Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_21Csp-210-2017.pdf
PDF · 152.46 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/210/2017
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcu KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Československej armády 954/7, Hradec Králové, IČ: 24785199, zastúpený JUDr. Jiřím Šmídom, usadeným euroadvokátom, ŠMÍDA advokátní kancelář, s.r.o., organizačná zložka, IČO: 47255773, so sídlom Ul. Svornosti 43, Bratislava proti žalovanému Q. O., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom I. XXX/X, P., J. Q., o zaplatenie 254,48 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa zamieta.
II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov tohto konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na tunajší súd 27. 12. 2017 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 353,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 33,68 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia. Uvedený žalobný návrh odôvodnil žalobca nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Žalovaný a právny predchodca žalobcu - Provident Financial, s.r.o., IČO: 35805731, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, uzavreli 27. 11. 2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570129606, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému bezúčelový úver vo výške 640 eur. Peňažné prostriedky boli žalovanému poskytnuté v hotovosti pri podpísaní zmluvy. Žalovaný sa v zmluve zaviazal tento úver splácať v týždenných splátkach v celkovom počte 60 splátok, pričom prvá splátka bola splatná 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy, t.j. 12. 4. 2013, a posledná splátka bola splatná 21. 1. 2015. Žalovaný sa za poskytnutie úveru zaviazal uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu náklady spojené s úverom vo výške 220,80 eur, ktoré náklady zahŕňajú zmluvný úrok (vo výške, ktorá je vyjadrená v orámovanej časti zmluvy, strana č. 1), a administratívny poplatok / poplatok za garantovanú službu (vo výške, ktorá je vyjadrená v orámovanej časti zmluvy, strana č. 1), pričom tento administratívny poplatok zahŕňa najmä spracovateľský poplatok a služby obchodného zástupcu právneho predchodcu žalobcu, telefonické upozornenie na omeškanie s úhradou splatnej sumy a pod. Súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavrel žalovaný s právnym predchodcom žalobcu 27. 11. 2013 aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru / o poskytnutí služby komfort. Služba zabezpečenia splátok úveru, ktorá predstavovala dobrovoľnú doplnkovú službu, zahŕňala výber splátok každý týždeň v hotovosti prostredníctvom na to splnomocneného obchodného zástupcu právneho predchodcu žalobcu, a to v mieste bydliska žalovaného, resp. na inom žalovaným určenom mieste (článok 1.1 zmluvy o zabezpečení splátok úveru.) Za túto službu sa žalovaný zaviazal uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu úhradu vo výške 329,60 eur, ktorej výška sa odvíjala od počtu splátok, tak aby pokryla náklady pohonných hmôt a čas obchodného zástupcu, a ktorú sumu úhrady sa žalovaný zaviazal splácať v celkovom počte 60 splátok, pričom tieto splátky boli splatné spoločne so splátkami úveru, teda prvá splátka bola splatná 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy, t.j. 12. 4. 2013, a posledná splátka bola splatná 21. 1. 2015 (článok 1.2 zmluvy o zabezpečení splátok úveru), čo je aj termín konečnej splatnosti tejto zmluvy. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť tak predstavovala sumu 1.190,40 eur (istina vo výške 640 eur, zmluvný úrok a administratívny
poplatok vyjadrené spolu fixnou čiastkou po celú dobu trvania úveru vo výške 220,80 eur a čiastka za zabezpečenie splátok úveru / poskytnutí služby komfort vo výške 329,60 eur.) Celkovú čiastku vo výške 1.190,40 eur sa žalovaný zaviazal uhradiť v týždenných splátkach v celkovom počte 60 splátok, a to vo výške 19,84 eur. Žalovaný právnemu predchodcovi žalobcovi doteraz uhradil celkovo 836,90 eur, a teda uhradil riadne len 42 (celých) splátok, pričom na 43. splátku uhradil len 3,62 eur. Presné dátumy a výšky splátok vyplývajú podľa právneho predchodcu žalobcu z priloženej platobnej histórie. Každá ďalšia splátka úveru ako aj služby bola splatná 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 16. 12. 2016, došlo s účinnosťou ku 16. 12. 2016 k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy o úvere a zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru / o poskytnutí služby komfort z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, ktorá zmena bola oznámená žalovanému listom z 16. 12. 2016. Hodnota postúpenej pohľadávky predstavovala ku dňu postúpenia pohľadávky celkovo 353,50 eur (celková čiastka úveru vrátane príslušenstva znížená o platby žalovaného uhradené ku dňu postúpenia pohľadávky.) Súčasnému žalobcovi však žalovaný doteraz neuhradil žiadnu sumu. Posledná výzvu žalobcu pred podaním žaloby, ktorá bola odoslaná žalovanému je z 5. 10. 2017. Žalobca si tak uplatňuje voči žalovanému sumu istiny zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 33,68 eur, neuhradenú sumu zo zmluvy o zabezpečení splátok vo výške 99,02 eur, náklady spojené s úverom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 220,80 eur a úrok z omeškania z istiny zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t. j. zo sumy 33,68 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia.
2. Ešte pred doručením žaloby žalovanému žalobca doručil 29. 3. 2018 na tunajší súd podanie, v ktorom zobral späť žalobu v časti sumy 99,02 eur (je to suma totožná s neuhradenou sumou zo zmluvy o zabezpečení splátok, ktorú si žalobca uplatňoval v pôvodnej žalobe), a v tejto súvislosti tiež opravil žalobný petit tak, že sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 254,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 33,68 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia. Uvedené späťvzatie žaloby žalobca nijako neodôvodnil.
3. Keďže išlo o čiastočné späťvzatie žaloby (nie zmenu žaloby, lebo rozsah uplatneného práva sa zužoval), ktoré bolo uskutočnené ešte pred doručením žaloby žalovanému, konal súd podľa § 145 ods. 3 CSP o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti, teda predmetom konania od doručenia tohto späťvzatia žaloby na súd bol návrh v rozsahu vyplývajúcom z tohto späťvzatia.
4. Keďže toto podanie nespĺňalo podmienky ust. § 146 ods. 1 a ods. 2, nebolo tiež nutné vyžadovať súhlas žalovaného s týmto čiastočným späťvzatím žaloby, a toto (nijako neodôvodnené) späťvzatie žaloby bolo žalovanému doručené spolu so žalobou na vyjadrenie podľa § 167 ods. 2 CSP.
5. Žalovaný sa (napriek písomnej výzve súdu) k žalobe a jej čiastočnému späťvzatiu nijako nevyjadril.
6. Nakoľko hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000 eur, pričom išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, a nakoľko pre absenciu vyjadrenia žalovaného možno povedať, že skutkové tvrdenia strán neboli sporné, súd podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „ CSP“) na prejednanie tohto sporu nenariadil pojednávanie. Dňa 30. 8. 2018 podľa § 219 ods. 3 CSP tunajší súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Rozsudok bol následne verejne vyhlásený 20. 9. 2018.
7. Súd na zistenie relevantného skutkového stavu vykonal všetky žalobcom navrhnuté a pripojené dôkazy (žalovaný nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.)
8. Zo (žalobcom predloženej) zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 27. 11. 2013 vyplynulo, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal poskytnúť žalovanému v hotovosti spotrebiteľský úver vo výške 640 eur, a žalovaný sa zaviazal vrátiť takto poskytnutú sumu úveru spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom pozostávajúcimi zo zmluvného úroku v sadzbe 22,38% ročne zo sumy úveru, t.j. vo výške 92,16 eur, a z poplatku za garantovanú službu vo výške 128,64 eur, v 59 týždenných splátkach vo výške po 14,35 eur, a poslednej 60. splátke vo výške 14,15 eur, pričom termín splatnosti prvej splátky bol určený ako 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy, splatnosť každej ďalšej splátky mala nastať 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru, bol určený ako 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť na základe zmluvy (tvorená súčtom
istiny úveru a celkových nákladov spojených s úverom pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu) bola uvedená vo výške 860,08 eur. Výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) bola v zmluve uvedená vo výške 70,38%, a priemerná hodnota RPMN vo výške 45,94%. Úver sa podľa zmluvy poskytoval na dobu 60 týždňov, a termín konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy bol v zmluve uvedená ako 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy.
9. Keďže žalovaný nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu (v žalobe) o výške poskytnutého úveru v sume 640 eur, považoval súd toto skutkové tvrdenie žalobcu za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP, a osvojil si ho ako zistený skutkový stav, bez potreby vykonávania dokazovania. Avšak táto skutočnosť vlastne vyplýva aj zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože sa tam uvádza, že podpisom tejto zmluvy žalovaný potvrdil prevzatie úveru od právneho predchodcu žalobcu vo výške 640 eur.
10. Zo (žalobcom predloženej) zmluvy o zabezpečení splátok úveru uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným toho istého dňa ako vyššie uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere (27. 11. 2013) vyplynulo, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal pravidelne poskytovať žalovanému počas platnosti tejto zmluvy službu spočívajúcu v prevzatí hotovosti, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol žalovanému poskytnutý na základe vyššie uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to priamo v mieste trvalého bydliska žalovaného alebo na inom mieste, určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodou zmluvných strán, ktoré žalovanému práve vyhovuje, a jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru, pričom žalovaný sa zaviazal, že za poskytnutie tejto služby zaplatí právnemu predchodcovi žalobcu odmenu vo výške 329,60 eur, ktorú sumu sa zaviazal splácať v 60 pravidelných týždenných splátkach, a to v 59 týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 5,49 eur a poslednej splátky vo výške 5,69 eur počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Odmena bola splatná v hotovosti pri prevzatí splátky obchodným zástupcom právneho predchodcu žalobcu.
11. Zo (žalobcom predloženej) zmluvy o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom zo 16. 12. 2016 (v spojení so špecifikujúcou prílohu na č.l. 13 spisu), ako aj zo (žalobcom predloženého) oznámenia právneho predchodcu žalobcu o postúpení pohľadávky zo 16. 12. 2016 adresovanej žalovanému (spolu s príslušným poštovým podacím hárkom z 27. 12. 2016 preukazujúcim, že toto oznámenie sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného (pred podaním žaloby) súd zistil, že pohľadávka uplatnená v tejto žalobe bola 16. 12. 2016 (teda pred podaním žaloby) riadne (hmotnoprávne) postúpená z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, čím bola daná aktívna vecná legitimácia žalobcu na jej vymáhanie v tomto spore.
12. Zo žalovaným nepopretého, a teda v zmysle § 151 ods. 1 CSP nesporného skutkového tvrdenia žalobcu, ktoré preto nebolo potrebné dokazovať vyplynulo, že žalovaný doteraz celkovo (z tejto zmluvy) uhradil v prospech právneho predchodcu žalobcu sumu 836,90 eur. Táto skutočnosť však vyplynula aj z prehľadu platobnej histórie žalovaného nachádzajúceho sa na č.l. 12 spisu.
13. Pokiaľ ide o možnosť aplikácie ustanovenia § 151 ods. 1 CSP vo vzťahu k spotrebiteľovi (dvakrát vyššie využitej), súd uvádza, že spotrebiteľ síce nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, pretože tie musí súd podľa únijného práva v spotrebiteľskej zmluve skúmať ex offo, avšak spotrebiteľa zaťažuje (ako každého iného žalovaného) bremeno tvrdenia, resp. povinnosť účinného popretia skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k ostatným skutkovým okolnostiam (než je existencia neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve), ako napríklad v tomto prípade vo vzťahu ku skutočnosti poskytnutia úveru v sume 640 eur a celkovej úhrade (žalovaným) sumy vo výške 836,90 eur, ktorého neunesenie (bremena tvrdenia), resp. ktorej nesplnenie (povinnosti účinne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu) má pre žalovaného spotrebiteľa následky ako pre každého iného žalovaného, a to v podobe prehry sporu z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia, resp. v podobe následkov vyplývajúcich z ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, t.j. v podobe fikcie nespornosti takto nepopretých skutkových tvrdení žalobcu. Ustanovenia § 290 až 300 CSP (osobitná úprava o spotrebiteľských sporoch) nevylučujú aplikáciu ust. § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP v spotrebiteľských sporoch, preto podľa § 300 CSP možno ust. § 151 CSP aplikovať aj v spotrebiteľských sporoch. Súd síce podľa § 295 CSP môže (nie musí) vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol (ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci), avšak toto ustanovenie sa týka výlučne dokazovania, teda situácie, ak si žalovaný spotrebiteľ aspoň splnil povinnosť tvrdenia (a teda iba neoznačil, či nepredložil dôkazy na preukázanie týchto svojich skutkových tvrdení), čo sa však nebol tento prípad, pretože
žalovaný si tu nesplnil ani len povinnosť tvrdenia, resp. povinnosť popretia tvrdení žalobcu (vo vzťahu ku skutočnosti poskytnutia úveru v sume 640 eur a úhrade sumy vo výške 836,90 eur.) Výnimku by teda predstavovala len okolnosť neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré neprijateľné podmienky (ako už bolo uvedené) musí súd zo spotrebiteľskej zmluvy zisťovať ex offo (aj bez návrhu spotrebiteľa.) V danom prípade však ide iba o otázku poskytnutia úveru a otázku úhrady žalovaným, teda iba o otázky, ktorá nemajú nič spoločné s existenciou neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve.
14. Takto zistený skutkový stav (na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení žalobcu) súd podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.
15. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom časte uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
16. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
17. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
18. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
19. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
20. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/> musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
21. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v spotrebiteľskej zmluve bola ročná percentuálna miera nákladov určená nesprávne v neprospech spotrebiteľa.
22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
23. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
24. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
25. Podľa § 53 ods. 6 OZ ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
26. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
27. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
28. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
29. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluve o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba A. D. O. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
30. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 27. 11. 2013 spĺňa definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v danom prípade išlo o poskytnutie spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, teda o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy vo forme úveru, právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom v zmysle § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, žalovanému ako spotrebiteľovi v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania, a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
31. Táto zmluva o spotrebiteľskom úvere je však súčasne spotrebiteľská zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože táto zmluva bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda ako osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalovaným ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ, teda ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
32. Vzhľadom na to, že žalobca zobral späť žalobu v časti o zaplatenie sumy 99,02 eur (bez odôvodnenia), avšak táto suma bola zhodná so sumou podľa žalobcu dovtedy neuhradenej sumy zo zmluvy o zabezpečení splátok, ku ktorému späťvzatiu došlo ešte pred doručením (pôvodnej) žaloby žalovanému, súd ďalej podľa § 145 ods. 3 CSP konal a rozhodoval bez zreteľa na tento pôvodne uplatnený nárok.
33. V uvedenej zmluve o spotrebiteľskom úvere však nie je obsiahnuté rozčlenenie, koľko zo splátky pripadá na istinu, koľko na úroky, a koľko na poplatky, ktorú obsahovú náležitosť vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za následok právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto spotrebiteľského úveru, a to od počiatku (od uzavretia zmluvy.) Zo záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru vyplýva, že žalobca nemá nárok na (zmluvné) úroky a poplatky, preto súd zamietol žalobu v časti týkajúcej sa uplatnených zmluvných úrokov a poplatkov.
34. Vzhľadom na ust. § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku (CSP), ako aj čl. 2 ods. 2 CSP, keďže sa vo vzťahu k tomuto dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru tunajší súd odkláňal od (novo) ustálenej rozhodovacej praxe založenej v súčasnosti (minimálne) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018, ktoré uznesenie zjavne reagovalo na legislatívnu úpravu zákona č. 129/2010 účinnú od 1. 5. 2018, ktorá úprava zase súvisela s rozsudkom Su´dneho dvora EÚ z 9. 11. 2016, vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, a v zmysle ktorého uznesenia najvyššieho súdu eurokonformým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 19/2010 Z.z, ktorý je v danom prípade potrebný, je podľa najvyššieho súdu správny len taký záver, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby
v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne na istinu, úrok a poplatky), a v ktorom sa tiež uvádza, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť iba k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, a ktoré uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou okresných a krajských súdov, bol tunajší súd, aby neporušil vyššie uvedené ustanovenia CSP povinný dôkladne odôvodniť tento odklon od (novo) ustálenej súdnej praxe tejto súdnej autority v Slovenskej republike.
35. V tejto súvislosti sa tunajší súd (v ďalej uvedenom rozsahu) plne stotožňuje s názorom právnej vedy vysloveným v článku: „Právna analýza uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017“, autor: Anton Pavúk, na webovej stránke : C..K..W., ktorého obsah týmto preberá do odôvodnenia svojho rozhodnutia, a osvojuje si ho ako svoje vlastné odôvodnenie odklonu od najvyšším súdom (novo) ustálenej súdnej praxe, a to nasledovným spôsobom.
Smernica, ako súčasť únijného práva má jednak priamy účinok, v zmysle ktorého smernica zaväzuje jednotlivé štáty na transpozíciu obsahu smernice do vnútroštátneho práva, a jednak nepriamy účinok, ktorý sa prejavuje v potrebe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu vnútroštátneho ustanovenia v súlade so smernicou. Vychádzajúc z obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. 1. 2012 vo veci C-282/2010 Dominquez, ktorého predmetom bolo posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice, hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od takéhoto svojho článku, a v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že je neprípustný taký eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ktorým by nedošlo k zohľadneniu vnútroštátneho práva ako celku, a k uplatneniu všetkých výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, dospel tunajší súd k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018 takto nepostupoval, keďže zvolil len jednu výkladovú metódu vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatnými výkladovými metódami sa ani nezaoberal. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia pri uplatnenom teologickom výklade založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z., a síce, že týmto účelom bolo transponovať smernicu v plnom rozsahu, a od tejto sa neodkláňať. Ďalej dodal, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby novopríjmané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, ktorú skutočnosť musí vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. na zreteľ. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. podľa najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplývalo, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z účelu transponovaného predpisu, uvedeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z.z. (na ktorý poukazoval najvyšší súd) však možno zistiť len to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak sa však aj dospeje k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od smernice, ešte stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti implementovaná do zákona č. 129/2010 Z.z. (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže mohlo dôjsť aj k vadnej implementácii (omylom.) Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bol alebo nebol úmysel zákonodarcu, nie je však pre posúdenie prípustnosti nepriameho účinku smernice (eurokonformného výkladu zákona) relevantná. Relevantná je len otázka, či smernica v skutočnosti bola alebo nebolo vadne implementovaná (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne.) V tomto konkrétnom prípade však bola smernica implementovaná vadne, a to z dvoch dôvodov: 1.) vzhľadom na odlišné jazykové vyjadrenie požiadavky smernice a predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie v zákone č. 129/2010 Z.z. celkom zjavne pochádza z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z.z.), a 2.) v dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z., a to k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorou novelou zákonodarca zosúladil (s účinnosťou od 1. 5. 2018) sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca výslovne uvádza, že ak by ponechal predmetné ustanovenie v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou, čo najvyšší súd vo svojom uznesení už opomenul, spomenúť. Tiež treba vziať do úvahy, že predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku zákonom č. 129/2010 Z.z., tak ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, a teda dané ustanovenie je
potrebné podrobiť aj výkladu historickému (ku ktorému najvyšší súd nepristúpil.) Prvýkrát totiž bola v právnom poriadku Slovenskej republiky otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. - o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je možné treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Práve v tomto prípade bolo uvedené sporné ustanovenie použité v slovenskej legislatíve po prvýkrát, z tohto dôvodu je v tomto právnom predpise potrebné nájsť odpoveď na to, aký bol skutočný úmysel zákonodarcu pri použití týchto slov, a v tomto kontexte je potrebné skúmať, či existuje vnútroštátna výkladová metóda, ktorá členenie splátok nepožaduje. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval smernicu 208/48/ES, potvrdená aj samotným najvyšším súdom. Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky, alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru plus celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Následne ustanovením § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom ročná percentuálna miera nákladov, ktorou tento zákon rozumel sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Následne, v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom vzťahu jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z dvoch exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. V takom prípade by totiž zákonodarca požadoval uvedenie presného RPMN tiež len za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Vyššie uvedená požiadavka na členenie splátok vyplýva tiež z dôvodovej správy, v zmysle ktorej ustanovenie stanovuje povinné náležitosti zmluvy o úvere nad rámec všeobecných náležitostí, ktorými je ročná percentuálna miera nákladov, frekvencia, počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z.z. prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 - o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. 2. 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 2. 1998. V zmysle článku 15 tejto smernice: „táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov, konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol že prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov konkrétne so smernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcim smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z.z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná záležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písmena a) do písmena i), v zmysle ktorého platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákonodarca teda pôvodné ustanovenia § 4 ods. 2 a) zákona č. 258/2001 Z.z. novelizoval tak, že za i) legislatívno-technicky upravil dané ustanovenie, a to tak, že slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“, a vypustil požiadavku „uviesť
aj súčet týchto platieb (ak je to možné) s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Z dôvodovej správy (všeobecná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že cieľom navrhovanej úpravy je okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa pre uzatváranie spotrebiteľských zmlúv. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúcemu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb a jeho cieľom nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, naopak jeho posilnenie. Najbližšia novelizácia predmetného ustanovenia prišla v dôsledku zrušenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 229/2010 Z.z., ktorý implementoval okrem iného smernicu 2008/48. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôvodne vyjadrené v ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého písmena l) ods. 2 platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Následne slovenský zákonodarca pristúpil 12. 10. 2017 k novelizácii (okrem iného) predmetného ustanovenia zákona o členení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď prijal zákon č. 279/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 5. 2018. Predmetnou novelou zákonodarca novelizoval zákon, a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Z vyššie uvedeného historického výkladu, ako aj ostatných výkladov uvedených nižšie je zrejmé, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru, a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jednotlivého členenia. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykonávať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.) Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy vrátane výkladu teleologického (súd nemá na mysli vytrhnuté skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z., ale skúmanie tiež dôvodovej správy č. 279/2010 Z.z., kde teleologickým výkladom dospejeme k záveru, že zákon išiel nad rámec smernice a dôvodovej správy zákona č. 258/2001 Z.z., kde bola táto norma použitá po prvýkrát, a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje možnosť neúmyselnej chybnej transpozície), dospeli k záveru že slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smerníc nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Takisto z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu zákona vyplýva výklad členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Použitím logického výkladu daného ustanovenia zákona je potrebné prijať záver, že zákonodarca takisto požadoval členenie splátok na splátky istiny, úrokov a splátky iných poplatkov, pretože zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako smernica, ale v zákone špecifikoval splátky na splátky úrokov, istiny a poplatkov. Logicky teda chcel povedať niečo iné ako smernica. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty (a zákaz retroaktivity). Uznesenie najvyššieho súdu vnáša do výkladu právnych vzťahov medzi spotrebiteľom a dodávateľom výraznú právnu neistotu, vyššie uvedený záver sa opiera o skutočnosť, že slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné v právnych vzťahoch do 1. 10. 2001 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z.) do 11. 6. 2010 (nadobudnutie účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že členenie splátok zákon vyžaduje, čo je potvrdené okrem skutočnosti, že zákon č. 258/2001 Z.z. neimplementoval smernicu, a teda nie je ho možné vykladať v súlade s danou smernicou roku 2008, a teda sa na neho ani nevzťahuje rozsudok C-42/15, aj masívnou legislatívou všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu. Tie isté slová,
bez zmeny vnútroštátneho zákona alebo smernice, je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu od 9. 11. 2016 (prijatie rozsudku Súdneho dvora EÚ) do 1. 5. 2018 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že zákon členenie splátok nepožaduje. A zmenený text zákona, a to slová „výšku, počet, frekvenciu splátok“ je zase potrebné vykladať od 1. 5. 2018 rovnako ako predošlý text zákona, a to slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok, istiny, úroku a iných poplatkov“. Takýto chaos zakladá výraznú právnu neistotu. Naopak, ak by sa rovnaké slová vykladali rovnako (t.j. do 1. 5. 2018 sa vyžaduje členenie splátok, a od 1. 5. 2018 sa takéto členenie nevyžaduje v dôsledku zmeny legislatívy), zásada právnej istoty by bola zachovaná. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od roku 2018 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy eurokonformný výklad, a tieto dospeli k záveru, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotný výklad smernice (nie zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad, nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo a postup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah a medzi nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom vnútroštátnym a zásadou právnej istoty, ale aj zákazom retroaktivity. Ak zákonodarca zmenil zákon na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom „vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 HomeCredit Slovakia, a. s. vs. Klára Bíróová, a ak by sme predmetné ustanovenie ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by šla nad rámec podmienok stanovených smernicou“, je jednoznačné, že eurokonformné vykonanie zákona v znení pred jeho novelizáciou účinnou od 1. 5. 2018 a prijatou práve v kontexte rozsudku C-42/15 porušuje zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného tak jednoznačne vyplýva záver, že v smernici 2008/48/ES nie je možné priznať nepriamy účinok.
36. Navyše, pokiaľ ide o uplatnené (zmluvné) úroky, na uvedenú zmluvu je potrebné subsidiárne vzťahovať aj všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a nasl. OZ.
37. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis (ani jeho vykonávací predpis) účinný v čase uzatvorenia tejto zmluvy neobsahoval limit pre ročnú percentuálnu mieru nákladov (odplatu), bolo nutné v tomto smere aplikovať ako lex generalis všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa limitu odplaty, a to ustanovenie § 53 ods. 6 OZ, ktoré pri zmluvách, ktorých predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov stanovuje, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pričom pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa má prihliadať najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
38. V spotrebiteľskej zmluve dojednaný úrok vo výške 22,38 % ročne však podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v zmysle § 53 ods. 6 OZ. Výklad ustanovenia § 53 ods. 6 OZ pritom podáva tunajší odvolací súd (rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 7Co/569/2015, z 9.2.2016), keď uvádza, že : „V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky.“ Priemerné úrokové miery zo spotrebiteľských úverov poskytnutých bankami s lehotou splatnosti do 1 roka (ako tomu bolo aj v tomto prípade, kde zmluva trvala menej ako 1 rok) predstavovali v novembri 2013 (v čase uzatvorenia zmluvy) sadzbu 8,73% ročne (zdroj: C..K..W.), teda ak dojednaná úroková sadzba vo výške 22,38% ročne túto priemernú úrokovú mieru prevyšovala dva a pol krát, išlo jednoznačne o podstatné prevýšenie podľa § 53 ods. 6 OZ. Dojednanie takýchto úrokov v zmluve je preto v rozpore so zákonom (§ 53 ods. 6 OZ), čím je minimálne toto dojednanie o úrokoch ako celok podľa § 39 OZ neplatné.
39. Z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch ďalej vyplýva bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pokiaľ ročná percentuálna miera nákladov ako povinný údaj zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch) bola určená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Treba zdôrazniť, že údaj o RPMN má slúžiť pre orientáciu spotrebiteľa pri výbere finančných produktov, a táto musí byť stanovená na základe všetkých úrokov a poplatkov spojených s poskytnutím spotrebiteľského úveru. Sadzba RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere však vychádzala len z údajov uvedených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a nie aj z ďalšieho nákladu spojeného so spotrebiteľským úverom vzniknutého v spojitosti so zmluvou o zabezpečení
splátok úveru zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 329,60 eur. K uvedenému záveru dospel súd na základe vyčíslenia celkovej sumy, ktorú mal dlžník podľa zmluvy zaplatiť (860,80 eur), ktorá však po započítaní platby v zmysle zmluvy o zabezpečení splátok úveru dosiahla až 1.567,41 eur, a teda RPMN tak bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere evidentne určená v neprospech spotrebiteľa.
40. Zo zmluvy ani z tvrdení žalobcu tiež nevyplynulo, či vôbec veriteľ skúmal bonitu žalovaného; žiadne údaje v tomto smere zo zmluvy, či ďalších dôkazov nevyplývajú, čo viedlo súd k použitiu ďalšieho dôvodu pre konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru formulovaného v § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
41. Vzhľadom na uvedené (okrem vyššie uvádzaných dvoch dôvodov pre nemožnosť priznania zmluvného úroku a poplatku žalobcovi, a to - dôvodu bezúročnosti podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a dôvodu neplatnosti dojednania o úrokoch podľa § 39 OZ v spojení s § 53 ods. 6 OZ), súd nemohol žalobcovi uplatnený nárok na zmluvné úroky a poplatky priznať ani pre dôvod bezúročnosti podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch a § 11 ods. 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto v tejto časti (uplatnených zmluvných úrokov vo výške 92,16 eur a poplatkov vo výške 128,64 eur, spolu 220,80 eur) zamietol žalobu.
42. Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok úveru, túto súd posúdil ako neplatnú podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a súčasne pritom išlo o formulárovú zmluvu, teda (podľa § 53 ods. 2 a ods. 3 OZ) nie individuálne dojednané zmluvné ustanovenia (keďže spotrebiteľ sa síce mal možnosť s nimi oboznámiť pred podpisom zmluvy, avšak nemohol reálne ovplyvniť ich obsah), ktorú zjavne dlžník podpísal v kontexte kontraktácie (hlavnej) zmluvy o spotrebiteľskom úvere (na zabezpečenie z ktorej vyplývajúcich splátok táto zmluva slúžila), a ktorá nemala zabezpečiť pre dlžníka osobitnú službu, ale zrejme viedla len k navyšovaniu nákladov spojených s úverom (a teda súd nemohol na jej základe uvažovať o akomsi samostatnom zmluvnom nároku mimo rámca hlavnej zmluvy ako sa ju snažil prezentovať žalobca.) Predmetom danej zmluvy bolo poskytnutie služby spočívajúcej v prevzatí splátok úveru, za čo mal spotrebiteľ zaplatiť celkovú sumu 329,60 eur, teda sumu približne sa rovnajúcu polovici istiny úveru. Súdu nebol celkom jasný benefit vyplývajúci z tejto dohody pre spotrebiteľa - veriteľovi priniesla síce ďalšie nenáležité finančné prostriedky, zatiaľ čo dlžník mal iba pravdepodobne zjednodušený spôsob splácania v mieste svojho trvalého bydliska, resp. na inom mieste kde mu to práve bude vyhovovať. Realizácia danej zmluvy je však otázna, pretože jej obsah definuje miesto splácania dlhu v uvedenom bydlisku alebo na inom mieste, určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodou zmluvných strán, kde to bude žalovanému práve vyhovovať. Vychádzajúc z kontraktačnej a informačnej prevahy veriteľa bolo možné pri tejto dohode úplne zmariť jej realizáciu akoukoľvek požiadavkou na zmenu miesta preberania splátok úveru. Ako už bolo spomenuté, hodnota označenej služby dosiahla viac ako polovicu poskytnutého úveru, čo možno ťažko vnímať ako vyvážený prístup k definovaniu práv a povinností účastníkov zmluvy, keď zaplatenie splátky úveru vo výške 14,35 eur by platbou prostredníctvom pošty bolo spoplatnené sumou zhruba 1 euro (Z.:/..V..W.-V.-K.-U..) Súd uvádza ako príklad tento spôsob platby najmä z dôvodu, že dlžník nemusel disponovať bankovým účtom, kde by prevod nebol zrejme spoplatňovaný žiadnou sumou. Pre úplnosť tiež treba dodať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere výslovne stanovovala splácanie dlhu na účet veriteľa s presnými platobnými údajmi, z ktorého dôvodu nie je zrejmé, k čomu mala slúžiť ďalšia dohoda o preberaní splátok, ak dlžník mohol v ktorejkoľvek pobočke banky vykonať príslušnú úhradu. Za daných okolností súd neakceptoval žiadne nároky uplatňované dohody o zabezpečení splátok úveru, pretože táto je z dôvodu jej neprimeranej nevýhodnosti pre spotrebiteľa neplatná. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o zabezpečení splátok úveru, súd podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 1 OZ považoval žalovaným uhradenú sumu 227,58 eur (326,60 eur - 99,02 eur) z titulu odmeny požadovanej na základe zmluvy o zabezpečení splátok z 27. 11. 2013, za zaplatenú vlastne na istinu, a nie na túto odmenu ako ju započítal právny predchodca žalobcu, pretože na túto odmenu právny predchodca žalobcu nemal žiaden nárok.
43. Keďže súd dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na uplatnené úroky a poplatky, v zásade tak má nárok len na žalovaným nevrátenú časť poskytnutej istiny spotrebiteľského úveru. Ako už bolo uvedené na úhradu poskytnutej istiny úveru však súd započítal nielen sumu úhrad žalovaného, ktorú na úhradu istiny započítal právny predchodca žalobcu, ale aj sumu 227,58 eur, ktorú právny predchodca započítal
na úhradu časti odmeny zo zmluvy po zabezpečení splátok úveru (ohľadne zvyšnej časti sumy tejto odmeny vo výške 99,02 eur žalobca zobral žalobu späť.)
44. Keďže právnym predchodcom žalobcu poskytnutá suma spotrebiteľského úveru vo forme úveru žalovanému predstavovala 640 eur, a žalovaný doteraz uhradil na úhradu záväzkov z uvedených dvoch zmlúv celkovo sumu 836,90 eur (nie je podstatné, na úhradu akých súm žalovaný túto sumu určil, či právny predchodca žalobcu použil), nemá tak žalobca nárok na vrátenie ani len istiny úveru, a preto súd podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch zamietol žalobu aj v časti istiny úveru.
45. Keďže žalobca nemal nárok na istinu úveru, nemal tým podľa § 517 ods. 2 OZani nárok na uplatnené úroky z omeškania zo sumy istiny úveru, preto aj vo vzťahu k nim súd podľa § 517 ods. 2 OZ žalobu zamietol.
46. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. Žalovaný bol síce v konaní plne úspešným (keďže žaloba bola v plnom rozsahu zamietnutá), teda mal by mať v zásade nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu podľa§ 255 ods. 1 CSP), avšak keďže z obsahu spisu vyplynulo, že mu pre jeho absolútnu pasivitu v konaní žiadne trovy konania nemohli vzniknúť, súd podľa § 262 ods.1 CSP rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, pričom o tomto odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.