Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Co-213-2018.pdf
PDF · 149.59 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/213/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne A. M., C.. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX, zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom, Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 4.734,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 2Csp/151/2017-111 zo dňa 19.4.2018
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom II. výroku, a súvisiacom III. a IV. výroku o náhrade trov konania a povinnosti na zaplatenie súdneho poplatku a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví I. výrokom rozhodnutia zastavil konanie o zaplatenie sumy 3.260,01 € s prísl., II. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 1.474,97 € s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 26.8.2016 až do zaplatenia, III. výrokom priznal žalobkyni náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a IV. výrokom uložil žalovanému povinnosť uhradiť súdny poplatok v rozsahu 100 % v lehote do 3 od jeho vyčíslenia. Rozhodol tak o nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.734,98 €, ktoré právo na peňažné plnenie si žalobkyňa uplatnila spolu s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 26.8.2016 až do zaplatenia dôvodiac, že na základe zmlúv o revolvingovom úvere č. 8300050708 a č. 8300050709 obe zo dňa 17.10.2012 nad rámec sumy poskytnutej jej žalovaným v celkovej výške 2.265,02 € vrátila mu bez právneho dôvodu až sumu v rozsahu 7.000 €. Z dôvodu pochybností o výške úhrady dlhu, keď žalobkyňa nevedela jednoznačne preukázať rozsah plnenia, a žalovaný jej odmietal predložiť dokumentáciu o priebehu úverového vzťahu, žalobkyňa vzala žalobu v časti o zaplatenie sumy 3.260,01 € späť.
2. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou boli dňa 17. 10. 2012 uzavreté zmluvy o poskytnutí revolvingových úverov majúcich charakter zmlúv spotrebiteľských, nakoľko išlo o žalovaným vopred pripravené formulárové zmluvy, ktorých obsah žalobkyňa v postavení fyzickej osoby nepodnikateľa, nemohla reálne ovplyvniť. Z každej zmluvy malo byť žalobkyni poskytnutých 1500 €, ktorá suma však bola znížená o hodnotu administratívne poplatku 367,49 €. Ročná úroková sadzba úveru zodpovedala hodnote 70,01 %. Žalovaná mala vrátiť z každej zmluvy sumu 3698,40 € v 48. mesačných splátkach v hodnote 77,05 €. Po citácii § 52, § 53 Obč.zákonníka (OZ) § 2, § 9 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a pôžičkách (ďalej zákon o spotrebiteľských úveroch) súd prvej inštancie konštatoval, že tieto revolvingové zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú náležitosť vyžadovanú § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, výšku, počet a termíny splátok istiny a iných poplatkov, prípadne poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom, lebo v
revolvingových zmluvách je uvedená len jednotná suma splátky bez rozlíšenia toho, aká časť splátky sa týka úhrady istiny, poplatkov a úrokov. Na základe uvedeného prijal záver, že podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, žalovanému nevzniklo právo na úhradu úrokov a poplatkov dohodnutých v zmluve. Poukázal tiež na § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého je veriteľ pred uzatvorením zmluvy povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktoré splnenie povinnosti nemal za preukázané, z ktorých dôvodov rovnako konštatoval, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Súd prvej inštancie ďalej odkazujúc na § 53 ods. 6 OZ o primeranosti finančnej odplaty v spotrebiteľských zmluvách dôvodil, že nárok žalobcu na úroky nie je daný aj z dôvodu, že tieto boli dohodnuté vo výške odporujúcej dobrým mravom a zákonu, lebo podľa štatistických ukazovateľov Národnej banky Slovenska, hodnota ročnej úrokovej sadzby pre obdobné typy úverov v mesiaci október 2012 v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere predstavovala 11,57 %, avšak podľa zmluvy dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 70,01 %, predstavuje viac ako 6- násobok primeranej odplaty. Dohodu o úrokoch preto považoval za absolútne neplatnú podľa § 3 a § 39 OZ. Vysporiadal sa s námietkou premlčania vznesenou žalovaným tak, že pokiaľ ide o plynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ, začiatok bol viazaný až na moment, kedy právny zástupca žalobkyne po vyhodnotení podkladov predložených mu žalobkyňou, informoval ju o tom, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil, čo sa stalo v mesiaci august 2014. Nakoľko žalobkyňa podala žalobu dňa 20.4.2017 k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty nedošlo, lebo táto by uplynula až v mesiaci august 2018. Poukázal pritom aj na obdobný právny názor v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/177/2015. Plynutie objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty podľa § 107 ods. 3 OZ vyhodnotil tak, že aj keď zmluvy o revolvingovom úvere boli podpísané 17.10.2012, splatnosť splátok dlhu bola v zmluvách upravená tak, že k ukončeniu zmlúv a teda splneniu záväzku, by došlo až ku dňu 19.10.2016, a nakoľko žaloba bola podaná k 20.4.2017, teda pol roka po dojednanom splatení a ukončení zmluvy, nedošlo ani k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty. Vychádzajúc z obsahu zmlúv a revolvingovom úvere, na základe ktorých mala byť žalovanej vyplatená z každej zo zmluvy suma 1.500 €, avšak znížená o poplatok vo výške 367,49 € považoval za zistené, že žalobkyni bola v skutočnosti poskytnutá zo strany žalovaného len suma 2.265,02 €. Nakoľko žalovaný nespochybnil, že žalobkyňa mu uhradila do dňa podania žaloby najmenej 7.000 €, považoval za preukázané, že nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.474,97 € je opodstatnený. Úroky z omeškania priznal žalobkyni podľa ustanovení § 517 ods. 1,2 OZ, keď začiatok omeškania stanovil vo väzbe na zamietavé stanovisko žalovaného zo dňa 4.8.2016, k výzvam žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. V súlade s procesným návrhom žalobkyne a súhlasným stanoviskom žalovaného, zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 3.260,01 € s príslušenstvom. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania proti žalovanému, považujúc ju za plne úspešnú stranu sporu. Procesným neúspechom žalovaného odôvodnil tiež jemu uloženú povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 100%.
3. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a súvisiacim výrokom o trovách konania a súdnom poplatku, podal včas odvolanie žalovaný vymedzujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania.
4. Žalovaný považoval za nesprávny názor súdu, že zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo zákonná úpravu nevyžadovala ako náležitosť zmluvy rozčlenenie sumy splátky na jednotlivé zložky, čo vyplýva aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018 sp.zn. 3 Cdo 146/2017. Rovnako tak za nesúladné s právnou úpravou považoval konštatovanie súdu prvej inštancie, že dôvodom, pre ktorý možno považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov je porušenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ukladajúceho veriteľovi povinnosť konať s odbornou starostlivosťou pri skúmaní pomerov dlžníka. Žalovaný uviedol, že splnenie tejto povinnosti nikdy nebolo sporné, a v zhode s povinnosťou vyplývajúcou z citovaného zákonného ustanovenia si vyžiadal hodnotenie žalovanej ako dlžníka i doklady o výške jej príjmu. Zdôraznil, že aj v prípade nesplnenia tejto povinnosti to nemá za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov, lebo § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch s porušením tejto povinnosti spája len stratu oprávnenia veriteľa žiadať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Žalovaný tiež napádal správnosť záverov súdu o neplatnosti dohody o úrokoch
z úveru s odkazom na § 39 OZ, keď zastával názor, že regulácia úrokov pri zmluvách o úvere vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Žalovaný zastával názor, že aj v prípade, ak by súd posudzoval platnosť ustanovenia o úrokoch podľa Občianskeho zákonníka, nebol by namieste záver o neplatnosti celého dojednania, ale iba o časti právneho úkonu v súlade s ustáleným pravidlom ako vyplýva z § 41 OZ, podľa ktorého, ak je možné ponechať v platnosti aspoň časť právneho úkonu, tak by celý právny úkon nemal byť posúdený za neplatný. Uviedol, že na to, aby súd mohol dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť aj hranicu, kde tento rozpor už je, a kde ešte nie je, a takéto určenie teda aj zahŕňa podmienku oddeliteľnosti dohody o úrokoch od ostatného obsahu. V tomto smere odkázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2 Cdo 45/2013 z 26.10.2015, v zmysle ktorého neplatnosť dohody o úrokoch v zmluve o úvere nespôsobuje sama o sebe neplatnosť zmluvy o úvere ako celku. Zdôraznil tiež, že posudzovanie výšky odplaty bolo upravené § 53 ods. 6 OZ v spotrebiteľských zmluvách tak, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, keď finančným trhom sa rozumela sústava subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a transakcií, a pri porovnávaní sa mala do úvahy vziať nielen hodnota odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Zo zákona nevyplýva, aby sa mali porovnávať priemerné úrokové sadzby tak, ako to spravil súd prvej inštancie. Žalovaný rovnako vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie premlčania nároku žalobkyne, keď subjektívna premlčacia lehota nemôže žalobkyni plynúť až od údajného právneho zastúpenia v roku 2016, pretože táto plynie už od vedomosti oprávneného o skutkových okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia, a nie až od okamihu vykonania právnej kvalifikácie týchto skutkových okolností. Objektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie od vykonania úhrad dlhu, a nie až od času, do ktorého bolo dohodnuté trvanie zmluvy. Žalovaný namietal tiež vyhodnotenie procesnej zodpovednosti za zastavenie konania pri rozhodovaní o náhrade vzniknutých trov, keď súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že žalobkyňa je 100% úspešnou stranou v spore, aj keď žalobu vzala na základe vlastného rozhodnutia späť v prevažnej časti nároku o zaplatenie 3.260,01 €, čo znamená procesný úspech na strane žalovaného.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukazujúc na spotrebiteľský charakter zmlúv uzavretých stranami sporu, považovala s odkazom na § 52 OZ za správnu prednostnú aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na vzniknutý záväzkový vzťah. Uviedla, že žalovaný pri poskytnutí úveru nekonal s odbornou starostlivosťou ako to predpokladá zákon o spotrebiteľských úveroch, keďže pri zohľadnení výšky dohodnutých splátok z oboch úverových zmlúv celkovo mesačne 154,10 € a ďalších výdavkov predpokladaných na živobytie, jej výdavky dosahovali 460,15 €, pričom jej mesačný príjem bol len 450,60 €. Vo vzťahu k dohode o úrokoch zohľadňujúc prednostnú aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka považovala za správne vyhodnotenie neplatnosti dohody o úrokoch podľa § 39 OZ navyše zdôrazňujúc, že aj v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 MCdo 1/09 dohoda o výške úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom, pričom právny úkon takouto vadou postihnutý je absolútne neplatný a takýto stav je spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytnutú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Odkázala tiež na rozhodnutia iných krajských súdov podľa ktorých, úrokové sadzby dojednané v zmluve a neprimerane presahujúce úrokové sadzby bankových subjektov, boli považované za úroky odporujúce zásade dobrých mravov. Vo vzťahu k námietke premlčania považovala za správne východisko, že začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty sa môže viazať až k okamihu, keď sa žalobkyňa ako spotrebiteľ skutočne dozvedela, že na jej strane došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, a teda, že zmluva o úvere, na základe ktorej plnila, je vadná a vzťahuje sa na ňu fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Bez získania tejto vedomosti by nebol splnený jeden zo základných predpokladov plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, a to vedomosť spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 121/2009 v ktorom sa konštatovalo, že o vzniku bezdôvodného obohatenia v súvislosti s užívaním nehnuteľnosti bez právneho dôvodu sa subjekt dozvedel až dňom právoplatnosti rozsudku, kedy bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy, rovnako tak v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25 Cdo 3306/2007, sa vychádzalo z toho, že žalobca, ktorý predpokladal, že sa stal členom BSH a odviedol na jej účet požadované platby, o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia sa
dozvedel až na spoločnej schôdzi členov, dovtedy predpokladal, že tento jeho právny úkon je platný. Žalobkyňa zdôraznila, že dôvodom, pre ktoré v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere dochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane poskytovateľa plnenia je práve a výlučne to, že zákon upravuje v presne špecifikovaných prípadoch fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Preto bez toho, aby ktokoľvek vedel, že na takúto zmluvu sa vzťahuje táto fikcia, by nebolo možné v žiadnom prípade hovoriť o vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia. Tvrdenie o tom, že právna kvalifikácia pre začiatok plynutia lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je podstatná, nepopiera zásadu o nevyhnutnej existencii vedomosti oprávneného subjektu o bezdôvodnom obohatení a uplatňuje sa len ako podporné výkladové pravidlo. Je dôležité tiež, aká je povaha bezdôvodného obohatenia, či ide o plnenie z neplatného právneho úkonu alebo z dôvodu uplatnenia fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere. V oboch prípadoch, ak existuje písomná zmluva, na základe ktorej zmluvné strany plnili, tak by sa aj na bezdôvodné obohatenie získané veriteľom zo zmluvy, na ktorú sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti malo nazerať ako na bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, pričom až v čase, keď je rozhodnuté o neplatnosti právneho úkonu, možno hovoriť o vedomosti subjektov o vzniku bezdôvodného obohatenia. Za významný žalobkyňa označila tiež spotrebiteľský charakter získaného bezdôvodného obohatenia, keď v sporoch so spotrebiteľom bolo judikované v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6M Cdo/9/2012, že zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“ musí ustúpiť ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom, že nárok v konaní je premlčaný, a že mala vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia, keď navyše sám žalovaný spochybňuje takúto skutočnosť, keďže v konaní opakovane tvrdí, že zmluva bola bez vád a vzniklo mu právo na úroky a poplatky. Na podporu svojich záverov o posudzovaní počiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňa odkázala na niektoré rozhodnutia krajských a okresných súdov. V otázke náhrady trov konania žalobkyňa rovnako poukázala na spotrebiteľský charakter sporu a fakt, že žalovaný svojim prístupom zapríčinil začatie súdneho konania, nakoľko nereagoval na mimosúdne výzvy žalobkyne na vysporiadanie sporu. Tvrdila, že žalovaný svojim postupom narušil tiež zásady vymedzené § 4 ods.8 zák. č. 250/07 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, zakázajúce konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď neoprávnene prijal úhradu neexistujúcej pohľadávky. Priznaním náhrady trov konania žalovanému, ktorý súdne konanie spôsobil úmyselne proti dobrým mravom a prijal od druhej strany plnenie, na ktoré nemá nárok, by nebol dosiahnutý zámer, ktorý má inštitút trov konania plniť. Aj v zmysle odbornej literatúry a súdnej praxe sa pri rozhodovaní o náhrade trov majú zvažovať osobné, majetkové a zárobkové pomery oboch strán. Rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a zákonné žiadala potvrdiť, uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.
6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že nie sú dané dôvody na potvrdenie (§ 387 CSP), ani na zmenu (§ 388 CSP) rozsudku, preto rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil s poukazom na § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Výrok o zastavení konania nebol predmetom odvolacieho prieskumu, pretože nebol odvolaním napadnutý a v tomto rozsahu je rozhodnutie právoplatné (§ 367 ods.3 CSP). V napadnutom rozsahu je rozhodnutie súdu prvej inštancie pre nedostatky v skutkových zisteniach predčasné a v časti založené tiež na nesprávnom právnom posúdení veci.
8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.f/ je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP .
9. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
10. Záver súdu o tom, že žalovaný ako veriteľ zo zmlúv o revolvingovom úvere nemá nárok na úroky, ktoré boli dohodnuté na úrovni 70% ročne z dôvodu, že táto dohoda je v rozpore s dobrými mravmi a teda so zákonom, je správny a zákonu zodpovedajúci. Podľa § 53 ods.6 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
11. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
12. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
13. Podľa § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
14. Niet sporu, že posudzované zmluvy o revolvingových úveroch, ktoré uzatvárala žalobkyňa v pozícii fyzickej osoby nepodnikateľa, majú charakter zmluvy spotrebiteľskej vychádzajúc zo zákonnej definície vymedzenej § 52 OZ. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia platného v čase uzavretia zmlúv, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
15. Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 1. 4. 2015 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Záväzkový vzťah strán sporu, ktorý je založený na zmluve o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, sa posudzuje skrze ustanovení Občianskeho zákonníka, pokiaľ je to pre spotrebiteľa priaznivejšie, a pokiaľ nejde o také práva a povinnosti, ktoré sú upravené výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere je dohoda o povinnosti platiť úroky z úveru (§ 497 Obch.zák.), nevyhnutým znakom nie je dohoda aj o výške úrokov (§ 502 ods. 1 Obch.zák.). Výkladové pravidlo týkajúce sa výšky dohodnutých úrokov zo spotrebiteľských zmlúv o úvere je vymedzené v ustanovení § 53 ods.6 OZ. Uvedené referenčné kritérium však nevylučuje možnosť súdu posudzovať záväzkový vzťah v časti úrokov aj cez prizmu dobrých mravov ako vyplýva z § 3 OZ, keď dobré mravy predstavujú jeden zo základných princípov, na dodržiavaní ktorých je potrebné trvať v dodávateľsko-spotrebiteľskom vzťahu. Ustanovenie § 3 OZ
upravujúceho zákaz výkonu práva s dobrými mravmi je všeobecným právnym princípom a korektívom pri posudzovaní platnosti právnych úkonov, ktorého aplikácia súdom je založená na hodnotení konkrétnych skutočností vzťahujúcich sa k posudzovanému právnemu úkonu, vo vzťahu ku ktorým skutočnostiam súd ustálil porušenie dobrých mravov s ohľadom na celospoločensky akceptované normy správania sa. Pojem dobrých mravov, odráža prevažujúcu mienku rozhodujúcej časti spoločnosti o tom, aký má byť výkon práv vo vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, aby tento bol v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými zásadami mravného poriadku, ako je zásada slušnosti, poctivosti, čestnosti, dôvery a podobne. Povinnosť konať v rámci dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov v súlade s dobrými mravmi jednoznačne vyplýva aj z § 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa platného v čase vzniku zmluvného vzťahu, v zmysle ktorého sa za konanie v rozpore s dobrými mravmi považovalo každé také, ktoré vykazovalo znaky diskriminácie, vybočenia z pravidiel morálky, a ktoré mohlo privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti, praxe, a využívalo najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán či porušovanie zmluvnej slobody.
16. Ustanovenie § 502 Obchodného zákonníka, ktoré použitia sa žalovaný dovoláva odkazuje na zákonnú úpravu výšky úrokov pri zmluvách o úvere, ktorá absentuje, preto výška úrokov vychádza len zo vzájomných dohôd medzi poskytovateľom úveru a ich prijímateľom, keďže platí zásada zmluvnej voľnosti. Limity zmluvnej voľnosti vyplývajú z princípov, na ktorých stojí právo, kam patrí princíp zákazu zneužitia práv, zákaz konania v rozpore s dobrými mravmi, zákaz konania v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Tieto princípy boli zohľadnené aj súdom prvej inštancie pri posudzovaní primeranosti výšky úrokov zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 6 OZ, teda pri posudzovaní súladnosti dohody o úrokoch so zákonom. Niet žiadnej prekážky, aby východiskovým údajom pre zhodnotenie primeranosti dohodnutých úrokov v zmluvách boli úroky poskytované peňažnými ústavmi pri obdobných typoch úveroch, aj keď posudzovaný vzťah sa dotýka spotrebiteľa a nebankového subjektu. Je prirodzené, že nebankové subjekty môžu mať so svojou činnosťou spojené vyššie náklady, čo však neznamená, že v neakceptovateľnom rozsahu zneužívajú situáciu na finančnom trhu (napr. že spotrebiteľovi by nebol poskytnutý úver zo strany banky) do takej miery, že úroky dosahujú 7- násobok úrokov v peňažných ústavoch. Žalobca sa dožaduje poskytnutia údajov o tom, koľko je primeraná miera úrokov, avšak sám neuvádza, aké boli úrokové sadzby vo všeobecnosti na finančnom trhu v rámci Slovenska medzi bankovými a nebankovými subjektmi, či v rámci celej EÚ, pričom tieto podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska neprekročili v rozhodnom období pri obdobnom type úverov hodnotu 25% (výlučne u bankových subjektov priemerná úroková sadzba činila 11,57% ročne). Dohoda so spotrebiteľom o úrokovej sadzbe v rozsahu 70% ročne je nepochybne konaním, ktoré možno hodnotiť ako nepoctivý úkon s cieľom obohatiť sa na úkor slabšej strany zmluvy, a to spôsobom, ktorý má vzbudiť zdanie, že právny úkon je súladný so zákonom. Snaha veriteľa, ktorého základným zdrojom obchodnej činnosti je požičiavanie finančných prostriedkov, o dosiahnutie zisku je prirodzená, avšak zisk musí byť úmerný poskytovanej finančnej čiastke a situácii na finančnom trhu, nie prejavom zneužitia nedostatku finančných prostriedkov u spotrebiteľa. Z konania veriteľa nemôže vyplývať zjavné zneužitie dominancie v hospodárskych finančných vzťahoch, ktoré mu umožňuje dosahovať neprimerane vysoké zisky v rozsahu viac ako 70% poskytnutej finančnej čiastky ročne, čo nie je úmerné ani ziskom dosahovaným na akciových trhoch.
17. Názor žalobcu, že pre prípad, ak súd dospel k neplatnosti dohody o úrokoch, mal považovať za neplatnú dohodu len v tej časti, v ktorej výška úrokov z omeškania prekračovala podľa názoru súdu zásadu primeranosti a dobrých mravov, je neakceptovateľný. Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Zmluva o úvere je charakterizovaná povinnosťou vrátiť požičané finančné prostriedky s úrokmi. Pokiaľ sa úroky dohodnú vo výške odporujúcej princípom práva, pre ktoré sa takáto dohoda v časti úrokov považuje za absolútne neplatnú podľa § 3, 39 OZ, aplikuje sa § 41 OZ práve na časť právneho úkonu - dohodu o úrokoch, v zostatku (v časti o istine úveru) ostáva platnosť právneho úkonu zachovaná. Je z podstaty vylúčená možnosť ponechať v platnosti časť dohody o úrokoch, nakoľko v dôsledku absolútnej neplatnosti, žiadna dohoda o úrokoch neexistuje, vo vzťahu ku ktorej by bolo možné právny úkon konvalidovať, čo i len sčasti. Dohoda o výške úrokov je na účely aplikácie § 41 OZ z tohto pohľadu nedeliteľnou. Napokon iný výklad by viedol aj k absurdnému záveru, že veriteľ by sa bezdôvodne spoliehal na možnosť dohody o akejkoľvek neúnosnej úrokovej miery v zmluvách so spotrebiteľom s tým, že pre prípad absolútnej neplatnosti tohto úkonu mu bude priznané úroky len v rozsahu uznanom súdom. Takéto moderačné právo v prípade absolútne neplatného právneho
úkonu postihujúceho v celom rozsahu tú časť dohody, ktorej sa týka, zákonná úprava nepredpokladá, nepripúšťa a je to v rozpore aj s jej zmyslom a účelom. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovi zo zmluvy nepatria žiadne úroky je zo všetkých vyššie uvedených dôvodov správny.
18. Ak súd prvej inštancie konštatoval, že porušenie povinnosti žalovaného ako dodávateľa podľa § 7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, a že v zmluve absentuje náležitosť vyžadovaná v § 9 ods. 2 písm.k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, čo rovnako znamená, že žalobca nemá právo na úroky a poplatky zo zmluvy, v tejto časti sa jeho rozhodnutie zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci.
19. Podľa § 7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.
20. Podľa § 9 ods.2 písm.k/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
21. Podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
22. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že z priebehu konania na súde prvej inštancie nevyplýva, aby žalobkyňa spochybňovala splnenie povinnosti žalovaného podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a rovnako ani z postupu, či rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno vyvodiť, aby súd sám v konaní zisťoval splnenie tejto povinnosti žalovaným. Súd prvej inštancie v odôvodnení len stroho konštatoval, že splnenie tejto povinnosti nebolo preukázané bez toho, aby uviedol, na čom svoj názor založil. Iba v prípade, ak by takýto záver bolo možné vyvodiť so skutkových okolností prípadu, ktoré boli obom stranám sporu známe a vyplývali z povahy veci, či obsahu dôkazov, mohol súd prvej inštancie pristúpiť k posudzovaniu tejto otázky, a aj to za podmienky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s požiadavkami § 220 CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie prvýkrát k tejto skutočnosti vyjadril až priamo v odôvodnení rozhodnutia bez toho, aby táto otázka bola spornou, bez poskytnutia možnosti procesnej obrany strane sporu, za situácie, že z konania nevyplýva, aby záver o nesplnení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch bolo možné urobiť aj bez stanoviska dotknutej strany sporu, je postup súdu prvej inštancie porušením princípov spravodlivého súdneho konania a zásad predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Bez ohľadu na uvedené, zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 2 v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, v spojitosti s nesplnením tejto povinnosti nespájal zánik nároku žalovaného na úroky a poplatky, ale iba stratu oprávnenia žalovaného vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Konštatovanie súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vo väzbe na ust. § 7 ods. 1 citovaného zákona je preto nesprávne a odporujúce právnej úprave.
23. Nemožno súhlasiť ani so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzavretých so žalobkyňou absentuje uvedenie splátok dlhu ako to vyžadoval § 9 ods. 2 písm.k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Vymedzenie náležitostí v zmluve o spotrebiteľských úveroch a sankcionovanie ich absencie bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, je vždy viazané na zmysel a účel sledovaný zákonodarcom, ktorým je ochrana spotrebiteľa pred zavádzajúcim, nečestným konaním dodávateľa
a súčasne požiadavka na dostatočné vymedzenie podstatných náležitostí zmluvného vzťahu, do ktorého spotrebiteľ vstupuje. Výklad zákona však nemá sledovať jeho formalistické uplatňovanie a zdôrazňovanie absencií jednotlivých slovných spojení, ale zabezpečiť, aby bola naplnená zákonom sledovaná ochrana spotrebiteľa. Výklad zákona o spotrebiteľských úveroch tiež nemožno realizovať bez reflexie na právnu ochranu spotrebiteľa v práve Európskej únie, ktorého implementácia sa odráža v práve vnútroštátnom.
24. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluve o spotrebiteľskom úvere (ďalej „Smernica“), zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ Smernice, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou, právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.
25. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit, a.s., proti I. S. (ďalej len rozsudok SDEÚ C-42/15) konštatuje, že čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Z čl. 10 ods. 2 písm. i/ Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky, pričom Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmlúv o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Rozsudok SDEÚ C-42/15 v bode 55 ďalej konštatuje, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré Smernica neupravuje, ak táto Smernica obsahuje harmonizované ustanovenia oblastí, do ktorej patria tieto povinnosti.
26. Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, Smernice, rozsudku SD EÚ C-42/15 odvolací súd prijal záver, že vnútroštátna úprava nie je v rozpore s úpravou Smernice a je prípustný aj možný eurokonformný výklad vnútroštátnej úpravy priamo zodpovedajúci aj výslovnému zneniu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, neobsahuje v sebe požiadavku „členenia“ splátky, ale jej špecifikáciu vzťahuje iba na počet splátok, termín splatnosti a sumu splátky. V ďalšom odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018, ktorý skrz zásadu eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva s prihliadnutím na závery rozhodnutia Európskeho súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 konštatoval, že sa nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala ako podstatnú náležitosť zmluvy členenie splátky na jednotlivé zložky. Požiadavku, aby splátky úveru boli vymedzené v členení na jednotlivé zložky istiny, úroku, poplatku, nemožno vyvodiť z gramatického znenia zákona, ani z výkladu teleologického, prihliadajúceho na jeho účel a zmysel, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V zmluvách uzavretých so žalobkyňou sa pre riadnu dohodu o splátkach nevyžadovalo členenie splátky, ako to konštatoval súd prvej inštancie, preto z uvedených dôvodov nemožno považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.
27. Súd prvej inštancie sa rovnako nesprávne vysporiadal s otázkou premlčania nárokov, kde v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci je jeho záver tiež predčasný. Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru, že subjektívna premlčacia lehota žalobkyne začala plynúť až potom, čo od právneho zástupcu získala vedomosť o tom, že zmluva je bezúročná a bezpoplatkov, a objektívna premlčacia lehota nemohla uplynúť skôr, než nastala splatnosť celého dlhu. V súdnom konaní nezisťoval pre spor významnú okolnosť, kedy v skutočnosti žalobkyňa žalovanému poskytla plnenie, ktorého vydania sa od žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia domáha.
28. Podľa § 451 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
29. Podľa § 107 ods.1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
30. Podľa § 107 ods.2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
31. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 169/2017 zo dňa 10.1.2018, týkajúcom sa plynutia premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia v spotrebiteľských sporoch, zotrval na už skôr vyslovenom právnom názore v rozhodnutí sp.zn. 1 Cdo 67/2011 podľa ktorého, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie.
32. Vzhľadom na povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo zmluvy, u ktorej boli neplatne dojednané úroky, a ktorý dlh žalobkyňa uhrádzala v splátkach, žalobkyni začala plynúť subjektívna, ako aj objektívna premlčacia lehota dňom každej uhradenej splátky dlhu nad rámec toho, čo bola povinná plniť. Možno súhlasiť so žalobkyňou, že pokiaľ predmetom jej povinnosti na plnenie, bola iba suma 1.132,51€ z každej zmluvy, čo zodpovedalo počtu zhruba 15 splátok, tak za situácie, že dlh v dohodnutých splátkach plnila a 15. splátka bola splatná 19.1.2014, všetky splátky poukazované od 19.2.2014 znamenali plnenie poskytované bez právneho dôvodu. Avšak to, či v tomto období dochádzalo k plneniu dlhu, a v akom rozsahu, v konaní zistené nebolo. Žalobkyňa ako oprávnená sa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil dozvedela v čase, keď preukázateľne zistila skutkové okolnosti, na základe ktorých bola oprávnená podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda mala vedomosť o osobe obohateného, ktorým je žalovaný, ako aj o rozsahu bezdôvodného obohatenia (teda výške plnenej sumy), čo sú aj okolnosti relevantné pre uplatnenie jej práva na súde. Žalobkyňa naopak argumentuje skutočnosťou, že takúto z hľadiska práva relevantnú vedomosť mohla mať až za situácie, keď sa do jej dispozície dostala vedomosť o tom, že toto plnenie má charakter bezdôvodného obohatenia, a nie plnenia z riadnej zmluvy. No práve v zmysle záverov vyšších súdnych autorít vychádzajúcich zo zmyslu a účelu právnej normy, právna kvalifikácia nároku ako bezdôvodného obohatenia nie je relevantná pre začiatok plynutia premlčacej lehoty. Rozhodnutie súdu vo vzťahu k nárokom žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právny stav existujúci už v čase peňažného plnenia poskytnutého žalobkyňou. Z uvedených dôvodov odvolací súd vychádzal zo záveru, že nemožno posudzovať začiatok plynutia premlčacej lehoty vo väzbe na súdne rozhodnutie, konštatujúce neplatnosť dohody o úrokoch, či neexistenciu nárokov veriteľa na úroky a poplatky zo zmluvy. Argumentácia žalobkyne vzťahujúca sa k počiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa bez ohľadu na spôsob použitých slovných spojení vždy napokon vzťahuje len k jej vedomosti o právnej kvalifikácii nároku. Zákonná úprava ako v § 107 ods. 1 OZ však podmienku „vedomosti“ o vzniku bezdôvodného obohatenia nespája s vedomím právnej kvalifikácii tohto nároku, teda, že poskytnuté peňažné plnenie sa v zmysle práva za bezdôvodné obohatenie považuje.
33. Po vrátení veci, bude úlohou súdu prvej inštancie ustáliť rozsah nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, v závislosti od zistenia rozsahu plnenia, na ktoré žalobkyňa bola podľa zmluvy povinná, zohľadňujúc, že čas plynutia premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia sa viaže v prípade subjektívnej a objektívnej lehoty na dátum, ku ktorému žalobkyňa nad rámec svojho záväzku plnila a pokiaľ len takéto plnenie uskutočňovala v splátkach, plynie premlčacia lehota od každej jednotlivo vykonanej splátky.
34. Žalobkyňa v konaní uviedla, že nedisponuje prehľadom uhradených splátok a súčasne žalovaný odmietol v konaní poskytnúť listinné dôkazy o čase a rozsahu úhrad vykonaných žalobkyňou. Pri hodnotení dôkazného bremena v spore bude súd prvej inštancie vychádzať z princípov kontradiktórnosti
Civilného sporového konania, povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strán sporu (§ 132, § 150, § 153 CSP), keď v zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne následne. Súd prvej inštancie prihliadne tiež na to, že v sporoch s ochranou slabšej strany sporu môže vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 CSP). Okruh skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a dôkazov sú dané hypotézou právnej normy, od ktorej sa nárok uplatňovaný v spore odvíja. Ním je potom vymedzený aj rozsah dôkazného bremena. Vychádzajúc z hypotézy právnej normy, ktorou je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, je úlohou žalobkyne tvrdiť a preukázať skutočnosti týkajúce sa existencie a rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňou v konaní uplatnená pohľadávka (aktuálne v sume 1.474,97€) nebola žalovaným popretá, a za situácie, že žalovaný nepredloží iné listinné dôkazy, je preto potrebné považovať žiadanú sumu za dôvodnú, keď nie je spochybňovaná existencia záväzkového vzťahu ani skutočnosť, že žalobkyňa v splátkach hradila okrem poskytnutej istiny aj ďalšie nároky veriteľa. Pokiaľ ide o premlčanie nároku žalobkyne je pravdou, že táto mala a mohla disponovať dôkazmi o čase a výške splátok dlhu. Súčasne je však potrebné zohľadniť povinnosť žalovaného ako veriteľa podľa § 569 OZ, vydať dlžníkovi potvrdenie o rozsahu splnenia dlhu. Rovnakú povinnosť má žalovaný tiež v prípade, ak žalobkyňa ako spotrebiteľka požiada o vyhotovenie amortizačnej tabuľky. V danom spore nie je spochybnené, že nárok žalobkyne voči žalovanému z titulu vydania bezdôvodného obohatenia existuje, a vzhľadom na čas, kedy mohlo vznikať bezdôvodné obohatenie (úhradou splátok od 19.2.2014), pri zohľadnení času podania žaloby k 20.4.2017 nemožno konštatovať s istotou, že došlo k uplynutiu premlčacej doby. Je preto na žalovanom, ktorý tvrdí premlčanie dlhu ako svoju procesnú obranu, aby toto tvrdenie preukázal, inak je potrebné vychádzať zo záveru, že nárok žalobkyne nie je premlčaný (§ 150, § 151 CSP).
35. Súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré budú vyplývať z vykonaného dokazovania, či okolností, ktoré medzi stranami sporu neboli sporné, vo svojom rozhodnutí právne vyhodnotí a odôvodní v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 CSP tak, aby toto bolo zrozumiteľné, presvedčivé, vyčerpávajúci celý predmet sporu a spôsobilé byť tiež predmetom prípadného konania o opravnom prostriedku. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách celého konania, vrátane trov konania odvolacieho v zhode s § 396 ods. 3 CSP, § 262 ods. 1,2 CSP. Pri rozhodnutí o trovách konania zohľadní zásadu procesnej úspešnosti v spore, keď primárne platí, že za zastavenie konania zodpovedá z procesného hľadiska tá strana sporu, ktorá vzala návrh späť, pokiaľ nie je preukázané niečo iné (Najvyšší súd SR sp. zn. 5MCdo/12/08, sp.zn. 7MCdo/4/10). V situácii, v ktorej bude považovať za vhodné a spravodlivé pri rozhodovaní o náhrade trov uplatnenie § 257 CSP umožní dotknutej strane sporu vyjadriť sa k použitiu tohto ustanovenia a náležite zdôvodní v čom spočívali okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré sa pre aplikáciu tohto ustanovenia rozhodol (viď napr. Najvyšší súd SR sp.zn. 2MCdo 17/2009, Ústavný súd SR II.ÚS 563/2011). Pre prípad uloženia povinnosti na zaplatenie súdneho poplatku, jeho výšku vo výroku rozhodnutia vyčísli, keďže ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nepredpokladajú rozhodovanie v dvojfázovom stupni konania o náhrade a výške poplatku.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).