Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-95-2018.pdf
PDF · 89.77 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/95/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Poštová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, zast. Advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, IČO: 47 232 471 proti žalovanému: H. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXX, o zaplatenie 1.172,07 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 28. novembra 2017 č. k. 8Csp/84/2016-67 v jeho zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.172,07 eura, úrok vo výške 164,55 eura, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.172,07 eura od 05. 10. 2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, pričom o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 ods. 1, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 2 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
1.1. Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 25. 07. 2014 bola medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o úvere č. 1486653370, súčasťou ktorej boli Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník poplatkov. Na základe zmluvy žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.230 eur s výškou mesačnej splátky 34 eur a s dátumom konečnej splatnosti 15. 07. 2019, s dátumom prvej splátky do 15. 08. 2014, s počtom mesačných splátok 60 k prvému dňu v mesiaci, s úrokovou sadzbou 20,90% ročne, priemernou RPMN 49,67%, RPMN banky 23,03% a bez poistenia. Celková čiastka úveru bola stanovená na 1.941,81 eura. Súčasťou zmluvného vzťahu boli Obchodné podmienky pre úver a tiež Obchodné podmienky, ako aj Sadzobník poplatkov. Vzhľadom na to, že žalovaný svojím konaním porušil ustanovenia zmluvy o úvere, úverová pohľadávka sa k 21. 09. 2015 stala predčasne splatnou v celom rozsahu. Výška tejto sumy ku dňu predčasnej splatnosti predstavovala istinu 1.172,07 eura, úroky 164,55 eura a poplatky za upomienky 39,65 eura. Z predloženého aktuálneho stavu úveru k 31. 08. 2016 vyplynulo, že žalobca uhradil žalovanému sumu 1.230 eur a žalovaný túto aj vyčerpal a uhradil z nej 57,93 eura.
Vychádzajúc z vyššie uvedených zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že žaloba je podaná dôvodne v rozsahu nezaplatenej časti úveru, ktorú poskytol žalobca žalovanému a to vo výške 1.172,07 eura. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy, avšak tento žalobcovi nezaplatil, čím sa dostal do omeškania dňa 05. 10. 2015, preto mu súd priznal aj zákonné úroky vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.172,07 eura od 05. 10. 2015 do zaplatenia. Žalobca požadoval aj zmluvný úrok, a to po dni vyhlásenia splatnosti úveru vo výške 20,90% ročne zo sumy 1.172,07 eura od 05. 10. 2015 do zaplatenia. V tejto časti súd žalobu zamietol, nakoľko došlo k mimoriadnej splatnosti úveru dňa 21. 09. 2015 a len do tohto času má žalobca nárok na zmluvný úrok. Po tomto dni je dlžník - spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania. Súd priznal žalobcovi aj úrok vo výške 164,55 eura vyčíslený ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.
1.2. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške týchto trov rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvej inštancie a vyhoveniu návrhu v celom rozsahu. Namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, keď poukázal na ust. § 497 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. V uvedenom zákonnom ustanovení sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti ako si to mylne vykladá súd nad rámec predmetného ustanovenia. Zároveň poukázal aj na ust. § 2 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z. z., z ktorej zákonnej dikcie vyplýva, že žalovaný je povinný vrátiť finančné prostriedky, ako aj zaplatiť úroky a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. V danej veci bolo preukázané, že žalovaný zostáva dlžný, a teda je správny ten záver, že jeho záväzok doposiaľ nezanikol. Je potrebné rozlišovať medzi pojmami „splnenie záväzku“ a „splatnosť záväzku“. Až splnením záväzku zaniká i akcesorický vzťah, nielen časovým bodom označujúcim moment, v ktorom dlžníkovi vznikla povinnosť dlh vrátiť. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru nie je spôsobom zániku hlavného záväzku. Zosplatnenie úveru je právom veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti úveru z dôvodu, že dlžník poruší svoju povinnosť. Zosplatnenie úveru je tak následkom porušenia povinnosti dlžníka riadne a včas uhradiť splatnú časť úveru, čím dochádza k strate výhody úhrady úveru v splátkach a dlžník je povinný uhradiť celú výšku úveru jednorazovo, a nie po častiach. Pokiaľ platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky povinnosť splatiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Zmluvný úrok je totiž odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 32Cdo 3830/2014, 31Cdo 2851/99 a ďalšie), podľa ktorých nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva.
3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (podľa § 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o trovách konania je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Vo vyhovujúcom výroku, ktorý nebol dotknutý odvolaním, rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť.
5. Predmetom konania bol nárok žalobcu z uzatvorenej Zmluvy o úvere zo dňa 25. 07. 2014, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v celkovej výške 1.230 eur pri počte 60 mesačných splátok, s dátumom konečnej splatnosti úveru 15. 07. 2019, výškou mesačnej úhrady 34 eur, pri úrokovej sadzbe 20,90%, RPMN banky 23,03% a priemernej RPMN na trhu 49,67%. Celková čiastka úveru predstavovala sumu 1.941,81 eura. Dátum prvej splátky bol určený do 15. 08. 2014, pričom mesačné splácanie bolo určené vždy k 15. dňu v mesiaci. Žalovaný uvedený úver riadne a včas nesplácal, preto žalobca vyhlásil dňa 21. 09. 2015 úver za predčasne splatný. Ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti žalovaný dlžil na nezaplatenej istine 1.172,07 eura, úrok z istiny v celkovej výške 164,55 eura a na bankových poplatkoch 39,65 eura. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi jeho nárok a
zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.172,07 eura, úrok vo výške 164,55 eura, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.172,07 eura od 05. 10. 2015 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V tomto výroku pre absenciu odvolania je rozsudok právoplatný. Ďalším výrokom súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je v súlade s § 379 ods. 1 CSP len tá časť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorou bola zvyšná časť žaloby zamietnutá a týkala sa uplatneného úroku po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ako aj výrok o trovách konania, pretože tento výrok je závislý od rozhodnutia vo veci samej.
7. Podstatným dôvodom podaného odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku bol jeho nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnuté zmluvné úroky z úveru patria žalobcovi len do splatnosti dlhu. Súd prvej inštancie zaujal názor, že po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru zaniká, pretože žalobca má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.
8. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom na ďalšie všeobecné podmienky odkazuje. Spotrebiteľská zmluva je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom, Obchodnom zákonníku alebo inom osobitnom zákone. Podľa predchádzajúceho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení a doplnení niektorých zákonov je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené aj predmetnú zmluvu o stavebnom - spotrebiteľskom úvere je potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogata lex generalis, t. j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené platí napriek tomu, že je nespochybniteľný názor žalobcu, že úver je tzv. absolútny obchod a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň vždy je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, pričom v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa tu vyvstáva požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občiansko-právnej úpravy, ktorá má zároveň spotrebiteľský charakter z ústavno-právneho hľadiska nespochybňuje ani Ústavný súd SR (uznesenie ÚS SR z 19. 06. 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013).
9. Pokiaľ žalobca tvrdí, že po zosplatnení dlhu má nárok na dojednaný úrok, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti, a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách, tieto žalobcovi patria, už zaoberala. Najvyšší súd SR vo veci 4Obo 143/1998 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytovaných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Uvedené rozhodnutie akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru“ ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.
10. Pokiaľ žalobca vyhlásil splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom k 21. 09. 2015, týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku úverového vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru.
11. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu, vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, to znamená, že veriteľ má právo získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a teda užívať a splácať ich postupne v splátkach a vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú sumu spolu s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplní povinnosť vrátiť zosplatnenú pohľadávku, sa dostáva do omeškania a je povinný uhradiť veriteľovi aj úrok z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo.
Podľa názoru odvolacieho súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov, a teda do mimoriadneho zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a po zosplatnení pohľadávky má veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemá už nárok na zmluvne dojednaný úrok.
12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, avšak mu žiadne trovy tohto konania nevznikli, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).