rozkaz č.k. 17 Ro/209/2010 - 48 zo dňa 11.11.2010 len vo vzťahu k žalovanému 2/. Žalobca mal za to, že v danom prípade mali byť na plnenie zaviazaní obaja žalovaní spoločne a nerozdielne a preto bol žalobca názoru, že mal súd v prípade odporu podaného žalovaným 2/ zrušiť platobný rozkaz ako taký. Vzhľadom na to, že žalobca nemal k dispozícii rozhodnutie o podanom odolaní nebolo možné pristúpiť k výkonu rozhodnutia na základe platobného rozkazu, keďže stále bola možnosť, že platobný rozkaz bude voči žalovanému 1/ zrušený. Žalobca nesúhlasí s výrokom súdu prvej inštancie, ktorým mu nepriznal nárok na náhradu trov konania podľa § 257 CSP. Ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257 neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je

solventná. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 ho zmenil tak, že žalobcovi prizná voči žalovanému 2/ právo na náhradu trov konania resp. v zmysle § 389 ods. 1 ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2/. Podľa neho súd prvej inštancie vo veci rozhodol po posúdení všetkých okolností prípadu, čo bolo aj jeho úlohou. Celá kauza za svoje trvanie viac ako 7 rokov odráža kritizovaný stav súdnictva a je príkladom na zverejnenie v televízii. Každá vo veci zainteresovaná osoba musí vedieť, že vo vzťahu k žalovanému 2/ nemôže celá záležitosť skončiť inak ako osobným bankrotom. Žalovaný 1/, ktorý situáciu zapríčinil tým, že nezaplatil zákonné poistenie a zákazníka oklamal, je pritom bez starostí. Žalovaný 2/ preto navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 vo výroku o náhrade trov konania strán sporu z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania strán sporu podľa § 388 zmeniť tak, že žalobcovi bude priznaný voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnej výške. 5. Podľa§ 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 6. Podľa § 255 ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 7. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 8. V ustanoveniach § 255 je vyjadrená zásada úspechu vo veci, ktorou sa riadi rozhodovanie o náhrade trov konania v sporovom konaní. Táto zásada sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej v spore vznikli a boli účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie jej práva. 9. Odchýlku z uplatnenia uvedenej zásady predstavuje § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu na náhradu trov konania protistrany, resp. proti strane náhradu trov konania proti v spore neúspešnej strane neprizná a to celkom alebo sčasti. Zo znenia uvedeného ustanovenia § 257 je pritom zrejmé, že zákon vyžaduje pre aplikáciu uvedeného zákonného ustanovenia vždy spojenie dvoch podmienok a to: a) dôvody hodné osobitného zreteľa a b) výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové asociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany v konaní. Ustanovenie § 257 však neslúži na zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. 10. Súd prvej inštancie v danej veci napadnutým rozhodnutím žalobcovi, ako v spore prevažne úspešnej strane, náhradu trov konania proti žalovanému 2/ nepriznal, čo odôvodnil pomermi žalovaného 2/ (ide o osobu s príjmom na hranici možnosti hradenia základných životných potrieb, ktorá si riadne plní svoje povinnosti a bola len raz postihnutá v trestnom konaní za nedbanlivostný trestný čin) a prihliadol na skutočnosť, že žalobca napriek tomu, že už 17.12.2010 mal proti žalovanému 1/ platobným rozkazom právoplatne priznanú pohľadávku, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní domáha proti žalovanému 2/, návrh na vykonanie exekúcie z tohto platobného rozkazu proti žalovanému 1/ napriek neplneniu jeho povinností nepodal a tým konal neekonomicky. 11. Odvolací súd preskúmal tieto dôvody a má za to, že tieto dôvody, ktoré uvádza súd prvej inštancie nemožno chápať ako dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti veci, pre ktoré by nemala byť žalobcovi priznaná náhrada trov konania proti žalovanému 2/. Odvolací súd nijako nepopiera preukázané pomery žalovaného 2/. Tieto však samé o sebe nie sú natoľko výnimočné, aby odôvodnili aplikáciu ustanovenia § 257 a niet tu ani žiadnej inej výnimočnej okolnosti, pre ktorú by tieto pomery mali viesť k nepriznaniu náhrady trov konania žalobcovi cestou aplikácie § 257 CSP. Za takúto výnimočnú okolnosť nemožno považovať konanie žalobcu, ktorý od žalovaného 1/ nútene nevymáhal cestou exekúcie žalovanú pohľadávku, napriek tomu, že platobný rozkaz proti žalovanému 1/ bol od roku 2010 právoplatný a vykonateľný, čím podľa súdu prvej inštancie konal neekonomicky.

12. Podľa odvolacieho súdu spôsob akým žalobca nakladá so svojou judikovanou pohľadávkou proti žalovanému 1/ (napríklad, či mu dlh celkom alebo sčasti odpustí, či ho od neho exekučne vymáha, či sa s ním dohodne na splátkach a podobne) nič nemení na tom, či sa rovnakého práva dôvodne v tom istom konaní domáha proti žalovanému 2/ a či mu v prípade úspechu v spore prináleží proti žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na uplatnenie svojho práva. Úvahy súdu prvej inštancie vedú k záveru, že ak sa veriteľ domôže rozhodnutia o svojej pohľadávke proti niektorému zo solidárnych dlžníkov, musí nutne začať s jej núteným vymáhaním, pretože iný postup (napríklad už vyššie uvedené využitie práva na odpustenie dlhu) bude viesť k tomu, že trovy, ktoré bude vynakladať v súvislosti s pokračovaním uplatňovania práva proti ďalšiemu solidárnemu dlžníkovi mu nebudú v prípade úspechu v spore nahradené. Toto odvolací súd odmieta. Konanie, resp. nekonanie žalobcu voči žalovanému 1/ po judikovaní pohľadávky žalobcu nemá žiadny vplyv na nárok v spore úspešného žalobcu na náhradu trov konania proti žalovanému 2/. 13. Keďže sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie na možnosť aplikácie § 257 nestotožnil, bolo dôvodné, aby o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 podľa zásady úspechu v spore. Žalobca bol v spore úspešný pokiaľ ide o nárok na zaplatenie 16.164,95 eur a neúspešný pokiaľ ide o nárok na zaplatenie 331,21 eur. Takýto výsledok sporu z hľadiska pomeru úspechu predstavuje zaokrúhlene 96 % (s ohľadom na celý predmet konania) v prospech žalobcu. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania strán sporu zmenil podľa § 388 tak, že žalobca má voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 96 %, ktorú náhradu trov konania je povinný žalovaný 2/ zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej inštancie. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 2/, ktorú náhradu trov odvolacieho konania je povinný žalovaný 2/ zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej inštancie. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .