Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22Pc-25-2017.pdf
PDF · 199.56 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PN-22Pc/25/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Piešťany sudkyňou JUDr. Ľudmilou Hrickovou v právnej veci navrhovateľa: G.. G. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX/XX, F., štátnemu občanovi Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Anettou Klestincovou, advokátkou so sídlom Mesačná 5, Bratislava, proti matke: G.. Y. P., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom O. I. XXXX/X, F., štátnej občianske Slovenskej republiky, zomr. XX.X.XXXX, a dieťaťu: maloletá P. P., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom O. I. XXXX/X, F., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, Krajinská cesta 13, Piešťany, so zákonným zástupcom: T. P., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom T. S. Č.. XXX, T. S., štátny občan Slovenskej republiky, zákonný zástupca dieťaťa zastúpený Mgr. Jaroslavou Krajčovičovou Šokovou, advokátkou so sídlom SNP 10, Hlohovec, v konaní o určenie otcovstva, takto
rozhodol:
I. Konanie proti matke dieťaťa z a s t a v u j e .
II. Vo vzťahu medzi navrhovateľom a dieťaťom návrh na určenie otcovstva z a m i e t a .
III. Vo vzťahu medzi navrhovateľom a dieťaťom žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
IV. Vo vzťahu medzi navrhovateľom a matkou dieťaťa navrhovateľ nemá na náhradu trov konania právo.
V. Zákonný zástupca dieťaťa nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Návrhom zo dňa 31.10.2017, doručeným Okresnému súdu Piešťany dňa 3.11.2017, sa navrhovateľ domáhal aby súd 1.) určil, že navrhovateľ je otcom maloletej P. P., narodenej dňa X.XX.XXXX matke G.. Y. P., a 2.) zveril maloletú P. P., nar. X.XX.XXXX do osobnej starostlivosti otca, ktorý bude maloletú zastupovať a spravovať jej majetok. O trovách konania navrhol rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.
2. Návrh na určenie otcovstva navrhovateľ odôvodnil tým, že s matkou maloletej P. udržiaval vášnivý vzťah, ktorý nadobudol intímny charakter dňa 12.10.2010 a trval až do augusta 2011, kedy sa rozišli, pretože navrhovateľ sa vtedy odmietol rozviesť, čo bolo hlavnou príčinou ukončenia ich vzťahu. Dieťa P. sa narodila v W., na Kramároch dňa X.XX.XXXX. Potom, čo matka P. oznámila navrhovateľovi, že je otcom, išiel za nimi do pôrodnice, následne sa stretávali v byte matky P. na O. J. Q. F.Ť.. Vtedy sa navrhovateľ rozhodol rozviesť, a založiť si s priateľkou a dcérou P. novú rodinu. Dňa 30.1.2012 podal návrh na rozvod manželstva, kde ako dôvod návrhu uviedol aj mimomanželský vzťah a narodenie dieťaťa z mimomanželského vzťahu. Priateľku Y. finančne podporoval, na účely pôrodu a nákupu vecí pre dieťa Y. dal jednorazovo 2.000,- eur, potom mesačne po 200,- eur bez toho, aby si zabezpečoval o tom doklad,
pretože to vtedy nepovažoval za potrebné. Deň pred dovŕšením jedného roku veku dieťaťa navrhovateľ zistil, že jeho vzťah s Y. sa zhoršil. Požiadal ju o ruku, no ona sa zaňho odmietla vydať napriek tomu, že sa rozviedol. Opakovane odmietala uznať jeho otcovstvo na matrike. Neskôr zistil, že Y. si našla priateľa, s ktorým žila v spoločnej domácnosti spolu s dieťaťom. Navrhovateľ prestal na Y. naliehať, aby ho dala zapísať na matrike za otca, aby ju tlak z jeho strany neviedol k rozhodnutiu zapísať na matrike za otca P. jej nebiologického otca. Navrhovateľ preto zaujal pasívny postoj, čakal, že postoj Y. sa zmení, zvlášť, keď vedela, že je ťažko chorá, a bude v záujme dieťaťa zabezpečiť, aby sa mal kto o ňu postarať. V septembri 2017 navrhovateľ zistil, že jeho bývalá priateľka Y., matka P., zomrela dňa XX.X.XXXX. P. tak zostala v starostlivosti jej 75-ročného starého otca a zrejme v starostlivosti „cudzieho“ muža, priateľa matky P.. Navrhovateľ oznámil G.. Š. P., ktorý je otcom nebohej Y., že je biologickým otcom maloletej P., no ten sa s navrhovateľom odmietol stretnúť. Navrhovateľ sa rozhodol urobiť všetko preto, aby jeho dcéra P. nezostala bez pomoci jej rodičov, teda Y. a navrhovateľa, ako jej biologického otca. Navrhovateľ je presvedčený, že je biologickým otcom maloletej P., pretože v rozhodnom čase Y. P. udržiavala intímny vzťah iba s ním. Na preukázanie jeho otcovstva navrhol súdu nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru genetika, z odvetvia analýza DNA. Poukazoval na to, že P. má právo vedieť, kto je jej biologickým otcom. Navrhol vypočuť troch svedkov, ktorí vedeli o narodení dieťaťa navrhovateľa, ktoré mal s priateľkou Andreou. Navrhovateľ s rodným listom maloletej P. nedisponoval, pretože matričný úrad MsČ Bratislava - Nové Mesto mu odmietol rodný list vydať, preto požiadal o zadováženie rodného listu z príslušného matričného úradu. V návrhu nevedel uviesť, či je iný muž zapísaný v rodnom liste ako otec dieťaťa.
3. Potom, čo súd oznámil navrhovateľovi, že maloletá má v rodnom liste uvedeného ako otca iného muža, konkrétne T. P., navrhovateľ v podaní zo dňa 23.2.2018, doručeným súdu dňa 23.2.2018, oznámil súdu, že naďalej trvá na návrhu na určenie otcovstva v presvedčení, že k určeniu otcovstva došlo zo strany matky účelovo, v úmysle zabrániť navrhovateľovi ako biologickému otcovi domáhať sa určeniu otcovstva. Opakovane vo svojich vyjadreniach zdôrazňoval záujem dieťaťa poznať vlastných rodičov a byť v ich opatere.
4. Kolízny opatrovník oznámil súdu, že maloletá býva s T. P., ktorý je podľa zápisu v rodnom liste dieťaťa jej otcom, a so starým otcom z matkinej strany. Maloletá ma zriadenú vlastnú izbu. T. P. považuje za svojho otca, ktorý ju vychovával v spoločnej domácnosti spolu s matkou maloletej. Návrh na určenie otcovstva navrhovateľom, ak aj návrh na zapretie otcovstva nie je v záujme maloletej. Navrhovateľ, pokiaľ sa cítil byť biologickým otcom dieťaťa už od jeho narodenia, mal využiť právne prostriedky na určenie otcovstva v čase, keď matka maloletej ešte žila.
5. Starý otec maloletej P. z matkinej strany, G.. Š. P., oznámil súdu, že vzťah jeho dcéry Y. a navrhovateľa, ktorý bol vtedy ženatý, považuje za krátkodobý flirt, pretože jeho dcéra Y. mala už predtým dlhoročnú známosť s T. P., ktorý je otcom maloletej P.. O stretávaní sa navrhovateľa s Y. a s maloletou P. má G.. Š. P. pochybnosti, pretože navštevoval svoju dcéru aj s vnučkou každý deň, a navrhovateľa nikdy nestretol. Nemá vedomosť ani o tom, že by navrhovateľ navštevoval matku P. počas jej viacnásobnej hospitalizácii v nemocnici. Bol to práve T. P., ktorý ju pravidelne navštevoval, pomáhal jej a podporoval ju v jej liečení. O rozchode Y. s navrhovateľom vie jej otec iba toľko, že keď sa stretávali, navrhovateľ jej tvrdil, že už je rozvedený, čo nebola pravda, Y. zistila, že jej klamal, a sama sa rozhodla vzťah s ním ukončiť. Následne pokračoval jej dlhoročný vzťah s T. P.. Nakoľko Y. poznala svoj zdravotný stav, a chcela pre svoje dieťa zabezpečiť šťastný a spokojný život v milujúcej rodine, rozhodla sa dňa 1.2.2013 doplniť do rodného listu otca maloletej, T. P.. Bolo to je slobodné rozhodnutie, a treba ho v plnom rozsahu rešpektovať. Po smrti Y. nezostala maloletá P. v starostlivosti starého otca, ako to navrhovateľ nesprávne uvádza v návrhu na začatie konania. V starostlivosti o maloletú pokračoval jej otec, T. P.. P. je na otca T. P. veľmi citovo naviazaná, otec sa o ňu vzorne stará a venuje jej všetok voľný čas, a odlúčenie P. od otca by malo pre ňu fatálne následky. Starý otec navrhol, aby súd rozhodol, že ponecháva maloletú P. v starostlivosti jej otca T. P., ktorý ju bude zastupovať a spravovať jej majetok.
6. Súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie, vykonal dokazovanie rodným listom dieťaťa, smútočným oznámením, lustráciou Registri obyvateľov SR, návrhom na rozvod manželstva a rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 9P/15/2012-63, listami navrhovateľa adresovanými žene s menom Y., listom adresovaným G.. Š.S. P., krstným listom, vytlačeným textom SMS-správy, fotografiami predloženými navrhovateľom, oznámením Mestskej časti Bratislava - Nové Mesto (ďalej len „MsČ Bratislava - Nové Mesto), vyjadreniami zákonného zástupcu dieťaťa, vyjadreniami kolízneho
opatrovníka dieťaťa, výsluchmi účastníkov konania, ich vyjadreniami a vyjadreniami ich zástupcov, a zistil tento skutočný stav:
7. Z rodného listu maloletej P. P. súd zistil, že sa narodila dňa X.XX.XXXX Q. W., v MsČ Bratislava - Nové Mesto, matke G.. Y. P., nar. XX.X.XXXX, a že otcom dieťaťa je T. P., nar. XX.X.XXXX.
8. Zo smútočného oznámenia súd zistil, že G.. Y. P. zomrela dňa XX.X.XXXX vo veku 43 rokov. Z lustrácie v Registri obyvateľov SR súd zistil, že G.. Y. P. zomrela dňa XX.X.XXXX v Trnave ako slobodná, pričom ako jej jediné dieťaťa je v evidencii uvedená P. P..
9. Z návrhu na rozvod manželstva a z rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 9P/15/2012-63 zo dňa 6.9.2012 súd zistil, že súd rozviedol manželstvo navrhovateľa s P.. A. Q., rod. A., uzavreté dňa X.X.XXXX vo N.. Súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že konanie o rozvod manželstva začalo na návrh G.. Q., doručený súdu 30.1.2012, a že rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 3.11.2012. Ako príčinu rozvratu manželstva uviedol jeho záujem o dieťa po 20 rokoch manželstva, s čím nesúhlasila jeho manželka, čo ho viedlo k tomu, že si našiel priateľku G.. Y. P., s ktorou sa mu narodila dcéra P. P. dňa X.XX.XXXX v Bratislave. Uviedol, že má záujem poskytnúť novej partnerke a jeho tretiemu dieťaťu plnohodnotný rodinný stav a zabezpečenie.
10. Z listov navrhovateľa adresovaných žene s menom Y. súd istil, že 1.12.2014 jej adresoval list, v ktorom ju vyzýval, vzhľadom na vek ich dcéry, aby mu umožnila zapísať navrhovateľa na rodný list maloletej ako jej otca, aby mu umožnila stretávať sa s ňou, aby ich dcéra vedela, že on je jej otcom. Uviedol, že má v záujme stretávať sa s ňou tak, ako to bolo do jej prvých narodenín. V liste zo dňa 1.12.2015 Y. opätovne vyzýval na zabezpečenie striedavej starostlivosti P. s tým, že mu na nej záleží. Z listu z 8.3.2017 súd zistil že navrhovateľ adresátke opätovne zdôraznil, že je otcom ich spoločnej dcéry P., a že sa chce dohodnúť na stretávaní sa s ňou. Dôkaz o odoslaní, príp. o doručení týchto listov adresátke nebol súdu predložený.
11. Z listu adresovaného G.. Š. P. v októbri 2017 súd zistil, že navrhovateľ v ňom vyjadril otcovi zosnulej G.. Y. P. úprimnú sústrasť a požiadal ho o stretnutie ohľadom dcéry Y. a navrhovateľa. Doručenie listu adresátovi nebolo súdu preukázané.
12. Z krstného listu vystaveného dňa 7.4.2018 Farnosťou sv. Štefana Uhorského v Piešťanoch, Rímskokatolíckou cirkvou, súd zistil, že P. P., narodená X.XX.XXXX, bola pokrstená dňa XX.X.XXXX. Ako rodičia dieťaťa sú uvedení G.. Y. P. a navrhovateľ.
13. Z vytlačeného textu SMS-správy súd zistil, že Y. dňa X.XX.XXXX odoslala SMS-správu s textom, že v tento deň sa narodila P. P..
14. Z ôsmich fotografií predložených súdu navrhovateľom súd zistil, že na všetkých je odfotená tá istá žena, o ktorej sa navrhovateľ vyjadril, že ide o neb. Y. P.. Na dvoch z nich sú odfotení spolu s navrhovateľom. Súd sa pri dokazovaní týmito fotografiami viac nezaoberal, nakoľko to nebolo potrebné pre zistenie skutočného stavu v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej.
15. Z oznámenia Matričného úradu MsČ Bratislava - Nové Mesto zo dňa 9.7.2018 súd zistil, že k určeniu otcovstva P. P., narodenej dňa X.XX.XXXX v MsČ Bratislava - Nové Mesto súhlasným vyhlásením rodičov došlo pred týmto matričným úradom dňa 1.2.2013.
16. Zákonný zástupca dieťaťa, ktorý je podľa rodného listu P. otcom maloletej, navrhol súdu návrh ako neprípustný zamietnuť z dôvodu, že tomu bráni určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, a teda určenie otcovstva súdom by bolo prípustné podľa § 94 ods. 1 Zákona o rodine iba za predpokladu, ak by nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, čo však nie je daný prípad. Poukázal na skutočnosť, že maloletá netrpí žiadnou genetickou chorobou. Choroba jej matky sa nedala riešiť žiadnou transplantáciou, takže vyjadrenia navrhovateľa sú scestné až cynické. Nakoľko návrh považoval za šikanózny, ľudsky nepochopiteľný a v rozpore s ochranou súkromia a najlepšieho záujmu dieťaťa a v rozpore s ust. § 94 ods. 1 Zákona o rodine, navrhol návrh zamietnuť a žiadal priznať náhradu trov konania podľa § 55 CMP, podľa ktorého súd môže priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to vzhľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. K určeniu otcovstva maloletej P. došlo až 14 mesiacov po
jej narodení pre veľké zdravotné problémy jej matky. Navrhovateľ podal návrh na určenie otcovstva po smrti matky dieťaťa, skoro 6 rokov od narodenia dieťaťa. Nikdy predtým žiadne konanie nenavrhol, ani nekomunikoval so zákonným zástupcom dieťaťa. Samotný navrhovateľ sa snaží dosiahnuť porušenie čl. 41, ods. 1 Ústavy SR, keď chce odňať dieťa zo starostlivosti jeho jediného rodiča, jeho otca iba preto, lebo podľa názoru navrhovateľa, matka dieťaťa nepravdivo vyhlásila niečo, čo dnes nemožno spoľahlivo overiť, keďže už nežije. Podľa čl. 3, odseku 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Kolízny opatrovník pozná pomery v rodine, a práve preto nesúhlasil s návrhom navrhovateľa.
17. Elektronickým podaním datovaným 18.9.2018, doručeným súdu 18.9.2018, zákonný zástupca dieťaťa navrhol súdu zastaviť konanie o určenie otcovstva z dôvodu, že určením otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov odpadol predmet konania. Odkázal na rozhodnutie NSSR sp zn. 5Cdo/492/2015 zo dňa 22.6.2016. Z predmetného rozhodnutia súd zistil, že v inej veci o určenie otcovstva súd prvej inštancie zastavil konanie o určenie otcovstva podľa § 108 O.s.p. (pozn. v súčasnosti § 109 CMP) z dôvodu, že počas konania o určenie otcovstva došlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov na matričnom úrade, čím odpadol predmet konania, a nastala tak prekážka konania, pre ktorú súd konanie zastavil. Skonštatoval, že druhá zákonná domnienka určenia otcovstva má prednosť pred treťou zákonnou domnienkou otcovstva určeného rozhodnutím súdu. Uznesenie napadol odvolaním navrhovateľ s odôvodnením, až súhlasné vyhlásenie rodičov bolo neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“) ako úkon účelový, obchádzajúci zákon, priečiaci sa dobrým mravom, lebo jeho dôsledkom bolo znemožniť určenie biologického otcovstva, za ktorého sa odvolateľ považoval. Bol názoru, že aplikácia § 108 O.s.p. by prichádzala do úvahy iba prípade, ak by pred matričným úradom uznal otcovstvo ten istý muž, ktorý bol zároveň účastníkom konania o určenie otcovstva. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Dovolací súd skonštatoval. že odňatím možnosti konať pred súdom sa považuje aj taký postup, keď súdy zastavia konanie, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky, pretože tým v konečnom dôsledku dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio justitiae). Keďže pre zastavenie konania v danom prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady, týmto postupom súdu nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti.
18. Z písomných vyjadrení právnej zástupkyne navrhovateľa súd zistil, že navrhovateľ je presvedčený, že právny úkon určenia otcovstva k maloletej P. súhlasným vyhlásením na matrike, urobený matkou dieťaťa a T. P., je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože obaja v čase vyhlásenia vedeli, že biologickým otcom P. je navrhovateľ, a nie T. P., čím matka dieťaťa a T. P.Á. zablokovali biologickému otcovi dieťaťa možnosť spravodlivo domáhať sa určenia otcovstva k dieťaťu. Týmto súhlasným vyhlásením na matrike obišli zákon, a ich konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko súhlasné vyhlásenie matky dieťaťa a T. P. na matrike je absolútne neplatné, pričom na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať z úradnej povinnosti, nedošlo k platnému určeniu otcovstva podľa 2. zákonnej domnienky, a teda neexistuje zákonná prekážka pre postup podľa § 94 ods. 1 Zákona o rodine na určenie otcovstva súdnym rozhodnutím. Už samotná skutočnosť, že súčasný zákonný zástupca dieťaťa sa za každú cenu snaží vyhnúť znaleckému dokazovaniu analýzou DNA nasvedčuje tomu, že vie, že nie je jeho biologickým octom. Ak by bol biologickým otcom dieťaťa, nemal by dôvod brániť sa znaleckému dokazovaniu. Pokiaľ by súd nevykonal znalecké dokazovanie analýzou DNA, takýto postup by bol, podľa názoru navrhovateľa, nezákonný, protiústavný, v rozpore s medzinárodným právom, a znemožnil by tým do budúcna tak navrhovateľovi, ako aj samotnému dieťaťu zistiť, a verifikovať, kto je jeho biologickým otcom, a znemožnil by tak možnosť sanovať nezákonný stav spočívajúci v zápise T. P. v rodnom liste dieťaťa ako jeho otca. Navrhovateľ je si vedomý skutočnosti, že mu súčasná právna úprava podľa Zákona o rodine neumožňuje podať návrh na zapretie otcovstva, pretože zo zákona nemôže byť účastníkom takéhoto konania. V súčasnosti, vzhľadom na vek dieťaťa, prichádza do úvahy iba zapretie otcovstva na návrh dieťaťa, ktoré je v takomto konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom, ktorý sa sám „rozhodne“, či takýto návrh v mene dieťaťa podá, Ak by umrel aj registrovaný otec dieťaťa, zapretie otcovstva podľa § 96 ods. 3 Zákona o rodine je vylúčené. Určenia neplatnosti právneho úkonu sa navrhovateľ nemôže domáhať samostatnou žalobou, pretože žalobu na určenie právnej skutočnosti, a teda aj na určenie neplatnosti právneho úkonu, môže žalobca podať iba vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu, pričom osobitným predpisom v danom prípade je Zákon o rodine, ktorý neupravuje možnosť domáhať sa na súde určenia neplatnosti právneho úkonu spočívajúceho v určení otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov. Návrh na určenie otcovstva, za predbežného posúdenia platnosti právneho úkonu spočívajúceho v určení otcovstva iného muža súhlasným vyhlásením rodičov, je jediná zákonná
možnosť, ktorou sa môže navrhovateľ domáhať svojich rodičovských práv. Pokiaľ súd určí, že otcom dieťaťa je navrhovateľ, na príslušnom matričnom úrade bude možné vykonať zápis o otcovstve maloletej v prospech navrhovateľa. Podľa názoru navrhovateľa, nevykonanie dokazovania analýzou DNA nemá žiadnu zákonnú oporu, keďže podľa § 36 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj ako „CMP“) súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci, a súd by tým porušil právo navrhovateľa na spravodlivý proces. Keďže zákonný zástupca dieťaťa nie je účastníkom konania o určenie otcovstva, nemá právo vyjadrovať sa k veci, a realizovať v tomto konaní práva, ktoré prináležia iba účastníkom konania. Muž, ktorý si vo výchove chce ponechať cudzie dieťa, koná iba vo svojom záujme, a nie v záujme dieťaťa, preto je dieťa v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom. Navrhovateľ poukazoval, na skutočnosť, že sa dožaduje nielen toho, aby súd zohľadnil záujem dieťaťa, ale aby súd chránil aj právo navrhovateľa na rodinný život a na súkromie. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie NSSR sp. zn. 6Cdo/224/2016, ktorý zrušil rozsudok odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie, a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie z dôvodu, že pre učenie otcovstva je nevyhnutné skúmať absolútnu neplatnosť právneho úkonu - súhlasného vyhlásenia rodičov, na ktorú námietku konajúce súdy neprihliadali. Z predmetného uznesenia NSSR vyplýva právny názor, že právna teória ako aj súdna prax nevylučujú možnosť domáhať sa v civilnom konaní určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve, pokiaľ by neboli náležitosti vyhlásenia právneho úkonu v zmysle § 37 a nasl. OZ splnené, resp. ak obaja vyhlasujúci rodičia vedeli, že muž, ktorý takéto vyhlásenie učinil, nie je jeho biologickým otcom (pozri Zákon o rodine, Komentár, Doc. JUDr. Bronislava Pavelková, PhD., 2. vydanie 2013, C-H-BECK, str. 543, resp. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/492/2015). Žalobca neplatnosť súhlasného vyhlásenia žalovanej 1/ a žalovaného 2/ o otcovstve odôvodňuje práve nedostatkom náležitostí vyplývajúcich z § 37 ods. 1 a § 39 OZ, resp. tým, že žalovaná 1/ a žalovaný 2/ v čase urobenia právneho úkonu mali vedomosť o tom, že žalovaný 2/ nie je biologickým otcom maloletého. Žalobca v právnom postavení domnelého otca nemá podľa Zákona o rodine priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t. j. žalovaného 2/. V prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by ale nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto nežiadúceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu. Ak odvolací súd v danej situácii vyslovil, že v tomto konaní nie je možné riadne a zákonne o takejto žalobe rozhodnúť, odmietol žalobcovi možnosť domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Zákon o rodine v ustanovení § 110 umožňuje podporné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa použijú vtedy, ak Zákon o rodine určitú otázku neupravuje alebo ju upravuje neúplne. Keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. j. možno primerane použiť tiež ustanovenia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 OZ. 20.
19. Z výsluchu a z vyjadrení navrhovateľa na pojednávaniach dňa 25.6.2018 a 20.9.2018 súd zistil, že je si istý, že je otcom maloletej P.. V júni 2018 sa znovu oženil, tak maloletá by vyrastala v úplnej rodine. Matka P. trpela dedičným ochorením, pri ktorom darcom orgánu alebo biologického materiálu môže byť iba biologický príbuzný, a preto by bolo absurdné, ak by súd návrhu na určenie jeho otcovstva nevyhovel predmetné vyhlásenie rodičovstva na matrike. Navrhovateľ sa cíti ako treťotriedny občan tohto štátu, ktorý sa nemôže domôcť svojho práva, keď disponuje dôkazmi nasvedčujúcimi tomu, že je biologickým otcom dieťaťa. Skutočnosť, že matka dieťaťa zomrela, ho viedla k podaniu tohto návrhu preto, aby dieťa žilo a vyrastalo s biologickým príbuzným, v danom prípade s ním ako s biologickým otcom. Predpokladal, že rozhodnutie súdu bude finálne, a že sa svojho práva nedomôže.
20. Z vyjadrení právnej zástupkyne navrhovateľa na pojednávaniach dňa 25.6.2018 a 20.9.2018 súd zistil že navrhovateľ je si istý svojím otcovstvom k maloletej P., o čom vedela aj jej zosnulá matka, pretože v krstnom liste z farnosti sv. Štefana Piešťany je ako otec maloletej uvedený navrhovateľ. Keďže v krstnom liste je uvedený navrhovateľ ako otec, nepredpokladal, že by v rodnom liste bol uvedený ako otec niekto iný. Ku krstu došlo 15.1.2012, a k súhlasnému vyhláseniu rodičovstva na matrike až 1.2.2013. Navrhla súdu, aby ako prejudiciálnu otázku posúdil platnosť súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve maloletej P. na matrike, pretože matka maloletej si musela byť vedomá skutočnosti, že otcom maloletej nie je T. P., a tento právny úkon je preto absolútne neplatný podľa § 39 OZ. Skutočnosť, že navrhovateľ je otcom maloletej P., navrhovateľ uviedol už v návrhu na rozvod jeho manželstva. Navrhovateľ nemá žiadnu inú zákonnú možnosť domáhať sa určenia jeho rodičovstva k dieťaťu, a jediný spôsob, akým by to mohol dosiahnuť, je preskúmanie platnosti právneho úkonu spočívajúceho v súhlasnom vyhlásení rodičovstva. Poukázala na nerovnaký prístup k vymožiteľnosti práva z dôvodu rôzneho pohlavia, a
zároveň na nerovnaký prístup posudzovania platnosti a neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov, keď súd na jednej strane posudzuje neplatnosť podľa ustanovenia § 37 OZ, a neposudzoval ju aj podľa § 39 OZ. Nesúhlasila s tým, že tento právny úkon nemá za následok prevod práv a povinností, pretože má za následok prevod rodičovských práv z biologického otca na matričného otca. Rozhodnutie súdu bez vykonania týchto dôkazov považuje za postup súdu v rozpore s princípmi a základnými ustanoveniami CMP, a tiež za porušenie práva na prístup súdu a na spravodlivý proces.
21. Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka na pojednávaní dňa 20.9.2018 vyplýva, že toto konania považuje za nadbytočné z dôvodu, že dieťa už určeného otca má.
22. Právna zástupkyňa zákonného zástupcu dieťaťa na pojednávaní dňa 20.9.2018 poukázala na uznesenie NSSR sp. zn. 5Cdo/492/2015, ktorý na str. 8 rozhodnutia možnosť skúmať neplatnosť takéhoto úkonu prejudiciálne vylučuje. Ak má súd riešiť platnosť úkonu, ktorý zakladá domnienku otcovstva, zaoberá sa ním len ako úkonom samotným. Nedokazuje sa materiálna pravda, keďže v čase súhlasného vyhlásenia ide o presvedčenie dvoch ľudí o tom, že sú matkou a otcom dieťaťa, pričom oni sami nedisponujú žiadnym osobitným dôkazom. Pri platnosti úkonu sa skúma sloboda, vážnosť a určitosť vôle. Je jednoznačné, že tieto predpoklady boli naplnené. Dokazovať vôľu matky, ako aj mužovu vedomosť o tom, kto je otcom dieťaťa, je po jej smrti nemožné. Otec dieťaťa sa po celý život stará o dieťa nerušene, nikdy nepochyboval o svojom otcovstve. Nemusí dokazovať, že je otcom, pretože platí zákonná domnienka, že otcom je. Konanie navrhovateľa nemožno považovať ani za morálne, ani za etické, keďže návrh podal až po smrti matky dieťaťa, možno posúdiť iba ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Týmto konaním navrhovateľ zasahuje do práv na ochranu súkromia zákonného zástupcu maloletého dieťaťa, ako aj dieťaťa samotného, ktoré sa ako tak stabilizuje po smrti jeho matky. Jeho otec je bezpečnou väzbou, ktorú maloletá s týmto svetom má. Navrhovateľ mal možnosť využiť svoje právo určenia otcovstva k dieťaťu po dobu 14 mesiacov, po ktorú bolo dieťa právne voľné. Toto právo však nevyužil. Dieťa v súčasnosti určeného otca má, a navrhovateľ už nemá zákonné právo domáhať sa určenia jeho otcovstva k tomu istému dieťaťu. Každé ďalšie konanie navrhovateľa rovnakého druhu iba vyvolá zbytočne rozruch a ujmu na právach dieťaťa. Záujem dieťaťa na určenie otcovstva prevyšuje záujem biologického otca na tomto určení.
23. Podľa čl. 3, ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa /1989/, publikovaného pod č. 104/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“ v príslušnom tvare), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
24. Podľa čl. 7, ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, každé dieťa je ihneď po narodení zaregistrované a má od narodenia právo na meno, štátnu príslušnosť, a podľa možností právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť.
25. Podľa čl. 8, ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať právo dieťaťa na zachovanie jeho totožnosti, včítane štátnej príslušnosti, mena a rodinných záväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov. Ak je dieťa protizákonne alebo úplne pozbavené svojej totožnosti, zabezpečia mu štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, potrebnú pomoc a ochranu pre jej urýchlené obnovenie.
26. Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
27. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /1950/, publikovaného pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ v príslušnom tvare), každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
28. Podľa čl.19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
29. Podľa čl. 41 ods. 1, tretej a štvrtej vety Ústavy SR, manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých. Obdobná úprava je zakotvené v čl. 32 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).
30. Podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Obdobná úprava je zakotvené v čl. 32 Listiny základných práv a slobôd.
31. Podľa čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
32. Podľa § 84 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZR“ alebo „Zákon o rodine“ v príslušnom tvare), otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo rozhodnutím súdu.
33. Podľa § 90 ZR, ak nie je otcovstvo určené podľa domnienky otcovstva manžela matky, možno ho určiť súhlasným vyhlásením oboch rodičov.
34. Podľa § 91 ods. 1, ods. 2 ZR, za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom.
35. Podľa § 93 ods. 1 ZR, muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa. 36. Podľa § 93 ods. 2 ZR, aj matka dieťaťa môže v rovnakej lehote zaprieť, že otcom dieťaťa je muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov.
37. Podľa § 93 ods. 3 ZR, ustanovenia § 86 ods. 2 a § 88 ods. 1 sa použijú primerane.
38. Podľa § 94 ods. 1 ZR, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd.
39. Podľa § 94 ods. 2 ZR, za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti.
40. Podľa § 96 ods. 1 ZR, ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.
41. Podľa § 96 ods. 2 ZR, ak súd rozhodne tak, že návrhu podanému podľa odseku 1 vyhovie, a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať návrh na zapretie otcovstva.
42. Podľa § 96 ods. 3 ZR, ak jeden z rodičov nežije, môže dieťa podať návrh na zapretie otcovstva proti druhému rodičovi; ak nežije ani jeden z rodičov, návrh nemožno podať.
43. Podľa § 28 ods. 2, 3 ZR, rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený.
44. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“ v príslušnom tvare), právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
45. Podľa § 38 ods. 1, ods. 2 OZ neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.
46. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
47. Podľa § 105 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“ alebo „Civilný mimosporový poriadok“ v príslušnom tvare), konaniami vo veciach určenia rodičovstva sú konanie o a) určenie materstva, b) určenie otcovstva, c) zapretie otcovstva a d) prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom.
48. Podľa § 106 CMP, na konania vo veciach určenia rodičovstva je miestne príslušný súd, v ktorého obvode má dieťa bydlisko. Ak takého súdu niet, je príslušný všeobecný súd matky, inak všeobecný súd toho, koho otcovstvo má byť určené alebo zapreté.
49. Podľa § 107 CMP, konanie sa začína len na návrh.
50. Podľa § 108 ods. 2 CMP, účastníkom konania o určenie otcovstva je navrhovateľ podľa predpisov rodinného práva, dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť určené.
51. Podľa § 108 ods. 3 CMP, účastníkom konania o zapretie otcovstva je dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté.
52. Podľa § 109 CMP, ak počas konania o určenie otcovstva dôjde k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov alebo k osvojeniu dieťaťa, súd konanie zastaví.
53. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak.
54. Podľa § 2 ods. 2 CMP na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len "účastník") a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
55. Podľa čl. 6 CMP súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania tak, aby zistil skutočný stav veci. Súd je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli.
56. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
57. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
58. Podľa § 61 CSP, procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
59. Podľa § 62 CSP, ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.
60. Podľa § 7 ods. 1, ods. 2 prvej vety OZ, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto spôsobilosť zanikne.
61. Zákonodarca v Slovenskej republike upravil právne určenie otcovstva na základe systému troch zákonných domnienok otcovstva, ktoré sa vzájomne vylučujú. Cieľom tejto úpravy je vytvoriť v čo najkratšom čase právnu istotu dieťaťa tak, aby každé dieťa malo matku a otca ako nositeľov rodičovských práv a povinností, a tým bola zabezpečená jeho ochrana a starostlivosť (viď Cpj 41/79) aj v zmysle záväzkov vyplývajúcich Slovenskej republike z medzinárodných zmlúv (najmä z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z Dohovoru o právach dieťaťa). Prvá zákonná domnienka svedčí manželovi matky dieťaťa (§ 85 Zákona o rodine). Pokiaľ nebolo otcovstvo k dieťaťu určené manželovi matky, nastupujú v poradí za sebou ďalšie dve zákonné domnienky, a to súhlasné vyhlásenie rodičov dieťaťa (§ 90 Zákona o rodine) a rozhodnutie súdu (§ 94 Zákona o rodine). Hoci sú tieto dve domnienky zdanlivo rovnocenné, zákon uprednostňuje dobrovoľné určenie otcovstva na základe spoločného vyhlásenia matky a otca dieťaťa potvrdzujúceho skutočnosť, že sú rodičmi dieťaťa, teda ide o preferenciu druhej zákonnej domnienky pred autoritatívnym rozhodnutím súdu. Uvedené je zrejmé jednak z umiestnenia tejto zákonnej domnienky priamo v zákone o rodine ako aj z výslovného znenia ustanovenia § 94 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý stanovuje, že “ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka, alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd.“ Druhá domnienka otcovstva teda vychádza z rešpektovania slobodnej vôle dvoch ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú starať sa o spoločné dieťa. Práve takýto dobrovoľný a slobodný záväzok dáva vyššiu mieru garancie, že dieťa bude mať vytvorené stabilné, bezpečné a harmonické rodinné zázemie. Táto konštrukcia určenia otcovstva, i keď nemusí za každých okolností zodpovedať skutočnému stavu rodičovstva, a môže prípadne viesť aj k obmedzeniu práv biologického otca, vychádza z uprednostnenia právnej istoty a záujmov dieťaťa. Je premietnutím práv dieťaťa a ochrany jeho záujmov v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa (uznesenie NSSR sp. zn. 5Cdo 492/2015 zo dňa 22.6.2016).
62. Úprava zákonných domnienok (pozn. otcovstva) má za cieľ zabezpečiť určenie skutočného - biologického otcovstva, i keď nemožno vylúčiť prípady nezodpovedajúce skutočnému stavu otcovstva, nápravy tohto stavu je možné oprávneným subjektom dosiahnuť za podmienok, ktoré sa spájajú s inštitútom zapretia otcovstva a následným určením otcovstva. Inštitút zapretia otcovstva prichádza do úvahy len tam, kde bolo otcovstvo založená prvou a druhou domnienkou. Až jeho naplnením sa otvára cesta k druhej fáze, ktorou je určenie otcovstva súdom (tretia domnienka), nemožno ale vylúčiť, že otcovstvo môže byť prípadne opakovane určené aj na základe druhej domnienky. Dovolací súd apriori nenachádza v systéme slovenského práva právnych prekážok, ktoré by v občianskom súdnom konaní vylučovali možnosť posúdenia platnosti určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, o ktorom obaja vyhlasujúci rodičia vedeli, že muž, ktorý takého vyhlásenie učinil, nie je biologickým otcom dieťaťa, pokiaľ k tomu budú splnené podmienky (obdobne Najvyšší súd Českej republiky sp.zn. 30Cdo 3956/2009, sp.zn. 30 Cdo 3430/2011). Nejedná sa však o takú otázku, ktorá by mohla byť ako predbežná riešená v konaní o určení otcovstva (tretia domnienka), lebo toto možno viesť iba vtedy, ak dieťaťu nesvedčí žiadna domnienka otcovstva, alebo ak bolo otcovstvo účinne zapreté. Dôsledkom súhlasného vyhlásenia rodičov je, že dieťa má otca určeného, ten sa stáva nositeľom všetkých rodičovských práv a povinností a z toho vyplývajúcej právnej ochrany. Súčasne odpadá dôvod pre ďalšie určovanie otcovstva, keďže dieťa môže mať z hľadiska právneho len jedného otca. Na danú hmotnoprávnu situáciu reflektuje aj procesná úprava ustanovenia §108 O.s.p., ktorá stanovuje osobitnú prekážku pre postup v konaní o určenie otcovstva súdom, tou je určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov alebo osvojenie dieťaťa. Nie je možné súhlasiť s dovolateľom, že súhlasné vyhlásenie rodičov ako právny úkon prichádza do úvahy len medzi účastníkmi, ktorí vedú spor o určenie otcovstva (uznesenie NSSR sp. zn. 5Cdo 492/2015 zo dňa 22.6.2016).
63. Viesť spor o určenie otcovstva by bolo možné najskôr potom, ako došlo k úspešnému zapretiu existujúceho otcovstva (k „právnemu uvoľneniu“ dieťaťa). Právna úprava Zákona o rodine v Slovenskej republike reflektuje aj na situácie, kedy právny stav nie je súladný so stavom skutočným, vymedzuje okruh subjektov, ktoré môžu existenciu domnienky otcovstva v zákonnej lehote vyvrátiť, a zaprieť otcovstvo dieťaťa (popretie otcovstva). Treba tiež podotknúť, že putatívny otec (potenciálne biologický otec) v súčasnosti nemá priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca. Treba ale zdôrazniť, že takúto možnosť putatívny otec v našich právno-historických pomeroch rodičovských vzťahov ani nikdy nemal. Dôvodom pre zachovanie absencie zapieracieho práva putatívneho otca je pretrvávajúci názor, že statusové pomery medzi rodičmi a deťmi majú významný osobný prvok, ktorý nedovoľuje zásah iným subjektom než tým, ktoré na týchto vzťahoch priamo participujú. Poskytnutie žalobnej možnosti tretím osobám by narušovalo manželské (pri prvej domnienke otcovstva) alebo rodičovské vzťahy (pri druhej domnienke otcovstva) s nepriaznivým dopadom na doterajší status dieťaťa (najlepší záujem maloletého
dieťaťa), a že iba matke, právnemu otcovi a dieťaťu prislúcha, aby zhodnotili, či je pre nich prospešné, aby založené vzťahy menili (uznesenie NSSR sp. zn. 5Cdo 492/2015 zo dňa 22.6.2016).
64. Pokiaľ ide o právo dieťaťa poznať svojich rodičov v zmysle čl. 7. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné uviesť, že ide o právo dieťaťa, a nie žalobcu (pozn. domnelého otca. Toto právo zaručuje dieťaťu vnútroštátna úprava v Slovenskej republike ustanovením § 96 Zákona o rodine, ktoré dieťaťu bez časového obmedzenia umožňuje podať návrh na súd, aby tento (ne)pripustil podanie zapieracej žaloby proti právnemu otcovi. Dôvody, pre ktoré putatívny (potencionálny) otec nemá priamu zákonom priznanú možnosť zaprieť otcovstvo (napr. určeného na základe súhlasného vyhlásenia rodičov) treba hľadať v samotnej hmotnoprávnej úprave rodičovských vzťahov (vzťahov rodičov a detí). Tá vychádza z toho, že tretie osoby spravidla nemajú vecnú legitimáciu spochybňovať vzťahy medzi matkou, dieťaťom a právnym otcom, pokiaľ sa zmeny týchto vzťahov nedovolávajú samotní účastníci týchto vzťahov (matka, dieťa, právny otec). V takom prípade síce nemožno vylúčiť konflikt právnej istoty založený právnou domnienkou a právom na súkromný život, ktorý vzniká medzi právnym a biologickým otcom. Tento je však potrebné vyriešiť spravodlivou rovnováhou, pri ktorej musí byť vzatý zreteľ na záujmy maloletého dieťaťa. Otázka „najlepších záujmov dieťaťa“ je kľúčovou pre vyriešenie v kolízii stojacích práv. Podľa názoru dovolacieho súdu je tento konflikt riešený priamo právnou úpravou, ktorá a) domnelému otcovi dovoľuje viesť spor o určenie otcovstva (v zmysle tretej domnienky otcovstva), pokiaľ dieťa nemá určeného otca, b) dieťaťu bez časového obmedzenia umožňuje zahájiť proces o zapretie otcovstva v zmysle § 96 ods.1 Zákona o rodine. Ak by zákon priznával domnelému otcovi automaticky (bez ďalšieho) právo zaprieť otcovstvo právneho otca,, išlo by nepochybne o popretie ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa, keďže zahájenie takéhoto konania by bolo len na uvážení navrhovateľa (teda bez zohľadnenia záujmov maloletého dieťaťa), a tak by mohlo narušiť pokojný a zabezpečený doterajší sociálny status dieťaťa, a samotné výsledky konania, ktoré by mohli zmeniť právny status, by nemuseli byť vždy v najlepšom záujme dieťaťa. Preferencia práva na súkromie domnelého otca v možnosti iniciovať spor o popretie otcovstva proti právnemu otcovi by mohla viesť k ujme na právach dieťaťa aj jeho záujmov. S cieľom zachovania najlepších záujmov dieťaťa, právna úprava dovoľuje dieťaťu bez časového obmedzenia zahájiť proces o zapretie otcovstva (§ 96 ods.1 zákona o rodine). Po úspešnom zapretí otcovstva, kedy padne status doterajšieho (právneho) otca, sa otvára cesta k určeniu otcovstva aj putatívnemu otcovi. Hoci prirodzená rodina je základom pre rodinné vzťahy, a má jej byť poskytovaná podpora a ochrana, nemusí tomu tak vždy byť, tomu zodpovedá aj systém zákonných domnienok otcovstva zakotvujúcich právne otcovstvo v prospech prioritne chránených záujmov dieťaťa a rodiny, v ktorej žije. Ale aj inštitút popretia otcovstva a systém náhradných rodinných vzťahov, aký reprezentuje napríklad osvojenie (uznesenie NSSR sp. zn. 5Cdo 492/2015 zo dňa 22.6.2016).
65. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažuje nepriznanie práva na podanie zapieracej žaloby putatívnemu (resp. biologickému) otcovi za porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, keď kladie prvoradý dôraz na „najlepší záujem dieťaťa“, a to aj pred právom otca na určenie jeho biologického rodičovstva (viď rozhodnutie vo veci Kautzor proti Nemecku sťažnosť č. 23338/09, Ahrens proti Nemecku sťažnosť č.45071/09, Nylund proti Fínsku sťažnosť č.27110/95, Krisztián Barnabás Tóth proti Maďarsku sťažnosť č.48494/06 a ďalšie) Racionálnosť uvedenej úvahy v judikatúre ESĽP spočíva v sledovaní najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa v každej situácii, ktorá sa ho dotýka. Ak by zákon bez ďalšieho priznával domnelému (biologickému) otcovi automaticky právo zaprieť otcovstvo právneho otca s cieľom (len) otvoriť otázku jeho opätovného určenia, spochybnil by sa tým neprimeraným spôsobom doterajší status dieťaťa, jeho istoty v právneho otca, za situácie, že možnosť určenia otcovstva je zatiaľ neistá a hypotetická. Putatívny otec totiž ešte nevyhnutne nemusí byť aj biologickým otcom. Absolútna snaha o prioritu prirodzenej rodiny a poznanie biologického otca bez ďalšieho nemusí byť vždy v záujme detí žijúcich v už stabilizovanom rodinnom prostredí a dobrých životných podmienkach. Na jednej strane možno síce uznať dovolateľov záujem na zistení pravdy o pôvode maloletého, ale na druhej strane nemožno opomenúť existujúci rodinný vzťah maloletého k jeho právnemu otcovi, ktorý podľa vyjadrenia matky je jeho biologickým otcom, a ktorý s ním a s matkou žije v harmonickej rodine, poskytuje príkladnú otcovskú starostlivosť, citové zázemie a všetku rodičovskú podporu (uznesenie NSSR sp. zn. 5Cdo 492/2015 zo dňa 22.6.2016).
66. Podľa § 109 CMP, ak počas konania o určenie otcovstva dôjde k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov alebo k osvojeniu dieťaťa, súd konanie zastaví.
67. Súd je povinný zistiť skutočný stav veci (§ 35 CMP). Súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 CMP).
68. Podľa § 215 ods. 1 CSP, v spojení s § 36 CMP, súd v mimosporovom konaní rozhodne na základe zisteného skutočného stavu.
69. Súd je povinný kedykoľvek v priebehu konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže vo veci konať a rozhodnúť. Jednou z procesných podmienok je aj procesná subjektivita podľa § 61 CSP, ktorá sa odvíja od hmotnoprávnej subjektivity vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti. Hmotnoprávna subjektivita pri fyzických osobách vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 OZ). Hmotnoprávna, a jej zodpovedajúca procesná subjektivita matky dieťaťa zanikla jej smrťou, t. j. dňa XX.X.XXXX. Konanie začalo dňom doručenia návrhu na súd (§ 24 CMP), v danom prípade dňa 3.11.2017, t. j. v čase, kedy navrhovateľom označená matka dieťaťa, proti ktorej návrh smeruje, nemala procesnú subjektivitu, a teda nemohla byť účastníkom konania.
70. Keďže matka dieťaťa, proti ktorej návrh smeruje, zomrela pred začatím tohto konania, t. j. v čase začatia konania už nemala právnu subjektivitu, v dôsledku čoho nemala ani tomu zodpovedajúcu procesnú subjektivitu, t. j. spôsobilosť byť účastníkom konania, a nedostatok procesnej subjektivity v čase začatia konania patrí medzi neodstrániteľné nedostatky procesných podmienok, na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súdu neostávalo nič iné, iba konanie proti matke dieťaťa zastaviť podľa ust. § 161 ods. 2 CSP (I. výrok).
71. Vykonaným dokazovaním listinami, a to rodným listom dieťaťa, smútočným oznámením, lustráciou v registri obyvateľov SR, návrhom na rozvod manželstva a rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 9P/15/2012-63, listami navrhovateľa adresovanými žene s menom Y., listom adresovaným G.. Š. P., krstným listom, vytlačeným textom SMS-správy, fotografiami predloženými navrhovateľom, oznámením MsČ Bratislava - Nové Mesto, vyjadreniami zákonného zástupcu dieťaťa, vyjadreniami kolízneho opatrovníka dieťaťa, výsluchmi účastníkov konania, ich vyjadreniami a vyjadreniami ich zástupcov, súd mal za preukázané, že navrhovateľ udržiaval a matkou dieťaťa intímny vzťah v období od 12.10.2010 do augusta 2011, kedy sa rozišli z dôvodu, že navrhovateľ bol vtedy ženatý, a nechcel sa rozvádzať. Dňa X.XX.XXXX bývalá priateľka navrhovateľa P. P. v Bratislave porodila dcéru P. P.. P. bola pokrstená na farnosti Rímskokatolíckej cirkvi v Piešťanoch dňa 15.1.2012, kde ako otec dieťaťa bol uvedený navrhovateľ. Navrhovateľ podal návrh na rozvod jeho manželstva dva týždne potom, a to 30.1.2012, jeho manželstvo bol právoplatne rozvedené dňa 3.11.2012. Následne matku P. požiadal o ruku, ktorá sa odmietla zaňho vydať. V danom čase už udržiavala vzťah so staro-novým priateľom T. P., s ktorým mala vzťah predtým, ako spoznala navrhovateľa. K určeniu otcovstva maloletej P. došlo až 1.2.2013 pred matričným úradom MsČ Bratislava - Nové Mesto, kde ako otec dieťaťa bol určený muž odlišný od navrhovateľa, a to T. P., ktorý žil s matkou maloletej P. v spoločnej domácnosti spolu s otcom navrhovateľky, staral sa a vychovával sa maloletú P. od jej útleho detstva, a tak je to aj do súčasnosti. Maloletá P. má s registrovaným otcom pekný vzťah, považuje ho za svojho otca, a po smrti matky je naňho ešte viac naviazaná, o jej výchovu a starostlivosť je riadne postarané, má svoju izbu, a preto kolízny opatrovník dospel k záveru, že zapretie otcovstva T. P. a určenie otcovstva navrhovateľa k maloletej nie je v záujme dieťaťa.
72. Matka dieťaťa zomrela dňa XX.X.XXXX, t. j. necelé dva mesiace pred podaním návrhu na určenie otcovstva. Skutočnú pohnútku, ktorá viedla matku dieťaťa k rozhodnutiu pri krste dieťaťa uviesť ako otca dieťaťa navrhovateľa, a paradoxne, o rok neskôr k rozhodnutiu na matrike uviesť iného muža ako otca dieťaťa, poznala iba matka dieťaťa, ktorá už nežije. Samotná skutočnosť, že ku krstu dieťaťa došlo oveľa skôr, než k určeniu otcovstva na matrike, sama osebe nepreukazuje, že biologickým otcom dieťaťa je muž, ktorý bol ako otec dieťaťa uvedený pri prvom úkone urobený matkou, v danom prípade vo vzťahu k cirkvi. Súd k tomuto poznamenáva, že matka dieťaťa si zrejme bola vedomá skutočnosti, že tento jej prejav vôle pri krste dieťaťa bol účinným „iba“ vo vzťahu k cirkvi, a že nemal právne účinky určenia otcovstva, ktoré sa zapisuje do knihy narodení na matričnom úrade.
73. Navrhovateľ ako domnelý otec dieťaťa nemôže byť účastníkom konania o zapretie otcovstva, a jedinou zákonnou možnosťou, ktorou by mohol dosiahnuť zrušenie matričného zápisu iného muža ako otca dieťaťa, by bolo rozhodnutie súdu, ktorým by skonštatoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého došlo k tomuto matričnému zápisu, v dôsledku čoho by súd, hoci aj nepriamo
skonštatoval, že tento zápis je absolútne neplatný, a teda skonštatovaním absolútnej neplatnosti tohto zápisu by sa odstránila prekážka určenia otcovstva podľa 2. zákonnej domnienky, a súd by mohol pristúpiť určeniu otcovstva podľa 3. zákonnej domnienky. Na to, aby súd mohol rozhodnúť, že nejaký právny úkon je neplatný, účastníkom konania by museli byť aj všetci účastníci predmetného právneho úkonu, čo nie je daný prípad, pretože matka dieťaťa je už mŕtva, a registrovaný otec nie je účastníkom tohto konania. Určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu môže byť iba predmetom sporového konania, pričom konanie o určenie otcovstva je nesporovým konaním.
74. Konajúci súd sa vyhol prílišnému formalizmu, a pripustil možnosť predbežného preskúmania neplatnosti súhlasného vyhlásenia matky dieťaťa a T. P. podľa 2. zákonnej domnienky, prihliadnuc na zákonnú nemožnosť preskúmať platnosť tohto vyhlásenia inými zákonnými spôsobmi, majúc na zreteli súčasnú právnu úpravu určovacích žalôb podľa § 137 CSP. Súd pripustil možnosť preskúmania neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičovstva, pretože v praxi nie sú vylúčené prípady absolútnej neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičovstva podľa § 37 a § 38 OZ, čo však nie je daný prípad. V danom prípade matka dieťaťa a T. P. urobili tento úkon dobrovoľne, slobodne, vážne, a dosiahli ním presne tie právne následky, ktoré týmto zhodným prejavom vôle sledovali. Taktiež boli pri uskutočnení tohto vyhlásenia plne spôsobilí na právne úkony. Dôvod neplatnosti predmetného vyhlásenia v danom prípade navrhovateľ videl v účelovom a nepravdivom vyhlásení matky a T. P., ktorí, podľa názoru navrhovateľa vedeli, že biologickým otcom dieťaťa je navrhovateľ, a nie T. P., a preto tento právny úkon je, podľa navrhovateľa, absolútne neplatný pre obchádzanie zákona a pre rozpor s dobrými mravmi. K tomuto súd poznamenáva, že za rozpor s dobrými mravmi nemožno vo všeobecnosti považovať také správanie, ktoré je väčšinou spoločnosti všeobecne akceptované či dokonca vítané, ktorým je aj formálny akt súhlasného vyhlásenia rodičovstva. Samozrejme, ideálnym stavom by bolo, ak by otcovstvo určené podľa všetkých domnienok svedčalo iba biologickým otcom, čo je prakticky nemožné. Preto zákon prvé dve domnienky otcovstva považuje za vyvrátiteľné, a otcovstvo určené podľa nich umožňuje zaprieť zákonným spôsobom osobami na to zákonom povolanými. Za rozpor s dobrými mravmi nemožno považovať súhlasné vyhlásenie otcovstva na matrike matkou a mužom iba preto, že vyhlásenie robia s vedomím, že muž nie je biologickým otcom dieťaťa. V opačnom prípade by potom bolo absolútne neplatným každé súhlasné vyhlásenie rodičovstva, teda aj také, kedy nevydatá matka dieťaťa biologického otca vôbec nepozná, aj matka dieťaťa, ktorého biologický otec umrel, a jeho biologické otcovstvo nie je možné preukázať. Pri takomto striktnom ponímaní neplatnosti určenia otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov by potom deti takýchto matiek (ktoré nepoznajú biologického otca dieťaťa, alebo ak biologický otec umrel, a jeho biologické otcovstvo nie je možné preukázať), nemohli mať registrovaného žiadneho iného muža ako otca, a teda podľa zápisu v matrike by nemali určeného otca po celý svoj život, čo je v rozpore so záujmami detí, záujmami rodiny, ako aj so záujmami spoločnosti. Takéto vyhlásenie nemožno považovať ani za obchádzanie zákona, ak sa vyhlásením sleduje vytvorenie rodiny v právnom slova zmysle.
75. Navyše, navrhovateľ neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali úmysel matky dieťaťa a T. P. uviesť ako otca dieťaťa osobu odlišnú od osoby biologického otca dieťaťa. Dôkazy takého charakteru nevie zadovážiť ani súd z úradnej moci. Subjektívne presvedčenie navrhovateľa o tom, že iba on môže byť biologickým otcom dieťaťa, na preukázanie „nekalého“ úmyslu matky „obísť“ navrhovateľa nepostačuje. Analýzou DNA by sa určilo alebo vyvrátilo biologické otcovstvo, nie však presvedčenie (poznanie, vedomosť) matky dieťaťa a T. P. počas vyhlásenia na matrike o tom, že biologickým otcom je navrhovateľ. Iba žena vie s istotou skonštatovať, ktorý muž nemôže byť biologickým otcom dieťaťa. Takúto absolútnu istotu muž nemôže mať. Iba matka dieťaťa môže s istotou vedieť, či mala alebo nemala pohlavný styk aj s iným mužom, ktorá je, žiaľ, v danom prípade už mŕtva, a preto je priam nemožné zistiť, aké myšlienkové pochody priviedli matku dieťaťa k rozhodnutiu pri krste dieťaťa uviesť ako jeho otca navrhovateľa, a s odstupom roka na matrike určiť za otca dieťaťa iného muža. Nie je vôbec vylúčené, že matka dieťaťa už mala intímny pomer so súčasným zákonným zástupcom dieťaťa, len v danom čase netušila, akým smerom sa ich vzťah vyvinie, a pri krste volila miernejšiu, istejšiu cestu, keďže navrhovateľ sa cítil byť otcom dieťaťa. Inak povedané, ak by aj súd pripustil teoretickú možnosť, že by vedomé klamlivé vyhlásenie muža a matky dieťaťa, ktorým na matrike súhlasne vyhlásili, že sú rodičmi dieťaťa, mohlo byť považované za absolútne neplatný právny úkon pre obchádzanie zákona a v rozpore s dobrými mravmi (s čím sa konajúci súd nestotožňuje), v tomto prípade je úmysel (toho času už mŕtvej) matky pri tomto vyhlásení priam nemožné dokázať.
76. K rozhodnutiu NSSR sp. zn. 6Cdo/224/2016, na ktoré poukázal navrhovateľ, konajúci súd poznamenáva, že nie je týmto rozhodnutím viazaný, keďže nejde o rozhodnutie súdu vyššieho stupňa v tej istej veci, ďalej, NSSR v obdobnom prípade zrušil rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie s konštatovaním, že súdu sa v zrušených rozsudkoch sa vôbec nezaoberali námietkou neplatnosti právneho úkonu spočívajúceho v súhlasnom vyhlásení rodičov na matrike, ktorí museli vedieť, že otcom dieťaťa je iný muž. Konajúci súd sa nestotožňuje s takým výkladom právneho názoru vyjadreného v uznesení NSSR sp. zn. 6Cdo/224/2016, podľa ktorého pri preukázaní klamlivého vyhlásenia na matričnom úrade o určení otcovstva je takýto právny úkon vždy apriori absolútne neplatný, a teda aj zápis otcovstva je z toho dôvodu neplatný. Predmetné rozhodnutie NSSR nie je ani rozhodnutím veľkého senátu, ani zjednocujúcim stanoviskom, a nie je ani judikované, t.j. nie je zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NSSR. Ak by aj bolo judikátom, čo ani nie je, ani vtedy by konajúci súd nebol týmto rozhodnutím viazaný, pokiaľ by svoje odlišné právne stanovisko odôvodnil. Ani rozhodnutie veľkého senátu nie je právne záväzné pre súdy prvej inštancie (§ 48 CSP).
77. Splodenie dieťaťa sa dotýka intímnej sféry partnerov, ktorá zostáva ich osobnou záležitosťou. Na druhej strane je daný záujem spoločnosti na registrácii rodičovstva, a tým na zabezpečení práv dieťaťa, ako aj záujem dieťaťa poznať svojich rodičov vyjadrený v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Orgán matriky, ani súd pri súhlasnom vyhlásení rodičov nie je oprávnený skúmať pravdivosť tohto vyhlásenia, a nie je ani oprávnený vopred vyžadovať od muža a matke dieťaťa dôkazy preukazujúce otcovstva muža, ktorý robí predmetné vyhlásenie. Súhlasné vyhlásenie s matkou môže urobiť ktorýkoľvek muž, a to aj keby s matkou dieťaťa v rozhodnom období vôbec nesúložil. Ak matka aj muž urobia súhlasné vyhlásenie, ani matrika, ani súd nemôžu preskúmavať pravdivosť tohto vyhlásenia, a zápis sa musí vykonať, pokiaľ obaja sú spôsobilí na právny úkon súhlasného vyhlásenia rodičovstva, pokiaľ obaja robia tento úkon slobodne, zrozumiteľne, určito a vážne. Takéto vyhlásenia sú bežnou praxou, pričom dôvody, pre ktoré tak matka a muž urobili, môžu byť rôzne, avšak nie sú pre platnosť vyhlásenia právne významné. Práve preto ZR prvé dve domnienky otcovstva pokladá za vyvrátiteľné domnienky, ktoré možno úspešne vyvrátiť so sledovanými právnymi účinkami iba v konaní o zapretie otcovstva, iniciátorom ktorého nemôže byť muž, ktorý nie je otcom dieťaťa v právnom slova zmysle. Zákonodarca týmto sleduje a preferuje záujem spoločnosti na registrácii a fungovaní rodiny v právnom slova zmysle pred rodinou v biologickom slova zmysle. Absolútna neplatnosť právneho úkonu, ktorým je súhlasné vyhlásenie rodičov podľa § 39 OZ spravidla prichádza do úvahy v prípadoch, kedy je nedostatočný vekový rozdiel medzi tým, kto má byť určený ako otec, a dieťaťom. Ďalším prípadom môže byť situácia, pri ktorej úradná osoba spisujúca súhlasné vyhlásenie rodičov na matrike alebo na súde má dôvodné pochybnosti o spôsobilosti na právne úkony osoby, ktorá takéto vyhlásenie robí. Ďalším prípadom je situácia, kedy by muž aj žena robili toto vyhlásenie tak, že navonok vzbudzujú dôvodné pochybnosti o vážnosti tohto prejavu. V danom prípade súhlasným vyhlásením rodičov tak matka dieťaťa, ako aj súčasný zákonný zástupca dieťaťa robili tento právny úkon slobodne, dobrovoľne a vážne, a sledovali ním dosiahnutie účelu, a to registráciu ich rodičovstva na matrike, a teda boli splnené zákonné podmienky platnosti právneho úkonu podľa § 37 OZ.
78. Taktiež neobstojí ani argumentácia právnej zástupkyne navrhovateľa, ktorá namietala, že postup súdu, ktorým by súd nepripustil dôkaz analýzou DNA alebo ak súd bude mať za to, že absolútna neplatnosť určenia otcovstva maloletej P. súhlasným vyhlásením na matrike je absolútne neplatná pre klamlivé vyhlásenie matky dieťaťa a T. P., by znamenal nerovnaký prístup k vymožiteľnosti práva z dôvodu rôzneho pohlavia. Materstvo sa viaže na osobu ženy a otcovstvo na osobu muža. Podľa slovenského právneho poriadku, matkou dieťa je žena, ktorá dieťa porodila. Je to žena, ktorá bola tehotná spravidla 9 mesiacov, pri pôrode spravidla potrebovala zdravotnícku pomoc a ošetrenie, a teda už z nemocnice disponuje listinným dôkazom o tom, že je matkou dieťaťa. S takýmto dôkazom biologický otec z pôrodnice neodchádza. Súd poznamenáva, že zákony platia pre všetkých rovnako, a preto sa nemôže zaoberať určením otcovstva navrhovateľa, ak tomu bráni otcovstvo svedčiace inému mužovi. Súd nemôže postupovať v priamom rozpore so zákonom iba preto, že je to v subjektívnom záujme navrhovateľa, ktorého záujem vôbec nie je naliehaným záujmom na výsledku sporu, a nie je totožný so záujmom dieťaťa. Matrika nemôže zapísať do knihy narodení popri sebe dvoch mužov ako otcov dieťaťa, a ani nenahradí jeden zápis otcovstva iným zápisom otcovstva, pokiaľ prvé určenie otcovstva nebude úspešne zapreté. Neplatnosť či nesprávnosť zápisu otcovstva do knihy narodení a rodného listu dieťaťa nie je vylúčená, no nie v danom prípade, keďže v danom prípade súd mal za to, že súhlasné vyhlásenie matky dieťaťa a T. P. o určení otcovstva a k P. bolo v súlade so zákonom, ako aj so zásadami slušnosti a morálky.
79. Ak by aj všetky dôkazy nasvedčovali tomu, že muž, otcovstvo ktorého má byť určené, je biologickým otcom dieťaťa, takéto dôkazy nemôžu, a nesmú byť dôvodom na vyhlásenie rozsudku v priamom rozpore so zákonom, a nesmú byť dôvodom pre nariadenie znaleckého dokazovania, ak je od samotného začiatku konania o určenie otcovstva nepochybné, že ani znalecký posudok v prospech navrhovateľa nemôže mať za následok vyhlásenie rozsudku o určení otcovstva v jeho prospech, keďže tomu bránia iné zákonné ustanovenia. Súd je viazaný ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná, a preto súd nesmie vyhlásiť rozsudok o osobnom stave v priamom rozpore so zákonom tam, kde to zákon nepripúšťa. Navrhovateľ zastával názor, že ustanovenie § 91 ods. 1 Zákona o rodine nemôže mať prednosť pred Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi a zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. K tomuto sú poznamenáva, že medzinárodné zmluvy a dohovory, ústavné zákony a ústava upravujú práva detí a rodičov „iba“ rámcovo, a obsahujú odkaz, že „podrobnosti upravia zmluvné štáty vo svojich vnútroštátnych poriadkoch“ alebo že „podrobnosti a výnimky ustanoví zákon,“ a teda v každom jednotlivom prípade je súd povinný aplikovať príslušné zákonné ustanovenia v súlade s ústavou a s medzinárodnými dohovormi a zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nemôže však ústavu a medzinárodné zmluvy aplikovať na daný prípad bez aplikácie príslušných zákonných ustanovení, t. j. izolovane bez použitia zákona, pretože takýto postup súdu bol protizákonný. Navrhovateľ vo svojich písomných podaniach citoval ustanovenia Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd, ako aj Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré poskytujú základný rámec právnej ochrany rodiny a rodičovstva, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, že deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť, ako aj iné ustanovenia o právach dieťaťa. Do citácie o práve dieťaťa poznať svojich rodičov vsunul navyše pojem „vlastných“ rodičov a „biologických“ rodičov, a to napriek tomu, že pojem „vlastných“ rodičov a „biologických“ rodičov sa ani v jednom z citovaných ustanovení nenachádza. Poukázal aj niektoré ustanovenia Zákona o rodine upravujúce rodičovské práva a povinnosti. K tomuto súd poznamenáva, že pod pojmom rodič v právnych predpisoch treba vnímať predovšetkým registrovaného rodiča, t. j. osobu, ktorá je ako rodič dieťaťa zapísaná v knihe narodení, a teda aj v rodnom liste dieťaťa, a nie osobu, ktorá sa cíti byť biologickým rodičom dieťaťa, ktorá nie je registrovaným rodičom dieťaťa podľa matričného zápisu. Právu dieťaťa poznať svojich rodičov nezodpovedá automatický zákonný či dokonca ústavný nárok domnelého otca proti vôli a proti záujmom dieťaťa domáhať sa súdnou cestou určenia, že je jeho biologickým otcom.
80. Na základe zisteného skutočného stavu a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľa na určenie otcovstva je neprípustný, pretože tomu bráni už určené otcovstvo podľa 2. zákonnej domnienky, svedčiace inému mužovi, a podľa § 94 ods. 1 ZR, určenie otcovstva súdom prichádza do úvahy iba vtedy, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov. Keďže navrhovateľ nemôže byť účastníkom konania o zapretie otcovstva zákonného zástupcu maloletej P., a podľa § 137 CSP už nemôže podať žalobu o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov, súd sa musel zaoberať možnosťou absolútnej neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov ako prejudiciálnej otázky, avšak v danom prípade súd iba zistil, že súhlasné vyhlásenie rodičovstva matky P. a jej zákonného zástupcu spĺňalo všetky požiadavky zákonnosti, a preto matričný zápis otcovstva maloletej P. nie je neplatný. Slovenský právny poriadok, ani medzinárodné zmluvy a dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná, neoprávňujú osobu, ktorá sa cíti byť biologickým rodičom dieťaťa domáhať sa určenia otcovstva dieťaťa proti vôli registrovaných rodičov a dieťaťa, t. j. bez úspešného zapretia otcovstva registrovaného otca osobami, ktoré sú na to oprávnené priamo zo zákona. Rodina v právnom slova zmysle, a teda registrovaná rodina a registrovaní rodičia požívajú právnu ochranu, a práve preto zákonodarca neumožňuje osobe, ktorá nie je registrovaným otcom dieťaťa, domáhať sa zapretia otcovstva iného muža k dieťaťu, ktorého sa cíti byť otcom. S prihliadnutím na vek dieťaťa, kedy zapretie otcovstva je možné už iba na návrh dieťaťa, zostane už iba na vôli dieťaťa, príp. jeho zákonného zástupcu alebo priamo kolízneho opatrovníka, či uplatnia postup podľa Zákona o rodine pri zapretí otcovstva dieťaťom. Preto súdu neostávalo nič iné, iba návrh na určenie otcovstva ako neprípustný zamietnuť (II. výrok).
81. Zamietnutie návrhu navrhovateľa na určenie otcovstva z dôvodu, že určeniu otcovstva podľa 3. zákonnej domnienky bráni určené otcovstvo k inému mužovi podľa 2. zákonnej domnienky vôbec neznamená zmarenie práva dieťaťa poznať svojich rodičov. Pokiaľ navrhovateľ je si istý svojím otcovstvom, a otcovstvo dieťaťa bude naďalej svedčať inému mužovi, bude iba na vôli dieťaťa rozhodnúť sa, hoci aj v dospelosti, mimosúdnou cestou dobrovoľne podstúpiť analýzu DNA, príp. podať návrh na zapretie otcovstva, aby bolo možné následné určenie otcovstva rozhodnutím súdu.
82. Zákonný zástupca maloletej namietal, že súd by sa nemal zaoberať vecou samou, nemal by vykonávať žiadne dokazovanie, ale mal by konanie zastaviť podľa § 109 CMP pre procesnú prekážku, ktorou je určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, a teda nie je daný predmet konania. K tomuto súd poznamenáva, že zastaviť konanie o určenie rodičovstva z dôvodu, že rodičovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov je možné iba vtedy, ak k súhlasnému vyhláseniu rodičov dôjde počas konania, čo nie je daný prípad. V tomto prípade nie je namieste extenzívny výklad, ktorý zaujímala právna zástupkyňa zákonného zástupcu dieťaťa na pojednávaní dňa 20.9.2018, pretože iba určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov počas prebiehajúceho konania môže mať za následok dodatočné odpadnutie predmetu konania. Zastavenie konania v danom prípade by bolo odmietnutím spravodlivosti (denegatio justitiae).
83. K argumentácii navrhovateľa, ktorý zastáva názor, že zákonný zástupca dieťaťa, keďže sám nie je účastníkom konania, nemá právo k veci sa vyjadrovať, a na jeho vyjadrenia by súd nemal vôbec prihliadať, súd poznamenáva, že T. P. nie je síce účastníkom konania, ale je zákonným zástupcom dieťaťa, ktoré účastníkom konania je. Predmetom konania je určenie osobného stavu dieťaťa, ktoré sa zároveň priamo týka osobného stavu zákonného zástupcu dieťaťa ako jeho registrovaného otca. Dieťa je v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom, to však neznamená, že súd nebude písomnosti doručovať aj zákonnému zástupcovi dieťaťa. Aj uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka je súd povinný doručiť tak kolíznemu opatrovníkovi, ako aj zákonným zástupcom dieťaťa. Úkony zákonného zástupcu dieťaťa v tomto konaní môžu mať iba povahu vyjadrení, na ktoré súd môže, no nemusí, prihliadnuť, nemôžu mať však žiadne procesnoprávne účinky, a teda zákonný zástupca dieťaťa v tomto konaní nemôže robiť procesné úkony účastníka konania, akými sú napríklad odvolanie, dovolanie či uplatnenie náhrady trov konania. Ani Civilný mimosporový poriadok, ani Zákon o rodine nepočítajú s možnosťou návrhu na určenie otcovstva podaného domnelým otcom voči matke a dieťaťu, ktorého otcovstvo už bolo určené, a otcovstvo svedčí inému mužovi podľa 1. alebo 2. zákonnej domnienky. Práve preto súd považoval za spravodlivé a v záujme dieťaťa, všetky písomnosti doručovať aj súčasnému zákonnému zástupcovi dieťaťa, ktorý síce nemôže robiť úkony v mene dieťaťa, ale môže sa vo veci vyjadrovať. Súd ďalej poznamenáva, že skutočný stav veci súd nezisťuje iba z vyjadrení účastníkov konania, ale aj z vyjadrení iných osôb, zákonných zástupcov účastníkov nevynímajúc.
84. K tvrdeniu navrhovateľa, ktorý uvádza, že súd nevykonaním znaleckého dokazovania za účelom analýzy DNA poruší jeho právo na spravodlivý proces, súd dodáva, že porušením práva na spravodlivý súdny proces, nie je postup súdu uskutočnený správnou aplikáciou príslušných procesných zákonných ustanovení. Súd je síce povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ktoré sú potrebné na zistenie skutočného stavu veci (čl. 10, § 36 CMP), avšak nie je povinný vykonať všetky dôkazy v neobmedzenom rozsahu. V danom prípade je nevyhnutná primeraná aplikácia ust. § 185 CSP, podľa ktorej súd rozhodne, ktorý dôkaz vykoná, prihliadnuc na zásadu hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania vyjadrenú v čl. 12 CMP. Inak povedané, v civilnom mimosporovom konaní súd je síce povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to potrebné pre zistenie skutočného stavu veci, avšak nie všetky dôkazy, ale iba tie a v takom v rozsahu, v akom súd považuje za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Súd dokonca nemusí vykonať ani všetky navrhnuté dôkazy. V danom prípade súd mal za to, že akékoľvek dokazovanie za účelom zistenia otcovstva navrhovateľa vo vzťahu k maloletej P., by bolo nadbytočné, nehospodárne, pre dieťa stresujúce, pretože ani znalecký posudok, podľa ktorého by navrhovateľ bol biologickým otcom dieťaťa s 99,98 % -nou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, by neviedol určeniu jeho otcovstva rozsudkom súdu, a ani k následnej zmene zápisu otcovstva v knihe narodení a aj v rodnom liste dieťaťa, pretože tomu bráni už určené otcovstvo svedčiace inému mužovi, a to T. P., ktorý sa o maloletú stará od jej útleho veku až doposiaľ. Konanie o zapretie otcovstva má svoj význam aj preto, že sa ním sleduje vylúčenie otcovstva registrovaného otca, a až potom môže nasledovať určenie otcovstva podľa tretej domnienky, t.j. súdnym rozhodnutím. Aby dieťa nebolo vystavené riziku opakovanej analýzy DNA vo vzťahu k rôznym domnelým otcom, je namieste v prvom rade vylúčenie otcovstva registrovaného otca, a až potom, po úspešnom zapretí otcovstva možno uvažovať o iných analýzach DNA.
85. Podľa § 57 CMP o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.
86. Podľa § 58 CMP o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým konanie končí. 87. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
88. Podľa § 53 CMP, v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom, ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.
89. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
90. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
91. V mimosporovom konaní, a teda aj v konaní vo veciach určenia rodičovstva súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania iba na návrh, pričom platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (§ 52 CMP). Z tejto zásady platí výnimka upravená v ust. § 53 CMP, podľa ktorej v konaní o určenie rodičovstva súd môže priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorý mali vo veci úspech, proti účastníkom, ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať. V danom prípade bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách konania, preto sa súd musel týmto návrhom zaoberať. Nakoľko návrh na určenie otcovstva súd považoval za neprípustný, avšak súd sa musel zaoberať návrhom navrhovateľa na predbežné posúdenie platnosti súhlasného vyhlásenia, ktorého sa navrhovateľ nemohol dovolať iným zákonným spôsobom, keďže v konaní nevznikli žiadnemu účastníkovi trovy konania spojené so znaleckým dokazovaním, súd o trovách medzi navrhovateľom a dieťaťom rozhodol podľa všeobecnej zásady uvedenej v § 52 CMP, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (III. výrok).
92. V danom prípade súd zastavil konanie proti matke dieťaťa pre neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok spočívajúci v nedostatku procesnej subjektivity matky dieťaťa v čase začatia konania, a to podľa ustanovení Civilného sporového poriadku. Preto aj o trovách konania v tejto časti konania súd rozhodol primerane podľa § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Zastavenie konania v časti proti matke dieťaťa z procesného hľadiska zavinil navrhovateľ tým, že podal návrh proti neexistujúcemu subjektu, a teda súd by mal, v súlade s ust. § 256 ods. 1 CSP, priznať nárok na náhradu trov konania osobe, proti ktorej návrh smeruje, t. j. matke dieťaťa. V danom prípade však nastala špecifická situácia, keďže nárok na náhradu trov konania možno priznať len (existujúcemu) účastníkovi. Keďže matka dieťaťa nežila v čase začatia konania, súd jej nemohol priznať nárok na náhradu trov konania proti navrhovateľovi. Preto súd podľa § 256 ods. 1 CSP rozhodol, že vo vzťahu medzi navrhovateľom a matkou dieťaťa navrhovateľ nemá na náhradu trov konania právo (IV. výrok).
93. Nakoľko právna úprava podľa Civilného mimosporového poriadku a podľa Civilného sporového poriadku neumožňuje priznať náhradu trov právneho zastúpenia osobe odlišnej od osoby účastníka konania (subjektu sporu), a zákonný zástupca dieťaťa v tomto konaní nie je účastníkom konania, súdu neostávalo nič iné, iba o jeho návrhu na náhradu trov konania podľa § 55 CMP rozhodnúť tak, že nemá na náhradu trov konania právo (V. výrok).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Piešťany do 15 dní od doručenia rozhodnutia, v troch písomných vyhotoveniach.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP).
odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh; § 363 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 CMP). Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní (§ 62 ods. 2 CMP)