Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5Co-45-2024.pdf
PDF · 106.76 KB
Case nature
Subarea
5Co/45/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátnej občianky Slovenskej republiky, bytom C. D. C. E., F. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Zuzanou Loffayovou, advokátkou, so sídlom Kočovce, Beckovská Vieska 623 proti žalovaným 1/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, štátnej občianke Slovenskej republiky, bytom C. D. C. E., D. XX, zastúpenej InLaw s.r.o., so sídlom Bratislava - Ružinov, Záhradnícka 36, IČO: 36 716 979 a 2/ I. D. J., nar. XX.XX.XXXX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, bytom C. D. C. E., K. X o zriadenie vecného bremena, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. NM-12C/28/2021-230 zo dňa 26. októbra 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovaná 1/ m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania j e žalobkyňa p o v i n n á zaplatiť žalovanej 1/ v sume určenej súdom prvej inštancie.
Žalovanému 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol /výrok I./ a žalovanej 1/ /výrok II./ a žalovanému 2/ /výrok III./ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zriadenia vecného bremena v jej prospech spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez parcelu registra „C“ č. XXXX/X zapísanej na LV č. XXXX pre k.ú. C. D. C. E., ktorá je v podielovom spoluvlastníctve žalovaných 1/ a 2/, každého v podiele 1/2-ica, k stavbe žalobkyne súp. č. XXXX postavenej parcele registra „C“ č. XXXX/X zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. C. D. C. E.. Žalobu odôvodnila tým, že predmetná parcela je už niekoľko desaťročí súčasťou poľnej cesty, ktorá vedie až po pozemky a stavbu žalobkyne, pričom sa nachádza uprostred parcely parc. č. XXXX, ku ktorej nie sú práva vysporiadané a nie je vedená na liste vlastníctva. Žalobca túto cestu využívali odkedy pozemok kúpili v r. cca 1982. Na pozemku bola legálne postavená a skolaudovaná stavba záhradnej chaty s prideleným súpisným číslom, ku ktorej žalobca nemá iný prístup. Žalobkyňa využívala predmetnú poľnú cestu za účelom prejazdu k svojim pozemkom a záhradnej chate bez problémov až do tohto roku, kedy žalovaná 1/ spolu so žalovaným 2/ a jeho nebohou manželkou adresovali žalobcovi list, v ktorom ju vyzvali, aby ďalej nevyužívala pozemky v ich vlastníctve k prejazdu k svojim nehnuteľnostiam. Žalobkyňu oboznámili aj so skutočnosťou, že svoje pozemky mechanicky zabezpečia proti prejazdu vozidiel a odporučili jej, aby k prejazdu využíval cestu ako ďalší zo susedov-p. L.. Žalovaní potom mechanicky zabezpečili pozemky proti prejazdu
a prejazd žalobkyni zabezpečila až privolaná polícia. Žalobkyňa sa bezúspešne pokúsila vyriešiť spor žiadosťou o odkúpenie časti pozemku alebo uzatvorením zmluvy o zriadení vecného bremena. Žalobkyňa nemá inú možnosť, aj vzhľadom na svoj zdravotný stav, ako obrátiť sa v danej veci na súd a žiadať nevyhnutné obmedzenie vlastníckych práv žalovaných 1/ a 2/ za účelom zriadenia práva prechodu a prejazdu cez parc. č. XXXX/X k svojej stavbe.
2. Súd po vykonanom dokazovaní a posúdení jeho výsledkov podľa § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka a podľa § 47 písm. d), § 83, § 108 ods. 2, § 135 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v účinnom znení, podľa zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len cestný zákon) dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne a vyhovením žalobnému návrhu by došlo k duplicitnému zásahu do vlastníckeho práva žalovaných, pretože žalovaní sú už obmedzení vo výkone vlastníckeho práva, pretože parcela registra „C“ parc. č. XXXX/X je súčasťou parciel, na ktorých sa nachádza inžinierska stavba - účelová komunikácia. 3. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov /ďalej len CSP/ s tým, že žalovaní 1/ a 2/ boli v konaní procesne úspešní.
4. Proti tomuto rozsudku do výrokov II. a III. o náhrade trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa. Súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, že žalobkyňa od roku 1982 využívala sporný pozemok vo vlastníctve žalovaných za účelom prechodu a prejazdu vozidlom k svojmu pozemku, ako aj časť cesty vybudovanú vinohradníkmi v roku 1970. Aj žalovaní potvrdili, že žalobkyňa užívala a užíva spornú parcelu na prechod a prejazd. Obe sporné strany označovali parcelu ako cestu. Predmetná parcela č. XXXX/X je vedená ako pozemok nezaradený do pôdneho fondu so spôsobom využitia – pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba – cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko s ich súčasti. Žalobkyňa sa s dôvodmi zamietnutia jej žalobného návrhu stotožňuje. nakoľko z rozsudku de facto vyplýva, že žalovaní sú už obmedzení vo výkone svoje vlastníckeho práva, nakoľko parcela registra „C" pare. č. XXXX/X je súčasťou parciel, na ktorých sa nachádza inžinierska stavba - účelová komunikácia. V zmysle odôvodnenia rozsudku teda nebolo možné vlastnícke právo žalovaných obmedziť zriadením práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech žalobkyne, nakoľko oprávnenie prechodu a prejazdu žalobkyne je zabezpečené samotnou existenciou spomenutej parcely, ktorá je súčasťou parciel, na ktorých sa nachádza sporná cesta - účelová komunikácia. Žalobkyňa však nesúhlasí s výrokmi II. a III. rozsudku, nakoľko po adresovaní výzvy zo dňa 03.04.2021 žalovaným (v ktorých žiadala o odkúpenie časti pozemku alebo uzavretie zmluvy o zriadení vecného bremena bola na predmetnej ceste - účelovej komunikácii - na parcele registra C č. XXXX/X vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/. nainštalovaná mechanická zábrana - rampa. ktorou žalovaní zamedzovali vstupu, prechodu a prejazdu žalobkyne a tak dochádzalo k znemožneniu realizácie jej vlastníckeho práva k pozemkom a stavbe v jej vlastníctve. Žalobkyňa nemala inú možnosť, ako požiadať príslušný súd o nariadenie neodkladného opatrenia spočívajúceho v povinnosti žalovaných strpieť prechod a prejazd cez ich pozemok spoločne so žalobou o zriadenie vecného bremena a o určenie práva prechodu a prejazdu zodpovedajúcich vecnému bremenu. Keďže predmetný susedský spor trvá už roky, žalobkyňa v zmysle § 4 Občianskeho zákonníka požiadala o súdnu ochranu príslušný súd, hoci v zmysle odôvodnenia rozsudku jestvujú aj iné príslušné orgány verejnej moci, v ktorých kompetencii by bolo bývalo v danej veci rozhodnúť. Súd prvej inštancie v rozsudku potvrdil existenciu práva žalobkyne na vstup, prechod a prejazd cez predmetné nehnuteľnosti žalovaných, hoci ich vyvodil z iného právneho titulu. Tento dlhoročný susedský spor výrazným spôsobom poškodil medziľudské vzťahy medzi stranami sporu. Priznanie práva na náhradu trov konania žalovaným pravdepodobne i tak zlé susedské vzťahy zhorší. Žalobkyňa sa preto domáha aplikácie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania neprihliadol na špecifiká prípadu, okolnosti hodné osobitného zreteľa a zvláštne okolnosti. Predovšetkým neprihliadol na povahu a okolnosti sporu a podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu. Žalobkyňa sa pred podaním žalobného návrhu opakovane snažila uprednostniť cestu dohody so žalovanými, avšak neúspešne. Práve neochota žalovaných dohodnúť sa, ba práve naopak ich snaha o obmedzenie žalobkyne pri užívaní jej vlastníctva zamedzením prechodu a prejazdu cez ich pozemok podnietila žalobkyňu k podaniu žalobného návrhu. Samotná povaha tohto sporu, t. j. susedský spor, ešte akcentuje dôvodnú
obavu, že priznaním práva na náhradu trov konania žalovaným celú situáciu ešte zhorší aj vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle rozsudku mal súd za to, že žalovaní už sú na svojom vlastníckom práve v prospech žalobkyne obmedzení. Súd nedostatočne vyhodnotil aj riziko neúnosného spôsobu užívania nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve žalobkyne po prípadnom nadobudnutí právoplatnosti rozsudku. Spravodlivému a rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov zodpovedá taký záver, že v danom prípade by si mala trovy konania hradiť každá zo strán sama a preto by súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania priznať nemal v zmysle § 257 CSP. K aplikácii ustanovenia § 257 CSP môže dôjsť aj z aspektov sociálnych. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne. osobné. zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu. Žalobkyňa. ktorá je starobnou dôchodkyňou a žije sama, už vynaložila pomerne vysoké finančné náklady spojené s týmto sporom. Dôvodov pre aplikáciu § 257 CSP je teda podľa žalobkyne niekoľko: - neprimeraná tvrdosť rozsudku, ktorá spočíva v povinnosti žalobkyne nahradiť trovy konania žalovaným v plnom rozsahu, i keď sa jej tvrdené právo, pre ktoré žiadala súdnu ochranu napokon v konaní preukázalo ako opodstatnené, hoci z iného právneho titulu; - neochota žalovaných dohodnúť sa na uzatvorení zmluvy o zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, respektíve možnosti odkúpenia pozemku alebo jeho časti pred samotným konaním, ale i počas jeho priebehu; - samotná skutočnosť, že ide o susedský spor ešte viac zdôrazňuje potrebu čo najzmierlivejšieho riešenia spornej situácie s cieľom zlepšenia susedských vzťahov; - samotná právna problematika, ako sa ukázalo, bola pomerne komplikovaná, pretože nespočívala len v konštatovaní skoršej existencie práva žalobkyne, ale bolo potrebné zodpovedať množstvo čiastkových otázok (prípadné vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pochopenie súvislosti s viacerými verejnoprávnymi predpismi a pod.); - osobné pomery žalobkyne. ktorá je poberateľkou starobného dôchodku a žije sama; - priznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným vyvoláva obavu, že inštitút náhrady trov konania v tomto prípade môže byť žalovanými v ďalšom období použitý ako nástroj pomsty, či iného negatívneho správania voči žalobkyni v rámci ich susedstva. Žalobkyňa z týchto dôvodov navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. zmenil tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania neprizná.
5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná 1/. Uviedla, že so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení rozsudku sa nestotožňuje v tom smere, že ak súd prvej inštancie nemá právomoc rozhodovať o otázkach užívania účelových komunikácií z dôvodu, že nie sú inštitútom súkromného práva, ale verejnoprávnym oprávnením, o ktorých je oprávnený rozhodnúť príslušný správny orgán podľa zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“), tak na základe tohto právneho názoru potom súd prvej inštancie nemá ani právomoc posúdiť a rozhodnúť, či „cesta“, vo vzťahu ku ktorej si uplatňovala práva žalobkyňa v predmetom súdnom spore, je pozemnou komunikáciou podľa cestného zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Takúto právomoc má podľa názoru súdu prvej inštancie v prvom stupni správny orgán podľa cestného zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Z ustanovení § 22 cestného zákona a § 22 ods. 1 Vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon) vyplýva, že ak sporná „cesta“ na pozemku registra „C“ parc. č. XXXX/X v k.ú. C. D. C. E. by mala byť účelovou komunikáciou z dôvodu, že by mala predstavovať svojim charakterom poľnú cestu ako to konštatuje v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie, tak na to, aby mohla byť účelovou komunikáciou musí byť podľa § 16 cestného zákona povolená stavebným povolením príslušným špeciálnym stavebným úradom podľa stavebného zákona. Predmetná sporná „cesta“ vzhľadom na svoj charakter nebola nikdy predmetom povoľovania podľa stavebného zákona príslušným špeciálnym stavebným poriadkom, tak z tohto dôvodu nespĺňa zákonnú podmienku na to, aby mohla byť považovaná za účelovú komunikáciu podľa cestného zákona. Ak by žalovaná 1/ pripustila stav, že akákoľvek časť pozemku v súkromnom vlastníctve, na ktorom by boli vychodené pešo alebo vyjazdené motorovým vozidlom pásy (bez ohľadu na to, či tieto vyjazdené pásy by boli spevnené nasypaním štrku a pod.), by sa na základe tejto skutočnosti podľa cestného zákona stal automaticky účelovou komunikáciou, tak takýto právny stav by bol absolútne neudržateľný vo vzťahu k vlastníckym právam vlastníka takéhoto pozemku. Ak by nebodaj takýto pozemok nebol ani oplotený s možnosťou
prípadného vstupu cez nejakú bránu alebo závoru t.j. na základe čoho by nesplnil zákonnú podmienku byť v uzavretých priestoroch, aby podľa cestného zákona išlo o neverejnú účelovú komunikáciu, tak na základe tejto skutočnosti by podľa tvrdenia žalobkyne uvedenom v odvolaní a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mala akákoľvek tretia osoba právo vstupovať na túto časť pozemku predstavujúcu pozemnú komunikáciu bez akékoľvek obmedzenia. Súd prvej inštancie vo výroku a ani v odôvodnení rozsudku neuviedol tvrdenie, nevyslovil právny názor a ani nekonštatoval, že žalobkyňa má oprávnenie prechodu a prejazdu zabezpečené samotnou existenciou pozemku registra „C“ parc. č. XXXX/X v k.ú. C. D. C. E., na ktorej sa má nachádzať sporná cesta – účelová komunikácia. Podľa žalovanej 1/ žalobkyňa nedisponuje žiadnym právom prechodu a prejazdu cez uvedenú spornú cestu – účelovú komunikáciu, keďže súd prvej inštancie podľa odôvodnenia rozsudku nemá zákonnú právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach vo vzťahu k pozemným komunikáciám podľa cestného zákona. Za predpokladu, že sporná cesta – účelová komunikácia na predmetnom pozemku by bola účelovou komunikáciou podľa cestného zákona, tak by bola neverejnou účelovou komunikáciou z dôvodu, že by sa nachádzala v uzavretých priestoroch t. j. na pozemkoch, ktoré sú oplotené a prístupné cez uzamkýnateľnú vstupnú bránu, čo bolo preukázané výpoveďami žalovaných 1/ a 2/ a svedkami v rámci predmetného súdneho konania. Sporná cesta – účelová komunikácia ako to uvádza žalobkyňa v odvolaní slúži výlučne len členom vinohradníckej osady, ktorí v nej vlastnia vinohrady a pozemky, na ktorých by sa mala nachádzať sporná cesta – účelová komunikácia. Nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne, v prospech ktorých sa podanou žalobou žalobkyňa domáhala zriadenia vecného bremena nie sú a nikdy ani neboli súčasťou vinohradníckej osady a rovnako žalobkyňa nie je a ani nikdy nebola členom vinohradníckej osady. Tvrdenie žalobkyne, že priznanie nároku na náhradu trova konania žalovaným má predpoklad zhoršiť už tak zlé susedské vzťahy aj z dôvodu obavy, že zo strany žalovaných 1/ a 2/ má dôjsť k nerešpektovaniu toho, čo uviedol sú v odôvodnení rozsudku, považuje žalovaná 1/ za absolútne mylné a nemajúce oporu tak v hmotnoprávnych a ani v procesných právnych predpisoch. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie vyslovil právny názor, že na pozemku registra „C“ parc. č. XXXX/X v k.ú. C. D. C. E. sa nachádza inžinierska stavba - účelová komunikácia, nie je záväzné s konečnou platnosťou vzhľadom na to, že túto skutočnosť má právomoc posúdiť podľa jeho názoru jedine príslušná obec ako cestný správny orgán podľa cestného zákona. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok § 255 CSP a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Uvedené ustanovenie CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočne okolnosti. Civilný sporový poriadok žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikuje ani jednu z uvedených podmienok. Pri posudzovaní dôvodov hodné osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu teda nielen tej strany, ktorú by podľa majetkovej sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov konania dotknutá. Žalobkyňa a aj žalovaná 1/ sú starobnými dôchodcami. Okrem toho je žalobkyňa vlastníkom nehnuteľnosti stavby súp. č. XXXX postavenej parcele registra „C“ parc. č. XXXX/X o výmere 45 m2 - zastavaná plocha a nádvorie a ďalších nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. C. D. C. E.. Súčasne je žalobkyňa vlastníkom (podiel 1/1) bytu č. XX na X. poschodí vchod č. XX v bytovom dome súpisné č. XXX zapísaný na LV č. XXXX pre k. ú. C. D. C. E.. Sama potom žalobkyňa v podanom odvolaní tvrdí, že už vynaložila pomerne vysoké finančné náklady spojené so sporom so žalovanými. Ak je to tak, potom na základe tejto skutočnosti je možné usúdiť, že jej majetkové a zárobkové pomery nemôžu byť také, že by zakladali dôvod hodný osobitného zreteľa na základe ktorého by odvolací súd resp. súd prvej inštancie mohol v rámci svojho moderačného práva podľa § 257 CSP nepriznať žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania z dôvodu hodného osobitného zreteľa. Ak súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že „o právach a povinnostiach vo vzťahu k pozemným komunikáciám je oprávnený rozhodnúť príslušný správny orgán a nie všeobecný súd v rámci súkromnoprávnej žaloby.“, tak aj v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo/1385/2015 zo dňa 06.03.2017 platí, že „Žalobca procesne zavinil zastavenie konania, preto je povinný nahradiť žalovanému trovy, ktoré mu v súvislosti s celým konaním, teda v konaní pred súdmi v základnom i dovolacom konaním vznikli (§ 453 ods. 1 s použitím § 256 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“. Vzhľadom aj na uvedenú ustálenú rozhodovaciu prax vyšších súdnych inštancií má žalovaná 1/ za to, že za neúspech v predmetnom súdnom spore nesie v celom rozsahu zodpovednosť žalobkyňa
z dôvodu, že podanou žalobou sa domáhala priznania práv u všeobecného súdu Slovenskej republiky, ktorý podľa § 3 a nasl. CSP nemá právomoc takéto spory prejednávať a rozhodovať ich, ale táto právomoc prináleží výlučne cestným správnym orgánom podľa cestného zákona. Preto žalovaná 1/ navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol.
6. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP vo výroku II. a III. o náhrade trov konania z dôvodov odvolania žalobkyne, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.
8. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zamietnutí žaloby žalobkyne nebol odvolaním strán sporu napadnutý a preto je v tejto časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý / § 367 CSP/.
9. Pokiaľ ide o odvolaním žalobkyne napadnuté výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania strán sporu, odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odvolacie námietky žalobkyne nie sú dôvodné, niet tu dôvodu pre aplikáciu § 257 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania je vecne správne.
10. V predmetnej veci došlo k zamietnutiu žaloby žalobkyne, ktorou sa táto domáhala zriadenia vecného bremena spočívajúceho v jej práve prechodu a prejazdu cez parcelu registra „C“ č. XXXX/X zapísanej na LV č. XXXX pre k.ú. C. D. C. E., ktorá je v podielovom spoluvlastníctve žalovaných 1/ a 2/, každého v podiele 1/2-ica, k stavbe žalobkyne súp. č. XXXX postavenej parcele registra „C“ č. XXXX/X zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. C. D. C. E.. V tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný. Z pohľadu tohto právoplatného rozhodnutia vo veci samej, zamietnutie žaloby žalobkyne, je nesporné, že plný procesný úspech vo veci mali žalovaní 1/ a 2/. Tí preto v zmysle § 255 ods. 1 CSP majú nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. 11. Žalobkyňa sa v podanom odvolaní domáha aplikácie § 257 CSP a uvádza skutočnosti, ktoré podľa nej predstavujú dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by sa podľa § 257 CSP žalovaným 1/ a 2/ výnimočne náhrada trov konania nemusela priznať, hoci na ňu majú podľa § 255 ods. 1 CSP nárok.
12. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. Uvedené zákonné ustanovenie predstavuje možnosť, kedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania na náhradu trov konania protistrany a protistrane tak náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Zo znenia uvedeného ustanovenia § 257 CSP je pritom zrejmé, že zákon vyžaduje pre aplikáciu uvedeného zákonného ustanovenia vždy spojenie dvoch podmienok a to: a) dôvody hodné osobitného zreteľa a b) výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové asociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany v konaní. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
14. Po preskúmaní danej veci z dôvodov odvolania žalobkyne dospel odvolací súd k záveru, že tu neexistujú také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by výnimočne umožňovali žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania voči žalobkyni celkom alebo aspoň sčasti nepriznať. Žalobkyňa je síce dôchodkyňou /pričom významné je aj to, že sama neuvádza a nepreukazuje výšku svojho dôchodku/, ale
samotná táto skutočnosť ešte aplikáciu § 257 CSP neodôvodňuje. Prípadný nedostatočný príjem strany sporu spolu s ostatnými jej majetkovými pomermi by mohol byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre aplikáciu 257 CSP ale len vtedy, ak by k nemu pristúpila nejaká ďalšia výnimočná okolnosť /napríklad by náhrada trov konania nepostihla len samotnú stranu ale aj ďalšie osoby závislé svojou výživou na strane sporu, alebo konkrétne okolnosti sporu sú také, že priznanie náhrady trov konania niektorej zo strán by nebolo spravodlivé a podobne/. V danej veci však žalobkyňa žiadnu takúto výnimočnú okolnosť netvrdila ani nepreukázala /a samozrejme netvrdila a nepreukázala ani svoje sociálne a majetkové pomery, okrem samotného poukazu na jej postavenie dôchodkyne/. Len samotný prípadný nízky príjem žalobkyne preto na nepriznanie náhrady trov konania žalovaným cestou aplikácie § 257 CSP nepostačuje.
15. Čo sa týka ostatných odvolacích tvrdení žalobkyne, v ktorých táto vidí dôvody na postup podľa § 257 CSP, ani tieto podľa odvolacieho súdu neobstoja. Bez potreby akýchkoľvek úvah o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu /čo žalobkyňa v podanej žalobe ani netvrdila/, či o účelových komunikáciách a práve žalobkyne takéto komunikácie užívať, odvolací súd uvádza, že predmetom tohto sporu bol žalobou uplatnený nárok žalobkyne na zriadenie vecného bremena v jej prospech spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaných k stavbe záhradnej chaty žalobkyne podľa § 151o Občianskeho zákonníka. Takáto žaloba žalobkyne bola právoplatne rozsudkom súdu prvej inštancie zamietnutá. Je preto úplne irelevantné, či sa podľa žalobkyne v konaní preukázalo, že má právo prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaných z iného právneho dôvodu. Podstatné je, že jej žalobe o zriadenie vecného bremena vyhovené nebolo. V tomto zmysle je potom aj irelevantné, že sa žalobkyňa pokúsila o mimosúdne riešenie sporu zriadením vecného bremena dohodou strán sporu, či odkúpením ich pozemku. Žalovaní na takéto jej predžalobné návrhy nepristúpili a podľa výsledku súdneho sporu žalobkyňa na zriadenie vecného bremena podľa § 151o Občianskeho zákonníka nárok nemá. Niet preto žiadneho logického a racionálneho dôvodu, aby v prospech žalobkyne pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania vyznela skutočnosť, že sa pred podaním žaloby domáhala od žalovaných dobrovoľného uspokojenia svojho nároku, ktorý jej podľa výsledku sporu nepatrí.
16. Odvolací súd potom dobre nechápe ďalšie tvrdenia žalobkyne, ktorými odôvodňuje aplikáciu § 257 CSP, konkrétne, že sa jedná o susedský spor a inštitút náhrady trov konania by mohli žalovaní zneužiť ako nástroj pomsty voči nej. Sama skutočnosť, že tu ide podľa žalobkyne o susedský spor /pričom ale nejde o susedský spor v zmysle § 127 Občianskeho zákonníka - poznámka odvolacieho súdu/ neodôvodňuje aplikáciu § 257 CSP. Práve naopak. Platí, že „dobré účty robia dobrých priateľov“ a v tomto zmysle by mohlo negatívne poznačiť vzťahy medzi stranami sporu, ak by si žalovaní, ktorí sa museli brániť nedôvodnej /podľa výsledky sporu/ žalobe žalobkyne, museli sami znášať trovy súdneho konania. Tiež obavy žalobkyne zo zneužitia inštitútu náhrady trov konania žalovanými nie sú namieste. Žalovaní majú nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, o výške náhrady trov však rozhodne súd, ktorý k náhrade určí len tie trovy konania, ktoré žalovaní v spore preukázane, odôvodnene a účelne vynaložili na bránenie svojich práv /§ 251 CSP/. V tomto zmysle nie je možné, aby žalovaní inštitút náhrady trov konania zneužili na úkor žalobkyne, keď výšku náhrady určuje súd podľa zákonných kritérií.
17. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli procesne úspešní žalovaní 1/ a 2/, keď odvolací súd na odvolanie žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. Žalovaní 1/ a 2/ tak majú nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanej 1/ preto odvolací súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanej 1/ v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie. Žalovanému 2/, napriek tomu, že má nárok na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu preukázane žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).