Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-408-2017.pdf
PDF · 109.94 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/408/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: U. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., D. Y. X/XXXX, zast. Advokátskou kanceláriou PRO iURE - advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Zámocká 32, IČO: 36 869 830, proti žalovanému: F. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom S., M. XX/XX, zast. Advokátska kancelária Timoranská & Štofková, s. r. o., so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 813 401, o zaplatenie 26.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 18. októbra 2017 č. k. 17C/7/2013-400 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 26.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 26.000 eur od 01. 03. 2012 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%, o ktorom bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 657, § 658, § 558, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 192 CSP, § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení do 31. 01. 2013 a vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 07. 02. 2012 bola medzi účastníkmi uzatvorená zmluva o pôžičke - úverová zmluva, podľa ktorej článku I. mal veriteľ - žalobca požičať dlžníkovi - žalovanému sumu 31.000 eur bezúročne, dlžník prehlásil, že prevzal vyššie uvedenú sumu z titulu zmluvy o pôžičke a dlžník sa zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 15.000 eur do 15. 02. 20012 a zvyšok pôžičky do konca februára 2012, účastníci zmluvného vzťahu sa ďalej dohodli, že zmluva bude zabezpečená uznaním dlhu, keď v článku II. vyššie uvedenej zmluvy dlžník uznal svoj dlh, čo do výšky 31.000 eur. V článku III. zmluvy sa účastníci dohodli na zabezpečovacom prevode práva na nehnuteľnosti dlžníka, citované v článku III. zmluvy, pre prípad nevrátenia dlhu zo strany dlžníka. Uvedenú zmluvu účastníci dňa 07. 02. 2012 vlastnoručne podpísali, pričom obidve strany sporu potvrdzovali, že boli dopísané zmeny v časti splatnosti pôžičky a výške splátky, ktorá zmena bola dlžníkom akceptovaná, ktorú potvrdil vlastnoručným podpisom. Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže takáto zmluva môže byť uzatvorená i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvnými stranami, právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 98/2000, 25 CDo 695/2003, 25 Cdo 696/2003). Na veriteľovi spočíva dôkazné bremeno nielen tvrdenia, že bola zmluva o
pôžičke uzatvorená, ale že bolo podľa nej dlžníkovi plnené. Ak veriteľ nemá túto zmluvu k dispozícii alebo mu chýbajú náležitosti, musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 98/2000 z 16. 01. 2002). Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno a v prípade, ak veriteľ neunesie dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o existencii pôžičky, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech. Uznanie dlhu plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania a tým sa posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu, ani jeho trvanie v dobe, kedy k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol iným spôsobom, aby preukázal existenciu dlhu. Uznaním dlhu prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu podľa § 558 OZ je okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. OZ) potrebné, aby tento jednostranný právny úkon urobil dlžník písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatiť dlh a uviedol dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh, čo do dôvodu a výšky. Táto domnienka existencie dlhu je vyvrátiteľná, dlžník, ktorý svoj dlh uzná, môže namietať, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania netrval, resp. namietať, že dlh je neplatný alebo stratil platnosť. Vyvrátiteľnú právnu domnienku po tom, že v dobe uznania dlhu záväzok existoval, nemožno vyvracať samotným negatívnym tvrdením žalovaného o neexistencii záväzku. Ani všeobecné popretie záväzku nie je dôvodom na preskúmanie nároku súdom. Z procesného hľadiska prechádza dôkazné bremeno na preukázanie existencie dlhu v dobe uznania na žalovaného. Rozhodovacia prax súdov pripúšťa možnosť vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu preukázaním skutočnosti, že dlh nevznikol. Predpokladom existencie dlhu je totiž jeho vznik. Ak je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom táto skutočnosť je spôsobilá vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu, keďže je jej opakom. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ, čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvalý charakter sa zásadne nepreukazuje. V prejednávanej veci nebola sporná skutočnosť, že strany sporu dňa 07. 02. 2012 uzatvorili zmluvu o pôžičke - úverovú zmluvu, na základe ktorej mal veriteľ - žalobca požičať dlžníkovi - žalovanému sumu 31.000 eur bezúročne, pričom dlžník prehlásil, že uvedenú sumu prevzal z titulu zmluvy o pôžičke a podľa pôvodného znenia zmluvy o pôžičke (navrhnutého žalovaným) sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi celú pôžičku najneskôr do konca 01. 06. 2012 v mieste trvalého pobytu záložcu na účet veriteľa. Podľa zmeny na zmluve vykonanej žalobcom sa dlžník zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 15.000 eur do 15. 02. 2012 a zvyšok pôžičky do konca februára 2012. K uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo tak, že návrh zmluvy priniesol žalovaný, podpísaný a potvrdený notárom, do kancelárie žalobcu. Následne žalobca urobil do zmluvy zásah v časti splatnosti zmluvy a žalovaný uvedenú zmluvu so zmenami podpísal pri poznámke N. a následne zmluvu podpísal aj žalobca. Súčasťou uzavretia zmluvy, v článku II. zmluvy, bolo i vyhlásenie dlžníka o uznaní dlhu vo výške 31.000 eur, ktorý mal vzniknúť na základe zmluvy o pôžičke. V prejednávanej veci žalovaný v pozícii dlžníka nenamietal skutočnosť uzavretia zmluvy o pôžičke, súčasťou ktorej bolo i jeho vyhlásenie o uznaní dlhu vo výše 31.000 eur vzniknutého na základe zmluvy o pôžičke, popieral však skutočnosť, že by došlo k plneniu z tejto zmluvy, t.j. že by od žalobcu - veriteľa prevzal sumu 31.000 eur titulom uvedenej zmluvy. Po doplnení dokazovania žalovaný špecifikoval doteraz uvádzanú „obchodnú spoluprácu v súvislosti s uzatvorenou zmluvou o pôžičke“, keď vypovedal, že vyššie uvedená zmluva bola uzatvorená v súvislosti s dražbou konanou dňa 07. 02. 2012, ktorej sa zúčastnili ako dražitelia žalobca aj žalovaný, keď suma 31.000 eur mala predstavovať ponuku za to, že žalobca na nadchádzajúcej dražbe nebude dražiť. Žalovaný sám potvrdzoval, že pri rozhovore o dražbe a s ňou súvisiacich okolností uzatvorenia zmluvy o pôžičke, v dome žalobcu vo večerných hodinách prítomný nebol nikto, ani navrhovaný svedok D. Z.. Žalobca v čase podpisu zmluvy žiadal od žalovaného hotovosť, ktorú žalovaný nemal pri sebe, a preto následne po dražbe dňa 07. 02. 2012 žalovaný zaplatil časť sumy 5.000 eur žalobcovi, pričom pri odovzdaní uvedenej sumy mala byť prítomná manželka žalobcu, ktorá skutočnosť preukázaná v konaní nebola a suma 11.000 eur mala predstavovať doplatok prvej splátky. V konaní bolo bez pochyby preukázané, a to výpoveďou svedka S. A., ako aj predložením listinných dôkazov, a to výpisu z účtu svedka, výpismi z účtu žalobcu (za obdobie od 01. 12. 2011 do 07. 02. 2012, že na účte žalobcu vedenom v Slovenskej sporiteľni, a. s., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX mal žalobca zostatok vo výške 472,58 eura, na účte vedenom v H. a. s., podnikateľský účet, č. účtu: XXXXXXXXXX mal za obdobie
od 02. 12. 2011 do 08. 02. 2012 zostatok vo výške 5.034,31 eura, na účte vedenom v H. a. s., č. účtu: XXXXXXXXXX mal zostatok na účte ku dňu 31. 12. 2011 318,18 eura a ku dňu 29. 02. 2012 sumu 29,50 eura), výpoveďou svedkyne V. N. a inými vyššie uvedenými dôkazmi, napriek rôznym tvrdeniam žalobcu ohľadne existencie a pôvode sumy 31.000 eur, že žalobca v čase podpísania zmluvy disponoval takouto finančnou hotovosťou. V rámci procesnej obrany žalovaného, ktorého zaťažovalo procesné dôkazné bremeno preukázania, že dlh voči žalobcovi mu nevznikol, žalovaný v konaní neuniesol, keď samotné popretie skutočnosti, o ktorej platí vyvrátiteľná právna domnienka, a to ani s ohľadom na všeobecne platné pravidlo, že preukazovanie reálnej neexistencie určitej skutočnosti je spravidla objektívne nemožné a za situácie, že platí prezumpcia existencie dlhu, ktorá posilňuje pozíciu veriteľa tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v dobe uznania, ani pri uplatnení negatívnej dôkaznej teórie, nemožno pri snahe žalovaného preukázať neexistenciu dlhu a pristúpiť k absolútnemu presunu dôkazného bremena na protistranu - veriteľa. Na pojednávaní konanom dňa 22. 09. 2017 síce žalovaný špecifikoval dôvod uzatvorenia zmluvy o pôžičke, o ktorom doposiaľ nevypovedal, avšak súdu žiadnym dôkazom nepreukázal, že zmluva bola uzatvorená práve z tohto dôvodu, keď sám vo svojej výpovedi uvádzal, že pri rozhovore o dražbe, ako aj rozhovore o uzatvorení zmluvy o pôžičke dňa 06. 02. 2012 nikto prítomný nebol, taktiež ani jeden zo svedkov, v konaní vypočutých, nebol prítomný pri podpisovaní uvedenej zmluvy, pričom ani manželka žalobcu, o ktorej žalovaný tvrdil, že bola prítomná pri odovzdaní sumy 5.000 eur takúto skutočnosť nepotvrdila. Skutočnosť, že žalobca na dražbe konanej dňa 07. 02. 2012 neurobil zvýšenie ceny a že nehnuteľnosť nadobudol žalovaný, ktorú skutočnosť žalovaný preukazoval predloženou zápisnicou o konaní dražby z 07. 02. 2012, nepreukazuje, že dlh nevznikol, pretože v konaní nebol, okrem zápisnice, predložený žiadny dôkaz potvrdzujúci, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená v súvislosti s machináciou pri dražbe. Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu, že navrhovaný svedok D. Z. nebol prítomný pri rozhovore dňa 06. 02. 2017 o dražbe a vyjednávaní podmienok zmluvy o pôžičke a taktiež ani pri samotnom uzatvorení uvedenej zmluvy, súd návrh na doplnenie dokazovania výsluchom uvedeného svedka zamietol, keď uvedený návrh nepovažoval za relevantný v danom štádiu konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v sporovom konaní neuniesol procesné bremeno dôkazu a v rámci procesnej obrany nevyvrátil právnu domnienku o existencii dlhu (súdu bez pochyby nepreukázal, že dlh nevznikol), súd ho zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu uplynutím lehoty splatnosti uvedenej v zmluve o pôžičke, a preto si žalobca uplatnil úrok z omeškania odo dňa 01. 03. 2012 s poukazom na § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 cit. nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení do 31. 01. 2013, ktorý súd priznal žalobcovi, keď mal preukázané, že dňa 01. 03. 2012 bol žalovaný preukázateľne v omeškaní s úhradou dlhu. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 CSP s poukazom na § 262 odsek 1 CSP a žalobcovi úspešnému v konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním žalovaný, domáhajúc sa ním zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100% z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nevykonal dôkaz na podporu tvrdenia žalovaného. Žalovaný sa od počiatku bránil tým, že žiadne peniaze od žalobcu neprevzal a vyvracal právnu domnienku založenú uznaním dlhu, ktoré bolo súčasťou zmluvy o pôžičke. Keďže žalobcu poznal, mal pochybnosti o jeho majetkových a zárobkových možnostiach, preto od počiatku tvrdil v prvom rade to, že v čase uvedenom v zmluve o pôžičke žalobca nemal peniaze na poskytnutie pôžičky. Súd prvej inštancie sa vo svojich skorších rozsudkoch s týmto názorom žalovaného na základe vykonaného dokazovania aj stotožnil a to z dôvodu, že žalobca na otázku ohľadom zdroja finančných prostriedkov, ktoré mal odovzdať žalovanému, nedokázal odpovedať, výlučne z dôvodov na strane žalobcu bolo vykonané rozsiahle dokazovanie v tom smere, a to na všetky skutočnosti, ktoré žalobca tvrdil ohľadom zdroja požičaných peňazí. Keďže žiadna z týchto skutočností sa nepreukázala, mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie peňazí žalovanému. A po ukončení dokazovania uznesením súdu v rámci odvolacieho konania proti v podaní prvému rozsudku súdu prvej inštancie žalobca predložil ako dôkaz výpis z účtu S. A. a jeho čestné vyhlásenie. Toto bolo podpísaná dňa 30. 04. 2014, pričom rozsudok bol vyhlásený dňa 11. 03. 2014. Z vykonaného dokazovania pritom vyplýva tiež skutočnosť, že svedok toto čestné vyhlásenie zasielal na adresu právneho zástupcu žalobcu. S touto podstatnou skutočnosťou, výrazne spochybňujúcou dôkaz o poskytnutí pôžičky žalobcovi sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyporiadal. Je pritom nepochybné, že svedok pripravil čestné vyhlásenie v súčinnosti s právnym zástupcom žalobcu. Vzhľadom k tomu, že táto skutočnosť bola jedným z podstatných dôkazov, pre ktoré súd žalobe v konečnom dôsledku vyhovel, bolo potrebné sa vysporiadať so všetkými okolnosťami, ktoré
sa tohto dôkazu týkajú. Vyporiadať sa tiež s tým, že žalobca zakaždým tvrdil iný zdroj príjmu a tiež, prečo, ak vedel, že má požičané peniaze od svedka A., dopustil vykonať tak rozsiahle dokazovanie oboznamovaním jeho účtovníctva, výsluchom detí a jeho matky. Navyše, nie je vierohodné, že by si žalobca požičal peniaze od A. za tým účelom, aby ich požičal žalovanému, keď strany sporu neboli v žiadnom príbuzenskom vzťahu, pôžička mala byť bezúročná a žalobca žiadnu motiváciu na takého konanie nemohol mať. Žalovaný od počiatku tvrdil, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená za účelom zabezpečenia splnenia určitých obchodných aktivít medzi stranami sporu. Je pravdou, že žalovaný pôvodne nemal v úmysle konkretizovať dôvod, pre ktorý zmluvu uzavrel. Keď odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vytkol súdu, že nezameral dokazovanie na tvrdenie žalovaného, za akým účelom mala byť zmluva o pôžičke uzatvorená, rozhodol sa žalovaný túto situáciu ozrejmiť. Uviedol podrobne dôvody, pre ktoré bola takáto zmluva uzatvorená a svoje tvrdenia podložil dôkazmi, a to na rozdiel od žalobcu v čase, kedy ešte riadne prebiehalo dokazovanie. Je pravdou, že pri tomto rozhovore nebol priamo prítomný nikto, avšak svedok D. Z. sa sám vyjadril tak, že mu o uvedenej situácii, týkajúcej sa dražby a podpísanej zmluvy o pôžičke priamo podrobne žalobca hovoril. Na pojednávanie dňa 22. 09. 2017 nevedel žalovaný svedka zabezpečiť pre jeho náhlu hospitalizáciu, avšak následne by bol jeho výsluch možný a má za to, že tento svedok by mohol prispieť k tomu, aby sa pravdivosť tvrdenia žalovaného preukázala. Vzhľadom na stav konania sa domnieva, že výsluch tohto svedka bol pre výsledok konania podstatný. Z uvedených dôvodov záver súdu nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, a to hlavne z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný zotrval na tom, že žiadne peniaze mu žalobca nikdy neodovzdal a k reálnemu plneniu na základe zmluvy o pôžičke nikdy nedošlo.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný opätovne poukazuje na pochybnosti o tom, či mal žalobca peňažné prostriedky na poskytnutie pôžičky. K týmto skutočnostiam sa v priebehu konania opakovane vyjadril a preukázal skutočnosť, že žalobca ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke disponoval dostatočným množstvom peňazí na poskytnutie pôžičky. Poukázal tiež na uznanie dlhu žalovaným, v dôsledku čoho došlo k prechodu dôkazného bremena na žalovaného. Ich argumentáciu ohľadom preukázania skutočnosti, že žalobca disponoval dostatočnými peňažnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky uznal aj odvolací súd. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, uvedené na poslednom pojednávaní o údajnom účele pôžičky a spojitosti pôžičky s dražbou, uviedol, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé a sú vymyslené. Žalovaný tieto tvrdenia nepreukázal. Rozhodnutie súdu nevykonať žalovaným navrhnutý výsluch svedka považuje za správne, nakoľko navrhnutý svedok nebol pri uzavretí pôžičky, ani pri odovzdaní peňazí a jeho výsluch by teda žiadnym spôsobom nemohol prispieť k preukázaniu tvrdení žalovaného. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhol ako správny potvrdiť a žalovaného zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 26.000 eur s 9% úrokom z omeškania zo sumy 26.000 eur od 01. 03. 2012 až do zaplatenia a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 07. 02. 2012 uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovanému požičal sumu vo výške 31.000 eur, ktorú sumu sa žalovaný zaviazal vrátiť najneskôr do 28. 02. 2012. Žalovaný čiastočne splnil svoj dlh, a to vo výške 5.000 eur, pričom zvyšok požičanej sumy žalobcovi doposiaľ nevrátil. Z obsahu zmluvy o pôžičke - úverovej zmluvy zo dňa 07. 02. 2012 vyplýva, že účastníci zmluvného vzťahu sa dohodli, že zmluva bude zabezpečená uznaním dlhu, keď v článku II. zmluvy dlžník uznal svoj dlh, čo do dôvodu a vo výške 31.000 eur, ktorý mu vznikol na základe zmluvy o pôžičke a vyhlásil, že ho zaplatí riadne a včas.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.
10. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena (rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).
11. V prejednávanej veci nebola spornou skutočnosť, že strany sporu dňa 07. 02. 2012 uzatvorili zmluvu o pôžičke - úverovú zmluvu, na základe ktorej mal veriteľ- žalobca požičať dlžníkovi - žalovanému sumu 31.000 eur bezúročne, pričom dlžník prehlásil, že uvedenú sumu prevzal z titulu zmluvy o pôžičke a podľa pôvodného znenia zmluvy o pôžičke (navrhnutého žalovaným) sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi celú pôžičku najneskôr do konca 01. 06. 2012 v mieste trvalého pobytu záložcu na účet veriteľa. Podľa zmeny na zmluve vykonanej žalobcom sa dlžník zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 15.000 eur do 15. 02. 2012 a zvyšok pôžičky do konca februára 2012. K uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo tak, že návrh zmluvy priniesol žalovaný podpísaný a potvrdený notárom do kancelárie žalobcu. Následne žalobca urobil do zmluvy zásah v časti splatnosti zmluvy a žalovaný uvedenú zmluvu so zmenami podpísal pri poznámke N. a následne zmluvu o pôžičke podpísal aj žalobca. Súčasťou uzavretej zmluvy, v článku II. zmluvy, bolo i vyhlásenie dlžníka o uznaní dlhu vo výške 31.000 eur, ktorý mal vzniknúť na základe zmluvy o pôžičke.
12. Tak, ako uviedol odvolací súd v zrušujúcom uznesení, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal a riadil sa ním, inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Teda skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného záväzku vyvrátená, musí mať súd túto skutočnosť za preukázanú. Na preukázanie neexistencie alebo zániku uznaného dlhu žalovaný neunesie dôkazné bremeno len samotným popretím skutočnosti, o ktorej platí vyvrátiteľná právna domnienka. Vychádzajúc z uvedeného, rozhodujúce pre posúdenie danej veci bolo to, či žalovaný v konaní preukáže, že ním uznaný záväzok v čase jeho uznania neexistoval. Žalovaný od počiatku sporu svoju obranu postavil na vyvracaní domnienky založenej uznaním dlhu, keď tvrdil, že žalobca nemal peňažné prostriedky na to, aby mu pôžičku v uvedenej výške poskytol. Keďže však žalovaný záväzok uznal, reálne poskytnutie peňažných prostriedkov žalobca nebol povinný preukazovať a pre úspech v spore nebolo rozhodujúce ani preukázanie toho, či mal peňažné prostriedky vo výške poskytnutej pôžičky. Napriek tomu, dokazovanie v danej veci smerovalo práve k preukazovaniu týchto skutočností, a to z dôvodu nesprávne súdom vyloženej dôkaznej povinnosti, pričom žalobca v konaní preukázal dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky. K spochybneniu dôkazu - čestného prehlásenia svedka A. v spojitosti s jeho výpisom z účtu je potrebné uviesť, že aj keď toto čestné prehlásenie bolo súdu predložené až v odvolacom konaní (po prvom rozsudku súdu prvej inštancie), bez ohľadu na to, kedy a kým bolo vyhotovené, jednoznačne z neho vyplýva výber sumy 30.000
eur dňa 06. 02. 2012 z účtu svedka, čo je preukázané aj jeho výpisom z účtu a jeho prehlásením o odovzdaní tejto sumy žalobcovi. Žalovaný spôsob svojej obrany zmenil až po druhom zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom, keď odvolací súd uviedol, že dôkazné bremeno na preukázaní toho, že dlh v čase uznania záväzku žalovaným neexistoval, je na žalovanom. Až potom sa žalovaný vyjadril, že podpísanie predmetnej zmluvy o pôžičke malo súvisieť s dražbou nehnuteľností, ktorá sa konala dňa 07. 02. 2012 na Mestskom úrade v S.. Z dôkazov predložených žalovaným vyplýva, že tak žalobca, ako aj žalovaný sa zúčastnili tejto dražby, pričom vydražiteľom sa stal žalovaný. Skutočnosť tvrdená žalovaným, že zmluva o pôžičke bola podpísaná z dôvodu, aby žalobca na dražbe nedražil a tým umožnil vydražiť nehnuteľnosť žalovanému, z listinných dôkazov nevyplýva. Pokiaľ žalovaný na preukázanie tejto skutočnosti navrhol na poslednom pojednávaní, po štyroch rokoch od začatia konania, vypočuť svedka D. Z., ktorého súd prvej inštancie nevypočul, čo odôvodnil tým, že tento svedok nebol prítomný ani pri uzatvorení pôžičky, ani pri odovzdaní peňazí, ani pri rozhovore o dražbe a vyjednávania podmienok zmluvy o pôžičke, preto ho nevypočul, odvolací súd sa s uvedeným postupom súdu prvej inštancie stotožňuje. Keďže predmetom svedeckej výpovede sú skutočnosti, ktoré svedok vnímal svojimi zmyslami, pričom výpoveďou tohto svedka malo byť preukázané tvrdenie žalovaného o súvise medzi dražbou nehnuteľností a poskytnutou pôžičkou, o čom mal svedkovi hovoriť žalobca, odvolací súd mal za to, že v kontexte všetkých vykonaných dôkazov by ani potvrdenie tvrdenia žalovaného na právnom závere súdu nič nezmenilo. K tomuto záveru dospel odvolací súd z dôvodu, že celú túto situáciu spôsobil svojim konaním práve žalovaný, ktorý sám vypracoval predmetnú zmluvu o pôžičke, do ktorej sám zakomponoval aj uznanie dlhu, čím si sťažil svoje postavenie v konaní z dôvodu, že preukazovanie toho, že tomu tak nebolo, bolo práve na ňom. Z vykonaného dokazovania nemal odvolací súd bez pochyby preukázané, že by žalovaný v konaní preukázal, že dlh v čase jeho uznania neexistoval, keď samotný žalovaný začal tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré by to vyvracali až po druhom zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom. Oddialením vysvetlenia žalovaným, prečo došlo k uzavretiu pôžičky (čo mohol urobiť hneď po podaní žaloby), došlo práve k spochybneniu jeho tvrdení, pričom dôkazné bremeno po podpísaní zmluvy o pôžičke so zakomponovaním uznania dlhu bolo dôkazné bremeno práve na ňom. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a v konaní nevyvrátil právnu domnienku o neexistencii dlhu v čase jeho uznania, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).