Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_21Csp-166-2017.pdf
PDF · 142.7 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/166/2017
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcu Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35831154, zastúpeným JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Karadžičova 8, Bratislava proti žalovanému M. W., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom I. XXX/ XX, T. N., o zaplatenie 302,87 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 271,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 271,13 eur od 19. 10. 2017 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnom rozsahu sa žaloba, ktorou sa žalobca domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 302,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 20. 12. 2014 do zaplatenia, zamieta.
III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,18%, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na tunajší súd 20. 10. 2017 sa právny predchodca žalobcu - Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35923130 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 302,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 20. 12. 2014 do zaplatenia. 2. Uvedený žalobný návrh odôvodnil právny predchodca žalobcu nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili 21. 6. 2014 zmluvu o pôžičke ev.č.: 6180712, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému pôžičku vo výške 300 eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky. Podľa tejto zmluvy mal žalovaný splácať poskytnutú pôžičku v pravidelných 12 mesačných splátkach po 28,67 eur, a to až do zaplatenia celkovej sumy pôžičky vo výške 344,04 eur. K dátumu spísania žaloby (17. 10. 2017) žalovaný uhradil na splnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy sumu 28,67 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé splátky riadne a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami v zmluve, právny predchodca žalobcu listom z 29. 10. 2014 - predžalobná upomienka vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Nakoľko k úhrade dlžných splátok ani v dodatočne poskytnutej lehote nedošlo, právny predchodca žalobcu 19. 12. 2014 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom z 31. 12. 2014 - oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. K dátumu spísania žaloby žalovaný dlžné splátky neuhradil. Celkový dlh žalovaného ku dňu spísania žaloby predstavoval sumu 302,87 eur, a k jej výpočtu právny predchodca dospel tak, že od sumy 331,54 eur (ako súčtu predpísaných splátok do zosplatnenia dlhu a sumy po zosplatnení) odpočítal sumu 28,67 eur, ktorú žalovaný dovtedy uhradil. Nárok na úroky z
omeškania z tejto sumy si právny predchodca žalobcu uplatnil odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru (t.j. od 20. 12. 2014.) 3. Žalovaný sa (napriek písomnej výzve súdu) k žalobe písomne nijako nevyjadril. 4. Uznesením tunajšieho súdu z 10. 4. 2018, sp.zn.: 21Csp/166/2017 sa pripustilo, aby do konania namiesto dovtedajšieho žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) ako žalobca vstúpila spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlo Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35831154. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. 6. 2018. 5. Nakoľko hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000 eur, pričom išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia, a nakoľko vzhľadom na absenciu vyjadrenia žalovaného možno skonštatovať, že skutkové vyjadrenia strán nie sú sporné, súd podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) na prejednanie tohto sporu nenariadil pojednávanie. Dňa 28. 8. 2018 podľa § 219 ods. 3 CSP súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku na verejnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Rozsudok bol následne na tunajšom súde verejne vyhlásený 20. 9. 2018. 6. Súd na zistenie relevantného skutkového stavu vykonal všetky dôkazy navrhnuté a pripojené právnym predchodcom žalobcu, resp. žalobcom (žalovaný žiadne dôkazy vykonať nenavrhoval.) 7. Z (právnym predchodcom žalobcu predloženej) zmluvy o poskytnutí najľahšej pôžičky / zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 5560503924 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 21. 6. 2014 súd zistil, že suma poskytnutej pôžičky (bezúčelový spotrebiteľský úver) predstavovala 300 eur. Zmluva neobsahovala údaj o tom, koľko zo sumy jednotlivých pravidelných mesačných splátok (28,67 eur) pripadá na istinu, a koľko na úroky. Pritom z IX. 2. tejto zmluvy vyplýva, že súčasťou každej splátky je okrem istiny tiež úrok a poistenie schopnosti žalovaného splácať splátky pôžičky, ak o neho žalovaný požiada. Takéto poistenie však v tejto zmluve nebolo dojednané. Zo zmluvy ďalej vyplynulo, že počet týchto splátok bol 12, termín konečnej splatnosti bol určený uvedením mesiaca a roku v podobe „6/2015“, splatnosť splátok bola určená vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná 20. 7. 2014. Doba trvania zmluvy v nej nebola uvedená. 8. Z (právnym predchodcom žalobcu predloženého) prehľadu splátok a úhrad žalovaného vyhotoveného k 31. 8. 2017 vyplynulo, že celková žalovaným uhradená suma na úhradu záväzkov z tejto zmluvy predstavovala 28,67 eur. Išlo pritom o jedinú platbu žalovaného (na splátky) realizovanú 24. 7. 2014. 9. Z (právnym predchodcom žalobcu predloženej) predžalobnej upomienky z 29. 10. 2014 a poštovej obálky príslušnej k tomuto upozorneniu vyplynulo, že právny predchodca žalobcu listom z 29. 10. 2014 písomne vyzval žalovaného na zaplatenie jeho nedoplatku na splátkach a súčasne ho upozornil, že ak do 5. 12. 2014 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci august 2018 bude právny predchodca žalobcu oprávnený úver zosplatniť, pričom táto predžalobná upomienka sa vrátila právnemu predchodcovi žalobcu ako neprevzatá v odbernej lehote 18. 11. 2014, teda najneskôr k tomuto dátumu možno mať za to, že sa ako hmotnoprávny úkon žalobcu dostala do dispozičnej sféry žalovaného. 10. Z (právnym predchodcom žalobcu predloženého) oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru z 31. 12. 2014 (na č.l. 9 spisu) mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu listom z 31. 12. 2014 zosplatnil celkový dlh žalovaného zo zmluvy o pôžičke z 21. 6. 2014, s odôvodnením, že žalovaný v lehote určenej v predžalobnej upomienke, teda do 5. 12. 2014, neuhradil tam uvedené dlžné splátky, pričom v tomto oznámení právny predchodca žalobcu súčasne vyzval žalovaného, aby po doručení tohto oznámenia uhradil celkový dlh zo zmluvy. 11. Keďže žalovaný nepoprel skutkové tvrdenie právneho predchodcu žalobcu o doručení tohto oznámenia žalovanému (dátum tohto doručenia však právny predchodca žalobcu neuviedol), považoval súd túto skutočnosť (doručenie oznámenia o zosplatnení žalovanému niekedy pred podaním žaloby) za nespornú (§ 151 ods. 1 CSP v spojení s § 290 až 300 CSP), a osvojil si toto skutkové tvrdenie žalobcu ako zistený skutkový stav bez potreby vykonania dokazovania. 12. Spotrebiteľ totiž síce nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve (tie musí súd podľa únijného práva v spotrebiteľskej zmluve vždy skúmať ex offo), avšak spotrebiteľa zaťažuje (ako každého iného žalovaného) bremeno tvrdenia, resp. povinnosť účinného popretia skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k všetkým ostatným ostatným skutkovým okolnostiam (než je existencia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách), ako napríklad v tomto prípade vo vzťahu ku skutočnosti doručenia mu oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti, ktorého neunesenie (bremena tvrdenia), resp. ktorej nesplnenie (povinnosti účinne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu) má pre žalovaného spotrebiteľa následky ako pre každého iného žalovaného, a to v podobe prehry sporu z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia, resp. v podobe následkov vyplývajúcich z ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, t.j. fikcie nespornosti takto nepopretých skutkových tvrdení žalobcu. Ustanovenia § 290 až 300 CSP (osobitná úprava o spotrebiteľských sporoch) totiž nevylučuje aplikáciu
ust. § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP v spotrebiteľských sporoch, a preto podľa § 300 CSP možno ust. § 151 CSP aplikovať aj v spotrebiteľských sporoch. Súd síce podľa § 295 CSP môže (nie však musí) vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol (ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci), avšak toto ustanovenie sa týka výlučne dokazovania, teda situácie, ak si žalovaný spotrebiteľ (aspoň) splnil povinnosť tvrdenia (a teda iba neoznačil, či nepredložil dôkazy na preukázanie týchto svojich skutkových tvrdení), čo sa však nebol tento prípad, pretože žalovaný tu ani len neuviedol skutkové tvrdenia (ohľadne doručenia predmetného oznámenia.) Výnimku z povinnosti tvrdenia spotrebiteľa by predstavovala len okolnosť neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ktoré neprijateľné podmienky musí súd zo spotrebiteľskej zmluvy zisťovať ex offo (aj bez návrhu spotrebiteľa.) V danom prípade však ide iba o otázku doručenia oznámenia, teda iba o otázku, ktorá nemá nič spoločné s neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve. 13. Takto zistený skutkový stav súd následne podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia. 14. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. - o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o pôžičke, ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti. 15. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. 16. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
17. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
18. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140601.html>, r) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140601.html> a y) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140601.html>.
19. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/> musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
20. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/> musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
21. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ďalej len „OZ“) dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
22. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
23. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z
omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba K. J. S. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
24. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
25. Podľa § 53 ods. 9 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20140613.html>najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
26. Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
27. Predmetná zmluva o pôžičke uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným spĺňa definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko na jej základe došlo k dočasnému poskytnutiu peňažných prostriedkov vo forme úveru (spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) poskytnutého právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, žalovanému ako spotrebiteľovi podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania.
28. K záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to od počiatku, možno dospieť na základe preukázanej absencie obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v zmluve nie je uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a ani (riadne) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (vo forme konkrétneho termínu.)
29. Uvedenie mesiaca a roku konečnej splatnosti v zmluve vo forme „06/2015“, totiž súd nepovažuje za splnenie si povinnosti uviesť „termín“ konečnej splatnosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože mesiac predstavuje dlhšie, a tým aj neurčité časové obdobie, ktoré tak nemožno stotožňovať s pojmom „termín“ ako pojmom presného časového vymedzenia, ktorý môže byť určený napríklad dátumom alebo iným dostatočne presným spôsobom.
30. Zo znenia ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch navyše vyplýva, že sa (v zmluve) vyžaduje uvedenie obidvoch údajov, teda nielen termínu konečnej splatnosti (ktorý tu podľa súdu nie je uvedený riadne), ale aj tzv. doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dobu trvania zmluvy nemožno stotožňovať s termínom konečnej splatnosti (aj ak by bolo určenie v podobe mesiaca a roku považované za riadne určenie termínu.) V opačnom prípade by to totiž zákonodarca v tomto ustanovení takto výslovne (kumulatívne) neformuloval a nerozlišoval.
31. V uvedenej zmluve tiež nie je obsiahnuté rozčlenenie, koľko zo splátky pripadá na istinu, koľko na úroky, a koľko na poplatky, ktorú obsahovú náležitosť zase vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch tiež za následok právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto spotrebiteľského úveru, a to od počiatku (od uzavretia zmluvy.)
32. Vzhľadom na ust. § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku (CSP), ako aj čl. 2 ods. 2 CSP, keďže sa vo vzťahu k tomuto dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru tunajší súd odkláňal od (novo) ustálenej rozhodovacej praxe založenej v súčasnosti (minimálne) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018, ktoré uznesenie zjavne reagovalo na legislatívnu úpravu zákona č. 129/2010 účinnú od 1. 5. 2018, ktorá úprava zase súvisela s rozsudkom Su´dneho dvora EÚ z 9. 11. 2016, vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, a v zmysle ktorého uznesenia najvyššieho súdu eurokonformým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 19/2010 Z.z, ktorý je v danom prípade potrebný, je podľa najvyššieho súdu správny len taký záver, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby
v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne na istinu, úrok a poplatky), a v ktorom sa tiež uvádza, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť iba k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, a ktoré uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou okresných a krajských súdov, bol tunajší súd, aby neporušil vyššie uvedené ustanovenia CSP povinný dôkladne odôvodniť tento odklon od (novo) ustálenej súdnej praxe tejto súdnej autority v Slovenskej republike.
33. V tejto súvislosti sa tunajší súd (v ďalej uvedenom rozsahu) plne stotožňuje s názorom právnej vedy vysloveným v článku: „Právna analýza uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017“, autor: Anton Pavúk, na webovej stránke : E..C..O., ktorého obsah týmto preberá do odôvodnenia svojho rozhodnutia, a osvojuje si ho ako svoje vlastné odôvodnenie odklonu od najvyšším súdom (novo) ustálenej súdnej praxe, a to nasledovným spôsobom.
Smernica, ako súčasť únijného práva má jednak priamy účinok, v zmysle ktorého smernica zaväzuje jednotlivé štáty na transpozíciu obsahu smernice do vnútroštátneho práva, a jednak nepriamy účinok, ktorý sa prejavuje v potrebe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu vnútroštátneho ustanovenia v súlade so smernicou. Vychádzajúc z obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. 1. 2012 vo veci C-282/2010 Dominquez, ktorého predmetom bolo posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice, hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od takéhoto svojho článku, a v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že je neprípustný taký eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ktorým by nedošlo k zohľadneniu vnútroštátneho práva ako celku, a k uplatneniu všetkých výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, dospel tunajší súd k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018 takto nepostupoval, keďže zvolil len jednu výkladovú metódu vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatnými výkladovými metódami sa ani nezaoberal. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia pri uplatnenom teologickom výklade založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z., a síce, že týmto účelom bolo transponovať smernicu v plnom rozsahu, a od tejto sa neodkláňať. Ďalej dodal, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby novopríjmané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, ktorú skutočnosť musí vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. na zreteľ. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. podľa najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplývalo, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z účelu transponovaného predpisu, uvedeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z.z. (na ktorý poukazoval najvyšší súd) však možno zistiť len to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak sa však aj dospeje k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od smernice, ešte stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti implementovaná do zákona č. 129/2010 Z.z. (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže mohlo dôjsť aj k vadnej implementácii (omylom.) Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bol alebo nebol úmysel zákonodarcu, nie je však pre posúdenie prípustnosti nepriameho účinku smernice (eurokonformného výkladu zákona) relevantná. Relevantná je len otázka, či smernica v skutočnosti bola alebo nebolo vadne implementovaná (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne.) V tomto konkrétnom prípade však bola smernica implementovaná vadne, a to z dvoch dôvodov: 1.) vzhľadom na odlišné jazykové vyjadrenie požiadavky smernice a predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie v zákone č. 129/2010 Z.z. celkom zjavne pochádza z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z.z.), a 2.) v dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z., a to k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorou novelou zákonodarca zosúladil (s účinnosťou od 1. 5. 2018) sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca výslovne uvádza, že ak by ponechal predmetné ustanovenie v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou, čo najvyšší súd vo svojom uznesení už opomenul, spomenúť. Tiež treba vziať do úvahy, že predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku zákonom č. 129/2010 Z.z., tak ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, a teda dané ustanovenie je
potrebné podrobiť aj výkladu historickému (ku ktorému najvyšší súd nepristúpil.) Prvýkrát totiž bola v právnom poriadku Slovenskej republiky otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. - o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je možné treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Práve v tomto prípade bolo uvedené sporné ustanovenie použité v slovenskej legislatíve po prvýkrát, z tohto dôvodu je v tomto právnom predpise potrebné nájsť odpoveď na to, aký bol skutočný úmysel zákonodarcu pri použití týchto slov, a v tomto kontexte je potrebné skúmať, či existuje vnútroštátna výkladová metóda, ktorá členenie splátok nepožaduje. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval smernicu 208/48/ES, potvrdená aj samotným najvyšším súdom. Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky, alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru plus celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Následne ustanovením § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom ročná percentuálna miera nákladov, ktorou tento zákon rozumel sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Následne, v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom vzťahu jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z dvoch exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. V takom prípade by totiž zákonodarca požadoval uvedenie presného RPMN tiež len za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Vyššie uvedená požiadavka na členenie splátok vyplýva tiež z dôvodovej správy, v zmysle ktorej ustanovenie stanovuje povinné náležitosti zmluvy o úvere nad rámec všeobecných náležitostí, ktorými je ročná percentuálna miera nákladov, frekvencia, počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z.z. prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 - o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. 2. 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 2. 1998. V zmysle článku 15 tejto smernice: „táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov, konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol že prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov konkrétne so smernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcim smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z.z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná záležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písmena a) do písmena i), v zmysle ktorého platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákonodarca teda pôvodné ustanovenia § 4 ods. 2 a) zákona č. 258/2001 Z.z. novelizoval tak, že za i) legislatívno-technicky upravil dané ustanovenie, a to tak, že slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“, a vypustil požiadavku „uviesť
aj súčet týchto platieb (ak je to možné) s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Z dôvodovej správy (všeobecná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že cieľom navrhovanej úpravy je okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa pre uzatváranie spotrebiteľských zmlúv. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúcemu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb a jeho cieľom nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, naopak jeho posilnenie. Najbližšia novelizácia predmetného ustanovenia prišla v dôsledku zrušenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 229/2010 Z.z., ktorý implementoval okrem iného smernicu 2008/48. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôvodne vyjadrené v ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého písmena l) ods. 2 platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Následne slovenský zákonodarca pristúpil 12. 10. 2017 k novelizácii (okrem iného) predmetného ustanovenia zákona o členení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď prijal zákon č. 279/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 5. 2018. Predmetnou novelou zákonodarca novelizoval zákon, a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Z vyššie uvedeného historického výkladu, ako aj ostatných výkladov uvedených nižšie je zrejmé, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru, a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jednotlivého členenia. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykonávať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.) Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy vrátane výkladu teleologického (súd nemá na mysli vytrhnuté skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z., ale skúmanie tiež dôvodovej správy č. 279/2010 Z.z., kde teleologickým výkladom dospejeme k záveru, že zákon išiel nad rámec smernice a dôvodovej správy zákona č. 258/2001 Z.z., kde bola táto norma použitá po prvýkrát, a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje možnosť neúmyselnej chybnej transpozície), dospeli k záveru že slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smerníc nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Takisto z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu zákona vyplýva výklad členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Použitím logického výkladu daného ustanovenia zákona je potrebné prijať záver, že zákonodarca takisto požadoval členenie splátok na splátky istiny, úrokov a splátky iných poplatkov, pretože zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako smernica, ale v zákone špecifikoval splátky na splátky úrokov, istiny a poplatkov. Logicky teda chcel povedať niečo iné ako smernica. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty (a zákaz retroaktivity). Uznesenie najvyššieho súdu vnáša do výkladu právnych vzťahov medzi spotrebiteľom a dodávateľom výraznú právnu neistotu, vyššie uvedený záver sa opiera o skutočnosť, že slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné v právnych vzťahoch do 1. 10. 2001 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z.) do 11. 6. 2010 (nadobudnutie účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že členenie splátok zákon vyžaduje, čo je potvrdené okrem skutočnosti, že zákon č. 258/2001 Z.z. neimplementoval smernicu, a teda nie je ho možné vykladať v súlade s danou smernicou roku 2008, a teda sa na neho ani nevzťahuje rozsudok C-42/15, aj masívnou legislatívou všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu. Tie isté slová,
bez zmeny vnútroštátneho zákona alebo smernice, je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu od 9. 11. 2016 (prijatie rozsudku Súdneho dvora EÚ) do 1. 5. 2018 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že zákon členenie splátok nepožaduje. A zmenený text zákona, a to slová „výšku, počet, frekvenciu splátok“ je zase potrebné vykladať od 1. 5. 2018 rovnako ako predošlý text zákona, a to slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok, istiny, úroku a iných poplatkov“. Takýto chaos zakladá výraznú právnu neistotu. Naopak, ak by sa rovnaké slová vykladali rovnako (t.j. do 1. 5. 2018 sa vyžaduje členenie splátok, a od 1. 5. 2018 sa takéto členenie nevyžaduje v dôsledku zmeny legislatívy), zásada právnej istoty by bola zachovaná. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od roku 2018 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy eurokonformný výklad, a tieto dospeli k záveru, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotný výklad smernice (nie zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad, nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo a postup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah a medzi nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom vnútroštátnym a zásadou právnej istoty, ale aj zákazom retroaktivity. Ak zákonodarca zmenil zákon na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom „vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 HomeCredit Slovakia, a. s. vs. Klára Bíróová, a ak by sme predmetné ustanovenie ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by šla nad rámec podmienok stanovených smernicou“, je jednoznačné, že eurokonformné vykonanie zákona v znení pred jeho novelizáciou účinnou od 1. 5. 2018 a prijatou práve v kontexte rozsudku C-42/15 porušuje zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného tak jednoznačne vyplýva záver, že v smernici 2008/48/ES nie je možné priznať nepriamy účinok.
34. Z vyššie prezentovaných záverov o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že žalobca nemá nárok na uplatnené zmluvné úroky (poplatky si žalobca neuplatňoval), a preto súd vo vzťahu k uplatneným zmluvným úrokom súd podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch žalobu zamietol.
35. Keďže žalobca nemá nárok na uplatnené zmluvné úroky a ďalšie nároky prtom neboli uplatnené, má tak len nárok na riadne zosplatnenú (podľa § 565 OZ, 53 ods. 9 OZ a časti IX.12.2. zmluvy) a uplatnenú istinu poskytnutého spotrebiteľského úveru zníženú o sumu doteraz žalovaným zaplatenú na úhradu záväzkov zo zmluvy (je pritom irelevantné na aké účely tieto platby boli žalovaným určené, či žalobcom použité.) Žalovaný, ktorý mal v zmysle negatívnej dôkaznej teórie dôkazné bremeno ohľadne zaplatenia ďalších súm (nad žalobcom preukázanú sumu 28,67 eur k času spísania žaloby), toto bremeno neuniesol, preto mal súd za to, že po spísaní žaloby žalovaný už nič neuhradil. Keďže žalovaný doteraz zaplatil 28,67 eur, a poskytnutý spotrebiteľský úver vo forme pôžičky (istina) predstavoval 300 eur, má žalobca nárok iba na zaplatenie sumy vo výške 271,33 eur (300 eur - 28,67 eur), a preto mu súd túto sumu podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch aj priznal.
36. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, keďže si právny predchodca žalobcu neuplatňoval nárok na úroky z omeškania za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (19. 12. 2014), súd mu nemohol v súlade s § 216 CSP (podľa ktorého je súd viazaný rozsahom žalobných návrhov, ktoré nemôže prekročiť) priznať úroky z omeškania aj za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, na ktoré by mal žalobca nárok z jednotlivých súm žalovaným včas nezaplatených splátok istiny poskytnutého úveru.
37. Pokiaľ ide o nárok na úroky z omeškania za uplatnené obdobie, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do zaplatenia, teda za obdobie od 20. 12. 2014 do zaplatenia, súd tomuto nároku nemohol vyhovieť v celom rozsahu.
38. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti došlo k zrušeniu termínov splatnosti dojednaných v zmluve pre splátky, ktorých splatnosť mala nastať po zosplatnení (na rozdiel od splatnosti splátok, ktorých splatnosť nastala ešte pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti.) Keďže splatnosť mimoriadne zosplatnenej sumy neurčuje zmluva, zákon a ani žiadne rozhodnutie, bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 563 OZ a považovať za moment splatnosti mimoriadne zosplatnenej sumy druhý deň nasledujúci po doručení oznámenia o zosplatnení žalovanému. V tomto oznámení o zosplatnení sa totiž uvádza, že právny predchodca žalobcu vyhlasuje, že dlh zo zmluvy o pôžičke sa stal v celom rozsahu splatný naraz, a
súčasne žalovaného vyzýva, aby takto zosplatnenú sumu uhradil po doručení mu tohto oznámenia, teda možno povedať, že v deň nasledujúci po dni doručenia tohto oznámenia. A až nasledujúci deň preto začína omeškanie žalovaného.
39. Právny predchodca žalobcu v žalobe tvrdil, že úver zosplatnil 19. 12. 2014. Z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 31. 12. 2014 však vyplýva, že právny predchodca žalobcu síce vyhlásil mimoriadnu splatnosť, avšak v tomto oznámení neuviedol k akému dátumu, čím možno mať za to, že sa tak stalo k dátumu vyhotovenia tohto oznámenia (31. 12. 2014.) Avšak hoci právny predchodca žalobcu vyhlásil, že mimoriadna splatnosť nastala k 31. 12. 2014, neznamená to, že tým skutočne nastúpili účinky splatnosti, a že teda tým od nasledujúceho dňa aj začalo plynúť omeškanie žalovaného, a že je odvtedy žalovaný povinný platiť žalobcovi úroky z omeškania. Pokiaľ žalovanému nebolo oznámenie doručené do dispozičnej sféry (§ 45 ods. 1 OZ), nemohol vedieť, že právny predchodca skutočne využil svoje právo podľa § 565 OZ, a že je povinný uhradiť celú dlžnú sumu naraz, a nie iba jednotlivé dlžné splátky, preto od neho nemožno za obdobie pred doručením oznámenia o zosplatnení do dispozičnej sféry požadovať úroky z omeškania. Do tohto momentu nielenže nezačalo omeškanie žalovaného, ale ani nemožno vyhlásenie žalobcu o mimoriadnej splatnosti považovať za účinné, teda nemožno mať za to, že zosplatnená suma je skutočne splatná. Žalobca by si totiž potom mohol sám písomne vyhlásiť splatnosť k určitému dátumu, a následne vyčkávať tri roky (premlčacia doba) kým toto písomné vyhlásenie zašle žalovanému, a potom ako sa oznámenie dostane do dispozičnej sféry žalovaného, spätne požadovať úroky z omeškania od času, ktorý si v oznámení uviedol ako deň zosplatnenia, pričom žalovaný, keďže by o tom nemohol vedieť, by ani nemal šancu takéto následky odvrátiť.
40. Zo zisteného skutkového stavu (ako nesporné skutkové tvrdenie právneho predchodcu žalobcu zo žaloby) síce vyplýva, že oznámenie o zosplatnení bolo žalovanému doručené (teda niekedy pred spísaním žaloby zo 17. 10. 2017), avšak nebolo zistené, kedy presne k tomu došlo. Právny predchodca žalobcu totiž v tomto smere neuviedol žiadne skutkové tvrdenie, ktoré by sa dalo na základe nepopretia žalovaným považovať za nesporné. Zrejme k tomu došlo z dôvodu, že vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že môže úroky z omeškania požadovať od dňa nasledujúceho po dni, ktorý si sám určí vo svojom písomnom oznámení. Absencia takéhoto skutkového tvrdenia právneho predchodcu žalobcu, resp. neskôr žalobcu (o dátume doručenia oznámenia o zosplatnení žalovanému) však znamená, že žalobca (v tomto smere) neuniesol bremeno tvrdenia, a teda (v danej časti) prehru sporu. Toto skutkové tvrdenie totiž presahuje rámec tzv. základných skutkových tvrdení, na ktorých uvedenie (ako obligatórnu obsahovú náležitosť žaloby) je súd (pred prípadným odmietnutím žaloby) povinný žalobcu vyzývať. A to preto, že nejde o skutkové tvrdenie, ktoré by bolo potrebné na identifikáciu uplatneného nároku, teda na jeho nezameniteľné odlíšenie (zo skutkového hľadiska) od iného nároku, ktorý by mohol uplatňovať. Žalobca v rámci tzv. základných skutkových tvrdení jasne uviedol, že pokiaľ ide o uplatnený nárok na úroky z omeškania, tento požaduje vo výške 5,05% ročne zo zosplatnenej sumy a za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti do zaplatenia. Takto nezameniteľným spôsobom odlíšil tento nárok po skutkovej stránke od prípadných iných nárokov, ktoré by mohol uplatňovať, teda ho identifikoval natoľko, že súdu je zrejmé o aký nárok ide. Ak v dôsledku svojho nesprávneho právneho názoru právny predchodca neuviedol úplne všetky skutkové tvrdenia, nesplnil si povinnosť tvrdenia v celom rozsahu, avšak už išlo o také nesplnenie si povinnosti tvrdenia (nad rámec tzv. základných skutkových tvrdení), ktorý v tomto smere odôvodňuje zamietnutie žaloby pre neunesenie bremena tvrdenia.
41. Keďže vo vzťahu k obdobiu pred spísaním žaloby zo 17. 10. 2017 žalobca neuniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu ku skutkovej okolnosti času doručenie oznámenia o zosplatnení žalovanému, súd dospel k skutkovému záveru, že uniesol bremeno tvrdenia najskôr k dátumu spísania žaloby, a teda na základe nespornosti skutkového tvrdenia právneho predchodcu žalobcu v žalobe mal za nesporné, že k tomuto doručeniu došlo najskôr 17. 10. 2017. Uvedený záver znamená, že nasledujúceho dňa bol podľa § 563 OZ žalovaný povinný vyhovieť výzve právneho predchodcu žalobcu (uvedenej v tomto oznámení) na zaplatenie celej dlžnej sumy (deň splatnosti), a ďalší deň 19. 10. 2017 sa žalovaný dostal do omeškania. Od tohto dňa preto súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania, a pre obdobie do 20. 12. 2014 do 19. 10. 2017 ich zamietol.
42. Tieto úroky z omeškania za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti nepriznal súd žalobcovi v ním uplatnenej úrokovej sadzbe vo výške 5,05 % ročne, ale iba vo výške 5% ročne, nakoľko táto úroková
sadzba je v súlade s § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba K. J. S. platná k prvému dňu omeškania (19. 10. 2017).
43. Pokiaľ ide o sumu, z ktorej sa úroky z omeškania požadovali, súd tieto úroky z omeškania priznal len z priznanej istiny 271,33 eur, a teda nie z pôvodne žalobcom uplatnenej istiny 344,82 eur (zahŕňajúcej aj sumy, na ktoré od začiatku nemal nárok), a preto vo zvyšnom rozsahu uplatnený nárok na úroky z omeškania zamietol.
44. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,18%. Žalobca si totiž v žalobe uplatňoval nárok na sumu istiny vo výške 302,87 eur, avšak súd mu priznal nárok iba na sumu istiny vo výške 271,33 eur. Žalobca bol tak úspešný na 89,59%, a tým žalovaný na 10,41%. Súd preto úspech žalovaného odpočítal od úspechu žalobcu ako úspešnejšej strany, čím podľa § 255 ods. 2 CSP náhradu trov konania pomerne rozdelil medzi strany, a priznal žalobcovi ako úspešnejšej strane proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,18% (89,59% - 10,41%.) Súčasne pritom vyslovil, že o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným rozhodnutím, ktoré vydá príslušný súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Žiline. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.