Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/29/2018

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej veci žalobcu: KC MULTIPLAST, s.r.o., so sídlom Pri Rajčianke 24, 010 01 Žilina, IČO: 36 009 504, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Alžbetou Skočdopolovou, advokátkou, so sídlom P. T. XX, XXX XX D., proti žalovanému: EURO HOUSING SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Dolný Val 70, 010 01 Žilina, IČO: 36 802 808, zastúpenému zástupcom Karkó s.r.o., so sídlom Sad na Studničkách 1029/32, 010 01 Žilina, IČO: 50 158 121, v konaní o zaplatenie 1.843,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/102/2013-297 zo dňa 13. októbra 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/102/2013-297 zo dňa 13. októbra 2017 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.843,36 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.843,36 Eur od 08.02.2013 do zaplatenia a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. V odôvodnení poukázal na žalobu podanú na okresnom súde dňa 11.02.2013, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal uloženia povinnosti na zaplatenie sumy 1.843,36 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 08.02.2013 do zaplatenia. Nárok žalobca odôvodnil tým, že dodal žalovanému na základe Zmluvy o dielo zo dňa 05.09.2007 a cenovej ponuky zo dňa 28.08.2007 plastové okná, plastové vchodové dvere s príslušenstvom a vykonal ich montáž. Prevzatie plnenia potvrdil žalovaný podpisom na dodacích listoch. Cenu diela žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 20080010 zo dňa 24.01.2008 v celkovej sume 1.110.663 Sk, t. j. 36.867,26 Eur, na ktorú bolo dohodnuté zádržné vo výške 5% v sume 1.843,36 Eur, splatné dňa 07.02.2013. Žalovaný pohľadávku žalobcu v lehote splatnosti neuhradil.

2. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 10Cb 102/2013-92 zo dňa 24.10.2014, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 1.843,36 Eur spolu s úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania. Rozhodnutie založil na zistení, že medzi stranami sporu vznikol obchodný záväzkovo- právny vzťah založený Zmluvou o dielo uzatvorenou v písomnej forme dňa 05.09.2007, v ktorej účastníci dojednali predmet zmluvy a jeho cenu. Žalobca ako zhotoviteľ sa zaviazal vyrobiť a dodať pre žalovaného ako objednávateľa plastové okná a dvere spolu s montážou pre 6 rodinných dvojdomov, pričom zo zmluvy vyplývalo oprávnenie žalovaného ako objednávateľa zadržať z fakturovanej ceny diela 5% titulom zádržného, ktoré podľa zmluvy malo byť vyplatené žalobcovi do 14 dní odo dňa právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na príslušný rodinný dvojdom za predpokladu, že objednávateľ neeviduje žiadnu opodstatnenú reklamáciu voči zhotoviteľovi. Napriek písomnému uzavretiu zmluvy potvrdenému podpisom, namietol žalobca v konaní neplatnosť zmluvného ustanovenia čl. VI bod 4 zmluvy, ktorého písomné znenie nezodpovedá dohode strán. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že obsah žalobcom tvrdenej dohody o zádržnom preukazuje čestné vyhlásenie bývalého zamestnanca žalobcu M. V., ktorý sa v pozícii riaditeľa zúčastnil väčšiny obchodných a technických rokovaní a ktorý potvrdil, že

medzi stranami došlo k dohode o zádržnom vo výške 5% z jednotlivých dodávok na dobu 5 rokov. Obsah tejto dohody korešponduje obsahu listiny s označením „Saldokonto odberateľov", v rámci ktorého evidoval žalobca zádržné z jednotlivých vystavených faktúr s určením lehoty jeho splatnosti, t.j. v posudzovanom prípade 5 rokov od splatnosti faktúr. Obranu žalovaného, ktorej podstata spočívala v námietke premlčania žalovanej pohľadávky, vyhodnotil okresný súd ako nedôvodnú. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Žiline uznesením sp.zn. 14Cob/23/2015 zo dňa 15.07.2015 rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd uviedol, že za situácie posudzovania (ne)platnosti dojednania čl. VI bod 4 Zmluvy o dielo z hľadiska absencie zhody vôle oboch zmluvných strán, ktorú nezhodu mal spôsobiť omyl žalobcu vyvolaný druhou zmluvnou stranou, nebolo dostatočné vypočutie len zástupcu jednej zmluvnej strany, či uspokojenie sa len s čestným vyhlásením svedka V.. Okresný súd napriek čestnému vyhláseniu svedka spolu s bývalým konateľom žalovaného predvolal a z dôvodu ich neúčasti na pojednávaní od vykonania tohto dôkazu upustil, odvolací súd tento postup vyhodnotil ako nedostatočný, keďže po doložení písomnej zmluvy dotvrdzujúcej obranu žalovaného, spočívalo dôkazné bremeno na žalobcovi a pre záver čiastočnej neplatnosti zmluvy absentoval podklad v rovine dostatočne zisteného skutkového stavu. Krajský súd tak rozhodnutie vyhodnotil ako predčasné s tým, že pokiaľ okresný súd vychádzal z čestného vyhlásenia M. V., ktoré má preukazovať obsah žalobcom tvrdenej ústnej dohody o zádržnom, ktorej sa zúčastnil za žalovaného Ing. Viliam Oberhauser, je nevyhnutné vypočutie tohto bývalého konateľa v procesnom postavení svedka. Odvolací súd tiež uložil povinnosť venovať sa aj druhému dôvodu žalobcom tvrdenej absolútnej neplatnosti čl. VI bod 4 zmluvy o dielo, a to rozporu tohto dojednania so zákonom o dani z pridanej hodnoty, zopakovať a doplniť dokazovanie, opätovne vec posúdiť a rozhodnúť. Krajský súd predbežne uviedol, že sa stotožnil s názorom okresného súdu, že predmetom doloženej Zmluvy o dielo zo dňa 05.09.2007 boli vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán vo vzťahu k 6 rodinným dvojdomom v rámci výstavby: „Novostavba rodinné dvojdomy Dunajská Lužná" a nielen prvý dvojdom, ako uvádzal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

3. Okresný súd po doplnení dokazovania o výsluch konateľa žalobcu Jána Marjenku a výsluch bývalých konateľov žalovaného RNDr. Milana Osleja a Ing. Viliama Oberhausera, ďalej o výsluch svedka Ing. M. V., Q. B., čestným vyhlásením Q. F.a a P. S. a oboznámením pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp.zn. 19Rob/484/2012 a po vykonaní dokazovania oboznámením listinných dôkazov mal za medzi stranami nesporné uzavretie Zmluvy o dielo zo dňa 05.09.2007. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok žalobcu vyrobiť a dodať pre žalovaného plastové okná a dvere, vnútorné a vonkajšie parapety spolu s montážami pre 6 rodinných dvojdomov podľa cenovej ponuky. Za nesporný považoval okresný súd aj vznik pohľadávky žalobcu na zaplatenie časti ceny diela vyúčtovanej faktúrou č. 20080010 titulom zádržného vo výške 5% v sume 1.843,36 Eur. Obrana žalovaného spočívala v námietke premlčania s odvolaním sa na obsah čl. VI bod 4 písomne uzavretej zmluvy o dielo, v zmysle ktorého zhotoviteľ je oprávnený za príslušný rodinný dvojdom vystaviť faktúru zníženú o 5% zádržného, ktoré bude zhotoviteľovi vyplatené v lehote do 14 dní odo dňa právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na príslušný rodinný dvojdom za predpokladu, že objednávateľ neeviduje opodstatnenú reklamáciu voči zhotoviteľovi. Žalovaný poukázal aj na ustanovenie čl. IX bod 5 zmluvy, v zmysle ktorého si zmluvné strany túto zmluvu pozorne prečítali a prehlasujú, že jej text im je zrozumiteľný, jeho význam zrejmý a určitý, a že zmluva je prejavom ich slobodnej a vážnej vôle. Žalobca uviedol tvrdenie, že písomne uzavretá zmluva sa týkala len prvého rodinného dvojdomu, pričom podmienky pri realizácii ostatných rodinných dvojdomov sa riadili ústnymi dohodami strán a namietal neplatnosť ustanovenia čl. VI bod 4 zmluvy, ktoré ustanovenie podľa jeho tvrdení nezodpovedalo vopred uzavretej ústnej dohode, odvolávajúc sa na omyl žalobcu, ktorý vyvolal žalovaný pri podpise zmluvy predložením jej textu v inej podobe, než bolo vopred dojednané. Žalobca tiež namietal neplatnosť tohto zmluvného dojednania pre rozpor so zákonom o dani z pridanej hodnoty.

4. Podľa okresného súdu s ohľadom na nespornosť právneho dôvodu pohľadávky a jej výšky bola v konaní sporná splatnosť zádržného vo väzbe na posúdenie dôvodnosti námietky premlčania žalovanej pohľadávky. Okresný súd preto posudzoval platnosť zmluvného ustanovenia čl. VI bod 4 zmluvy s prihliadnutím na námietky žalobcu ohľadom jeho omylu pri podpise zmluvy. Podľa okresného súdu žalobca vykonanými dôkazmi dostatočne preukázal, že medzi stranami sporu došlo v ústnej forme k dohode o splatnosti zádržného vo výške 5% po dobu 5 rokov od splatnosti fakturovanej ceny diela. Toto tvrdenie preukazuje nielen jednoznačná výpoveď konateľa žalobcu ako osoby konajúcej za účastníka zmluvy o dielo Ing. Jána Marjenku, ale tiež výpoveď svedka Ing. M. V., ktorý podrobne popísal pôvodné požiadavky žalovaného na zádržné vo výške 10% a napokon dohodu strán o výške zádržného 5% z ceny

diela so splatnosťou 5 rokov, ku ktorej malo dôjsť v jeho prítomnosti medzi stranami sporu v Dunajskej Lužnej. Bývalý konateľ žalovaného RNDr. Oslej sa k otázke zádržného nevedel vyjadriť a tak výpoveď žalobcu nepotvrdil, ale ani nepoprel. Svedok Ing. Oberhauser sa rovnako ako svedok Oslej k dohode o splatnosti zádržného uzavretej medzi účastníkmi vyjadriť nevedel. Tvrdenia žalobcu podľa okresného súdu potvrdzujú aj nepriame dôkazy, ktoré preukazujú existenciu ústnej dohody o splatnosti zádržného na 5 rokov. Žalobca v konaní predložil saldokonto odberateľov v počte 11 faktúr voči žalovanému, z ktorého vyplýva zádržné vo výške 5% zo všetkých faktúr týkajúcich sa plnenia na zákazku Novostavby rodinných domov Dunajská Lužná, a to so splatnosťou zádržného 5 rokov. Podľa pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp.zn. 19Rob/484/2012 uplatňoval žalobca nároky súdnou cestou a vydaný platobný rozkaz sa stal exekučným titulom, na podklade ktorého je vedená exekúcia voči žalovanému. Na list žalobcu zo dňa 14.11.2012, v ktorom je vyčíslené zádržné zo všetkých žalobcom evidovaných 11 faktúr a špecifikovaná jeho splatnosť, žalovaný nereagoval a správnosť evidencie nenamietal. Svedok Q. F., bývalý zamestnanec žalobcu, v čestnom vyhlásení potvrdil sprostredkovanú vedomosť o zádržnom vo výške 5% so splatnosťou 5 rokov, o čom bol informovaný na poradách žalobcu, avšak pri podpise zmluvy ani pri rokovaní strán prítomný nebol. Okolnosti uzavretia zmluvy potvrdzuje aj obsah ďalších listinných dôkazov, a to návrhy zmlúv o dielo zo dňa 30.08.2007 a zo dňa 03.09.2007, keď pôvodný návrh zmluvy vypracovaný žalobcom predpokladal splatnosť ceny diela so splatnosťou 7 dní, zatiaľ čo v návrhu zo dňa 03.09.2007 je navrhovaná úprava zádržného vo výške 10% viazaného na odstránenie všetkých vád. Je tak zrejmé, že otázka výšky a splatnosti zádržného bola predmetom rokovaní a vzájomných kompromisov zmluvných strán. Podľa nesporného tvrdenia žalobcu každoročne k 31.12. príslušného kalendárneho roka doručoval žalobca žalovanému na odsúhlasenie evidované pohľadávky, ktorých správnosť žalovaný nerozporoval. K výpovedi svedka Ing. V. okresný súd uviedol, že napriek jeho bývalému zamestnaneckému vzťahu k žalobcovi, nevykazovala jeho výpoveď znaky ovplyvnenej výpovede a spôsob, akým svedok odpovedal na otázky, nenasvedčoval tomu, že by svojou výpoveďou stranil niektorej z procesných strán.

5. Okresný súd tak konštatoval, že vykonané dôkazy boli súladné s tvrdeniami žalobcu. Výsluchom svedkov RNDr. Osleja a Ing. Oberhausera nebola preukázaná obrana žalovaného ani tvrdenia žalobcu a týmito výpoveďami tvrdenia procesných strán neboli ani vyvrátené. Vykonané dôkazy s výnimkou písomného vyhotovenia zmluvy o dielo tak okresný súd vyhodnotil ako súladné s tvrdeniami žalobcu, ktoré vedú k záveru o existencii ústnej dohody o splatnosti zádržného dojednaného vo výške 5% na dobu 5 rokov, ktorá sa však nepremietla do vyhotovenia zmluvy. Úroveň kontraktačného procesu ovplyvnila predchádzajúca spolupráca žalobcu s konateľom žalovaného, čo ovplyvnilo aj mieru pozornosti žalobcu pri podpise zmluvy, ktorý napriek prehláseniu, ktoré je jej obsahom, si zmluvu pred podpisom dôsledne neprečítal vychádzajúc z predpokladu, že predkladateľom zmluvy bol žalobca a všetky zmeny, ktoré boli vykonané, boli stranami vopred odsúhlasené. Okresný súd zdôraznil, že v prípade podnikateľov predpokladá zákonná úprava vyššiu mieru profesionality a obozretnosti účastníkov zmluvy pri ich uzatváraní, ktorá pri uzavretí spornej zmluvy v prípade žalobcu nebola dôsledne zachovaná. S prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k omylu na strane žalobcu došlo, a s prihliadnutím na záujem okresného súdu na rešpektovaní a zachovaní základných princípov spravodlivosti a poctivých obchodných vzťahov, bolo namieste priznať žalobcovi právo na uplatnenie tejto námietky. Vada vôle žalobcu ako konajúceho pri uzavretí písomnej zmluvy o dielo, ktorá spočívala v tom, že konateľ žalobcu, ktorý za zhotoviteľa zmluvu podpisoval, mal nesprávnu predstavu o právnom úkone, ktorý uskutočnil, má za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka.

6. K čestnému vyhláseniu P. S., bývalého zamestnanca žalovaného, okresný súd uviedol, že tento pôvodne vyhlásil, že v roku 2009 bol prítomný pri dojednávaní a podpisovaní zmluvy a potvrdil všeobecnú požiadavku žalovaného na dosiahnutie čo najlepšej ceny a zádržného vo výške 10% na dobu 5 rokov od splatnosti faktúr, ktorá sa korigovala na akceptovateľnú dohodu o zádržnom vo výške 5% so splatnosťou 5 rokov. Následne na pojednávaní dňa 13.10.2017 predložil žalovaný súdu doplnenie čestného vyhlásenia P. S., v ktorom tento spochybnil svoje predchádzajúce vyhlásenie odvolávajúc sa na odstup času, v dôsledku čoho nemôže jednoznačne potvrdiť výšku a splatnosť zádržného. Od požiadavky na výsluch tohto svedka žalobca ustúpil, a preto okresný súd obsah čestných vyhlásení P. S. hodnotil v kontexte ostatných vykonaných dôkazov bez významnej právnej relevancie.

7. Podľa okresného súdu z dôkazov ďalej vyplynulo, že na vzniku omylu žalobcu sa podieľal žalovaný, ktorý predložil na podpis zmluvu s iným obsahom, než bol medzi stranami dojednaný. Keďže omyl žalobcu sa týka podstatnej časti právneho úkonu, ktorou je splatnosť ceny diela, ide podľa okresného

súdu o podstatný omyl, ktorý je rozhodujúci pre uskutočnenie právneho úkonu. Pri posudzovaní otázky, či sa jedná o omyl ospravedlniteľný, okresný súd prihliadal nielen na skutočnosti, ktoré predchádzali kontraktačnému procesu, ale tiež na samotný priebeh tohto procesu, keď predkladateľom návrhu zmluvy bol žalobca a následne sa v rámci pripomienkového konania menil obsah dojednania o platobných podmienkach a fakturácii ceny diela. Obsah finálnej dohody však nezodpovedal písomnému vyhotoveniu zmluvy, ktoré predložil žalovaný na podpis v Dunajskej Lužnej, do ktorého žalovaný bez vedomosti žalobcu vniesol ustanovenie o splatnosti zádržného 14 dní viazanej na právoplatnosť kolaudačného rozhodnutia. Úroveň obchodných vzťahov sporových strán, ktorá bola založená na vzájomnej dôvere, priebeh kontraktačného procesu a tiež formálna podobnosť návrhov zmluvy zo dňa 30.08.2007, 03.09.2007 a napokon 05.09.2007, keď ešte dňa 03.09.2007 návrh zmluvy obsahoval požiadavku na zádržné 10% viazanú na odstránenie všetkých aj skrytých vád a napokon obsah zmluvy zo dňa 05.09.2007, ktorý upravuje výšku zádržného na 5% a viaže lehotu jeho splatnosti 14 dní na právoplatnosť kolaudačného rozhodnutia, ovplyvnili podľa okresného súdu mieru pozornosti žalobcu pri podpise zmluvy. Okresný súd povahu vzniknutého omylu žalobcu z hľadiska jeho ospravedlniteľnosti hodnotil vo väzbe na zásady, na ktorých spočíva obchodné právo, ako je zákaz zneužitia práva, zásada poctivého obchodného styku a zásada dobrých mravov. Dobré mravy predstavujú pravidlo, ktoré určuje, ako sa majú subjekty správať, teda predstavujú normu konania a súčasne fungujú ako korektor zmluvnej slobody, v rámci ktorého strany určujú obsah zmluvy. Okresný súd z uvedeného dospel k záveru, že je namieste založiť žalobcovi právo účinne sa dovolať omylu v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka. Okresný súd tak ustanovenie čl. VI bod 4 Zmluvy o dielo zo dňa 05.09.2007 posúdil ako neplatné ustanovenie, ktoré zakladá čiastočnú neplatnosť zmluvy s konštatovaním splnenia podmienok vymedzených ustanovením § 41 Občianskeho zákonníka.

8. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom absolútnej neplatnosti čl. VI bod 4 zmluvy o dielo pre rozpor so zákonom o dani z pridanej hodnoty, konštatoval okresný súd, že právny úkon zákonu odporuje vtedy, ak je v rozpore s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo iných zákonov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie čl. VI bod 4 zmluvy o dielo hodnotil okresný súd ako nejasné vymedzenie podmienky fakturácie ceny diela, keď zmluva predpokladá vystavenie faktúry „zníženej" o 5% zádržného bez toho, aby bližšie objasňovala spôsob účtovania zádržného 5% pri súčasnom určení podmienok jeho vyplatenia. Z dôkazov však vyplynulo, že zmluvné strany podľa tohto ustanovenia nepostupovali, keď účtovali cenu diela v plnej výške s rešpektovaným právom objednávateľa diela zadržať 5% z fakturovanej ceny diela. Namietanú neplatnosť tohto ustanovenia pre rozpor so zákonom o dani z pridanej hodnoty vyhodnotil okresný súd ako námietku irelevantnú v pomeroch prejednávanej veci, keďže v konaní bola preukázaná iná skutočnosť spôsobujúca neplatnosť právneho úkonu podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Podľa okresného súdu sa jedná o námietku nevýznamnú aj z dôvodu, že spôsob fakturácie nemá dopad k základnej spornej skutočnosti, a to splatnosti zádržného, keďže žalobcom namietaná neplatnosť dohody sa týka spôsobu fakturácie ceny diela, nie však otázky jeho splatnosti. Podľa obsahu písomnej zmluvy pritom strany ani nepostupovali, keďže faktúry boli vystavené na celú príslušnú sumu ceny diela vrátane zádržného a boli platené žalovaným vo výške 95% bez ohľadu na dojednanie, ktoré je obsahom písomného vyhotovenia zmluvy.

9. Okresný súd tak dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal dôvodnosť uplatneného nároku, keď medzi stranami došlo k dohode o výške zádržného a jeho splatnosti, ktorá nezodpovedá písomnému vyhotoveniu zmluvy o dielo, v dôsledku čoho okresný súd vyhodnotil ustanovenie čl. VI bod 4 tejto zmluvy ako ustanovenie neplatné pre omyl, a to podľa § 49a Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 41 Občianskeho zákonníka. Napriek neplatnému ustanoveniu zmluvy o dielo vznikla medzi stranami preukázateľne dohoda o výške zádržného 5% so splatnosťou 5 rokov od splatnosti faktúry, vo väzbe na čo okresný súd vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený z faktúry č. 20080010 zo dňa 24.01.2008 v sume 1.843,36 Eur ako dôvodný, ktorého splatnosť nastala uplynutím 5 rokov od splatnosti faktúry, t.j. 07.02.2013. Keďže žalobca nárok na súde uplatnil dňa 11.02.2013, konštatoval okresný súd, že nárok bol uplatnený žalobcom pred uplynutím 4-ročnej premlčacej doby, teda včas a námietka žalovaného je nedôvodná. Žalobcom označené ďalšie dôkazy vo vzťahu k vedeniu účtovníctva a evidencii záväzkov a k otázke evidencie reklamácií vád diela vyhodnotil okresný súd s ohľadom na zistené skutočnosti ako právne nevýznamné, keďže v konaní nebola tvrdená žiadna reklamácia vád diela, pričom procesná obrana žalovaného a námietka premlčania pohľadávky je žalovaným dotvrdzovaná bez ďalšieho obsahom písomne uzavretej zmluvy a právoplatným kolaudačným rozhodnutím na predmetné dielo.

10. Okresný súd s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný nesplnil svoj peňažný záväzok v lehote splatnosti, uviedol, že žalovaný sa dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty splatnosti zádržného, t.j. odo dňa 08.02.2013, dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto žalobcovi vzniklo tiež právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške 8,75% ročne od 08.02.2013 do zaplatenia. O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal, že okresný súd vychádzal pri konštatovaní relatívnej neplatnosti zmluvného dojednania o zádržnom výlučne z ničím nepreukázaných tvrdení konateľa žalobcu a jeho bývalých zamestnancov o údajnej ústnej dohode, ktorá nebola premietnutá do písomnej zmluvy. Takéto konštatovanie nemôže vzhľadom na dôkaznú situáciu obstáť. Pre spochybnenie platnosti zmluvného dojednania verifikovaného podpismi zmluvných strán nemôže postačovať, ak jedna zo zmluvných strán začne po viac ako piatich rokoch od podpisu zmluvy produkovať tvrdenia o údajnej ústnej dohode, ktorá so zmluvou nekorešponduje. V opačnom prípade by písomná forma právnych úkonov prakticky stratila význam, a to najmä v obchodnoprávnych vzťahoch. Všetky dohody medzi účastníkmi týkajúce sa predmetného diela boli pritom vykonávané písomne, a to v cenovej ponuke a zmluve od dielo. Aj samotný žalobca pôvodne v žalobe uplatňoval nárok na základe Zmluvy o dielo zo dňa 05.09.2017 a cenovej ponuky zo dňa 28.08.2007, pričom platnosť ustanovenia čl. VI bod 4 zmluvy začal namietať až v priebehu súdneho konania. Podľa žalovaného je pozoruhodné, že v žalobe, ktorá bola podaná po viac ako piatich rokoch od podpisu zmluvy, sa žalobca ani len nezmienil o nejakej ústnej dohode, či neplatnosti predmetného zmluvného ustanovenia a pri uplatnenom nároku na písomnú zmluvu priamo odkazoval. Podľa žalovaného tak žalobca jednoducho opomenul uplatniť svoj nárok pred uplynutím premlčacej doby a následne bol nútený produkovať účelové tvrdenia o odlišnej splatnosti zádržného.

12. Podľa žalovaného neobstojí ani konštatovanie okresného súdu uvedené v bode 30 napádaného rozsudku, že pre určenie neplatnosti dotknutého ustanovenia zmluvy je postačujúca jednoznačná výpoveď konateľa žalobcu a jeho bývalých zamestnancov, ktorí, ako vyplýva z ich výpovede, ani neboli pri podpise zmluvy prítomní. Žalovaný v tomto smere poukázal na výpoveď samotného konateľa žalobcu učinenú na pojednávaní dňa 06.10.2015, kde tento uviedol: „Nevylučujem, že navrhovateľ bol predkladateľom návrhu zmluvy o dielo, ktorú následne po preštudovaní a prečítaní vedúcim pracovníkom navrhovateľa som ako konateľ spoločnosti podpísal." Žalovanému nie je zrejmé, ako mohol okresný súd konštatovať relatívnu neplatnosť predmetného ustanovenia zmluvy, keď táto bola pred jej podpísaním preštudovaná vedúcim zamestnancom žalobcu a na preštudovanie ju mal k dispozícii aj konateľ žalobcu a až následne došlo k jej podpisu. Postup pri podpise zmluvy bol celkom štandardný a nie je možné označiť ho za postup, ktorým by chcel žalovaný vyvolať u žalobcu omyl. Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka umožňuje určiť relatívnu neplatnosť právneho úkonu len v prípade kumulatívneho splnenia podmienok: a) ten, kto je takýmto úkonom dotknutý, sa musí neplatnosti dovolať, b) konajúca osoba urobila právny úkon v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, c) osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Pokiaľ bola predmetná zmluva pred jej podpisom preštudovaná vedúcim zamestnancom žalobcu a bola poskytnutá na preštudovanie aj konateľovi žalobcu, ktorý bol pri jej podpise povinný podľa § 135a Obchodného zákonníka postupovať s odbornou starostlivosťou, nemožno hovoriť o omyle žalobcu a už vôbec nie o omyle, ktorý mal vyvolať žalovaný. Ak by bolo predmetné ustanovenie v rozpore so vzájomnou dohodou a toto by si skutočne konateľ žalobcu nevšimol, po podpise zmluvy by žalobca túto zmluvnú „vadu" oznámil žalovanému, resp. by ho vyzýval na uzatvorenie dodatku k zmluve. K takémuto správaniu žalobcu však nikdy nedošlo. Žalobca v žalobe odvodzoval svoj nárok od písomnej zmluvy o dielo, ktorú žiadnym spôsobom nespochybnil, a jeho následná argumentácia o údajnej ústnej dohode sa javí ako neuveriteľná, pretože by to znamenalo, že konateľ žalobcu si predmetnú zmluvu prvýkrát prečítal až po podaní žaloby, rovnako ako jeho právny zástupca, čo bolo po viac ako piatich rokoch od jej podpisu.

13. Podľa žalovaného tak okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, nakoľko ustanovenie čl. VI bod 4 zmluvy bolo dohodnuté medzi zmluvnými stranami platne a žalovaný trvá na tom, že uplatnený nárok je v celom rozsahu premlčaný, pretože s poukazom na kolaudačné rozhodnutie Obce Dunajská Lužná uplynula premlčacia doba tohto nároku dňa 05.02.2013,

pričom žaloba bola doručená okresnému súdu až dňa 11.02.2013. Žalovaný preto žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť.

14. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného cestou právnej zástupkyne uviedol, že žalobca v konaní preukázal, že medzi stranami sporu došlo k ústnej dohode o splatnosti zádržného vo výške 5% po dobu 5 rokov od splatnosti fakturovanej časti ceny diela. Žalobca v tomto smere poukázal na jednoznačnú výpoveď konateľa žalobcu Ing. Marjenku a výpoveď svedka Ing. V. v kontexte s ďalšími žalobcom predloženými listinnými dôkazmi. Svedkovia RNDr. Oslej a Ing. Oberhauser sa k dohode o splatnosti zádržného nevedeli vyjadriť, avšak tvrdenia žalobcu nepopreli. Zo saldokonta odberateľov vyplýva, že zádržné bolo v účtovníctve žalobcu vedené so splatnosťou 5 rokov. Vo väzbe na takto dojednanú splatnosť zádržného uplatňoval žalobca nároky aj v konaní pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 19Rob/484/2012, kde vydaný platobný rozkaz sa stal exekučným titulom. Na výzvy žalobcu na každoročné odsúhlasovanie evidovaných pohľadávok žalovaný nereagoval a správnosť evidencie žalobcu nerozporoval. Dohodu o splatnosti v čestnom vyhlásení potvrdil aj P. S., ktorý v doplnenom čestnom vyhlásení svoje vyjadrenia spochybnil s ohľadom na odstup času. Vykonanými dôkazmi tak tvrdenia žalobcu neboli popreté a skutočný obsah zmluvy bol taký, že splatnosť zádržného je 5% z fakturovanej časti diela po dobu 5 rokov od splatnosti. Konateľ žalobcu, ktorý zmluvu podpisoval, tak mal nesprávnu predstavu o právnom úkone, ktorý uskutočnil. Na vzniku tohto omylu žalobcu sa podieľal žalovaný, ktorý predložil na podpis zmluvu s iným obsahom než bol medzi stranami vopred dojednaný. Z dokazovania tak vyplýva záver, že na strane žalobcu vznikol ospravedlniteľný omyl. Predmetné ustanovenie zmluvy o dielo je tak neplatné ustanovenie, ktoré zakladá čiastočnú neplatnosť zmluvy.

15. Podľa žalobcu tak žalovaný námietku premlčania nepreukázal, táto je v rozpore s dobrými mravmi a jej účelom je poškodiť žalobcu, keďže žalovaný má od roku 2009 tržby 0, má daňový nedoplatok a konateľ žalovaného je evidovaný ako tzv. biely kôň. Spôsob splatnosti zádržného sa spravoval ústnou dohodou, ustanovenie čl. VI bod 4 zmluvy o dielo je neplatné a nepredstavuje štandardné dojednanie podnikateľských subjektov o zádržnom. Žalobca nemohol mať vedomosť o tom, či objednávateľ eviduje alebo neeviduje oprávnenú reklamáciu, ani o tom, či a kedy bude kolaudácia, pretože bol len jedným zo subdodávateľov. Toto ustanovenie tak nezodpovedá vôli žalobcu, ktorý bol uvedený do omylu. Žalobca uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému peňažnému nároku a k vyvráteniu obrany žalovaného. Predmetné zmluvné ustanovenie je rovnako neplatné aj pre rozpor so zákonom o dani z pridanej hodnoty. Námietka premlčania žalovanej pohľadávky je preto nedôvodná a žalobca žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť.

16. V reakcii na písomné vyjadrenie žalobcu žalovaný cestou právneho zástupcu v celom rozsahu odkázal na svoje podrobne zdôvodnené odvolanie. Podľa žalovaného z dokazovania nevyplýva, že by žalovaný pri podpise zmluvy uviedol žalobcu do omylu. Žalovaný nerozumie tomu, ako mohol žalobcu uviesť do omylu, keď zmluva bola pred jej podpísaním preštudovaná vedúcim zamestnancom žalobcu. Na preštudovanie ju mal aj samotný konateľ žalobcu a až následne došlo k jej podpisu. K tvrdeniam žalobcu, že RNDr. Oslej a Ing. Oberhauser nespochybnili tvrdenia o údajnej ústnej dohode, čoho následkom má byť nespornosť tohto tvrdenia podľa § 151 ods. 1 CSP, žalovaný zdôraznil, že títo svedkovia uviedli, že vzhľadom na odstup času sa na vec nepamätajú, čo je s ohľadom na rok podpisu zmluvy 2007 celkom pochopiteľné, na rozdiel od zamestnancov a ďalších svedkov žalobcu, ktorí si aj po viac ako 8 rokoch záhadne celkom presne pamätali na splatnosť a výšku zádržného, aj keď nikto z nich nebol pri podpise zmluvy. RNDr. Oslej a Ing. Oberhauser pritom nie sú stranami sporu a aplikácia ustanovenia § 151 ods. 1 neprichádza do úvahy z dôvodu úpravy v § 470 ods. 2 CSP. Nie je pravdou, že by žalovaný nepreukázal premlčanie uplatneného nároku, nakoľko v konaní predložil kolaudačné rozhodnutie, od ktorého sa odvíja plynutie premlčacej doby.

17. Žalobca cestou právnej zástupkyne v reakcii na stanovisko žalovaného zotrval na tvrdení, že žalovaný žalobcu pri podpise zmluvy uviedol do omylu. Vypočutí svedkovia tvrdenia žalobcu nepopreli. Žalobca poukázal na skutočnosť, že účastníkom konania na strane žalovaného je spoločnosť, ktorej konateľom je biely kôň, žalovaný nepredložil dôkazy z účtovníctva, ktorými by vyvrátil zúčtovanie zádržného v jeho spoločnosti, a vo vzťahu k svedkovi S. táto spoločnosť použila neštandardný postup. Žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 542/2013, podľa ktorého je vec potrebné posúdiť aj z hľadiska toho, že súd je viazaný ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že žalobca nenamietal rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Podľa ústavného súdu nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania mohlo byť považované za konanie, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi, pričom o takýto prípad môže ísť iba výnimočne a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania. O taký prípad môže ísť vtedy, ak druhý účastník márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a za tejto situácie by priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Takúto námietku by mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní bez ohľadu na to, že žalobca takýto rozpor výslovne nenamietal.

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 379 písm. a), § 380 ods. 1 a rozsudok okresného súdu zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) a podľa ust. § 391 ods. 1 vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3:0.

19. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

20. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

21. Žalovaný v podanom odvolaní vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a jeho nesprávne skutkové zistenia. Skutkové zistenia v prejednávanej veci, z ktorých súd vychádza a na ktoré aplikuje konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje, sú výsledkom dokazovania ako procesného postupu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní. Ohľadom právneho posúdenia veci krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Po oboznámení sa so spisovým materiálom konštatuje krajský súd, že predmetom konania je žalobcom uplatnený peňažný nárok z titulu zaplatenia zádržného v sume 1.843.36 Eur s príslušenstvom v zmysle vystavenej faktúry žalobcu č. 20080010 so splatnosťou dňa 07.02.2008. Táto faktúra bola vystavená na celkovú sumu 1.110.663,- Sk (36.867,26 Eur), z ktorej sumy uhradil žalovaný žalobcovi 95% ceny diela a dojednané zádržné v sume 5%, zodpovedajúce čiastke 1.843,36 Eur, neuhradil. V konaní medzi stranami bola sporná otázka premlčania uplatneného nároku žalobcu v kontexte s otázkou splatnosti zádržného, ktorá na posúdenie premlčania uplatneného nároku mala bezprostredný a priamy dopad. Žalovaný sa v konaní bránil práve námietkou premlčania s odkazom na písomne vyhotovenú zmluvu o dielo, podľa ktorej 5% zádržného má byť zhotoviteľovi vyplatené v lehote do 14 dní odo dňa právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na príslušný rodinný dvojdom. Žalobca túto námietku žalovaného popieral s tým, že medzi stranami došlo k inej dohode o splatnosti zádržného, a to 5 rokov od splatnosti faktúry, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému cenu diela. Okresný súd vo vzťahu k spornej otázke medzi stranami dojednanej lehoty splatnosti zádržného vyhodnotil dotknuté ustanovenie čl. VI bod 4 zmluvy o dielo ako ustanovenie neplatné pre omyl podľa § 49a Občianskeho zákonníka a vychádzal z ústnej dohody o výške zádržného 5% so splatnosťou 5 rokov od splatnosti faktúry so záverom, že nárok bol na súde žalobcom uplatnený pred uplynutím 4-ročnej premlčacej doby, teda včas, a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Žalovaný tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní namietal, že otázku splatnosti zádržného je potrebné posudzovať podľa písomne uzatvorenej zmluvy o dielo s tým, že neboli preukázané okolnosti pre záver okresného súdu o konštatovaní relatívnej neplatnosti predmetného ustanovenia zmluvy o dielo.

23. Krajský súd vo vzťahu k prejednávanej veci považuje za potrebné poukázať na svoje uznesenie č.k. 14Cob/23/2015-121 zo dňa 15.07.2015, ktorým bol v tejto právnej veci zrušený rozsudok Okresného

súdu Žilina č.k. 10Cb 102/2013-92 zo dňa 24.10.2014. V odôvodnení tohto uznesenia konštatoval krajský súd, že pri posudzovaní otázky omylu žalobcu vyvolaného druhou zmluvnou stranou bolo potrebné okresným súdom vykonať dokazovanie najmä vypočutím svedkov M. V. a Ing. Viliama Oberhausera, CSc. Okresný súd následne na nariadených pojednávaniach dokazovanie v naznačenom smere doplnil. Krajský súd po oboznámení sa s výsluchmi svedkov RNDr. Milana Osleja (č.l. 148), Ing. Viliama Oberhausera, CSc. (č.l. 181), Ing. M. V. (č.l. 183), Q. F. (č.l. 184) a svedka Q. B. (č.l. 185) konštatuje, že vykonaním v tomto rozsahu doplneného dokazovania okresným súdom nie je možné konštatovať preukázanie tvrdení žalobcu o ústnej dohode sporových strán o výške zádržného 5% so splatnosťou 5 rokov. Svedok RNDr. Milan Oslej ako bývalý spoločník a konateľ žalovaného a rovnako svedok Ing. Viliam Oberhauser, CSc. ako bývalý konateľ žalovaného sa k otázke dohody o zádržnom vyjadriť nevedeli. Svedok Ing. M. V. ako bývalý zamestnanec žalobcu uviedol, že pri rokovaniach sa riešilo zádržné v rozsahu 5%, 10%, pričom sa hovorilo aj o splatnosti zádržného v lehote 5 rokov. Svedok Q. F. ako bývalý zamestnanec žalobcu uviedol, že o výške zádržného 5% na obdobie 5 rokov mal informácie od konateľa žalobcu na poradách. Okresný súd pri vyhodnotení týchto dôkazov vecne správne konštatoval, že tvrdenia žalobcu neboli preukázané a zároveň týmito dôkazmi tvrdenia procesných strán neboli ani vyvrátené. Krajský súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o existencii ústnej dohody o splatnosti zádržného dojednaného vo výške 5% na dobu 5 rokov. V konaní existenciu takejto dohody tvrdil žalobca, pričom ako bolo konštatované, existencia tejto dohody nebola potvrdená ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi. Na druhej strane bola v konaní predložená Zmluva o dielo zo dňa 05.09.2007, vyhotovená v písomnej forme, ktorá otázku splatnosti zádržného upravovala odlišným spôsobom. Za situácie, kedy žiadna z osôb v rozhodnom čase konajúcich za stranu žalovaného existenciu ústnej dohody o splatnosti zádržného vo výške 5% v lehote 5 rokov od vystavenia faktúry nepotvrdila, nie je možné bez ďalšieho konštatovať existenciu takejto dohody, ak v zmluve o dielo uzatvorenej v písomnej forme, podpísanej osobami oprávnenými konať tak za žalobcu ako aj za žalovaného, bola otázka splatnosti dojednaná odlišným spôsobom.

24. Podľa názoru krajského súdu je však v konaní predovšetkým potrebné zodpovedať otázku, či na strane žalobcu možno konštatovať vadu vôle žalobcu konajúceho pri uzavretí Zmluvy od dielo zo dňa 05.09.2007, ktorá mala spočívať v tom, že konateľ žalobcu, ktorý túto zmluvu podpisoval, mal pre omyl nesprávnu predstavu o právnom úkone, ktorý uskutočnil, s následkom neplatnosti tohto právneho úkonu v zmysle ust. § 49a Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie stanovuje viaceré podmienky nevyhnutné na to, aby sa jednalo o omyl právne významný. Podľa tohto ustanovenia je právne významným taký omyl, keď konajúca osoba právny úkon urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre právny úkon rozhodujúca (podstatný omyl) a bez nej by k právnemu úkonu nedošlo, pričom súčasne osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela v dobe právneho úkonu aspoň vedieť. V prejednávanom prípade sa má jednať o omyl, ktorý sa týka podstatnej časti právneho úkonu, ktorou je splatnosť časti ceny diela (zádržného). Vo všeobecnosti omyl v predmete právneho úkonu znamená, že konajúca osoba by so zreteľom na povahu právneho úkonu takýto právny úkon neurobila, keby o omyle vedela. Takýto omyl môže mať za následok neplatnosť právneho úkonu len v prípade, ak ide o tzv. omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným omylom je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že konajúca (mýliaca sa osoba) postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, to znamená, že vyvinula obvyklú starostlivosť, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby sa takému omylu vyhol.

25. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade žalobcom namietaného omylu sa jedná o omyl ospravedlniteľný. Okresný súd pritom argumentoval kontraktačným procesom, ktorý predchádzal uzatvoreniu písomnej zmluvy o dielo, kde predkladateľom návrhu zmluvy bol samotný žalobca a následne v rámci pripomienkového konania sa obsah zmluvného ustanovenia ohľadom platobných podmienok a fakturácie menil s tým, že obsah finálnej dohody nezodpovedal písomnému vyhotoveniu zmluvy, ktoré žalovaný žalobcovi predložil na podpis a do ktorého vniesol ustanovenie o splatnosti zádržného 14 dní viazanej na právoplatnosť kolaudačného rozhodnutia. Okresný súd ďalej zohľadnil, že vzťahy medzi sporovými stranami boli založené na vzájomnej dôvere a prihliadol tiež na formálnu podobnosť vypracovaných návrhov zmluvy o dielo a na zásady obchodného práva, medzi ktoré patrí zákaz zneužitia práva, zásada poctivého obchodného styku, či zásada dobrých mravov. S takýmto právnym posúdením ospravedlniteľnosti dotknutého omylu na strane žalobcu sa však odvolací súd nestotožnil. Odvolací súd má za to, že ust. § 49a Občianskeho zákonníka nie je možné vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti podľa okolností konkrétneho prípadu sama si zabezpečiť zodpovedajúcu mieru objektívnych informácií o okolnostiach,

resp. skutočnostiach, ktoré má za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. V prejednávanom prípade sa to týka predovšetkým zabezpečenia si zodpovedajúcej miery objektívnych informácii o obsahu písomne vyhotoveného právneho úkonu zmluvy o dielo vrátane všetkých v tomto písomnom vyhotovení obsiahnutých zmluvných podmienok. Zanedbanie požiadavky okolnostiam primeranej starostlivosti konajúcej osoby zabezpečiť si zodpovedajúce objektívne informácie potrebné pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré sú pre ňu z hľadiska uvažovaného právneho úkonu významné, resp. rozhodné, je spôsobilé spochybniť možnosť účinne sa v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka dovolať týmto konaním ovplyvneného omylu. O ospravedlniteľný omyl vo všeobecnosti nemôže ísť v prípade, ak sa jedná o omyl konajúcej osoby, ktorý bol zavinený jej nedbanlivosťou pri využití možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľnom omyle tak nie je možné hovoriť vtedy, ak konajúca osoba (neskôr sa dovolávajúca omylu) mala možnosť sa takému omylu vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri oboznámení sa so skutočnosťami rozhodujúcimi pre uskutočnenie právneho úkonu. Nie je možné dovolávať sa neplatnosti pre omyl, ak dovolávajúca sa osoba nevyužila objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o skutočnom stave veci a nechala sa prípadne mylne ovplyvniť inými úvahami o predmete zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľný omyl môže ísť výlučne v prípade, ak mýliaca sa konajúca osoba nemohla rozpoznať skutočný stav veci, teda zistiť existenciu omylu ani po tom, čo by vyvinula obvyklú mieru starostlivosti, ktorú možno od nej požadovať. Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka nezbavuje osobu, ktorá sa omylu dovoláva, povinnosti zabezpečiť si objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce, a to dokonca aj v prípadoch, ak by sa jednalo o skutočnosti odborného charakteru, ohľadom ktorých konajúca osoba nemá potrebné odborné znalosti. Krajský súd sa stotožňuje s rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo/1251/2002, v zmysle ktorého o ospravedlniteľný omyl ...„nepochybne nejde, ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou pri využití možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľný omyl nejde, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, teda ak mala možnosť sa takémuto omylu vyhnúť". O ospravedlniteľný omyl sa nebude jednať ani vtedy, ak osoba dovolávajúca sa omylu mala možnosť vyhnúť sa omylu vlastnou starostlivosťou pri oboznámení sa s rozhodujúcimi skutočnosťami.

26. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že konateľ žalobcu predmetnú zmluvu o dielo podpísal, a to po preštudovaní a prečítaní vedúcim pracovníkom žalobcu (vyjadrenie konateľa žalobcu na pojednávaní pred okresným súdom dňa 06.10.2015, zápisnica o pojednávaní založená na č.l. 145

- 151 spisu). Podľa čl. IX bod 5 dotknutej Zmluvy o dielo zo dňa 05.09.2007 (č.l. 59 - 61 spisu) pritom konateľ žalobcu potvrdil, že zmluvu si pozorne prečítal a prehlásil, že text je zrozumiteľný, jeho význam zrejmý a určitý a že táto zmluva je prejavom slobodnej a vážnej vôle zmluvných strán, nebola uzavretá pod nátlakom ani za nevýhodných podmienok, čo potvrdzuje vlastnoručným podpisom. Konateľ žalobcu tak mal nepochybne možnosť pred tým, ako zmluvu podpísal, oboznámiť sa s jej zmluvnými ustanoveniami, vrátane sporného ustanovenia čl. VI bod 4 tejto zmluvy, pričom podpisom tejto zmluvy výslovne potvrdil, že zmluvu prečítal a že zmluva je prejavom slobodnej a vážnej vôle žalobcu. Krajský súd v tomto smere považuje za potrebné poukázať na všeobecnú úpravu povinnosti konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý je v zmysle ust. § 135a Obchodného zákonníka povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Vo vzťahu ku konaniu štatutárneho orgánu žalobcu je tak zákonom vyžadovaná vyššia miera starostlivosti, a to vo forme odbornej starostlivosti, ktorá od konateľa pri výkone jeho funkcie vyžaduje konanie s potrebnými znalosťami s využitím dostupných skutkových aj právnych informačných zdrojov s následným starostlivým zvážením následkov jeho konania. S prihliadnutím na uvedené sa tak na strane konateľa žalobcu nemôže brať za relevantné, že sa uspokojil s informáciami, ktoré nadobudol v priebehu kontraktačného procesu a na základe ktorých podľa svojho vlastného vyjadrenia predpokladal, že písomne vyhotovená zmluva o dielo, ktorú následne podpísal, obsahuje takú úpravu zádržného, akú v rámci tohto kontraktačného procesu požadoval žalobca. Z konania konateľa žalobcu nevyplýva, že by postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú je možné v takomto prípade požadovať, aby sa omylu pri uzatváraní zmluvy so žalovaným vyhol. Z vykonaného dokazovania neplynie, že by existovala akákoľvek okolnosť, ktorá by konateľovi žalobcu bránila, aby ešte pred podpisom dotknutej zmluvy o dielo sa s textom návrhu tejto zmluvy riadne oboznámil a zistil prípadné nezrovnalosti, ktoré požiadavkám žalobcu na splatnosť ceny diela vrátane otázky zádržného nezodpovedajú. Žalobca mal možnosť s predmetnou zmluvou o dielo, s jej návrhom sa ešte pred podpisom riadne oboznámiť a ak túto možnosť nevyužil a napriek tomu zmluvu podpísal, tak podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné dospieť k záveru, že

by sa v danom prípade malo na strane žalobcu jednať o omyl ospravedlniteľný. Zároveň neobstojí ani záver, že by sa v danom prípade jednalo o omyl vyvolaný žalovaným, a to práve z dôvodu, že žalobca mal dotknutý návrh zmluvy možnosť preštudovať, a to nielen konateľom žalobcu, ale ako vyplýva z vyjadrenia konateľa, aj ďalším vedúcim pracovníkom žalobcu. Ak návrh zmluvy ešte pred jej podpisom bol žalovaným žalobcovi odovzdaný a žalobcovi bolo umožnené s týmto návrhom sa riadne oboznámiť, tak nie je možné konštatovať, že by žalovaný konal so zámerom uviesť žalobcu do omylu alebo tento omyl úmyselne vyvolať.

27. Na základe uvedených zhodnotení krajský súd uzaviera, že sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil ustanovenie čl. VI bod 4 zmluvy o dielo ako ustanovenie neplatné pre omyl podľa § 49a Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Na tomto závere nič nemôžu meniť ani ďalšie námietky žalobcu týkajúce sa obvyklých dohôd o zádržnom, či námietky týkajúce sa saldokonta odberateľov, voči ktorému žalovaný nenamietal, ani odkaz na pripojený spis Okresného súdu Žilina sp. zn. 19Rob/484/2012, kde bola žalobcovi priznaná obdobná pohľadávka, či tvrdenie, že žalovaný nenamietal žalobcom evidované pohľadávky, ktorých odsúhlasenie žalobca žalovanému každoročne k 31.12. príslušného kalendárneho roka zasielal. V prípade týchto námietok sa jedná o námietky s odkazom na jednostranné úkony žalobcu týkajúce sa evidovania jeho pohľadávok voči žalovanému, či skutočnosť, že v obdobnom konaní sa žalovaný voči uplatnenému nároku nebránil. Tieto námietky však bez ďalšieho nemôžu viesť k záveru o neplatnosti zmluvného dojednania v čl. VI bod 4 zmluvy o dielo, a teda ani k záveru o dôvodnosti tvrdenia žalobcu vo vzťahu k splatnosti dojednaného zádržného vo výške 5%. Túto, v konaní relevantnú otázku, je potrebné posudzovať s prihliadnutím na vyššie uvedený záver odvolacieho súdu o nepreukázaní námietok žalobcu ohľadom neplatnosti dotknutého zmluvného dojednania, na ktorý záver okolnosti, ktoré nastali po podpise predmetnej zmluvy, nemôžu mať žiaden dopad. Ak žalobca poukazoval na jednotlivé návrhy zmluvy o dielo, tak tieto podľa názoru odvolacieho súdu potvrdzujú len skutočnosť, že o sporných otázkach, vrátane otázky zádržného, sa medzi sporovými stranami viedli rokovania, ktoré sa prejavovali práve v týchto návrhoch znenia zmluvy o dielo, avšak tieto okolnosti nemôžu viesť k záveru o spochybnení zmluvy o dielo, ktorá ako perfektný právny úkon bola medzi sporovými stranami uzavretá podpismi ich konateľov. V rámci kontraktačného procesu je bežné, že sa vyhotovujú viaceré návrhy, kde účastníci tohto procesu navrhujú také znenie zmluvných ustanovení, ktoré zodpovedá ich predstavám o usporiadaní právneho vzťahu. Pre posúdenie vzniknutých právnych vzťahov však môže byť relevantné výlučne to vyhotovenie, ktoré ako finálny návrh bolo obidvomi zmluvnými stranami akceptované a ktoré sa tak stalo základom pre ich právny vzťah. Krajský súd v tomto smere prízvukuje zásadu záväznosti zmlúv (pacta sunt servanda), v zmysle ktorej je platná zmluva rovnako a bezpodmienečne záväzná pre obe strany a túto záväznosť môže stratiť len spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy alebo zo zákona. Dotknutá zásada je jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z čl. II ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a je považovaná za najvyššiu prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodzované všetko právo. Krajský súd tiež považuje za potrebné zvýrazniť, že ingerencia všeobecného súdu do zmluvnej voľnosti účastníkov je namieste len vo výnimočných, odôvodnených prípadoch tak, aby nedošlo k narušeniu základných právnych princípov, predovšetkým princípu právnej istoty a zásady dodržiavania zmluvných záväzkov.

28. Krajský súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k námietke žalobcu o neplatnosti ustanovenia čl. VI bod 4 zmluvy o dielo z dôvodu tvrdeného rozporu so zákonom o dani z pridanej hodnoty. Túto námietku žalobca bližšie špecifikoval v podaní datovanom dňa 28.02.2017 (č.l. 239 - 249), kde namietal dohodnutý spôsob fakturácie: „vystaviť faktúru zníženú o 5% zádržného" z dôvodu rozporu s ust. § 8, § 19 a § 22 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Krajský súd vo vzťahu k tejto námietke v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že táto námietka nie je v konaní relevantná, a to s ohľadom na základnú spornú skutočnosť, ktorou je otázka splatnosti zádržného. Otázka, akým spôsobom mala byť vystavená faktúra („znížená o 5% zádržného") a prípadný rozpor takéhoto spôsobu vystavenia faktúry so zákonnými ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty, nemá dopad na v konaní výlučne relevantnú otázku, ktorou je splatnosť zádržného, ktoré podľa dotknutého čl. VI bod 4 zmluvy o dielo malo byť zhotoviteľovi vyplatené v lehote 14 dní od právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na príslušný rodinný dvojdom. Žalobcom namietaná neplatnosť tohto zmluvného ustanovenia z dôvodu rozporu so zákonom o dani z pridanej hodnoty tak nedopadá na relevantnú otázku splatnosti zádržného, ale na otázku vystavenia faktúry ohľadom ceny diela. V konaní pritom bolo nesporné, že účastníci zmluvného vzťahu sa v tejto časti predmetným zmluvným dojednaním neriadili, keď faktúra za cenu diela bola vystavená žalobcom v plnej výške (č.l. 6 - 7 spisu) s tým, že predmetom konania je zaplatenie zádržného vo výške 5% z tejto ceny. Ak by tak aj predmetné ustanovenie čl. VI bod 4 zmluvy o dielo v časti spôsobu

fakturácie s vystavením faktúry zníženej o 5% zádržného bolo v rozpore so zákonom o dani z pridanej hodnoty, nemala by táto skutočnosť žiaden dopad na v konaní výlučne relevantnú otázku posúdenia splatnosti zádržného a tým aj posúdenia námietky premlčania uplatnenej žalovaným.

29. V súlade s uznesením Ústavného súdu SR IV. ÚS 543/2013-18 zo dňa 23.09.2013, na ktoré uznesenie poukázal žalobca cestou právnej zástupkyne vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12.01.2018, je potrebné krajským súdom vyjadriť sa aj k námietke, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd po oboznámení sa s predmetným uznesením ústavného súdu konštatuje, že v tomto uznesení Ústavný súd SR nevylúčil, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň však ústavný súd výslovne uvádza, že o takýto prípad môže ísť len výnimočne a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže ísť o takýto prípad len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom, pričom je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby a je tiež relevantné, či boli v konaní preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (II. ÚS 176/2011). Krajský súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že v konaní nezistil také okolnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o rozpore námietky premlčania uplatnenej žalovaným s dobrými mravmi. Vychádzajúc z konkrétnych okolností prejednávaného prípadu je zrejmé, že medzi sporovými stranami bola uzatvorená dohoda o splatnosti zádržného viazaná na uplynutie lehoty 14 dní od právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Predmetom konania tak bolo doplatenie ceny diela realizovaného žalobcom pre žalovaného na základe písomne uzatvorenej zmluvy o dielo, v zmysle ktorej časť ceny diela v rozsahu jej 5% bola dočasne zadržaná v súvislosti s možnou opodstatnenou reklamáciou evidovanou voči zhotoviteľovi. Ako už konštatoval krajský súd v uznesení č.k. 14Cob/23/2015-121 zo dňa 15.07.2015 zádržné je možné ponímať ako osobitnú formu zabezpečovacieho právneho inštitútu, pričom v stavebníctve sa zádržné obvykle dojednáva v zmluve o dielo uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka v súvislosti s možnými vadami a nedorobkami diela po jeho prevzatí. Jedná sa tak o čisto súkromnoprávny vzťah žalobcu a žalovaného ako účastníkov zmluvy o dielo v postavení objednávateľa a zhotoviteľa, ktorého predmetom je v konaní uplatnený nárok žalobcu na doplatenie ceny diela pôvodne nevyplatenej práve titulom dojednaného zádržného. S prihliadnutím na takto vymedzený charakter uplatneného nároku, ktorý má výlučne súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi dvomi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, a s prihliadnutím na dôvody, pre ktoré nebolo právo uplatnené včas, je tak potrebné hodnotiť aj námietku žalobcu ohľadom rozporu námietky premlčania vznesenej žalovaným s dobrými mravmi. Vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré nebolo právo uplatnené včas, je potrebné s prihliadnutím na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu konštatovať, že toto právo zrejme žalobca neuplatnil skôr z dôvodu, že vychádzal zo svojho presvedčenia o dohode medzi sporovými stranami o vyplatení zádržného 5% so splatnosťou 5 rokov od splatnosti faktúry, ktorou bola fakturovaná príslušná časť ceny diela. Konateľ žalobcu na pojednávaní pred okresným súdom dňa 06.10.2015 (zápisnica založená na č.l. 145 - 154 spisu) uviedol, že obsah zmluvného ustanovenia čl. VI bod 4 zmluvy o dielo zistil až na druhom pojednávaní v predmetnej veci, keď bola príslušná časť zmluvy o dielo prečítaná. Z uvedeného je tak zrejmé, že v danom prípade nie je možné dospieť k záveru, že by márne uplynutie premlčacej doby nezavinil žalobca, ktorý napriek tomu, ako bolo konštatované vyššie, že mal dostatočný časový priestor oboznámiť sa s predmetným zmluvným ustanovením, a napriek tomu, že podpisom zmluvy potvrdil, že si túto zmluvu pozorne prečítal, sa s jej textom oboznámil až v rámci súdneho konania. Dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené včas, sú tak dôvodmi, ktoré sú výlučne na strane žalobcu. Vo všeobecnosti pritom platí, že uplatnenie námietky premlčania je výkonom práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, a preto ani dobrým mravom v zásade nemôže odporovať, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje (obdobne NS ČR vo veci sp. zn. 25 Cdo 2648/2003). Výkon práva vo forme uplatnenia námietky premlčania, ktorý by bol v rozpore so zásadami dobrých mravov, by bolo možné vyvodiť len v prípade, ak z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená, by vyplýval úmysel poškodiť druhého účastníka, pričom tieto okolnosti by museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania (obdobne NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2648/2003).

Rovnakým spôsobom judikoval Najvyšší súd ČR aj v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 4776/2014, podľa ktorého „ak má byť námietka premlčania posúdená ako rozporná s dobrými mravmi, je potrebné, aby účastník, ktorý sa domáha nároku po uplynutí premlčacej doby, nezavinil uplynutie tejto doby. Uplynutie premlčacej doby je nezavinené predovšetkým vtedy, keď je možné považovať neuplatnenie nároku ohľadom konkrétnej okolnosti veci za prejav slušnosti, čestnosti, poctivosti účastníka uplatňujúceho právo alebo ospravedlniteľné s ohľadom na výnimočné ťažkosti, s ktorými bolo uplatnenie nároku spojené." Zo žiadnej z okolností prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva, že by žalobca prípadné uplatnenie nároku po uplynutí premlčacej doby nezavinil, ani že by boli dané výnimočné okolnosti, s ktorými by uplatnenie tohto nároku žalobcom voči žalovanému bolo spojené. Za takéto okolnosti nemožno podľa krajského súdu považovať tvrdenia žalobcu, že konateľ žalovaného má byť evidovaný ako tzv. biely kôň a že žalovaný má nulové tržby a daňový nedoplatok, keďže nie je zrejmé, aký majú tieto tvrdenia súvis s uplatnením zákonného inštitútu námietky premlčania. Tieto tvrdenia sa týkajú výlučne pomerov žalovaného a nepreukazujú tak, že by žalobca prípadne nezavinil uplynutie premlčacej doby, ani že by priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom žalobcu. Aktuálne tak žiadny z doposiaľ vykonaných dôkazov nesignalizuje, že by vznesenie námietky premlčania uplatneného nároku žalovaným bolo v rozpore s dobrými mravmi.

30. S ohľadom na uvedené sa krajský súd nemohol stotožniť s vyslovenými skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, a preto krajský súd pristúpil k zrušeniu odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu. So zohľadnením záverov krajského súdu ako súdu odvolacieho bude potrebné okresným súdom v ďalšom konaní zaoberať sa dôvodnosťou žalovaným uplatnenej námietky premlčania vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby tak, ako bol tento medzi sporovými stranami dojednaný v písomne uzavretej Zmluve o dielo zo dňa 05.09.2007. Okresný súd tak v zmysle zmluvného dojednania čl. VI bod 4 tejto zmluvy vyhodnotí, kedy sa stalo splatným zádržné dohodnuté vo výške 5% a s prihliadnutím na čas uplatnenia nároku žalobcom podaním žaloby na okresnom súde posúdi otázku žalovaným namietaného premlčania tohto nároku žalobcu. Pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci, bude súd prvej inštancie vychádzať z uvedených záverov odvolacieho súdu.

31. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

32. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.