Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/58/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: R Collectors s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpeného Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., v konaní o zaplatenie 1.984,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24Csp/46/2016-74 zo dňa 24.01.2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku III. o trovách konania.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 530,76 eur s úrokom omeškania vo výške 5,05 % ročne od 21.01.2016 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach po 50 eur mesačne, vždy do posledného dňa v mesiaci až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej z nich, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,74 %. 2. Rozhodol tak o žalobe pôvodného žalobcu Poštová banka a.s., s ktorým žalovaná uzatvorila dňa 28.06.2013 Zmluvu o úvere - dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila tak, že posledný rok nesplácala úver takmer vôbec. Úver navrhla splatiť v podobe splátok, vzhľadom na jej majetkovú situáciu.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, ust. § 1 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 2, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, § 559 ods. 2 a § 565 zákona č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1b, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. skonštatoval, že v predmetnej právnej veci bolo medzi sporovými stranami nesporné, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere medzi Poštovou bankou, a.s. a žalovanou ako klientom. Tvrdenia uvádzané žalobcom neboli medzi stranami sporné. Zistil rozpor medzi tvrdeniami žalobcu ohľadom výšky dlhu a predloženým aktuálnym stavom úverom ku dňu 01.08.2016, keďže žalobca tvrdil, že výška istiny predstavuje sumu 1 984,57 eur, podľa výpisu však nezaplatená istina predstavuje 530,76 eur. V zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva síce obsahovala údaje o RPMN, avšak tento údaj je podľa názoru súdu prvej inštancie pre bežného spotrebiteľa nedostatočne zrozumiteľný, často uniká jeho pozornosti a môže si ho vysvetliť úplne iným

spôsobom, zvlášť pokiaľ je v zmluve uvedený výlučne formou skratky. Nebola preto dostatočne naplnená informačná povinnosť žalobcu ako poskytovateľa úveru.

4. Ďalej súd skúmal, či bolo dojednanie o splátkach úveru v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. V období po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Q. P. bol zvažovaný rozsah aplikácie záverov uvedeného rozsudku. Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102//EHS. Nevyjadroval sa k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdom aplikované ustanovenia o spotrebiteľských úveroch sú odlišné od ustanovení smernice č. 2008/48/ES (článok 10, odsek 2 písmeno c) a článok 10, odsek 2 písmeno h)) a nakoľko súd aplikoval vnútroštátny zákon o spotrebiteľských úveroch a nie smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých ustanovení smernice Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Preto rozsudok Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom.

5. Prvoinštančný súd vo veci skonštatoval, že zmluva obsahovala výšku, počet splátok, termín splatnosti, konečnú splatnosť, no absentoval však údaj o skladbe splátky, neobsahovala údaj o výške, počte a termíne splátok úrokov a iných poplatkov. Z mesačnej splátky úveru 53 eur nie je zrejmé, aká časť pripadá na úhradu úroku. Aj za stavu, keď sa veriteľ dohodol so žalovanou na úhrade tzv. anuitných splátok, to znamená splátok, ktoré majú rovnakú výšku počas celej doby splatnosti úveru, splácaných v pravidelných intervaloch, postupom splácania anuitnými splátkami klesá v splátke podiel úrokov a zvyšuje sa podiel úmoru istiny. V takomto prípade bol však veriteľ povinný oznámiť počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Veriteľ síce v predformulovanom znení prejednávanej zmluvy oznámil žalovanej počet a výšku splátok, ale skladba splátok, keďže nie je mesačne konštantná (neznižuje sa v nej v rovnakej výške úverová istina a v rovnakej výške úverový úrok) zo zmluvy nevyplýva. Absencia dojednaní v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami má za následok bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia, súd priznal žalobcovi rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 2.000 eur a sumou splatenou žalovanou vo výške 1.469,24 eur, ktorý predstavuje sumu 530,76 eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

6. Prvoinštančný súd umožnil žalovanej zaplatiť priznanú sumu v mesačných splátkach po 50 eur vzhľadom na jej majetkové a príjmové pomery, a to s poukazom na ustanovenie § 232 ods. 4 CSP.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku tak, že čiastočne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,74 % podľa pomeru jeho úspechu vo veci. Skonštatoval, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

8. Proti tomuto rozsudku a to čo do výroku II., ktorým súd žalobu zamietol v prevyšujúcej časti a voči výroku III. o trovách konania podal odvolanie žalobca. Súdu prvej inštancie vytýkal, že tento dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil ( podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) .

9. Namietal tvrdenie súdu prvej inštancie, že z poskytnutého úveru zaplatená istina predstavuje sumu 530,76 eur. Podľa aktuálneho stavu úveru ku dňu 01.08.2016 výška úveru je 2.000 eur a splatené bolo 15,43 eur, teda celková istina predstavuje 1.984,57 eur. Uvedená listina neobsahuje údaj so sumou 530,76 eur. Súd rozhodol, že žalobca nemá nárok ani na zákonný úrok z omeškania. Upriamil pozornosť na predloženú listinu, označenú ako aktuálny stav úveru, z ktorej vyplýva, že v mesiacoch 9. a 10. roku 2013 ani v mesiacoch január, júl až október 2014 nebola žalovanou uhradená žiadna splátka. Poukázal na § 517 ods. 2 a § 11 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý sa nevzťahuje na zákonný úrok z omeškania. Takéto rozhodovanie považuje za absurdné a neoprávnene zvýhodňujúce žalovanú, zvýhodňujúce jej konanie spočívajúce v porušovaní povinnosti, ku ktorým sa zaviazala.

10. Podľa žalobcu má tento nárok aj na zmluvný úrok a poplatky. Zmluva o úvere bola uzatvorená riadne a obsahuje všetky zákonné náležitosti. Požiadavka, aby úverová zmluva obsahovala rozklady jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky nie je v súlade s požiadavkou Smernice 2008/48/ ES. Poukázal na § 9 ods. 2 písm. k), ods.3 a § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. s tým, že v danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny z úveru, preto zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti. V súlade so zákonom je zmluva obsahujúca vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a určujúca výšku, počet a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Banskej Bystrici zo dňa 19. septembra 2012 sp. zn. 17Co/151/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 13Co/111/2014, ako aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci č. C-42/2015. Žalovaná poznala výšku úveru, výšku celkových nákladov, výšku mesačnej splátky, počet mesačných splátok, výšku zmluvného úroku, termín konečnej splatnosti úveru, výšku RPMN banky. Nemohla mať teda žiadne pochybnosti o výške svojho záväzku. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/39/2016, ktorý možnosť aplikácie Smernice 2008/43/ES potvrdil. Smernica vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku, pričom porušenie povinnosti veriteľa, ktorá ma podstatný význam v kontexte uvedenej smernice môže byť sankcionovaná podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v Zmluve o úvere najmä náležitosti ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvencia splátok, ako aj prípadná existencia notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenie. Za primerané by sa nemalo považovať, ak v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie sankcie vyvolá voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitosti z pomedzi náležitostí upravených v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernicu majú členské štáty povinnosť transponovať do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Pritom v zmysle čl. 22 ods. 1 tejto smernice členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.

11. Podľa odvolateľa spotrebiteľa zaujíma výška úveru a suma, ktorú výsledne zaplatí. Priemerný spotrebiteľ nebude skúmať každú jednu splátku samostatne. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/677/2014. Navrhol preto zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vrátiť mu vec na nové prejednanie alebo zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovanú na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

12. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. bez nariadenia ústneho pojednávania ( § 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 11.09.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Z dispozičnej zásady v odvolacom konaní vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Vymedzením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ vymedzuje to, akých výrokov sa týka suspenzívny účinok odvolania a zároveň stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Keďže odvolanie žalobcu smeruje iba proti výroku II., ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výroku III. o trovách konania, výrok rozsudku súdu prvej inštancie označený I., ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 530,76 eur s príslušenstvom a určil podmienky jej úhrady v splátkach, nadobudol v súlade s § 367 ods. 2 právoplatnosť.

16. Odvolací súd sa vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie označených ako II. a III. v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, a to čo sa týka aj ich právnej kvalifikácie.

17. Odvolací súd rovnako, ako aj súd prvej inštancie má za to, že ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, a to na istinu, úroky a iné poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti má za následok v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

18. Na uvedenom nemôže zmeniť nič ani názor odvolateľa poukazujúci na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal nemožnosťou priamej aplikácie uvedenej smernice, a to aj s poukazom na rozsudok súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/15 vo veci HOME CREDIT Slovakia a.s., proti Q. P.. S odôvodnením v uvedenom rozsahu sa plne stotožňuje aj súd odvolací a poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu. Smernica nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Za situácie, keď zákon č. 129/2010 Z. z. presne a výslovne stanovuje podmienky, t.j. ktoré údaje musia byť v spotrebiteľskom úvere uvedené a že pri ich absencii sa považuje úver za bezúročný a bezpoplatkový, súdu neostáva nič iné, len sa riadiť uvedeným zákonom. V opačnom prípade by rozhodol contra legem, teda protizákonne. Je možné konštatovať, že uvedené vnútroštátne právo svojou úpravou presahuje rámec Smernice. Aj keď Súdny dvor EÚ v rozsudku C-42/15 uvádza, že zo slovného spojenia smernice: ,,výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ nie je možné vyvodiť nutnosť, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, no požiadavka vyššie uvedeného zákona ide nad uvedenú Smernicu. Zákon totiž jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu uvedeného ustanovenia citovaného zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, a to veľkým počtom rozhodnutí krajských a okresných súdov SR potvrdená aj rozsudkami Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej sa majú tieto ustanovenia vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

19. Odvolací súd je toho názoru, že ust. § 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., je tak explicitne presné, že ani cez prizmu eurokomformného výkladu nemožno ignorovať prípadnú absenciu údajov o výške, počte a termíne plátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej spotrebiteľskej zmluve o úvere. V zákonnom ustanovení sú jasne deklarované prípadné následky spojené s absenciou obligatórnych náležitosti uvedených pod písm. k) citovanej právnej normy. Odvolací súd preto nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol platný a účinný v čase vydania napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015.

20. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodu napadnutého rozhodnutia a vyššie uvedeným len zdôrazňuje správnosť napadnutého rozhodnutia.

21. K odvolacím dôvodom žalobcu ešte uvádza, že nie je možné sa stotožniť s jeho názorom, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, keď vychádzal z toho, že nezaplatená istina predstavuje sumu 530,76 eur, keď tvrdil, že bola uhradená iba suma 15,43 eur. Odvolací súd poukazuje na listiny nachádzajúce sa v spise, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal. Na č. l. spisu 13 až 15 sa nachádza listina : Aktuálny stav úveru ku dňu 01.08.2016, z ktorého jednoznačne vyplýva, že poskytnutá výška úveru bola 2.000 eur. Zo strany 14 vyplýva, že na uvedenom úvere bola realizovaná úhrada v mesiacoch 7, 8, 9, 10, 11 a 12 roku 2013 vo výške 6 x po 53 eur a k 07.01.2014 bolo splatených 1.151,24 eur. Súčet uvedených úhrad preto dáva sumu 1.469,24 eur, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri ustálení výšky dlžnej sumy ( 2.000 - 1.469,24 eur = 530,76 eur). To, že žalovaná uhrádzala na predmetný úver jednotlivé sumy vyplýva aj z listiny označenej ako Export pohybov na účte (na č. l. 35

- 36 spisu), ktorého majiteľom je žalovaná, podľa ktorého za obdobie máj 2014 až október 2015 bola na úverový účet uvedený v Zmluve o úvere č. XXXXXXXX realizovaná celkom úhrada vo výške 1.130 eur. Uvedené skutočnosti jednoznačne popierajú tvrdenie odvolateľa, že na predmetnom úvere bola žalovanou splatená iba suma 15,43 eur. Jeho tvrdenie nasvedčuje tomu, že nesprávne vyhodnotil listinu označenú ako aktuálny stav úveru ku dňu 01.08.2016, ktorá bola do spisu predložená jeho právnym predchodcom.

22. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu tykajúcej sa nesprávneho vyhodnotenia spotrebiteľského úveru za bezúročný a bezpoplatkový odvolací súd sa už vyjadril vyššie, na čo poukazuje, rovnako opätovne poukazuje na správne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie tykajúcej sa uvedeného. Ani prípadné

iné rozhodnutia iných súdov vzhľadom na judikatúru tunajšieho Krajského súdu, ako aj Najvyššieho súdu neodôvodňujú potrebu odkloniť sa od doterajšej judikatúry. Je potrebné ešte odvolacím súdom zdôrazniť, že princíp právnej istoty prevažuje v prejednávanom prípade, keďže smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok jej nemožno priznať, lebo by došlo k rozhodnutiu protizákonnému, teda contra legem. Je preto v prípade absencie náležitosti špecifikácie splátok istiny, úrokov a poplatkov nutné poskytnutý spotrebiteľský úver považovať za úver bezúročný a bez poplatkov.

23. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj ďalšiu odvolaciu námietku ohľadom nepriznania úrokov z omeškania. K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania z priznanej sumy v žiadanej výške 5,05 % ročne od žiadaného dátumu, t. j. 21.01.2016 do zaplatenia. Aj keď z obsahu spisu vyplýva, že vzhľadom na výzvu na úhradu dlžnej sumy v lehote 10 dní od doručenia výzvy zo dňa 07.01.2014, ktorá bola žalovanej doručená 10.01.2014, mohol by mať žalobca nárok na úrok z omeškania od 21.01.2014, ale keďže tento úrok bol pôvodným žalobcom žiadaný až od 21.01.2016, súd prvej inštancie správne priznal žiadaný úrok z omeškania od žiadaného dátumu, t. j. od 21.01.2016. Odvolací súd preto hodnotí ako výslovne nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu tykajúcu sa nepriznania úroku z omeškania od skoršieho dátumu ako o tom rozhodol súd prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené je možné iba konštatovať, že terajší žalobca si neuvedomil, čo jeho právny predchodca v predmetnom konaní určil za rozsah predmetu konania. Súd prvej inštancie totiž nemohol ísť ultra petitum, čo znamená, že nemohol priznať žalobcovi viac, ako bolo v žalobe uplatnené, aj keď by prípadne mohol byť na to nárok.

24. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie čo do veci samej zodpovedá aj správne rozhodnutie čo do výroku o trovách konania.

25. Vychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a výroku III., ktorým priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,74 %, ako vecne správne potvrdil. K výroku o trovách konania len dodáva, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, a to po právoplatnosti veci samej, ktoré vydá súdny úradník.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, ani si ich neuplatnila.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 .